znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 48/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Ľ.   Č.,   t.   č.   vo väzbe,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou JUDr. K., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   a   práv   podľa   čl. 5   ods.   2   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 42/2012 a jeho uznesením z 30.   apríla   2012,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Tos 43/2012 a jeho uznesením z 23. mája 2012, ako aj jeho uznesením sp. zn. 4 Tos 59/2012 z 11. júla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2012 doručená   sťažnosť   Ing.   Ľ.   Č.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. K., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“), ako aj porušenie čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 42/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 43/2012 a jeho uznesením z 23. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu o ďalšom trvaní väzby“), ako aj jeho uznesením sp. zn. 4 Tos 59/2012 z 11. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je trestne stíhaná za obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona.

Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   sp.   zn.   0   Tp   67/2011 zo 17. októbra 2011 bola sťažovateľka vzatá do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť 14. októbra 2011.

Dňa 4. apríla 2012 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach v trestnej veci sťažovateľky obžalobu.

Zákonná   sudkyňa   nariadila   na   30.   apríl   2012   výsluch   sťažovateľky   v   súvislosti s rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby. Uznesením okresného súdu sp. zn.   4   T   42/2012   z   30.   apríla   2012   bolo   rozhodnuté,   že   sa   sťažovateľka   ponecháva vo väzbe, keďže dôvody väzby naďalej trvajú. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka sťažnosť. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 43/2012 z 23. mája 2012 bola sťažnosť sťažovateľky zamietnutá z dôvodu, že bola podaná osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala.

Dňa 2. júla 2012 okresný súd na verejnom zasadnutí predbežne prejednal obžalobu. Sťažovateľka   vzniesla   na   tomto   verejnom   zasadnutí   námietku   zaujatosti   proti   zákonnej sudkyni   JUDr.   J.   T.   a   jej   odôvodnenie   predložila   okresnému   súdu   „krátkou   cestou“ v písomnom podaní. Okresný súd uznesením sp. zn. 4 T 42/2012 z 2. júla 2012 rozhodol, že zákonná sudkyňa JUDr. J. T. nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala sťažnosť. O sťažnosti rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 59/2012 z 11. júla 2012 tak, že zákonná sudkyňa JUDr. J. T. nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľky.

Vo   vzťahu   k   uzneseniu   okresného   súdu   o   ponechaní   sťažovateľky   vo   väzbe sťažovateľka   namieta,   že   zápisnica   z   30.   apríla   2012   je   síce   označená   ako   zápisnica o verejnom zasadnutí, ale jej bolo len doručené predvolanie na výsluch, a nie na verejné zasadnutie.   Navyše,   ak   by   aj   malo   ísť   o   verejné   zasadnutie,   toto   sa   nemohlo   podľa sťažovateľky   konať,   keďže   nebola   zachovaná   zákonná   lehota   na   prípravu   vyplývajúca z ustanovenia § 292 ods. 4 Trestného poriadku. Sťažovateľka tvrdí, že v jej prítomnosti ani v prítomnosti jej obhajcu JUDr. J. nebolo vyhlásené nijaké uznesenie okresného súdu, a teda   sa   ani   nemohla   vzdať   práva   podať   proti   nemu   sťažnosť.   Túto   skutočnosť   majú potvrdzovať   aj   čestné   vyhlásenia   jej   obhajcu,   obhajcu   spoluobvineného   JUDr. M.   S., ktorým je otec sťažovateľky, ako aj M. K. Sťažovateľka tiež namieta zloženie senátu, keďže v zmysle zápisnice z 30. apríla 2012 mala byť ako prísediaca prítomná aj členka senátu K. P., pričom v skutočnosti bol prítomný len jeden prísediaci, a to muž.

Pokiaľ ide o rozhodovanie o námietke zaujatosti, sťažovateľka tvrdí, že zo zápisnice z verejného   zasadnutia   konaného   2.   júla   2012   nevyplýva,   že   by   obhajca   sťažovateľky bol podal proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne sťažnosť. Navyše, na   tomto   verejnom   zasadnutí   o   námietke   zaujatosti   nebolo   podľa   sťažovateľky ani rozhodované,   aj   keď   zo   zápisnice   vyplýva   opak.   Uznesenie   okresného   súdu   bolo doručené obhajcovi sťažovateľky 9. júla 2012.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu z 2. júla 2012 sťažnosť, ktorá mala byť podľa jej tvrdenia doručená okresnému súdu 12. júla 2012. Krajský súd rozhodol o sťažnosti   sťažovateľky   11.   júla   2012,   pričom   v tomto   čase   podľa   argumentácie sťažovateľky ani nemohol vedieť o tom, že sťažnosť bude podaná, keďže zo zápisnice z verejného zasadnutia táto skutočnosť nevyplývala. Navyše, krajský súd rozhodol podľa sťažovateľky bez toho, aby poznal dôvody uvedené v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „Sudkyňa   JUDr.   J.   T.   spôsobom   vedenia   výsluchov, či verejných   zasadnutí,   nedostatočným   preskúmaním   trvania   väzobných   dôvodov, nesprávnym   protokolovaním   zasiahla   do   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky,   ktorá je stále   väzobne   stíhaná.   Rovnako   tiež   Krajský   súd   v   Košiciach   nedostatočným preskúmaním zákonnosti postupu sudkyne JUDr. J. T. neodstránil nedostatky, ktoré mali za následok závažné pochybenie v rozhodovaní vo veciach týkajúcich sa sťažovateľky.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   Košice   II   a   Krajský   súd   v   Košiciach   v   súvislosti   s   rozhodovaním o trvaní väzby a v súvislosti s rozhodovaním o nevylúčení zákonnej sudkyne JUDr. J. T. z vykonávania úkonov trestného konania, Ing. Ľ. Č... uzneseniami z 30. apríla 2012, 11. júla 2012, 23. mája 2012 porušili jej práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 5 ods. 2 a čl.   6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl.   36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd.

Ing. Ľ. Č. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- Eur, ktoré sú Okresný súd Košice II a Krajský súd v Košiciach povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ing.   Ľ.   Č.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré   sú   Okresný   súd Košice II a Krajský súd v Košiciach povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť jej právnemu zástupcovi do 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy   každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   5   ods.   2   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý,   musí   byť   oboznámený bez meškania   a   v   jazyku,   ktorému   rozumie,   s   dôvodmi   svojho   zatknutia   a   s   každým obvinením proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 T 42/2012 a jeho uzneseniu z 30. apríla 2012

Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol, že sťažovateľku ponecháva vo väzbe, keďže dôvody väzby naďalej trvajú. Zo zápisnice z výsluchu sťažovateľky z 30. apríla 2012 ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa vzdala práva podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka tým, že sa vzdala práva podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť, nevyčerpala opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená v zmysle ustanovení Trestného poriadku.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že aj v prípade, ak by sťažovateľka včas a riadne podala sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, musel by túto časť sťažnosti odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci. Právomoc ústavného súdu rozhodovať   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   totiž   založená   na   princípe subsidiarity,   t.   j.   uplatní   sa   len   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   a slobôd   nie   je oprávnený rozhodnúť všeobecný súd. V danom prípade by o riadne a včas podanej sťažnosti proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   bol   oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

2.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Tos 43/2012 a jeho uzneseniu z 23. mája 2012

Z napadnutého uznesenia krajského súdu o ďalšom trvaní väzby vyplýva, že krajský súd sťažnosť sťažovateľky   z 11.   mája 2012 smerujúcu   proti   uzneseniu   okresného súdu o ďalšom trvaní väzby z 30. apríla 2012 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku   s poukazom   na   to,   že   sťažovateľka   sa   práva   podať   proti   tomuto   uzneseniu sťažnosť po vyhlásení tohto uznesenia 30. apríla 2012 a po poučení o opravnom prostriedku vzdala.

Zo zápisnice okresného súdu z 30. apríla 2012 ústavný súd zistil, že sťažovateľka nevyužila možnosť vypovedať pred súdom, keďže uviedla: „Ja dnes nemám čo povedať“; obdobne sa vyjadril aj obhajca sťažovateľky.

Následne bolo vyhlásené uznesenie o ponechaní obžalovaného Š. R. a sťažovateľky vo väzbe, keďže u oboch trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

V zápisnici okresného súdu z 30. apríla 2012 sa ďalej uvádza:

„Po   vyhlásení   uznesenia,   jeho   zdôvodnení   a   po   poučení,   že   proti   uzneseniu je prípustná sťažnosť do 3 dní odo dňa jeho oznámenia sa vyjadrili:

obžalovaná: - vzdávam sa sťažnosti obžalovaný: - vzdávam sa sťažnosti... Predsedníčka senátu zároveň určila dátum verejného zasadnutia, na ktorom sa bude prejednávať obžaloba, na deň: 14. 5. 2012 o 13,00 hod. na č. dv. 127/1. p.“

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v jej   prítomnosti   ani   v prítomnosti   jej   obhajcu   nebolo vyhlásené žiadne uznesenie, a preto sa ani nemohla vzdať práva podať proti nemu sťažnosť. Z uvedeného   vyplýva,   že   tvrdenie   sťažovateľky   zjavne   nezodpovedá   obsahu   zápisnice okresného   súdu   z 30.   apríla   2012.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   §   60 Trestného poriadku.

Podľa § 60 ods. 1 Trestného poriadku o oprave, doplnení a námietkach proti záznamu alebo proti zápisnici rozhodne orgán, o ktorého záznam alebo zápisnicu ide. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť.

Podľa § 60 ods. 2 Trestného poriadku ten, kto viedol pojednávanie alebo vykonanie úkonu, môže i po podpise zápisnice nariadiť alebo vykonať opravu pisárskych chýb alebo iných zrejmých nesprávností. Oprava sa vykoná tak, aby pôvodný zápis zostal čitateľný, opravu podpíše ten, kto ju nariadil.

Ústavný súd už vo veci sp. zn. IV. ÚS 322/09 (obdobne tiež pozri I. ÚS 438/2010 alebo IV. ÚS 23/2011), uviedol že vznesenie námietky proti obsahu zápisnice (§ 40 ods. 3 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku) vzhľadom na povinnosť súdu, ktorú vznesenie takejto námietky zakladá, považuje za iný právny prostriedok, ktorý sťažovateľom zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a na ktorého použitie boli v okolnostiach   daného   prípadu   podľa   označeného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku oprávnení (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Ústavný súd na tomto základe zároveň konštatoval, že v predmetnej veci mali sťažovatelia k dispozícii procesný nástroj spôsobilý   napraviť   vytýkané   pochybenie   vo   veci   konajúceho   súdu   priamo   v   rámci prebiehajúceho súdneho konania.

Uvedený právny názor možno identicky aplikovať aj na § 60 Trestného poriadku, z ktorého znenia vyplýva, že aj v posudzovanej veci mala sťažovateľka k dispozícii účinný procesný   nástroj,   prostredníctvom   ktorého   mohla   namietať   nedostatky   v   zápisnici. Ak sťažovateľka neuplatnila postup podľa § 60 ods. 1 Trestného poriadku, nemôže účinne namietať v konaní pred ústavným súdom nedostatky v zápisnici okresného súdu z 30. apríla 2012 a na tomto základe tvrdiť, že sa nemohla vzdať práva podať proti uzneseniu okresného súdu o ďalšom trvaní jej väzby z 30. apríla 2012 sťažnosť, keďže nebolo okresným súdom v jej prítomnosti vyhlásené.

Ústavný súd navyše poukazuje aj na zápisnicu okresného súdu o verejnom zasadnutí zo 14. mája 2012, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Predsedníčka senátu dotazom u obžalovanej zisťovala, či podanie z 11. 5. 2012 je sťažnosťou   proti   uzneseniu   z   30.   4.   2012   alebo   žiadosťou   o   prepustenie   z   väzby s písomným sľubom, keďže proti uzneseniu z 30. 4. 2012 sa výslovne vzdala sťažnosti. Obžalovaná: trvám na tom že sa jedná o sťažnosť. Obhajca JUDr. Š. J.: uvedomujeme   si,   že   sťažnosť   je   podaná   po   zákonnej   lehote,   aj   to,   že   uznesenie je právoplatné,   ale   žiadame,   aby   vo   veci   rozhodol   krajský   súd.   Sťažnosť   podala   moja klientka, a ja som ju ako obhajca, v jej mene zaslal.“

Ústavný súd popri už uvedenom aj vzhľadom na citovanú časť zápisnice okresného súdu zo 14. mája 2012 nemôže mať pochybnosti o tom, že 30. apríla 2012 bolo vyhlásené uznesenie o ďalšom trvaní väzby sťažovateľky, ani o tom, že sa práva podať sťažnosť proti tomuto uzneseniu vzdala.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Po   odmietnutí   tejto   časti   sťažnosti   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa povahy procesného úkonu vykonaného okresným súdom   30.   apríla   2012   (výsluch   alebo   verejné   zasadnutie,   pozn.),   prípadne   otázkami zloženia senátu. Tento záver platí o to viac, že sťažovateľka neuplatnila v danom prípade postup podľa § 60 ods. 1 Trestného poriadku.

3.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Tos 59/2012 a jeho uzneseniu z 11. júla 2012

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Tos   59/2012   z 11.   júla   2012   rozhodol   o   tom, že zákonná sudkyňa JUDr. J. T. nie je vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľky.

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   o   nevylúčení   zákonnej sudkyne sa okrem iného uvádza:

«Krajský súd po preskúmaní spisového materiálu, ako aj písomne podanej námietky zaujatosti   zo   strany   obvinenej   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   nie   sú   splnené podmienky pre odňatie veci zákonnému sudcovi z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 Tr. por. V zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 Tr. por. z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený   sudca   alebo   prísediaci   sudca   (ďalej   len   „prísediaci“),   prokurátor,   policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Z   hore   uvedenej   citácie   vyplýva,   že   pre   odňatie   veci   sa   vyžaduje   preukázanie zaujatosti   zákonného   sudcu   pre   pomer   k   veci,   prípadne   k   osobám.   Ako   to   vyplýva   z námietok obvinenej,   táto   vytýka viacmenej   procesné pochybenia   v súvislosti s číselným označením   zápisníc,   prípadne   neuvedením,   resp.   neprítomnosťou   člena   senátu,   ktoré skutočnosti   sú skôr dôvodom ako odvolacie námietky,   prípadne   pre   sťažnosť na   postup zákonného sudcu.»

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že zo zápisnice z verejného zasadnutia konaného 2. júla   2012   nevyplýva,   že   by   jej   obhajca   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne sťažnosť. Navyše, na tomto verejnom zasadnutí o námietke zaujatosti podľa tvrdenia sťažovateľky nebolo ani rozhodované, aj keď zo zápisnice vyplýva opak. Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že krajský súd rozhodoval o jej sťažnosti bez   toho,   aby   poznal   jej   sťažnostné   argumenty,   keďže   odôvodnenie   sťažnosti   bolo krajskému súdu doručené až jeden deň po jeho rozhodnutí.

V zápisnici z verejného zasadnutia okresného súdu konaného v trestnej veci sp. zn. 4 T 42/12 dňa 2. júla 2012 o predbežnom prejednaní obžaloby sa okrem iného uvádza: „Obžalovaná Ing. Ľ. Č.: Obhajca   JUDr.   M.   K.   –   chcem   uviesť,   že   podávame   námietku   zaujatosti   voči predsedníčke senátu. Žiadame o tejto rozhodnúť. Dôvody námietky zaujatosti predkladáme krátkou cestou.

Predsedníčka senátu oznámila, že rozhodne o vznesenej námietke zaujatosti. Bolo vyhlásené uznesenie Podľa § 277 ods. 2 Tr. por. súd dnešné VZ odročuje na neurčito s tým, že bude doručené   rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti,   obž.   R.   bola   daná   5   dňová   lehota   na oznámenie mena a adresy ním zvoleného obhajcu.

Na to bolo vyhlásené uznesenie Podľa   §   31   ods.   1   Tr.   por.   predsedníčka   senátu   JUDr.   J.   T.   nie   je   vylúčená z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci Okresného súdu Košice II sp. zn. 4 T 42/12.

Zápisnica skončená a podpísaná o 10,20 hod.“

Z citovaného   vyplýva,   že   tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   ani   ona   a ani jej obhajca   nepodali   do   zápisnice   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o nevylúčení zákonnej   sudkyne,   zodpovedá   obsahu   zápisnice   okresného   súdu   z verejného zasadnutia konaného 2.   júla 2012.   Sťažovateľka   uvádza, že uznesenie okresného súdu   o   námietke zaujatosti z 2. júla 2012 bolo doručené jej obhajcovi JUDr. K. 9. júla 2012, ktorý proti nemu podal sťažnosť 12. júla 2012.

Ústavný súd sa oboznámil s podaním obhajcu sťažovateľky z 10. júla 2012, ktoré bolo doručené okresnému súdu 12. júla 2012. Ide o podanie označené ako „VEC: Sťažnosť – odôvodnenie“. V úvodnej časti tohto podania sa uvádza: „Uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 2. 7. 2012, sp. zn. 4 T 42/12, doručeným právnemu zástupcovi obvinenej dňa 9. 7. 2012 bolo rozhodnuté o nevylúčení predsedníčky senátu JUDr. J. T. z vykonávania úkonov trestného konania.

S týmto uznesením sa nestotožňujem a nepovažujem ho za správne.“

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd v prvom rade poznamenáva, že ak by sťažovateľka, resp. jej obhajca na verejnom zasadnutí konanom 2. júla 2012 neboli podali sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne, musel by krajský súd sťažnosť podanú 12. júla 2012 považovať za oneskorene podanú, a preto by ju musel podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zamietnuť. V danom prípade však krajský súd sťažnosť meritórne prejednal, t. j. nerozhodol podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Samotné   označenie   podania   obhajcu   sťažovateľky   z 10.   júla   2012   ako „VEC: Sťažnosť – odôvodnenie“, ako aj jeho úvodné slová, ktoré neobsahujú formuláciu o tom, že sťažovateľka, zastúpená obhajcom, podáva proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť,   odôvodňujú   záver,   že   na   verejnom   zasadnutí   konanom   2.   júla   2012   bola po vyhlásení uznesenia sťažovateľkou, resp. jej obhajcom zahlásená sťažnosť, ktorú obhajca po doručení písomného vyhotovenia a zdôvodnenia uznesenia okresného súdu z 2. júla 2012 vo svojom následnom podaní z 10. júla 2012 len odôvodnil.

Ústavný   súd   tiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   citované   odôvodnenie   sťažnosti je datované   10.   júla   2012,   okresnému   súdu   však   bolo   doručené   až   12.   júla   2012. Dá sa predpokladať, že v prípade, ak by toto podanie, ktorého obsahom bolo odôvodnenie sťažnosti, bolo okresnému súdu doručené v deň jeho vyhotovenia, teda 10. júla 2012, bolo by toto podanie včas predložené krajskému súdu, ktorý by mal možnosť sa s jeho obsahom pred vyhlásením napadnutého uznesenia krajského súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne oboznámiť, keďže o sťažnosti rozhodoval na neverejnom zasadnutí konanom 11. júla 2012.Bez ohľadu na dosiaľ uvedené, pre posúdenie tejto časti sťažnosti bolo pre ústavný súd najpodstatnejšie to, že argumentácia uvedená sťažovateľkou v jej podaní – námietke zaujatosti, ktorá bola predložená okresnému súdu „krátkou cestou“ na verejnom zasadnutí 2. júla 2012, a argumentácia uvedená v podaní jej obhajcu z 10. júla 2012 označenom ako „VEC: Sťažnosť – odôvodnenie“ je identická.

V oboch podaniach sa namieta zaujatosť zákonnej sudkyne z dôvodu nedostatkov jej procesného postupu pri úkone uskutočnenom 30. apríla 2012 (predvolanie na výsluch – verejné   zasadnutie,   nezachovanie   lehoty   na   prípravu   na   verejné   zasadnutie,   tvrdenie o vzdaní   sa   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   ďalšom   trvaní   väzby,   absencia   prísediacej   P.) a tiež z dôvodu   nedostatkov   pri   zabezpečovaní   priebehu   verejného zasadnutia   okresného súdu konaného 14. mája 2012.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené teda možno urobiť záver o tom, že aj keď krajský súd nemal pri svojom rozhodovaní k dispozícii podanie obhajcu sťažovateľky z 10. júla 2012 označené ako „VEC: Sťažnosť – odôvodnenie“, argumentácia v ňom uvedená bola totožná s obsahom   námietky   zaujatosti,   ktorá   bola   súčasťou   spisu,   pretože   bola   predložená okresnému   súdu   „krátkou   cestou“   na   verejnom   zasadnutí   2.   júla   2012.   Napadnutým uznesením krajského súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne ani postupom predchádzajúcim jeho vydaniu preto reálne nemohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práv sťažovateľky, ktorých porušenie namieta v konaní pred ústavným súdom.

Samotné odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu o nevylúčení zákonnej sudkyne   sťažovateľka   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   nijako   nenamieta   (teda jej námietky smerujú len k postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, pozn.). Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemal dôvod zaoberať sa obsahom tohto uznesenia krajského súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2013