znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 481/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., B., zastúpeného advokátom Mgr. V. Š., B., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k. 3 Cdo 97/2010-124 z 22. septembra 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 195/08-99 z 22. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra 2010 doručená sťažnosť Ing.   M. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Cdo 97/2010-124 z 22. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ uzatvoril 13. februára 2004 zmluvu o pripojení s obchodnou   spoločnosťou   S.,   a. s.,   na   základe   ktorej   mu   bol   aktivovaný   prístup do internetovej siete prostredníctvom modemu volaním na určité telefónne číslo (tzv. dial-up pripojenie). Nadväzne na to začal internetové služby využívať a za február 2004 mu bol vystavený účet za poskytnuté služby vo výške 1 291 Sk, ktorý zaplatil.

Za   nasledujúci   mesiac   bol   sťažovateľovi   vystavený   účet   na   sumu   93 732 Sk,   čo viedlo k uplatneniu si reklamácie z jeho strany.

Zo   spisu   ďalej   vyplýva,   že   reklamácia   bola   obchodnou   spoločnosťou   S.,   a. s., vybavená   tak,   že   námietky   sťažovateľa   neboli   uznané   s tým,   že   obchodná   spoločnosť S., a. s., sťažovateľovi oznámila, že sa stal obeťou „podvodu A.“ a jeho reklamácia nemôže byť uznaná. Sťažovateľ tvrdil, že v dôsledku podvodu sa bez jeho vedomia automaticky inštaloval   program,   ktorý   samovoľne   presmeroval   jeho   volania   na   iné   telefónne   čísla (medzinárodné volania), pričom tieto volania boli spoplatnené podstatne vyššou sadzbou. Sťažovateľ   poukázal aj na to,   že   nebol   o tomto   riziku   informovaný,   preto   ho   nemohol predvídať,   a navyše,   povinnosť   predchádzať   škodám   s týmto   spojením   mala   obchodná spoločnosť S., a. s., ako jeho zmluvný partner.

Sťažovateľ síce následne vyúčtovanú sumu zaplatil, avšak s tým, že túto pohľadávku neuznáva. Nadväzne na to sa obrátil žalobou na príslušný súd.

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 18 C 93/2006-74 z 21. júna 2007 zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 763,46 € (23 000 Sk) s príslušenstvom ako bezdôvodné obohatenie získané na jeho úkor. Súd prvého stupňa dospel   k záveru, že sťažovateľ (ako žalobca) v konaní nepreukázal, že žalovanému plnil bez právneho dôvodu, pretože súd vychádzal z toho, že sťažovateľ plnil za službu poskytovanú na základe riadne uzatvorenej zmluvy so žalovaným.

Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací   súd“)   rozsudkom   č. k.   9 Co 195/2008-99   z   22.   októbra   2009   rozsudok   súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny v zmysle § 219 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Ani podľa právneho názoru odvolacieho súdu sťažovateľ nepreukázal, že sa   žalovaný   na   jeho   úkor   bezdôvodne   obohatil.   Na   základe   výsledkov   vykonaného dokazovania krajský súd dospel k záveru, že žalovaný vyúčtoval poplatok za medzinárodné telefónne   volanie   v súlade   so   zmluvou   o   pripojení   a   tiež   všeobecnými   zmluvnými podmienkami.

Proti   potvrdzujúcemu   výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ dovolanie. Žiadal napadnutý výrok zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Namietal, že postupom krajského súdu mu mala byť podľa jeho názoru odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   [§ 237   písm. f)   OSP],   a   to   tým,   že   rozhodnutie odvolacieho   súdu   nie   je   dostatočne   odôvodnené   a   odvolací   súd   sa   v   ňom   dostatočne nevysporiadal s jeho konkrétnymi skutkovými a právnymi námietkami. Podľa sťažovateľa je prekonaný názor považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (R 11/1998).

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   ako neprípustné,   keďže   dospel   k názoru,   že   neboli   splnené   podmienky   ustanovené   v   § 238 a § 237   OSP.   Podľa   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nezakladá   nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania.

Sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   týmto   právnym   názorom   vyjadreným v napadnutom uznesení odchýlil od iného svojho predchádzajúceho rozhodnutia v podobnej veci (rozsudok najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP na dôvode nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Najvyšší súd mal podľa sťažovateľa nesprávnym výkladom § 237 písm. f) OSP porušiť jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   najvyšší   súd   napadnutým uznesením porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   23.   februára   2011   označeným   ako „Upresnenie   ústavnej   sťažnosti   zo   dňa   13. 13. 2010“ rozšíril sťažovateľ   petit   svojej sťažnosti s odvolaním sa na jej text navrhujúc, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 195/08-99 z 22. októbra 2009 a zároveň navrhol zrušenie tohto rozsudku a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia   sp. zn.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označili   za   porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže   doplniť   petit   (I. ÚS 316/09,   I. ÚS 98/2011,   II. ÚS 103/08,   II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 97/2010-124 z 22. septembra 2010

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   predovšetkým   napadnuté   uznesenie   najvyššieho súdu.

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu pri výklade § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá nezakladá prípustnosť dovolania. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa týmto právnym názorom vyjadreným v napadnutom uznesení odchýlil od iného svojho predchádzajúceho rozhodnutia v podobnej veci (rozsudok najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006), v ktorej naopak založil prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP na nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Najvyšší súd v právnej veci, na ktorú sa sťažovateľ odvoláva (sp. zn. 4 Cdo 171/2005), okrem iného uviedol: „Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O. s. p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E. R. T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia...

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo   aj   právne   argumentovať   proti   rozhodnutiu   súdu   (v   rovine   polemiky   s   jeho dôvodmi)   v   rámci   využitia   prípadných   riadnych   alebo   mimoriadnych   opravných prostriedkov.

Ak   potom   nedostatok   riadneho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania. I s prihliadnutím na obsah vyššie zmienenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Komisie a Ústavného súdu Slovenskej republiky to však znamená, že za prekonaný treba považovať názor považujúci nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia len za tzv. inú vadu konania (R 11/98).“

Ústavný   súd   dodáva,   že   tento   právny   názor   najvyššieho   súdu,   ktorým   založil prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP z dôvodu nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, bol predmetom posudzovania aj v rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Ústavný súd väčšinovým názorom senátu rozhodol, že najvyšší súd týmto neprekročil limity ústavnosti garantovanej čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a jeho postup nie je ani v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),   a   najvyšší   súd   preto   týmto   svojím   rozhodnutím   neporušil   sťažovateľom označené základné právo, ktorého porušenie v danom prípade namietal (II. ÚS 261/06).

Ústavný   súd   musel   posúdiť,   či   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   podľa ktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť v okolnostiach   daného   prípadu   k namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označeného základného   práva   v takej   intenzite,   ktorá   by   odôvodňovala   prijať   sťažnosť   na   ďalšie konanie.

Ústavný súd už vo svojej   rozhodovacej   činnosti uviedol,   že vada   konania podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, že by vždy zároveň platil aj opak. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi,   ani   neustanovuje   predpoklady   ich   možnej   nápravy   v   opravnom   konaní.   Bližšiu úpravu   ústavou   garantovaného   práva   na   súdnu   ochranu   obsahuje   Občiansky   súdny poriadok,   ktorý   predpokladá   aj   možnosť   vzniku   procesných   pochybení   v   občianskom súdnom   konaní.   V   nadväznosti   na   podstatu,   význam   a   procesné   dôsledky   pochybení upravuje tento procesný   kódex   aj podmienky, za ktorých   možno procesné   nesprávnosti napraviť   v   dovolacom   konaní.   S   niektorými   najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv.   zmätočnosť,   spája   Občiansky   súdny   poriadok priamo   prípustnosť   dovolania   podľa   § 237,   pričom   vady   tejto   povahy   sú   zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky   súdny   poriadok   význam, avšak –   na rozdiel od taxatívne   vymenovaných   vád   –   (len)   v   tom   zmysle,   že   ich   považuje   za   relevantný dovolací   dôvod   [pozri   § 241   ods. 2   písm. b)   OSP],   ktorý   možno   uplatniť   iba   v   takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania   nezakladá).   Ústavný   súd   v   spojitosti   s   uvedeným   ďalej   poznamenáva,   že na posúdenie   prípustnosti   dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd   (napr. IV. ÚS 238/07).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch (II. ÚS 261/06,   I. ÚS 393/08   a   I. ÚS 342/2010)   treba   dodať,   že   je   vždy   vecou individuálneho   posúdenia   v   každom   jednotlivom   prípade,   aké   dôsledky   majú   procesné nedostatky,   ku   ktorým   došlo   v   postupe   súdov   v   rámci   občianskeho   súdneho   konania (II. ÚS 148/09).   Keďže   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno výnimočne   (len   v   osobitne   zákonom   ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku stretu dvoch základných   práv   (resp.   ústavných   princípov).   Ide   jednak   o   právo   na spravodlivé   súdne konanie,   ale tiež   o   zásadu   právnej   istoty   ako   súčasti   právneho   štátu   podľa   čl. 1   ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu   oboch   dotknutých   ústavných   článkov tak, aby boli zachované označené základné práva (m. m. II. ÚS 148/09). Najvyšší súd preto nemohol brať na zreteľ len sťažovateľom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel   dbať   aj   na   to,   aby   zachoval   ústavnoprávne   relevantnú   rovnováhu   medzi   týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti   podaného   dovolania   nemohol   nedať   prednosť   ústavnému   princípu   právnej istoty,   lebo   sťažovateľom   namietaný   nedostatok   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu (ako aj okresného súdu) nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Zo spisu totiž vyplýva, že krajský súd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu, opísal priebeh konania, stanoviská oboch   procesných   strán   k prerokúvanej veci,   výsledky   vykonaného dokazovania, obsah dovolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery.   Krajský   súd   právne závery   primerane   vysvetlil   (najvyšší   súd   sa   v rámci obiter dictum pritom   k   ich   správnosti   priklonil).   Najvyšší   súd   tak   vzhľadom   na   uvedené skutočnosti dospel k záveru, že skutkové a právne závery krajského súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a že odôvodnenie ako celok   spĺňa   parametre   zákonného   odôvodnenia   (§ 157   ods. 2   OSP).   Za   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v žiadnom prípade nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa odklonu od iného rozhodnutia najvyššieho   súdu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napríklad IV. ÚS 75/09), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty   práva   môžu   odôvodnene   očakávať,   že   príslušné   štátne   orgány   budú   konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať a aplikovať (napr.   II. ÚS 10/99,   II. ÚS 234/03,   IV. ÚS 92/09).   Obsahom   princípu   právneho   štátu   je vytvorenie   právnej   istoty,   že   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   sa   pri   opakovaní v rovnakých   podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (napr.   I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom   rozhodnutí   orgánov   verejnej   moci,   a   to   tak   v   oblasti   normotvornej,   ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,   ako   aj   iných   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   k   orgánom   verejnej   moci (IV. ÚS 92/09).   Diametrálne odlišná rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o   tej   istej právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju   nemožno objektívne   a   rozumne   odôvodniť,   je   ústavne   neudržateľná   (IV. ÚS 209/2010,   m. m. PL. ÚS 21/00,   PL. ÚS 6/04,   III. ÚS 328/05).   Aj   keď   právne   závery   všeobecných   súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad   a   používanie   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov [§ 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)], a to bez ohľadu na to, že v danom prípade neuplatňoval svoju právomoc podľa § 22 zákona o súdoch, ale svoju právomoc vyplývajúcu   mu   z   postavenia   súdu   rozhodujúceho   o   opravných   prostriedkoch   proti rozhodnutiam   správnych   orgánov   podľa   piatej   časti   tretej   hlavy   Občianskeho   súdneho poriadku (obdobne pozri II. ÚS 177/06, IV. ÚS 92/09).

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   (IV. ÚS 209/2010)   v   zhode a s poukazom   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) konštatoval,   „že   rozdiely   v   súdnych   rozhodnutiach   sú   prirodzene   obsiahnuté v   každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou   pôsobnosťou“,   ale   zároveň   zdôraznil,   že   „úlohou   najvyššieho   súdu   je   práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí   jeden   zo   základných   elementov   právneho   štátu,   situácia,   keď   najvyšší   súd   (ako zjednocovateľ   rozdielnych   právnych   názorov)   je   sám   zdrojom   hlbokých   a   trvalých inkonzistencií   (m. m.   Beian   v.   Rumunsko,   sťažnosť   č. 30658/05, Baranowski   v Poľsko, sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak   v   konečnom   dôsledku   spôsobilé   podkopávať   dôveru   verejnosti   v   súdny   systém“ (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k okolnostiam   tohto   prípadu   dodáva,   že   dôveru   v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, a nie ojedinelé rozhodnutie   súdu.   Požiadavka   právnej   istoty   taktiež   automaticky   neznamená,   že   sa judikatúra   najmä   najvyššieho   súdu   nemôže   vyvíjať,   resp.   že   v prípade,   ak   je   prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti. Ústavný súd ale musel preskúmať, či sa   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   s touto   námietkou   sťažovateľa,   zásadnou   pre okolnosti tohto prípadu, ústavne konformným spôsobom vysporiadal.

Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľa   okrem iného uviedol:

«Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia § 237 písm. f) OSP – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 (správne   má   byť   R 11/1998,   pozn.) uverejnený   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v zmysle ktorého „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.)   aj   vtedy,   ak   odvolací   súd   svoj   právny   záver   riadne   neodôvodnil,   takže   jeho rozsudok   zostal   nepreskúmateľný“.   Podľa   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   je   názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací súd ani v danom   prípade   nemá   dôvod   odkloniť   sa   od   tohto   názoru.   Dovolací   súd   nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že je neudržateľný názor zaujatý v judikáte R 111/1998 (správne má byť R 11/1998, pozn.). Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý rozhoduje v tejto veci,   pri   doterajšom   rozhodovaní   vždy   dôsledne   zastával   názor,   že   nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie   však   procesnú   vadu   konania   v   zmysle   § 237   písm. f/   O. s. p.   (porovnaj   napríklad rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009,   3 Cdo 338/2009).   Právna   kvalifikácia   nepreskúmateľnosti   rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj   z   rozhodnutí   iných   senátov   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (viď   napríklad rozhodnutia   sp. zn.   1 Cdo 140/2009,   2 M Cdo 18/2008,   4 Cdo 310/2009 a 5 Cdo 290/2009).»

Tento   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru, poukazujúci na ustálenú rozhodovaciu činnosť nielen jedného senátu, ale viacerých senátov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a to tak v otázke výkladu § 237 písm. f) OSP, ako aj v otázke možného odklonu od doterajšej judikatúry pri výklade tohto   ustanovenia.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor, na ktorom   je   založené   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu,   je   z ústavného   hľadiska akceptovateľný, a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

S odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 195/08-99 z 22. októbra 2009

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť bola podaná včas.

V tejto   súvislosti   je   zároveň   potrebné   pripomenúť,   že   ustanovenie   o lehote na podanie   sťažnosti   je   ustanovením   kogentným,   to   znamená,   že   ústavný   súd   nemôže zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   alebo   ju   predĺžiť   (pozri   napr.   m. m.   I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Lehota   dvoch   mesiacov   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   § 53   ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca   na   uplatnenie   účinnej   ústavnej   ochrany   sťažovateľom   a zároveň   rešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý   zabezpečiť ochranu jeho práv,   avšak   najvyšší   súd   ho následne   odmietne   ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   v zásade   zachovaná   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu všeobecného   súdu   (napr. IV. ÚS 195/2010,   III. ÚS 227/2010,   I. ÚS 276/2010).   To   však platí, len   pokiaľ   je   sťažnosť   uplatnená   na   ústavnom   súde   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

V takomto prípade je preto nevyhnutné, aby sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote nielen   proti   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   ale   aj   proti   rozhodnutiu   súdu   odvolacieho, ak ním došlo podľa názoru sťažovateľa k zásahu do jeho práv (IV. ÚS 406/2010).

Za splnenia uvedenej podmienky, aj keby došlo k situácii, ako to je aj v prerokúvanej veci,   že   ústavný   súd   pochybenie   v postupe   a rozhodnutí   dovolacieho   súdu   nezistí a porušenie   práv   sťažovateľa   nevysloví,   môže   aj   napriek   tomu   preskúmať   súčasne rozhodnutie   súdu   odvolacieho,   avšak   len   za   predpokladu,   že   by   proti   nemu   sťažnosť smerovala a bola uplatnená na ústavnom súde v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ doplnil (rozšíril) sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu č. k.   9 Co 195/08-99   z 22.   októbra   2009 podaním   doručeným   ústavnému   súdu 23. februára 2011. Napriek tomu, že sťažovateľ sa v podaní, ktorým rozšíril svoju sťažnosť, odvoláva na text jeho pôvodnej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 16. decembra 2010), ústavný súd nezistil, že by bol v tejto pôvodnej sťažnosti označil za porušovateľa svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj krajský súd, na základe čoho uzavrel, že v tejto časti sa sťažovateľ domáha ústavnej ochrany už po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.

Keďže v čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho označeného základného práva na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy sťažnosťou smerujúcou proti namietanému rozsudku   krajského   súdu, už   uplynula   lehota   ustanovená   pre   tento   typ   konania   pred ústavným súdom, bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Ústavný súd napokon dodáva, že v danej veci zobral do úvahy aj judikatúru ESĽP (napr.   Kadlec   a ostatní   proti   Českej   republike),   v zmysle   ktorej   musia   súdy   (vrátane ústavného   súdu)   pri   uplatňovaní   procesných   pravidiel   zabrániť   jednak   prehnanému formalizmu,   ktorý   by   bol   v rozpore   s princípmi   spravodlivého   súdneho   konania,   ale na druhej strane aj prílišnej benevolencii, ktorá by vo svojich dôsledkoch mohla znamenať až negáciu zákonom ustanovených procesných náležitostí, resp. predpokladov na konanie.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2011