znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 48/03-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   augusta   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Jána   Lubyho prerokoval sťažnosť D. O. a Z. O., obaja bytom Ž., zastúpených advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. O. a Z. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/01   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/01   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. D. O. a Z. O.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 10 000 Sk (slovom Desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   D. O. a Z. O. vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. D. O. a Z. O.   n e p r i z n á v a   úhradu trov konania.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 15. januára 2003 doručené podanie D. O. a Z. O., obaja bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. S., Č., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/01.

Ústavný súd uznesením   č.   k. IV.   ÚS   48/03-10 z 20.   marca   2003 prijal sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Sťažovatelia uviedli, že 21. júla 2000 podali okresnému súdu žalobu o zaplatenie sumy 85 410 Sk s príslušenstvom voči odporcovi Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava, odštepný závod Zvolen, a že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté.

Sťažovatelia   poukazujú   na   prieťahy   v konaní   v období   od   27.   júla   2000 do 13. februára 2002, keď im bola doručená výzva okresného súdu, pretože v tomto období okresný súd nekonal, a v období od 24. mája 2002 do podania ústavnej sťažnosti, v ktorom okresný súd neurčil žiadny termín pojednávania.

Sťažovatelia ďalej navrhujú, aby ústavný súd rozhodol o tom, že ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo porušené, prikázal okresnému súdu konať v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 42/01 bez zbytočných prieťahov,   a zároveň   sa   domáhajú   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške   50 000   Sk.   Tento   nárok zdôvodnili neprimeranou   dĺžkou   konania a poukázali i na vek sťažovateľov.

II.

Po prijatí predmetnej sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd výzvou zo 4. apríla 2003   požiadal   predsedu   okresného   súdu   o vyjadrenie   ku   konaniu   ústneho   pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v lehote 15 dní od doručenia výzvy. Rovnakú výzvu na vyjadrenie ústavný súd zaslal aj sťažovateľom.

Obidvaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 26. mája 2003   okrem   iného   uviedol:   „Judikatúra   ÚS   týkajúca   sa   prieťahov   v konaní   je   snáď najprepracovanejšia a z obsahu spisu je všetko zrejmé. Problémy súdnictva a nášho súdu takisto.“   K jeho   vyjadreniu   je   priložené   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne,   ktorá   uviedla, že vzhľadom   na   veľký   počet   vecí   v senáte   nebolo   možné   konať   vo   všetkých   veciach priebežne a určiť prvý termín pojednávania vo veci skôr ako dva roky po podaní návrhu. Prvé   pojednávanie   bolo   určené   na   24.   február   2003   a   odročené   na   5.   máj   2003.   Toto pojednávanie opätovne bolo odročené na neurčito za účelom predloženia spisu ústavnému súdu,   ako   aj   z dôvodu,   že   navrhovatelia   (v   konaní pred   ústavným   súdom   sťažovatelia) požiadali o poskytnutie lehoty na ďalšie rokovanie s protistranou za účelom dosiahnutia mimosúdnej dohody.

III.

Sťažovatelia sa podanou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom tento účel možno dosiahnuť zásadne právoplatným rozhodnutím.   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   konania   (2) a postup samotného súdu (3).

Preskúmaním doterajšieho postupu okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu vo veci sp. zn. 7 C 42/01 (predtým vedený pod sp. zn. Nc 1376/00) zistil, že v predmetnej veci   okresný   súd   od   27.   júla   2000   (keď   mu   bol   doručený   návrh   na   začatie   konania) až do odoslania spisu ústavnému súdu 22. mája 2003 vykonal tieto úkony:

Dňa   28.   júla   2000   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľov na zaplatenie   súdneho   poplatku.   Súdny   poplatok   bol   zaplatený   v deň   doručenia   výzvy 2. augusta   2000.   Dňa   11.   augusta   2000   vyzval   odporcu,   aby   sa   vyjadril   k pripojenému návrhu na začatie konania. Výzvu odporca prevzal 17. augusta 2000. Dňa 13. februára 2001 bol   spis   prevedený   z registra   Nc   do   registra   C   a bola   mu   pridelená   spisová   značka 7 C 42/01. Dňa 13. marca 2002 vyzval právneho zástupcu navrhovateľov na odstránenie nedostatkov   podania,   a to   označenie   odporcu   v súlade   s výpisom   z obchodného   registra. Dňa   24.   mája   2002   bol   vydaný   platobný   rozkaz.   Dňa   17.   januára   2003   určil   termín pojednávania   na   24.   február   2003.   Dňa   24.   februára   2003   bolo   pojednávanie odročené na 5. máj   2003   za   účelom   doručenia   znaleckého   posudku   odporcovi.   Rovnako   i toto pojednávanie bolo odročené za účelom predloženia spisu ústavnému súdu.

Zo spisu ďalej ústavný súd zistil, že 8. apríla 2002 právny zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu opravený návrh, 10. júna 2002 doručil okresnému súdu odporca odpor proti platobnému rozkazu, 27. decembra 2002 právny zástupca sťažovateľov žiadal okresný súd, aby vo veci určil termín pojednávania.

IV.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 7 C 42/01 s použitím troch označených základných kritérií zistil:

1.   Predmetom   konania   na   okresnom   súde   je   žaloba   o zaplatenie   85   450   Sk s príslušenstvom z titulu poistného plnenia na základe poistnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľmi (navrhovateľmi v súdnom konaní) a Slovenskou poisťovňou, a. s. (odporcom). Ústavný súd konštatuje, že predmetný spor ani zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty náročnosti a právnej zložitosti. Na postup pri rozhodovaní týchto sporov je dostatok   právnej   úpravy   a ustálenej   judikatúry   všeobecných   súdov.   Právna   a skutková zložitosť veci nemohla mať teda vplyv na celkovú dĺžku konania. Napokon ani okresný súd vo svojom vyjadrení nenamietal skutkovú a právnu zložitosť danej veci.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočných prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov, ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobenie prieťahov zo strany sťažovateľov. Je pravda, že sťažovatelia zaplatili súdny poplatok iba na základe výzvy súdu, ale poplatok bol zaplatený už 2. augusta 2000,   teda   bezprostredne   po   doručení   návrhu   okresnému   súdu   (27.   júla   2000),   čo teda rovnako nemalo vplyv na neprimeranú dĺžku konania. Rovnako okresný súd musel vyzvať sťažovateľov na správne označenie odporcu, ale okresný súd tento úkon urobil až 13. marca 2002   a sťažovatelia   nedostatky   podania   odstránili   už   8.   apríla   2002.   Táto   skutočnosť rovnako nemala vplyv na zbytočné prieťahy v konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä nečinnosťou okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky v období od 11. augusta 2000, keď vyzval odporcu na   vyjadrenie   k návrhu,   do   13.   februára   2001,   keď   bol   spis   prevedený   z registra   Nc do registra C a bola mu pridelená spisová značka 7 C 42/01, pričom prvý úkon po prevedení do   nového   registra   bol   v spise   vykonaný   až   13.   marca   2002   (nečinnosť   viac   ako   19 mesiacov), a v období od 10. júna 2002, keď odporca doručil okresnému súdu odpor proti platobnému   rozkazu,   až   do   17.   januára   2003,   keď   bol   určený   termín   pojednávania (nečinnosť viac ako 7 mesiacov).

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v konaní   vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 42/01 bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať,   aby   ten,   kto   porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav pred porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia požadovali za porušenie nimi označeného základného práva finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk, pričom tento nárok odôvodňujú predovšetkým dĺžkou celého konania, ktoré sa vedie od 27. júla 2000. Poukazujú na to, že sú staršími ľuďmi a predmetným   konaním   trvá   u nich   stav   právnej   neistoty   a nekonanie   okresného   súdu pociťujú ako psychickú ujmu.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho (aj vzhľadom na dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné rozhodnúť aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   sťažovateľom   v dôsledku   toho   vznikla,   a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal z tej skutočnosti, že sťažovatelia si uplatnili nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať   od   sťažovateľov,   aby   čakali   na   výsledok   súdneho   sporu,   v ktorom   sa   rieši   ich problém vyše 34 mesiacov, a aby po takejto dobe bol stav konania taký, ako bol zistený v prípade sťažovateľov. Sťažovatelia oprávnene z takého postupu okresného súdu pociťujú psychickú ujmu. Vychádzajúc z tohto pohľadu sťažovateľov a na celú situáciu, z princípov spravodlivosti a zo spôsobu zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej osoby, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie   každému zo sťažovateľov v sume 10 000 Sk (slovom Desaťtisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je primeranou satisfakciou spojenou s porušením základného práva sťažovateľov.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľom právo na úhradu trov tohto konania, hoci mali úspech v konaní, pretože právny zástupca sťažovateľov trovy konania pred ústavným súdom neuplatnil a nevyčíslil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2003