znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 483/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/17/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2011   doručená   sťažnosť   MUDr.   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/17/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Konanie o ochranu vlastníckych práv na Okresnom súde Humenné vedené pod sp. zn. 15 C/17/2006, pôvodne vedené na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 2 C 396/1999,   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   19. 1. 2006   prikázané na ďalšie   konanie   Okresnému   súdu   Humenné,   pričom   toto   konanie   nie je   právoplatne skončené.

Dňa 9. 2. 2006 bolo právnej zástupkyni navrhovateľa doručené uznesenie Krajského súdu   v   Prešove,   ktorý   uznesením   rozhodol   o   prikázaní   veci   vedenej   pod   sp. zn. 2 C 396/1999 na ďalšie konanie Okresnému súdu Humenné.

Dňa   10. 2. 2006   bol   spis   2 C/396/1999   postúpený   Okresným   súdom   Vranov   nad Topľou na ďalšie konanie Okresnému súdu Humenné.“

Sťažovateľ   uviedol   v sťažnosti   chronologický   prehľad   procesných   úkonov uskutočnených v priebehu napadnutého konania až do 2. júna 2009 a ďalej uviedol:„Dňa 3. 6. 2009 navrhovateľ podal vo veci sp. zn. 15 C/17/2006 podanie, ktorým svoj   návrh   na   začatie   konania   berie   v   celkom   rozsahu   spať   a   žiada   konanie   zastaviť. Zároveň žiada o priznanie náhrady trov konania.

Dňa 4. 6. 2009 Okresný súd Humenné vydal uznesenie, ktorým rozhodol o zastavení konania vo veci sp. zn. 15 C/17/2006, pričom žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Dňa   21. 7. 2009   podal   navrhovateľ   voči   uzneseniu   Okresného   súdu   Humenné odvolanie v časti nepriznania náhrady trov.

Dňa   23. 7. 2009   podal   navrhovateľ   žiadosť   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov z dôvodu vážneho zdravotného stavu, ťažkého postihnutia a ohrozenia základných životných potrieb v prípade zaplatenia súdnych poplatkov.

Dňa 4. 9. 2009 Krajský súd v Prešove v právnej veci sp. zn. 15 C/17/2006 rozhodol uznesením o vrátení veci súdu prvého stupňa, pričom úlohou súdu prvého stupňa má byť aj rozhodnutie o žiadosti navrhovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 24. 3. 2010 bola právnej zástupkyni navrhovateľa doručená výzva súdu prvého stupňa   na   podanie   správy,   či   navrhovateľ   trvá   na   žiadosti   o   oslobodenie   od   platenia súdnych poplatkov.

Dňa 24. 3. 2010 poslala právna zástupkyňa podanie k výzve, s tým že súdu oznámila, že navrhovateľ netrvá na svojej žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Dňa   3. 6. 2010   vydal   Krajský   súd   v   Prešove   uznesenie   v   právnej   veci   sp. zn. 15 C/17/2006, ktorým zrušil uznesenie Okresného.súdu Humenné zo dňa 4. 6. 2009, ktorým bolo zastavené súdne konanie. Zároveň Krajský súd týmto rozhodnutím zrušil aj uznesenie Okresného súdu Humenné zo dňa 23. 11. 2007, ktorým bola uložená právnej zástupkyni navrhovateľa poriadková pokuta. Úlohou súdu prvého stupňa má byť rozhodnutie o trovách konania.

Vzhľadom   na   uvedené   vec   vedená   pod   sp. zn.   15 C/17/2006,   nie je   právoplatne skončená.“

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „Po   tom,   čo   navrhovateľ   zobral   podaním   zo   dňa 3. 6. 2009 svoj návrh späť súd nerozhodol v celosti o skončení konania, teda doposiaľ nie je právoplatne skončené konanie v časti týkajúcej sa náhrady trov konania. Je potrebné mať na zreteli, že o tejto pomerne jednoduchej otázke súd koná viac než dva a štvrť roka, pričom od 3. 6. 2010 kedy Krajský súd v Prešove zrušil uznesenie okresného súdu zo dňa 4. 6. 2009 tento nevykonal vo veci prakticky žiadny úkon.“, a preto navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Okresného súdu Humenné vo veci sp. zn. 15 C/17/2006 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Humenné konal vo veci vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 15 C/17/2006 bez prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Humenné pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.“

Okrem   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Aj   keď   sťažovateľ   v petite   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní ako celku, ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci je potrebné pri posudzovaní namietaného porušenia v sťažnosti označených práv osobitne sa vysporiadať   s postupom   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   v merite   veci   a osobitne   pri rozhodovaní o trovách namietaného konania.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní pri rozhodovaní v merite veci

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom   už v sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   označený   všeobecný   súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať   (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Zo zistení ústavného súdu, ako aj zo samotnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podaním z 3. júna 2009 adresovaným okresnému súdu zobral svoj návrh v celom rozsahu   späť   a žiadal   konanie   zastaviť.   Okresný   súd   na   základe   uvedeného   uznesením zo 4. júna   2009   napadnuté   konanie   zastavil,   pričom   účastníci   konania   sa   proti   tomuto výroku neodvolali, odvolali sa iba proti výroku o trovách konania.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   v čase   podania   sťažnosti ústavnému súdu (21. september 2011) už okresný súd nemohol porušovať sťažovateľom označené práva v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej.

Keďže sťažovateľ, ako už bolo uvedené, namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom   konaní   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   až   21.   septembra   2011, t. j. v čase,   keď   okresný   súd   na   základe   späťvzatia   návrhu   sťažovateľom   uznesením zo 4. júna 2009 konanie zastavil, a teda v merite veci už nekonal, a teda k porušovaniu ním označených   práv   už   nemohlo   dochádzať,   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   týkajúcej   sa rozhodovania vo veci samej v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní pri rozhodovaní o trovách konania

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v súvislosti   s námietkou   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky,   ktoré   mal   k   dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   § 64   ods. 3   zákona   o   súdoch   „Ak   orgán   poverený   vybavovaním sťažností   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí   vykonanie   opatrení na odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ pred uplatnením sťažnosti doručenej ústavnému súdu nepodal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o   svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04,   II. ÚS 107/04)   dospel   k   záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   niet dôvodu   predpokladať,   že   by   využitie   sťažnosti   podľa   § 62   a   nasl.   zákona   o   súdoch neumožnilo   v danej   veci   účinnú   ochranu   základného   práva   sťažovateľa   priznaného   mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh navyše nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľa   v   tejto   veci za predpokladu,   že   by   v ďalšom   priebehu   napadnutého   konania   v časti   týkajúcej   sa rozhodovania   o trovách   dochádzalo   k   zbytočným   prieťahom,   predložil   ústavnému   súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2011