znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 482/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. G..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Ľ. S., B, vo veci namietaného porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 34/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2011 doručená   sťažnosť   M.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 34/2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Brezno   sp. zn.   0 Tp 12/2011   z 19.   februára   2011   v spojení   s uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 Tpo/13/2011 z 8. marca 2011 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku   (preventívna   väzba).   Väzba   začala   plynúť   od   18.   februára   2011 od 07.55 h.

Sťažovateľ 2. júna 2011 požiadal o prepustenie z väzby na slobodu s odôvodnením, že od ostatného rozhodnutia o jeho väzbe (2. mája 2011) už uplynula doba jedného mesiaca a vo veci sa nekoná. Vo svojej žiadosti poukázal aj na § 76 Trestného poriadku, podľa ktorého väzba môže trvať len nevyhnutný čas. Ďalej konštatoval, že dosiaľ nebol súdne trestaný, má trvalé bydlisko a marihuanu pestoval len na liečebné účely pre svoju chorú matku.   K pestovaniu   marihuany   sa   priznal   a   zariadenie   na   výrobu   drogy   bolo   zničené. Argumentáciu orgánov činných v trestnom konaní o údajnom predaji drogy iným osobám s cieľom   dosiahnutia   zisku   označil   za   ničím   nepodloženú   a nepreukázanú.   Za týchto okolností   považoval   sťažovateľ   svoju   väzbu   za   nezákonnú,   a preto   žiadal   o prepustenie z väzby na slobodu.

Okresný   súd   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   uznesením   sp. zn. 0 Tp 147/2011 z 22. júna 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 22. júna 2011“) však sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol konštatujúc, že jeho väzba je z hľadiska splnenia materiálnych podmienok dôvodná, znaleckým posudkom bol ustálený značný rozsah výroby omamných a psychotropných látok a z neho vyplývajúca závažnosť konania   odôvodňuje   obavu,   že   by   mohol   pokračovať   v páchaní   trestnej   činnosti,   a to aj napriek znefunkčneniu technického zariadenia používaného na výrobu drogy.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu okrem iného uviedol, že toto uznesenie okresného súdu „bolo môjmu obhajcovi doručené dňa 8. 7. 2011 a Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol o mojej sťažnosti dňa 7. 7. 2011, teda deň predtým, ako bolo uznesenie   doručené   môjmu   obhajcovi.   Preto   som   nemohol   podať   písomné   dôvody sťažnosti“.

O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 34/2011 zo 7. júla 2011 tak, že ju zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa „súčasťou práva na spravodlivý proces, ktoré zabezpečuje čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   je   aj   včasné doručovanie rozhodnutí súdov procesným stranám. Bez takéhoto postupu je znemožnené kvalifikované vyjadrenie a zdôvodnenie opravného prostriedku. V mojom prípade tým, že uznesenie prvostupňového súdu bolo môjmu obhajcovi doručené až po rozhodnutí krajského súdu malo za následok nemožnosti kvalifikovaného odôvodnenia zahlásenej sťažnosti, a tým porušenia môjho práva na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľ   preto   považuje   postup   krajského   súdu,   ktorý   rozhodol   za   týchto okolností, za porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru aj čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ taktiež namietal, že krajský súd ho ponechal vo väzbe napriek tomu, že „Orgány činné v trestnom konaní v mojom prípade nepostupujú s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, nakoľko dokazovanie, ktoré nariadili až s odstupom viac mesiacov po mojom vzatí do väzby, mali nariadiť ihneď po mojom vzatí do väzby a nečakať nečinne niekoľko mesiacov. Tým došlo k porušeniu môjho práva zabezpečeného čl. 17 ods. 2, 5 Ústavy SR čl. 5 ods. 4 Dohovoru.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 34/2011 porušil:

„1/ čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru tým, že rozhodol o mojej sťažnosti bez toho, že by uznesenie okresného súdu bolo doručené môjmu obhajcovi,

2/ čl. 17 ods. 2, 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 4 Dohovoru tým, že ma ponechal vo väzbe aj napriek tomu, že vo veci sa nepostupovalo s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, a som držaný vo väzbe nezákonne,

pričom nariaďuje, aby ma Krajský súd v Banskej Bystrici ihneď prepustil z väzby na slobodu.

Sťažovateľovi M. G. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v tomto konaní.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom všeobecné aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu považovať sťažnosť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho   rozhodnutím   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m. m.   II. ÚS 70/00,   IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   porušenia   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2011, ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade   čl. 5   dohovoru   (napr.   rozsudok   De   Wilde   et   al.   v.   Belgicko   z 18. júna   1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp. čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení,   a   preto na konanie   a rozhodovanie   súdu   o   väzbe   sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne   ustanovenia o osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné   ustanovenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru   o   práve na spravodlivé   súdne   konanie   či   ustanovenie   čl. 46   ods. 1   ústavy   garantujúce   základné právo na súdnu ochranu (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Obdobné   platí,   aj   pokiaľ   ide   námietku   sťažovateľa,   že   označeným   postupom krajského súdu (teda, že krajský súd rozhodol bez toho, aby uznesenie okresného súdu z 22. júna   2011   bolo   doručené   jeho   obhajcovi   a tento   mohol   písomne   doplniť   podanú sťažnosť   proti   nemu)   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 47 ods. 3 ústavy sa vzťahuje   spravidla   na   súdne   konanie   vo   veci   samej.   Rozhodovanie   o   väzbe   nie   je rozhodovaním vo veci samej. Opäť je na tomto mieste potrebné pripomenúť, že princípy spravodlivého súdneho konania pri rozhodovaní o väzbe sú súčasťou čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru.

Aj podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu ochrana základných práv a slobôd v súvislosti   s rozhodovaním   o vzatí   konkrétnej   osoby   do   väzby,   t. j.   s rozhodovaním o osobnej   slobode   fyzickej   osoby   (zákonnosť   väzby),   spadá   (ratione   materiae)   pod ustanovenia čl. 17 ústavy a ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení (obdobne pozri III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06).

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v časti   týkajúcej   sa   namietaného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Tpo 34/2011   už   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd sa ďalej venoval už len preskúmaniu postupu a rozhodnutia krajského súdu z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že výhrady (námietky) proti namietanému postupu krajského súdu sťažovateľ vyjadril v dvoch rovinách:

1.   Namietal,   že   krajský   súd   rozhodol   o jeho   sťažnosti   bez   toho,   aby   uznesenie okresného   súdu   z 22.   júna   2011   bolo   doručené   jeho   obhajcovi,   a preto   nemohol   podať písomné dôvody sťažnosti.

2. Namietal, že krajský súd ho ponechal vo väzbe aj napriek tomu, že v jeho trestnej veci sa nepostupovalo s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Ústavný   súd   zohľadňujúc   tieto   námietky   sťažovateľa   zo   spisu   okresného   súdu (konkrétne   zo   zápisnice   z výsluchu   sťažovateľa   z   22.   júna   2011)   zistil,   že   o   žiadosti sťažovateľa   o   prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 2.   júna   2011   rozhodol   okresný   súd po uskutočnenom   výsluchu   sťažovateľa   tak,   že   jeho   žiadosť   o   prepustenie   z väzby na slobodu zamietol. Na výsluchu, ktorý predchádzal zamietnutiu jeho žiadosti, bol okrem sťažovateľa   prítomný   aj   jeho obhajca.   Po   odôvodnení   vyhlásenia   a poučení   prítomných o možnosti   podania   opravného   prostriedku   sťažovateľ   podal   do   zápisnice   sťažnosť. Dňa 1. júla 2011 bolo vyhotovené písomné uznesenie, ktoré bolo v ten istý deň odovzdané na poštovú prepravu. Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici bolo toto uznesenie doručené 6. júla 2011, sťažovateľovi 7. júla 2011 a jeho obhajcovi 8. júla 2011. Medzitým bol spis 6. júla 2011 predložený krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti, ktorý v ten istý deň nariadil termín neverejného zasadnutia senátu na 7. júl 2011, keď aj sťažnosť sťažovateľa podľa   § 193   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   zamietol   konštatujúc,   že   sťažovateľ sťažnosť podanú do zápisnice bližšie neodôvodnil.

Pokiaľ ide o prvú námietku sťažovateľa, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti bez toho, aby jeho obhajcovi bolo doručené uznesenie okresného súdu z 22. júna 2011, a preto sa   nemohol   riadne   brániť,   a to   písomným   odôvodnením   svojej   sťažnosti,   ústavný   súd zohľadnil,   že   účelom   čl. 5   ods. 4   dohovoru   je   poskytnutie   práva   osobám,   ktoré   boli pozbavené   osobnej   slobody,   spočívajúceho   v   možnosti   súdnej   kontroly   rozhodnutí a opatrení, na základe ktorých bol zásah do ich osobnej slobody vykonaný. Medzi záruky, ktoré garantuje tento článok dohovoru, nepochybne patrí aj právo obvineného predložiť súdu   argumenty   a   vyjadrenia   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (napr.   III. ÚS 84/06, III. ÚS 291/06),   ako   aj   jeho   právo   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré preskúmateľným   spôsobom,   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (obdobne napr. III. ÚS 374/09).

Ústavný   súd   pripomína,   že   v   prvom   rade   je   všeobecný   súd   povinný   poskytnúť ochranu   základným   právam   a   slobodám   sťažovateľa,   ale   na   druhej   strane   nemožno bagatelizovať význam, podstatu a zmysel obhajoby, v rámci ktorej sa obvinený háji sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Ak takéhoto obhajcu má alebo ho musí mať, je potom jeho úlohou obhajovať práva obvineného čo najúčinnejším spôsobom, pod ktorým treba   bez   pochýb   rozumieť   aj   aktívny   prístup   obhajcu   pri   obhajovaní   jeho   záujmov, ako aj starostlivosť obhajcu zameranú na to, aby boli náležite a včas objasnené skutočnosti, ktoré vinu obvineného vyvracajú alebo ju zmierňujú (§ 44 ods. 1 Trestného poriadku).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   tvrdenie   sťažovateľa   o doručení   uznesenia   okresného súdu z 22. júna 2011 po rozhodnutí krajského súdu o jeho sťažnosti zodpovedá obsahu súvisiaceho súdneho spisu. Otázkou však ostáva, či a do akej miery mohol krajský súd uvedeným postupom a následným rozhodnutím porušiť označené práva sťažovateľa.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   konštatoval,   že   do   dňa neverejného   zasadnutia   (8.   júla   2011)   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   proti   prvostupňovému rozhodnutiu, ktorú podal do zápisnice 22. júna 2011, nijako nezdôvodnil. Aj keď sa obhajca sťažovateľa   zúčastnil   jeho   výsluchu   pred   rozhodnutím   okresného   súdu   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj vyhlásenia uznesenia, ktorým bola jeho žiadosť zamietnutá, nebolo zistené, aby dôsledne a okolnostiam danej veci primeraným spôsobom využil všetky právne   prostriedky   na   účely   efektívnej   obhajoby   sťažovateľa,   keď   s písomným odôvodnením sťažnosti čakal až do doručenia uznesenia okresného súdu z 22. júna 2011. Niet   pochybností   o   tom,   že   k doručeniu   uznesenia   okresného   súdu   z 22.   júna   2011 sťažovateľovi   a jeho   obhajcovi,   ktorý   v   jeho   mene   mohol   podať   písomné   odôvodnenia sťažnosti,   malo   dôjsť   ešte   pred   rozhodnutím   krajského   súdu.   Ako   je   však   zo   spisu okresného   súdu   zrejmé,   obhajca   sťažovateľa   ani po doručení   uznesenia   okresného   súdu z 22.   júna   2011   (8.   júla   2011)   nedoplnil   do   spisu   písomné   odôvodnenie   sťažnosti. V nadväznosti na uvedené možno predpokladať, že až po doručení napadnutého uznesenia krajského   súdu   (19.   júla   2011)   zistil   namietanú   skutočnosť   a už   20.   júla   2011   spísal sťažnosť, ktorá je predmetom tohto konania.

Podnetom na rozhodovanie okresného súdu bola sťažovateľova žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Teda sťažovateľ sám inicioval konanie o zákonnosti väzby a na základe jeho   iniciatívy   okresný   súd   rozhodol.   V žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu sťažovateľ   uviedol   argumenty,   ktoré   podľa   jeho   názoru   svedčili   proti   jeho   ponechaniu vo väzbe.   Okresný   súd   z pohľadu   ústavného   súdu   vo   svojom   rozhodnutí   presvedčivo konštatoval dôvody sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Je pravda, že proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú písomne nezdôvodnil, pričom písomné odôvodnenie sťažnosti chcel zrejme zaslať okresnému súdu potom, ako sa oboznámi s dôvodmi zamietnutia jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu uvedenými v prvostupňovom   rozhodnutí.   Na   tomto   mieste   je   potrebné   opätovne   poznamenať,   že sťažovateľ a jeho obhajca dôvody zamietnutia sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu poznali už skôr (v zápisnici o výsluchu sťažovateľa z 22. júna 2011 sa uvádza, že „sudca   pre   prípravné   konanie   odôvodnil   vyhlásené   uznesenie   a poučil   prítomných o možnosti podania opravného prostriedku“.). To znamená, že sťažovateľ i jeho obhajca mali dostatok   času   na to,   aby do   7.   júla 2011,   keď   krajský   súd   rozhodol   o   zamietnutí sťažovateľovej sťažnosti, predostreli tomuto súdu svoje iné argumenty o tom, že ďalšie ponechanie sťažovateľa vo väzbe nie je podľa neho dôvodné. Sťažovateľ tak mohol urobiť sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu, ktorého na účely doplnenia sťažnosti, ako už ústavný súd uviedol, mohol kontaktovať. Podľa názoru ústavného súdu je práve aj takýto postup súčasťou aktívneho bránenia práv, a to už bez ohľadu na to, kto tento aktívny prístup vyvinie, či to bude obhajca alebo sťažovateľ, zvlášť v prípadoch, ak ide o osobnú slobodu dotknutej osoby.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v okolnostiach   daného   prípadu   by   bolo   veľmi formálne konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa. Iná situácia by nastala, ak by všeobecný   súd   rozhodujúci   o   zákonnosti   väzby   nepoznal   v   relevantnom   čase   aktuálne námietky sťažovateľa. K takej situácii by mohlo dôjsť napríklad pri rozhodovaní o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby za predpokladu, že by sťažovateľovi nebolo umožnené sa k   takému   návrhu   vyjadriť,   a zároveň,   ak   by   podal   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu sťažnosť, ale druhostupňový súd by na ňu neprihliadol. Taká alebo obdobná situácia však v danom prípade nenastala.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2011 nebol náležitý, ale vzhľadom na   už   uvedené   skutočnosti   o   poznaní   jeho   argumentov   proti   ponechaniu   sťažovateľa vo väzbe,   ako   aj s prihliadnutím   na   odôvodnenosť   a   presvedčivosť   uznesenia   krajského súdu je ústavný súd toho názoru, že takýto postup krajského súdu nemusí automaticky znamenať porušenie označených práv sťažovateľa.

Pre ústavný súd bol určujúci obsah uznesenia krajského súdu. Okrem toho ústavný súd prihliadol na žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ako aj na sťažnosť adresovanú ústavnému súdu, v ktorej podľa názoru ústavného súdu neuviedol žiadne také skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   krajský   súd   v prípade,   ak   by   reagoval   na   písomné odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 22. júna 2011, mohol dospieť k iným záverom, ako   dospel.   Krajský   súd   s   poukazom   na rozhodnutie   okresného   súdu   sťažovateľovi dostatočne   ozrejmil   dôvodnosť   jeho   väzby,   pričom   toto   zdôvodnenie   bolo   v konečnom dôsledku   odpoveďou   na   jeho   argumenty   obsiahnuté   v žiadosti   o prepustenie   z väzby na slobodu.

Krajský súd nemožno „obviňovať“ z toho, že rozhodol urýchlene vo väzobnej veci, keďže mu to ukladá ústava aj dohovor. Z pohľadu ústavného súdu sa predmetná situácia javí tak, že krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2011 musel riešiť konflikt dvoch práv, a to práva na urýchlené rozhodovanie o ich   väzbe   (dodržanie   lehôt   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru)   a   práva   na predloženie argumentov prostredníctvom obhajcu súdu proti jeho väzbe. Navyše tým, že krajský súd rozhodol   o sťažovateľovej   sťažnosti   urýchlene,   vytvoril   mu   priestor   na   podanie   novej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno úspešne namietať porušenie určitého ústavou alebo   medzinárodnou   zmluvou   garantovaného   práva   alebo   slobody   takým   postupom dotknutého všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného ústavou, resp. medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody (m. m. IV. ÚS 62/08).Ústavný súd zo spisu okresného súdu napokon zistil, že sťažovateľ bol na základe príkazu prokurátora Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici 14. septembra 2011 prepustený z väzby   na   slobodu.   V príkaze   na   prepustenie   sa   konštatuje,   že „zohľadňujúc...   stav vyšetrovania,   ako   i procesnú   skutočnosť   zaistenia   technického   zariadenia   a surovín potrebných na pestovanie rastlín konopa a produkciu konopy, vrátane peňažnej hotovosti eventuálne využiteľnej na ich nové obstaranie, ktorá u obvineného zreteľne oslabuje prijatý dôvod väzby, bolo potrebné dospieť k záveru, že dôvody, pre ktoré by orgány prípravného konania mohli u obv. M. G. oprávnene žiadať ďalšie trvanie väzby nad jej základnú lehotu, nie sú v predmetnom prípade dané“.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   v danom   prípade   neexistuje   taká relevantná   vecná   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom   krajského   súdu   o zamietnutí sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 22. júna   2011   a namietaným porušením označených práv, ktorá by odôvodňovala prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k druhej uplatnenej námietke sťažovateľa založenej na tvrdení, že krajský súd porušil jeho práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru tým, že ho ponechal ďalej vo väzbe, a to aj napriek tomu, že v jeho trestnej veci sa nepostupovalo s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, je potrebné uviesť nasledovné.

Náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu. S týmto cieľom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo   vyvrátiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom na prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich v rozhodnutiach   o   žiadostiach   obvineného   o   prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Trvanie dôvodného podozrenia, že obvinený spáchal trestný čin, je conditio sine qua non zákonnosti pokračovania väzby, ale po uplynutí určitého času táto podmienka už nestačí. Súd potom musí zistiť, či iné dôvody naďalej ospravedlňujú pozbavenie slobody. Ak sú tieto dôvody relevantné a dostačujúce, potom treba skúmať, či orgány činné v trestnom konaní postupujú vo veci samej s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

„Požiadavka, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú   dobu,   vyžaduje   preveriť   nielen   existenciu   a   relevantnosť   dôvodov   väzby, ale aj doterajší   postup   orgánov   činných   v   trestnom   konaní.   Právo   na   osobnú   slobodu zaručené   v   čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy   môže   byť   totiž   porušené   aj   tým,   že   orgány   činné v trestnom   konaní   nepostupujú   v   trestnom   konaní   v   čase,   keď   je   obvinený   vo   väzbe, s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (II. ÚS 55/98).

Z   uvedených   stanovísk   možno   vyvodiť,   že   podľa   právneho   poriadku   Slovenskej republiky   v   prípade   dlhšie trvajúcej   väzby   musia   byť   splnené   štyri   podmienky.   Musí jestvovať po formálnej stránke uznesenie o vznesení obvinenia. Po materiálnej stránke sa vyžaduje existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, za ktorý je vznesené obvinenie.   Musí   jestvovať niektorý   z   väzobných   dôvodov   podľa   § 71   ods. 1   Trestného poriadku.   Napokon   musí   byť splnená   podmienka,   aby   orgány   činné v   trestnom   konaní vo veci samej postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta, že vo vyšetrovaní jeho trestnej veci sa podľa jeho názoru nepostupuje s osobitnou starostlivosťou a urýchlením, a z tohto dôvodu ho mal krajský súd pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 22. júna 2011 prepustiť z väzby na slobodu.

Krajský súd (zhodne s okresným súdom) reagovali na túto námietku sťažovateľa tak, že orgány činné v trestnom konaní podľa ich názoru postupujú „bez prieťahov“, pričom poukázali   na   preverovanie   bankových   účtov   sťažovateľa,   spotreby   elektrickej   energie, ako aj na vypracovanie znaleckého posudku týkajúceho sa hodnoty zaistenej látky.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2011