znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 48/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   Š.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   K.   D.,   K., a JUDr. J. P., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 4/2008 a jeho uznesením zo 14. januára 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 311/2011 a jeho uznesením z 30. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š. a JUDr. J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2011 doručená sťažnosť V. Š. (ďalej aj „sťažovateľ 1“ alebo „navrhovateľ“) a JUDr. J. P. (ďalej   len   „sťažovateľ 2“, obaja   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 4/2008 a jeho uznesením zo 14. januára 2011   (ďalej   aj   „namietané   uznesenie   okresného   súdu“)   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 311/2011 a jeho uznesením z 30. augusta 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

V úvode   sťažnosti   sa   najskôr   poukazuje   na   to,   že sťažovateľ 2   je   osobou s ukončeným právnickým vzdelaním.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   sp. zn.   6 C 4/2008 zo 14. januára 2011 v právnej veci sťažovateľa 1 o zaplatenie sumy 14 605,30 € rozhodol o nepripustení jeho zastúpenia sťažovateľom 2 ako všeobecným splnomocnencom. Krajský súd   uznesením   č. k. 3 Co 311/2011-76   z 30.   augusta   2011   odvolaním   sťažovateľa 2 napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 C 4/2008 zo 14. januára 2011 ako vecne správne potvrdil.

Sťažovatelia   argumentujú   tým,   že „Ústava   SR   zaručuje   občanovi   právo,   aby   sa nechal zastúpiť, pričom občiansky zákonník, ako aj O. s. p. umožňuje v civilných veciach, aby mohol zastupovať i občiansky zástupca. V ani jednom ustanovení nie je obmedzené, že zástupca môže zastupovať len jediný krát.

V odvolaní boli namietané skutkové zistenia súdom prvého stupňa, jednak rozsah zastupovania a predovšetkým to, že v rôznych veciach nezatupuje Dr. P. opätovne, pretože zákonodarca   jasne   v   zákone   uviedol,   že   zástupca   by   musel   konať   v   rôznych   veciach opätovne, a zástupca ak koná v rôznych veciach tak nie opätovne. Krajský súd vo svojom odôvodnení rozhodnutia sa vôbec nezaoberá tým, či skutkové zistenia súdu prvého stupňa sú pravdivé, resp. nepravdivé.

Z uvedeného máme za to, že rozhodnutie súdu druhého stupňa je nepreskúmateľné, pretože sudca neuvádza, ako odporcovi pri predmetnom rozhodnutí zabezpečí jeho zákonné právo na zastupovanie osobou, ku ktorej má dôveru. Taktiež neuvádza, v ktorých veciach koná   zástupca   opätovne.   Slovenská   republika   je   členom   Európskej   únie,   ktorá   svojou jurisdikciou a dohovormi ochraňuje základné práva občanov.

Nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia   predstavuje   porušenie   základného   práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov tiež čl. 46 a nasl. Ústavy SR, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva /napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z roku 1994, séria A č. 303-A, Komisie/napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91/   a   Ústavného   súdu   SR   /nález   z   12. 5. 2004,   sp. zn.   I. ÚS 226/03/   treba za porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   považovať   aj   nedostatok   riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.“.

Sťažovatelia v nadväznosti na uvedené vyjadrujú názor, že v danej veci všeobecné súdy konali nezákonne a vzhľadom na to navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa V. Š... a JUDr. P. P... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a č1. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   č1. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom Okresného   súdu   v Pezinku   v konaní č. k.   6 C 4/2008-66 a uznesením zo dňa 14. 1. 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením zo dňa 30. 8. 2011 č. k. 3 Co 311/2011-76 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu v Pezinku v konaní č. k. 6 C 4/2008-66 zo dňa 14. 1. 2011 a   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   a   jeho   uznesením   zo   dňa   30. 8. 2011   č. k. 3 Co 311/2011-76 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Pezinku.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľom   primerané   zadosťučinenie   každému   v   sume 5.000.- Eur JUDr. P. P. a 5.000.- Eur V. Š., ktoré je povinný Okresný súd v Pezinku vyplatiť do 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   v súvislosti   s prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   proti   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu podali   sťažovatelia   dovolanie,   v nadväznosti   na   čo   bol   súdny   spis   20.   decembra   2011 postúpený na rozhodnutie o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   súdu   dovolaciemu.   Vec   je   vedená najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 253/2011.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.1   Z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   v zmysle   čl. 127   ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných   práv   a slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   ústavný   súd   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľmi   uplatnených   námietkach porušenia   ich   v sťažnosti   označených   práv   namietaným   uznesením   okresného   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Ochrany svojich práv sa sťažovatelia mohli domáhať, a aj sa domáhali, podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti namietanému uzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu   nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

II.2   Ústavný súd zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených zistil, že sťažovateľ 2 nie je účastníkom konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 311/2011, ktorého sa týka námietka porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V označenom konaní vystupoval sťažovateľ 2 ako všeobecný splnomocnenec navrhovateľa.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že fyzická osoba alebo právnická osoba môže uplatňovať ochranu na ústavnom súde iba v záujme ochrany svojich základných práv (II. ÚS 4/96).

Článok   čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl. 36   ods. 1   listiny,   ako   aj   čl. 6   ods. 1   dohovoru a v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy poskytujú ochranu pred porušením uvedených práv len jeho   účastníkovi   (aj   vedľajšiemu),   pretože   len   vo vzťahu   k   nemu   sa   plní   účel   tohto základného práva, ktorým je poskytnutie súdnej ochrany osobe domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho   orgánu   (m.   m.   II. ÚS 10/01,   I. ÚS 55/02).   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd sťažnosť vo vzťahu k sťažovateľovi 2 odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

II.3   Podstatou   tejto   časti   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa 1   o neposkytnutí potrebnej súdnej ochrany jeho nároku tým, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu   sp. zn.   6 C 4/2008   zo   14.   januára   2011,   ktorým   rozhodol   o nepripustení   jeho zastúpenia   (v predmetnom   konaní   v procesnom   postavení   navrhovateľa)   sťažovateľom 2 ako všeobecným splnomocnencom. Na základe toho sťažovateľ 1 dospel k záveru, že týmto uznesením,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   došlo   k porušeniu   jeho v sťažnosti označených práv.

Ako   už   bolo   uvedené,   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   ochrany   svojich ústavou,   listinou   a kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   sa sťažovateľ 1 domáha sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním podaným proti   namietanému   uzneseniu   krajského   súdu,   o   ktorom   do   predbežného   prerokovania sťažnosti   nebolo   rozhodnuté.   Z uvedeného   vyplýva,   že   v okolnostiach   daného   prípadu sťažovateľ 1   podaním   dovolania   (založeného   na   v   zásade   obdobnej   argumentácii,   akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.   Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa 1 predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom 1 využitý, ako predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ 1, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   vo   vzťahu k sťažovateľovi 1 v časti, ktorou namietal porušenie svojich práv postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Co 311/2011   a jeho   uznesením   z 30.   augusta   2011, meritórne nezaoberal, ale ju podľa   zásady   ratio temporis odmietol   ako neprípustnú   pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012