znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 48/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   maloletého   D.   Ž.,   zastúpeného   zákonnou   zástupkyňou - matkou A. Ž., obaja bytom B., právne zastúpeného advokátom JUDr. M. O., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd, ako aj práv podľa čl. 3 a čl. 27 Dohovoru o právach dieťaťa v spojení s čl. 41 ods. 1, 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 73/2008-48 z 29. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletého D. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2008 doručená   sťažnosť   maloletého   D.   Ž.   (ďalej   len   „maloletý   sťažovateľ“),   zastúpeného zákonnou zástupkyňou - matkou A. Ž., obaja bytom B., právne zastúpeného advokátom JUDr. M. O., Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť a na primerané materiálne zabezpečenie vo forme výživného podľa čl. 3 a čl. 27 Dohovoru o právach   dieťaťa   v spojení   s čl.   41   ods.   1,   4   a 6   ústavy   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 73/2008-48 z 29. apríla 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 P 209/2006 z 12. marca 2007 bola schválená dohoda medzi rodičmi   maloletého   sťažovateľa   o úprave   ich   práv   a povinností   k nemu   (ako   aj   k   jeho súrodencovi) počas trvania ich manželstva. Podľa tejto dohody bol maloletý sťažovateľ a jeho súrodenec zverený do osobnej starostlivosti matky a otec bol povinný prispievať na výživu maloletého sťažovateľa sumou 46,47 € (1 400 Sk) a jeho súrodenca sumou 59,75 € (1 800 Sk) mesačne s účinnosťou od 1. augusta 2006. Súčasťou dohody rodičov bola aj úprava styku otca s maloletými deťmi.

Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 5 C 5/2008 z 29. januára 2008 bolo   rozvedené   manželstvo   rodičov   maloletého   sťažovateľa   a boli   upravené   práva a povinnosti   k maloletému   sťažovateľovi   (ako   aj   k   jeho   súrodencovi)   po   rozvode manželstva. Maloletý sťažovateľ a jeho súrodenec boli zverení do výchovy a opatery matky a otcovi   bola   uložená   povinnosť   prispievať   na   výživu   maloletého   sťažovateľa   sumou 66,39 € (2 000 Sk) a na výživu   jeho súrodenca   sumou 82,98 € (2 500 Sk) mesačne od právoplatnosti   rozvodu.   Označeným   rozsudkom   bol   upravený   aj   styk   otca   s maloletými deťmi.

Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podala   odvolanie   matka   i otec   maloletého sťažovateľa. Matka vo svojom odvolaní určenú sumu výživného zo strany otca považovala za   nízku   a nezodpovedajúcu   možnostiam   otca.   Otec   súdom   určenú   sumu   výživného považoval   za   vysokú   a nezodpovedajúcu   jeho   možnostiam   a navrhoval   určiť   výživné v rozsahu, ako bolo určené rozsudkom okresného súdu z 12. marca 2007. Poukázal na to, že určením sumy jeho vyživovacej povinnosti rozsudkom okresného súdu z 12. marca 2007 nedošlo na jeho strane, ako ani na strane maloletých detí k žiadnej zmene pomerov, ktoré by odôvodňovali určiť vyššiu sumu výživného.

Krajský súd svojím rozsudkom z 29. apríla 2008 odvolaniami matky i otca napadnutý rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 5 C 5/2008 z 29. januára 2008 vo výroku o rozsahu vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom zmenil tak, že otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého sťažovateľa sumou 46,47 € (1 400 Sk) a na výživu jeho súrodenca sumou 59,75 € (1 800 Sk) mesačne od právoplatnosti rozvodu.

Maloletý sťažovateľ namietal nezákonnosť a neústavnosť rozsudku krajského súdu z 29. apríla 2008 a uviedol, že označený rozsudok trpí týmito závažnými hmotnoprávnymi vadami:

„1. Krajský súd na základe daňového priznania otca za rok 2006 dôvodí, že reálny príjem otca činí 12.400,- Sk mesačne. Treba uviesť, že uvedené mechanické preberanie údajov   z   daňového   priznania   povinného   rodiča   -   podnikateľa   je   pri   určení   rozsahu vyživovacej povinnosti rodiča v zmysle § 62 ods. 2, § 62 ods. 5, 63 ods. 1, 63 ods. 2 a § 75 ods.   1   Zákona   o   rodine č.   36/2005 Z.   z.   zjavne nezákonné.   Krajský   súd mal v zmysle označených   ustanovení   Zákona   o   rodine   povinnosť   skúmať,   aké   sú   reálne   možnosti a schopnosti otca, v čom spočívajú jeho skutočné výdavky v rámci podnikateľskej činnosti a či bolo vynaloženie týchto výdavkov pri podnikaní otca bolo nevyhnutné resp. v akom rozsahu.   Na   pojednávaní   otec   pritom   priamo   potvrdil,   že   za   účelom   zníženia   svojho daňového základu využíva daňový inštitút paušálnych výdavkov vo výške 60 % príjmov, ktoré   v   daňovom   konaní   nemusí   preukazovať   a ani   špecifikovať.   Otec   pritom   nevedel vysvetliť, v čom spočívajú jeho skutočné náklady pri podnikaní. Prvostupňový súd dôkaz navrhnutý   matkou   -   predloženie   peňažného   denníka   otca   za   rok   2006,   bez   vecného opodstatnenia   nevykonal.   Deklarovaný   príjem   otca   za   rok   2006   pritom   činí   sumu 477.980,- Sk. Skutočný mesačný príjem otca predstavuje minimálne sumu 30.000,- Sk netto. Deklarované   príjmy   a výdavky   matky   sú   v porovnaní   s príjmom   otca   transparentné a reálne, nakoľko matka má ako zamestnanec príjem iba zo mzdy z jediného pracovného pomeru.

2. Krajský súd v odôvodnení vôbec nezohľadnil, že určenie výživného v rozsudku Okresného   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   21 P   209/2006   zo   dňa   12.   03.   2007   bola   vykonané s účinnosťou ku dňu 01. 08. 2006 a nie k dátumu vyhlásenia rozhodnutia 12. 03. 2007. Pri zmene   rozhodnutia   o   výživnom   nie   je   rozhodný   čas   vydania   rozhodnutia,   ale   čas,   ku ktorému (deklaratórne) došlo k zmene rozhodnutia. Je zrejmé, že za čas od 01. 08. 2006 (predchádzajúce rozhodnutie o výživnom) do 29. 04. 2008 (čas rozhodnutia krajského súdu o odvolaní) došlo k nie zanedbateľnému zvýšeniu životných nákladov, čo v zmysle § 78 ods. 3 Zákona o rodine predstavuje relevantnú zmenu pomerov (zvýšenie bežných životných nákladov   nie   je   potrebné   v konaní   preukazovať,   nakoľko   v zmysle   §   121   O.   s.   p.   ide o skutočnosť všeobecne známu). Krajský súd v Trenčíne taktiež pri konštatovaní absencie zmeny   pomerov   pozabudol   na   skutočnosť,   že   právoplatnosťou   výroku   o   rozvode   došlo ex lege k zániku vzájomnej vyživovacej povinnosti medzi manželmi, čím v danej veci došlo k ďalšej podstatnej zmene pomerov...

3. Pokiaľ Krajský súd v Trenčíne svoje rozhodnutie ťažiskovo opiera od rozsudku Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 P 209/2006 zo dňa 12. 03. 2007, súd opomenul, že počas uvedeného   konania   navrhovateľ   (otec   mal.   detí)   od   decembra   2006   proti   zadržiaval mal. syna   D.   Ž.   Návrh   matky   na   vydanie   predbežného   opatrenia   Okresný   súd   v Žiline pritom zamietol. Za daného stavu odlúčenia obe mal. deti značne psychicky trpeli, navyše navrhovateľ začal cielene manipulovať mal. D. Ž. proti jeho matke. Vrátenie mal. syna otec pritom podmieňoval dohodou rodičov o styku a výške výživného podľa jeho požiadaviek. Je zrejmé,   že   za   daného   neznesiteľného   stavu   bola   matka   de   facto   nútená   pristúpiť   na ultimatívne otcove požiadavky (buď výživné alebo dieťa). Je preto zarážajúce, že krajský súd existenciu situácie, za ktorej bola uzavretá rodičovská dohoda v konaní Okresného súdu v Žiline vedeného pod sp. zn. 21 P 209/2006 pri svojom rozhodovaní opomenul...

4. Krajský súd v Trenčíne opomenul, že Okresný súd v Žiline v konaní 21 P 209/2006 pri schvaľovaní rodičovskej dohody posudzoval iba to, či uzavretá dohoda rodičov nie je v hrubom rozpore so záujmami mal. detí, nevykonával však dokazovanie týkajúce sa výšky primeraného výživného.

5. Zásadu absolútnej priority výživného podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine krajský súd pri svojom rozhodovaní taktiež nerešpektoval.“

Maloletý sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie ním označených práv   rozsudkom   krajského   súdu   z 29.   apríla   2008,   zrušil   tento   rozsudok   a   vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 663,88 € (20 000 Sk) a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú   (IV.   ÚS 16/04,   II.   ÚS 1/05,   II.   ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť maloletého sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 21 P 209/2006 z 12. marca 2007 bola schválená dohoda medzi rodičmi o úprave ich práv a povinností k maloletému sťažovateľovi počas trvania   ich   manželstva.   Podľa   tejto   dohody   bola   okrem   iného   určená   povinnosť   otca prispievať   na   výživu   maloletého   sťažovateľa   sumou   46,47   €   (1 400   Sk)   mesačne s účinnosťou od 1. augusta 2006.

Rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 5 C 5/2008 z 29. januára 2008 bolo   rozvedené   manželstvo   rodičov   maloletého   sťažovateľa.   Maloletý   sťažovateľ   bol zverený do výchovy a opatery matky a otcovi bola uložená povinnosť prispievať na jeho výživu sumou 66,39 € (2 000 Sk) mesačne od právoplatnosti rozvodu. Zároveň súrodenec maloletého sťažovateľa   bol zverený   do   výchovy   a opatery   matky   a otcovi   bola uložená povinnosť prispievať na jeho výživu sumou 82,98 € (2 500 Sk) mesačne od právoplatnosti rozvodu. Predmetným rozsudkom bol upravený aj styk otca s maloletými deťmi.

Krajský súd svojím rozsudkom z 29. apríla 2008 odvolaním matky i otca napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o rozsahu vyživovacej povinnosti otca k maloletým deťom zmenil tak, že otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého sťažovateľa sumou 46,47 € (1 400 Sk) a na výživu jeho súrodenca sumou 59,75 € (1 800 Sk) mesačne od právoplatnosti rozvodu.

Maloletý sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas maloletého   sťažovateľa so závermi krajského súdu, ktorý podľa neho nesprávne vyhodnotil skutočnosti rozhodujúce na   posúdenie,   či   došlo   k podstatnej   zmene   pomerov   od   posledného   určenia   rozsahu vyživovacej   povinnosti   otca   k maloletým   deťom   (určenie   výživného   počas   trvania manželstva   rozsudkom   okresného   súdu   z 12.   marca   2007),   ktoré   by   odôvodňovali   iné určenie jeho vyživovacej povinnosti.

Podľa názoru maloletého sťažovateľa na rozdiel od záverov krajského súdu k takejto podstatnej zmene pomerov došlo od posledného určenia rozsahu vyživovacej povinnosti otca rozsudkom okresného súdu z 12. marca 2007. Maloletý sťažovateľ bol toho názoru, že bolo namieste určiť vyššiu sumu výživného ako 46,47 € (1 400 Sk), ktorá bola určená rozsudkom krajského súdu.

Podľa   maloletého   sťažovateľa   krajský   súd   nesprávne   a nedostatočne   vyhodnotil schopnosti   a možnosti   otca,   neprihliadol   na to,   že došlo   k zvýšeniu   životných   nákladov v období od rozhodnutia okresného súdu z 12. marca 2007 o výživnom do rozhodovania krajského súdu   rozsudkom z 29. apríla 2008 a že rozvodom manželstva došlo k zániku vyživovacej   povinnosti   medzi   manželmi   (rodičmi   maloletého   sťažovateľa),   a taktiež neprihliadol na okolnosti, na základe ktorých došlo k uzavretiu dohody o výživnom, ktorú schválil okresný súd rozsudkom z 12. marca 2007.

Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že nie je vo veciach, ktoré patria do právomoci   všeobecných   súdov,   alternatívnou   alebo   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou. Preto ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že v týchto veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom   by   zároveň   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu z 29. apríla 2008 konštatuje, že ho nemožno považovať ani za arbitrárny, ani za zjavne neodôvodnený.

Ústavný súd zistil, že krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu, v akom bol napadnutý odvolaním, vysporiadal sa s odvolacími dôvodmi a dospel k tomuto záveru:

„Predošlá   úprava   vyživovacej   povinnosti   bola   súdom   uskutočnená   rozsudkom Okresného   súdu   Žilina   zo   dňa   12.   3.   2007,   č.   k.   21P/209/2006-89,   ktorý   nadobudol právoplatnosť   27.   3.   2007.   Označeným   rozsudkom   bola   medzi   účastníkmi   schválená rodičovská dohoda, podľa ktorej sa navrhovateľ (otec detí) zaviazal platiť na ich výživu, a to na mal. R. 1.800,- Sk mesačne a na mal. D. 1.400,- Sk mesačne, s účinnosťou od 1. 8. 2006, vždy do 25-teho dňa v mesiaci vopred. Treba dodať, že rodičov maloletých detí v uvedenom   konaní   zastupovali   tí   istí   advokáti,   z ktorých   iniciatívy   vzišla   aj   uvedená rodičovská   dohoda.   Rodičovskú   dohodu   súd   schválil,   pretože   vykonaným   dokazovaním zistil, že zodpovedá ustanoveniam § 62 ods. 1, 2, 4, § 65 Zákona o rodine (z hľadiska určenia   rozsahu   vyživovacej   povinnosti).   Vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že navrhovateľ ako živnostník mal za rok 2005 príjem 415.980,- Sk, výdavky 273.683,- Sk, základ dane 142.297,- Sk, priemerne mesačne 11.858,- Sk. Zárobok matky bol 9.000,- Sk. V konaní o rozvod manželstva bol zistený príjem navrhovateľa za rok 2006 vo výške 477.980,- Sk, výdavky 329.289,- Sk, základ dane 148.691,- Sk, teda mesačne 12.400,- Sk. Zárobok odporkyne bol zistený vo výške 10.200,- Sk.

Prvostupňový   súd   sám   konštatoval,   že   v   pomeroch   účastníkov   oproti   predošlej úprave rozsahu vyživovacej povinnosti navrhovateľa (otec detí) nedošlo k podstatnej zmene. S   týmto   konštatovaním   sa   zhoduje   aj   odvolací   súd   na   základe   skutkových   okolností, významných pre určenie výšky výživného.

Z vyššie uvedených dôvodov, najmä s poukazom na všetky významné okolnosti, ktoré existovali už v čase prvšieho rozhodnutia o výživnom, teda že rodičia nežili spolu, že otec má byt, hifi súpravu, auto a nebola preukázaná kvalifikovaná zmena pomerov, ktorá by odôvodňovala   iné   rozhodnutie   o   výživnom,   bolo   potrebné   rozhodnutie   okresného   súdu v napadnutej časti zmeniť a určiť rozsah vyživovacej povinnosti otca v rovnakom rozsahu, než bola určená súdom schválenou rodičovskou dohodou.“

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   citované   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu z 29. apríla 2008 obsahuje vecné, dôsledné a vyčerpávajúce vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami,   ktoré   boli   rozhodné   na   ustálenie   rozsahu   vyživovacej   povinnosti   otca k maloletým deťom na čas po rozvode. Maloletý sťažovateľ neuviedol vo svojej sťažnosti argumenty, ktoré by mohli spochybniť ústavnosť záverov krajského súdu a signalizovali by ich arbitrárnosť.

Skutočnosť, že sa maloletý sťažovateľ nestotožňuje s právnymi závermi krajského súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a neznamená ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právne   názory   všeobecných   súdov   svojimi vlastnými. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení   právneho   predpisu,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru ústavného súdu v napadnutom rozhodnutí krajského súdu o takéto rozhodnutie nejde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť maloletého sťažovateľa odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2009