SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 479/2013-101
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Slovenskákonsolidačná, a. s., Cintorínska 21, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriouBIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcouprostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1Listiny základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 1 Obdo V/26/2009 z 24. novembra 2011 a porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky, takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., podľa čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 26/2009z 24. novembra 2011 p o r u š e n é b o l o.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 26/2009z 24. novembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Základné právo obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôda právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012p o r u š e n é b o l i.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 3/2012z 24. februára 2012 z r u š u j e.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnejspoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., trovy konania v sume 655,73 € (slovomšesťstopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet jej právneho zástupcuBIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, do dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola23. februára 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s.,Cintorínska 21, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriouBIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcouprostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V/26/2009 z 24. novembra 2011 (ďalejaj „napadnuté uznesenie dovolacieho súdu“). Sťažovateľka podaním doručeným ústavnémusúdu 5. apríla 2012 doplnila sťažnosť. V zmysle tohto doplnenia namieta aj porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp.zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie odvolacieho súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)je pod sp. zn. 7 Cbi 238/2006 vedené obchodnou spoločnosťou HYDREE FINANCIALSLOVAKIA, s. r. o. (ďalej len „žalobca“), konanie proti sťažovateľke ako žalovanejv 1. rade a proti žalovanému v 2. rade – správcovi konkurznejpodstaty úpadcu Old Herold Ferm, a. s. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), o zaplatenie sumy281 854, 351 Sk s príslušenstvom.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Cbi 238/2006 zo 4. júna 2007 bola sťažovateľkaspolu s žalovaným v 2. rade zaviazaná spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi žalovanúsumu. Označený rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka odvolaním,o ktorom rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 169/2007zo 6. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok zo 6. novembra 2008“), ktorým odvolanímnapadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.
Proti rozsudku najvyššieho súdu zo 6. novembra 2008 podal žalobca dovolanie,o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V/26/2009z 24. novembra 2011, ktorým dovolaním napadnutý rozsudok najvyššieho súdu akoodvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu existencie tzv. inejvady konania, ktorá mala spočívať v tom, že najvyšší súd ako odvolací súd vychádzalz iného skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, aby postupom podľa § 213 ods.3 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zopakoval dôkazy, na ktorých založilsvoje skutkové zistenia súd prvého stupňa, alebo doplnil dokazovanie vykonaním ďalšíchdôkazov.
V napadnutom uznesení najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sa okrem inéhouvádza:
„... Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.
V posudzovanom prípade odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil, z ktorého dôvodu je dovolanie žalobcu prípustné.
Žalobca rozsudok odvolacieho súdu napadol z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci.
S poukazom na ust. § 242 ods. 1 O. s. p. dovolací súd nie je viazaný dovolacím dôvodom prípustného dovolania pokiaľ ide o iné vady, než sú uvedené v ust. § 237. Inou vadou konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je skutočnosť, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z iného skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, že by postupoval podľa § 213 ods. 3/ 4/ O. s. p. a zopakoval dôkazy, na ktorých založil svoje skutkové zistenia súd prvého stupňa alebo doplnil dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov.
Ako vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového zistenia, že žalovaný sa nečinnosťou v konaní, vedenom o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv bez relevantného osvedčenia naliehavého právneho záujmu, dopustil protiprávneho konania, čím zasiahol do vlastníckeho práva žalobcu a spôsobil mu škodu vo forme nezrealizovaného obchodu. Vo vzťahu k žalovanému 2/ vychádzal zo skutkového zistenia, že pôvodný správca konkurznej podstaty v zmluvách o predaji hnuteľného a nehnuteľného majetku uviedol za predávajúceho úpadcu, čím vznikla možnosť a dôvod pre podanie žaloby o vyslovenie neplatnosti uvedených zmlúv. Pretože pohľadávka na náhradu škody vznikla a stala sa splatnou po vyhlásení konkurzu, súd prvého stupňa následne vyvodil, že ide o pohľadávku proti podstate, za vznik ktorej zodpovedajú žalovaní spoločne a nerozdielne. Odvolací súd dospel k opačnému záveru a vychádzal zo skutkového zistenia, že žalobca pohľadávku proti podstate u správcu konkurznej podstaty neuplatnil, zo skutočnosti, že žalovaný 1/ ako konkurzný veriteľ vo vzťahu k pohľadávke proti podstate nedisponuje konkurznou podstatou, pre ktorý dôvod je jeho plnenie nemožné, ako i skutočnosti, že vzájomné vzťahy žalobcu a žalovaného 1/ boli vysporiadané Dohodou o urovnaní. Odvolací súd vychádzal tiež zo skutkového zistenia, že v konaní o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv sa odvolací súd nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že žalobca neosvedčil naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ako i skutočnosti, že právny predchodca žalobcu podaním spornej žaloby od ktorej súd prvého stupňa vyvodil protiprávne konanie žalovaného 1/, realizoval len základné právo zaručené mu Ústavou Slovenskej republiky, ktoré nemožno preto hodnotiť ako protiprávne. Nestotožnil sa tiež so zistením súdu prvého stupňa, že žalobca bol vo svojom vlastníckom práve obmedzený, v ktorom smere vychádzal zo zistenia, že na liste vlastníctva nebol v dispozícii s nehnuteľnosťami blokovaný a s vecami nadobudnutými spornými kúpnymi zmluvami napriek podanej žalobe i voľne nakladal. Odvolací súd mal tiež za to, že zo strany žalobcu pri uzatváraní Zmluvy o budúcej kúpnej zmluvy došlo k úkonu, ktorý nemyslel vážne, čo je náležitosťou platnosti právneho úkonu, z ktorých uvedených skutočností vyvodil, že žalobca nepreukázal predpoklady náhrady škody, a to bez toho, aby dôkazy na ktorých založil svoje skutkové zistenia zopakoval, resp. dokazovanie doplnil.
Konanie odvolacieho súdu je tak postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“
Sťažovateľka zastáva názor, že záver najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, podľaktorého odvolací súd vychádzal z odlišne ustáleného skutkového stavu než súd prvéhostupňa (pričom z tohto dôvodu malo byť povinnosťou odvolacieho súdu dokazovaniezopakovať, pozn.), neobstojí, keďže najvyšší súd ako odvolací súd vychádzal z rovnakéhoskutkového stavu ako súd prvého stupňa, tento však po právnej stránke vyhodnotil inak nežsúd prvého stupňa.
Podľa názoru sťažovateľky «dovolací súd označil za skutkové zistenia odvolacieho súdu také aspekty, ktoré nie sú skutkovými zisteniami, ale majú povahu „iba“ právneho hodnotenia veci». Sťažovateľka preto považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu akodovolacieho súdu za „svojvoľné, arbitrárne a právne neudržateľné“.
Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že žalobca podal dovolanie z dôvodupodľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, vychádzajúc z toho, že rozsudok najvyššieho súdu akoodvolacieho súdu zo 6. novembra 2008 vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Je zrejmé, že najvyšší súd ako súd dovolací nezistil v konaní na odvolacom súde vadutvrdenú žalobcom, teda nesprávne právne posúdenie veci, a sám vyhodnotil konanieodvolacieho súdu ako také, ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP postihnuté inouvadou, ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Sťažovateľka zároveňpoukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd v napadnutom uznesení ani lennáznakom neuviedol, že rozsudok najvyššieho súdu zo 6. novembra 2008 je nesprávny.„Dovolací súd nevenoval dostatočnú pozornosť preskúmaniu, či tzv. iná vada, ktorú videl, sa svojimi dôsledkami skutočne prejavila na vecne nesprávnom rozhodnutí odvolacieho súdu. Totiž len takáto vada zakladá nadriadenému súdu právomoc zrušovať rozhodnutia súdu nižšieho stupňa.“ Uvedená skutočnosť je podľa názoru sťažovateľky zásadná, pretožez hľadiska § 242 ods. 1 OSP platí, že „nie každá tzv. iná vada konania je relevantným právnym dôvodom na to, aby dovolací súd zasahoval do právoplatne skončenej veci. Tento princíp sleduje primárnu požiadavku na (predovšetkým) vecne správne a spravodlivé rozhodnutie. Prirodzene, tzv. iná vada konania nesmie svojou povahou a dôsledkami prekročiť prípustné medze ústavnosti a nesmie sa v neprípustnej a neakceptovateľnej miere negatívne dotknúť základných práv účastníka garantovaných právnym poriadkom Slovenskej republiky.“.
Sťažovateľka ďalej namieta, že o dovolaní nerozhodoval senát, ktorému bola vecpo podaní dovolania náhodným výberom pridelená, pričom podľa jej tvrdenia došlo k takejzmene zloženia časti (väčšinovej) dovolacieho senátu, ktorej dôsledkom je porušenie jejzákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
Z prípisu najvyššieho súdu č. Spr 69/2012 z 30. januára 2012 (ďalej len „prípisz 30. januára 2012“), ktorého fotokópiu priložila sťažovateľka k sťažnosti, vyplýva, že v časepodania dovolania (27. apríla 2009) boli členmi príslušného dovolacieho senátu sudcoviaJUDr. Juraj Seman, JUDr. Peter Dukes, JUDr. Zuzana Ďurišová, JUDr. Anna Marková aJUDr. Jana Zemaníková. V prípise z 30. januára 2012 sa ďalej uvádza, že po opatrenípredsedu najvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republikyna rok 2009 z 24. septembra 2009 č. Spr. 162/2009-20 (ďalej len „opatrenie predsedunajvyššieho súdu z 24. septembra 2009“) bola vec pridelená na vybavenie predsedníčkesenátu JUDr. Beate Miničovej. Ďalšími členmi dovolacieho senátu, ktorý vydal napadnutéuznesenie, boli sudcovia JUDr. Juraj Seman, JUDr. Alena Priecelová, JUDr. ĽubomíraKúdelová a JUDr. Viera Pepelová. Z uvedeného vyplýva, že došlo k nahradeniu štyroch zpiatich členov dovolacieho senátu najvyššieho súdu, ktorému bola právna vec sťažovateľkypôvodne pridelená (z pôvodných členov senátu zostal v novo zloženom senáte len sudcaJUDr. Juraj Seman).
Pokiaľ ide o pôvodnú členku dovolacieho senátu JUDr. Annu Markovú, táto bolapredsedníčkou odvolacieho senátu najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o odvolanísťažovateľky, a preto bola s poukazom na § 14 ods. 2 OSP vylúčená z rozhodovaniao dovolaní, čo sťažovateľka akceptuje a v tejto súvislosti uvádza: „nahradenie JUDr. Anny Markovej iným sudcom bolo oprávneným a zákonným dôvodom na vykonanie zmeny v personálnom zložení dovolacieho senátu. Predmet posudzovania sa zúžil na tri personálne zmeny v osobách členov dovolacieho senátu (t. j. nahradenie sudcov JUDr. Petra Dukesa, JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Zemaníkovej inými sudcami).“
Sťažovateľka poukazuje v súvislosti s opatrením predsedu najvyššieho súduz 24. septembra 2009 na skutočnosť, že z neho „nie je zrejmý žiadny konkrétny dôvod, ktorý bol podkladom na vykonanie personálnych zmien v dovolacom senáte“. Sťažovateľkapovažuje označené opatrenie predsedu najvyššieho súdu za „nezákonné, pretože neobsahuje obligatórne dôvody vykonania zmien v rozvrhu práce“ tak, ako vyplývajú z ustanovení § 50ods. 2 písm. d) a e) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch (ďalej len „zákon o súdoch“) v zneníúčinnom ku dňu vydania opatrenia predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009.
Sťažovateľka taktiež poukazuje na platné znenie § 51a ods. 3 zákona o súdoch, podľaktorého „Zmenami v rozvrhu práce sa nesmie zmeniť personálne obsadenie senátu vo veciach už pridelených na prejednanie a rozhodnutie; to neplatí, ak bol člen senátu vymenovaný do funkcie predsedu súdu, preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkon funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušený výkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu“ (ide o znenie účinné od 1. mája 2011, pozn.), a tvrdí, že „uvedená zásada“bola v právnom poriadku Slovenskej republiky prítomná aj v minulosti(pred 1. májom 2011), keďže účel a zmysel tejto zásady bol v minulosti obsiahnutý v § 3ods. 3 zákona o súdoch.
Napokon sťažovateľka poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.II. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, v ktorom malo byť vyslovené, že opatreniepredsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009 je nezákonné.
V podaní doručenom ústavnému súdu 5. apríla 2012 označenom ako „DOPLNENIE SŤAŽNOSTI“ sťažovateľka informovala ústavný súd, že v rámci odvolacieho konania, ktoréje po zrušení rozsudku najvyššieho súdu zo 6. novembra 2008 najvyšším súdom akodovolacím súdom a vrátení veci odvolaciemu súdu vedené pod novou sp. zn. 5 Obo 3/2012,bolo vydané uznesenie z 24. februára 2012, ktorým najvyšší súd ako súd odvolací pripustilzmenu na strane žalobcu podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP s tým, že z konania vystúpil žalobcaa na jeho miesto vstúpila spoločnosť ENERCON CORP (ďalej len „nový žalobca“), pričomproti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
K zmene na strane žalobcu malo dôjsť z dôvodu postúpenia pohľadávky zo žalobcupostupcu na nového žalobcu postupníka, pričom zmluva o postúpení pohľadávky bolauzavretá ešte 24. augusta 2009, teda pred rozhodnutím najvyššieho súdu v dovolacomkonaní. Táto skutočnosť nebola žalobcom ani novým žalobcom najvyššiemu súdu v rámcidovolacieho konania oznámená. K postúpeniu pohľadávky došlo po právoplatnom skončeníveci, v čase dovolacieho konania. V čase vydania napadnutého uznesenia najvyššieho súduako dovolacieho súdu nebol už teda podľa sťažovateľky žalobca nositeľom tvrdenejpohľadávky a práv z nej vyplývajúcich. V tejto súvislosti sťažovateľka konštatuje, že ajz uvedeného dôvodu je napadnuté uznesenie nezákonné.
Sťažovateľka tiež poukazuje na vnútorný rozpor zmluvy o postúpení pohľadávky, keďtáto na jednej strane zaväzovala postupcu, aby do 60 dní oznámil sťažovateľke postúpeniepohľadávky, pričom táto skutočnosť by s poukazom na § 530 ods. 1 vetu druhú Občianskehozákonníka viedla k tomu, že postupca by bol povinný preukázať sťažovateľke súhlaspostupníka s vymáhaním pohľadávky. Túto skutočnosť by postupca mohol preukázať ibatak, že by sťažovateľke sprístupnil zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá v čl. VI bode 4obsahuje predmetný súhlas, čo však je v rozpore s čl. VI bodom 7, ktorý smeruje k zákazusprístupňovania obsahu zmluvy o postúpení tretím osobám.
Sťažovateľka zastáva názor, že v prípade, ak ústavný súd vyhovie jej sťažnosti a zrušínapadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, je nevyhnutné zrušiť ajnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, ktoré naňho nadväzuje,a v prípade zrušenia dovolacieho uznesenia by sa obnovil stav právoplatného rozhodnutiaveci, za ktorého by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemalo byťnikdy vydané.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že nový žalobcamu doručil 30. mája 2012 podanie označené ako „Podanie s vyjadrením“, v ktorom sadomáha, aby ústavný súd vo veci konal a rozhodol, a argumentuje, že „podanie ústavnej sťažnosti zo strany spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s. považujme za zjavne neopodstatnené, nakoľko z jej obsahu vyplýva, že sťažovateľ ňou v prevažnej časti napáda právny názor Najvyššieho súdu SR uvedený v odôvodnení Uznesenia sp. zn. 1 Obdo V/26/2009 zo dňa 24. 11. 2011, čo je v konaní o ústavnej sťažnosti neprípustné“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„(i) Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 24. 11. 2011, č. k. 1 Obdo V/26/2009 porušil:
- základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd;
- základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
- základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. (ii) Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 24. 2. 2012, č. k. 5 Obo 3/2012 porušil:
- základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd;
- základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;
(iii) Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 11. 2011, č. k. 1 Obdo V/26/2009 a zo dňa 24. 2. 2012, č. k. 5 Obo 3/2012 sa zrušujú v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovateľka sa domáha tiež náhrady trov konania.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 479/2013-40 z 15. augusta 2013 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnostina ďalšie konanie bol ústavnému súdu doručený prípis predsedu najvyššieho súdu sp. zn.KP 3/2013 zo 7. januára 2014, ktorého obsahom bola námietka „predpojatosti sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej a JUDr. Jána Lubyho“ v konaní o sťažnosti sťažovateľky.
Uznesením ústavného súdu č. k. I. ÚS 133/2014-21 z 19. marca 2014 bolorozhodnuté, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Lubynie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdompod sp. zn. IV. ÚS 479/2013. V období do rozhodnutia o námietkach predpojatosti ústavnýsúd o veci sťažovateľky nemohol konať a rozhodovať.
Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu najvyššiehosúdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedunajvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupcasťažovateľky najprv ústavnému súdu oznámil, že trvá na konaní ústneho pojednávania,avšak následne v podaní z 8. augusta 2014 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustenímod ústneho pojednávania.
Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámil,že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predseduobchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konaloústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadreník sťažnosti sp. zn. KP 3/2013 (Nobs 31/2014) z 24. júna 2014 vyslovil názor, ženapadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv, pričom sa vo svojom vyjadreník sťažnosti venoval v prvom rade námietke sťažovateľky týkajúcej sa namietaného porušeniazákladného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1listiny a v tejto súvislosti uviedol:
«K tejto námietke najvyšší súd uvádza, že opatrením č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 v spojení s namietaným porušením práva na zákonného sudcu sa ústavný súd zaoberal tiež v konaní sp. zn. III. ÚS 390/2010, kde nálezom z 13. apríla 2011 rozhodol, že základné právo sťažovateľky (spoločnosti T., a. s.) nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, opatrením č. Spr 162/2009- 20 z 24. septembra 2009 porušené neboli. V odôvodnení predmetného rozhodnutia ústavný súd uviedol, že: „Až po rozhodnutí vo veci samej možno jednoznačne zadefinovať, či konanie najvyššieho súdu bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, pretože až vtedy sa stáva nespochybniteľným a definitívnym zodpovedanie otázky, či meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne postavenie jeho účastníkov bolo výsledkom konania a rozhodovania sudcu (alebo sudcov ako členov senátu) ustanoveného pre rozhodnutie prípadným nezákonným opatrením predsedu najvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu, a v akej miere sa prípadne taký sudca na konaní a rozhodovaní veci podieľal.“ Najvyšší súd poukazuje na to, že v prípade uznesenia tunajšieho súdu zo 24. novembra 2011 sp. zn. 1 Obdo V 26/2009 sa nejedná o „meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce hmotnoprávne postavenie účastníkov konania“. Predmetným uznesením najvyšší súd ako súd dovolací zrušil dovolaním napadnutý rozsudok najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 169/2007-380 zo 6. novembra 2008 a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu zistenia tzv. inej vady konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). V zmysle ust. § 242 ods. 1 O. s. p. bol dovolací súd oprávnený (a zároveň povinný) na takéto vady prihliadať ex offo – čiže aj keď ich dovolateľ výslovne nenamietal. Túto tzv. inú vadu (odlišnú od vád taxatívne uvedených v § 237 O. s. p.) vzhliadol dovolací súd v nerešpektovaní ustanovení § 213 ods. 3 a 4 O. s. p. zo strany odvolacieho súdu, keď odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z iného skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, aby zopakoval, resp. doplnil dokazovanie. Z uvedeného vyplýva, že dovolací súd sa vecou samou nezaoberal a rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil z dôvodu procesných pochybení tohto súdu bez toho, aby vyslovil záväzný právny názor, ktorým by bol odvolací súd v ďalšom konaní viazaný. Nejde pritom ani o konečné rozhodnutie vo veci, keďže konanie, v ktorom sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení žalovanej v 1. rade, nie je doposiaľ právoplatne skončené (odvolacie konanie je prerušené). Napokon najvyšší súd poukazuje tiež na to, že dovolací senát rozhodoval vec sp. zn. 1 Obdo V 26/2009 v súlade s vtedy platným rozvrhom práce najvyššieho súdu – sťažovateľkou namietané opatrenie č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 nebolo ústavným súdom zrušené.»
K ďalším námietkam sťažovateľky predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššiehosúdu vo svojom vyjadrení na margo tvrdenia sťažovateľky, že dovolací súd „nevenoval dostatočnú pozornosť preskúmaniu, či tzv. iná vada, ktorú videl, sa svojimi dôsledkami skutočne prejavila na vecne nesprávnom rozhodnutí odvolacieho súdu“, poukazuje na to,„že dovolací senát rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou tohto súdu, ktorá porušenie ust. § 213 ods. 3 O. s. p. odvolacím súdom bez ďalšieho považuje za takú vadu odvolacieho konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď napríklad uznesenia najvyššieho súdu z 30. septembra 2009 sp. zn. 1 Obdo V 54/2008, z 31. marca 2010 sp. zn. 1 Obdo V 54/2009, z 15. mája 2013 sp. zn. 1 Obdo 14/2011 a iné). Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľky, týkajúce sa údajnej arbitrárnosti uznesenia najvyššieho súdu zo 24. novembra 2011 sp. zn. 1 Obdo V 26/2009, dovolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, ktoré podľa jeho názoru zodpovedá ústavnej požiadavke náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.“.
K námietkam sťažovateľky smerujúcim proti uzneseniu najvyššieho súdu ako súduodvolacieho vydanému v konaní sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012, ktoré sa týkapripustenia zmeny účastníka konania na strane žalobcu v dôsledku postúpenia pohľadávky,predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že„Odvolací súd tak rozhodol na základe návrhu žalobcu (postupcu) a súhlasu postupníka, keďže k tomuto návrhu bola priložená zmluva o postúpení pohľadávky. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 92 ods. 2, 3 O. s. p. rozhodol v zmysle návrhu, keďže mal za to, že nastala formálno – právna skutočnosť vyžadovaná pre takéto rozhodnutie podľa Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd v tomto štádiu konania nemal povinnosť hodnotiť, či sú splnené predpoklady pre takéto nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy.“.
V podaní z 29. júla 2014 zaujal právny zástupca sťažovateľky stanoviskok vyjadreniu predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 24. júna 2014, pričomv ňom v prvom rade poukázal na skutočnosť, že predseda obchodnoprávneho kolégianajvyššieho súdu nezaujal vo vyjadrení stanovisko ku všetkým námietkam sťažovateľky,a to najmä k námietke, že odvolací súd považoval skutkový stav zistený prvostupňovýmsúdom za správny, avšak na jeho základe dospel k odlišným právnym záverom než súdprvého stupňa, a preto odvolací súd nemohol konať v rozpore s § 213 ods. 3 OSP.
Sťažovateľka ďalej vo svojom stanovisku uvádza, že pokiaľ predsedaobchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení poukazuje na rozhodnutianajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 54/2008, sp. zn. 1 Obdo V 54/2009, sp. zn.1 Obdo 14/2011, v ktorých mal najvyšší súd postupovať rovnako ako v napadnutomuznesení najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, teda v zmysle právneho názoru, podľaktorého porušenie § 213 ods. 3 OSP odvolacím súdom najvyšší súd ako súd dovolací bezďalšieho považuje za takú vadu odvolacieho konania, ktorá mala za následok nesprávnerozhodnutie vo veci, v každom z najvyšším súdom označených rozhodnutí, s výnimkounapadnutého uznesenia, najvyšší súd zdôvodnil, v čom vidí nesprávnosť rozhodnutiaodvolacieho súdu vo veci.
V ďalšej časti svojho stanoviska sťažovateľka analyzuje nálezy ústavného súdusp. zn. III. ÚS 212/2011 a sp. zn. IV. ÚS 459/2012, v ktorých bolo vyslovené porušeniezákladného práva (iného) sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi práve v súvislostis opatrením predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009, ako aj nález ústavného súdusp. zn. III. ÚS 390/2010, na ktorý poukazuje najvyšší súd vo svojom vyjadrení a z ktoréhopodľa názoru najvyššieho súdu vyplývajú odlišné závery. V súvislosti s týmto nálezompovažuje sťažovateľka za podstatné, že vo veci sp. zn. III. ÚS 390/2010 sťažovateľnenapádal rozhodnutie vydané dovolacím súdom, ale priamo opatrenie predsedunajvyššieho súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009. Tiež poukazuje na skutočnosť,že v jej právnej veci najvyšší súd ako súd dovolací vydal rozhodnutie vo veci samej.
Vo vzťahu k argumentácii najvyššieho súdu týkajúcej sa napadnutého uznesenianajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sťažovateľka uvádza, že „Najvyšší súd sa k dôvodom uvádzaným Sťažovateľ voči Napadnutému rozhodnutiu 2/ vyjadril iba vo všeobecnosti. Najvyšší súd nezdôvodnil, prečo by mala byť prípustná zmena účastníka konania v osobe žalobcu po právoplatnom rozhodnutí vo veci (čo je právny stav, ktorý by opätovne bol nastolený, ak by ústavný súd zrušil Napadnuté rozhodnutie 1/). Sťažovateľ je toho názoru, že odvolací súd mal odvolacie konanie prerušiť bez rozhodovania o zámene účastníkov na strane žalobcu. Napadnuté rozhodnutie 2/ je nadväzujúce na Napadnuté rozhodnutie 1/ a závislé od posúdenia ústavnosti Napadnutého rozhodnutia 1/. Preto ak ústavný súd zruší Napadnuté rozhodnutie 1/, mal by zrušiť aj Napadnuté rozhodnutie 2/.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
II.1 K námietkam smerujúcim proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateľky smerujúcou protinamietanému porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny. Sťažovateľka tvrdí, že z opatrenia predsedunajvyššieho súdu z 24. septembra 2009 nevyplýva žiadny konkrétny dôvod, ktorý by moholbyť podkladom na vykonanie personálnych zmien v dovolacom senáte, keďže nie jezaložené na obligatórnych dôvodoch vykonania zmien v rozvrhu práce v zmysle ustanovení§ 50 ods. 2 písm. d) a e) zákona o súdoch v znení účinnom ku dňu vydania označenéhoopatrenia predsedu najvyššieho súdu.
Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že 27. apríla 2009, keď bolo dovolaniesťažovateľky doručené najvyššiemu súdu, boli členmi senátu, ktorému bolo dovolaniepridelené, sudcovia JUDr. Juraj Seman, JUDr. Peter Dukes, JUDr. Zuzana Ďurišová,JUDr. Anna Marková a JUDr. Jana Zemaníková.
V dôsledku opatrenia predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009 bol dovolacíspis pridelený na vybavenie predsedníčke senátu JUDr. Beate Miničovej, pričom ďalšímičlenmi dovolacieho senátu, ktorý vydal napadnuté uznesenie, boli sudcovia JUDr. JurajSeman, JUDr. Alena Priecelová, JUDr. Ľubomíra Kúdelová a JUDr. Viera Pepelová.Takýmto postupom došlo k nahradeniu štyroch z piatich členov dovolacieho senátunajvyššieho súdu, ktorému bola právna vec sťažovateľky pôvodne pridelená. Z pôvodnýchčlenov senátu zostal v novo zloženom senáte len sudca JUDr. Juraj Seman.
Pokiaľ ide o pôvodnú členku dovolacieho senátu JUDr. Annu Markovú, táto bolapredsedníčkou odvolacieho senátu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľky, a pretos poukazom na ustanovenie § 14 ods. 2 OSP bola táto sudkyňa vylúčená z rozhodovaniao dovolaní. Nahradenie členky senátu JUDr. Anny Markovej sťažovateľka nenamietaa nevníma ho ako neprípustný zásah do jej základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Úlohou ústavného súdu bolo teda posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľkyna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny. Pre posúdenietejto otázky je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné najskôr skúmať, či boli splnenézákonné podmienky na vydanie sťažovateľkou označeného opatrenia predsedu najvyššiehosúdu a či obsah tohto opatrenia zodpovedal požiadavkám vyvoditeľným z tohto základnéhopráva. Ak bol senát dovolacieho súdu obsadený nezákonným sudcom (resp. sudcami),je následne potrebné vyhodnotiť, či mohla mať táto skutočnosť reálny vplyv na rozhodnutievo veci (porovnaj III. ÚS 212/2011).
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že najvyšší súd vo svojom vyjadrenískutkové tvrdenia sťažovateľky o pôvodnom pridelení dovolania konkrétnemu dovolaciemusenátu a následnej zmene zloženia dovolacieho senátu v dôsledku opatrenia predsedunajvyššieho súdu z 24. septembra 2009 nerozporuje, v zásade sa k nim vôbec nevyjadruje.
Najvyšší súd v rámci svojej obrannej argumentácie vo vzťahu k námietke porušeniazákladného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru)poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011, pričomzdôrazňuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nie jemeritórnym rozhodnutím ovplyvňujúcim hmotnoprávne postavenie účastníkov konania.Vo vzťahu k samotnému opatreniu predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti argumentuje tým, že „dovolací senát rozhodoval vec sp. zn. 1 Obdo V 26/2009 v súlade s vtedy platným rozvrhom práce najvyššieho súdu – sťažovateľkou namietané opatrenie č. Spr 162/2009 – 20 z 24. septembra 2009 nebolo ústavným súdom zrušené“.
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že k (ne)splneniu zákonnýchpodmienok na vydanie sťažovateľkou označeného opatrenia predsedu najvyššieho súdu z 24.septembra 2009 a k jeho obsahu z pohľadu požiadaviek vyvoditeľných zo základného právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1dohovoru sa už vyjadril v náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, keď uviedol:„Z týchto opatrení predsedu najvyššieho súdu (popri opatrení predsedu najvyššiehosúdu z 24. septembra 2009, išlo v danom prípade aj o jeho opatrenie č. Spr 101/2010-13z 3. augusta 2010, pozn.) nie je zrejmý dôvod vykonania uvedených zmien v rozvrhu prácevyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch, ktorými došlo k nahradeniuzákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu. Dôvody na vykonanie zmien rozvrhupráce, ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené ustanovenie zákona o súdoch, neboliuvedené ani v žiadnom z vyjadrení predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti doručenejústavným súdom...
V okolnostiach predloženej veci vydaním označených opatrení predsedu najvyššiehosúdu došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po pridelení veci na jejprerokovanie a rozhodnutie. V sťažovateľkinej veci konal senát v zložení, ktorý však podľaústavného súdu nezodpovedal požiadavkám kladeným zákonom o súdoch na zákonnéhosudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je nevyhnutné konštatovať, že k zmenev obsadení senátu O-V najvyššieho súdu prerokúvajúceho sťažovateľkinu vec nedošlozo zákonom predpokladaných dôvodov. Zákon o súdoch totiž nepočíta so zmenou rozvrhupráce súdu z iných dôvodov ako tých, ktoré sú uvedené v zákone, a to dokonca s takýmidôsledkami, že aktom riadenia predsedu súdu vlastne dôjde k podstatnej zmene v obsadenísenátu v už pridelenej veci. Takéto zmeny v rozvrhu práce by sa dali označiť prinajmenšomza účelové.“
V nadväznosti na citované ústavný súd ďalej v súlade so svojou ustálenoujudikatúrou (okrem III. ÚS 212/2011 pozri tiež IV. ÚS 116/2011, IV. ÚS 459/2012,IV. ÚS 170/2014) zdôrazňuje, že z obsahu základného práva na zákonného sudcu (čl. 48ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny) a v nadväznosti na to zo základných zásad činnostisúdov ustanovených zákonom o súdoch, osobitne zohľadňujúc účel a zmysel zakotveniazásady uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete zákona o súdoch, podľa ktorej ak rozhoduje súdv senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konaniea rozhodovanie v senáte, je nevyhnutné konštatovať, že vydaním zmien a doplnkovv rozvrhu práce nemožno bez zákonom predpokladaných dôvodov meniť personálnezloženie senátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadou prideľovaniavecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčenýsvojvoľný a účelový výber sudcov.
Hoci pravidlo o zákaze zmeny personálneho obsadenia senátu vo veciachuž pridelených na prerokovanie a rozhodnutie bolo v zákone o súdoch explicitnezavedené až s účinnosťou od 1. mája 2011 (§ 51a ods. 3 zákona o súdoch „zmenamiv rozvrhu práce sa nesmie zmeniť personálne obsadenie senátu vo veciach už pridelených naprejednanie a rozhodnutie...“), toto pravidlo vyplývalo, resp. bolo vyvoditeľné zo zásadyvyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu prácea napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťouzákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcocha prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisova ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcovpríslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásadeneodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcupodľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a čl. 38 ods. 1 listiny), nezodpovedá prípad, ak zákonný sudcasenátu, ktorému bola vec pridelená na prerokovanie a rozhodnutie, bol zmenenýbez splnenia zákonných predpokladov na vykonanie takejto zmeny neskoršie vydanýmrozvrhom práce ako riadiacim aktom predsedu súdu (prípadne jeho zmenamia doplneniami). K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovaniea rozhodnutie by malo dochádzať v zásade len výnimočne.
V dôsledku uvedených úvah v konaniach vedených pod sp. zn. III. ÚS 212/2011,sp. zn. IV. ÚS 116/2011, sp. zn. IV. ÚS 459/2012 a tiež sp. zn. IV. ÚS 170/2014 ústavnýsúd po zisteniach, že v týchto konaniach sa na konaní a rozhodovaní veci zúčastnilnezákonný sudca (sudcovia), a konštatovaniach, že jeho (ich) účasť v príslušnom konanívedenom najvyšším súdom mala reálny vplyv na rozhodnutie vo veci, vyslovil, žev označených konaniach napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo k porušeniuzákladného práva sťažovateľov na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38ods. 1 listiny.
Ústavný súd nenašiel argumenty na to, aby sa vo veci sťažovateľky odchýlil od svojejdoterajšej ustálenej rozhodovacej praxe a názorov v nej vyslovených. V tejto súvislostiústavný súd považuje za potrebné sumarizovať svoje skutkové zistenia v predmetnej veci:
1. Sťažovateľka priložila k sťažnosti fotokópiu prípisu najvyššieho súdu sp. zn.Spr 69/2012 z 30. januára 2012 adresovaného právnemu zástupcovi sťažovateľkya označeného ako „Odpoveď na žiadosť o sprístupnenie informácií“, v ktorom sa uvádza, že«Personálne zloženie dovolacieho senátu O – V (prejednávajúci a rozhodujúci o všetkých dovolaniach účastníkov proti rozhodnutiam vydaným senátmi obchodnoprávneho kolégia NS SR podľa § 10a ods. 2 O. s. p., ObdoV; súčasne rozhodujúci o všetkých mimoriadnych dovolaniach proti rozhodnutiam vydaným senátmi obchodnoprávneho kolégia NS SR podľa § 10a ods. 4 O. s. p., MobdoV), v čase nápadu veci na tunajší (27. apríla 2009) bolo nasledovné: 1. JUDr. Juraj Seman, 2. JUDr. Peter Dukes, 3. JUDr. Zuzana Ďurišová, 4. JUDr. Anna Marková, 5. JUDr. Jana Zemaníková. V prípade, ak niektorý z menovaných stálych členov „päťčlenného“ senátu nemohol byť predsedom alebo členom senátu, dopĺňal sa senát postupne striedavo z náhradníkov, ktorými boli: JUDr. Ľubomíra Kúdelová, JUDr. Beáta Miničová, JUDr. Viera Pepelová a JUDr. Alena Priecelová.
Po opatrení o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009 z 24. septembra 2009, č. Spr. 162/2009-20, s účinnosťou od 1. októbra 2009, vec sp. zn. 1 ObdoV/26/2009 bola pridelená predsedníčke senátu JUDr. Beate Miničovej. Ďalšími členmi senátu boli JUDr. Juraj Seman, JUDr. Alena Priecelová, JUDr. Ľubomíra Kúdelová a JUDr. Viera Pepelová.».
2. Súčasťou označeného prípisu najvyššieho súdu je aj opatrenie predsedunajvyššieho súdu z 24. septembra 2009. V zhode so svojimi závermi vyslovenýmiv predchádzajúcich veciach ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že z označeného opatreniapredsedu najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania uvedených zmien v rozvrhupráce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch, ktorými došlo k nahradeniuzákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu, a rovnako tieto dôvody nie sú uvedenéani vo vyjadrení predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu k sťažnostisťažovateľky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jehozákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednuzo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu.Toto základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho vecibude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel,ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivýmsudcom tak, aby bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy a aby bolvylúčený (z rôznych dôvodov a pre rozličné účely) výber sudcov „ad hoc“(m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) jetak jedným zo základných predpokladov na naplnenie podmienok spravodlivého procesu(m. m. IV. ÚS 345/09).
Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vecprerokovať a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľnýalebo prinajmenšom za účelový. Toto základné právo je konkretizované v procesnýchkódexoch a pre posudzovaný prípad v Občianskom súdnom poriadku a v predpisochupravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.
Z týchto zákonných úprav vyplýva, že pojem zákonného sudcu je definovanýviacerými na seba nadväzujúcimi kritériami, ktoré súčasne tvoria navzájom prepojenégarancie reálneho obsahu tohto základného práva.
K týmto kritériám patrí v prvom rade vecná, funkčná a miestna príslušnosť súdov.Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone o súdochvymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z trocha viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebosenátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý ustanovujezákon (IV. ÚS 116/2011).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu trebapovažovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na výkon sudcovskejfunkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jehofunkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom prácesúdu (III. ÚS 116/06).
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa právzaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem inéhozaložená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonnýmspôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).
Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciusudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a rozvrhom práce na konaniea rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami súvšetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonaťlen v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 18 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o súdoch sa senát najvyššieho súduskladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu. Ak rozhoduje o riadnych alebomimoriadnych opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam senátov najvyššieho súdu,skladá sa senát najvyššieho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov.
Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdovv oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch sa na účely tohto zákona rozvrhom práce rozumieakt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovanívýkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Podľa § 50 ods. 2 písm. d) a e) zákona o súdoch (v platnom a účinnom znení) rozvrhpráce obsahuje... d) spôsob a podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípadedlhodobej neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu, e) spôsoba podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce z dôvodu výrazných rozdielov v pracovnomzaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli z objektívnych dôvodovv priebehu kalendárneho roka.
Podľa § 50 ods. 2 písm. d) a e) zákona o súdoch (v znení relevantnompre preskúmanie a rozhodnutie o veci sťažovateľky) rozvrh práce obsahuje... d) spôsoba podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípade dlhodobej neprítomnosti sudcua ak sa zmení personálne obsadenie súdu, e) spôsob a podmienky vykonania zmienv rozvrhu práce z dôvodu výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverenýchzamestnancov súdu, ktoré vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka.
Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určenépodľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom,samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkova programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosťovplyvňovania pridelenia vecí.
Podľa § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch (v platnom a účinnom znení)náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkovschválených ministerstvom sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú užpridelené veci aj v prípade
a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bolavec pridelená,
b) zmeny v obsadení súdu sudcami, a to vrátane zmeny v dôsledku dočasnéhopridelenia sudcu,
c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a
d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovaniavo veci vylúčený.
Podľa § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch (v znení relevantnomna preskúmanie a rozhodnutie o veci sťažovateľky) náhodným výberom pomocoutechnických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľarozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade
a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bolavec pridelená,
b) zmeny v obsadení súdu sudcami,
c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a
d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovaniavo veci vylúčený.
Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bolzabezpečený výkon súdnictva. Pri tvorbe rozvrhu práce je povinný rešpektovať zásadurovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.
Podľa § 52 ods. 4 zákona o súdoch rozvrh práce vydá predseda súdu s uvedenímpripomienok a výhrad sudcovskej rady bezodkladne po jeho prerokovaní v sudcovskej rade,najneskôr však do 15. decembra kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku,na ktorý je rozvrh práce určený. Rozvrh práce sa zverejňuje spolu so stanoviskomsudcovskej rady.
Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch zmeny a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajúsudcov a súdnych úradníkov poverených konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súduspôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade.
Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu vydaného jeho plénom podľa§ 20, § 24, § 45 ods. 3 a § 50 zákona o súdoch a uverejneného v Zbierke zákonovSlovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z. zákonným sudcom je na najvyššom súde sudca,ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanieo prejednávanej veci. V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednaťa rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu. Namiesto sudcu, ktorý bolv určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľaosobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia vecitýmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce,ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti. Zmenu v osobe zákonného sudcumožno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.
V okolnostiach predloženej veci vydaním opatrenia predsedu najvyššieho súduz 24. septembra 2009 došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po prideleníveci na jej prerokovanie a rozhodnutie. Z pôvodného päťčlenného dovolacieho senátu ostalpo zmene v zložení senátu iba jediný člen senátu, sudca JUDr. Juraj Seman. Nahradeniepôvodnej členky senátu JUDr. Anny Markovej sťažovateľka nenamieta, keďže táto bolapredsedníčkou odvolacieho senátu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľky, a pretos poukazom na ustanovenie § 14 ods. 2 OSP bola táto sudkyňa vylúčená z rozhodovaniao dovolaní. Z už uvedeného je zrejmé, že pri nahradení troch členov dovolacieho senáturozhodujúceho o dovolaní sťažovateľky neboli splnené zákonné predpoklady pre zmenuzloženia senátu.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky konaldovolací senát najvyššieho súdu v takom zložení, ktoré nezodpovedá požiadavkámkladeným zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov), keďže k zmenámv zložení príslušného senátu najvyššieho súdu nedošlo zo zákonom predpokladanýchdôvodov.
Argumenty uvedené vo vyjadrení predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššiehosúdu k sťažnosti nemožno podľa názoru ústavného súdu akceptovať.
Pokiaľ najvyšší súd poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 390/2010z 13. apríla 2011, ktorým bolo vyslovené, že základné právo sťažovateľky čl. 48 ods. 1ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a jej právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonomzaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pred najvyšším súdom pod sp. zn.1 M Obdo V 22/2008 opatrením predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009a opatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr. 101/2010-13 Spr. 1321/2009z 3. augusta 2010 o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010 porušené neboli,ústavný súd v prvom rade poukazuje na zásadný rozdiel spočívajúci v tom, že v konanívedenom pod sp. zn. III. ÚS 390/2010 sťažovateľka tvrdila, že k neprípustnému zásahudo jej základného práva na zákonného sudcu malo dôjsť priamo opatreniami predsedunajvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu, a nie rozhodnutím najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu v jej právnej veci. Podstatná je tiež skutočnosť, že vo vecivedenej pod sp. zn. III. ÚS 390/2010 najvyšší súd ako dovolací súd v čase rozhodovaniaústavného súdu o sťažnosti o dovolaní ešte nerozhodol. Práve z dôvodu, že v tejto veci(III. ÚS 390/2010) bolo sťažnosťou napadnuté priamo opatrenie predsedu najvyššieho súduústavný súd nevyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv s poukazom na to,že k neprípustnému zásahu do jej práv by mohlo prípadne dôjsť až rozhodnutím najvyššiehosúdu o dovolaní sťažovateľky.
Je tiež potrebné uviesť, že nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 212/2011z 18. októbra 2011 bolo vyslovené, že základné právo sťažovateľky (tej istej sťažovateľkyako vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 390/2010, pozn.) na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavya podľa čl. 38 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru boli porušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdoV 22/2008 (išloo identickú právnu vec, aká bola predmetom preskúmavania v konaní vedenompod sp. zn. III. ÚS 390/2010, pozn.) z 30. novembra 2010 a označený rozsudok najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu bol zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
Závery, pre ktoré ústavný súd nevyslovil porušenie (inou) sťažovateľkou označenýchpráv v náleze sp. zn. III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011, nie sú teda na právnu vecsťažovateľky preskúmavanú v tomto konaní aplikovateľné, a to predovšetkým preto,že sťažovateľka netvrdí, že k zásahu do jej základného práva na zákonného sudcu došlo(priamo) opatrením predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009.
Rovnako za irelevantný považuje ústavný súd aj argument najvyššieho súdu o tom,že zmeny v rozvrhu práce vykonané opatrením predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra2009 je potrebné považovať za zákonné, keďže nebolo ústavným súdom zrušené. Ústavnýsúd v náleze sp. zn. III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011 totiž uviedol, že prípadné zrušenieoznačeného opatrenia predsedu najvyššieho súdu ústavným súdom by nemalo nijaký vplyvna v tomto konaní napadnuté právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu ako dovolaciehosúdu, a teda by nijakým spôsobom neovplyvnilo právne postavenie sťažovateľky.
Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny (bod 1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd vzhľadom na bod 1 výroku tohtonálezu zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a zároveň hov záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky vrátil najvyššiemu súdu ako dovolaciemusúdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).
V ďalšom postupe bude najvyšší súd ako súd dovolací súd viazaný týmtorozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením tohto nálezu(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde), pričom bude zároveň viazaný právnymi názormiústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). V tejtosúvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou poskytnúť najvyššiemu súdukonkrétny návod, ako sa má v ďalšom konaní vysporiadať so skutočnosťou, že o vecisťažovateľky rozhodol príslušný senát najvyššieho súdu v nezákonnom zložení. Riešenie,ktoré zvolí najvyšší súd pri svojom ďalšom postupe, však musí zodpovedať podstate, obsahua účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 1ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj prostredníctvom príslušných ustanovení zákonao súdoch.
Vo vzťahu ďalším námietkam sťažovateľky týkajúcim sa namietaného porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu ústavný súdvychádzal zo zásady minimalizácie zásahov do súdneho rozhodovania, ktorú štandardneuplatňuje vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 186/08), ako aj z právnych dôsledkovvyplývajúcich z bodov 1 a 2 výroku tohto nálezu. Vzhľadom na skutočnosť, že bodom 2výroku tohto nálezu zrušil napadnutý rozsudok a vrátil ho najvyššiemu súdu na ďalšiekonanie, ktorý bude musieť o veci sťažovateľky v senáte, ktorého personálne zloženie musízodpovedať požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, opätovne konať a rozhodnúť, bolo byneprimeraným zasahovaním do právomoci najvyššieho súdu, ak by ústavný súd v tomtonáleze zaujal meritórne stanovisko k veci, o ktorej bude najvyšší súd opätovne rozhodovať.Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel [obdobnepozri IV. ÚS 459/2012 (bod 6 výroku tohto nálezu)].
II.2 K námietkam smerujúcim proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
Keďže najvyšší súd ako dovolací súd napadnutým uznesením zrušil rozsudoknajvyššieho súdu zo 6. novembra 2008 a vrátil vec najvyššiemu súdu ako odvolaciemusúdu, ktorý v ďalšom priebehu konania napadnutým uznesením najvyššieho súdu akoodvolacieho súdu sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012 pripustil zmenu na stranežalobcu podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP s tým, že z konania vystúpil žalobca a na jeho miestovstúpil nový žalobca, napadla sťažovateľka sťažnosťou aj označené uznesenie najvyššiehosúdu ako odvolacieho súdu.
Sťažovateľka v tejto súvislosti predovšetkým tvrdí, že pokiaľ ústavný súd vyhovie jejsťažnosti v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ako dovolaciehosúdu, bude nevyhnutné zrušiť aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako odvolaciehosúdu vzhľadom na ich vzájomnú súvislosť. Sťažovateľka tiež namieta, že v dôsledkupostúpenia pohľadávky zo žalobcu ako postupcu na nového žalobcu ako postupníka,ku ktorému došlo ešte 24. augusta 2009, teda pred rozhodnutím najvyššieho súduv dovolacom konaní, nebol už žalobca v čase vydania napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu nositeľom tvrdenej pohľadávky a práv z nej vyplývajúcich.
Sťažovateľka tiež poukazuje na vnútorný rozpor zmluvy o postúpení pohľadávky, keďtáto na jednej strane zaväzovala postupcu, aby do 60 dní oznámil sťažovateľke postúpeniepohľadávky, čo by s poukazom na § 530 ods. 1 vetu druhú Občianskeho zákonníka viedlo ktomu, že postupca by bol povinný preukázať sťažovateľke súhlas postupníka s vymáhanímpohľadávky, túto skutočnosť by postupca mohol preukázať iba tak, že by sťažovateľkesprístupnil zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá v čl. VI bode 4 obsahuje predmetnýsúhlas, čo však je v rozpore s čl. VI bodom 7, ktorý smeruje k zákazu sprístupňovaniaobsahu zmluvy o postúpení tretím osobám.
Keďže ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky nebyťodňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a zrušilnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu (body 1 a 2 výroku tohtonálezu), musel zároveň vysloviť aj porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, pretože je neprípustné, aby v právoplatneskončenej veci (takouto sa vec sťažovateľky stáva v dôsledku bodu 2 výroku tohto nálezu,pozn.) bolo rozhodované o zmene na strane žalobcu (bod 3 výroku tohto nálezu), a zároveňoznačené uznesenie v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil (bod 4 výroku tohto nálezu). Vzhľadom na tento záver ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšíminámietkami sťažovateľky smerujúcimi proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu akoodvolacieho súdu.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jejvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriouBIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, konajúcouprostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Bizoňa. Ústavný súd pri rozhodovanío priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnancahospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, pretože úkonyprávnej služby, za ktoré priznal úhradu, boli vykonané v roku 2012, ako aj z výškypriemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2013, ktorá bola 804 €, pretože jeden z úkonov právnej služby, za ktoré priznal úhradu,bol vykonaný v roku 2014. Úhradu priznal za štyri úkony právnej služby (prevzatiea prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, doplnenie sťažnosti z 2. apríla 2012, vyjadreniez 29. júla 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len„vyhláška“), a to za každý úkon urobený v roku 2012 po 127,16 € a za úkon urobenýv roku 2014 v sume 134 €, t. j. spolu 515,48 €, čo spolu s režijným paušálom trikrátpo 7,63 € a jedenkrát 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 546,41 €. K priznanejúhrade trov bolo potrebné pripočítať 20 % daň z pridanej hodnoty v sume 109,32 €, keďžeadvokát je platcom DPH. Priznanú úhradu trov konania v celkovej sume 655,73 € jenajvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákonao ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) (bod 5 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. novembra 2014