znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 481/2013-47

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti,   a.   s.,   Komenského   50,   Košice,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Vladimírou Běhalovou, Rastislavova 68, Košice, ktorou   namieta porušenie svojich   základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   výrokom   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 6 Cdo 28/2012 z 27. februára 2013 o náhrade trov konania, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Východoslovenskej   vodárenskej   spoločnosti,   a.   s.,   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   výrokom   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 28/2012 z 27. februára 2013 o náhrade trov konania p o r u š e n é b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Cdo   28/2012 z 27. februára   2013   vo   výroku   o náhrade   trov   konania z r u š u j e   a   vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť Východoslovenskej vodárenskej   spoločnosti,   a.   s.,   trovy   konania   v sume   275,96   €   (slovom dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatšesť   centov)   na   účet   jej   právnej   zástupkyne JUDr. Vladimíry Běhalovej, Rastislavova 68, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2013 doručená   sťažnosť   Východoslovenskej   vodárenskej   spoločnosti,   a.   s.,   Komenského   50, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Vladimírou Běhalovou, Rastislavova 68, Košice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   výrokom   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 28/2012 z 27. februára 2013 o náhrade trov konania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je v procesnom postavení žalobcu   účastníčkou   konania   o   určenie   neplatnosti   zmlúv   o   postúpení   pohľadávky a o určenie   neplatnosti   oznámení   o   postúpení   pohľadávok   s   príslušenstvom   vedeného Okresným súdom Svidník (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 C 91/2009. Okresný súd uznesením č. k. 3 C 91/2009-529 z 21. apríla 2011 konanie zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že „žalobca je povinný nahradiť žalovaným v 1. až 15. rade trovy konania vo výške   664.685,30   eur   k   rukám   zástupcu   žalobcu   F.   N.,   advokáta,   a   to   do   3   dní od právoplatnosti tohto uznesenia“.

Sťažovateľka   podala   proti   obom   výrokom   uznesenia   okresného   súdu č. k. 3 C 91/2009-529 z 21. apríla 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 13 Co 35/2011-613 z 23. septembra 2011 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 13 Co 35/2011-613 z 23. septembra 2011 podal dovolanie žalovaný v 1. rade, ktorým sa domáhal, aby dovolací súd dovolaním napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka vo svojom vyjadrení k dovolaniu z 30. januára 2012 navrhla dovolanie ako neprípustné odmietnuť a v prípade,   že najvyšší súd dospeje k záveru, že dovolanie je prípustné,   tak dovolanie zamietnuť a zaviazať žalovaného v 1. rade na náhradu trov dovolacieho konania, ktoré v prílohe k vyjadreniu vyčíslila.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 28/2012 z 27. februára 2013 rozhodol, že dovolanie žalovaného v 1. rade odmieta (1. výrok) a žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva (2. výrok). V odôvodnení tohto rozhodnutia najvyšší súd vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania uvádza: „Dovolací súd nepriznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho   konania,   lebo   nepodal   návrh   na   uloženie   povinnosti   nahradiť   trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.).“

Podľa   názoru   sťažovateľky «Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky vo výroku o trovách konania nie je v súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny   proces   a   predstavuje   protiústavný   zásah   do   majetkových   práv   sťažovateľa.   Je nesporné, že v dovolacom konaní mal sťažovateľ plný úspech a bol zastúpený právnym zástupcom, ktorý vykonal v intenciách vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení 1 úkon právnej služby a to dňa 30. 1. 2012 - vyjadrenie k dovolaniu zo dňa 30. 1. 2012, pričom náhradu trov dovolacieho konania si sťažovateľ uplatnil v predmetnom vyjadrení k dovolaniu žalovaného v 1. rade a zároveň ich vo vyjadrení aj vyčíslil.

O skutočnosti, že najvyšší súd mal vedomosť o tom, že sťažovateľ si uplatnil náhradu trov   dovolacieho   konania   svedčí   aj   skutočnosť,   že   na   4.   strane   druhý   odsek   uznesenia č. k. 6 Cdo   28/2012-643   zo   dňa   27.   2.   2013   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uviedol „žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol dovolanie ako neprípustné odmietnuť a priznať mu   náhradu   trov   dovolacieho   konania“.   Vyčíslenie   trov   dovolacieho   konania   tvorilo prílohu   vyjadrenia   k   dovolaniu   žalovaného   v   1.   rade,   o   čom   svedčí   posledný   riadok 8. strany tohto vyjadrenia, kde je vyčíslenie trov dovolacieho konania uvedené ako príloha, ktorá je 9. stranou vyjadrenia.».

Sťažovateľka „považuje výrok o nepriznaní trov dovolacieho konania za svojvoľný a arbitrárny, ktorý je v príkrom rozpore s relevantnou právnou úpravou a má za následok porušenie označených základných práv a jeho odôvodnenie za ústavne nedostatočné“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd a na spravodlivý súdny proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   6   Cdo   28/2012-643   zo   dňa 27. 2. 2013 vo výroku o trovách konania porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 28/2012-643 zo dňa 27. 2. 2013 vo výroku o trovách konania porušené bolo.

3.   Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 6 Cdo 28/2012-643 zo dňa 27. 2. 2013 vo výroku o trovách konania a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 275,94 EUR   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto   nálezu   na účet   jeho právneho zástupcu...“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   si   ústavný   súd   vyžiadal   od   predsedu najvyššieho   súdu   vyjadrenie   k sťažnosti.   Na   žiadosť   ústavného   súdu   reagoval predseda najvyššieho súdu v prípise č. k. Kp 3/2013-32 z 8. júla 2013, v ktorom okrem iného uviedol: „Z obsahu písomného vyjadrenia žalobcu k dovolaniu z 30. januára 2012 vyplýva, že v ňom uvádza, aby dovolací súd zaviazal žalovaného 1/ na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu v tejto časti nekorešponduje s obsahom vyššie uvedeného   podania   žalobcu.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ponecháva   preto rozhodnutie o sťažnosti žalobcu na úvahe Ústavného súdu Slovenskej republiky. Súčasne súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z   týchto   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   navrhuje,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky predmetnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.“

Uznesením č. k. IV. ÚS 481/2013-10 z 15. augusta 2013 ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu výrokom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 28/2012 z 27.   februára   2013   o náhrade   trov   konania   (ďalej   aj   „napadnutý   výrok   uznesenia najvyššieho súdu“). Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu najvyššieho   súdu,   aby   sa   vyjadril   k   sťažnosti   a   zároveň   oznámil,   či   trvá   na   ústnom pojednávaní vo veci.

Najvyšší   súd sa   na základe výzvy   ústavného súdu   vyjadril   k   sťažnosti   v prípise č. k. KP 3/2013-32 zo 7. júla 2014, v ktorom okrem iného uviedol, že „vo svojom podaní z 8. júla 2013 uviedol všetky dôvody k sťažnosti sťažovateľky, tieto nedopĺňa a rovnako zotrváva na svojom stanovisku k upusteniu od ústneho pojednávania“.

Označené vyjadrenia najvyššieho súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľky a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. V stanovisku právnej zástupkyne   sťažovateľky   k   vyjadreniam   najvyššieho   súdu   sa   okrem   iného   uvádza: „V predmetnom   vyjadrení   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   potvrdil,   že   sťažovateľ   si v dovolacom   konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn. 6 Cdo 28/2012   uplatnil   nárok   na   náhradu   trov   dovolacieho   konania,   a   to   vo   svojom vyjadrení k dovolaniu z 30. 1. 2012.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   vyjadrení   tiež   uviedol,   že   pokiaľ Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   č.   k.   6   Cdo   28/2012-642   z   27.   2.   2013 nepriznal sťažovateľovi trovy dovolacieho konania z dôvodu, že sťažovateľ nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť mu trovy konania, toto jeho odôvodnenie v nekorešponduje s vyjadrením sťažovateľa k dovolaniu z 30. 1. 2012.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 28/2012-642 z 27. 2. 2013 vo výroku o trovách konania nie je v súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces a predstavuje protiústavný zásah do majetkových práv sťažovateľa.“ Právna zástupkyňa sťažovateľky zároveň oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní ústavného súdu.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 28/2012 z 27. februára 2012 o náhrade trov konania

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo   prejednaná   súdom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   najvyšší   súd   pochybil   v   tom,   že   jej   ako   úspešnej účastníčke dovolacieho konania nepriznal náhradu trov dovolacieho konania napriek tomu, že   si   náhradu   trov   uplatnila   a   trovy   i   vyčíslila   už   vo   svojom   vyjadrení   k   dovolaniu z 30. januára   2012.   Dovolací   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   tým,   že   sťažovateľka nepodala „návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.)“.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 a 2 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia;   ak   takému   účastníkovi   okrem   trov   právneho   zastúpenia   iné   trovy   zo   spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne   aj   rozhodovanie   o   nároku   na   náhradu   trov   konania   (napr.   I.   ÚS   48/05, II. ÚS 272/08). Prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje každému základné právo na súdnu   a   inú   právnu   ochranu.   Aj   zákonná   úprava   platenia   a   náhrady   trov   konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08).

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou   súdneho   konania,   a   preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch   a k zrušeniu   napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že o náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa § 151 ods. 1 OSP s odôvodnením, že žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďže „nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania“.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   prvým   výrokom uznesenia sp. zn. 6 Cdo 28/2012 odmietol dovolanie žalovaného v 1. rade. Sťažovateľka v procesnom   postavení   žalobkyne   mala   teda   v dovolacom   konaní   plný   úspech.   Z už citovaného znenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľka mala právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý   vo   veci   úspech   nemal.   Napriek   tomu,   že   dovolací   súd   v odôvodnení   výroku napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania uviedol, že ich sťažovateľke nepriznal, pretože   si   ich   náhradu   neuplatnila,   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   už   vo   vyjadrení k dovolaniu doručenému 30. januára 2012 žiadala o priznanie náhrady trov dovolacieho konania, ktoré na strane 9 vyjadrenia i podrobne vyčíslila.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   právny   názor   vyslovený v odbornej literatúre, podľa ktorého aj stručná požiadavka účastníka konania, či už v žalobe alebo v priebehu konania „žiadam trovy“ predstavuje zatiaľ síce ešte nešpecifikovaný, ale predsa len relevantný návrh na priznanie náhrady trov konania. Z už citovaného zákonného ustanovenia   vyplýva,   že   na   to,   aby   sa   priznala   náhrada   trov   konania,   treba   navrhnúť, spravidla pred rozhodnutím vo veci samej, aj výrok o náhrade trov konania a predložiť vyčíslenie tejto náhrady, pretože bez vyčíslenia nemožno takúto náhradu priznať. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných (nie kalendárnych) dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, treba považovať nielen rozsudok vo veci samej, ale aj každé iné rozhodnutie, teda aj uznesenie, ktorým sa konanie končí. Ak účastník v tejto lehote trovy konania nevyčísli, súd mu z úradnej povinnosti prizná len náhradu trov konania,   ktoré   vyplývajú   zo   spisu,   a   to   k   okamihu   vyhlásenia   rozhodnutia,   ktorým   sa konanie končí. To však neplatí pre náhradu trov právneho zastúpenia. To znamená, že trovy právneho zastúpenia treba vždy v ustanovenej lehote vyčísliť, inak ich náhradu súd nemôže priznať. Účastníkovi, ktorý v lehote troch pracovných dní nevyčísli trovy konania a zo spisu mu   okrem   trov   právneho   zastúpenia   iné   trovy   nevyplývajú,   súd   náhradu   trov   konania neprizná.   V   tomto   prípade   súd   nie   je   viazaný   podľa   §   170   ods.   1   OSP   rozhodnutím o priznaní náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Súd namiesto vyhláseného prisudzujúceho výroku o trovách konania uvedie v písomnom vyhotovení rozhodnutia výrok o nepriznaní trov konania.

Z ustanovení   §   151   OSP   vyplýva,   že   zákon   odlišuje   rozhodnutie   súdu   o trovách konania a o náhrade   trov   konania. Toto   odlíšenie má význam pre samotné rozhodnutie. Výrok rozhodnutia bude totiž odlišný podľa toho, či rozhoduje o trovách konania alebo o náhrade trov konania. Výrok rozhodnutia o trovách konania je vyjadrením, že súd o nich definitívne   rozhodol   tak,   že   účastníkom   ich   náhradu   nepriznáva   a výrok   rozhodnutia o náhrade   trov   konania   vyjadruje   založenie   povinnosti   niektorého   z účastníkov   na   ich náhradu.   O trovách   konania   musí   súd   rozhodnúť   v zásade   vždy,   ak   sa   konanie   končí. Na rozdiel od toho, o náhrade trov konania súd rozhodne iba vtedy, ak tak navrhne niektorý z účastníkov konania (okrem rozhodovania o náhrade trov štátu podľa § 151 ods. 6 OSP). [KRAJČO, J. – SUČANSKÁ, D. – ČIERNA, A. – KRAJČO, O. Občiansky súdny poriadok – Komentár. Bratislava : Eurounion, 2010, ISBN 978-80-89374-11-3, s. 580 — 582].

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka, ktorá mala plný úspech v dovolacom konaní, si náhradu trov dovolacieho konania uplatnila a trovy pozostávajúce výlučne z trov právneho zastúpenia včas vyčíslila. Navyše, zo znenia napadnutého výroku   uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolací súd rozhodoval o náhrade trov konania, nie o trovách konania vo všeobecnosti,   tak   ako   na   to   poukazuje   v odôvodnení   predmetného   uznesenia.   Ak za uvedenej   situácie najvyšší súd otázku náhrady trov   konania posúdil   v zmysle § 151 ods. 1 OSP, tak že jej náhradu trov konania nepriznal, tak podľa názoru ústavného súdu nerešpektoval príslušnú právnu úpravu, resp. nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a preto sa jeho napadnuté uznesenie vo výroku o náhrade trov konania javí   ako   svojvoľné   a vzhľadom   na   rozpor   výrokovej   časti   s odôvodnením   i   zmätočné. Na základe uvedených skutočností ústavný súd v zhode so sťažovateľkou zastáva názor, že výrok napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania je arbitrárny.

Vzhľadom na uvedené došlo podľa názoru ústavného súdu napadnutým výrokom uznesenia   najvyššieho   súdu   k   zásadnému   procesnému   excesu,   ktorý   odôvodňuje   záver o jeho ústavnej neakceptovateľnosti a neudržateľnosti, a to aj napriek zdržanlivosti, ktorú ústavný súd štandardne uplatňuje pri ústavnom prieskume súdnych rozhodnutí týkajúcich sa trov konania. Ústavný súd preto rozhodol, že výrokom napadnutého uznesenia o náhrade trov konania došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 tohto nálezu).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   výrokom   uznesenia   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Cdo 28/2012 z 27. februára 2012 o trovách konania

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného jej čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv   a   slobôd.   Vychádzal   pritom   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru výrokom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o náhrade trov konania a   jeho   zrušením   sa   otvára   priestor   na   to,   aby   sa   najvyšší   súd   v   ďalšom   konaní   sám vysporiadal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru.

Ústavný   súd   preto   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   nevyhovel,   uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

V   zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že výrokom uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 28/2012 z 27. februára 2013 o náhrade trov konania bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky   aj   vrátiť   vec   v   zmysle   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení výroku napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o náhrade trov konania a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o náhrade trov   dovolacieho   konania,   pričom   bude   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátkou JUDr. Vladimírou Běhalovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 € (za 2 úkony urobené v roku 2013).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané do 30. júna 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a)   a   b)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) v znení účinnom do 30. júna 2013.

Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 €, čo spolu predstavuje sumu 275,96 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Úhradu   za písomné vyjadrenie z 22. júla 2014 ústavný súd,   prihliadajúc na jeho obsah, nepriznal.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2014