znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 48/05-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. M. H., bytom D., zastúpeného advokátkou JUDr. M. Č., B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 7/02, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 7/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava III p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 7/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. H. p r i z n á v a   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 48/05 z 23. februára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 7/02.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 28. januára 2002 okresnému súdu návrh, ktorým uplatnil nárok na náhradu škody vzniknutej následkom choroby z povolania.

Sťažovateľ   uviedol,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3323/05 doručeným ústavnému súdu   28. septembra 2005, z ktorého vyplýva, že návrh na začatie konania bol podaný 28. januára 2002 a vo vyjadrení sa ďalej okrem iného uvádza:

„Úpravou zo dňa 31. 1. 2002 sudkyňa doručovala návrh odporcovi s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadril.

Dňa 5. 3. 2002 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhu. Úpravou   zo   dňa   30. 3. 2002   sudkyňa   doručovala   rovnopis   vyjadrenia   odporcu k návrhu.

Dňa 23. 4. 2002 bolo súdu doručené vyjadrenie zástupkyne navrhovateľa. Dňa   24. 5. 2002   bolo   súdu   doručené   vyjadrenie   odporcu   k   predchádzajúcemu vyjadreniu zástupkyne navrhovateľa.

Úpravou zo dňa 1. 3. 2005 sudkyňa nariadila pojednávanie na deň 16. 5. 2005. Úpravou zo dňa 3. 5. 2005 sudkyňa zmenila termín pojednávania na deň 30. 5. 2005 z dôvodu účasti na odbornom seminári.

Pojednávanie dňa 30. 5. 2005, ktoré bolo meritórne, súd odročil na deň 27. 9. 2005 s tým, že zástupkyňa navrhovateľa v lehote 10 dní predloží súdu mená a adresy navrhnutých svedkov.

Dňa 9. 6. 2005 zástupkyňa navrhovateľa oznámila súdu mená a adresy svedkov. Úpravou zo dňa 2. 9. 2005 sudkyňa zmenila termín pojednávania na deň 6. 10. 2005 z dôvodu sťahovania súdu do nových priestorov.

Dňa 16. 9. 2005 boli súdu poštou vrátené ako nedoručené zásielky od predvolávaných svedkov (...) s reláciou pošty, že adresát je neznámy.

Je pravdou, že vo veci sa nekonalo v období od 24. 5. 2005 (správne 24. mája 2002, poznámka ústavného súdu) do 3. 5. 2005, čo však pripisujem najmä preťaženosti sudkyne, ktorá má v súdnom oddelení 541 nevybavených vecí, resp. celého súdu, ktorý od 1. 1. 1997 prevzal veci bývalého Okresného súdu Bratislava - vidiek a od 1. 1. 2005 veci bývalého Okresného súdu Pezinok.

V tejto súvislosti poukazujem na analýzu zaťaženosti súdov, resp. zoznam preťažených súdov   vyhotovený   nedávno   Ministerstvom   spravodlivosti   SR.   Podľa   neho   na   Slovensku chýba 258 sudcov,   z   toho   v   Bratislave   71,   z   toho   na   našom   súde.   Z   prvých   šiestich najpreťaženejších   okresných   súdov   sú   štyri   bratislavské,   náš   súd   je   na   štvrtom   mieste. Poukazujem na to ako na skutočné príčiny prieťahov v konaní, aj keď viem, že z hľadiska rozhodovania ústavného súdu je to právne bezvýznamné.“

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v   jeho   vyjadrení z 21. septembra 2005,   a   preto   ústavný   súd   poukazuje   len   na   úkony   uvedené   v   tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané. Okrem týchto úkonov ústavný súd ďalej zistil, že:

- pojednávanie uskutočnené 6. októbra 2005 bolo odročené na 14. november 2005 za účelom opätovného predvolania svedkov navrhnutých sťažovateľom na vypočutie;

- pojednávanie uskutočnené 14. novembra 2005 bolo odročené na 9. február 2006, pričom právnemu zástupcovi odporcu bolo uložené, aby v lehote 20 dní okresnému súdu predložil „... predpisy   armády   ohľadom   postupu   pri   stanovení   jednotlivých   kvalifikácií zdravotnej spôsobilosti so špecifikáciou možnosti zaradenia v rámci armády pri tom ktorom druhu zdravotnej spôsobilosti“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a postup súdu. Ústavný   súd   (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie sporov   o náhradu   škody   z titulu   choroby   z povolania   môže   predstavovať   určitý   stupeň právnej   a   faktickej   zložitosti,   najmä   v súvislosti   s určovaním   a   výpočtom   výšky odškodnenia. Doterajšiu dĺžku napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub faktickej a právnej zložitosti prerokovávanej veci.

2. Pri   vyhodnotení   doterajšieho   priebehu   konania   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mohla   byť   osobitne   zohľadnená   na   jeho   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci. Ústavný   súd   z predloženého   spisu   okresného   súdu   a z vyjadrení   účastníkov   zistil,   že k spomaleniu   konania,   resp.   k   prieťahom   v   konaní   došlo   v   období   od   30. marca 2002 (okresný súd doručoval rovnopis vyjadrenia sťažovateľovi), do 1. marca 2005 (okresný súd nariadil pojednávanie na 16. máj 2005).

Prieťahy v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu predstavujú takmer 3 roky. Okresnému   súdu   možno   pripísať   na   vrub   aj   určitú   mieru   nesústredenosti   postupu, keď ostatné   pojednávanie   vo   veci   uskutočnené   14. novembra 2005   bolo   odročené na 9. február 2006   s tým,   že   právny   zástupca   odporcu „... predloží   súdu   v lehote 20 dní predpisy armády ohľadom postupu pri stanovení jednotlivých kvalifikácií zdravotnej spôsobilosti so špecifikáciou možnosti zaradenia v rámci armády pri tom ktorom druhu zdravotnej spôsobilosti“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vyžiadanie   vnútorného   predpisu   odporcu   patrí   medzi jednoduché   úkony,   ktoré   mohol   okresný   súd   realizovať   už   v rámci   prípravy   na   prvé pojednávanie.   Existenciu   prieťahov   v konaní   uznal   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení z 21. septembra 2005, v ktorom ďalej uviedol, že nekonanie vo veci „... pripisujem najmä preťaženosti sudkyne, ktorá má v súdnom oddelení 541 nevybavených vecí, resp. celého súdu,   ktorý   od   1. 1. 1997   prevzal   veci   bývalého   Okresného   súdu   Bratislava   - vidiek a od 1. 1. 2005 veci bývalého Okresného súdu Pezinok“.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a personálnych problémoch   ako   dôvodu,   ktorý   mal   byť   objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. II. ÚS 52/99)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj skutočnosť,   že   Slovenská   republika   nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 7/02 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Sťažovateľ poukázal   najmä   na   to,   že „Uvedená   nečinnosť   sa   ma   dotýka   o to   viac,   že   vzhľadom na vzniknutú   ujmu   a zdravotné   ťažkosti,   ako   dôsledok   povolania,   je   pre   mňa   obtiažne zabezpečiť   si   primerané   zamestnanie   a tým   i finančné   prostriedky,   čo   má   za   následok neustále zhoršovanie mojich sociálnych pomerov“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 C 7/02,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   najmä   to,   že   konanie o nárokoch vyplývajúcich z choroby z povolania majú pre sťažovateľa existenčný význam, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   30 000 Sk   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkom konania, aby úplne alebo čiastočne uhradili inému účastníkovi konania jeho trovy.

V danom   prípade   ústavný   súd   o   úhrade   trov   konania   úspešného   sťažovateľa nerozhodol, pretože si ju jeho právna zástupkyňa neuplatnila a trovy konania ani nevyčíslila.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2005