znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 480/2011-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012 zloženého z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho   o   sťažnosti   Ing.   B.   N.,   Ž.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   P.   K.,   Ž.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er 1600/2006, EX 209/200, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. B. N. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24 Er 1600/2006,   EX   209/2006 p o r u š e n é   b o l i.

2. Ing.   B.   N.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 300   €   (slovom tritisíctristo eur), ktoré jej j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. B. N. trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. P. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2011   faxom   a   3.   októbra   2011   poštou   doručená   sťažnosť   Ing.   B.   N.,   Ž.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. P. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Er/1600/2006, EX 209/2006 o námietkach proti exekúcii.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „Dĺžkou trvania rozhodovania o mnou podaných námietkach proti exekúcii, ktoré som podala na Okresnom súde v Žiline dňa 20. 09. 2007 a o ktorých súd dlhodobo nekonal napriek mojim opakovaným urgenciám a rozhodol o nich až 31. 08. 2011 potom, čo moja sťažnosť na prieťahy v konaní podaná predsedovi OS Žilina bola posúdená ako oprávnená. Rozhodovanie o námietkach trvalo teda takmer 4 roky, čím boli porušené moje základné práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   práv   a   slobôd   a   navyše   takýmto   nekonaním   súdu   mi   vznikla   škoda v dôsledku blokovania účtu v dôsledku exekúcie a účtovania poplatkov bankou za vedenie účtu v exekúcii.“

Sťažovateľka ďalej uviedla, že opakovane žiadala okresný súd, aby v jej veci konal (23. decembra 2008, 18. septembra 2009 a 8. apríla 2010), a 30. júna 2011 podala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu. Vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti, podľa ktorého bola sťažnosť vyhodnotená ako podaná odôvodnene s tým, že okresný súd vo veci sťažovateľky rozhodne do 31. augusta 2011, bolo sťažovateľke doručené 3. augusta 2011.

Podľa sťažovateľky v čase podania sťažnosti (29. septembra 2011) konanie nebolo právoplatne skončené, a preto žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky Ing. B. N. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd boli porušené. Ústavný súd SR zakazuje pokračovanie   v   porušovaní   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   v   ďalšom   konaní   a prikazuje ďalšie konanie bez porušovania základných práv sťažovateľky.

2. Sťažovateľke Ing. B. N. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.300,00 EUR,   ktoré   jej   je   Okresný   súd   v   Žiline   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Sťažovateľke Ing. B. N. sa priznáva náhrada trov konania v sume uvedenej v písomnom vyhotovení rozhodnutia, ktorú jej je Okresný súd v Žiline povinný zaplatiť k rukám Mgr. P. K., advokáta, Ž. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Po prijatí sťažnosti ústavný súd vyzval 7. decembra 2011 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania a k sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   zo   17.   januára   2012 (sp. zn.   1 SprS   491/2011,   doručenom   ústavnému   súdu   18.   januára   2012)   okrem   iného uviedol, že sa stotožňuje so stanoviskom zákonného sudcu vo veci, ktorý okrem iného v stanovisku uviedol:

«Vyšší súdny úradník rozhodol o námietkach uznesením zo dňa 31. 8. 2011. Proti uzneseniu podala povinná 1) odvolanie. Po potrebných úkonoch mi vec bola predložená v decembri 2011 na rozhodnutie.

Vo veci som rozhodol v januári 2012 napriek tomu, že som mal nevybavené aj skôr predložené veci. Dôvodom bola skutočnosť, že prebieha konanie pred Ústavným súdom, ktorý sťažnosť prijal na ďalšie konanie. Uznesenie bolo expedované účastníkom, po návrate spisu z Ústavného súdu a prípadnom odvolaní súd predloží vec odvolaciemu súdu a možno očakávať uzavretie veci aspoň čo do zásadnej otázky (námietky voči exekúcii).

V súčasnosti preto neexistuje žiaden protiprávny stav....

- Svoj podiel zodpovednosti podľa názoru súdu nesú oprávnený a exekútorka, ktorí spôsobili   stav,   že   konanie   mohlo   dávno   skončiť   zastavením   exekučného   konania. Neinformovali súd o tom, že pohľadávka bola uhradená niekoľko desiatok minút po podaní návrhu na   vykonanie   exekúcie.   Namiesto návrhu na   zastavenie   konania   (a   rozhodnutia o trovách) žiadala exekútorka udeliť poverenie aj na sumu, ktorá už bola dávno uhradená. Bližšie viď body I., II., III. a V. uznesenia zo dňa 16. 1. 2012. Spôsobili tým sťaženie konania a vznik neprehľadného stavu.

- Skutkovo a právne išlo o neobvyklý a zložitý stav, s ktorým sa náročným spôsobom museli vysporiadať aj vyšší súdny úradník (uznesenie z 31. 8. 2011) aj sudca (uznesenie zo 16. 1. 2012).

- Objektívne z hľadiska časových a vecných súvislostí bolo vec ťažké posúdiť aj dôvodu   neprehľadne   vedeného   exekútorského   spisu,   ktorý   bol   dodatočne   žurnalizovaný (na dvojaké číslovanie) a nie je záruka, že poskytuje skutočný obraz o postupe v exekúcii.

- Povinná 1) napriek právnemu zastúpeniu sa nevenovala podstate veci vo svojich námietkach   a   sústredila   sa   na   vykonateľnosť   exekučného   titulu   a   splatnosť   povinnosti v zmysle   neho.   Jednak   nesprávne   argumentovala   a   jednak   odviedla   pozornosť   vyššieho súdneho úradníka od podstaty veci. S dôvodmi vyššieho súdneho úradníka súhlasím a dobre sa vysporiadal s námietkami povinnej 1), neboli však rozhodujúce pre posúdenie veci.

- V rokoch 2006-2011 došlo k obrovskému nárastu počtu vecí Er z rôznych dôvodov. Jedným z nich je aj skutočnosť, že ak do roku 2006 samotný súd zvýšil svoju výkonnosť (aj pomocou vyšších súdnych úradníkov) v základných konaniach, prejaví sa to vo zvýšenom počte exekučných vecí v následnom období. Druhou výraznou skutočnosťou je veľký rast ekonomiky do roku 2008 a s tým súvisiace obrovské množstvo spotrebiteľských úverov, služieb   a   nákupov   a   následný   prepad   ekonomiky,   znižovanie   zamestnanosti   a   tým zvyšovanie nesplatených úverov. Súvisel s tým nárast exekučných vecí do takej miery, že na našom súde ich za tieto roky evidujeme desaťtisíce. V tom istom období (po roku 2006) nedošlo   k plánovanému   zvyšovaniu   počtu   vyšších   súdnych   úradníkov,   ale   naopak   k   ich znižovaniu. Nárast počtu vecí teda nebol spojený s personálnym posilnením oddelenia. Do roku 2010 vybavovali veci Er 3 VSÚ, od roku 2012 7 VSÚ, po roku 2010 došlo postupne k celkovému zvýšeniu počtu VSÚ v SR.

-   Úradníci   prednostne   vybavujú   tzv.   meritórne   veci   –   najmä   námietky,   návrhy na zastavenie a odklady exekúcií podávaných ešte počas prebiehajúcich exekúcií. Zostávajú potom   nevybavené   veci,   kde   spolu   so   zastavením   exekúcií   (z   dôvodu   nevymožiteľnosti pohľadávok) treba rozhodnúť o trovách exekúcie. V danom prípade samotná pohľadávka – istina   bola   uhradená   hneď   po   začatí   exekučného   konania   a   sporné   zostali   už   „len“ (zdôrazňujem úvodzovky) trovy konania.

- Nebolo v možnostiach vyššieho súdneho úradníka inak a v možnostiach súdu bolo posilnenie úseku Er na úkor iných oddelení.»

Predseda okresného súdu súčasne oznámil ústavnému súdu, že netrvá na verejnom ústnom prerokovaní veci.

Ústavný súd vyzval 18. januára 2012 aj sťažovateľku, aby sa vyjadrila k stanovisku okresného   súdu,   ako   aj   k   otázke   nariadenia   verejného   pojednávania.   Sťažovateľka vo svojom podaní z 27. januára 2012 (doručenom ústavnému súdu 2. februára 2012) okrem iného uviedla:

„K vyjadreniu Okresného súdu Žilina zo dňa 16. 01. 2012 uvádzam, že s týmto vyjadrením a dôvodmi v ňom uvedeným sa nie je možné stotožniť. Nesúhlasím s tvrdením OS Žilina, že vo veci neexistuje žiaden protiprávny stav. Exekučné konanie bolo začaté dňa 12. 05. 2006 a ani k dnešnému dňu nie je vo veci právoplatne rozhodnuté. Je teda zrejmé, že protiprávny   stav   naďalej   trvá.   Žiadny   z   dôvodov   uvádzaný   vo   vyjadrení   OS   Žilina neodôvodňuje   vzniknuté   prieťahy   v   konaní.   Je   zrejmé,   že   Okresný   súd   poukazuje na mimoprávne dôvody a ani s týmito sa nie je možné stotožniť. Najneskôr od doručenia námietok   prostredníctvom   môjho   právneho   zástupcu   súdu   boli   známe   všetky   potrebné skutočnosti, aby mohol o týchto námietkach bez prieťahov rozhodnúť. Už z námietok zo dňa 19.   01.   2007,   ktoré   som   následne   doplnila   ďalším   podaním   s   listinnými   dôkazmi   bolo zrejmé,   že   vymáhaná   pohľadávka   bola   uhradená.   Na   základe   takýchto   námietok a argumentov a skutočností v nich uvádzaných v konečnom dôsledku Okresný súd v Žiline aj rozhodol tak, že mojim námietkam vyhovel rozhodnutím zo dňa 16. 01. 2012. Tvrdenie súdu o tom, že môj právny zástupca údajne svojimi námietkami odviedol pozornosť vyššieho súdneho úradníka od podstaty veci, je len ťažko pochopiteľné a ťažko sa aj k nemu vyjadriť. Je však nepochybné, že právny systém v SR je založený na princípe iura novit curia a je teda nepochybné nech by môj právny zástupca argumentoval akokoľvek, neodôvodňuje to tú skutočnosť, že ani k dnešnému dňu nie je konanie o námietkach právoplatne skončené. Toto tvrdenie súdu navyše postráda opodstatnenie s prihliadnutím na tú skutočnosť, že súd práve na základe námietok, ktoré som podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu týmto námietkam vyhovel. V každom prípade je len ťažko možné uveriť skutočnosti, žeby námietky, ktoré som podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odviedli pozornosť vyššieho súdneho úradníka od podstaty veci počas doby takmer štyroch rokov. Ostatné skutočnosti, ktoré   súd   uvádza   v   bode   3   svojho   vyjadrenia   (údajná   zodpovednosť   za   prieťahy oprávneného, exekútorky, neprehľadne vedeného exekútorského spisu, rast ekonomiky do roku 2008, následný prepad ekonomiky, znižovaní zamestnanosti) nie sú argumentmi, ktoré by   odôvodňovali   trvanie   prieťahov   v   konaní,   ktoré   som   namietala   v   mojej   ústavnej sťažnosti. Žiadny z týchto dôvodov podľa môjho názoru nie je možné akceptovať ako dôvod prieťahov v konaní, ktoré vo veci vznikli a ktoré boli napokon konštatované aj vyjadrením k sťažnosti na prieťahy v konaní predsedu Okresného súdu v Žiline zo dňa 25. 07. 2011. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti žiadam mojej ústavnej sťažnosti vyhovieť tak ako som navrhovala v sťažnosti zo dňa 26. 09. 2011 v bode VI. predmetnej sťažnosti.“

Súčasne   oznámila,   že   súhlasí   s tým,   aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho pojednávania.   Vzhľadom   na   oznámenie   sťažovateľky   a predsedu   okresného   súdu,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka sa domáhala aj vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho záležitosť prejednala v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy, ako aj práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o námietkach sťažovateľky   proti   trovám   exekúcie   v   konaní   sp.   zn.   24   Er   1600/2006,   EX   209/2006 z 20. septembra 2007. Zo skutočností uvedených sťažovateľkou, ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o faktickej zložitosti alebo o právnej zložitosti veci, ako to uvádza vo svojom stanovisku zo 17. januára 2012 okresný súd („skutkovo a právne išlo o neobvyklý a zložitý stav“). Ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd zastáva   názor,   že správanie sťažovateľky   v   procesnom   postavení povinnej nemalo vplyv na celkovú dĺžku konania. Sťažovateľka opakovane žiadala okresný súd, aby vo veci konal (23. decembra 2008, 18. septembra 2009 a 8. apríla 2010), pričom

30. júna 2011 podala sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu, ktorý jej sťažnosť hodnotil ako odôvodnenú.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v označenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu.

Oprávnená v exekučnom konaní sp. zn. 24 Er 1600/2006, EX 209/2006 spoločnosť P., s. r. o., Ž., podala 12. mája 2006 návrh na vykonanie exekúcie Exekútorskému úradu Ž., súdnej exekútorke JUDr. V. K. (ďalej len „exekútorský úrad“ alebo „súdna exekútorka“) voči sťažovateľke (povinnej 1/). Sťažovateľka osobne uhradila sumu 350 000 Sk vložením hotovosti na účet oprávnenej v rovnaký deň. Napriek tomu súdna exekútorka vydala 5. januára 2007 prvé upovedomenie o exekúcii, ktoré bolo doručené povinnej 9. januára 2007, pričom sa v ňom uvádza, že začalo exekučné konanie na vymoženie označenej pohľadávky a na vymoženie trov konania.

Sťažovateľka ako povinná v prvom rade doručila exekútorskému úradu 22. januára 2007 (podané na pošte19. januára 2007) námietky „proti exekúcii a proti trovám exekúcie“ a žiadala exekúciu ako neprípustnú zastaviť, hoci upovedomenie o začatí exekúcie malo znieť   len   na   trovy   exekúcie.   Prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   sťažovateľka 23. februára 2007 upravila námietky tak, že „rozporné je určenie trov exekúcie“ a navrhla vyhovieť námietkam proti trovám exekúcie.

Okresný súd (vyšší súdny úradník) uznesením č. k. 24 Er/1600/2006-36 z 31. mája 2007   námietkam   sťažovateľky   proti   trovám   exekúcie   vyhovel.   V odôvodnení   uviedol,   že „exekútorka v upovedomení o začatí exekúcie aj v príkaze na začatie exekúcie nesprávne vyčíslila predbežné trovy exekúcie spoločne pre oba nároky povinného a zároveň mala pred samotným vydaním upovedomenia o začatí exekúcie vyzvať oprávneného na špecifikáciu trov oprávneného,   to znamená na rozčlenenie trov   právneho   zastúpenia   pre   povinného v rade 1/ a 2/.

Vzhľadom   na   zistené   skutočnosti   súd   vyhovel   námietkam   proti   trovám   exekúcie. Exekútorka   je   povinná   vydať   nové   upovedomenie   o trovách   exekúcie   tak,   že   uvedie k jednotlivým nárokom oprávneného samostatné predbežné trovy exekúcie a zároveň trovy exekúcie oprávneného.“.

Súdna exekútorka vydala 11. septembra 2007 nové upovedomenie o začatí exekúcie v označenom konaní, v ktorom uviedla, že zostalo uhradiť trovy exekúcie (trovy právneho zástupcu oprávneného v sume 6 818 Sk, ako aj časť poplatku za vydanie poverenia v sume 250   Sk   a   predbežné   trovy   súdnej   exekútorky   v sume   37 420   Sk   +   19   %   DPH). Upovedomenie bolo sťažovateľke (povinnej 1/) doručené 19. septembra 2007.

Sťažovateľka   (povinná   1/)   podala   v   rámci   konania   sp.   zn.   24   Er   1600/2009, EX 209/2006   námietky   proti   exekúcii   a trovám   exekúcie   podaním   doručeným   súdnej exekútorke   20.   septembra   2007,   pričom   žiadala   zastavenie   exekúcie   z   dôvodov   jej neprípustnosti [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. Oprávnená sa k námietkam sťažovateľky nevyjadrila.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   okresný   súd   o   námietkach   sťažovateľky   proti exekúcii podaných na tomto súde 20. septembra 2007 dlhodobo nekonal. Až uznesením (vyššieho súdneho úradníka) č. k. 24 Er/1600/2006-62 z 31. augusta 2011, t. j. takmer po štyroch rokoch a po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní, ktorá bola hodnotená ako odôvodnená, zamietol námietky sťažovateľky (povinnej 1/) proti exekúcii vznesené písomným podaním súdnej exekútorke 22. januára 2007 a vyhovel jej v časti o vymoženie sumy 1,46 €, pričom v tejto časti exekúciu zastavil; vo zvyšnej časti námietky sťažovateľky proti trovám exekúcie zamietol.

Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu č. k. 24 Er/1600/2006-62 z 31. augusta 2011, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky 12. septembra 2011, (konkrétne proti jeho častiam I a III, v ktorej boli námietky sťažovateľky zamietnuté) podala sťažovateľka 27. septembra 2011 odvolanie, ktoré bolo doručené okresnému súdu 28. septembra 2011. V odvolaní sťažovateľka navrhla napadnuté uznesenie zmeniť tak, že okresný súd jej námietkam vyhovuje a exekúciu zastavuje.

Ústavný   súd   zo   stanoviska   predsedu   okresného   súdu   (sp.   zn.   1SprS   491/2011 zo 17. januára 2012) a z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil, že okresný súd po viac ako 3 mesiacoch od podania odvolania sťažovateľky proti častiam I a III uznesenia vyššieho súdneho   úradníka,   ktorým   boli   námietky   sťažovateľky   zamietnuté,   o   tomto   odvolaní rozhodol   uznesením   č.   k.   24   Er/1600/2006-86   zo   16.   januára   2012   tak,   že   námietkam sťažovateľky ako povinnej 1) proti exekúcii a proti trovám exekúcie vzneseným „písomným podaním   zo   dňa   20.   9.   2007   doručeným   exekútorke   20.   9.   2007   vyhovuje“. Označené uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 8. februára 2012.

Okresný súd v uznesení, ktorým rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti označenému uzneseniu vyššieho súdneho úradníka okresného súdu, uviedol:

„Súd námietkam proti exekúcii vyhovel, keď súhlasí s tým, že postup oprávneného a exekútorky nebol v súlade s EP. Súd sa nestotožňuje so všetkými námietkami povinnej 1) v súvislosti s vykonateľnosťou titulu a splatnosťou pohľadávky (viď vyššie).

Za rozhodujúce však súd považuje, že k úhrade sumy 350.000,- Sk došlo nielen pred udelením poverenia na vykonanie exekúcie a nielen pred tým. než exekútorka požiadala o udelenie poverenia, ale aj pred tým, ako mohla žiadať o udelenie poverenia (neúplný návrh). K plneniu došlo doslova niekoľko desiatok minút po začatí exekučného konania, ktoré zase začalo doslova niekoľko minút po tom, čo povinná 1) avizovala splatenie sumy na účet povinného.

V   ďalšom   súd   odkazuje   na   body   I.,   II.   a   III.   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia. Oprávnený   mal   zobrať   návrh   na   začatie   exekúcie   späť   a   exekútorka   nemala   žiadať o udelenie poverenia, keďže pohľadávka zanikla splatením. Celá exekúcia tak bola vedená zbytočne (súd o tom nemal vedomosť pri udelení poverenia).

Súd preto námietkam vyhovel a následne zastaví exekúciu a rozhodne aj o trovách exekúcie.

Ak súd vyhovel námietkam exekúcie z dôvodu, že bola vedená neprípustné, tak musel vyhovieť   aj   námietkam   proti   trovám   exekúcie.   Ak   nebol   základ   na   vedenie   exekúcie na pohľadávku   na   základe   titulu,   nie   je   daný   dôvod   ani   na   vedenie   exekúcie   na   trovy exekúcie. To n nič ale nemení na tom, že o trovách bude súd rozhodovať, ale v súvislosti so zastavením exekúcie.

Súd   na   záver   konštatuje,   že   postup   oprávneného   a   exekútorky   prinajmenšom   od úhrady   istiny   nebol   vedený   s   cieľom   splnenia   účelu   exekučného   konania   (exekučného poriadku), ale s cieľom plnenia iných záujmov (zlé vzťahy s povinnou, trovy a pod.).“

V nadväznosti   na   zistené   skutočnosti   ústavný   súd   uzavrel,   že   okresný   súd   počas takmer štyroch rokov bol v konaní sp. zn. 24 Er/1600/2006, EX 209/2006 vo veci podanej námietky   sťažovateľky   proti   exekúcii   z   20.   septembra   2007   nečinný   bez   uvedenia zákonného   dôvodu,   resp.   konal   v   tejto   veci   so   zbytočnými   prieťahmi,   pričom   činnosť vyššieho súdneho úradníka posúdil ako nesprávnu, t. j. aj neefektívnu činnosť okresného súdu.   Na tomto základe   rozhodol,   že okresný   súd porušil   základné   právo sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K odôvodneniu namietanej nečinnosti okresného súdu mimoriadnym nárastom vecí ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uviedol, že táto skutočnosť nemôže byť   dôvodom   na   zmarenie   uplatnenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti   za pomalé konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (napr.   IV.   ÚS   43/06, IV. ÚS 73/07).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   nevyhovel   návrhu   sťažovateľky,   aby   zakázal   okresnému   súdu pokračovať   v porušovaní   jej   základných   práv   a slobôd   v   ďalšom   konaní   a aby   prikázal okresnému súdu v ďalšom konaní postupovať „bez porušovania“ jej „základných práv“, pretože podľa zistenia ústavného súdu okresný súd o námietkach sťažovateľky rozhodol uznesením č. k. 24 Er 1600/2006-86 zo 16. januára 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 8. februára   2012,   čím   bola   jej   právna   neistota   v otázke   rozhodovania   o jej   námietkach podaných 22. januára 2007, resp. 20. septembra 2007 odstránená.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia, pričom v sťažnosti uviedla:

„Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   trvania   konania   a   aj   skutočnosť,   že   konanie   do dnešného   dňa   nebolo   právoplatne   skončené,   domáham   sa   aj   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia. Poukazujem na skutočnosť, že stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzam pre dĺžku doterajšieho konania, ktoré stále nie je právoplatne skončené, má nepriaznivý vplyv aj na môj zdravotný stav aj na moju psychiku. Samotným rozhodnutím o mojich námietkach sa moja právna neistota neodstránila a táto naďalej trvá, pričom ako strana konania nemám reálnu možnosť ovplyvniť dĺžku prebiehajúceho konania, čo vo mne vyvoláva pocit bezmocnosti a to aj pri uplatňovaní mojich práv. Mojím jediným príjmom je môj dôchodok, som vdova a zablokovanie môjho osobného účtu v exekúcii mi vo veľkej miere komplikujú moju finančnú a následne aj životnú situáciu.

Som presvedčená, že za týchto okolností sa vyžaduje nielen vyslovenie porušenia práva a príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základných práv sťažovateľa, ale aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako prostriedku na dovŕšenie ochrany porušovaných základných práv mňa sťažovateľa. Z týchto dôvodov považujem za primerané finančné zadosťučinenie sumu vo výške 3. 300,00 EUR.“

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v požadovanej sume.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   Mgr.   P.   K. Sťažovateľka   si   uplatnila   úhradu   trov   konania   za   štyri   úkony   právnej   služby   (príprava a prevzatie   zastúpenia,   spísanie   sťažnosti,   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu  za

každý úkon 121,17 € a za sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu  57 € + režijný paušál 3 x 7,41 € a za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu 7,63   €). Takto vyčíslenú sumu žiadala zvýšiť o 20 % DPH, pretože právny zástupca je platiteľom DPH.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby urobené v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej doplnenie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 247,00 € (za dva úkony právnej služby po 123,50 €) a 2 x 7,41 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky), uvedenú sumu zvýšil o 20 %, pretože právny zástupca sťažovateľky je platiteľom DPH. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 314,18 €. Priznanú   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Úhradu trov konania nepriznal za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, pretože neobsahovalo   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   prispeli   k bližšiemu   objasneniu   veci. Taktiež   nepriznal   úhradu   trov   konania   za   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi okresného súdu, keďže sťažnosť považuje za účinný právny prostriedok podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorého podanie predchádza podaniu sťažnosti ústavnému súdu; nejde o procesný úkon urobený v rámci konania o sťažnosti sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012