znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 480/2012-72

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   februára   2013 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti JUDr. L. J., R., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/174/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. L. J. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/174/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Cdo/174/2011 z 25. januára 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   JUDr. L. J. uhradiť trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. H., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2012 doručená sťažnosť JUDr. L. J., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C/206/2008 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2010, postupom Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 Co/30/2011 a jeho uznesením z 1. júna 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/174/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 23. decembra 2008 okresnému súdu sa žalobkyňa I. P., B. (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala, aby okresný súd rozhodol   o neplatnosti   notárskej   zápisnice   č.   N   237/97   z 10. novembra   1997,   ktorú žalobkyňa spísala s obchodnou spoločnosťou I., spoločnosť s ručením obmedzeným, B. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“). Obdobne postupoval aj M. K., B. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“). Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Obsahom napadnutej notárskej zápisnice boli tri druhy právnych úkony, a to:

1. podľa označenia právne úkony o pristúpení k záväzku (konkrétne o pristúpení I. P. a M. K. k záväzku dlžníka spoločnosti I., spoločnosť s ručením obmedzeným)

2. podľa označenia právne úkony o uznaní dlhu (uznanie dlhu dlžníkov I. P., M. K. a spoločnosti I., spoločnosť s ručením obmedzeným)

3. právne úkony - vyhlásenie účastníkov notárskej zápisnice, že spísaná notárska zápisnica je exekučným titulom (ide o formálnu náležitosť notárskej zápisnice)

Žalobkyňa napadla platnosť celej notárskej zápisnice a teda platnosť všetkých v nej urobených   právnych   úkonov   z   dôvodu,   že   podľa   jej   názoru   napadnuté   právne   úkony nespĺňajú formálne náležitosti, ktoré takéto právne úkony v zmysle zákona majú spĺňať a preto sú absolútne neplatné.

Podstatou vyššie uvedených právnych úkonov ako aj podstatou, o ktorú sťažovateľ opieral svoj právny záujem v predmetom konaní bola tá skutočnosť, že vyššie uvedené práve úkony boli urobené za účelom zabezpečenia pohľadávky vo výške 632.012,22 Eur, ktorú už v tom čase vlastnil sťažovateľ.

Predmetná   pohľadávka   vznikla   na   základe   zmluvy   o   poskytnutí   finančných prostriedkov zo dňa 27. 05. 1997 uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom M. S... a medzi spoločnosťou I., spoločnosť s ručením obmedzeným ako dlžníkom.

Keďže predmetná pohľadávka pôvodného veriteľa M. S. bola zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 28. 08. 2008 postúpená na spoločnosť A., s. r. o. a následne bola zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 20. 02. 2009 postúpená na sťažovateľa JUDr. L. J., v   čase   vedenia   príslušného   konania   o   určenie   neplatnosti   právnych   úkonov (zabezpečovacích   inštitútov)   bol   JUDr.   L.   J.   už   oprávneným   vlastníkom   a   veriteľom pohľadávky,   ktorej   zabezpečenie   zabezpečovacími   právnymi   úkonmi   sa   napádalo. Nehovoriac o tom, že sťažovateľ si už na právnom podklade napádaných právnych úkonov dokonca aj vymáhal svoju splatnú pohľadávku v exekučnom konaní. Aj z uvedeného preto jednoznačne vyplýva, že akýkoľvek výsledok predmetného konania sa tak bezprostredne dotýkal sťažovateľa a výraznou mierou ovplyvňoval jeho právne postavenie.“

Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 C/206/2008 z 15. októbra 2010 tak, že určil, že právne úkony, ktoré sú obsahom notárskej zápisnice z 10. novembra 1997 spísanej v Notárskej kancelárii notárky JUDr. V. O. pod č. N 237/97, NZ 235/97, sú od počiatku neplatné a právne neúčinné.

V tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že „sa   o   existencii   predmetného konania ako aj o existencii vyššie uvedeného rozsudku dozvedel až dňa 23. 12. 2010 (teda ešte pred právoplatným skončením predmetného súdneho konania), pričom následne hneď ako to bolo možné, t. j. dňa 27. 12. 2010 doručil na Okresný súd Bardejov svoje oznámenie (návrh)   na   svoj   vstup   do   uvedeného   konania   ako   vedľajší   účastník,   ako   aj   prípadné odvolanie proti vyššie uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa.

Z   dôvodu,   že   konanie   na   prvom   stupni   sa   nachádzalo   už   v   štádiu   po   vyhlásení rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   Okresný   súd   Bardejov   postúpil   predmetný   spis   spolu s podaniami sťažovateľa na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.

Následne   Krajský   súd   v   Prešove   svojim   uznesením   zo   dňa   01.   06.   2011   č.   k. 3 Co 30/2011 rozhodol, že návrh JUDr. L. J. o jeho pripustení do konania ako účastníka konania na strane odporcu, resp. aby mu bolo priznané procesné postavenie vedľajšieho účastníka konania zamieta a to z dôvodu, že keďže JUDr. L. J. nebol účastníkom notárskej zápisnice, ktorá sa v konaní napáda, nepreukázal svoj právny záujem na výsledku sporu. Rovnakým uznesením rozhodol Krajský súd v Prešove aj o tom, že odvolanie JUDr. L. J. proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 1C 206/2006 odmieta z dôvodu, že ho podala neoprávnená osoba.“

Proti uzneseniu krajského súdu z 1. júna 2011 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Cdo/174/2011   z   25.   januára   2012   tak,   že dovolanie odmietol.

V súvislosti s postupom   krajského súdu a najvyššieho súdu a s ich   uzneseniami sťažovateľ uviedol:

„Z   vyššie   popísaného   skutkového   stavu   vyplýva,   že   v   rámci   súdneho   konania vedeného Okresným súdom Bardejov pod spis. zn. 1C 206/2006 sa rozhodovalo o určení neplatnosti   právnych   úkonov,   ktoré   významnou   mierou   zabezpečovali   vymožiteľnosť pohľadávky sťažovateľa.

Hoci   sťažovateľ   nebol   hlavným   účastníkom   konania,   na   výsledku   konania   mal predovšetkým on priamy a hlavný záujem, pretože akýkoľvek výsledok tohto konania sa priamo dotýkal jeho právneho postavenia...

... konajúce súdy v rámci predmetného konania pochybili v tom, že s ním nekonali ako s   vedľajším účastníkom   konania,   ktorým   sa stal na   základe svojho úkonu ex lege, následne pochybili v tom, že mu ako vedľajšiemu účastníkovi konania nepriznali procesné práva a povinnosti a taktiež v tom, že konajúce súdy postupovali pri vydaní rozhodnutia nezákonným spôsobom. Týmto konaním konajúce súdy podľa názoru sťažovateľa zabránili sťažovateľovi k riadnemu prístupu k súdu a   porušili jeho právo na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...“

S prihliadnutím na znenie § 93 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), argumentujúc   právnym   názormi   vyjadrenými   v odbornej   literatúre   a v judikatúre najvyššieho súdu, podal sťažovateľ v sťažnosti svoj právny výklad inštitútu vedľajšieho účastníctva s tým, že následne namietal postup konajúcich súdov vo vzťahu k jeho podaniu, ktorým   prejavil   vôľu   vstúpiť   do   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 1 C/206/2008 ako vedľajší účastník. V sťažnosti ďalej uviedol:

«Dňa 15. 10. 2010 bol v predmetnej veci vyhlásený prvostupňový rozsudok. Dňa 23. 12. 2010 sa sťažovateľ dozvedel o existencii predmetného konania a dňa 27. 12. 2010, teda   v   čase   keď   predmetné   súdne   konanie   ešte   nebolo   skončené   právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej, doručil sťažovateľ konajúcemu súdu svoj návrh (keďže každý právny úkon sa však posudzuje podľa svojho obsahu, súd mal predmetný návrh vyhodnotiť ako oznámenie) na svoj vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcov. V kontexte vyššie rozoberaného okamihu vzniku vedľajšieho účastníctva, sťažovateľ sa na základe svojho oznámenia stal dňa 27. 12. 2010 ex lege vedľajším účastníkom predmetného konania. Týmto dňom sťažovateľ zároveň získal procesné práva a povinnosti vedľajšieho účastníka konania.

Okresný   súd   Bardejov   však   so   sťažovateľom   ako   s   vedľajším   účastníkom   vôbec nekonal,   práve   naopak   neakceptoval   jeho   procesné   postavenie   vedľajšieho   účastníka a nepriznal mu žiadne procesné práva a povinnosti účastníka konania.

Prvostupňový   súd   bol   však   povinný   dňom,   kedy   sa   sťažovateľ   stal   vedľajším účastníkom   konania,   t.   j.   dňom   27.   12.   2010   konať   so   sťažovateľom   ako   s   vedľajším účastníkom. Keďže v tom čase bolo prvostupňové konanie v štádiu po vyhlásení rozsudku, t. j.   v   štádiu,   keď   sa   účastníkom   konania   doručoval   vyhotovený   rozsudok,   resp.   keď niektorým z nich už plynula riadna lehota na podanie odvolania, vedľajší účastník mal v rámci   takmer   ukončeného   prvostupňového   konania   už   len   obmedzený   počet   svojich procesných práv a povinnosti.

Vedľajší   účastník   však   aj   v   tomto   štádiu   mal   určite   právo   byť   oboznámený s predmetom konania, mal právo nahliadať do spisu ale predovšetkým mal právo, aby aj jemu prvostupňový súd doručil vyhotovený rozsudok, voči ktorému by vedľajší účastník mal právo podať v zákonnej 15-dňovej lehote kompetentné odvolanie.

Všetky vyššie uvedeného procesné práva však boli sťažovateľovi konajúcim súdom odoprené.

Vo vzťahu k ostaným účastníkom konania (hlavní, prípadne iní) mal prvostupňový súd   konať   tak,   že   vstup   tretej   osoby   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka   mal   týmto účastníkom oznámiť, prípadne ak to súd neurobil ešte na začiatku konania, mal konajúci súd týchto účastníkov zároveň poučiť aj o tom, že sú oprávnení podať voči vedľajšiemu účastníkovi námietku jeho neprípustnosti ako vedľajšieho účastníka.

V žiadnom prípade však konajúci súd nebol oprávnený účastníkov konania nejako vyzývať alebo nabádať k tomu, aby sa k predmetnému vstupu vedľajšieho účastníka do konania nejako vyjadrovali.

Sťažovateľ sa však domnieva, že prvostupňový súd doručoval podanie sťažovateľa účastníkom konania s tým, aby sa k predmetnému vstupu vedľajšieho účastníka do konania vyjadrili   (keďže sťažovateľ   nemal prístup k spisu,   tieto skutočnosti predpokladá len na základe tých listín, ktoré má k dispozícii).

Takéto pochybenie prvostupňového súdu je na danom mieste potrebné rozobrať aj z tohto hľadiska, že súčasťou návrhu sťažovateľa na svoj vstup do konania bolo zároveň aj jeho odvolanie voči vyhlásenému rozsudku.

V tomto kontexte by prvostupňový súd mohol totižto svoje pochybenie (t. j. doručenie oznámenia vedľajšieho účastníka o svojom vstupe do konania a vyzvanie účastníkov na vyjadrenie k nemu)   obhajovať tým,   že   on účastníkov konania   nežiadal   o vyjadrenie sa k otázke   vstupu   vedľajšieho   účastníka   do   konania,   ale   žiadal   ich   len   o   vyjadrenie   sa k odvolaniu sťažovateľa.

Ani s takouto argumentáciu sa však sťažovateľ nemôže stotožniť a naďalej považuje doručenie svojho podania účastníkom konania za konanie súdu v rozpore so zákonom. Ako už bolo spomenuté vyššie právne úkony sa posudzujú podľa svojho obsahu a nie podľa svojho označenia. Prvostupňový súd mal na základe tohto pravidla vyhodnotiť návrh sťažovateľa na svoj vstup do konania ako oznámenie o jeho vstupe do konania, pričom aj odvolanie   sťažovateľa   mal   taktiež   vyhodnotiť   len   ako   oznámenie   sťažovateľa   o   svojom vstupe   do   konania.   Je   predsa   nelogické,   aby   vedľajší   účastník   mohol   spolu   so   svojím oznámením o vstupe do konania podať aj kompetentné odvolanie, a to navyše predtým ako mu v zmysle zákona konajúci súd riadne doručil rozhodnutie, voči ktorému by sa vedľajší účastník   mohol   riadne   odvolať.   Veď   predsa   vedľajší   účastník   by   sa   nemohol   riadne a zodpovedne brániť proti takému rozhodnutiu, ktorého obsah vôbec nepozná. Navyše je tu aj ďalšia sporná otázka, a to od kedy by sa takémuto vedľajšiemu účastníkovi mohla počítať zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania na to, aby ním podané odvolanie mohlo byť posúdené ako odvolanie podané včas.

Na   základe   vyššie   uvedeného   má   sťažovateľ   za   to,   že   ak   by   prvostupňový   súd vyhodnotil   všetky   tieto   skutočnosti   správne,   nemohol   by   posúdiť   podanie   sťažovateľa s označením   návrh,   odvolanie   ako   návrh   sťažovateľa   na   svoj   vstup   do   konania   a   ako odvolanie sťažovateľa voči rozhodnutiu, ale len ako oznámenie sťažovateľa o svojom vstupe do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcov.

Prvostupňový súd však všetky tieto procesné práva vedľajšieho účastníka porušil, čím odoprel   sťažovateľovi   právo   byť   účastníkom   konania   a   teda odoprel   mu   právo   na spravodlivý súdny proces....

Prvostupňový súd porušil tieto procesné práva sťažovateľa: • právo stať sa a byť vedľajším účastníkom konania z vlastného podnetu - dňom ktorým tretia osoba oznámi konajúcemu súdu záujem stať sa vedľajším účastníkom • právo na oboznámenie sa s predmetom konania, hlavne s rozsudkom vo veci samej a právo na jeho doručenie

• právo na podanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej •   právo   nevyzývať   účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili   k   vstupu   vedľajšieho účastníka do konania

Podľa   názoru   sťažovateľa   postup   prvostupňového   súdu   v   čase   po   vyhlásení rozhodnutia vo veci samej bol nesprávny a v rozpore so zákonom, čím prvostupňový súd jednoznačne poškodil sťažovateľa na jeho právo na spravodlivý súdny proces.

V   prípade,   že   niektorý   z   účastníkov   konania   podal   na   konajúci   súd   námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníka do konania aj sám - teda bez nejakej intervencie súdu, (sťažovateľ tieto skutočnosti nevie s určitosťou tvrdiť, keďže ako „neúčastníkovi konania“ mu nebol umožnený prístup do súdneho spisu) bol postup prvostupňového súdu v štádiu po vyhlásení   rozsudku   správny   len   v   tom,   že   postúpil   vec   na   rozhodnutie   o   námietke neprípustnosti vedľajšieho účastníka na rozhodnutie na krajský súd.»

V   súvislosti   s   postupom   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   sťažovateľa a o prípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľ uviedol:

„Krajský   súd   rozhodol   o   podaní   sťažovateľa   označenom   ako   odvolanie   tak,   že odmietol   jeho   odvolanie   z   dôvodu,   že   podľa   názoru   krajského   súdu   sťažovateľ   nebol účastníkom konania a tým teda nebol osobou oprávnenou podať odvolanie v zmysle ust. § 201 OSP...

Krajský súd však takýmto svojím postupom jednoznačne pochybil, konal v rozpore so zákonnou   úpravou   vedľajšieho   účastníctva   a   odoprel   tak   sťažovateľovi   jeho   prístup k súdu.

Ako už bolo niekoľkokrát uvedené vyššie nepopierateľným faktom je, že sťažovateľ sa dňa 27. 12. 2010 (dňom doručenia svojho oznámenie o vstupe) stal vedľajším účastníkom a týmto dňom získal procesné práva a povinnosti vedľajšieho účastníka.

V zmysle týchto intencií sťažovateľ bol a s určitosťou aj je osobou oprávnenou podať odvolanie v predmetnej veci....

Čo sa týka časti rozhodovania krajského súdu o návrhu sťažovateľa na jeho vstup do konania   ako   vedľajšieho   účastníka,   možno   konštatovať,   že   pochybenie   krajského   súdu v rozhodovaní o tejto veci je najmarkantnejšie....

Keďže krajský súd mohol rozhodovať o neprípustností vedľajšieho účastníka len na námietku   podanú   niektorým   z   účastníkov   konania,   na   danom   mieste   vyvstáva   ďalšia podstatná   otázka   a   to,   či   takáto   námietka   bola   niektorým   z   účastníkov   konania   vôbec podaná.

Sťažovateľ o tejto skutočnosti nie je s určitosťou presvedčený. Sťažovateľ si je však vedomý, že žalobkyňa ako aj žalovaný v 1. rade nejaké podanie na súd uskutočnili.

Tieto skutočnosti vyplývajú z rozhodnutia - uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co 30/2011 zo dňa 01. 06. 2011, ktorým disponuje aj sťažovateľ, v ktorom sa na strane 2 v poslednom odseku píše, že žalobkyňa podala vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 07. 03. 2011 a žalovaný v 1. rade podal vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 23. 02. 2011 (o tom, či súd mal vôbec týchto účastníkov konania vyzývať k vyjadreniu sa na podanie sťažovateľa, sťažovateľ svoj názor prezentoval vyššie).

Z   toho   istého   rozhodnutia   sa   však   sťažovateľ   dozvedel,   že   tak   žalobkyňa   ako   aj žalovaný   v   1.,   rade   podali   vyjadrenie   k   odvolaniu,   nie   však   relevantnú   námietku neprípustnosti. Skutočnosť, či teda títo účastníci konania naozaj namietali aj neprípustnosť vedľajšieho účastníka v konaní nie je sťažovateľovi dostatočne zrejmá.

Sťažovateľ   mal   možnosť   posúdiť   vyššie   uvedené   podania   účastníkov   konania   len v takom kontexte ako ich popísal sám krajský súd vo svojom uznesení.

Na str. 2 ods. 2 predmetného uznesenia je popísaný stručný obsah vyjadrenia sa žalobkyne k odvolaniu. Sťažovateľ má však za to, že v rámci tohto odseku, žalobkyňa ani pri explicitnom výklade nenamieta hmotnoprávnu neprípustnosť sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka   v   konaní.   Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   žalobkyňa   v   zmysle   odseku   tohto uznesenia   vyjadruje   len   ku   skutočnosti,   že   sťažovateľ   nie   je   osobou   oprávnenou   podať odvolanie.

Obdobný obsah je možné nájsť aj v ods. 3 str. 2 predmetného uznesenia, kde krajský súd zhrňuje obsah vyjadrenia žalovaného v 1. rade. Rovnako ani z tohto podania nie je možné   výslovne   vyčítať   návrh   účastníka   konania   na   nepripustenie   sťažovateľa   ako vedľajšieho účastníka do konania.

V prípade však, že krajský súd si vyššie uvedené podania účastníkov konania (napr. extenzívnym výkladom,   podľa skutočného obsahu podaných vyjadrení) vyložil inak a to v zmysle,   že   účastníci   konania   podali   relevantnú   námietku   (návrh)   neprípustnosti sťažovateľa   ako   vedľajšieho   účastníka,   mal   krajský   súd   podľa   názoru   sťažovateľa rozhodovať o týchto námietkach či návrhoch účastníkov konania a nie o návrhu (oznámení) sťažovateľa, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník

Okrem   toho   Krajský   súd   si   pri   svojom   posudzovaní   tzv.   námietok   prípustnosti hlavných   účastníkov   konania   si   neuvedomil   ani   ďalšiu   významnú   skutočnosť,   a   to,   že sťažovateľ chcel vystupovať ako vedľajší účastník predovšetkým na strane spoločnosti I., spoločnosť s ručením obmedzeným, pričom práve tento hlavný účastník konania žiadnu námietku prípustnosti vedľajšieho účastníka nikdy nevzniesol.

Navyše ak by námietka prípustnosti účastníka konania bola skutočne aj oprávneným účastníkom konania vznesená, krajský súd v takomto prípade porušil ďalšie procesné právo sťažovateľa   v   predmetnom   spore   a   to   právo   vedľajšieho   účastníka   preukázať   svoj hmotnoprávny záujem na výsledku sporu.

Ako už bolo taktiež rozoberané vyššie vedľajší účastník pri oznámení svojho vstupu do konania nie je hneď povinný preukazovať svoj právny záujem na výsledku sporu. Právny záujem na výsledku sporu je vedľajší účastník povinný preukazovať až na námietku (návrh) jeho neprípustnosti podanú účastníkom konania.

Z tohto dôvodu, v prípade, že krajský súd vyhodnotil, že účastníci konania naozaj podali v rámci predmetného konania kompetentné námietky prípustnosti sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka, krajský súd bol povinný tieto návrhy (námietky) zaslať na vyjadrenie sa vedľajšiemu účastníkovi, a to, aby sa vedľajší účastník mohol takejto námietke brániť a aby mohol súdu preukázať a presvedčiť ho o svojom hmotnoprávnom záujme na výsledku sporu. Takýto úkon však krajský súd neurobil, čím takisto zabránil sťažovateľovi k jeho riadnemu prístupu k súdu.“

K otázke, ako krajský súd vyhodnotil existenciu, resp. neexistenciu právneho záujmu sťažovateľa na výsledku konania podľa § 93 ods. 1 OSP, sťažovateľ uviedol:

«Čo sa týka samotného hmotnoprávneho záujmu na výsledku sporu a jeho podstaty, je   potrebné   poznamenať,   že   touto   podstatnou   náležitosťou   rozhodovania   o   námietke neprístupnosti vedľajšieho účastníctva sa krajský súd v podstate ani nezaoberal.... Totižto   o   tejto   najpodstatnejšej   veci   v   rámci   procesu   rozhodovania   o   námietke neprípustnosti sa konajúci súd zmienil až „jednou vetou“.

A to konkrétne - na str. 3 ods. 1 predmetného uznesenia príslušný súd uvádza „tým, že   JUD.   L.   J.   nebol   účastníkom   notárskej   zápisnice,   ktorej   neplatnosť   a neúčinnosť   je predmetom konania, nepreukázal právny záujem na výsledku predmetného sporu“... Touto   svojou   meritórnou   vetou   krajský   súd   vlastne   potrel   zmysel   samotného vedľajšieho účastníctva, a to z dôvodu, že vedľajším účastníkom by sa v zmysle výkladu krajského súdu mohol stať len ten subjekt, ktorý je zároveň aj účastníkom právneho úkonu, o ktorom sa samotný spor vedie.

Týmto absurdným výkladom si však krajský súd pravdepodobne neuvedomil jeden logický fakt, a to že ak by niektorý z účastníkov konania bol priamo aj účastníkom právneho úkonu, o ktorom sa vedie súdne konania, bol by zároveň predsa aj priamo aktívne alebo pasívne   legitimovaný   v   tomto   spore   a   nemusel   by   domáhať   vstupu   do   konania prostredníctvom inštitútu vedľajšieho účastníctva.

Posudzovanie právneho či hmotnoprávneho záujmu však podľa názoru sťažovateľa myslel zákonodarca niečo celkom iné, ako uskutočnil Krajský súd v Prešove....

V   zmysle...   definícií   právneho   záujmu   má   sťažovateľ   za   to,   že   on   ako   vedľajší účastník mal jednoznačný právny záujem na výsledku v predmetnom spore, a to z dôvodu, že v uvedenom spore sa rozhodovalo o neplatnosti právnych úkonov, a to takých právnych úkonoch   ktoré   významných   spôsobom   zabezpečovali   jeho   splatnú   pohľadávku.   Vedľajší účastník   si   dokonca   na   základe   týchto   právnych   úkonov   už   aj   vymáhal   svoju   splatnú pohľadávku   v   exekučnom   konaní   proti   žalovanému   v   1.   rade   a   žalovanému   v 2.   rade. Sťažovateľ preto nerozumie uvedenému postoju a postupu odvolacieho súdu, že on ako sťažovateľ nemá právny záujem na výsledku sporu. Veď práve naopak sťažovateľ mal snáď najväčší právny záujem na výsledku predmetného sporu, pretože napádané zabezpečovacie právne   úkony   zabezpečovali   aj   jeho   pohľadávky   a   rozhodnutím   súdu   bolo   práve   jeho postavenie najviac dotknuté. Vyhlásením týchto právnych úkonov za neplatné sa podstatným spôsobom znížila ak nie úplne znemožnila vymožiteľnosť pohľadávky sťažovateľa.

Odvolací súd však sťažovateľa na preukázanie jeho právneho záujmu ani nevyzval a teda sťažovateľ nemal ani reálnu procesnú možnosť preukazovať svoj právny záujem. Odvolací súd preto vychádzal len zo strohé odôvodenia, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojom oznámení o vstupe do konania.

Vyššie   uvedeným   konaním   príslušného   súdu   tak   bolo   porušené   nielen   právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu ako vedľajšieho účastníka konania, Krajský súd v Prešove pochybil v konaní aj v tom, svojím postupom a rozhodnutím významnou mierou zasiahol aj do práva sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.»

Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu, ktorým rozhodol o neprípustnosti jeho vedľajšieho účastníctva, podal dovolanie, ktorým namietal, že postupom konajúcich súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Najvyšší súd dovolanie ako   nedôvodné   odmietol.   V   súvislosti   s   postupom   najvyššieho   súdu   a   jeho   uznesením sťažovateľ uviedol:

„Podľa   názoru   sťažovateľa...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pri   posudzovaní právneho   záujmu   vedľajšieho   účastníka   absolútne   nesprávne   aplikoval   právnu   normu o právnom záujme vedľajšieho účastníka na výsledku sporu.

Najvyšší súd v rozpore s legálnou definíciou právneho záujmu uzavrel, že podľa jeho názoru   napádané   právne   úkony   v   notárskej   zápisnici,   ktoré   sú   predmetom   dotknutých súdnych   konaní   sú   aj   podľa   jeho   názoru   absolútne   neplatné   a   preto   podľa   názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takýto výsledok sporu nemôže mať žiadny reálny vplyv   na   práva   a   povinnosti   sťažovateľa,   čo   následne   znamená,   že   sťažovateľ   nemôže vlastne mať žiadny právny záujem na výsledku sporu.

Takýto výklad práva však považuje sťažovateľ za absolútne pomýlený. Sťažovateľ sa predsa v súdnom konaní snažil byť vedľajší účastníkom konania a mať teda rovnaké práva a povinnosti   ako   samotný   účastník   konania   práve   preto,   aby   svojím   správaním   mohol výsledok   sporu   ovplyvniť.   Právny   záujem   na   výsledku   sporu   neznamená,   že   vedľajší účastník je povinný preukázať, že svojím vstupom do konania ovplyvní pozitívne výsledok sporu, ako si to mylne vysvetľuje Najvyšší súd Slovenskej republiky. Právny záujem na výsledku   sporu   predsa   znamená,   že   akýkoľvek   výsledok   sporu   (či   už   pozitívny   alebo negatívny) ovplyvní právne postavenie toho vedľajšieho účastníka. Aj v prípade sťažovateľa výsledok sporu (a to akýkoľvek) predsa významne ovplyvnil jeho právne postavenie (na základe terajšieho výsledku sporu sťažovateľ predsa už nemôže vymáhať svoju pohľadávku od vedľajších dlžníkov - od žalobkyne a žalovaného v 1. rade, výsledok sporu teda ovplyvnil jeho postavenie negatívne).

Vedľajšie   účastníctvo   ako   aj   účastníctvo   vôbec   je   o   tom,   že   účastník   má   vôbec možnosť   svojimi   úkonmi,   dôkazmi,   argumentmi   a   prejavmi   ovplyvňovať   tento   výsledok sporu   (a   to   bez   ohľadu   na   to,   ako   v   konečnom   rozhodnutí   dopadne),   ak   samozrejme preukáže,   že   akýkoľvek   výsledok   sporu,   sa   ho   nejako   dotkne,   ovplyvní   jeho   právne postavenie, a to či už negatívne alebo pozitívne.

Najvyšší súd však svojím rozhodnutím extrémne uzavrel, že keďže výsledok sporu je jasný (právne úkony sú absolútne neplatné), takýto výsledok sporu nemôže mať žiadny vplyv na práva a povinnosti sťažovateľa. Samotným procesným právom byť účastníkom konania a minimálne   mať,   ak   nie   využiť   procesné   práva   ovplyvňovať   výsledok   konania   sa   však najvyšší súd absolútne nezaoberal.“

Následne   sťažovateľ   v   sťažnosti   predložil   svoju   právnu   argumentáciu, prostredníctvom ktorej poukazuje na svoj právny záujem na výsledku predmetného konania. Poukázal na to, že tieto argumenty „v konaní pre všeobecnými súdmi mohol a chcel ako vedľajší účastník využiť, ktoré však doposiaľ využiť nemohol a ktorými by teda v konečnom dôsledku chcel ovplyvniť výsledok sporu, ak by mu všeobecné súdy neodňali možnosť konať pred súdom ako účastníkovi konania“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uviedol:

„Na základe vyššie uvedených skutočností má sťažovateľ tiež za to, že konajúce súdy aplikovali a   vykladali   právne prepisy bez   toho,   aby sa vôbec   zaoberali jeho   majetkom a vlastníckym   právom,   čím   podľa   názoru   sťažovateľa   porušili   aj   jeho   základné   právo vlastniť majetok upravené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   upravené   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy..., základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... ako aj základné právo vlastniť majetok upravené v článku 20 ods. 1 Ústavy... a právo   na   ochranu   majetku   upravené   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu...   JUDr.   L.   J... postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 6Cdo 174/2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove spis. zn. 3 Co 30/2011 zo dňa 01. 06. 2011 a postupom a rozsudkom Okresného súdu Bardejov spis. zn. 1C 206/2006 zo dňa 15. 10. 2010; boli porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 6Cdo 174/2011 zo dňa 25. 01. 2012, Uznesenie Krajského súdu v Prešove spis. zn. 3 Co 30/2011 zo dňa 01. 06. 2011 a rozsudok Okresného súdu Bardejov spis. zn. 1C 206/2006 zo dňa 15. 10. 2010 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. JUDr. L. J... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur, ktoré je mu Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. L. J... sa priznáva náhradu trov konania vo výške 314,18 Eur, ktoré je Krajský   súd   v   Prešove   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil takto:„Ako   vyplýva   z   doposiaľ   uvedeného   sťažovateľovi   v   predmetnej   veci   utrpel   aj nemajetkovú ujmu spočívajúcu najmä v raste presvedčenia, že v Slovenskej republike nie sú vytvorené   podmienky   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktoré   umožňuje   reálnu   ochranu ústavou garantovaných práv fyzických a právnických osôb, ako aj s tým súvisiacim pocitom nemožnosti ochrany svojho majetku (pohľadávky), keď ako veriteľovi mu je neoprávnene bránené v jeho práve uspokojiť svoju riadne splatnú pohľadávku. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby mu Ústavný súd SR priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur, ktorá by mala vyjadriť skutočnosť, že podaním sťažnosti na Ústavný súd   SR   nesledoval   nič   iné   len   úsilie   domôcť   sa   spravodlivého   ústavného   a   zákonného rozhodnutia   v   jej   súdnom   spore   a   zabezpečiť   si   tak   reálnu   ochranu   svojich   ústavou a zákonom zaručených práv a slobôd.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 18. septembra 2012 prijal sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 25. januára 2012.

Po prijatí sťažnosti ústavný súd 16. októbra 2012 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Najvyšší   súd   v   podaní   zo   7.   novembra   2012   (doručenom   ústavnému   súdu 13. novembra 2012 pod č. KP 4/2012-59) uplatnil námietku predpojatosti sudcov ústavného súdu „JUDr.   Ladislava   Orosza,   JUDr.   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   JUDr.   Jána   Lubyho“. O tejto námietke predpojatosti rozhodol ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 617/2012-14 z 12. decembra 2012 tak, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. IV. ÚS 480/2012.

Následne najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa zo 17. januára 2013 (doručenom ústavnému súdu 23. januára 2013 pod č. KP 4/2012-59) navrhol, aby sťažnosti nevyhovel, pričom vo svojom vyjadrení uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   odmietol dovolanie   sťažovateľa...,   pretože   smerovalo   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   proti ktorému podľa § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. prípustné nie je a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p. V odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne uviedol, že dovolateľ   JUDr.   L.   J.   nedisponoval   v   predmetnom   konaní   postavením   vedľajšieho účastníka, a preto nebol ani oprávnený podať odvolanie (§ 218 ods. 1 písm. b) O. s. p.). Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol   dostatočné   a zrozumiteľné dôvody,   na základe   ktorých   odmietol   dovolanie sťažovateľa.   Tento   postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny   a   najvyšší   súd   v   danom   prípade   neporušil   označené základné práva sťažovateľa nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou resp. výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru (pozri uznesenie ústavného súdu z 22. mája 2008 sp. zn. II. ÚS 221/08).

Otázka posúdenia pripustenia vedľajšieho účastníka (ktorú riešil odvolací súd) je otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení   označených   práv sťažovateľa (IV. ÚS 17/07, mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý sa týka otázky pripustenia vedľajšieho účastníka a právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý v tejto súvislosti riešil otázku procesného postavenia sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe... Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení, týkajúcich sa prípustnosti dovolania v súlade so zaužívanou praxou a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   zjavnej   neodôvodneností   alebo arbitrárnosti.

So závermi sťažovateľa uvedenými v jeho ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto navrhujem,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   tejto   sťažnosti   nevyhovel.   Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Na výzvu ústavného súdu z 23. januára 2013 doručila právna zástupkyňa sťažovateľa 5. februára 2013 ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu, v ktorom len oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

V nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno   obmedziť   toto   základné   právo   v   rozpore   s   jeho   podstatou   a   zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   súčasťou   obsahu   základného   práva   na   spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   sa   už   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   odvolal   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   čo   však   neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   možno   podľa   záverov Európskeho súdu pre ľudské práva   posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku   z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená   to,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   každú   poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP a táto norma sa uplatňuje aj v dovolacom konaní v rozsahu, v akom tento zákon neustanovuje inak (§ 243c OSP).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom krajského súdu a okresného súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP s tým, že ani najvyšší súd toto pochybenie konajúcich súdov nenapravil. Sťažovateľ uvedenú námietku odvodzuje od výkladu § 93 OSP upravujúceho inštitút vedľajšieho účastníctva, pričom v tejto súvislosti uvádza,   že „o   skutočnosti,   kedy   sa   tretia   osoba   stane   vedľajším   účastníkom   konania konajúci súd nerozhoduje... vedľajšie účastníctvo... vzniká v každom prípade dňom, keď osoba, ktorá chce byť vedľajším účastníkom oznámi súdu svoj záujem stať sa vedľajším účastníkom... konajúci súd... je... oprávnený rozhodovať iba o PRÍPUSTNOSTI vedľajšieho účastníctva (teda nie o vzniku vedľajšieho účastníctva, nie o vstupe...) aj to len NA NÁVRH. Hlavní účastníci konania... sú... oprávnení v zmysle ust. § 93 ods. 3 OSP vzniesť námietku   neprípustnosti   vedľajšieho   účastníka.   O   tejto   možnosti   musia   byť   účastníci konania poučení... podľa ust. § 5 OSP...

... až vznesením námietky... je vedľajší účastník prvýkrát v konaní povinný preukázať svoj právny záujem na výsledku konania... príslušný súd zašle podané námietky vedľajšiemu účastníkovi s výzvou, aby preukázal svoj právny záujem.“.

Na základe tohto právneho názoru sa sťažovateľ domnieva, že 27. decembra 2010, t. j.   dňom   doručenia   oznámenia   okresnému   súdu   sa   ex   lege   stal   vedľajším   účastníkom konania, pričom okresný súd porušil jeho „právo na oboznámenie sa s predmetom konania, hlavne s rozsudkom vo veci samej a právo na jeho doručenie... právo na podanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej... právo nevyzývať účastníkov konania, aby sa vyjadrili k vstupu vedľajšieho účastníka do konania“.

Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľ nesúhlasí s postupom, akým prerokoval námietky účastníkov, a tvrdí, že jeho procesné práva boli porušené tým, že krajský súd  

- odmietol jeho odvolanie, ktoré podal proti rozsudku okresného súdu vo veci samej,

- zamietol jeho návrh na vstup do konania, pretože krajský súd mal rozhodnúť o tom, či námietkam vyhovuje alebo ich zamieta,

- mu odňal možnosť preukázať hmotnoprávny záujem na výsledku konania, pretože krajský   súd   nedoručil   námietky   účastníkov   konania sťažovateľovi   a nedal   mu možnosť vyjadriť sa k týmto námietkam, v tomto kontexte spochybnil, či podania účastníkov boli správne vyhodnotené ako námietky proti vstupu sťažovateľa do konania,

- nesprávne ho poučil v namietanom uznesení o tom, že proti jeho uzneseniu nie je prípustné odvolanie, hoci krajský súd rozhodoval ako súd prvého stupňa.

Sťažovateľ tiež namieta to, ako krajský súd vyhodnotil otázku jeho právneho záujmu na výsledku konania, a spôsob, akým svoje závery v namietanom uznesení odôvodnil.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   najvyšší   súd   v   dovolacom   konaní nenapravil uvedené   pochybenia   konajúcich   súdov.   Rovnako   tak   namieta   to,   ako   najvyšší   súd vyhodnotil a odôvodnil otázku jeho hmotnoprávneho záujmu na výsledku konania.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo/174/2011 z 25. januára 2012 vyplýva, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa. Najvyšší súd v namietanom uznesení   konštatoval,   že   dovolanie   nie   je   prípustné   podľa   §   239   OSP.   Vzhľadom   na dovolaciu argumentáciu sa následne zameral na to, či dovolanie nie je prípustné na základe dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP. V odôvodnení ďalej uviedol, že odňatie možnosti   konať   je   na   jednej   strane „taký   vadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.) za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov“, prípadne k nemu môže   dôjsť   tiež   samotným   rozhodnutím   súdu.   Ďalej   najvyšší   súd   konštatoval,   že v predmetnej veci sa „o takýto prípad nejedná...“, pričom v tomto kontexte uviedol, že sťažovateľ tvrdil, že k odňatiu možnosti konať došlo tým, že „odvolací súd nesprávne zamietol   jeho   návrh   na   pristúpenie   do   konania,   že   nesprávne   zamietol   jeho   vstup   do konania   ako   vedľajšieho   účastníka   a   následne   v   rozpore   so   zákonom   jeho   odvolanie odmietol...   Vytýkal   mu   tiež   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia   a   porušenie   zásady dvojinštančnosti, keď... o jeho procesných návrhoch mal rozhodnúť okresný súd.“.

Následne najvyšší súd poukázal na svoj predchádzajúci rozsudok vo veci sp. zn. 1 Cdo/234/2004, podľa ktorého ak tretia osoba podá oznámenie o vstupe podľa § 93 OSP v čase   po   vydaní   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   (počas   plynutia   lehoty   na   podanie odvolania), rozhoduje o prípustnosti vedľajšieho účastníctva odvolací súd. V tomto smere ďalej uviedol:

„V posudzovanej veci je z obsahu spisu nepochybné, že dovolateľ podal podnet na vstup do konania podľa § 93 ods. 3 O. s. p. po vyhlásení rozsudku prvostupňového súdu a že žalobkyňa a žalovaný 1/ namietali neprípustnosť jeho vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka. Súd preto správne pristúpil k rozhodnutiu o prípustnosti vedľajšieho účastníctva dovolateľa, pričom správne o prípustnosti rozhodol odvolací súd a nie súd prvého stupňa. Uvedený   postup   odvolacieho   súdu   bol   teda   v   súlade   so   zákonom   a   ním   odvolací   súd neporušil žiadne procesné práva dovolateľa, t. j. ani zásadu dvojinštančnosti konania.“

Najvyšší   súd   tiež   hodnotil   to,   ako   krajský   súd   posúdil   otázku   právneho   záujmu sťažovateľa na výsledku konania.

K odmietnutiu odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu najvyšší súd uviedol:

„Keďže právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa zákon priznáva účastníkovi   konania   a   vedľajšiemu   účastníkovi   a   dovolateľ   takéto   procesné   postavenie v konaní nemal, bol osobou, ktorá na odvolanie nie je oprávnená. Odvolací súd rozhodol preto v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p., keď jeho odvolanie odmietol. Týmto   postupom   neznemožnil   dovolateľovi   realizáciu   žiadneho   jeho   procesného   práva a teda neodňal mu možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“

Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu a krajského súdu zistil, že podanie sťažovateľa označené ako „Návrh, odvolanie“ z 23. decembra 2010 bolo okresnému súdu doručené 27. decembra 2010. Z obsahu tohto podania vyplýva, že týmto podaním podal sťažovateľ   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   z   15.   októbra   2010,   ktoré   podal „preventívne a z opatrnosti“ napriek tomu, že predmetný rozsudok mu nebol doručený. V tomto podaní tiež poukázal na zmluvu o postúpení pohľadávky z 20. februára 2009, ktorú sťažovateľ   uzavrel   so   spoločnosťou   A.,   s.   r.   o.,   ktorou   bola   na   sťažovateľa   prevedená pohľadávka vo výške 632 012,22 € s príslušenstvom. V podaní ďalej sťažovateľ uviedol: „Notárskou zápisnicou sp. zn. N 237/97 Nz 235/97 dňa 10. 11. 1997 vyhotovenou JUDr. V. O., notárom so sídlom v K., došlo k uznaniu uvedeného dlhu čo do dôvodu aj výšky a tiež k pristúpeniu k uvedenému záväzku zo strany M. K. a I. P.

O tejto okolnosti bol každý z dlžníkov mnou písomne upovedomený.... V nadväznosti na vyššie uvedené okolnosti považujem za potrebné uviesť, že vyššie citované súdne rozhodnutie, ak skutočne bolo vydané, považujem za nulitné nakoľko bolo vydané   bez   toho,   aby   som   bol   účastníkom   konania   v   rámci   ktorého   bolo   vydané   hoci v uvedenom konaní sa má rozhodovať o mojich veriteľských právach....

Súčasne   navrhujem,   aby   som   bol   do   vyššie   uvedeného   konania   pripustený   ako účastník   konania   na   strane   odporcu,   resp.   aby   mi   bolo   minimálne   priznané   procesné postavenie   vedľajšieho   účastníka   konania.   V   danom   konaní   sa   jednoznačne   rozhoduje o mojich právach.“

Podanie   sťažovateľa   obsahuje   jeho   ďalšiu   argumentáciu   týkajúcu   sa   samotného predmetu konania.  

Okresný súd prípisom zo 17. februára 2011 doručil predmetné podanie sťažovateľa spolu   s   prílohami   právnemu   zástupcovi   žalobkyne   –   JUDr.   F.   K.,   právnej   zástupkyni žalovaného v 1. rade – JUDr. E. H. a žalovanému v 2. rade s výzvou, aby sa k tomuto podaniu písomne vyjadrili v lehote 10 dní, ak to považujú za potrebné. Vyjadrenie právneho zástupcu   žalobkyne   bolo   okresnému   súdu   doručené   8.   marca   2011,   vyjadrenie   právnej zástupkyne žalovaného v 1. rade bolo doručené 23. februára 2011, resp. 25. mája 2011. Právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade v podaní okrem iného uviedla:

„Podávateľ nemôže byť ani na postavení vedľajšieho účastníka, keďže sa ho ani v tomto postavení prípad netýka. Je jeho vecou odkiaľ, a prečo a za akých skutočností mu bola   pohľadávky   postúpená.   Podľa   našich   vedomosti   neplatnosť   tohto   postúpenia, eventuálne spochybnenie nadobudnutej pohľadávky podávateľovi rieši Mesto B. v súdnom konaní.

Na veci nič nemenia ani prílohy, ktoré sú súčasťou podania podávateľa.“

Predmetný spis s predkladacou správou bol krajskému súdu doručený 10. marca 2011.

Krajský súd následne rozhodol uznesením č. k. 3 Co/30/2011-119 z 1. júna 2011 tak, že návrh sťažovateľa na pripustenie jeho vstupu do konania ako účastníka konania na strane odporcu, resp. aby mu bolo priznané procesné postavenie vedľajšieho účastníka konania, zamietol a odvolanie sťažovateľa odmietol.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd skúmal, či postupom konajúcich súdov nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd konštatoval, že k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom môže dôjsť postupom alebo rozhodnutím súdu. Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd v dovolacom konaní skúmal, či

- procesným postupom konajúcich súdov nižšieho stupňa pri prerokúvaní podania sťažovateľa z 23. decembra 2010 doručeného okresnému súdu 27. decembra 2010 alebo

- rozhodnutím krajského súdu o tomto podaní nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Úlohou ústavného súdu bolo vyhodnotiť, či najvyšší súd preskúmal uvedené otázky ústavne   udržateľným   spôsobom,   teda   vyhodnotiť,   či   svoj   právny   názor   v   tomto   smere najvyšší súd dostatočne odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny.

Sťažovateľ v podaní z 23. decembra 2010 doručenom okresnému súdu 27. decembra 2010   okrem   iného   navrhol,   aby   mu „bolo   minimálne   priznané   procesné   postavenie vedľajšieho   účastníka   konania“,   pretože   v „danom   konaní   sa   jednoznačne   rozhoduje o... [jeho] právach“.

Podľa § 93 ods. 1 OSP ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého   z   účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu.   O   prípustnosti   vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Ustanovenie   §   93   OSP upravuje inštitút   vedľajšieho   účastníka   konania.   Vedľajší účastník vystupuje popri účastníkovi konania, na stranu ktorého sa pripojil. Predpokladom účasti vedľajšieho účastníka je to, že má právny záujem na výsledku konania, teda že jeho právne   postavenie   bude   ovplyvnené   výsledkom   predmetného   konania.   Ku   vstupu   tretej osoby do konania ako vedľajšieho účastníka môže dôjsť z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z hlavných účastníkov konania urobenú prostredníctvom súdu. Prípustnosťou vedľajšieho   účastníctva   v   konaní   sa   súd   zaoberá   až   po   tom,   čo   niektorý   z   hlavných účastníkov   namietne   neprípustnosť   takého   postupu.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   konanie o prípustnosti   vedľajšieho   účastníctva   začína   na   návrh.   Za   návrh   je   v   zásade   potrebné považovať relevantnou formou vykonaný prejav vôle hlavných účastníkov konania alebo niektorého z nich, ktorým je vyjadrený nesúhlas so vstupom tretej osoby ako vedľajšieho účastníka   konania.   Predmetom   tejto   časti   konania   je   rozhodovanie   o   prípustnosti vedľajšieho   účastníctva,   teda   posúdenie   existencie   právneho   záujmu   tretej   osoby   na výsledku konania. Zo znenia § 93 ods. 1 a 3 OSP vyplýva, že tretia osoba v podaní, ktorým oznámi svoj vstup do konania ako vedľajšieho účastníka, nie je povinná preukazovať svoj právny   záujem   na   výsledku   konania.   Z   toho   dôvodu   je   potrebné,   aby   súd   rozhodujúci o prípustnosti   vedľajšieho   účastníctva   poskytol   dostatočnú   možnosť   účastníkovi,   ktorý namieta vstup tretej osoby do konania, uviesť svoje námietky proti takému procesnému postupu. Rovnako tak je potrebné tretej osobe poskytnúť dostatočný priestor na preukázanie svojho právneho záujmu na výsledku konania a tiež na to, aby mal možnosť sa vyjadriť k námietkam účastníka, ktorý nesúhlasí s jeho vstupom do konania.

V prerokúvanom   prípade   sťažovateľ   podaním   z   23.   decembra   2010   doručeným okresnému súdu 27. decembra 2010 vstúpil do konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.   1   C/206/2008.   Predmetným   podaním   sťažovateľ   zároveň   podal   odvolanie   proti rozsudku okresného súdu vo veci samej z 15. októbra 2010 napriek tomu, že tento rozsudok mu   nebol   doručený.   Okresný   súd   doručil   predmetné   podanie   účastníkom   konania   – žalobkyni a žalovaným s výzvou, aby sa k predmetnému podaniu a odvolaniu vyjadrili. Vyjadrenia žalobkyne a žalovaného v 1. rade obsahovali argumentáciu o odvolaní podanom sťažovateľom,   podanie   žalovaného   v   1.   rade   obsahovalo   aj   argumentáciu   týkajúcu   sa vedľajšieho   účastníctva   sťažovateľa,   z ktorej   je zrejmé,   že žalovaný v 1.   rade vyslovil nesúhlas   so   vstupom   sťažovateľa   ako   vedľajšieho   účastníka   do   konania („Podávateľ nemôže byť ani na postavení vedľajšieho účastníka, keďže sa ho ani v tomto postavení prípad netýka.“). Zo súdneho spisu okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že konajúce súdy predmetné vyjadrenia nedoručovali sťažovateľovi, aby mal možnosť sa k nim vyjadriť, a ani ho osobitne neupovedomili o tom, že niektorý z účastníkov vyslovil nesúhlas s jeho vstupom   do   konania,   čím   inicioval   konanie   o   prípustnosti   vedľajšieho   účastníctva sťažovateľa, ktorého predmetom je preukázanie právneho záujmu sťažovateľa na výsledku konania. Okresný súd a ani krajský súd nevyzvali sťažovateľa na to, aby preukázal, že spĺňa zákonnú podmienku podľa § 93 OSP na vstup do konania, t. j. právny záujem na výsledku konania. Krajský súd napriek absencii uvedených procesných úkonov rozhodol o podaní sťažovateľa – o jeho vedľajšom účastníctva tak, že ho nepripustil.

Najvyšší   súd   sa   v   namietanom   uznesení   osobitne   nevysporiadal   s   uvedeným procesným postupom krajského súdu. V odôvodnení svojho uznesenia sa nevyjadril k tomu, že sťažovateľovi neboli doručené vyjadrenia účastníkov konania, ktorým   bol vyslovený nesúhlas s jeho vedľajším účastníctvom, nebol upovedomený o tom, že podaním účastníkov konania bolo začaté konanie o prípustnosti vedľajšieho účastníctva, a nevyzval sťažovateľa, aby preukázal svoj právny záujem podľa § 93 OSP.

Ústavný   súd zastáva   názor,   že   uvedeným postupom   krajského súdu   mohlo dôjsť k znemožneniu realizácie procesných práv sťažovateľa v konaní o prípustnosti vedľajšieho účastníctva   (práva na poskytnutie dostatočnej príležitosti preukázať svoj   právny záujem v zmysle § 93 OSP a tiež práva vyjadriť sa k nesúhlasnému stanovisku účastníkov konania k jeho   vedľajšiemu   účastníctvu).   Uvedeným   postupom   krajského   súdu   mohlo   dôjsť k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, a tým relevantným spôsobom zasiahnuť do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru. Z   týchto dôvodov   bolo podľa ústavného   súdu   potrebné,   aby   sa   s   uvedeným   procesným   postupom   krajského   súdu vysporiadal najvyšší súd v dovolacom konaní a svoje právne závery vo svojom rozhodnutí náležite odôvodnil. Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva záver najvyššieho súdu, že v „posudzovanej veci sa však o takýto prípad [odňatia možnosti konať pred súdom] nejedná“, resp. tiež záver, že „postup odvolacieho súdu bol... v súlade so zákonom a ním odvolací súd neporušil   žiadne   procesné práva dovolateľa...“ s tým, že najvyšší   súd sa nevysporiadal   s   procesným   postupom   krajského   súdu   v   rámci   konania   o   prípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľa. V tomto smere odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu neposkytuje dostatočný podklad pre jeho záver, že postupom konajúcich súdov nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Z uvedeného hľadiska je preto potrebné považovať jeho záver za zjavne neodôvodnený a tiež zjavne neopodstatnený a rozporný so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/174/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti   na toto   rozhodnutie   a zrušenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho súdu nepovažoval ústavný súd už za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľa.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   uvádza,   že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   zrušenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníka konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu   minimalizovania zásahov   do   právomoci   iných   orgánov verejnej moci,   keďže nálezom   zrušujúcim   rozhodnutie   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia   týchto   práv   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov   (obdobne   pozri   napr. IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo/174/2011 z 25. januára 2012 porušil označené základné právo sťažovateľa podľa ústavy a právo podľa dohovoru, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu a znova posúdiť dovolacie námietky sťažovateľa v intenciách tohto nálezu ústavného súdu a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodniť.

Ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 5 000   €,   ktoré   si   sťažovateľ   uplatnil   z   dôvodu,   že   zrušenie   namietaného   uznesenia najvyššieho súdu a nové prerokovanie dovolania sťažovateľa predstavuje podľa jeho názoru dostatočnú ochranu porušenému základnému právu sťažovateľa podľa ústavy a právu podľa dohovoru.

Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   si   uplatnil   nárok   na   úhradu   trov   konania   v sume   314,18   €.   Právna zástupkyňa sťažovateľa uplatnenú úhradu trov konania nešpecifikovala.

Ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni sťažovateľa   úhradu   trov   konania   v sume 269,58 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za dva úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a písm. b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady   s   klientom,   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy).   Ústavný   súd   vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2012 v sume 127,16   €   (1/6   výpočtového   základu   podľa   §   11   ods.   3   vyhlášky)   a   náhrady   hotových výdavkov   (režijný   paušál)   za   každý   úkon   právnej   služby   vo   výške   7,63   €   (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   OSP)   podľa   výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013