znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 482/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. G., B., zastúpenej advokátom JUDr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co/231/2011 a jeho rozsudkom z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra 2011 doručená sťažnosť Ing. D. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl. 20,   čl. 46   ods. 1,   čl. 47   ods. 3   a čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva   podľa   čl. 1   ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co/231/2011-162 z 30. júna 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a „konaniami, ktoré mu predchádzali“.

Zo sťažnosti a z priložených dokumentov ústavný súd zistil, že rozsudkom bývalého Obvodného súdu Bratislava I (ďalej len „obvodný súd“) č. k. 10 C/73/1992-37 z 29. júna 1993 v spojení s rozsudkom bývalého Mestského súdu v Bratislave (ďalej len „mestský súd“) sp. zn. 13 Co/131/1994 z 27. júla 1994 bola mestskej časti Bratislava Staré Mesto uložená postupom podľa reštitučného zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 87/1991   Zb.“)   povinnosť   vydať sťažovateľke   nehnuteľnosti   –   stavbu   nachádzajúcu   sa   v Bratislave...,   zastavané   plochy a nádvoria, katastrálne územie..., zapísané na LV č... (ďalej len „nehnuteľnosti“). Následne povinná osoba uzatvorila 17. novembra 1994 so sťažovateľkou dohodu o vydaní veci podľa zákona   č. 87/1991   Zb.,   v nadväznosti   na   ktorú 17.   januára   1995   Katastrálny   úrad v Bratislave   pod   č...   povolil   vklad   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam   v prospech sťažovateľky.

Z priloženého   uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. D 422/97 z 12. novembra 2003 vyplýva, že mu bol 19. júna 1997 doručený návrh na prerokovanie novoobjaveného majetku po poručiteľke J. K. Návrh podal syn poručiteľky Ing. R. F. Na základe označeného uznesenia začal okresný súd rekonštrukciu dedičského spisu sp. zn. D 422/97 po poručiteľke, pričom už 22. júla 1997 bolo vydané poverenie pre notára, aby ako súdny komisár vykonal úkony v konaní o novoobjavenom dedičstve.

Sťažovateľka bola ale iba jednou z dedičov po zosnulej vlastníčke reštituovaných nehnuteľností.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   20 C 1/2004 z 30. apríla   2004   na   návrh   ostatných   dedičov   určil,   že   predmetné   nehnuteľnosti   patria do aktív majetku, ktorý je predmetom dedičstva po nebohej poručiteľke. Uvedený rozsudok z   30.   apríla   2004   bol   potvrdený   rozsudkom   krajského   súdu   č. k.   6 Co/49/2005-138 z 25. októbra   2005   a sťažovateľka   nevyužila   možnosť   napadnúť   ho sťažnosťou   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

V konaní vedenom pod sp. zn D 422/1997 (Dnot 122/1997) rozhodol okresný súd uznesením zo 6. novembra 2006 tak, že nadobudnutie dedičstva vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam   potvrdil   viacerým   dedičom.   Sťažovateľka   sa   tak   stala   iba   podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností vo veľkosti podielu 1/6 k celku. Predmetné uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením krajského súdu č. k. 13 CoD/2/2007-90 z 30. marca 2007, pričom sťažovateľka ani v tomto prípade nevyužila možnosť napadnúť ho sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Žalobou doručenou okresnému súdu sa sťažovateľka domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu okresného súdu, ktorý 22. júla 1997 vydal v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 422/97 poverenie pre notára na vykonanie úkonov súdneho komisára v konaní o novoobjavenom dedičstve, ako aj určenia toho, že je výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Okresný súd rozsudkom č. k. 11 C/12/2008-125 zo 6. apríla 2009 v spojení s opravným   uznesením   č. k. 11 C/l2/2008-155   z   18.   apríla   2011   žalobu   sťažovateľky zamietol.   Podľa   názoru   okresného   súdu   je   návrh   sťažovateľky   na   určenie   neplatnosti právneho úkonu neodôvodnený. Okresný súd v odôvodnení zamietajúceho rozsudku ďalej poukázal na to, že notár plní funkciu súdneho komisára na základe poverenia vydaného (príslušným   okresným   súdom)   v   súvislosti   s dedičským   konaním.   Zároveň   okresný   súd vyslovil názor, že poverenie nie je súdnym rozhodnutím, ale je neformálnym opatrením súdu, a preto nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok, a to ani zo strany notára, ani zo   strany   účastníkov   dedičského   konania.   Ide   o   inštitút   občianskeho   práva   procesného. Okresný   súd   taktiež   konštatoval,   že   právny   úkon   ako   prejav   vôle   v   zmysle   § 34 Občianskeho   zákonníka   nemožno   zamieňať   s   procesnými   úkonmi   súdu   v   rámci   jeho zákonného   postupu   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   účinného v čase   konania,   keďže   pri   ich   vykonávaní   všeobecný   súd   nevystupuje   ako   subjekt súkromnoprávneho   vzťahu   vo   vzťahu   k   účastníkom   konania   a   neprejavuje   svoju   vôľu v rámci súkromných hmotnoprávnych vzťahov. Vzhľadom na uvedené je podľa okresného súdu   vylúčené   posudzovanie   platnosti,   resp.   neplatnosti   poverenia   ako   právneho   úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

Vo vzťahu k návrhu sťažovateľky na určenie toho, že je vlastníčkou nehnuteľností, okresný   súd   okrem   iného   uviedol,   že   o jej   vlastníckom   práve   už   bolo   rozhodnuté v predchádzajúcom dedičskom konaní, keď jej bolo potvrdené (deklaratórne) nadobudnutie vlastníckeho   práva   v   podiele   1/6   k   celku.   Podľa   § 135   ods. 2   OSP   súd   z   takéhoto rozhodnutia pri svojom ďalšom rozhodovaní vychádza. Zároveň okresný súd uviedol, že sťažovateľka   nepreukázala   žiadny   iný   spôsob   (titul)   nadobudnutia   vlastníckeho   práva k predmetným nehnuteľnostiam. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku odvolanie.

Krajský súd sa napadnutým rozsudkom v zmysle § 219 ods. 1 a 2 OSP v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu konštatujúc vecnú správnosť jeho dôvodov a na základe toho rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti   napadnutému rozsudku   krajského súdu   podala   sťažovateľka   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhovala, aby ústavný súd rozhodol, že jej základné práva podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu boli napadnutým rozsudkom krajského súdu a konaniami, ktoré mu predchádzali, porušené. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné ustáliť predmet konania o sťažnosti sťažovateľky   a rozsah   jeho   skúmania   ústavným   súdom. Podľa   § 20   ods. 3   zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o namietanom porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv, resp. článkov ústavy (napr. čl. 2 ústavy), ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jej argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka   sa   v   petite   sťažnosti   domáhala,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a „konaniami,   ktoré   mu   predchádzali“,   boli porušené jej označené práva.

Ústavný súd považuje petit sťažnosti, pokiaľ ide o slovné spojenie „konaniami, ktoré mu   predchádzali“,   za   nejednoznačný   až   neurčitý,   keďže   takáto   formulácia   by   mohla zahŕňať nielen samotný postup okresného súdu a krajského súdu v konaní o určenie toho, že poverenie pre notára na vykonanie úkonov súdneho komisára v konaní o novoobjavenom dedičstve   je   neplatné,   ako   aj   o určenie   toho,   že   sťažovateľka   je   výlučnou   vlastníčkou predmetných nehnuteľností (teda konanie, ktorého výsledkom bol rozsudok krajského súdu napadnutý   sťažnosťou),   ale   aj   všetky   iné   súdne   konania,   ktoré   časovo   predchádzali uvedenému   konaniu   a ktoré   v určitom   zmysle   s týmto   konaním   o určenie   neplatnosti poverenia a určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam súvisia a ktorých priebeh sťažovateľka vo svojej sťažnosti popisuje (konkrétne ide o konanie vo veci jej reštitučného nároku pred obvodným   súdom   vedené   pod   sp. zn.   10 C/73/1992   a v druhom   stupni   pred   mestským súdom vedené pod sp. zn. 13 Co/131/1994, konanie o určenie toho, že nehnuteľnosti patria do aktív majetku, ktorý je predmetom dedičstva po nebohej J. K., vedené v prvom stupni pred okresným súdom pod sp. zn. 20 C/1/2004 a v druhom stupni pred krajským súdom pod sp. zn. 6 Co/49/2005, ako aj konanie o vyporiadaní novoobjaveného dedičstva, v ktorom bolo vydané poverenie pre notára a potvrdené v konaní pred krajským súdom vedenom pod sp. zn.   13 CoD/2/2007).   Ústavný   súd   nevyzval   sťažovateľku,   kvalifikovane   zastúpenú advokátom, na spresnenie petitu sťažnosti, keďže aj v prípade, ak by ústavný súd vyložil uvedenú časť petitu tak extenzívne, že by zahŕňala všetky do úvahy prichádzajúce konania, musel   by   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť ako   oneskorene   podanú   (§ 53   ods. 3   zákona o ústavnom   súde).   Prípadné   odstránenie   nedostatku   petitu   by   tak   nemohlo   postavenie sťažovateľky zlepšiť, pretože ústavný súd by sa v rámci konania o tejto sťažnosti nemohol zaoberať   súvisiacimi   konaniami,   ktoré   boli   medzičasom   právoplatne   skončené,   pričom sťažovateľka   nevyužila   možnosť   podať   proti   rozhodnutiam   v nich vydaným   v zákonom ustanovenej lehote sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Konaniami, ktoré predchádzali vydaniu   napadnutého rozhodnutia, sa ústavný súd z uvedených   dôvodov   nezaoberal.   Týchto   konaní   sa   týkali   výhrady   sťažovateľky   voči obsahu dedičského spisu sp. zn. D 422/97, v ktorom sa podľa jej tvrdenia nemal nachádzať návrh na začatie konania o novoobjavenom dedičstve, ako aj výhrady k tomu, že jej takýto návrh nebol doručený, a napokon tiež výhrady smerujúce voči tomu, že do aktív majetku patriaceho ho dedičstva nemohli patriť predmetné nehnuteľnosti, keďže tie už boli vydané sťažovateľke v rámci reštitúcie s účinkami ex nunc. Konajúce súdy tak mali sťažovateľke na základe   uvedených   námietok   odňať   podľa   jej   názoru   vlastníctvo   k   predmetným nehnuteľnostiam.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dodáva,   že   v žiadnom   prípade   sa   nemožno stotožniť   s výhradou   sťažovateľky,   že   súdy   rozhodujúce   v konaní   o prerokovaní novoobjaveného   dedičstva   ignorujú   právny   stav,   podľa   ktorého   má   byť   sťažovateľka výlučnou   vlastníčkou   predmetných   nehnuteľností,   keď   ona   sama   neberie   na   vedomie skutočnosť, že predchádzajúcim právoplatným súdnym rozhodnutím (rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co/49/2005-138 z 25. októbra 2005), ktoré nebolo napadnuté sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, boli tieto nehnuteľnosti zahrnuté do aktív po poručiteľke, v dôsledku čoho   sa   stali   predmetom   dedenia   viacerých   dedičov,   a preto   nemôžu   byť jej   výlučným vlastníctvom.

Ústavný   súd   sa   preto   v pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   obmedzil   výlučne na skúmanie, či sa krajský súd ústavne konformným spôsobom vysporiadal s argumentmi sťažovateľky   domáhajúcej   sa   určenia,   že poverenie   pre   notára   na   vykonanie   úkonov súdneho komisára v konaní o novoobjavenom dedičstve je neplatné, ako aj o určenia, že sťažovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností (teda konanie, ktorého výsledkom bol rozsudok krajského súdu napadnutý sťažnosťou), a nemohol prihliadať na tie argumenty a námietky sťažovateľky, ktoré sa týkajú iných konaní a iných rozsudkov než tých, ktoré sú výslovne označené v petite.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd v nadväznosti na to pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť predovšetkým   z hľadiska   toho,   či   ju   nemožno   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú. Ústavný súd najskôr skúmal možnosť porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľka   tvrdí,   že „napadnutým   rozsudkom (krajského   súdu,   pozn.) došlo k porušeniu jej práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako i k porušeniu práva na kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR   v   spojitosti   s   čl. 6   ods. 1   Dohovoru.   Súčasne   namietame   porušenie   práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. Dohovoru.“.Podľa názoru sťažovateľky rozhodol krajský súd „na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva“.

Sťažovateľka odôvodnila svoju sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu dvoma námietkami. V prvom rade namieta, že jej nebolo doručené vyjadrenie protistrany v konaní k jej odvolaniu. Okrem toho sťažovateľka namieta voči krajskému súdu aj to, že na prerokovanie   odvolania   nenariadil   ústne   pojednávanie   a dôvody   nenariadenia pojednávania v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec neobjasnil.

1. Prvá námietka sťažovateľky smeruje proti tomu, že „v odvolacom konaní podala odvolanie,   ku   ktorému   sa   písomne   vyjadril   žalobca.   Táto   skutočnosť   jasne   vyplýva z napadnutého   rozsudku,   keďže   odvolací   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   odvolával na vyjadrenie žalobcu k odvolaniu, ktoré podala sťažovateľka... odvolací súd vyjadrenie žalobcu k odvolaniu sťažovateľky ani nedoručil sťažovateľke na vyjadrenie. Bolo jej teda znemožnené reagovať na právnu argumentáciu, ktorú uviedol žalobca v odvolacom konaní. Postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľka ukrátená na svojich procesných právach, a tým   jej   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.“.   Napriek   tomu,   že   sťažovateľka opakovane namieta nedoručenie vyjadrenia „žalobcu“ k odvolaniu, ústavný súd poukazuje na to, že v konaní pred okresným súdom a krajským súdom, ktoré vyústilo do napadnutého rozsudku   krajského   súdu,   bola   sama   sťažovateľka   v pozícii   navrhovateľky   a jediné stanovisko k odvolaniu sťažovateľky, ktoré môže mať na mysli, je vyjadrenie odporkýň v 5. a 6.   rade   k jej   odvolaniu,   ktoré   je   spomenuté   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku krajského súdu (s. 4 napadnutého rozsudku krajského súdu).

Na   podporu   svojej   argumentácie   vo   vzťahu   k   prvej   námietke   sa   sťažovateľka odvolala na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Hudáková a ostatní proti Slovensku (rozsudok z 27. apríla 2010, č. sťažnosti 23083/05). Podľa   nej   z tohto   rozsudku   vyplýva,   že   súd   rozhodujúci   o odvolaní   je   povinný   zaslať stranám   vyjadrenie   k odvolaniu   (v   prípade   citovaného   rozsudku   ESĽP   k   dovolaniu) aj v prípade, ak nie je jeho rozhodnutie založené na tomto stanovisku, keďže podľa ESĽP „stanovisko však vyjadrovalo názor na dovolanie sťažovateľov, a zreteľne tak malo za cieľ ovplyvniť   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   tým,   že   navrhovalo   zamietnutie   podaného dovolania...   Požiadavka,   aby   strany   súdneho   konania   mali   príležitosť   zoznámiť   sa so všetkými   v   ich   prípade   predloženými dôkazmi   a   podanými   vyjadreniami a reagovať na ne, sa vzťahuje na konania o opravných prostriedkoch rovnako ako na konanie pred súdom prvého stupňa, a to bez ohľadu na to, či v opravnom prostriedku neboli uplatnené nové argumenty... dôležitosť požiadavky, aby vyjadrenia boli zasielané všetkým stranám, spočíva v potrebe zabezpečiť, aby strany mali dôveru k práci justícii a aby nebola odňatá možnosť reagovať na otázky, ktoré mohli ovplyvniť rozhodnutie súdu. Bolo na Najvyššom súde SR, aby poskytol sťažovateľom príležitosť reagovať na predložené písomné stanovisko ešte pred svojím rozhodnutím...“. Podľa sťažovateľky tým, že jej odvolací súd nezaslal spomínané vyjadrenie, porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   § 236   ods. 1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd pripomína, že považuje dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 OSP za účinný   právny   prostriedok   nápravy   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, najmä ak postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04, III. ÚS 192/2011). Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia treba   rozumieť   taký   chybný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní realizácia   jeho   procesných   práv   priznaných   mu   v   občianskom   súdnom   konaní   na   účel obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Ústavný   súd   v   spojitosti   s   uvedeným   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad ustanovenia § 237 OSP je zásadne príslušný Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   súd   dovolací   (napr. IV. ÚS 238/07,   IV. ÚS 499/2011).   Najvyšší   súd   v analogickom   prípade   nedoručenia vyjadrenia žalovaného k odvolaniu a s odvolaním sa na sťažovateľkou uvedený rozsudok ESĽP vo veci Hudáková proti Slovensku uviedol: „Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav   nerovnosti   účastníkov   v   konaní   pred   súdom,   čo   je   v   rozpore   s   princípom kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní   ako   súčasti   práva   na   spravodlivý   proces... význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie k odvolaniu zaslané všetkým účastníkom konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu..., v dôsledku čoho bola dovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f) O. s. p.)“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 204/2011 z 28. júna 2012).

Námietka sťažovateľky by tak podľa rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu mohla a mala   byť   dôvodom   podania   dovolania   ako   prostriedku   právnej   ochrany,   ktorého vyčerpanie musí predchádzať podaniu   sťažnosti   ústavnému súdu.   Zo   sťažnosti   ani z jej príloh   nevyplýva,   že   by   bola   sťažovateľka   dovolanie   podala.   Ústavný   súd   preto   musel sťažnosť v časti vzťahujúcej sa k tejto námietke posúdiť ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

2. Druhá námietka sťažovateľky sa týka toho, že v napadnutom rozsudku krajského súdu chýba odôvodnenie, prečo nebolo na prerokovanie odvolania nariadené pojednávanie. Sťažovateľka svoju námietku podporila poukazom na záver vyplývajúci z nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 105/09 z 10. septembra 2009, neuviedla ale žiadne podporné argumenty, prečo   malo   byť   v zmysle   § 214   ods. 1   OSP   nariadené   pojednávanie   na   prejednanie   jej odvolania.

Ústavný   súd   k uvedenej   námietke   uvádza,   že   krajský   súd   bez   ďalšieho   dospel k záveru, že nariadiť pojednávanie nie je v zmysle § 214 ods. 2 OSP potrebné.

Podľa § 214 ods. 1 OSP na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci boli splnené všetky podmienky na to, aby krajský súd postupoval podľa § 214 ods. 2 OSP, t. j. rozhodol o odvolaní bez nariadenia   pojednávania   (m. m.   IV. ÚS 312/2011),   a sťažovateľka   ani   nepoukázala na dôvody, ktoré by potvrdzovali naplnenie predpokladov, keď je v zmysle § 214 ods. 1 OSP   predseda   senátu   povinný   nariadiť   pojednávanie   s výnimkou   poukázania na nedoručenie   vyjadrenia   odporkýň   v 5.   a 6.   rade   k jej   odvolaniu.   Odvolací   súd   preto v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy a § 214 ods. 2 písm. c) OSP konal a rozhodol tak, ako mu to výslovne   umožňoval   zákon   (čl. 2   ods. 2   ústavy).   Ústavný   súd   súčasne   pripomína,   že odvolací súd podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku nevykonal žiaden osobitný úkon týkajúci sa dokazovania, z ktorého by bola sťažovateľka ako účastníčka konania vylúčená. Krajský   súd   rozhodol   len na základe   obsahu spisu,   ku   ktorému   sa   sťažovateľka   mohla vyjadriť nielen v rámci prvostupňového konania, ale aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu (m. m. IV. ÚS 229/04). Postup krajského súdu preto nemožno podľa názoru ústavného súdu   dávať   do   takej   spojitosti   s obsahom   základného   práva   sťažovateľky   na   verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, že by mohol byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti   v konaní   o veci   samej.   Ústavný   súd   taktiež   konštatuje,   že   v   postupe a v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   nezistil   ani   žiadne   nedostatky,   ktoré   by signalizovali   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní   podľa   čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd ďalej uvádza, že v rozsahu, v ktorom táto námietka sťažovateľky súvisí s prvou námietkou o nemožnosti vyjadriť sa k stanovisku odporkýň v 5. a 6. rade, poukazuje na svoj už uvedený záver o neprípustnosti takej námietky, ktorá mala a mohla byť využitá v rámci dovolania proti   napadnutému   rozsudku   krajského súdu. Vo vzťahu k sťažovateľkou uvedenému nálezu ústavného súdu (II. ÚS 105/09) považuje ústavný súd za potrebné poukázať na to, že v danom konaní bola predmetom konania odlišná situácia (nenariadenie   pojednávania   v prípade   nedoručenia   podaného   odvolania   na   vyjadrenie protistrane), ako je to v tomto prípade.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak   z   ústavného   hľadiska   za   neospravedlniteľné,   resp.   neudržateľné   do   tej miery,   aby   indikovalo   možnosť   porušenia   označených   základných   práv   sťažovateľky. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozsudkom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho   postupu,   resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97). Vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky je preto táto časť sťažnosti podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju bolo potrebné z toho dôvodu v tejto časti po predbežnom prerokovaní odmietnuť.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlo aj k porušeniu   jej   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy.   O   prípadnom porušení   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   (a práva   podľa   čl. 1   ods. 1 dodatkového   protokolu)   by   bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak   by   zo   strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Z toho   dôvodu ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   aj   túto   časť sťažnosti   sťažovateľky   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012