znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 479/2013-101

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2014v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Slovenskákonsolidačná,   a.   s.,   Cintorínska   21,   Bratislava,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriouBIZOŇ &   PARTNERS,   s.   r.   o.,   Hviezdoslavovo   námestie   25,   Bratislava,   konajúcouprostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   základného   právana zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   38   ods.   1Listiny základných   práv   a   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 1   Obdo   V/26/2009   z   24.   novembra   2011   a   porušenie   svojho   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., podľa čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôduznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   V   26/2009z 24. novembra 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 26/2009z 24. novembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Základné právo obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s., podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôda právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012p o r u š e n é   b o l i.

4. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Obo   3/2012z 24. februára 2012 z r u š u j e.

5. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnejspoločnosti   Slovenská   konsolidačná,   a.   s.,   trovy   konania   v   sume   655,73   €   (slovomšesťstopäťdesiatpäť   eur   a   sedemdesiattri   centov)   na   účet   jej   právneho   zástupcuBIZOŇ & PARTNERS,   s.   r.   o.,   Hviezdoslavovo   námestie   25,   Bratislava,   do   dvochmesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola23. februára 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Slovenská konsolidačná, a. s.,Cintorínska 21, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriouBIZOŇ   &   PARTNERS,   s.   r.   o.,   Hviezdoslavovo   námestie   25,   Bratislava,   konajúcouprostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Juraja Bizoňa, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalejlen „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   1   Obdo   V/26/2009   z   24.   novembra   2011   (ďalejaj „napadnuté uznesenie dovolacieho súdu“). Sťažovateľka podaním doručeným ústavnémusúdu 5. apríla 2012 doplnila sťažnosť. V zmysle tohto doplnenia namieta aj porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp.zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie odvolacieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)je pod sp. zn. 7 Cbi 238/2006 vedené obchodnou spoločnosťou HYDREE FINANCIALSLOVAKIA,   s. r. o.   (ďalej   len   „žalobca“),   konanie   proti   sťažovateľke   ako   žalovanejv 1. rade   a   proti   žalovanému   v 2.   rade –   správcovi   konkurznejpodstaty úpadcu Old Herold Ferm, a. s. (ďalej len „žalovaný v 2. rade“), o zaplatenie sumy281 854, 351 Sk s príslušenstvom.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Cbi 238/2006 zo 4. júna 2007 bola sťažovateľkaspolu s žalovaným v 2. rade zaviazaná spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi žalovanúsumu.   Označený   rozsudok   krajského   súdu   napadla   sťažovateľka   odvolaním,o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Obo   169/2007zo 6. novembra   2008   (ďalej   len   „rozsudok   zo 6. novembra   2008“),   ktorým   odvolanímnapadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku najvyššieho súdu zo 6. novembra 2008 podal žalobca dovolanie,o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V/26/2009z 24. novembra   2011,   ktorým   dovolaním   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   akoodvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu existencie tzv. inejvady konania, ktorá mala spočívať v tom, že najvyšší súd ako odvolací súd vychádzalz iného skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, aby postupom podľa § 213 ods.3 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zopakoval dôkazy, na ktorých založilsvoje skutkové zistenia súd prvého stupňa, alebo doplnil dokazovanie vykonaním ďalšíchdôkazov.

V napadnutom   uznesení najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho súdu sa okrem   inéhouvádza:

„... Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.

V posudzovanom prípade odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil, z ktorého dôvodu je dovolanie žalobcu prípustné.

Žalobca   rozsudok   odvolacieho   súdu   napadol   z   dôvodu   nesprávneho   právneho posúdenia veci.

S poukazom na ust. § 242 ods. 1 O. s. p. dovolací súd nie je viazaný dovolacím dôvodom prípustného dovolania pokiaľ ide o iné vady, než sú uvedené v ust. § 237. Inou   vadou   konania,   ktorá   má   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci je skutočnosť,   že   odvolací   súd   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z   iného   skutkového základu než súd prvého stupňa bez toho, že by postupoval podľa § 213 ods. 3/ 4/ O. s. p. a zopakoval dôkazy, na ktorých založil svoje skutkové zistenia súd prvého stupňa alebo doplnil dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov.

Ako vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového zistenia, že žalovaný   sa   nečinnosťou   v   konaní,   vedenom   o   určenie   neplatnosti   kúpnych   zmlúv bez relevantného   osvedčenia   naliehavého   právneho   záujmu,   dopustil   protiprávneho konania,   čím   zasiahol   do   vlastníckeho   práva   žalobcu   a   spôsobil   mu   škodu   vo   forme nezrealizovaného obchodu. Vo vzťahu k žalovanému 2/ vychádzal zo skutkového zistenia, že pôvodný správca konkurznej podstaty v zmluvách o predaji hnuteľného a nehnuteľného majetku uviedol za predávajúceho úpadcu, čím vznikla možnosť a dôvod pre podanie žaloby o vyslovenie neplatnosti uvedených zmlúv. Pretože pohľadávka na náhradu škody vznikla a stala sa splatnou po vyhlásení konkurzu, súd prvého stupňa následne vyvodil, že ide o pohľadávku proti podstate, za vznik ktorej zodpovedajú žalovaní spoločne a nerozdielne. Odvolací   súd   dospel   k   opačnému   záveru   a   vychádzal   zo   skutkového   zistenia, že žalobca   pohľadávku   proti   podstate   u   správcu   konkurznej   podstaty   neuplatnil, zo skutočnosti, že žalovaný 1/ ako konkurzný veriteľ vo vzťahu k pohľadávke proti podstate nedisponuje   konkurznou   podstatou,   pre   ktorý   dôvod   je   jeho   plnenie   nemožné,   ako i skutočnosti,   že vzájomné vzťahy žalobcu a   žalovaného 1/ boli vysporiadané Dohodou o urovnaní. Odvolací súd vychádzal tiež zo skutkového zistenia, že v konaní o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv sa odvolací súd nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa,   že   žalobca   neosvedčil   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení,   ako i skutočnosti, že právny predchodca žalobcu podaním spornej žaloby od ktorej súd prvého stupňa vyvodil protiprávne konanie žalovaného 1/, realizoval len základné právo zaručené mu   Ústavou   Slovenskej   republiky,   ktoré   nemožno   preto   hodnotiť   ako   protiprávne. Nestotožnil sa tiež so zistením súdu prvého stupňa, že žalobca bol vo svojom vlastníckom práve   obmedzený,   v   ktorom   smere   vychádzal   zo   zistenia,   že   na   liste   vlastníctva   nebol v dispozícii s nehnuteľnosťami blokovaný a s vecami nadobudnutými spornými kúpnymi zmluvami napriek podanej žalobe i voľne nakladal. Odvolací súd mal tiež za to, že zo strany žalobcu pri uzatváraní Zmluvy o budúcej kúpnej zmluvy došlo k úkonu, ktorý nemyslel vážne,   čo   je   náležitosťou   platnosti   právneho   úkonu,   z   ktorých   uvedených   skutočností vyvodil, že žalobca nepreukázal predpoklady náhrady škody, a to bez toho, aby dôkazy na ktorých založil svoje skutkové zistenia zopakoval, resp. dokazovanie doplnil.

Konanie   odvolacieho   súdu   je   tak   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   má   za   následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“

Sťažovateľka zastáva názor, že záver najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, podľaktorého odvolací súd vychádzal z odlišne ustáleného skutkového stavu než súd prvéhostupňa   (pričom   z tohto   dôvodu   malo   byť   povinnosťou   odvolacieho   súdu   dokazovaniezopakovať, pozn.), neobstojí, keďže najvyšší súd ako odvolací súd vychádzal z rovnakéhoskutkového stavu ako súd prvého stupňa, tento však po právnej stránke vyhodnotil inak nežsúd prvého stupňa.

Podľa názoru sťažovateľky «dovolací súd označil za skutkové zistenia odvolacieho súdu také aspekty, ktoré nie sú skutkovými zisteniami, ale majú povahu „iba“ právneho hodnotenia veci». Sťažovateľka preto považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu akodovolacieho súdu za „svojvoľné, arbitrárne a právne neudržateľné“.

Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že žalobca podal dovolanie z dôvodupodľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP, vychádzajúc z toho, že rozsudok najvyššieho súdu akoodvolacieho súdu zo 6. novembra 2008 vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Je zrejmé, že najvyšší súd ako súd dovolací nezistil v konaní na odvolacom súde vadutvrdenú   žalobcom,   teda   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   a   sám   vyhodnotil   konanieodvolacieho súdu ako také, ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP postihnuté inouvadou, ktorá mala mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Sťažovateľka zároveňpoukazuje na skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd v napadnutom uznesení ani lennáznakom neuviedol, že rozsudok najvyššieho súdu zo 6. novembra 2008 je nesprávny.„Dovolací súd nevenoval dostatočnú pozornosť preskúmaniu, či tzv. iná vada, ktorú videl, sa svojimi dôsledkami skutočne prejavila na vecne nesprávnom rozhodnutí odvolacieho súdu. Totiž len takáto vada zakladá nadriadenému súdu právomoc zrušovať rozhodnutia súdu nižšieho stupňa.“ Uvedená skutočnosť je podľa názoru sťažovateľky zásadná, pretožez hľadiska § 242 ods. 1 OSP platí, že „nie každá tzv. iná vada konania je relevantným právnym dôvodom na to, aby dovolací súd zasahoval do právoplatne skončenej veci. Tento princíp   sleduje   primárnu   požiadavku   na   (predovšetkým)   vecne   správne   a   spravodlivé rozhodnutie.   Prirodzene,   tzv.   iná   vada   konania   nesmie   svojou   povahou   a   dôsledkami prekročiť prípustné medze ústavnosti a nesmie sa v neprípustnej a neakceptovateľnej miere negatívne   dotknúť   základných   práv   účastníka   garantovaných   právnym   poriadkom Slovenskej republiky.“.

Sťažovateľka ďalej namieta, že o dovolaní nerozhodoval senát, ktorému bola vecpo podaní dovolania náhodným výberom pridelená, pričom podľa jej tvrdenia došlo k takejzmene zloženia časti (väčšinovej) dovolacieho senátu, ktorej dôsledkom je porušenie jejzákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Z prípisu   najvyššieho   súdu   č.   Spr 69/2012   z 30.   januára   2012   (ďalej   len   „prípisz 30. januára 2012“), ktorého fotokópiu priložila sťažovateľka k sťažnosti, vyplýva, že v časepodania dovolania (27. apríla 2009) boli členmi príslušného dovolacieho senátu sudcoviaJUDr. Juraj Seman, JUDr. Peter Dukes, JUDr. Zuzana Ďurišová, JUDr. Anna Marková aJUDr.   Jana   Zemaníková.   V prípise   z 30.   januára   2012   sa   ďalej   uvádza,   že   po opatrenípredsedu najvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republikyna rok 2009 z 24. septembra 2009 č. Spr. 162/2009-20 (ďalej len „opatrenie predsedunajvyššieho súdu z 24. septembra 2009“) bola vec pridelená na vybavenie predsedníčkesenátu JUDr. Beate Miničovej. Ďalšími členmi dovolacieho senátu, ktorý vydal napadnutéuznesenie, boli sudcovia JUDr. Juraj Seman, JUDr. Alena Priecelová, JUDr. ĽubomíraKúdelová a JUDr. Viera Pepelová. Z uvedeného vyplýva, že došlo k nahradeniu štyroch zpiatich členov dovolacieho senátu najvyššieho súdu, ktorému bola právna vec sťažovateľkypôvodne pridelená (z pôvodných členov senátu zostal v novo zloženom senáte len sudcaJUDr. Juraj Seman).

Pokiaľ ide o pôvodnú členku dovolacieho senátu JUDr. Annu Markovú, táto bolapredsedníčkou   odvolacieho   senátu   najvyššieho   súdu,   ktorý   rozhodoval   o   odvolanísťažovateľky,   a   preto   bola   s poukazom   na   §   14   ods.   2   OSP   vylúčená   z   rozhodovaniao dovolaní, čo sťažovateľka akceptuje a v tejto súvislosti uvádza: „nahradenie JUDr. Anny Markovej   iným   sudcom   bolo   oprávneným   a   zákonným   dôvodom   na   vykonanie   zmeny v personálnom zložení dovolacieho senátu. Predmet posudzovania sa zúžil na tri personálne zmeny v osobách členov dovolacieho senátu (t. j. nahradenie sudcov JUDr. Petra Dukesa, JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Zemaníkovej inými sudcami).“

Sťažovateľka   poukazuje   v   súvislosti   s   opatrením   predsedu   najvyššieho   súduz 24. septembra 2009 na skutočnosť, že z neho „nie je zrejmý žiadny konkrétny dôvod, ktorý bol   podkladom   na   vykonanie   personálnych   zmien   v   dovolacom   senáte“.   Sťažovateľkapovažuje označené opatrenie predsedu najvyššieho súdu za „nezákonné, pretože neobsahuje obligatórne dôvody vykonania zmien v rozvrhu práce“ tak, ako vyplývajú z ustanovení § 50ods. 2 písm. d) a e) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch (ďalej len „zákon o súdoch“) v zneníúčinnom ku dňu vydania opatrenia predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009.

Sťažovateľka taktiež poukazuje na platné znenie § 51a ods. 3 zákona o súdoch, podľaktorého „Zmenami   v   rozvrhu   práce   sa   nesmie   zmeniť   personálne   obsadenie   senátu vo veciach už pridelených na prejednanie a rozhodnutie; to neplatí, ak bol člen senátu vymenovaný do funkcie predsedu súdu, preložený na iný súd, dočasne pridelený na iný súd, dočasne pridelený na výkon funkcie predsedu súdu, ak má dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, ak má prerušený výkon funkcie sudcu, ak vykonáva stáž alebo ak mu zanikla funkcia sudcu“ (ide o znenie účinné od 1. mája 2011, pozn.), a tvrdí, že „uvedená zásada“bola   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   prítomná   aj   v minulosti(pred 1. májom 2011), keďže účel a zmysel tejto zásady bol v minulosti obsiahnutý v § 3ods. 3 zákona o súdoch.

Napokon   sťažovateľka   poukazuje   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn.II. ÚS 212/2011   z   18.   októbra   2011,   v   ktorom   malo   byť   vyslovené,   že   opatreniepredsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009 je nezákonné.

V podaní doručenom ústavnému súdu 5. apríla 2012 označenom ako „DOPLNENIE SŤAŽNOSTI“ sťažovateľka informovala ústavný súd, že v rámci odvolacieho konania, ktoréje   po   zrušení   rozsudku   najvyššieho   súdu   zo   6.   novembra   2008   najvyšším   súdom   akodovolacím súdom a vrátení veci odvolaciemu súdu vedené pod novou sp. zn. 5 Obo 3/2012,bolo vydané uznesenie z 24. februára 2012, ktorým najvyšší súd ako súd odvolací pripustilzmenu na strane žalobcu podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP s tým, že z konania vystúpil žalobcaa na jeho miesto vstúpila spoločnosť ENERCON CORP (ďalej len „nový žalobca“), pričomproti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

K zmene na strane žalobcu malo dôjsť z dôvodu postúpenia pohľadávky zo žalobcupostupcu   na   nového   žalobcu   postupníka,   pričom   zmluva   o   postúpení   pohľadávky   bolauzavretá ešte   24.   augusta   2009,   teda   pred rozhodnutím najvyššieho   súdu   v dovolacomkonaní. Táto skutočnosť nebola žalobcom ani novým žalobcom najvyššiemu súdu v rámcidovolacieho konania oznámená. K postúpeniu pohľadávky došlo po právoplatnom skončeníveci, v čase dovolacieho konania. V čase vydania napadnutého uznesenia najvyššieho súduako   dovolacieho   súdu   nebol   už   teda   podľa   sťažovateľky   žalobca   nositeľom   tvrdenejpohľadávky a práv z nej vyplývajúcich. V tejto súvislosti sťažovateľka konštatuje, že ajz uvedeného dôvodu je napadnuté uznesenie nezákonné.

Sťažovateľka tiež poukazuje na vnútorný rozpor zmluvy o postúpení pohľadávky, keďtáto na jednej strane zaväzovala postupcu, aby do 60 dní oznámil sťažovateľke postúpeniepohľadávky, pričom táto skutočnosť by s poukazom na § 530 ods. 1 vetu druhú Občianskehozákonníka   viedla   k   tomu,   že   postupca   by   bol   povinný   preukázať   sťažovateľke   súhlaspostupníka s vymáhaním pohľadávky. Túto skutočnosť by postupca mohol preukázať ibatak, že by sťažovateľke sprístupnil zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá v čl. VI bode 4obsahuje predmetný súhlas, čo však je v rozpore s čl. VI bodom 7, ktorý smeruje k zákazusprístupňovania obsahu zmluvy o postúpení tretím osobám.

Sťažovateľka zastáva názor, že v prípade, ak ústavný súd vyhovie jej sťažnosti a zrušínapadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu,   je   nevyhnutné   zrušiť   ajnapadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ktoré   naňho   nadväzuje,a v prípade zrušenia dovolacieho uznesenia by sa obnovil stav právoplatného rozhodnutiaveci, za ktorého by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu nemalo byťnikdy vydané.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že nový žalobcamu doručil 30. mája 2012 podanie označené ako „Podanie s vyjadrením“, v ktorom sadomáha, aby ústavný súd vo veci konal a rozhodol, a argumentuje, že „podanie ústavnej sťažnosti   zo   strany   spoločnosti   Slovenská   konsolidačná,   a.   s.   považujme   za   zjavne neopodstatnené, nakoľko z jej obsahu vyplýva, že sťažovateľ ňou v prevažnej časti napáda právny   názor   Najvyššieho   súdu   SR   uvedený   v odôvodnení   Uznesenia   sp.   zn. 1 Obdo V/26/2009 zo dňa 24. 11. 2011, čo je v konaní o ústavnej sťažnosti neprípustné“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„(i)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   24.   11.   2011, č. k. 1 Obdo V/26/2009 porušil:

- základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd;

- základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

- základné právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. (ii)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   24.   2.   2012, č. k. 5 Obo 3/2012 porušil:

- základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd;

- základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

(iii)   Uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   24.   11.   2011, č. k. 1 Obdo V/26/2009 a zo dňa 24. 2. 2012, č. k. 5 Obo 3/2012 sa zrušujú v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka sa domáha tiež náhrady trov konania.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 479/2013-40 z 15. augusta 2013 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnostina ďalšie konanie bol ústavnému súdu doručený prípis predsedu najvyššieho súdu sp. zn.KP 3/2013 zo 7. januára 2014, ktorého obsahom bola námietka „predpojatosti sudcov Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   JUDr.   Ladislava   Orosza,   JUDr.   Ľudmily Gajdošíkovej a JUDr. Jána Lubyho“ v konaní o sťažnosti sťažovateľky.

Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   I.   ÚS   133/2014-21   z   19.   marca   2014   bolorozhodnuté, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Lubynie   sú   vylúčení   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   v   konaní   vedenom   ústavným   súdompod sp. zn. IV. ÚS 479/2013. V období do rozhodnutia o námietkach predpojatosti ústavnýsúd o veci sťažovateľky nemohol konať a rozhodovať.

Následne ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu najvyššiehosúdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedunajvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupcasťažovateľky   najprv   ústavnému   súdu   oznámil,   že   trvá   na konaní   ústneho   pojednávania,avšak následne v podaní z 8. augusta 2014 ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s upustenímod ústneho pojednávania.

Predseda   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   ústavnému   súdu   oznámil,že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predseduobchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konaloústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od nehonemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadreník sťažnosti   sp.   zn.   KP   3/2013   (Nobs   31/2014)   z   24.   júna   2014   vyslovil   názor,   ženapadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,nedošlo   k   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv,   pričom   sa   vo   svojom   vyjadreník sťažnosti venoval v prvom rade námietke sťažovateľky týkajúcej sa namietaného porušeniazákladného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1listiny a v tejto súvislosti uviedol:

«K   tejto   námietke   najvyšší   súd   uvádza,   že   opatrením   č.   Spr   162/2009-20 z 24. septembra 2009 v spojení s namietaným porušením práva na zákonného sudcu sa ústavný súd zaoberal tiež v konaní sp. zn. III. ÚS 390/2010, kde nálezom z 13. apríla 2011 rozhodol, že základné právo sťažovateľky (spoločnosti T., a. s.) nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, opatrením č. Spr 162/2009- 20 z 24. septembra 2009 porušené neboli. V odôvodnení predmetného rozhodnutia ústavný súd   uviedol,   že:   „Až   po   rozhodnutí   vo   veci   samej   možno   jednoznačne   zadefinovať,   či konanie najvyššieho súdu bolo zaťažené vadou významnou z hľadiska základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, pretože až vtedy sa stáva nespochybniteľným   a   definitívnym   zodpovedanie   otázky,   či   meritórne   rozhodnutie ovplyvňujúce   hmotnoprávne   postavenie   jeho   účastníkov   bolo   výsledkom   konania a rozhodovania sudcu (alebo sudcov ako   členov senátu) ustanoveného pre rozhodnutie prípadným   nezákonným   opatrením   predsedu   najvyššieho   súdu   o   zmene   rozvrhu   práce najvyššieho súdu, a v akej miere sa prípadne taký sudca na konaní a rozhodovaní veci podieľal.“   Najvyšší   súd   poukazuje   na   to,   že   v   prípade   uznesenia   tunajšieho   súdu zo 24. novembra 2011 sp. zn. 1 Obdo V 26/2009 sa nejedná o „meritórne rozhodnutie ovplyvňujúce   hmotnoprávne   postavenie   účastníkov   konania“.   Predmetným   uznesením najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   zrušil   dovolaním   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu č. k. 6 Obo 169/2007-380 zo 6. novembra 2008 a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie   z   dôvodu   zistenia   tzv.   inej   vady   konania,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci (dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). V zmysle ust. § 242 ods. 1 O. s. p. bol dovolací súd oprávnený (a zároveň povinný) na takéto vady prihliadať ex offo – čiže aj keď ich dovolateľ výslovne nenamietal. Túto tzv. inú vadu (odlišnú   od   vád   taxatívne   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.)   vzhliadol   dovolací   súd v nerešpektovaní ustanovení § 213 ods. 3 a 4 O. s. p. zo strany odvolacieho súdu, keď odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z iného skutkového základu než súd prvého stupňa   bez   toho,   aby   zopakoval,   resp.   doplnil   dokazovanie.   Z   uvedeného   vyplýva,   že dovolací súd sa vecou samou nezaoberal a rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil z dôvodu procesných pochybení tohto súdu bez toho, aby vyslovil záväzný právny názor, ktorým by bol odvolací súd v ďalšom konaní viazaný. Nejde pritom ani o konečné rozhodnutie vo veci, keďže konanie, v ktorom sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení žalovanej v 1. rade, nie je doposiaľ právoplatne skončené (odvolacie konanie je prerušené). Napokon najvyšší súd poukazuje tiež na to, že dovolací senát rozhodoval vec sp. zn. 1 Obdo V 26/2009 v súlade   s   vtedy   platným   rozvrhom   práce   najvyššieho   súdu   –   sťažovateľkou   namietané opatrenie č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009 nebolo ústavným súdom zrušené.»

K ďalším námietkam sťažovateľky predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššiehosúdu vo svojom vyjadrení na margo tvrdenia sťažovateľky, že dovolací súd „nevenoval dostatočnú pozornosť preskúmaniu, či tzv. iná vada, ktorú videl, sa svojimi dôsledkami skutočne prejavila na vecne nesprávnom rozhodnutí odvolacieho súdu“, poukazuje na to,„že dovolací senát rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou tohto súdu, ktorá porušenie ust. § 213 ods. 3 O. s. p. odvolacím súdom bez ďalšieho považuje za takú vadu odvolacieho konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď napríklad uznesenia najvyššieho   súdu   z   30.   septembra   2009   sp.   zn.   1   Obdo   V   54/2008,   z 31. marca   2010 sp. zn. 1 Obdo V 54/2009, z 15. mája 2013 sp. zn. 1 Obdo 14/2011 a iné). Pokiaľ ide o ďalšie   námietky   sťažovateľky,   týkajúce   sa   údajnej   arbitrárnosti   uznesenia   najvyššieho súdu   zo   24. novembra   2011   sp.   zn.   1   Obdo   V   26/2009,   dovolací   súd   poukazuje na odôvodnenie   napadnutého   uznesenia,   ktoré   podľa   jeho   názoru   zodpovedá   ústavnej požiadavke   náležitého   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia.   Z   odôvodnenia   napadnutého uznesenia nevyplýva jednostrannosť a ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.“.

K námietkam sťažovateľky smerujúcim proti uzneseniu najvyššieho súdu ako súduodvolacieho vydanému v konaní sp. zn. 5 Obo 3/2012 z 24. februára 2012, ktoré sa týkapripustenia zmeny účastníka konania na strane žalobcu v dôsledku postúpenia pohľadávky,predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že„Odvolací súd tak rozhodol na základe návrhu žalobcu (postupcu) a súhlasu postupníka, keďže k tomuto návrhu bola priložená zmluva o postúpení pohľadávky. Odvolací súd preto v súlade s ust. § 92 ods. 2, 3 O. s. p. rozhodol v zmysle návrhu, keďže mal za to, že nastala formálno   –   právna   skutočnosť   vyžadovaná   pre   takéto   rozhodnutie   podľa   Občianskeho súdneho poriadku. Odvolací súd v tomto štádiu konania nemal povinnosť hodnotiť, či sú splnené predpoklady pre takéto nástupníctvo z pohľadu hmotnoprávnej úpravy.“.

V podaní   z   29.   júla   2014   zaujal   právny   zástupca   sťažovateľky   stanoviskok vyjadreniu predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 24. júna 2014, pričomv ňom   v prvom   rade   poukázal   na   skutočnosť,   že   predseda   obchodnoprávneho   kolégianajvyššieho súdu nezaujal vo vyjadrení stanovisko ku všetkým námietkam sťažovateľky,a to najmä k námietke, že odvolací súd považoval skutkový stav zistený prvostupňovýmsúdom za správny, avšak na jeho základe dospel k odlišným právnym záverom než súdprvého stupňa, a preto odvolací súd nemohol konať v rozpore s § 213 ods. 3 OSP.

Sťažovateľka   ďalej   vo   svojom   stanovisku   uvádza,   že   pokiaľ   predsedaobchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení poukazuje na rozhodnutianajvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 Obdo   V   54/2008,   sp.   zn.   1   Obdo   V   54/2009,   sp.   zn.1 Obdo 14/2011,   v   ktorých   mal   najvyšší   súd   postupovať   rovnako   ako   v napadnutomuznesení najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, teda v zmysle právneho názoru, podľaktorého porušenie § 213 ods. 3 OSP odvolacím súdom najvyšší súd ako súd dovolací bezďalšieho považuje za takú vadu odvolacieho konania, ktorá mala za následok nesprávnerozhodnutie vo veci, v každom z najvyšším súdom označených rozhodnutí, s výnimkounapadnutého   uznesenia,   najvyšší   súd   zdôvodnil,   v   čom   vidí   nesprávnosť   rozhodnutiaodvolacieho súdu vo veci.

V ďalšej   časti   svojho   stanoviska   sťažovateľka   analyzuje   nálezy   ústavného   súdusp. zn. III. ÚS 212/2011 a sp. zn. IV. ÚS 459/2012, v ktorých bolo vyslovené porušeniezákladného práva (iného) sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi práve v súvislostis opatrením predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009, ako aj nález ústavného súdusp. zn. III. ÚS 390/2010, na ktorý poukazuje najvyšší súd vo svojom vyjadrení a z ktoréhopodľa názoru najvyššieho súdu vyplývajú odlišné závery. V súvislosti s týmto nálezompovažuje   sťažovateľka   za   podstatné,   že   vo   veci   sp.   zn.   III.   ÚS   390/2010   sťažovateľnenapádal   rozhodnutie   vydané   dovolacím   súdom,   ale   priamo   opatrenie   predsedunajvyššieho súdu č. Spr 162/2009-20 z 24. septembra 2009. Tiež poukazuje na skutočnosť,že v jej právnej veci najvyšší súd ako súd dovolací vydal rozhodnutie vo veci samej.

Vo   vzťahu   k   argumentácii   najvyššieho   súdu   týkajúcej   sa   napadnutého   uznesenianajvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sťažovateľka   uvádza,   že „Najvyšší   súd sa k dôvodom   uvádzaným   Sťažovateľ   voči   Napadnutému   rozhodnutiu   2/   vyjadril   iba vo všeobecnosti. Najvyšší súd nezdôvodnil, prečo by mala byť prípustná zmena účastníka konania v osobe žalobcu po právoplatnom rozhodnutí vo veci (čo je právny stav, ktorý by opätovne bol nastolený, ak by ústavný súd zrušil Napadnuté rozhodnutie 1/). Sťažovateľ je toho názoru, že odvolací súd mal odvolacie konanie prerušiť bez rozhodovania o zámene účastníkov na strane žalobcu. Napadnuté rozhodnutie 2/ je nadväzujúce na Napadnuté rozhodnutie 1/ a závislé od posúdenia ústavnosti Napadnutého rozhodnutia 1/. Preto ak ústavný súd zruší Napadnuté rozhodnutie 1/, mal by zrušiť aj Napadnuté rozhodnutie 2/.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   a porušeniesvojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny   každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1 K námietkam smerujúcim proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateľky smerujúcou protinamietanému porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48ods.   1   ústavy,   resp.   čl.   38   ods.   1   listiny.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   z   opatrenia   predsedunajvyššieho súdu z 24. septembra 2009 nevyplýva žiadny konkrétny dôvod, ktorý by moholbyť   podkladom   na   vykonanie   personálnych   zmien   v   dovolacom   senáte,   keďže   nie   jezaložené na obligatórnych dôvodoch vykonania zmien v rozvrhu práce v zmysle ustanovení§ 50 ods. 2 písm. d) a e) zákona o súdoch v znení účinnom ku dňu vydania označenéhoopatrenia predsedu najvyššieho súdu.

Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že 27. apríla 2009, keď bolo dovolaniesťažovateľky   doručené   najvyššiemu   súdu,   boli   členmi   senátu,   ktorému   bolo   dovolaniepridelené,   sudcovia   JUDr.   Juraj   Seman,   JUDr.   Peter   Dukes,   JUDr.   Zuzana   Ďurišová,JUDr. Anna Marková a JUDr. Jana Zemaníková.

V dôsledku opatrenia predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009 bol dovolacíspis pridelený na vybavenie predsedníčke senátu JUDr. Beate Miničovej, pričom ďalšímičlenmi dovolacieho senátu, ktorý vydal napadnuté uznesenie, boli sudcovia JUDr. JurajSeman,   JUDr.   Alena   Priecelová,   JUDr.   Ľubomíra   Kúdelová   a   JUDr.   Viera   Pepelová.Takýmto   postupom   došlo   k nahradeniu   štyroch   z   piatich   členov   dovolacieho   senátunajvyššieho súdu, ktorému bola právna vec sťažovateľky pôvodne pridelená. Z pôvodnýchčlenov senátu zostal v novo zloženom senáte len sudca JUDr. Juraj Seman.

Pokiaľ ide o pôvodnú členku dovolacieho senátu JUDr. Annu Markovú, táto bolapredsedníčkou   odvolacieho   senátu,   ktorý   rozhodoval   o   odvolaní   sťažovateľky,   a   pretos poukazom na ustanovenie § 14 ods. 2 OSP bola táto sudkyňa vylúčená z rozhodovaniao dovolaní.   Nahradenie   členky   senátu   JUDr.   Anny   Markovej   sťažovateľka   nenamietaa nevníma ho ako neprípustný zásah do jej základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Úlohou ústavného súdu bolo teda posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššiehosúdu   ako   dovolacieho   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľkyna zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny. Pre posúdenietejto otázky je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné najskôr skúmať, či boli splnenézákonné podmienky na vydanie sťažovateľkou označeného opatrenia predsedu najvyššiehosúdu a či obsah tohto opatrenia zodpovedal požiadavkám vyvoditeľným z tohto základnéhopráva.   Ak   bol   senát   dovolacieho   súdu   obsadený   nezákonným   sudcom (resp.   sudcami),je následne potrebné vyhodnotiť, či mohla mať táto skutočnosť reálny vplyv na rozhodnutievo veci (porovnaj III. ÚS 212/2011).

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   vyjadrenískutkové tvrdenia sťažovateľky o pôvodnom pridelení dovolania konkrétnemu dovolaciemusenátu   a   následnej   zmene   zloženia   dovolacieho   senátu   v   dôsledku   opatrenia   predsedunajvyššieho súdu z 24. septembra 2009 nerozporuje, v zásade sa k nim vôbec nevyjadruje.

Najvyšší súd v rámci svojej obrannej argumentácie vo vzťahu k námietke porušeniazákladného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru)poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011, pričomzdôrazňuje,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   nie   jemeritórnym   rozhodnutím   ovplyvňujúcim   hmotnoprávne   postavenie   účastníkov   konania.Vo vzťahu   k   samotnému   opatreniu   predsedu   najvyššieho   súdu   z 24.   septembra   2009najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti argumentuje tým, že „dovolací senát rozhodoval vec sp. zn. 1 Obdo V 26/2009 v súlade s vtedy platným rozvrhom práce najvyššieho súdu – sťažovateľkou namietané opatrenie č. Spr 162/2009 – 20 z 24. septembra 2009 nebolo ústavným súdom zrušené“.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že k (ne)splneniu zákonnýchpodmienok na vydanie sťažovateľkou označeného opatrenia predsedu najvyššieho súdu z 24.septembra 2009 a k jeho obsahu z pohľadu požiadaviek vyvoditeľných zo základného právana zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1dohovoru sa už vyjadril v náleze sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, keď uviedol:„Z týchto opatrení predsedu najvyššieho súdu (popri opatrení predsedu najvyššiehosúdu z 24. septembra 2009, išlo v danom prípade aj o jeho opatrenie č. Spr 101/2010-13z 3. augusta 2010, pozn.) nie je zrejmý dôvod vykonania uvedených zmien v rozvrhu prácevyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch, ktorými došlo k nahradeniuzákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu. Dôvody na vykonanie zmien rozvrhupráce, ktoré by bolo možné podriadiť pod uvedené ustanovenie zákona o súdoch, neboliuvedené   ani   v   žiadnom   z   vyjadrení   predsedu   najvyššieho   súdu   k   sťažnosti   doručenejústavným súdom...

V okolnostiach predloženej veci vydaním označených opatrení predsedu najvyššiehosúdu došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po pridelení veci na jejprerokovanie a rozhodnutie. V sťažovateľkinej veci konal senát v zložení, ktorý však podľaústavného súdu nezodpovedal požiadavkám kladeným zákonom o súdoch na zákonnéhosudcu   (zákonných   sudcov).   Predovšetkým   je   nevyhnutné   konštatovať,   že   k   zmenev obsadení   senátu   O-V   najvyššieho   súdu   prerokúvajúceho   sťažovateľkinu   vec   nedošlozo zákonom predpokladaných dôvodov. Zákon o súdoch totiž nepočíta so zmenou rozvrhupráce súdu z iných dôvodov ako tých, ktoré sú uvedené v zákone, a to dokonca s takýmidôsledkami, že aktom riadenia predsedu súdu vlastne dôjde k podstatnej zmene v obsadenísenátu v už pridelenej veci. Takéto zmeny v rozvrhu práce by sa dali označiť prinajmenšomza účelové.“

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   ďalej   v súlade   so   svojou   ustálenoujudikatúrou   (okrem   III.   ÚS   212/2011   pozri   tiež   IV.   ÚS   116/2011,   IV.   ÚS   459/2012,IV. ÚS 170/2014) zdôrazňuje, že z obsahu základného práva na zákonného sudcu (čl. 48ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny) a v nadväznosti na to zo základných zásad činnostisúdov ustanovených zákonom o súdoch, osobitne zohľadňujúc účel a zmysel zakotveniazásady uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete zákona o súdoch, podľa ktorej ak rozhoduje súdv senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konaniea rozhodovanie   v   senáte,   je   nevyhnutné   konštatovať,   že   vydaním   zmien   a   doplnkovv rozvrhu   práce   nemožno   bez   zákonom   predpokladaných   dôvodov   meniť   personálnezloženie senátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadou prideľovaniavecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčenýsvojvoľný a účelový výber sudcov.

Hoci   pravidlo   o   zákaze   zmeny   personálneho   obsadenia   senátu   vo   veciachuž pridelených   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   bolo   v   zákone   o   súdoch   explicitnezavedené až   s   účinnosťou   od   1.   mája   2011   (§   51a   ods.   3   zákona   o   súdoch   „zmenamiv rozvrhu práce sa nesmie zmeniť personálne obsadenie senátu vo veciach už pridelených naprejednanie a rozhodnutie...“), toto pravidlo vyplývalo, resp. bolo vyvoditeľné zo zásadyvyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu prácea napokon aj zo zmyslu a účelu základného práva na zákonného sudcu aj pred účinnosťouzákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcocha prísediacich   a   o   zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisova ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.

Za senát zložený zo zákonných sudcov možno považovať len senát zložený zo sudcovpríslušného   súdu,   ktorí   tvorili   tento   senát   v   čase   pridelenia   veci.   Ústavnej   zásadeneodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcupodľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a čl. 38 ods. 1 listiny), nezodpovedá prípad, ak zákonný sudcasenátu,   ktorému   bola   vec   pridelená   na   prerokovanie   a   rozhodnutie,   bol   zmenenýbez splnenia   zákonných   predpokladov   na   vykonanie   takejto   zmeny   neskoršie   vydanýmrozvrhom   práce   ako   riadiacim   aktom   predsedu   súdu   (prípadne   jeho   zmenamia doplneniami). K zmene v zložení senátov vo veciach už pridelených na prerokovaniea rozhodnutie by malo dochádzať v zásade len výnimočne.

V dôsledku uvedených úvah v konaniach vedených pod sp. zn. III. ÚS 212/2011,sp. zn. IV. ÚS 116/2011, sp. zn. IV. ÚS 459/2012 a tiež sp. zn. IV. ÚS 170/2014 ústavnýsúd   po   zisteniach,   že   v týchto   konaniach   sa   na   konaní   a   rozhodovaní   veci   zúčastnilnezákonný sudca (sudcovia), a konštatovaniach, že jeho (ich) účasť v príslušnom konanívedenom   najvyšším   súdom   mala   reálny   vplyv   na   rozhodnutie   vo   veci,   vyslovil,   žev označených konaniach napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo k porušeniuzákladného práva sťažovateľov na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38ods. 1 listiny.

Ústavný súd nenašiel argumenty na to, aby sa vo veci sťažovateľky odchýlil od svojejdoterajšej ustálenej rozhodovacej praxe a názorov v nej vyslovených. V tejto súvislostiústavný súd považuje za potrebné sumarizovať svoje skutkové zistenia v predmetnej veci:

1.   Sťažovateľka   priložila   k sťažnosti   fotokópiu   prípisu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.Spr 69/2012   z   30.   januára   2012   adresovaného   právnemu   zástupcovi   sťažovateľkya označeného ako „Odpoveď na žiadosť o sprístupnenie informácií“, v ktorom sa uvádza, že«Personálne zloženie dovolacieho senátu O – V (prejednávajúci a rozhodujúci o všetkých dovolaniach účastníkov proti rozhodnutiam vydaným senátmi obchodnoprávneho kolégia NS SR podľa § 10a ods. 2 O. s. p., ObdoV; súčasne rozhodujúci o všetkých mimoriadnych dovolaniach proti rozhodnutiam vydaným senátmi obchodnoprávneho kolégia NS SR podľa § 10a ods. 4 O. s. p., MobdoV), v čase nápadu veci na tunajší (27. apríla 2009) bolo nasledovné:   1. JUDr.   Juraj   Seman,   2. JUDr. Peter   Dukes,   3.   JUDr.   Zuzana   Ďurišová, 4. JUDr. Anna Marková, 5. JUDr. Jana Zemaníková. V prípade, ak niektorý z menovaných stálych členov „päťčlenného“ senátu nemohol byť predsedom alebo členom senátu, dopĺňal sa   senát   postupne   striedavo   z náhradníkov,   ktorými   boli:   JUDr.   Ľubomíra   Kúdelová, JUDr. Beáta Miničová, JUDr. Viera Pepelová a JUDr. Alena Priecelová.

Po opatrení o zmene Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2009   z   24.   septembra   2009,   č.   Spr.   162/2009-20,   s   účinnosťou   od   1.   októbra   2009, vec sp. zn. 1 ObdoV/26/2009 bola pridelená predsedníčke senátu JUDr. Beate Miničovej. Ďalšími členmi senátu boli JUDr. Juraj Seman, JUDr. Alena Priecelová, JUDr. Ľubomíra Kúdelová a JUDr. Viera Pepelová.».

2.   Súčasťou   označeného   prípisu   najvyššieho   súdu   je   aj   opatrenie   predsedunajvyššieho   súdu   z 24.   septembra   2009.   V   zhode   so   svojimi   závermi   vyslovenýmiv predchádzajúcich veciach ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že z označeného opatreniapredsedu najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania uvedených zmien v rozvrhupráce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch, ktorými došlo k nahradeniuzákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu, a rovnako tieto dôvody nie sú uvedenéani   vo   vyjadrení   predsedu   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   k   sťažnostisťažovateľky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jehozákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Základné   právo   na   zákonného   sudcu   predstavuje   v   právnom   štáte   jednuzo základných   garancií   nezávislého   a   nestranného   rozhodovania   súdu   a   sudcu.Toto základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho vecibude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel,ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivýmsudcom tak, aby bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy a aby bolvylúčený   (z rôznych   dôvodov   a   pre   rozličné   účely)   výber   sudcov   „ad   hoc“(m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) jetak jedným zo základných predpokladov na naplnenie podmienok spravodlivého procesu(m. m. IV. ÚS 345/09).

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vecprerokovať a rozhodnúť o nej, bol obsadený spôsobom, ktorý by sa dal označiť za svojvoľnýalebo   prinajmenšom   za   účelový.   Toto   základné   právo   je   konkretizované   v procesnýchkódexoch   a   pre   posudzovaný   prípad   v   Občianskom   súdnom   poriadku   a v predpisochupravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.

Z   týchto   zákonných   úprav   vyplýva,   že   pojem   zákonného   sudcu   je   definovanýviacerými   na   seba   nadväzujúcimi   kritériami,   ktoré   súčasne   tvoria   navzájom   prepojenégarancie reálneho obsahu tohto základného práva.

K týmto kritériám patrí v prvom rade vecná, funkčná a miestna príslušnosť súdov.Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone o súdochvymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z trocha viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebosenátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý ustanovujezákon (IV. ÚS 116/2011).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu trebapovažovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   ustanovené   predpoklady   na   výkon   sudcovskejfunkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jehofunkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom prácesúdu (III. ÚS 116/06).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa právzaručených   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vyplýva,   že   zákonnosť   súdu   musí   byť   okrem   inéhozaložená   na   jeho   zložení.   Súd   zriadený   zákonom   musí   byť   teda   obsadený   zákonnýmspôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciusudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a rozvrhom práce na konaniea rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami súvšetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonaťlen v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 18 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o súdoch sa senát najvyššieho súduskladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu. Ak rozhoduje o riadnych alebomimoriadnych   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   senátov   najvyššieho   súdu,skladá sa senát najvyššieho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov.

Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdovv oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch sa na účely tohto zákona rozvrhom práce rozumieakt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečovanívýkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 písm. d) a e) zákona o súdoch (v platnom a účinnom znení) rozvrhpráce   obsahuje...   d)   spôsob   a   podmienky   vykonania   zmien   v   rozvrhu   práce   v   prípadedlhodobej   neprítomnosti   sudcu   a   ak   sa   zmení   personálne   obsadenie   súdu,   e)   spôsoba podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce z dôvodu výrazných rozdielov v pracovnomzaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli z objektívnych dôvodovv priebehu kalendárneho roka.

Podľa   §   50   ods.   2   písm.   d)   a   e)   zákona   o   súdoch   (v   znení   relevantnompre preskúmanie a rozhodnutie o veci sťažovateľky) rozvrh práce obsahuje... d) spôsoba podmienky vykonania zmien v rozvrhu práce v prípade dlhodobej neprítomnosti sudcua ak   sa   zmení   personálne   obsadenie   súdu,   e)   spôsob   a   podmienky   vykonania   zmienv rozvrhu práce z dôvodu výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverenýchzamestnancov súdu, ktoré vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určenépodľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom,samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkova programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosťovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch (v platnom a účinnom znení)náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkovschválených   ministerstvom   sa   podľa   rozvrhu   práce   alebo   jeho   zmeny   prerozdeľujú   užpridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bolavec pridelená,

b)   zmeny   v   obsadení   súdu   sudcami,   a   to   vrátane   zmeny   v   dôsledku   dočasnéhopridelenia sudcu,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovaniavo veci vylúčený.

Podľa   §   51   ods.   4   písm.   a)   až   d)   zákona   o   súdoch   (v   znení   relevantnomna preskúmanie   a   rozhodnutie   o   veci   sťažovateľky)   náhodným   výberom   pomocoutechnických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom sa podľarozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej šesť týždňov presahujúcej neprítomnosti zákonného sudcu, ktorému bolavec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovaniavo veci vylúčený.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bolzabezpečený   výkon   súdnictva.   Pri   tvorbe   rozvrhu   práce   je   povinný   rešpektovať   zásadurovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.

Podľa § 52 ods. 4 zákona o súdoch rozvrh práce vydá predseda súdu s uvedenímpripomienok a výhrad sudcovskej rady bezodkladne po jeho prerokovaní v sudcovskej rade,najneskôr však do 15. decembra kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku,na   ktorý   je   rozvrh   práce   určený.   Rozvrh   práce   sa   zverejňuje   spolu   so   stanoviskomsudcovskej rady.

Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch zmeny a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajúsudcov a súdnych úradníkov poverených konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súduspôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade.

Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu vydaného jeho plénom podľa§ 20,   §   24,   §   45   ods.   3   a   §   50   zákona   o   súdoch   a   uverejneného   v   Zbierke   zákonovSlovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z. zákonným sudcom je na najvyššom súde sudca,ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanieo prejednávanej veci. V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednaťa rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu. Namiesto sudcu, ktorý bolv určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľaosobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia vecitýmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce,ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti. Zmenu v osobe zákonného sudcumožno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.

V   okolnostiach   predloženej   veci   vydaním   opatrenia   predsedu   najvyššieho   súduz 24. septembra 2009 došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po prideleníveci na jej prerokovanie a rozhodnutie. Z pôvodného päťčlenného dovolacieho senátu ostalpo zmene v zložení senátu iba jediný člen senátu, sudca JUDr. Juraj Seman. Nahradeniepôvodnej členky senátu JUDr. Anny Markovej sťažovateľka nenamieta, keďže táto bolapredsedníčkou   odvolacieho   senátu,   ktorý   rozhodoval   o   odvolaní   sťažovateľky,   a   pretos poukazom na ustanovenie § 14 ods. 2 OSP bola táto sudkyňa vylúčená z rozhodovaniao dovolaní. Z už uvedeného je zrejmé, že pri nahradení troch členov dovolacieho senáturozhodujúceho o dovolaní sťažovateľky neboli splnené zákonné predpoklady pre zmenuzloženia senátu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   vo   veci   sťažovateľky   konaldovolací   senát   najvyššieho   súdu   v   takom   zložení,   ktoré   nezodpovedá   požiadavkámkladeným zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov), keďže k zmenámv zložení   príslušného   senátu   najvyššieho   súdu   nedošlo   zo   zákonom   predpokladanýchdôvodov.

Argumenty uvedené vo vyjadrení predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššiehosúdu k sťažnosti nemožno podľa názoru ústavného súdu akceptovať.

Pokiaľ najvyšší súd poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 390/2010z 13. apríla 2011, ktorým bolo vyslovené, že základné právo sťažovateľky čl. 48 ods. 1ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny a jej právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonomzaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pred najvyšším súdom pod sp. zn.1 M Obdo   V   22/2008   opatrením   predsedu   najvyššieho   súdu   z   24.   septembra   2009a opatrením   predsedu   najvyššieho   súdu   č.   Spr.   101/2010-13   Spr. 1321/2009z 3. augusta 2010 o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010 porušené neboli,ústavný súd v prvom rade poukazuje na zásadný rozdiel spočívajúci v tom, že v konanívedenom pod sp. zn. III. ÚS 390/2010 sťažovateľka tvrdila, že k neprípustnému zásahudo jej   základného   práva   na   zákonného   sudcu   malo   dôjsť   priamo   opatreniami   predsedunajvyššieho súdu o zmene rozvrhu práce najvyššieho súdu, a nie rozhodnutím najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu v jej právnej veci. Podstatná je tiež skutočnosť, že vo vecivedenej pod sp. zn. III. ÚS 390/2010 najvyšší súd ako dovolací súd v čase rozhodovaniaústavného súdu o sťažnosti o dovolaní ešte nerozhodol. Práve z dôvodu, že v tejto veci(III. ÚS 390/2010) bolo sťažnosťou napadnuté priamo opatrenie predsedu najvyššieho súduústavný   súd   nevyslovil   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv   s poukazom   na   to,že k neprípustnému zásahu do jej práv by mohlo prípadne dôjsť až rozhodnutím najvyššiehosúdu o dovolaní sťažovateľky.

Je   tiež   potrebné   uviesť,   že   nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   212/2011z 18. októbra 2011 bolo vyslovené, že základné právo sťažovateľky (tej istej sťažovateľkyako vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 390/2010, pozn.) na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavya podľa   čl. 38   ods. 1   listiny   a právo   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1dohovoru boli porušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdoV 22/2008 (išloo identickú   právnu   vec,   aká   bola   predmetom   preskúmavania   v   konaní   vedenompod sp. zn. III. ÚS 390/2010, pozn.) z 30. novembra 2010 a označený rozsudok najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu bol zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Závery, pre ktoré ústavný súd nevyslovil porušenie (inou) sťažovateľkou označenýchpráv   v náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   390/2010   z   13.   apríla   2011,   nie   sú   teda   na   právnu   vecsťažovateľky   preskúmavanú   v tomto   konaní   aplikovateľné,   a to   predovšetkým   preto,že sťažovateľka netvrdí, že k zásahu do jej základného práva na zákonného sudcu došlo(priamo) opatrením predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra 2009.

Rovnako za irelevantný považuje ústavný súd aj argument najvyššieho súdu o tom,že zmeny v rozvrhu práce vykonané opatrením predsedu najvyššieho súdu z 24. septembra2009 je potrebné považovať za zákonné, keďže nebolo ústavným súdom zrušené. Ústavnýsúd v náleze sp. zn. III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011 totiž uviedol, že prípadné zrušenieoznačeného opatrenia predsedu najvyššieho súdu ústavným súdom by nemalo nijaký vplyvna v tomto konaní napadnuté právoplatné rozhodnutie najvyššieho súdu ako dovolaciehosúdu, a teda by nijakým spôsobom neovplyvnilo právne postavenie sťažovateľky.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môžezároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd vzhľadom na bod 1 výroku tohtonálezu zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a zároveň hov záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky vrátil najvyššiemu súdu ako dovolaciemusúdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom   postupe   bude   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   súd   viazaný   týmtorozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením tohto nálezu(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde), pričom bude zároveň viazaný právnymi názormiústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). V tejtosúvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   nie   je   jeho   úlohou   poskytnúť   najvyššiemu   súdukonkrétny   návod,   ako   sa   má   v ďalšom   konaní   vysporiadať   so   skutočnosťou,   že   o vecisťažovateľky rozhodol príslušný senát najvyššieho súdu v nezákonnom zložení. Riešenie,ktoré zvolí najvyšší súd pri svojom ďalšom postupe, však musí zodpovedať podstate, obsahua účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 1ústavy   a čl.   38   ods.   1   listiny,   ako   aj   prostredníctvom   príslušných   ustanovení   zákonao súdoch.

Vo   vzťahu   ďalším   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   sa   namietaného   porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   ústavný   súdvychádzal zo zásady minimalizácie zásahov do súdneho rozhodovania, ktorú štandardneuplatňuje vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 186/08), ako aj z právnych dôsledkovvyplývajúcich z bodov 1 a 2 výroku tohto nálezu. Vzhľadom na skutočnosť, že bodom 2výroku tohto nálezu zrušil napadnutý rozsudok a vrátil ho najvyššiemu súdu na ďalšiekonanie, ktorý bude musieť o veci sťažovateľky v senáte, ktorého personálne zloženie musízodpovedať požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na zákonného sudcu podľačl. 48   ods.   1   ústavy   a   čl.   38   ods.   1   listiny,   opätovne   konať   a   rozhodnúť,   bolo   byneprimeraným zasahovaním do právomoci najvyššieho súdu, ak by ústavný súd v tomtonáleze zaujal meritórne stanovisko k veci, o ktorej bude najvyšší súd opätovne rozhodovať.Ústavný   súd   preto   v   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   nevyhovel   [obdobnepozri IV. ÚS 459/2012 (bod 6 výroku tohto nálezu)].

II.2 K námietkam smerujúcim proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

Keďže   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   napadnutým   uznesením   zrušil   rozsudoknajvyššieho súdu zo 6. novembra 2008 a vrátil vec najvyššiemu súdu ako odvolaciemusúdu,   ktorý   v ďalšom   priebehu   konania   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   akoodvolacieho   súdu   sp.   zn.   5 Obo 3/2012   z   24.   februára   2012   pripustil   zmenu   na   stranežalobcu podľa § 92 ods. 2 a 3 OSP s tým, že z konania vystúpil žalobca a na jeho miestovstúpil nový žalobca, napadla sťažovateľka sťažnosťou aj označené uznesenie najvyššiehosúdu ako odvolacieho súdu.

Sťažovateľka v tejto súvislosti predovšetkým tvrdí, že pokiaľ ústavný súd vyhovie jejsťažnosti   v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia najvyššieho   súdu ako dovolaciehosúdu, bude nevyhnutné zrušiť aj napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako odvolaciehosúdu   vzhľadom   na   ich   vzájomnú   súvislosť.   Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   v   dôsledkupostúpenia   pohľadávky   zo   žalobcu   ako   postupcu   na   nového   žalobcu   ako   postupníka,ku ktorému   došlo   ešte   24.   augusta   2009,   teda   pred   rozhodnutím   najvyššieho   súduv dovolacom konaní, nebol už žalobca v čase vydania napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu ako dovolacieho súdu nositeľom tvrdenej pohľadávky a práv z nej vyplývajúcich.

Sťažovateľka tiež poukazuje na vnútorný rozpor zmluvy o postúpení pohľadávky, keďtáto na jednej strane zaväzovala postupcu, aby do 60 dní oznámil sťažovateľke postúpeniepohľadávky, čo by s poukazom na § 530 ods. 1 vetu druhú Občianskeho zákonníka viedlo ktomu, že postupca by bol povinný preukázať sťažovateľke súhlas postupníka s vymáhanímpohľadávky,   túto   skutočnosť   by   postupca   mohol   preukázať   iba   tak,   že   by   sťažovateľkesprístupnil zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá v čl. VI bode 4 obsahuje predmetnýsúhlas, čo však je v rozpore s čl. VI bodom 7, ktorý smeruje k zákazu sprístupňovaniaobsahu zmluvy o postúpení tretím osobám.

Keďže ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľky nebyťodňatý   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a čl.   38   ods.   1   listiny   a zrušilnapadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu (body 1 a 2 výroku tohtonálezu), musel zároveň vysloviť aj porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesenímnajvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   pretože   je   neprípustné,   aby   v právoplatneskončenej veci (takouto sa vec sťažovateľky stáva v dôsledku bodu 2 výroku tohto nálezu,pozn.) bolo rozhodované o zmene na strane žalobcu (bod 3 výroku tohto nálezu), a zároveňoznačené uznesenie v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy zrušil (bod 4 výroku tohto nálezu). Vzhľadom na tento záver ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšíminámietkami sťažovateľky smerujúcimi proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu akoodvolacieho súdu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jejvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom Advokátskou kanceláriouBIZOŇ   &   PARTNERS,   s.   r.   o.,   Hviezdoslavovo   námestie   25,   Bratislava,   konajúcouprostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Bizoňa. Ústavný súd pri rozhodovanío priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnancahospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, pretože úkonyprávnej   služby,   za   ktoré   priznal   úhradu,   boli   vykonané   v   roku   2012,   ako   aj   z   výškypriemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok2013, ktorá bola 804 €, pretože jeden z úkonov právnej služby, za ktoré priznal úhradu,bol vykonaný   v   roku   2014.   Úhradu   priznal   za   štyri   úkony   právnej   služby   (prevzatiea prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, doplnenie sťažnosti z 2. apríla 2012, vyjadreniez 29. júla 2014) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhláškyMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradáchadvokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len„vyhláška“), a to za každý úkon urobený v roku 2012 po 127,16 € a za úkon urobenýv roku 2014   v sume   134 €,   t.   j.   spolu   515,48   €,   čo   spolu   s   režijným   paušálom   trikrátpo 7,63 € a jedenkrát 8,04 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 546,41 €. K priznanejúhrade trov bolo potrebné pripočítať 20 % daň z pridanej hodnoty v sume 109,32 €, keďžeadvokát   je   platcom   DPH.   Priznanú   úhradu   trov   konania   v celkovej   sume   655,73   €   jenajvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§   31a   zákonao ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) (bod 5 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2014