znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 479/2012-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   decembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti J. M., M., zastúpenej advokátom JUDr. Š. P., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 241/2006, za účasti Okresného súdu Trebišov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Trebišov   v konaní vedenom pod   sp.   zn. 10 C 241/2006   p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Trebišov p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 241/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   jej j e   Okresný   súd   Trebišov p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trebišov j e   p o v i n n ý J. M. uhradiť trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Š. P., H., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2012 doručená sťažnosť J. M., M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 241/2006 o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy s príslušenstvom.

Sťažovateľka na základe prípisu ústavného súdu zo 4. apríla 2012 požiadala Centrum právnej   pomoci   v K.   o ustanovenie   právneho   zástupcu,   ktoré   jej   žiadosti   vyhovelo rozhodnutím sp. zn. 2 N 1787/12 z 3. júla 2012, priznalo jej nárok na poskytnutie právnej pomoci a určilo jej na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. Š. P., H.

Sťažovateľka vo svojej doplnenej sťažnosti okrem iného uviedla:

„Okresný   súd   v   Trebišove   konal   vo   veci   môjho   žalobného   návrhu   pod   číslom 10 C/241/2006. Dňa 28. 5. 2007 vo veci samej rozhodol rozsudkom....

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu som podala odvolanie. Toto prejednal ako odvolací súd Krajský súd v Košiciach s tým, že:

Potvrdil rozsudok v časti o zamietnutí návrhu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru,   o   určenie,   že   pracovný   pomer   medzi   účastníkmi   trvá   a   o   náhradu   mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

Zrušil rozsudok v časti o zamietnutie návrhu o zaplatenie mzdy za september 2006 a o určenie neplatnosti dohody o úhrade výdavkov spojených s preškolením a zrážkach zo mzdy vo výške 3.000 Sk, ako aj vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po vrátení veci prvostupňovému súdu tento až dňa 3. 1. 2012 vo veci samej vytýčil termín   pojednávania,   keď   predtým   dva   roky   vôbec   nekonal,   hoci   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.   Priznanie   si   neodôvodnených   prieťahov   v   konaní   vyplynulo   aj   z   písomnosti Okresného súdu Trebišov zo dňa 23. 1. 2012, v zmysle ktorej došlo k prieťahom v roku 2010 a 2011 z dôvodu práceneschopnosti sudcu s tým, že v senáte 10 C sa veci neprejednávali.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľky J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie, aby vec bola prejednaná v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/241/2006 bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Okresnému   súdu   Trebišov   prejednať a rozhodnúť vo veci vedenej na tomto súde pod sp.   zn. 10 C/241/2006 bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke J. M. primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 eur (slovom: desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Trebišov povinný uhradiť sťažovateľke do 60 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Trebišov   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   J.   M.   trovy   konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za dva úkony a to za prevzatie veci v sume 127,16 eur + 7,63 eur paušál, ako i za spísanie sťažnosti 127,16 eur + 7,63 eur paušál do rúk jej právneho zástupcu JUDr. Š. P. v lehote do 60 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   sú   splnené   všetky   ústavné a zákonné   predpoklady   na   prijatie   sťažnosti   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie,   a   preto uznesením č. k. IV. ÚS 479/2012-16 z 18. septembra 2012 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie [§ 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 8. októbra 2012 vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z   25.   októbra   2012 (1 SprV. 597/2012 doručenom ústavnému súdu 2. novembra 2012) okrem iného uviedla:„Pod spisovou značkou 10 C 241/2006 sa v súčasnej dobe vedie na tunajšom súde konanie   J.   M.   proti   bývalému   zamestnávateľovi   S.,   spol.   s   r.   o.   o zaplatenie   mzdy   za september 2006 a určenie neplatnosti dohody o úhrade výdavkov spojených s preškolením a zrážkach zo mzdy vo výške 3.000,- Sk.

Tento nárok bol uplatnený menovanou na pojednávaní dňa 28. 05. 2007 v spore o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru sp. zn. 10 C 241/2006, súd uznesením pripustil rozšírenie žalobného návrhu.

Ohľadom neplatnosti skončenia pracovného pomeru je vec právoplatne ukončená rozsudkom   tunajšieho   súdu   10   C   241/2006-42   zo   dňa   28.   05.   2007   v   spojení   s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co 51/2008-80 zo dňa 21. 10. 2008 a po odmietnutí dovolania voči druhostupňovému rozsudku Najvyšším súdom SR v zmysle jeho rozhodnutia 5 Cdo 136/2009 zo dňa 29. 10. 2009.

Spis   bol   tunajšiemu   súdu   vrátený   z   dovolacieho   konania   dňa   25.   11.   2009.   Od uvedeného dátumu už súd konal len vo veci zaplatenia mzdy za september 2006 a iné. Na   objasnenie   ďalšieho   postupu   súdu   ohľadom   prejednania   tohto   nároku navrhovateľky   J.   M.   Vám   zasielame   vyjadrenie   vec   prejednávajúcej   sudkyne,   ktorá poukázala na svoje zdravotné problémy v roku 2010 a v roku 2011.“

Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla: „Predmetná vec na Okresný súd Trebišov napadla dňa 19. 10. 2006. Súd rozhodol rozsudkom dňa 28. 05. 2007. Navrhovateľka proti tomu rozsudku podala odvolanie dňa 23. 7. 2007. Krajský súd v Košiciach rozsudkom 1 Co/51/2008-80, zo dňa 21. 10. 2008 potvrdil   rozsudok   súdu   I.   stupňa   v   časti   o   zamietnutí   návrhu   o   neplatnosť   skončenia pracovného pomeru, o určenie, že pracovný pomer medzi účastníkmi trvá a o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Zrušil rozsudok v časti o zamietnutí návrhu o zaplatenie mzdy za september 2006 a o určenie neplatnosti dohody o úhrade výdavkov spojených s preškolením a zrážkach zo mzdy vo výške 3 000,- Sk, ako aj vo výroku o trovách konania.

Dňa   12.   1.   2009   bolo   doručené   do   podateľne   tunajšieho   súdu   dovolanie navrhovateľky voči rozhodnutiu Krajského súdu v Košiciach, č. k. 1 Co/51/2008-80. Uznesením   sp.   zn.   10   C/241/2006-92   zo   dňa   17.   2.   2009   Okresný   súd   Trebišov ustanovil   navrhovateľke   zástupcu   z   radov   advokátov,   JUDr.   Z.   G.,   na zastupovanie   v dovolacom konaní. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 1. 2009. Dňa 30. 3. 2009 bol spis zaslaný Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie o dovolaní.

Uznesením   sp.   zn.   5   Cdo/136/2009-104,   zo   dňa   29.   10.   2009   Najvyšší   súd   SR, rozhodol, že dovolanie odmieta.

Spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 25. 11. 2009. V tom čase boli v mojom senáte vyterminované veci až do mesiaca máj 2010.

Dňa 13. 9. 2011 bolo tunajšiemu súdu doručené podanie navrhovateľky, zastúpenej splnomocneným   zástupcom,   JUDr.   V.   H.,   ktorým   urgovali   doručenie   rozhodnutia Najvyššieho súdu SR.

Vo veci bolo nariadené pojednávanie 10. 11. 2011 na deň 3. 1. 2012 o 11.00 hod. Listom zo dňa 28. 12. 2011, doručené tunajšiemu súdu dňa 2.   1.   2012,   navrhovateľka prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu,   ospravedlnili   svoju   neúčasť   na   pojednávaní určenom na deň 3. 1. 2012 s tým odôvodnením, že im nebol doručený rovnopis rozhodnutia Najvyššieho   súdu   o   výsledku   dovolacieho   konania.   Advokátka   im   doručila   akúsi fotokópiu /čl. 114/. Na predmetnú požiadavku navrhovateľky súd odpovedal listom zo dňa 23. 1. 2012 a zároveň im súd zaslal rovnopis uznesenia Najvyššieho súdu SR. Bolo jej vysvetlené, že Okresný súd Trebišov, nedoručoval navrhovateľke toto rozhodnutie z toho dôvodu,   lebo   bola   zastúpená   advokátkou   v   dovolacom   konaní   a   Okresný   súd   Trebišov rozhodnutie Najvyššieho súdu SR doručil JUDr. Z. G., ktorá zastupovala navrhovateľku. Uznesením sp. zn. 10 C/241/2006-118 zo dňa 23. 1. 2012 súd vyzval navrhovateľku a jej splnomocneného zástupcu na odstránenie vád podania zo dňa 13. 10. 2006 v časti náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Na túto výzvu navrhovateľka reagovala listom zo dňa 5. 2. 2012, ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu 8. 2. 2012. Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 22. 3. 2012 o 13. 30 hod. Na predmetné pojednávanie navrhovateľka a jej splnomocnený zástupca sa nedostavili. Listom zo dňa 19. 3. 2011, ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 22. 3. 2012 /čl. 123/, ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní a žiadali pojednávanie odročiť. Nesúhlasili, aby súd konal a rozhodol v ich neprítomnosti. Z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie odročené na neurčito.

V   čase,   keď   navrhovateľka   a   jej   splnomocnený   zástupca   požiadali   o   odročenie pojednávania zo dňa 22. 3. 2012, boli v mojom senáte 10 C vytermínované veci až do 30. 6. 2012. V mesiacoch júl, august 2012 som čerpala dovolenku. V mesiaci september som termínovala veci prejednávané v mojom senáte na mesiace september, október, november 2012. V predmetnej veci je nariadené pojednávanie na deň 9. 11. 2012.

V roku 2010 som ochorela, mala som vážne zdravotné problémy, ktoré som riešila čiastočne dovolenkou a čiastočne práceneschopnosťou. V mesiacoch júl, august 2010 som čerpala dovolenku. Od 8. 11. 2010 – 16. 12. 2010 som bola práceneschopná. Od 17. 12. 2010 – 31. 12. 2010 som čerpala dovolenku. V januári 2011 som nastúpila do práce, študovala som veci, ktoré mi napadli do senátu a terminovala som pojednávania. V marci 2011, došlo k zhoršeniu môjho zdravotného stavu. Od 14. 3. 2011 do 29. 4. 2011 som bola práceneschopná. Po nástupe do zamestnania som prejednávala veci, ktoré som už mala vyterminované   ešte   pred   nástupom   na   PN.   V   mesiacoch   júl,   august   2011   som   čerpala dovolenku. Od 13. 9. 2011 – 4. 10. 2011 som bola práceneschopná. Od 11. 11. 2011 – 30. 11. 2011, od 19. 12. 2011 – 28. 12. 2011, som čerpala dovolenku.“

Podpredsedníčka okresného súdu ďalej tiež uviedla, že okresný súd netrvá na ústnom pojednávaní vo veci tejto sťažnosti.

Ústavný   súd   7.   novembra   2012   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   aby   sa vyjadril k stanovisku okresného súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného pojednávania. Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   vyjadrení   k   stanovisku   okresného   súdu zo 16. novembra   2012   (doručeného   ústavnému   súdu   20.   novembra   2012)   okrem   iného uviedol:

„Pridržiavam   sa   obsahu   podanej   sťažnosti   pre   porušenie   základného   práva sťažovateľky v bode III. tejto sťažnosti.

I zo samotnej písomnosti Okresného súdu Trebišov zo dňa 23. 1. 2012 totiž vyplýva, že k prieťahom došlo v roku 2010 a 2011 z dôvodu práceneschopnosti sudcu s tým, že v senáte 10 C sa veci neprejednávali, čo je neakceptovateľné.“

Právny zástupca sťažovateľky zároveň uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania sťažnosti.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   to   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo   sťažnosti,   z   vyjadrenia   podpredsedníčky   okresného   súdu,   zákonnej   sudkyne a z predloženého   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   241/2006   ústavný   súd   zistil,   že navrhovateľka 19. októbra 2006 doručila okresnému súdu žalobu o vyslovenie neplatnosti pracovného pomeru a o náhradu mzdy s príslušenstvom proti S., spol. s r. o. S.

Sťažovateľka   na   základe   výzvy   okresného   súdu   18.   januára   2007   zmenila   petit žaloby.

Okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   22.   január   2007,   ktoré   sa   uskutočnilo v neprítomnosti   odporcu   a   jeho   právneho   zástupcu.   Na   tomto   pojednávaní   okresný   súd vypočul   sťažovateľku   a   jej   právneho   zástupcu   a   odročil   pojednávanie   na   neurčito. Na ďalšom   pojednávaní   nariadenom   na   30.   marec   2007   sa   nezúčastnila   sťažovateľka a odporca,   konalo sa za účasti právnych zástupcov   strán. Právny zástupca sťažovateľky ospravedlnil jej neúčasť zo zdravotných dôvodov a súhlasil s tým, aby okresný súd konal v jej   neprítomnosti.   Po   vypočutí   právnych   zástupcov   účastníkov   konania   okresný   súd odročil   pojednávanie   na   neurčito   na   účely   ďalšieho   dokazovania,   pričom   poskytol účastníkom konania lehotu 20 dní na označenie dôkazov, ktoré v predmetnej veci navrhujú vykonať.

Právny zástupca odporcu predložil okresnému súdu 5. apríla 2007 zoznam priamych nadriadených navrhovateľky.

Okresný súd na pojednávaní nariadenom na 28. máj 2007 vypočul predvolaných svedkov, vyhlásil dokazovanie za skončené a vyhlásil rozsudok č. k. 10 C/241/2006-42, ktorým návrh sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podala   17.   júla   2007 odvolanie   Krajskému   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a   podala   aj   sťažnosť a námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni.

Okresný   súd   vyzval   10.   septembra   2007   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku   za   podanie   námietky   zaujatosti   do   10   dní   od   doručenia   výzvy,   ako   aj   na vyjadrenie, či súhlasí s rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.Sťažovateľka   sa   vyjadrila   listom   z   19.   septembra   2007,   v   ktorom   požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov a nesúhlasila s tým, aby odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Okresný   súd   7.   novembra   2007   požiadal   sťažovateľku,   aby   v   lehote   7   dní špecifikovala   svoje   priemerné   mesačné   náklady   a   predložila   k   tomu   listinné   dôkazy. S výzvami sa obrátil aj na Obecný úrad v H.

Právny   zástupca   sťažovateľky   podaním   zo   14.   novembra   2007   namietol   postup okresného súdu, ktorý vymáha od sťažovateľky zaplatenie súdneho poplatku, vzhľadom na to, že podľa neho ide o konanie, ktoré je oslobodené od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   C/241/2006-71   z   20.   decembra   2007   priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov.

Zákonná sudkyňa sa 5. februára 2008 vyjadrila k námietke zaujatosti sťažovateľky tak, že sa necíti byť zaujatá v predmetnej veci, a predložila spis s odvolaním sťažovateľky krajskému súdu. Spis bol doručený krajskému súdu 8. februára 2008.

Krajský súd nariadil pojednávanie vo veci odvolania sťažovateľky na 21. október 2008, ktoré sa   konalo bez účasti sťažovateľky a jej právneho zástupcu   (ospravedlnenie krajskému súdu nebolo doručené). Krajský súd na uvedenom pojednávaní vyhlásil rozsudok č. k. 1 Co/51/2008-80, ktorým

- potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v časti o zamietnutí návrhu na neplatnosť skončenia   pracovného   pomeru,   o   určenie,   že   pracovný   pomer   medzi   účastníkmi   trvá, a o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,

- zrušil rozsudok v časti o zamietnutí návrhu na zaplatenie mzdy za september 2008 a o určenie neplatnosti dohody o úhrade výdavkov spojených s preškolením a zrážkach zo mzdy vo výške 3 000 Sk, ako aj vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v označenom rozsudku tiež uviedol, že „z hľadiska celého konania bude konečným rozsudkom až nové rozhodnutie prvostupňového súdu“.

Spis bol vrátený okresnému súdu 2. decembra 2008. Okresný súd nariadil 12. januára 2009 pojednávanie na 2. február 2009. Dňa 7. januára 2009 sťažovateľka prostredníctvom okresného   súdu   podala   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   a   podala   aj   návrh   na ustanovenie   advokáta   na   zastupovanie   v   dovolacom   konaní.   Právny   zástupca sťažovateľky ďalej podaním z 27. januára 2009 (doručeným okresnému súdu 29. januára 2009)   ospravedlnil   svoju   aj   sťažovateľkinu   neúčasť   na   pojednávaní   nariadenom na 2. február 2009 a doplnil ním dovolanie zo 7. januára 2009.

Okresný súd na pojednávaní 2. februára 2009 konštatoval, že pojednávanie sa vykoná v neprítomnosti sťažovateľky a jej právneho zástupcu, a po oboznámení s ich podaniami vyhlásil, že pojednávanie odročuje na neurčito na účely ďalšieho dokazovania.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   10   C/241/2006-92   zo   17.   februára   2009   ustanovil sťažovateľke právnu zástupkyňu na ochranu jej záujmov v predmetnom konaní. Po doručení vyjadrenia   odporcu   k   dovolaniu   sťažovateľky   (2.   marca   2009)   okresný   súd   predložil 3. apríla 2009 spis vo veci sp. zn. 10 C/241/2006 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Najvyšší   súd   predmetný   spis   vrátil   okresnému   súdu   (doručený   okresnému   súdu 16. apríla 2009) ako predčasne predložený dovolaciemu súdu.

Sťažovateľka na výzvu okresného súdu 27. apríla 2009 doplnila dovolanie; na výzvu okresného súdu sa k nemu vyjadril odporca podaním z 5. mája 2009.

Najvyšší   súd   rozhodol   o   dovolaní   sťažovateľky   tak,   že   ho   uznesením   č.   k. 5 Cdo 136/2009-104 z 29. októbra 2009, ktoré bolo okresnému súdu doručené 25. novembra 2009, odmietol.

Právny zástupca sťažovateľky ďalej urgoval podaním z 12. septembra 2011 okresný súd vo veci doručenia rozhodnutia dovolacieho súdu, resp. jeho nečinnosti.

Okresný súd nariadil 30. novembra 2011 pojednávanie na 3. január 2012. Podaním z 28.   decembra   2011   doručeným   okresnému   súdu   2.   januára   2012   právny   zástupca sťažovateľky   ospravedlnil   svoju   osobnú   neúčasť   i   osobnú   neúčasť   sťažovateľky   na pojednávaní nariadenom na 3. január 2012.

Okresný súd pojednávanie, ktoré sa konalo 3. januára 2012, na ktorom za zúčastnil právny zástupca odporcu, odročil na neurčito na účely ďalšieho dokazovania.

Okresný súd zaslal 23. januára 2012 právnemu zástupcovi sťažovateľky rovnopis rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn.   5   Cdo   136/2009   z   29.   októbra   2009. Uznesením sp. zn. 10 C/241/2006 z 23. januára 2012 uložil sťažovateľke, aby v lehote 20 dní od doručenia uznesenia odstránila nedostatky svojho podania z 13. októbra 2006 s tým, že ak v uvedenej lehote podanie neupraví, súd jej podanie odmietne.

Právny   zástupca   sťažovateľky   podaním   z 5.   februára   2012 spresnil   petit,   označil a doručil   návrhy   na   vykonanie   dokazovania   okresnému   súdu.   Okresný   súd   nariadil pojednávanie vo veci na 22. marec 2012 o 13.30 h.

Sťažovateľka   doručila   22.   marca   2012   okresnému   súdu   ospravedlnenie   neúčasti (10.45 h) z dôvodu trvania dočasnej pracovnej neschopnosti spolu s preukazom o trvaní dočasnej pracovnej neschopnosti z 28. februára 2012, pričom nesúhlasila s tým, aby okresný súd   konal   a   rozhodoval   v   jej   neprítomnosti,   a   navrhla   vykonať   dôkaz   výpisom

z obchodného registra Registrového súdu v Košiciach týkajúceho sa odporcu  spoločnosti S., s. r. o.

Okresný súd pojednávanie nariadené na 22. marec 2012 na žiadosť sťažovateľky odročil na neurčito.

Okresný súd 15. októbra 2012 nariadil pojednávanie na 9. november 2012. Právny zástupca   sťažovateľky   ospravedlnil   svoju   neúčasť   a   neúčasť   sťažovateľky   listom z 5. novembra 2012 doručeným 8. novembra 2012, z ktorého vyplynulo, že sťažovateľka je dočasne práceneschopná (priložený preukaz o trvaní práceneschopnosti z 31. októbra 2012), a nesúhlasil s tým, aby okresný súd konal v ich neprítomnosti.

Okresný súd na pojednávaní konanom 9. novembra 2012 za účasti právneho zástupcu odporcu po jeho vypočutí odročil pojednávanie na neurčito s tým, že vyžiada od ošetrujúcej lekárky   sťažovateľky   správu   o jej   zdravotnom   stave   (predpokladaný   termín   liečenia, možnosť vypočutia v mieste trvalého bydliska).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto dvoch práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa   právna neistota   osoby   domáhajúcej rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom, v ktorom sťažovateľka vystupuje ako navrhovateľka,   bolo   rozhodovanie   o žalobe   o   určenie   neplatnosti   skončenia   pracovného pomeru   a o   náhradu   mzdy   s príslušenstvom.   V časti   týkajúcej   sa   neplatnosti   skončenia pracovného   pomeru   bola   vec   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   právoplatne skončená (15. decembra 2008). Žaloba v časti týkajúcej sa rozhodovania o náhrade mzdy bola v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie,   o ktorej   okresný   súd   dosiaľ   stále   koná.   Ani   zo   skutočností   uvedených sťažovateľkou,   ani   z   obsahu   súdneho   spisu   či   vyjadrenia   okresného   súdu   ústavný   súd nezistil nijakú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej či skutkovej zložitosti veci. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov.   Vzhľadom   na   povahu   veci   si   rozhodovanie   o žalobe   sťažovateľky vyžaduje osobitnú starostlivosť.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zistil skutočnosti, ktoré spomalili priebeh konania na strane sťažovateľky, ktorá je v tomto spore navrhovateľkou. Ide o jej neúčasť zo zdravotných dôvodov na pojednávaniach nariadených v roku 2012 (3. január, 22. marec a 9. november 2012), pričom sťažovateľka svoju neúčasť vždy ospravedlnila. Ústavný súd pripúšťa, že uvedené skutočnosti mohli mať čiastočný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Sťažovateľka v priebehu konania včas reagovala na výzvy okresného súdu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť   nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na doterajší priebeh napadnutého konania, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené ani po viac ako šiestich rokoch od jeho začatia, ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu vo veci sp. zn. 10 C 241/2006 v časti týkajúcej sa náhrady mzdy vykazuje

-   obdobie   neefektívnej   činnosti,   keď   nariadil   vo   veci   doteraz   celkovo   šesť pojednávaní,   ktoré   neviedli   ku   skončeniu   konania právoplatným rozhodnutím   o náhrade mzdy s príslušenstvom (rozsudkom okresného súdu z 28. mája 2007 vyhláseným na treťom pojednávaní od začatia konania okresný   súd zamietol   žalobu sťažovateľky   o neplatnosť skončenia   pracovného   pomeru   a o náhradu   mzdy,   pričom   krajský   súd   rozsudkom z 21. októbra 2008 čiastočne zrušil rozsudok okresného súdu v časti o náhradu mzdy a vrátil mu   vec   v tejto   časti   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie),   a   v   roku   2012   nariadil   tri pojednávania,   ktoré   neviedli   k   ukončeniu   dokazovania   ani   ku   konečnému   rozhodnutiu vo veci, ale aj

-   obdobie   nečinnosti,   keď   od   26.   novembra   2009   po   doručení   mu   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní proti rozsudku krajského súdu bol nečinný, resp. pokračoval v konaní až od 30. novembra 2011, keď vo veci nariadil pojednávanie, t. j. po vrátení mu veci urobil prvý procesný úkon až po dvoch rokoch.

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení zákonnej sudkyne v predmetnej veci z 22. októbra 2012 o tom, že „V roku   2010   som   ochorela,   mala   som   vážne   zdravotné   problémy,   ktoré   som   riešila čiastočne dovolenkou, čiastočne práceneschopnosťou. V mesiacoch júl, august 2010 som čerpala dovolenku. Od 8. 11. 2010 – 16. 12. 2010 som bola práceneschopná. Od 17. 12. 2010 – 31. 12. 2010 som čerpala dovolenku. V januári 2011 som nastúpila do práce, študovala som veci, ktoré mi napadli do senátu a terminovala som pojednávania. V marci 2011, došlo k zhoršeniu môjho zdravotného stavu. Od 14. 3. 2011 do 29. 4. 2011 som bola práceneschopná. Po nástupe do zamestnania som prejednávala veci, ktoré som už mala vyterminované   ešte   pred   nástupom   na   PN.   V   mesiacoch   júl,   august   2011   som   čerpala dovolenku. Od 13. 9. 2011 – 4. 10. 2011 som bola práceneschopná. Od 11. 11. 2011 – 30. 11. 2011, od 19. 12. 2011 – 28. 12. 2011, som čerpala dovolenku.“.

Dôvody   nečinnosti   a neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   ústavný   súd   v   súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou neakceptoval. V tejto súvislosti ústavný súd už   viackrát   uviedol   (napr.   I.   ÚS   23/03,   I.   ÚS   141/03,   II.   ÚS   153/06),   že   personálne problémy   (dlhodobá   práceneschopnosť   sudcu,   zmeny   zákonných   sudcov)   a   nadmerné množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02). Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Ústavný   súd   uzavrel,   že   v   konaní okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   241/2006   došlo predovšetkým   nečinnosťou,   ale   aj   neefektívnou   činnosťou   v   celkovej   dĺžke   2   roky k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V   súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 241/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   žiadala   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   pretože „doterajšia dĺžka konania vrátane namietanej 2 ročnej nečinnosti prvostupňového súdu nemôže mnou byť akceptovaná, pretože sa takýmto postupom Okresného súdu Trebišov cítim dotknutá a diskriminovaná. Naviac, daný stav nečinnosti súdu ešte viac zhoršil môj doterajší zlý zdravotný stav, keďže sa nemôžem dovolať primeraného a efektívneho rozhodnutia vo svojej veci, v ktorej rozhodnutie súdu sa ma priamo dotýka i z finančného hľadiska.“.

So   zreteľom   na   postup   okresného   súdu   považuje   sťažovateľka   za   primerané zadosťučinenie sumu 10 000 €.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 10 C 241/2006 takmer šesť rokov a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu a to, že konanie vo veci sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke sumu 2 000 € ako finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Š. P. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to za každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 269,58 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012