znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 48/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   S. – S.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   L.   L.,   B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   sp. zn.   21 Cob 190/2005 z 10. októbra 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. – S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára 2007 doručená sťažnosť J. S. – S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Cob 190/2005 z 10. októbra 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

V úvode   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje na prvostupňový   rozsudok   sp. zn. PN - 6 Cb 14/99   z 1. júna 2005,   ktorým   Okresný   súd   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“) zamietol jeho žalobu o zaplatenie 177 111 Sk s prísl. smerujúcu proti výrobnému družstvu T. v P. (ďalej len „žalovaný“) a uložil mu povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania.

Právne posúdenie predmetnej veci spočívalo podľa sťažovateľa v týchto záveroch:„Účastníci   konania   dňa   05. 03. 1998   uzavreli   kúpnu   zmluvu,   ktorú   bolo   možné zmeniť iba písomnou formou. Napriek tomu účastníci ju menili viackrát. Došlo k zmene nielen predmetu zmluvy, ale aj k zmene termínu plnenia. Právne úkony, ktoré boli urobené za účelom zmeny kúpnej zmluvy zo dňa 05. 03. 1998 sú pre nedostatok ich formy absolútne neplatnými právnymi úkonmi.

Reklamácia vád tovaru urobená sťažovateľom je tiež absolútne neplatným právnym úkonom, nakoľko odporuje ustanoveniu § 37 Občianskeho zákonníka.

Sťažovateľ   žiadnym   spôsobom   nepreukázal,   že   bez   zbytočného   odkladu   oznámil žalovanému   vady   tovaru   a aké   nároky   si   uplatnil   voči   žalovanému   z oznámených   vád. Taktiež nepreukázal, že došlo k zmene v predmete zmluvy.“

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   v zákonnej   lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ argumentoval tým, že absolútna neplatnosť právnych úkonov, ktoré smerovali k zmene kúpnej zmluvy z 5. marca 1998, nemá žiaden vplyv na jeho nároky z vád tovaru. Poukázal na to, že žalovaný dodal sťažovateľovi iný tovar, ako určuje zmluva, a preto už z tejto skutočnosti vyplýva, že žalovaný poskytol sťažovateľovi vadné plnenie. Ďalej   sťažovateľ   vyslovil   názor,   že „Právny   záver   súdu   prvého   stupňa,   podľa   ktorého reklamácia   sťažovateľa   je   absolútne   neplatným   právnym   úkonom,   nemá   žiadny   základ vo vykonanom dokazovaní. Obsah reklamácie sťažovateľa nebol predmetom dokazovania. Medzi   účastníkmi   konania   nebolo   sporné,   či   reklamácia   sťažovateľa   bola   urobená zákonným   postupom   alebo   nie.   Z konania   žalovaného   (uznanie   záväzku   odstrániť   vady tovaru opravou a čiastočné odstránenie vád tovaru) a z jeho prejavov v konaní je zrejmé, že reklamácia sťažovateľa bola dostatočne určitá a zrozumiteľná“.

Sťažovateľ považuje za nesprávny názor okresného súdu, „podľa ktorého sťažovateľ mal preukázať, že bez zbytočného odkladu oznámil žalovanému vady tovaru a aké nároky si uplatnil   voči   žalovanému   z oznámených   vád“, a pripisuje   podstatný   význam   tomu,   že „Žalovaný uznal svoj záväzok odstrániť vady opravou aj podľa ustanovenia § 323 ods. 1, aj podľa   ustanovenia   § 407   ods. 3   Obchodného   zákonníka.   Pretože   uznanie   záväzku   je vyvrátiteľnou   domnienkou,   žalovaný   mal   preukázať,   že   mu   nevznikol   záväzok   odstrániť vady.   Žalovaný   neuniesol   dôkazné   bremeno.   Nepreukázal   a ani   netvrdil,   že   sťažovateľ nereklamoval vady dostatočným spôsobom a neuplatnil si konkrétny nárok z vád tovaru. Naopak,   žalovaný   tvrdil   iba   to,   že   vady   tovaru,   ktoré   u neho   sťažovateľ   reklamoval, odstránil“.

Krajský súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 21 Cob 190/2005 z 10. októbra 2006 odvolaním   sťažovateľa   napadnutý   prvostupňový   rozsudok   potvrdil.   Z odôvodnenia namietaného rozsudku sťažovateľ upriamuje pozornosť na tú jeho časť, v ktorej sa uvádza: «Z obsahu   záznamu   zo   dňa   1. 4. 1998   podpísaného   oboma   účastníkmi   možno   síce vyvodzovať,   že   žalobca   vady   diela   reklamoval   a uplatnil   si   nárok   na   ich   odstránenie opravou, nie je však možné z neho určiť presnejší charakter reklamovaných vád, ani rozsah reklamácie z hľadiska počtu reklamovaných dosiek. Logicky reklamované mohli byť iba vady do 1. 4. 1998 dodaných dosiek, pričom z ich vád sa žalovaný zaviazal odstrániť iba také, „ktoré bude možné odstrániť na stavbe“. Tvrdenie žalovaného o splnení tohto jeho záväzku nebolo dokazovaním vyvrátené, jeho nesplnenie nemožno vyvodzovať zo žiadnej zo svedeckých   výpovedí,   ani   z predložených   listinných   dôkazov.   Iné   uplatnenie   nárokov z vád   žalobca   v konaní   nepreukázal   a pokiaľ   sám   potvrdil   čiastočné   odstránenie   vád žalovaným, opätovne nekonkretizoval a nepreukázal, či aj vady odstrániteľné na stavbe boli opravené iba čiastočne alebo neodstránené zostali iba vady, ktoré na stavbe nebolo možné odstrániť (...). Za takejto dôkaznej situácie (...) nekvalifikovanosť uplatnenia nárokov z vád diela neumožnila súdu urobiť záver o naplnení zákonných podmienok pre vznik nároku žalobcu na odstúpenie od zmluvy.»

Krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   nepreukázal,   že   odstúpil   od   kúpnej zmluvy z 5. marca 1998, a vykonanie takého právneho úkonu nevyplýva jednoznačne ani z listu sťažovateľa z 30. apríla 1998.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   došlo k porušeniu jeho označených práv, a zdôrazňuje, že „Procesnoprávnymi predpismi, ktoré vymedzujú stanovený postup pri poskytovaní súdnej ochrany, sú viazaní nielen účastníci súdneho konania, ale aj všeobecnú súdy. Aplikácia hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov všeobecnými súdmi, prípadne ich výklad, ako predpoklad zákonnosti rozhodnutí všeobecných súdov, musí byť preto vždy v zhode s ústavnými princípmi“.

Podľa sťažovateľa je stanovisko krajského súdu v namietanom rozsudku založené na tom, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, t. j. nepreukázal, že vady reklamoval riadne a včas a že žalovaný vady neodstránil „popretím zmyslu a účelu ustanovení § 323 ods. 1   a ods. 2   a   § 407   ods. 3   Obchodného   zákonníka   a   § 133   Občianskeho   súdneho poriadku“.

V zmysle označených ustanovení Obchodného zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku „dôsledkom uznania záväzku je presun dôkaznej povinnosti z veriteľa na dlžníka“. Sťažovateľ ďalej argumentuje názorom, že „V prípade platného uznania záväzku nie je možné   urobiť   záver,   že   oprávnený   veriteľ   neuniesol   ohľadne   skutočnosti,   ktorej   svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak dlžník popiera takú skutočnosť   negatívnym   tvrdením.   Pozitívne   riešenie   otázky,   či   účastník   konania   uniesol dôkazné bremeno alebo nie, nemôže byť založené na púhom popretí skutočnosti, o existencii ktorej platí vyvrátiteľná právna domnienka“.

Na základe vykonaných dôkazov sťažovateľ považuje za preukázané, že „Sťažovateľ oznámil   žalovanému   vady   dodaného   tovaru   a požadoval   odstránenie   vád   opravou“. V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   uzavrel,   že „Žalovanému   vznikol   záväzok   odstrániť reklamované vady a žalovaný tento svoj záväzok uznal písomne“.

Z toho, že žalovaný čiastočne splnil svoj záväzok odstrániť vady opravou, podľa sťažovateľa vyplýva, že uznal svoj záväzok odstrániť vady tovaru opravou aj podľa § 323 ods. 1, aj podľa ustanovenia § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka.

Pokiaľ   žalovaný   v konaní   nepreukázal,   že   mu   nevznikol   záväzok   odstrániť   vady opravou, neuniesol tým podľa sťažovateľa dôkazné bremeno.

Sťažovateľ   vyslovuje   názor,   že   z dôkazov   vykonaných   prvostupňovým   súdom „jednoznačne vyplýva, že vady vôbec neboli odstránené“.

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   tvrdí,   že   závery   krajského   súdu   o neunesení dôkazného   bremena   o tom,   že   žalovaný   svoj   záväzok   odstrániť   vady   nesplnil,   nemajú akýkoľvek skutkový základ a sú svojvoľné a arbitrárne.

Sťažovateľ dáva do pozornosti skutočnosť, že prvostupňový rozsudok neobsahuje žiadne skutkové   zistenie   pokiaľ ide   o odstránenie   vád žalovaným, a keďže   krajský   súd nevykonal žiadny dôkaz, „nemohol prehodnotiť dôkazy vykonané súdom prvého stupňa a vyvodiť z nich záver, že sťažovateľ neodniesol (správne má byť neuniesol, pozn.) dôkazné bremeno o tom, či žalovaný odstránil a v akom rozsahu vady“.

Názor   krajského   súdu,   že   list   sťažovateľa   z 30.   apríla   1998   nemožno   považovať za odstúpenie   od   zmluvy, je podľa   sťažovateľa   popretím   zmyslu   všeobecného   pravidla, podľa ktorého právne úkony treba posudzovať podľa ich obsahu, a nie podľa ich označenia, a tiež popretím ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka.

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   navrhol,   aby   ústavný   súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva J.   S.   J.   S.   –   S.,   H.,   (...)   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. 10. 2006 sp. zn. 21 Cob/190/2005-215 boli porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. 10. 2006 sp. zn. 21 Cob/190/2005-215 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Trnave je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľova na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na výzvu ústavného súdu   sa   k sťažnosti ešte pred jej predbežným prerokovaním vyjadril   krajský   súd,   a to   podaním   sp. zn.   Spr 755/07   doručeným   ústavnému   súdu 28. decembra 2007, v ktorom okrem iného uviedol: „sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza rovnako   nekonkrétne   tvrdenia   ako   v spochybňovanom   súdnom   konaní,   z ktorého   nebolo možné zistiť, v akom rozsahu dielo reklamoval, v akom rozsahu bolo uskutočnené vadné plnenie, aké vady žalovaný prípadne odstránil, ako i iné pre posúdenie nároku rozhodné okolnosti,   pretože   niektoré   jeho   tvrdenia   si   navzájom   odporujú.   Sťažovateľ   tvrdil,   že žalovaný   vôbec   neodstránil   vady   plnenia,   v rozpore   s čím   je   tvrdenie   o uznaní   záväzku čiastočným odstránením vád. Uvedené skutočnosti v konečnom dôsledku mali za následok jeho procesný neúspech. Sťažovateľ v konaniach nepreukázal odstúpenie od zmluvy, ktoré nie je možné stotožňovať so žiadosťou o vrátenie zálohy, zaplatenie nákladov a prevzatie parapetov,   pretože   vznik   nároku   na   vrátenie   navzájom   si   poskytnutých   plnení   je až následkom právneho úkonu odstúpenia od zmluvy.

Tvrdenie   sťažovateľa   o   extrémne   nesprávnej   interpretácii   vyjadrenia   v súvislosti s konštatovaním odvolacieho súdu o nepreukázaní porušenia zmluvy podstatným spôsobom z dôvodu,   že   od   zmluvy   odstúpil   podľa   § 436   ods. 2   Obchodného   zákonníka   pre neodstránenie   vád   je   zjavne   nedôvodné,   pretože   uvedené   ustanovenie   predpokladá neodstránenie práve vád, ktoré predstavujú porušenie zmluvy podstatným spôsobom.“

V závere svojho stanoviska vyjadril krajský súd presvedčenie, že „pre sťažovateľa nepriaznivý výsledok konania nie je následkom svojvôle súdu pri posudzovaní podmienok vzniku uplatneného nároku, ale následkom objektívneho zhodnotenia zvládnutia dôkazného bremena, ktorým bol sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu v konaní zaťažený, čo je v rozpore s jeho názorom uvedeným v sťažnosti“.

Vzhľadom na to považuje krajský súd namietané rozhodnutie za správne.

K citovanému   vyjadreniu   krajského   súdu   zaujal   stanovisko   sťažovateľ prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu 31. januára 2008, v ktorom vyjadril názor, že predmetné vyjadrenie neobsahuje žiadne také tvrdenie, ktoré by mohlo spochybniť alebo vyvrátiť opodstatnenosť jeho sťažnosti. Zároveň zhrnul podstatné skutočnosti, na ktoré poukázal vo svojej sťažnosti, na základe čoho dospel k záveru, že „Práve žalovaný bol ten, ktorý v konaní pred všeobecnými súdmi neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný nepreukázal, ba ani netvrdil, že sťažovateľ nereklamoval vady dostatočným spôsobom a neuplatnil si konkrétny nárok z vád tovaru.

Naopak, žalovaný tvrdil iba to, že vady tovaru, ktoré u neho žalobca reklamoval, odstránil.   Už   aj   z tohto   samotného   tvrdenia   žalovaného   plynie,   že   mu   vznikol   záväzok odstrániť vady“.

Sťažovateľ považuje za preukázané, že žalovaný neodstránil každú vadu, v dôsledku čoho   je   názor   krajského   súdu,   že „sťažovateľ   neuniesol   dôkazné   bremeno   o tom,   že žalovaný svoj záväzok odstrániť vady nesplnil, (...) bez akéhokoľvek skutkového základu a je svojvoľný a arbitrárny“. V súvislosti s týmto názorom sťažovateľ uviedol, že «Pri spísaní sťažnosti (...) zo dňa 12. 02. 2007 došlo k zrejmému pochybeniu. Prvá veta predposledného odseku na strane 8 správne znie: „Z dôkazov, ktoré vykonal súd prvého stupňa jednoznačne vyplýva, že nebola odstránená každá vada.“»

V záverečnej   časti   svojho   stanoviska   sa   sťažovateľ   opätovne   vracia   k jeho   listu z 30. apríla 1998 a tvrdí, že z neho jednoznačne vyplýva, že je písomným prejavom jeho vôle smerujúcim k vyvolaniu právnych následkov odstúpenia od zmluvy. Ak krajský súd dospel   k opačnému   názoru,   nijako   to   vo   svojom   rozsudku   neodôvodnil.   Nepostačuje, ak všeobecný súd ku konkrétnej otázke vysloví iba právny záver, ale treba uviesť aj to, na základe čoho k takémuto záveru dospel.

Napokon   sťažovateľ   polemizuje   s názorom   krajského   súdu,   že   ustanovenie   § 436 ods. 2   Obchodného   zákonníka   predpokladá   neodstránenie   práve   vád,   ktoré   predstavujú porušenie zmluvy podstatným spôsobom, a tvrdí, že toto ustanovenie sa aplikuje v prípade akéhokoľvek neodstránenia vád.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich predpísané náležitosti sú upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich   má   za   následok   odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   zisťoval,   či   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   možno hovoriť vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu štátu   vôbec nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, a   to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím (postupom) orgánu   štátu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny a podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Právo na prístup k súdnej ochrane nemá absolútnu povahu. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa čl. 142 ústavy. Právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje   každému,   aby   sa   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonom   stal účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) splní predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   musí   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 251/03)   právo   na   súdnu   ochranu sa však nestotožňuje s procesným úspechom.

Ústavný   súd   je v súlade   so   svojou   všeobecnou   právomocou   vyjadrenou   v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu, avšak len   z hľadiska,   či   je   alebo   nie   je   v   súlade   s   ústavnoprocesnými   zásadami   upravenými v ústave a či právne názory v ňom vyslovené sú ústavne konformné alebo či naopak ich uplatnenie   predstavuje   zásah   orgánu   verejnej   moci,   ktorým   boli   porušené   niektoré zo základných   práv   alebo   slobôd.   Ústavnému   súdu   neprislúcha   výklad   iných   než ústavných zákonov, napríklad ustanovení Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ani   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Ústavný   súd   musí preskúmať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia a omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj právny názor (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06),   že   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi   bol alebo nebol   náležite   zistený   skutkový   stav a aké procesné závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   teda   neposudzoval   zákonnosť   namietaného   rozhodnutia,   pretože   to prislúcha   iba   všeobecným   súdom   v konaní   o riadnych,   resp.   mimoriadnych   opravných prostriedkoch.

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   namietané   rozhodnutie krajského   súdu   sp. zn.   21 Cob 190/2005   z 10.   októbra   2006   bolo   vydané   v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. PN - 6 Cb/14/1999 z 1. júna 2005,   ktorým   prvostupňový   súd   zamietol   návrh   sťažovateľa   na zaplatenie   177 111 Sk s prísl.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   v   zmysle   § 214   ods. 1   OSP   po   preskúmaní   veci v celom rozsahu podľa § 212 ods. 1 OSP napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny podľa § 219 OSP, keď po vyhodnotení právnej situácie predovšetkým konštatoval, že: „Za takejto dôkaznej situácie, odhliadnuc už od skutočnosti, že v konaní neboli preukázané okolnosti svedčiace o porušení zmluvy zo strany žalovaného podstatným spôsobom (§ 345 Obch. zák.), nekvalifikovanosť uplatnenia nárokov z vád diela neumožnila súdu urobiť záver o naplnení zákonných podmienok pre vznik nároku žalobcu na odstúpenie od zmluvy, keď naviac žalobca tvrdenie o jeho odstúpení od zmluvy po prvýkrát uviedol v konaní   až   na   pojednávaní   dňa   27. 5. 2005   a   vykonanie   takéhoto   právneho   úkonu jednoznačne   z   listu   žalovanému   zo   dňa   30. 4. 1998   (Vec:   vrátenie   zálohy,   zaplatenie nákladov a prevzatie parapetov) ani nevyplýva.“

Krajský súd svoje rozhodnutie síce stručne, ale napriek tomu dostačujúcim spôsobom odôvodnil. V tomto rozhodnutí sú uvedené skutkové okolnosti sporu, odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia sporu, ako aj rozhodnutie o trovách odvolacieho konania.

Ústavný súd, ako už bolo uvedené, je oprávnený a povinný posúdiť iba prípadnú neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo   k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl. 46   až   48   ústavy).   Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť názory všeobecných   súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02).

Reálne   uplatnenie   a   garantovanie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto   výkladu   a aplikácie s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 22/05).

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   mohol   z   ústavnoprávneho   hľadiska posudzovať   v okolnostiach   daného   prípadu   iba   to,   či   právne   závery   krajského   súdu   sú výsledkom   aplikácie   a   interpretácie   platných   právnych   predpisov,   či   nie   sú   zjavne v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a či skutkové zistenia nie sú v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi.

Ústavný súd nemôže súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že krajský súd svoj názor, že list sťažovateľa z 30. apríla 1998 nemožno považovať za odstúpenie od zmluvy, vo svojom rozsudku   nijako   neodôvodnil.   V súvislosti   s tým   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   nie nepodstatný   argument   uvedený   v namietanom   rozsudku,   a to,   že   sťažovateľ   tvrdenie o odstúpení   od zmluvy   po   prvýkrát   uviedol   až   v konaní   na   pojednávaní   uskutočnenom 27. mája 2005 (čo sťažovateľ v sťažnosti nevyvracia). Záver krajského súdu, že vykonanie tohto   právneho   úkonu   (odstúpenie   od   zmluvy),   ktorým   sa   sťažovateľ   domáha   vrátenia zálohy,   zaplatenia   nákladov   a prevzatia   parapetov,   z uvedeného   listu   sťažovateľa   nijako nevyplýva, vychádza podľa názoru ústavného súdu z obsahu predmetného listu a nemožno ho považovať za extrémne nesúladný s vykonanými skutkovými zisteniami.

Rovnako tak ústavný súd nepovažuje na rozdiel od sťažovateľa za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený ani názor krajského súdu, že ustanovenie § 436 ods. 2 Obchodného zákonníka   predpokladá   neodstránenie   práve   vád,   ktoré   predstavujú   porušenie   zmluvy podstatným   spôsobom   (pozri   napr.   Suchoža   a kolektív   Obchodný   zákonník   a súvisiace predpisy, Eurounion 2007, str. 696).

Z napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   s   prihliadnutím   na obsah   rozhodnutia súdu prvého stupňa je pritom podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa zaoberal námietkami sťažovateľa. Z   jeho záverov nevyplýva   jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   na rozdiel od sťažovateľa nezistil, že taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami   ústavy,   listiny   a dohovoru, teda v sťažnosti   uvedené   skutočnosti,   neumožnili ústavnému súdu dospieť k záveru o možnom porušení sťažovateľom označených práv.

Medzi   dôvodmi   a skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal   v sťažnosti,   nemožno podľa   názoru   ústavného   súdu   zistiť   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť právne závery krajského súdu o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   alebo   ktoré   by   sa   inak   javili   ako   zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, napáda v okolnostiach daného prípadu vecnú nesprávnosť, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 156/04). Podľa názoru ústavného súdu posúdenie nároku uplatneného sťažovateľom odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   konštatuje,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   takým   rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý zjavne   nie   je   v   príčinnej   súvislosti   so   žiadnym   porušovaním   jeho   označených   práv. Sťažovateľ bol v predmetnom spore žalobcom, krajský súd v jeho veci na základe jeho odvolania   konal a   rozhodol,   svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil   na základe vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať. Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, na jeho základe rozhodne a svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

Preto je podľa názoru ústavného súdu sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   podliehajúcich   do   právomoci všeobecných   súdov   (I. ÚS 19/02).   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy   a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak sa táto ochrana poskytla bez porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 až 48 ústavy, ustálený výklad ktorých vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný   súd   nie   je   taktiež   zásadne   oprávnený   ani povinný   opätovne   sa   venovať námietkam,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ak   boli prerokované a tieto súdy o nich rozhodli.

Vzhľadom na to ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého   rozhodnutia   krajského   súdu,   z   jeho   právnych   východísk   a záverov, a konštatujúc, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so   sťažovateľom   označenými   právami,   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   smerujúcu   proti krajskému súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.Pretože sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, bolo už rozhodovanie o ďalších jeho uplatnených nárokoch bezpredmetné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008