znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 479/2011-130

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti Fondu národného majetku Slovenskej republiky, Drieňová 27, Bratislava, zastúpeného G. Lehnert, k. s., Mostová 2, Bratislava, konajúca prostredníctvom prokuristu a advokáta JUDr. Jána Ondruša (pôvodne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bizoň & Partners, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 ObdoV/21/2010, 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Fondu   národného   majetku   Slovenskej   republiky   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   ObdoV/21/2010, 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť Fondu národného majetku Slovenskej republiky trovy konania v sume 314,84 € (slovom tristoštrnásť eur a osemdesiatštyri   centov)   na   účet   Advokátskej   kancelárie   Bizoň   &   Partners,   s.   r.   o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2011   doručená   sťažnosť   Fondu   národného   majetku   Slovenskej   republiky,   Drieňová   27, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalovaný 1“ alebo žalovaný v I. rade), zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Bizoň   & Partners,   s.   r.   o.,   Hviezdoslavovo námestie 25,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   Juraja Bizoňa   (ďalej   len   „pôvodný   právny   zástupca“),   vo   veci   namietaného   porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 ObdoV/21/2010   a 1   ObdoV/22/2010   z 31. mája   2011   (ďalej   aj „napadnuté   uznesenie“ alebo „namietané uznesenie“).

Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo rozhodovanie o určení neplatnosti odstúpenia sťažovateľa od zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1520/1996 uzavretej medzi žalobcom − obchodnou spoločnosťou C., spol. s r. o. (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „žalobca“,   alebo   „spoločnosť“),   a   sťažovateľom   dňa   22.   mája   1996   (jednostranným prejavom   sťažovateľa   2.   júla   2009,   ktoré   bolo   spísané   formou   notárskej   zápisnice vyhotovenej   notárom   M.   K...,   pod sp. zn.   227/99)   a o   uložení   povinnosti   žalovanému   2 (v citáciách aj „žalovaný v II.   rade“,   ktorým bolo pôvodne Stredisko cenných papierov Slovenskej republiky, a. s., t. č. Centrálny depozitár cenných papierov Slovenskej republiky, a. s.) vyznačiť zmenu osoby majiteľa akcií... na účte spoločnosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:«Spoločnosť C., spol. s r. o. (ďalej len „žalobca“) sa v konaní proti žalovanému 1) Fond národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“) a žalovanému 2) Centrálny depozitár cenných papierov SR, a. s., vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 45 Cb/56/1999, domáhala aby súd určil:

a) neplatnosť odstúpenia sťažovateľa od zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1520/1996, uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľom dňa 22. 05. 1996.

b)   povinnosť   žalovaného   2)   vyznačiť   zmenu   osoby   majiteľa   akcií...   Krajský   súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 13. 05. 2009, sp. zn. 45 Cb/56/1999 ako súd prvého stupňa vyhovel žalobe a určil

a)   že   odstúpenie   sťažovateľa   od   zmluvy   o   odplatnom   prevode   akcií   kúpou č. 1520/1996, uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľom dňa 22. 05. 1996 vrátane dodatkov k tejto zmluve, je neplatné.

b) že žalovaný 2) je povinný vyznačiť zmenu osoby majiteľa akcií ISIN..., pôvodne evidovaných v Stredisku Cenných papierov SR na účte..., na žalobcu

c) že sťažovateľ a žalovaný 2) sú povinní nahradiť žalobcovi náhradu trov konania, o ktorých rozhodne prvostupňový súd osobitným uznesením. (ďalej len „Rozsudok KS BA“) Samostatným uznesením zo dňa 18. 05. 2009, sp. zn. 45 Cb/56/1999-1445 Krajský súd v Bratislave zaviazal žalovaných 1) a 2) nahradiť žalobcovi spoločne a nerozdielne trovy konania (ďalej len „Uznesenie o trovách“).

Proti   Rozsudku   KS   a   Uzneseniu   o   trovách   podali   sťažovateľ   aj   žalovaný   2) v zákonnej   lehote   odvolania.   O   odvolaniach   rozhodoval   ako   odvolací   súd   Najvyšší   súd Slovenskej republiky, v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Obo/76/2009 vo veci odvolania proti Rozsudku KS a 3 Obo/78/2009 vo veci odvolania proti Uzneseniu o trovách.

Dňa   07.   07.   2009,   t.   j.   v   priebehu   odvolacieho   konania   bol   žalobca   vymazaný z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, rozhodol o zastavení odvolacích konaní vedených pod sp. zn. 3 Obo/76/2009 a 3 Obo/79/2009 s poukazom na ustanovenia § 19, § 103, § 107 ods. 4, § 211 ods. 2 OSP a § 68 ods. 1 ObZ, a to uznesením zo dňa 16. 12.   2009,   sp.   zn.   3   Obo/76/2009-1495   vo   veci   odvolania   proti   Rozsudku   KS   BA a uznesením zo dňa 16. 12. 2009, sp. zn. 3 Obo/78/2009-1493 vo veci odvolania proti Uzneseniu o trovách konania (ďalej spolu len „Uznesenia NS SR“). Uznesenia NS SR Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odôvodnil   tým,   že   z   výpisu   z   Obchodného   registra Okresného   súdu   Bratislava   I,   oddiel   Sro,   vložka   číslo...   mal   preukázané,   že   žalobca v priebehu odvolacích konaní zanikol bez právneho nástupcu, tým, že bol dňa 07. 07. 2009 vymazaný z obchodného registra.

Proti   Uzneseniam   NS   SR   podali   sťažovateľ   aj   žalovaný   2)   v   zákonnej   lehote dovolanie.

Sťažovateľ odôvodnil podané dovolanie tým, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP] a tým, že ten,   kto   v   konaní   vystupoval   ako   účastník   konania,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom konania [dovolací dôvod podľa § 237 písm. b) OSP]. Uviedol, že vydaním Uznesení NS SR došlo   k vytvoreniu   zmätočného   stavu,   nakoľko   nimi   neboli   zrušené   prvostupňové rozhodnutia (Rozsudok KS a Uznesenie o trovách). Zastavením odvolacích konaní vedených pod   sp.   zn.   3 Obo/76/2009   a 3 Obo/79/2009   bez   zrušenia   prvostupňových   rozhodnutí odvolací súd spôsobil, že prvostupňové rozhodnutia, určujúce práva a povinnosti žalobcovi, nadobudli právoplatnosť, napriek skutočnosti, že žalobca nemal spôsobilosť byť nositeľom práv   a povinností.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   dovolací   súd   zrušil   Uznesenia   NS   SR   ako aj prvostupňové rozhodnutia (Rozsudok KS a Uznesenie o trovách) a zastavil konanie. Žalovaný   2)   odôvodnil   podané   dovolanie   tými   istými   dovolacími   dôvodmi ako sťažovateľ. K dovolaniu dodal, že odvolací súd konal v rozpore so zásadou jednotnosti konania,   keď   zánik   spôsobilosti   žalobcu   byť   účastníkom   konania   riešil   iba   vo   vzťahu k odvolacím   konaniam   vedeným   pod   sp.   zn.   3 Obo/76/2009   a 3 Obo/79/2009,   a   nie vo vzťahu   ku   konaniam   ako   celkom.   Žalovaný   2)   žiadal,   aby   dovolací   súd   napadnuté Uznesenia NS SR zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby napadnuté Uznesenia NS SR zmenil tak, že Rozsudok KS a Uznesenie o trovách zruší a konanie zastaví.

V   priebehu   dovolacieho   konania   vydal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky ako odvolací súd:

a) dopĺňacie uznesenie sp. zn. 3 Obo/76/2009 zo dňa 10. 03. 2010, ktorým doplnil uznesenie zo dňa 16. 12. 2009, sp. zn. 3 Obo/76/2009-1495 o výrok „Rozsudok Krajského súdu   v   Bratislave   č.   k.   45 Cb/56/1999-1406   zo   dňa   13.   mája   2009   zrušuje   a   konanie zastavuje.“

b) dopĺňacie uznesenie sp. zn. 3 Obo/78/2009 zo dňa 10. 03. 2010, ktorým doplnil uznesenie zo dňa 16. 12. 2009; sp. zn. 3 Obo/78/2009-1493 o výrok „Uznesenie Krajského súdu   v   Bratislave   č.   k.   45 Cb/56/1999-1445   zo   dňa   18.   mája   2009   zrušuje   a   konanie zastavuje.“. (ďalej spolu len „Dopĺňacie uznesenia“)

Dopĺňacie   uznesenia,   ktorými   bol   zrušený   Rozsudok   KS   a   Uznesenie   o   trovách a konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 45 Cb/56/1999 bolo zastavené, nadobudli právoplatnosť dňa 31. 03. 2010

Proti Dopĺňacím uzneseniam podal žalobca dovolanie zo dňa 19. 04. 2010, ktorým sa domáhal   ich   zrušenia.   Dovolanie   odôvodnil   tým,   že   Dopĺňacie   uznesenia   považuje za nezákonné a vecne nesprávne. Podľa názoru žalobcu Rozsudok KS napadnutý odvolaním sťažovateľa   a   žalovaného   2)   sa   stal   v   dôsledku   zastavenia   odvolacieho   konania právoplatným   dňa   06.   06.   2009,   pričom   k   právoplatnému   súdnemu   rozhodnutiu   podľa názoru žalobcu už nemožno vydať dopĺňacie uznesenie.

Sťažovateľ   vo   vyjadrení   k   dovolaniu   žalobcu   navrhol   dovolanie   odmietnuť ako podané   neoprávnenou   osobou,   alternatívne   zamietnuť.   Uvedený   návrh   sťažovateľ odôvodnil tým, že žalobca bol dňa 07. 07. 2009 vymazaný z obchodného registra, čím zanikol bez právneho nástupcu. Zánikom bez právneho nástupcu žalobca podľa názoru sťažovateľa stratil spôsobilosť byť účastníkom konania,   teda aj spôsobilosť na podanie akéhokoľvek mimoriadneho opravného prostriedku.»

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Uznesením Okresného súdu zo dňa 13. 04. 2010, č. k. 34 Exre/955/2010, bola nariadená dodatočná likvidácia žalobcu a za dodatočného likvidátora   žalobcu   bol   ustanovený   jediný   spoločník   žalobcu   V.   S...   Uvedené   uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 04. 2010, t. j. v priebehu dovolacieho konania po vydaní Dopĺňacích uznesení.

Na základe podnetu sťažovateľa vydal Okresný súd Bratislava I dňa 29. 04. 2010 uznesenie, ktorým začal konanie o zrušenie dodatočnej likvidácie spoločnosti C., spol. s r. o.   a   odvolanie   likvidátora   V.   S.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   neboli   splnené   podmienky   na nariadenie dodatočnej likvidácie, nakoľko v čase jej nariadenia neexistoval žiaden majetok žalobcu, ktorý bolo možné likvidovať. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že V. S. bol vymenovaný za likvidátora v rozpore so zákonom, nakoľko § 75a Obchodného zákonníka výslovne vylučuje použitie § 71 ods. 1 Obchodného zákonníka pri vymenovaní dodatočného likvidátora. Podľa sťažovateľa bolo možné za likvidátora žalobcu vymenovať iba osobu, ktorá je zapísaná do zoznamu správcov vedeného podľa osobitného zákona.

Uznesením zo dňa 24. 05. 2010, sp. zn. 33 Exre/1019/2010 Okresný súd Bratislava I zrušil dodatočnú likvidáciu žalobcu a z funkcie likvidátora odvolal V. S.

Proti tomuto uzneseniu sa odvolal žalobca aj V. S. Uznesením zo dňa 29. 06. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 07. 2010 Krajský súd v Bratislave odmietol odvolanie V. S. aj odvolanie žalobcu. Dňa 16. 07. 2010 teda   nadobudlo   právoplatnosť   aj   uznesenie   zo   dňa   24.   05.   2010,   ktorým   Okresný   súd Bratislava I zrušil dodatočnú likvidáciu žalobcu a z funkcie likvidátora odvolal V. S.“.

K napadnutému rozhodnutiu dovolacieho súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádza:«Dovolací   súd   uznesením   zo   dňa   31.   05.   2011,   sp.   zn.   1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010, ktoré bolo sťažovateľovi doručené dňa 19. 07. 2011 zrušil Uznesenia NS SR aj Dopĺňacie uznesenia a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

V napadnutom rozhodnutí dovolací súd uviedol: „Dovolací súd vzhliadol existenciu namietanej   vady   konania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   avšak   nie   z   dôvodu   uvádzaného dovolateľmi,   ale   z   dôvodu   zmätočnosti   vydania   oboch   uznesení   odvolacieho   súdu o zastavení   odvolacieho   konania   v   znení   ich   dopĺňajúcich   uznesení.   Vychádzal   pritom z aktuálneho   stavu   zápisu   žalobcu   v   obchodnom   registri.   Z   jeho   výpisu   z   Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro... je evidentné, že žalobca je v súčasnosti existujúcim právnym subjektom pod obchodným menom: C., spol. s. r. o. v dodatočnej likvidácii,   nakoľko   dňa   15. 04. 2010   bola   povolaná   (súd   chcel   zrejme   použiť   výraz „povolená“ − pozn. sťažovateľa) dodatočná likvidácia žalobcu. Žalobca teda disponuje právnou   subjektivitou.   Rozhodujúci   je   stav   v   čase   dovolacieho   konania,   kedy   žalobca existuje.»

Sťažovateľ   namieta,   že „... postup   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky bol neústavný, pretože Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne posúdil otázku existencie právnej subjektivity žalobcu tým, že opomenul aplikáciu rozhodujúcich právnych noriem a týmto postupom zasiahol do sťažovateľovho základného práva na spravodlivý súdny proces“. Je toho názoru, že boli „porušené procesné ustanovenia priznaním právnej subjektivity neexistujúcemu právnemu subjektu“.

Je   tiež   toho   názoru,   že „...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   dovolací   súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne právne posúdil existenciu právnej subjektivity žalobcu, keď   v   rozpore   s   hmotnoprávnym   ustanovením   §   20a   Občianskeho   zákonníka   a   §   75a Obchodného zákonníka považoval žalobcu aj po výmaze z obchodného registra za existujúci subjekt.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   napadnutom   rozhodnutí   porušil   aj   procesné ustanovenie § 154 ods. 1 OSP, keď nevychádzal zo stavu v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia,   nakoľko   pri   rozhodovaní   ignoroval   existenciu   právoplatného   uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 05. 2010, sp. zn. 33 Exre/1019/2010, ktorým bola zrušená dodatočná likvidácia žalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň ignoroval súdne rozhodnutie, na základe ktorého bol žalobca ex offo vymazaný z obchodného registra, čím konal aj v rozpore s § 135 ods. 1 OSP.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nesprávnou aplikáciou hmotnoprávnych noriem a opomenutím aplikácie § 154 ods. 1 a § 135 ods. 1 OSP dospel k nesprávnym právnym záverom o existencii právnej subjektivity žalobcu...

Ignoráciou   §   154   ods.   1   a   §   135   ods.   1   OSP   a   nesprávnou   aplikáciou hmotnoprávnych noriem bolo sťažovateľovi odopreté základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces, keď súdna ochrana nebola poskytovaná v medziach zákonov a v zákonom   predpokladanej   kvalite.   Súdne   konanie,   v   ktorom   dochádza   k   takémuto hrubému   porušovaniu   zákonov   zo   strany   všeobecného   súdu,   nie   je   možné   považovať za spravodlivý súdny proces, na ktorý má sťažovateľ právo.

... Postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol neústavný, pretože Najvyšší súd ignoroval   existenciu   právoplatného   súdneho   rozhodnutia,   čím   postupoval   v   rozpore s princípom právnej istoty a porušil tým sťažovateľovo právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces...

Sťažovateľ   má   zato,   že   vyššie   popísaným   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, ktorý ignoroval existenciu právoplatného uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 05. 2010, sp. zn. 33 Exre/1019/2010, bol porušený princíp právnej istoty a tým aj porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

...   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   namietanom   súdnom   konaní   nezabezpečil v zákonom   požadovanej   kvalite   procesné   záruky   ochrany   základného   práva   na   súdnu ochranu a základného práva na spravodlivé súdne konanie, najmä princíp právnej istoty, princíp nestrannosti a objektivity postupu konajúceho súdu a princíp rovnosti zbraní.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   31.   05.   2011,   sp.   zn. 1 ObdoV/21/2010   a 1 ObdoV/22/2010   porušil   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. 05. 2011, sp. zn. 1 ObdoV/21/2010   a 1 ObdoV/22/2010   sa   zrušuje   v   celom   rozsahu   a   vec   sa   mu   vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ   sa   tiež   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania v sume 314,84 € do jedného mesiaca od právoplatnosti príslušného rozhodnutia v prospech pôvodného právneho zástupcu.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   a uznesením č. k. IV. ÚS 479/2011-24 z 10. novembra 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Súčasne vyhovel návrhu sťažovateľa a v súlade s § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   najvyšší   súd, aby sa vyjadril k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd reagoval na výzvu ústavného súdu tak, že voči všetkým trom členom IV. senátu ústavného súdu uplatnil 23. januára 2012 námietku predpojatosti, o ktorej I. senát ústavného   súdu   rozhodol   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   101/2012-14   z 29.   februára   2012   tak, že nevylúčil členov IV. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v danej veci.

Najvyšší   súd   sa   k sťažnosti   vyjadril   prípisom   z   23. apríla 2012,   doručeným ústavnému súdu 17. mája 2012, takto:

«Vyčkajúc rozhodnutia ústavného súdu o vznesenej námietke zaujatosti predsedom najvyššieho   súdu   voči   sudcom   ústavného   súdu   JUDr.   Ľudmile   Gajdošíkovej, JUDr. Ladislavovi Oroszovi a JUDr. Jánovi Lubymu, zo dňa 11. januára 2012, o ktorej ústavný   súd   rozhodol   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   101/2012-14   zo   dňa   29.   februára   2012, doručeným najvyššiemu súdu dňa 12. marca 2012, a následnom oboznámení sa s obsahom predmetnej   sťažnosti,   uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   479/2011-24   zo   dňa 10. novembra 2011 o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ako aj napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, Vám zasielame nasledovné vyjadrenie:

Na   najvyššom   súde   sa   viedlo   pod   sp.   zn.   1   ObdoV/21/2010   a 1   ObdoV/22/2010 dovolacie   konanie   v   právnej   veci   žalobcu:   C.,   spol.   s   r.   o.   v   dodatočnej   likvidácii..., zastúpeného   Ľ.   K...,   proti   žalovanému   v   I.   rade:   Fond   národného   majetku   Slovenskej republiky... žalovanému v II. rade: Centrálny depozitár cenných papierov SR... o určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy a uloženie povinnosti žalovanému v II.   rade, vedenej na Krajskom súde v Bratislave, ako súde prvostupňovom, pod sp. zn. 45 Cb/56/1999. Predmetom   dovolacieho   konania   bolo   rozhodovanie   o   dovolaní   žalovaného v I. rade a žalovaného v II. rade proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo/76/2009-1495   zo   dňa   16.   decembra   2009   a   uzneseniu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo/78/2009-1493 zo dňa 16. decembra 2009, a o dovolaní žalobcu   proti   dopĺňaciemu   uzneseniu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. k. 3 Obo/76/2009 zo dňa 10. marca 2010 a dopĺňaciemu uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo/78/2009 zo dňa 10. marca 2010.

Najvyšší   súd,   ako   súd   odvolací,   vydal   dňa   16.   decembra   2009   uznesenie č. k. 3 Obo/76/2009-1495,   právoplatné   dňa   27.   januára   2010,   ktorým   zastavil   konanie o odvolaní   žalovaných   v   I.   a   II.   rade   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 45 Cb/56/1999-1406 zo dňa 13. mája 2009, ktorým Krajský súd v Bratislave, ako súd prvého stupňa, určil neplatnosť odstúpenia žalovaného v I. rade od zmluvy o odplatnom prevode akcií kúpou č. 1520/1996, uzavretej medzi žalovaným v I. rade a žalobcom dňa 22. mája   1996   v   Bratislave,   vrátane   dodatkov   k   tejto   zmluve,   ku   ktorému   došlo jednostranným prejavom žalovaného v I. rade dňa 2. júla 1999, a ktoré bolo obsahom notárskej zápisnice vyhotovenej v B. M. K., notárom so sídlom..., pod NZ 227/99; ďalej rozhodol o povinnosti žalovaného v II. rade vyznačiť zmenu osoby majiteľa akcií ISIN..., pôvodne   evidovaných   v Stredisku   Cenných   papierov   SR   na   účte...,   na   žalobcu; a v poslednom   výroku   vyslovil,   že   žalovaní   sú   povinní   zaplatiť   žalobcovi   náhradu   trov konania,   o   ktorých   rozhodne   prvostupňový   súd   osobitným   uznesením.   Odvolací   súd rozhodol o zastavení odvolacieho konania s odkazom na ustanovenia § 19, § 103 a § 107 ods. 4, § 211 ods. 2 OSP a § 68 ods. 1 Obchodného zákonníka, pretože mal z výpisu z Obchodného   registra   Okresného   súdu   Bratislava   I,   oddiel   Sro,   vložka   číslo..., za preukázané, že žalobca v priebehu odvolacieho konania zanikol bez právneho nástupcu, t. j. bol vymazaný z obchodného registra dňa 7. júla 2009. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 v spojení s § 146 ods. 1 písm. c) OSP tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal.

Najvyšší   súd,   ako   súd   odvolací,   ďalej   vydal   dňa   16.   decembra   2009   uznesenie č. k. 3 Obo/78/2009-1493.   právoplatné   dňa   27.   januára   2010,   ktorým   zastavil   konanie o odvolaní   žalovaných   v   I.   a   II.   rade   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 45 Cb/56/1999-1445 zo dňa 18. mája 2009, ktorým Krajský súd v Bratislave, ako súd prvostupňový,   uložil   podľa   §   142   ods.   1   OSP   žalovaným   v   I.   a   II.   rade   spoločne a nerozdielne   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   trovy   konania   v   sume   1.966,85   eur   s   tým, že zaplatením   jedného   zo   žalovaných   zaniká   v   tomto   rozsahu   povinnosť   na   platenie druhého žalovaného   (osobitné   uznesenie   v   zmysle   posledného   výroku   uznesenia č. k. 45 Cb/56/1999-1406 zo dňa 13. mája 2009). Dôvod zastavenia odvolacieho konania, ako i rozhodnutie   o   trovách   odvolacieho   konania,   boli   identické   s   dôvodmi   zastavenia odvolacieho konania i rozhodnutím o trovách odvolacieho konania v predošlom rozhodnutí pod č. k. 3 Obo/76/2009-1495 zo dňa 16. decembra 2009.

Proti obom týmto uzneseniam o zastavení odvolacieho konania (č. 1. 1493 a 1495) podali v zákonnej lehote dovolanie žalovaní v I. a II. rade.

Počas   dovolacieho   konania   vydal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ako   súd odvolací,   dňa   10.   marca   2010   dopĺňacie   uznesenia   sp.   zn.   3 Obo/76/2009   a   sp.   zn. 3 Obo/78/2009, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 31. marca 2010. Dopĺňacím uznesením sp. zn. 3 Obo/76/2009 zo dňa 10. marca 2010 bolo doplnené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   č.   k.   3   Obo/76/2009-1495   zo   dňa   16.   decembra   2009, právoplatné dňa 27.   januára   2010,   o   výrok:   „Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 45 Cb/56/1999-1406 zo dňa 13. mája 2009 zrušuje a konanie zastavuje.“. Dopĺňacím uznesením   sp.   zn.   3 Obo/78/2009   zo   dňa   10.   marca   2010   bolo   doplnené   uznesenie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   3 Obo/78/2009-1493   zo   dňa   16.   decembra 2009, právoplatné dňa 27. januára 2010, o výrok: „Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 45 Cb/56/1999-1445 zo dňa 18. mája 2009 zrušuje a konanie zastavuje.“. Potrebu vydania obidvoch dopĺňacích uznesení odvolací súd odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 166, § 167 ods. 2, § 221 ods. 1 písm. b) a ods. 2 OSP a konštatovaním, že uzneseniami vydanými pod sp. zn. 3 Obo/76/2009 zo dňa 16. decembra 2009 a sp. zn. 3 Obo/78/2009 zo dňa 16. decembra 2009 síce odvolací súd zastavil odvolacie konanie v predmetnej veci po   zistení,   že v priebehu   odvolacieho   konania   žalobca   zanikol   bez   právneho   nástupcu, ale uvedená   skutočnosť   nebola   vyjadrená   vo   výrokoch   rozhodnutí   odvolacieho   súdu vo vzťahu k rozhodnutiam súdu prvého stupňa.

Proti dopĺňacím uzneseniam podal v zákonnej lehote dovolanie žalobca. Najvyšší   súd,   ako   súd   dovolací,   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   sp.   zn. 1 ObdoV/21/2010,   1 ObdoV/22/2010,   zo   dňa   31.   mája   2011,   dovolaniami   účastníkov konania napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Obo/76/2009- 1495 zo dňa 16. decembra 2009 v znení dopĺňacieho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo/76/2009 zo dňa 10. marca 2010, a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   č.   k.   3   Obo/78/2009-1493   zo   dňa   16.   decembra   2009   v   znení dopĺňacieho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo/78/2009 zo dňa 10.   marca   2010,   zrušil a   vec vrátil odvolaciemu   súdu na   ďalšie   konanie dôvodiac ich zmätočnosťou.

Z   dôvodu,   že   najvyšší   súd   tohto   času   s   vecou   súvisiaci   základný   súdny   spis prvostupňového súdu nemá k dispozícii, mohol vychádzať len z obsahu svojho rozhodnutia, ktoré sťažovateľ namietol...

Podstata sťažovateľových námietok spočíva v jeho tvrdení, že v čase rozhodovania najvyššieho súdu, ako súdu dovolacieho, neexistoval zápis o dodatočnej likvidácii žalobcu i napriek tomu, že najvyšší súd mylne uvádza, ako kedy existoval.

V súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľa je žiaduce dať do pozornosti ústavného súdu znenie predposledného odseku odôvodnenia (s. 11) sťažnosťou napadnutého uznesenia dovolacieho súdu, z ktorého je zjavné, že dovolací súd, rešpektujúc ustanovenie § 154 ods. 1 OSP v nadväznosti na § 167 ods. 2 OSP, rozhodoval v súlade s aktuálnym zápisom žalobcu v obchodnom registri v čase vyhlásenia svojho uznesenia, keď na margo existencie vady konania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   v   dôsledku   ktorej   rozhodol   o   zrušení   uznesení odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania, ako aj na ne nadväzujúcich dopĺňacích uznesení odvolacieho súdu, z dôvodu ich zmätočnosti, a vrátení veci odvolaciemu súdu na ďalšie   konanie,   objasnil,   že:   „Vychádzal   pritom   z   aktuálneho   stavu   zápisu   žalobcu v obchodnom registri. Z jeho výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo... je evidentné, že žalobca je v súčasnosti existujúcim právnym subjektom pod obchodným menom: C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, nakoľko dňa 15. 4. 2010 bola povolená dodatočná likvidácia žalobcu. Žalobca teda disponuje právnou subjektivitou.   Rozhodujúci   je   stav   v   čase   dovolacieho   konania,   kedy žalobca   existuje. Za tohto stavu je preto nemožné, aby sa so žalobcom, ako účastníkom konania, nekonalo ďalej,   a   aby   bol   v   dôsledku   zmätočných   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   o zastavení odvolacieho   konania   pre   jeho   neexistenciu   (výmaz   z   obchodného   registra)   v spojitosti s následnými   dopĺňacími   uzneseniami   odvolacieho   súdu   o   zrušení   aj   rozhodnutia prvostupňového   súdu   a   zastavení   celého   konania,   vylúčený   z   práv,   ktoré   mu, ako plnohodnotnému účastníkovi súdneho konania, zo zákona prislúchajú, a bola mu tým v konečnom   dôsledku   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Bez   zrušenia   dovolaním napadnutých uznesení odvolacieho súdu by došlo k procesne neriešiteľnej situácii, keďže žalobca   je   v   súčasnosti   existujúcim   subjektom   práva.“.   Z   tohto   je   zrejmá   nesprávnosť tvrdenia   sťažovateľa,   že   v   čase   rozhodovania   dovolacieho   súdu   neexistoval   zápis o dodatočnej likvidácii žalobcu.

Neobstoja preto ani tvrdenia sťažovateľa o neústavnosti postupu dovolacieho súdu z dôvodu   nesprávneho   posúdenia   otázky   existencie   právnej   subjektivity   žalobcu   tým, že opomenul   aplikáciu   rozhodujúcich   právnych   noriem,   a   týmto   postupom   zasiahol do sťažovateľovho základného práva na spravodlivý súdny proces. Nedošlo ani k porušeniu procesných ustanovení priznaním právnej subjektivity neexistujúcemu právnemu subjektu, pretože právny subjekt s obchodným menom: C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, v čase rozhodovania dovolacieho súdu existoval, a teda disponoval právnou subjektivitou. Ku dňu vyhlásenia   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   (31.   mája   2011)   nedošlo   k   výmazu   žalobcu z obchodného   registra.   K   žalobcovmu   výmazu   z   Obchodného   registra   Okresného   súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo..., došlo až dňa 2. marca 2012, ako o tom svedčí výpis Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro. vložka číslo..., aktuálny ku dňu 23. apríla 2012, t. j. ku dňu spísania tohto vyjadrenia k predmetnej ústavnej sťažnosti (aktuálny výpis žalobcu z obchodného registra Vám pripájame ako prílohu č. 1 k tomuto vyjadreniu   k   ústavnej   sťažnosti).   V   tomto   smere   nezodpovedá   pravde   ani   tvrdenie sťažovateľa,   že:   „... Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako dovolací   súd   v   napadnutom rozhodnutí nesprávne právne posúdil existenciu právnej subjektivity žalobcu, keď v rozpore s   hmotnoprávnym   ustanovením   §   20a   Občianskeho   zákonníka   a   §   75a   Obchodného zákonníka považoval žalobcu aj po výmaze z obchodného registra za existujúci subjekt.“... K   sťažovateľovým   výhradám...   najvyšší   súd   ozrejmuje,   že   v   čase   konania a rozhodovania   dovolacieho   súdu   bolo   síce   súčasťou   spisového   materiálu   uznesenie Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   33 Exre/1019/2010   zo   dňa   24. 05. 2010   o   zrušení dodatočnej   likvidácie   majetku   žalobcu,   ale   bez   vyznačenej   doložky   právoplatnosti a vykonateľnosti.   Túto   skutočnosť   konštatoval   dovolací   súdu   aj   v   odôvodnení   svojho uznesenia, kde na strane 6 v odseku prvom uviedol, že žalovaný v I. rade (sťažovateľ): „... upozornil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 33 Exre/1019/2010 zo dňa 24. 5. 2010 došlo k zrušeniu dodatočnej likvidácie majetku žalobcu a k odvolaniu V. S. z funkcie likvidátora. Tvrdil, že uznesenie o zrušení dodatočnej likvidácie majetku žalobcu je právoplatné.   Obe   opísané   uznesenia   zároveň   doložil,   avšak   bez   vyznačenia   doložky právoplatnosti   a   vykonateľnosti   na   uznesení   o   zrušení   dodatočnej   likvidácie   majetku žalobcu.“. Naviac, stav zápisu žalobcu v obchodnom registri nevykazoval v čase vyhlásenia rozhodnutia   dovolacieho   súdu   záznam   o   zrušení   dodatočnej   likvidácie   jeho   majetku. Dovolací súd mal tým za preukázané, že k právoplatnosti predmetného uznesenia o zrušení dodatočnej likvidácie majetku žalobcu zatiaľ nedošlo, a preto naň neprihliadal.

... bol pre konajúci súd (dovolací súd) rozhodujúci stav zápisu žalobcu v obchodnom registri v súlade s citovaným ustanovením § 154 ods. 1 OSP v nadväznosti na ustanovenie § 167 ods. 2 OSP, kde bol v čase vyhlásenia uznesenia dovolacieho súdu zapísaný žalobca ako existujúci právny subjekt s obchodným menom C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii. Obchodná spoločnosť existuje aj v tom prípade, ak už nemá materiálny ani personálny substrát, ale je stále zapísaná v obchodnom registri. Existuje až dovtedy, pokiaľ nebola z obchodného registra vymazaná, k čomu v súdenej veci došlo u žalobcu dňa 2. marca 2012. Žalobca teda stratil právnu subjektivitu až výmazom z obchodného registra dňa 2. marca   2012,   čiže   po   vyše   deviatich   mesiacoch   od   vydania   sťažnosťou   napadnutého uznesenia dovolacieho súdu...

Navyše je potrebné dodať, že z hľadiska formálnej publicity obchodného registra, t. j. verejnosti   obchodného   registra,   má   výpis   z obchodného   registra   charakter   verejnej listiny v zmysle § 134 OSP, čo znamená, že potvrdzuje pravdivosť toho, čo je v ňom uvedené až do tých čias, kým sa nedokáže opak. Ochrana dobrej viery sa ako jedna zo základných zásad súkromného práva prejavuje aj pri ochrane konaní v dôvere v zápis v obchodnom registri.   Táto   zásada   sa   spája   s   tzv.   materiálnou   publicitou   obchodného   registra. V pozitívnej forme sa materiálna publicita prejavuje tým, že zápis v obchodnom registri je účinný voči každému odo dňa, ku ktorému sa zápis vykonal. Od tohto dňa sa považujú zapísané skutočnosti za všeobecne známe a nie je možné sa odvolávať na ich neznalosť. V negatívnej   forme   sa   materiálna   publicita   prejavuje   tým,   že   ak   v   obchodnom   registri nebola   určitá   skutočnosť   (jej   zmena,   zánik),   ktorá   je   predmetom   zápisu,   zaznamenaná, nemôže   subjekt,   ktorého   sa   zápis   týka,   namietať   voči   subjektu,   ktorý   konal   v   dôvere v pravdivosť v takýto zápis, že zápis v obchodnom registri nezodpovedá skutočnosti...»

Sťažovateľ   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   najvyššieho   súdu   doručenému ústavnému   súdu   30. júla   2012   poukázal   na   to,   že «...   napriek   odkladu   vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu všeobecné súdy ďalej konali a rozhodovali. Najvyšší súd SR ako odvolací súd uznesením zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 4 Obo 64/2011 a 4 Obo 65/2011 konanie zastavil a zrušil prvostupňový rozsudok a uznesenie o trovách konania. Krajský súd v Bratislave ako súd prvostupňový uznesením zo dňa 14. 05. 2012, sp. zn. 45 Cb/56/1999-1651 konanie zastavil...“.

K   zrušeniu   dodatočnej   likvidácie   spoločnosti   C. «...   Uznesením   Okresného   súdu zo dňa 13. 04. 2010, č. k. 34 Exre/955/2010, bola nariadená dodatočná likvidácia žalobcu a za dodatočného likvidátora bol ustanovený jediný spoločník žalobcu V. S. Uznesením zo dňa 24. 05. 2010, sp. zn. 33 Exre/1019/2010 Okresný súd Bratislava I zrušil dodatočnú likvidáciu žalobcu a z funkcie likvidátora odvolal V. S. Proti tomuto uzneseniu sa odvolal žalobca aj V. S.

... Uznesením   zo   dňa   29.   06.   2010,   sp.   zn.   1   Cob   203/2010,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   dňa   16.   07.   2010   Krajský   súd   v   Bratislave   odmietol   odvolanie   V.   S. aj odvolanie žalobcu. Dňa 16. 07. 2010 teda nadobudlo právoplatnosť aj uznesenie zo dňa 24.   05.   2010.   ktorým   Okresný   súd   Bratislava   I   zrušil   dodatočnú   likvidáciu   žalobcu a z funkcie likvidátora odvolal V. S.

... Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   29.   06.   2010,   sp.   zn. 1 Cob 203/2010 bolo zrušené v dovolacom konaní uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 07. 2011 z dôvodu jeho zmätočnosti. Uznesenie zo dňa 24. 05. 2010, ktorým Okresný súd Bratislava I zrušil dodatočnú likvidáciu žalobcu a z funkcie likvidátora odvolal   V.   S.   teda   na   základe   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   stratilo   právnu   kvalitu právoplatnosti a vykonateľnosti, avšak iba dočasne. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31. 01. 2012, sp. zn. 1 Cob/47/2012 právoplatne potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I, ktorým bola zrušená dodatočná likvidácia žalobcu a z funkcie likvidátora bol odvolaný V. S. Platný právny stav k dnešnému dňu je teda taký, že dodatočná likvidácia žalobcu je právoplatne zrušená a V. S. nie je likvidátorom žalobcu.

... Na základe všetkých uvedených skutočností bol dňa 02. 03. 2012 V. S. vymazaný z obchodného registra ako likvidátor žalobcu a taktiež bol vymazaný dodatok „v dodatočnej likvidácii“,   ktorý   bol   zapísaný   vo   výpise   z   obchodného   registra   žalobcu   pri   položke „Obchodné meno“.»

K   právoplatnosti   uznesenia   o   zrušení   dodatočnej   likvidácie   žalobcu   sťažovateľ vo svojom   stanovisku   okrem   iného   uviedol,   že „...   v   čase   vyhlásenia   napadnutého rozhodnutia existovalo uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn. 33 Exre/1019/2010,   ktorým   bola   zrušená   dodatočná   likvidácia   žalobcu.   Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 07. 2010. Najvyšší súd SR vyhlásil napadnuté uznesenie dňa 31. 05. 2011, t. j. viac ako 10 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o zrušení dodatočnej likvidácie žalobcu. Súdne konanie o zrušenie dodatočnej likvidácie   sa vrátilo   do   štádia   odvolacieho   konania,   t. j.   zrušenie dodatočnej   likvidácie žalobcu dočasne stratilo právnu kvalitu právoplatnosti až na základe uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 07. 2011.

... v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia bol právny stav taký, že dodatočná likvidácia   žalobcu   bola   právoplatne   zrušená.   Výpis   z   obchodného   registra   zo   dňa 31. 05. 2011,   v   ktorom   bolo   uvedené,   že   na   majetok   žalobcu   bola   povolená   dodatočná likvidácia nezodpovedal skutočnému právnemu stavu. Nesprávne zapísané údaje vo výpise z obchodného registra neobstoja ako právny základ napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu   SR.   Najvyšší   súd   SR   mal   objektívne   možnosti   spoľahlivo   si   overiť,   či   uznesenie Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn. 33 Exre/1019/2010. ktorým bola zrušená   dodatočná   likvidácia   žalobcu   nadobudlo   právoplatnosť...   napríklad   telefonicky alebo písomným dopytom na Okresný súd Bratislava I.

... Doložka   právoplatnosti   a vykonateľnosti   iba   deklaruje   skutočnosť,   že   súdne rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   a vykonateľnosť,   avšak   nemá   konštitutívne   účinky právoplatnosti.

... Súdne rozhodnutie je právoplatné vždy, ak voči nemu nemožno podať odvolanie. Právoplatnosť   súdneho   rozhodnutia   nastáva   priamo   zo   zákona   (§   159   ods.   1   OSP), nie vyznačením   doložky   právoplatnosti,   ale   nemožnosťou   napadnúť   súdne   rozhodnutie odvolaním... nevyznačenie doložky právoplatnosti na súdnom rozhodnutí nie je dostatočným dôvodom na ustálenie, že toto súdne rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť. V prípade ak má súd pochybnosti o tom, či konkrétne súdne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, mal   by   túto   skutočnosť   spoľahlivo   preveriť,   najmä   vykonaním   dopytu   na príslušný   súd, ktorý rozhodnutie vydal.

... V   danom   prípade,   ak   mal   Najvyšší   súd   SR   pri   vyhlasovaní   napadnutého rozhodnutia   pochybnosti   o   právoplatnosti   uznesenia   o   zrušení   dodatočnej   likvidácie žalobcu,   mal   túto   náležité   preveriť   najmä   dopytom   na   Okresnom   súde Bratislava I a Krajskom súde v Bratislave. Najvyšší súd SR sa však uspokojil so záverom, že predmetné   uznesenie   nie   je   právoplatné,   nakoľko   na   ňom   nie   je   vyznačená   doložka právoplatnosti a vykonateľnosti a ďalej vychádzal iba z výpisu z obchodného registra, ktorý v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia nezodpovedal skutočnému právnemu stavu.... rozhodnutie o zrušení dodatočnej likvidácie žalobcu, ako aj otázka právoplatnosti takéhoto   rozhodnutia   je   skutočnosť,   ktorá   je   súdom   známa   z   ich   činnosti.   V   zmysle citovaného § 121 OSP sa skutočnosti známe súdu z jeho činnosti nepreukazujú a účastníci konania nie sú povinní ani navrhovať dôkazy za účelom preukázania takýchto skutočností. Najvyšší súd SR pri vyhlásení napadnutého rozhodnutia uvedenú zásadu nerešpektoval. Účastníci súdneho konania pritom v súlade s princípom právnej istoty mohli odôvodnene očakávať, že Najvyšší súd SR na právoplatné rozhodnutie o zrušení dodatočnej likvidácie žalobcu prihliadne a rozhodne v súlade s ním.“.

K záväznosti výpisu z obchodného registra pre dovolací súd sťažovateľ vo svojom stanovisku okrem iného uviedol:

„... Najvyšší súd analogicky aplikuje zásady upravené v § 27 Obchodného zákonníka, pričom sa stavia do pozície tretieho subjektu, ktorý konal v dôvere v správnosť údajov zapísaných   do   obchodného   registra.   Sťažovateľa   pritom   stavia   analogicky   do   pozície zapísaného subjektu, ktorý sa voči tretej osobe nemôže domáhať nesprávnosti zapísaných údajov, pokiaľ nepreukáže, že tretia osoba o nesprávnosti zapísaných údajov vedela.... Zásada materiálnej publicity obchodného registra je právny inštitút, ktorý chráni najmä   podnikateľov   pri   podnikateľskej   činnosti.   Jej   zmyslom   a   účelom   je   ochrániť podnikateľa, ktorý koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti v dobrej viere v správnosť údajov zapísaných v obchodnom registri.

... Najvyšší súd SR nie je podnikateľským subjektom, teda nie je subjektom na ktorého ochranu   bola   do   slovenského   právneho   integrovaná   zásada   materiálnej   publicity obchodného   registra.   Máme   za   to,   že   aplikácia   negatívnej   formy   zásady   materiálnej publicity   aplikovaná   Najvyšším   súdom   SR   v   napadnutom   rozhodnutí   je   neprimeraná a vymyká sa zmyslu a účelu tejto zásady.

... skutočnosti zapísané v obchodnom registri sú predmetom činností súdov. Súdy pritom musia svoju činnosť poznať, čo prezumuje... § 121 OSP.

... Skutočnosť, ktorá je predmetom činnosti súdov bolo aj Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn. 33 Exre/1019/2010. Je úradnou povinnosťou súdov, aby   na   základe   právoplatného   rozhodnutia   o   zrušení   dodatočnej   likvidácie   obchodnej spoločnosti zabezpečili príslušný zápis v obchodnom registri a zamedzili tak vzniku právnej neistoty   v   dôsledku   nesprávnosti   zapísaných   údajov.   Nie   je   v   právnom   štáte   prípustné, aby účastníci   konania   boli   ukracovaní   na   svojich   základných   právach   iba   z   dôvodu, že príslušný súd zápis v obchodnom registri nezabezpečili a iný súd sa dovolával dobrej viery v nesprávne zapísané údaje v obchodnom registri.

... Najvyšší   súd   SR   nemohol   mať   pri   vyhlásení   napadnutého   rozhodnutia   dôveru v správnosť   údajov   zapísaných   v   obchodnom   registri.   Najvyšší   súd   SR   mal   v   čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia k dispozícii dôkaz, ktorý svedčil o nesúlade údajov zapísaných   v obchodnom   registri   so   skutočným   právnym   stavom.   Týmto   dôkazom   bolo Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24. 05. 2010 sp. zn. 33 Exre/1019/2010, ktorým bola zrušená dodatočná likvidácia žalobcu... Najvyšší súd SR však iba v dôsledku nevyznačenej   doložky   právoplatnosti,   ktorá   ako   taká   nemá   žiadne   konštitutívne   účinky, ustálil,   že uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   zo   dňa   24. 05. 2010   sp.   zn. 33 Exre/1019/2010 nie je právoplatné...

... analogická aplikácia zásady materiálnej publicity obchodného registra zo strany Najvyššieho súdu SR je neprimeraná. Najvyšší súd SR nie je subjektom, ktorý sa môže odvolávať na dôveru v správnosť zapísaných údajov v obchodnom registri...“

K výmazu žalobcu z obchodného registra sťažovateľ okrem iného uviedol: «... Uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   14. 7. 2004,   sp.   zn. 28 K/226/2002   bol   zamietnutý   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   žalobcu. Na základe   uvedeného   uznesenia,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   25. 09. 2004 bol žalobca   dňa   07. 07. 2009   z   úradnej   povinnosti   vymazaný   z   obchodného   registra. Do obchodného   registra   bola   zároveň   zapísaná   skutočnosť   „Spoločnosť   zrušená od: 25. 09. 2004“.   Zápis   o   zrušení   žalobcu   a   o   jeho   výmaze   z   obchodného   registra bol uvedený vo výpise z obchodného registra žalobcu aj v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia.

... Je zrejmé, že k výmazu žalobcu došlo už dňa 07. 07. 2009, t. j. takmer dva roky pred vyhlásením napadnutého rozhodnutia. V čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia zápis o výmaze žalobcu z obchodného registra nespochybniteľné existoval.

... Z   uvedených   skutočností...   vyplýva   záver,   že   žalobca   bol   v   čase   vyhlásenia napadnutého rozhodnutia vymazaný z obchodného registra a teda nedisponoval právnou subjektivitou...

... zo žiadneho ustanovenia slovenského právneho poriadku nemožno vyvodiť právny záver, že nariadenie dodatočnej likvidácie obnovuje právnu subjektivitu právnickej osoby vymazanej z obchodného registra. Práve naopak, dostupná odborná literatúra jednoznačne pertraktuje   právny   názor,   podľa   ktorého   subjekt   u   ktorého   bola   povolená   dodatočná likvidácia právne neexistuje. V zmysle uvedeného sa z hľadiska skúmania otázky právnej existencie   žalobcu   javí   byť   irelevantné,   či   v   čase   vyhlásenia   napadnutého   rozhodnutia prebiehala   jeho   dodatočná   likvidácia.   Dodatočná   likvidácia   nemôže   byť   základom pre odvodenie   právnej   subjektivity   osoby   vymazanej   z   obchodného   registra.   V   danom prípade však žalobca v čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia nielenže... bol vymazaný z obchodného registra, čím definitívne stratil právnu subjektivitu ale ani... neprebiehala jeho dodatočná likvidácia, nakoľko táto bola právoplatne zrušená.»

Sťažovateľ   oznámil   ústavnému   súdu,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania.

Najvyšší súd sa okrem vyjadrenia k sťažnosti prípisom z 23. apríla 2012, doručeným ústavnému súdu 17. mája 2012, vyjadril k otázke ústneho pojednávania takto:

„Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, oznamujeme, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.“

Vzhľadom   na   to,   že   tak   sťažovateľ,   ako   aj   najvyšší   súd   súhlasili   s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od neho upustil,   pretože   dospel   k záveru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

Zo zistení ústavného súdu, ako aj z vyjadrenia sťažovateľa k stanovisku najvyššieho súdu vyplýva,   že   napriek   tomu,   že   ústavný súd pri   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie uznesením   č. k. IV. ÚS 479/2011-24   z 10.   novembra   2011   rozhodol   o odložení vykonateľnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011 do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, ktoré bolo najvyššiemu súdu doručené 14. decembra 2011, všeobecné súdy konali o návrhu žalobcu o určení neplatnosti odstúpenia od zmluvy a o uložení povinnosti žalovanému 2 ďalej.

Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd (vychádzajúc   z uznesenia   najvyššieho   súdu ako dovolacieho   súdu   sp. zn.   1 ObdoV/21/2010   a   1 ObdoV/22/2010   z   31.   mája   2011) rozhodol o odvolaní sťažovateľa a žalovaného v 2. rade uznesením sp. zn. 4 Obo 64/2011, 4 Obo 65/2011 z 29. marca 2012 tak, že odvolacie konanie zastavil a rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 45 Cb 56/1999-1406 z 13. mája 2009, ako aj uznesenie krajského súdu č. k. 45 Cb 56/1999-1445 z 18. mája 2009 zrušil. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Dovolací súd uznesením, sp.   zn. 1 ObdoV 21/2010,   1 ObdoV 22/2010 zo dňa 31. mája 2011 zrušil   napadnuté   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   s   poukazom   na   ich zmätočnosť. Vychádzal z aktuálneho stavu zápisu žalobcu v obchodnom registri. Z jeho výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro. vložka číslo: X./B bolo   evidentné,   že   žalobca   je   existujúcim   právnym   subjektom   pod   obchodným   menom C., spol.   s r.   o.   v dodatočnej likvidácii,   nakoľko dňa 15.   04.   2010 bola povolená jeho dodatočná likvidácia. Žalobca preto disponuje právnou subjektivitou, pričom v dôsledku zmätočných   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   o   zastavení   odvolacieho   konania   pre   jeho neexistenciu   a spojitosti   s   následnými   dopĺňacími   uzneseniami   o   zrušení   aj   rozhodnutí prvostupňového   súdu   bol   vylúčený   z   práv,   ktoré   mu   ako   plnohodnotnému   účastníkovi konania prislúchajú. Postupom odvolacieho súdu mu preto bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd SR ako odvolací súd v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p. konal ďalej o veci, pričom skúmal splnenie procesných podmienok konania (§ 103 O. s. p.).

Podľa § 19 O. s. p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby (§ 18ods. 1 Obč. zák.). Obchodná spoločnosť ako právnická osoba zaniká ku dňu výmazu z obchodného registra (§ 68 ods. 1 Obch. zák.).

Ako vyplýva z citovaných ustanovení, ku dňu výmazu z obchodného registra zaniká možnosť obchodnej spoločnosti vstupovať do právnych vzťahov a tým aj jej spôsobilosť mať procesné práva a povinnosti.

Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo... je zrejmé, že dňom 02. 03. 2012 bola obchodná spoločnosť C., spol. s r. o., B., IČO... X., vymazaná z obchodného registra. Vo výpise sa konštatuje, že uznesením Okresného súdu Bratislava   I   zo   dňa   24. mája 2010,   č. k.   33 Exre/1019/2010-5,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. 01. 2012, č. k. 1 Cob/306/2011-31, dňa 24. februára 2012 súd zrušil dodatočnú likvidáciu obchodnej spoločnosti C., spol. s r. o., so sídlom K. B., IČO: X. a odvolal z funkcie likvidátora V. S., bytom M. S. − R.

Podľa § 107 ods. 4 O. s. p., ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Žalobca zanikol bez právneho nástupcu. Ak niet právneho nástupcu, nemôže súd v konaní ďalej pokračovať, pretože v spojitosti s nedostatkom spôsobilosti byť účastníkom konania   ide   o   neodstrániteľnú   vadu   konania,   vedúcu   obligatórne   k   zastaveniu   konania (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd preto konanie o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu   v   Bratislave,   č.   k.   45 Cb/56/1999-1406   zo   dňa   13.   mája   2009,   ako   aj   uzneseniu Krajského   súdu   v   Bratislave,   č.   k.   45 Cb/56/1999-1445   zo   dňa   18.   mája   2009   zastavil a súčasne napadnuté rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. b) O. s. p. zrušil. Vychádzal zo skutočnosti, že konanie v tej istej veci na súde prvého aj druhého stupňa tvorí jeden celok,   z   čoho   vyplýva,   že   konanie   končí   až   právoplatnosťou   rozhodnutia.   Nie   je   preto možné, aby určitý subjekt mal spôsobilosť byť účastníkom konania len pre jeho určitý úsek a na zánik jeho spôsobilosti by sa v ďalšom štádiu konania už neprihliadalo, čím by došlo k priznaniu práv a uloženiu povinností subjektu, ktorý podľa hmotného práva už nositeľom práv a povinností byť nemôže.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p.“

Uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   4 Obo 64/2011, 4 Obo 65/2011   z   29.   marca   2012   nadobudlo   právoplatnosť   2.   mája   2012   (vyjadrenie k sťažnosti   doručil   najvyšší   súd   ústavnému   súdu   17.   mája   2012,   avšak   túto   skutočnosť v ňom neuviedol). Po nadobudnutí právoplatnosti označeného uznesenia najvyššieho súdu ako   odvolacieho   súdu   podal   proti   nemu   v mene   žalobcu   dovolanie   Ľ.   K.   Najvyšší   súd ako dovolací súd dovolanie Ľ. K. uznesením sp. zn. 1 ObdoV 18/2012 z 29. novembra 2012 odmietol; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. januára 2013.

Po zrušení rozhodnutí krajského súdu uznesením najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 4 Obo 64/2011, 4 Obo 65/2011 z 29. marca 2012 rozhodol krajský súd o určení neplatnosti odstúpenia od zmluvy uznesením č. k. 45 Cb 56/1999-1651 zo 14. mája 2012 tak, že konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu sa odvolal v mene žalobcu Ľ. K. Najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 4 Obo 58/2012 z 26. marca 2013 rozhodol tak, že jeho odvolanie odmietol; toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 29. apríla 2013.

Ústavný súd ďalej zistil, že proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Cob 203/2010-11 z 29. júna 2010 podal dovolanie žalovaný, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol uznesením   sp. zn.   3   Obdo   38/2010   zo   14.   júla   2011   (t. j. až po vydaní   napadnutého uznesenia, pozn.) tak, že dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s týmto odôvodnením:

„Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno   napadnúť právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   pričom   zákon   dovolanie   pripúšťa   len vo výslovne uvedených prípadoch upravených v § 237 až § 239 O. s. p.

Z   dôvodov   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.   je   možné   dovolaním   napadnúť   každé rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   a   to   bez   ohľadu   na   povahu   predmetu   konania. Pre prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je rozhodujúce, či k vade konania došlo pred odvolacím súdom alebo pred súdom prvého stupňa. Ak však odvolací súd odstránil vadu konania, ku ktorej došlo pred súdom prvého stupňa, nie je možné k nej prihliadnuť. Prípustnosť   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia   nie   je   tiež   daná   iba   tvrdením dovolateľa, ale len skutočnosťou, že k vade v zmysle § 237 skutočne došlo.

V   predmetnej   veci   bolo   preukázané   splnenie   podmienok   dovolania   tak,   ako to predpokladá znenie ust. § 237 O. s. p.

Dovolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   a   konania,   ktoré   mu predchádzalo dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je zmätočné a nepreskúmateľné. Predmetom   skúmania   v   dovolacom   konaní   bola   vecná   správnosť   napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, ktorý odvolanie odmietol pre jeho neprípustnosť.

Z obsahu spisu predloženého dovolaciemu súdu bolo zistené, že uznesením zo dňa 13. apríla 2010, č. k. 34 Exre 955/2010 bolo Okresným súdom Bratislava I. rozhodnuté o nariadení dodatočnej likvidácie spoločnosti C., s. r. o. a bol ustanovený likvidátor V. S. V   nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   podal   Fond   národného   majetku   Slovenskej republiky podaním zo dňa 15. apríla 2010 podnet na zastavenie tohto konania (na l. č. 1). Na   základe   podnetu   súd   prvého   stupňa   uznesením   zo   dňa   29.   apríla   2010, č. k. 33 Exre 1019/2010 (na l. č. 2 spisu) začal konanie o zrušenie dodatočnej likvidácie spoločnosti C., s. r. o. a odvolanie likvidátora. Následne uznesením zo dňa 24. mája 2010, č. k. 33 Exre 1019/2010 (na l. č. 5 spisu) súd prvého stupňa zrušil dodatočnú likvidáciu spoločnosti C., s. r. o. a odvolal likvidátora.

Spoločnosť C., s. r. o. a likvidátor podali odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 29. apríla 2010, č. k. 33 Exre 1019/2010, podaním zo dňa 26. mája 2010 (doručené súdu osobne 26. mája 2010, na l. č. 6 spisu). O tomto odvolaní rozhodol odvolací súd   uznesením   zo   dňa   29.   júna   2010,   č.   k.   1   Cob   203/2010   (na   l.   č.   11   spisu), ktoré považoval za odvolanie proti   uzneseniu zo dňa 24.   mája 2010 (na   l.   č. 5 spisu), ako to vyplýva zo záhlavia i odôvodnenia uznesenia.

V spise na l. č. 12 a nasl. je odvolanie spoločnosti C., s. r. o. zastúpenej likvidátorom proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 24. mája 2010, č. k. 33 Exre 1019/2010, podané osobne   dňa   30.   júna   2010,   o   ktorom   odvolací   súd   nerozhodol,   pretože   bolo   doručené po jeho rozhodnutí zo dňa 26. mája 2010 (na l. č. 6 spisu).

Z uvedeného je teda zrejmé, že odvolací súd v odvolacom konaní rozhodol o odvolaní proti   uzneseniu   zo   dňa   24.   mája   2010   (na   l.   č.   5   spisu),   proti   ktorému,   v   čase   jeho rozhodovania,   odvolanie   podané   ešte   nebolo   a   zároveň   nerozhodol   o   odvolaní   proti uzneseniu zo dňa 29. apríla 2010, (na l. č. 2) proti ktorému odvolanie zo dňa 26. mája 2010 (na l. č. 6) smerovalo. Odvolanie zo dňa 26. mája 2010 (doručené súdu 26. mája 2010) ani nemohlo   smerovať   voči   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   zo   dňa   24.   mája   2010, č. k. 33 Exre 1019/2010-5, pretože v čase podania tohto odvolania ešte uznesenie nebolo doručené.

Z   uvedených   dôvodov   považuje   dovolací   súd   uznesenie   odvolacieho   súdu za zmätočné a nepreskúmateľné.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   uvedeného   napadnuté   uznesenie odvolacieho súdu podľa § 243b ods. 1, § 243d O. s. p. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“

Pred rozhodnutím vo veci samej ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či vzhľadom na aktuálny stav namietaného konania v čase rozhodovania ústavného   súdu   vo   veci   samej   sťažovateľ   v namietanej   veci   pred   všeobecnými   súdmi na tejto   sťažnosti,   prijatej   uznesením   č.   k.   IV. ÚS 479/2011-24   z 10.   novembra   2011 na ďalšie   konanie,   zotrváva.   Právny   zástupca   sťažovateľa   na   výzvu   ústavného   súdu podaním doručeným 5. augusta 2013 oznámil, že sťažovateľ na podanej sťažnosti naďalej trvá.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa uviesť nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho   hľadiska   necítil   byť predpojatý)   listom   z 28. marca   2013   (ďalej   len „oznámenie“)   oznámil tieto   skutočnosti   v zmysle §   27 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde predsedníčke   ústavného   súdu   a zároveň   ju požiadal,   aby zabezpečila   postup   podľa   §   28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie   senátu   ústavného   súdu,   ktorý   je   o ňom   príslušný   rozhodnúť   v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu   ústavného súdu   Ladislava Orosza rozhodol   I.   senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu   Ladislava   Orosza   z výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľa   nevylúčil. Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi doručené   21.   júna   2013.   Z uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia spravodajcovia   alebo   sudcovia.   Napriek   tomu,   že   sa   necítia   byť   v uvedených   veciach predpojatí   pri   výkone   funkcie   sudcu,   keďže   obsah   vyjadrení   Š.   H.   nijakým   spôsobom neovplyvnil   ich   spôsobilosť   rozhodovať   v   uvedených   veciach   nestranne   a   objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) Š. H. počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia JUDr. Š. H.   o nadržiavaní   sťažovateľke   a   o   korupčnom   správaní   celého   senátu   ústavného   súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS   592/2013-10   z 2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať   do času,   kým   o uvedených   oznámeniach   sudcov   nerozhodol   príslušný   senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   a čl. 36 ods.   1 listiny   a obsahom práva podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97).   Z   týchto   dôvodov ústavný súd pri posudzovaní sťažovateľových vecí prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru. Znamená to, že ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu (na spravodlivé súdne konanie) s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97) a v čl. 36 ods. 1 listiny.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd, aplikujúc judikatúru ESĽP vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj svoju judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím,   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, II. ÚS 58/98, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/00, III. ÚS 180/02, II. ÚS 209/06).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz   Torija   proti   Španielsku   z   9.   decembra   1994,   séria   A,   č.   288,   Garcia   Ruiz   proti Španielsku   z   21.   januára   1999).   Znamená   to,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná   a   nevyhnutná   pre   dané   rozhodnutie.   Tieto   zásady   týkajúce   sa   vzťahu ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   pri   ochrane   ústavnosti,   ktoré   možno   vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ňou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   sp.   zn.   1   ObdoV/21/2010   a 1   ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011,   ktorým   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   zrušil   uznesenie najvyššieho súdu ako   odvolacieho   súdu   č. k.   3 Obo 76/2009-1495   zo   16. decembra 2009 v znení dopĺňacieho   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn. 3 Obo 76/2009   z 10.   marca   2010   a uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu č. k. 3 Obo 78/2009-1493 zo 16. decembra 2009 v znení dopĺňacieho uznesenia najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. 3 Obo 78/2009 z 10. marca 2010 a vec vrátil najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   v napadnutom uznesení sp. zn. 1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011 a dospel k tomuto právnemu záveru:

«... Dovolaním,   z dôvodov uvedených   v § 237 OSP;   je...   možné napadnúť   každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho formu, obsah alebo povahu predmetu konania. K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v § 237 OSP prihliada dovolací súd nielen na námietku dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242 OSP).

... Dovolatelia poukázali na existenciu podmienky prípustnosti dovolania uvedenú v ustanoveniach § 237 písm. f) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a 237 písm. b) OSP (ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania).

Dovolatelia   (žalovaní   v   I.   a   II.   rade)   videli   opodstatnenosť   dovolacieho   dôvodu podľa   § 241 ods.   2 písm.   a) OSP v spojení s § 237 písm.   b) OSP   (ten,   kto v konaní vystupoval   ako   účastník   konania,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania)   v   tom, že vydaním oboch dovolaním napadnutých rozhodnutí odvolacieho súdu (č. l. 1493 a 3495) došlo k vytvoreniu zmätočného právneho stavu, lebo nimi nebolo zrušené rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej a ani rozhodnutie o trovách konania. Žalovaný v I. rade zastával názor, že keď účastník konania stratí v priebehu odvolacieho konania spôsobilosť „byť“ účastníkom konania, odvolací súd musí okrem zastavenia celého konania (t. j. nielen odvolacieho konania, ale aj prvostupňového konania), zrušiť aj všetky rozhodnutia vydané súdom prvého stupňu. Domnieval sa, že odvolací súd svojím postupom spôsobil, že súdne konanie   bolo   právoplatne   ukončené   rozhodnutiami,   určujúcimi   práva   a   povinnosti žalobcovi, ktorý vystupoval v konaní (t. j. v konaní na súde prvého stupňa a odvolacom konaní,   ktoré   tvoria   jeden   celok)   ako   účastník,   hoci   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom konania. Uvedený postup odvolacieho súdu vyhodnotil ako postup zakladajúci dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. b) OSP.

Podstatou druhého dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f) OSP je tvrdenie dovolateľov, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že keďže odvolací súd zastavil odvolacie konanie bez toho, aby zastavil celé konanie a zrušil aj   rozhodnutia   súdu   „prvého“   stupňa,   odoprel   žalovaným   procesné   právo   na   ich preskúmanie   odvolacím   súdom,   nakoľko   v   zákonnej   lehote   podali   odvolania   proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo veci samej a proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o trovách konania.

... Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. í) OSP sa rozumie postup súdu, ktorým znemožni účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom   chránených   záujmov.   Musí   však   ísť   o   znemožnenie   realizácie   konkrétnych procesných   práv,   ktoré   by   inak   účastník   mohol   pred   súdom   uplatniť   a   z   ktorých   bol v dôsledku   nesprávneho   postupu   súdu   vylúčený,   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   bola účastníkovi odňatá možnosť konal pred súdom postupom odvolacieho súdu, alebo či sa tak stalo   v   dôsledku   postupu   súdu   prvého   stupňa   a   odvolací   súd   neurobil   v   tomto   smere nápravu. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   žalobca   mal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania v priebehu celého prvostupňového konania, t. j. aj v čase vydania rozsudku súdu prvého stupňa (č. l. 1406) dňa 13. 05. 2009, aj v čase vydania uznesenia súdu prvého stupňa o trovách konania (č. l. 1445) dňa 18. 05. 2009. K výmazu žalobcu z obchodného registra došlo dňa 07. 07. 2009, čo je preukázateľné z jeho výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I. oddiel: Sro. vložka číslo... Nakoľko k zániku spôsobilosti žalobcu byť účastníkom konania došlo počas odvolacieho konania, odvolací súd svojimi rozhodnutiami č. l. 1493 a 1495 zo dňa 16. 12. 2009 odvolacie konania zastavil s odkazom na ustanovenia § 107 ods. 4 a § 211 ods. 2 OSP a s odôvodnením, že zastavenie odvolacích konaní bolo potrebné, pretože žalobca v priebehu odvolacieho konania zanikol bez právneho nástupcu. Na návrh žalovaného, v I. rade Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, dopĺňacími uzneseniami sp. zn. 3 Obo/76/2009 a sp. zn. 3 Obo/78/2009 zo dňa 10. marca 2010, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 31. marca 2010, doplnil v zmysle § 166 ods. 1 a 2 OSP   svoje   uznesenie   č.   k.   3   Obo/76/2009-1495   zo   dňa   16.   decembra   2009, právoplatné dňa 27. januára 2010, o výrok: „Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 45 Cb/56/1999-1406 zo dňa 13. mája 2009 zrušuje a konanie zastavuje.“; a svoje uznesenie č. k. 3 Obo/78/2009-1493 zo dňa 16. decembra 2009, právoplatné dňa 27. januára 2010, o výrok: „Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 45 Cb/56/1999-1445 zo dňa 18. mája 2009 zrušuje a konáme zastavuje.“. Tieto svoje rozhodnutia odôvodnil odkazom na § 166, § 167 ods. 2. § 221 ods. 1 písm. b), ods. 2 OSP, a tým, že uzneseniami vydaným pod sp. zn. 3 Obo/76/2009 zo dňa 16. decembra 2009 a sp. zn. 3 Obo/78/2009 zo dňa 16. decembra 2009   síce   odvolací   súd   zastavil   odvolacie   konanie   v   predmetnej   veci   po   zistení, že v priebehu odvolacieho konania žalobca zanikol bez právneho nástupcu, ale uvedená skutočnosť   nebola   vyjadrená   vo   výrokoch   rozhodnutí   odvolacieho   súdu   vo   vzťahu k rozhodnutiam súdu prvého stupňa.

Na margo tvrdení žalovaného v I. rade v jeho vyjadrení k dovolaniu žalobcu o tom. že   žalobca   podal   dovolanie,   hoci   mu   neboli   dopĺňacie   uznesenia   doručované,   nakoľko v čase ich vydania, ani v čase ich doručovania, neexistoval, pretože bol dňa 07. 07. 2009 vymazaný z obchodného registra, dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že v čase podania dovolania, t. j. dňa 19. 04. 2010 už bol žalobca existujúcim subjektom pod obchodným menom: C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, nakoľko dňa 15. 04. 2010 bola povolaná dodatočná   likvidácia   žalobcu.   Preto   bolo   dovolanie   podané   účastníkom   konania,   ktorý v čase jeho podania existoval. Pre túto skutočnosť nebolo možné posúdiť dovolania žalobcu proti dopĺňacím uzneseniam ako podané neoprávnenou osobou.

Dovolací   súd   vzhliadol   existenciu   namietanej   vady   konania   podľa   §   237 písm. f) OSP,   avšak   nie   z   dôvodu   uvádzaného   dovolateľmi,   ale   z   dôvodu   zmätočnosti vydania oboch uznesení odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania v znení ich dopĺňajúcich uznesení. Vychádzal pritom z aktuálneho stavu zápisu žalobcu v obchodnom registri,   jeho   výpisu   z   Obchodného   registra   Okresného   súdu   Bratislava   I,   oddiel: Sro. vložka číslo... je evidentné, že žalobca je v súčasnosti existujúcim právnym subjektom pod obchodným menom: C., spol. s. r. o. v dodatočnej likvidácií, nakoľko dňa 15. 04. 2010 bola povolaná dodatočná likvidácia žalobcu. Žalobca teda disponuje právnou subjektivitou. Rozhodujúci je stav v čase dovolacieho konania,   kedy žalobca existuje.   Za tohto stavu je preto nemožné, aby sa so žalobcom, ako účastníkom konania, nekonalo ďalej, a aby bol v dôsledku zmätočných rozhodnutí odvolacieho súdu o zastavení odvolacieho konania pre jeho   neexistenciu   (výmaz   z   obchodného   registra)   v   spojitosti   s následnými   dopĺňacími uzneseniami odvolacieho súdu o zrušení aj rozhodnutia prvostupňového súdu a zastavení celého   konania,   vylúčený   z práv,   ktoré   mu,   ako   plnohodnotnému   účastníkovi   súdneho konania, zo zákona prislúchajú, a bola mu tým v konečnom dôsledku odňatá možnosť konať pred súdom.   Bez   zrušenia   dovolaním   napadnutých   uznesení   odvolacieho   súdu   by   došlo k procesné   neriešiteľnej   situácii,   keďže   žalobca   je   v   súčasnosti   existujúcim   subjektom práva. Vzhľadom   na   uvedené   vyvstala   potreba   zrušenia   uznesení   odvolacieho   súdu o zastavení   odvolacieho   konania,   ako   aj   na   ne   nadväzujúcich   dopĺňacích   uznesení odvolacieho súdu, z dôvodu ich zmätočnosti, a dovolací súd vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.»

Podstatou   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   tvrdenie,   že   v čase vyhlásenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   sp.   zn. 1 ObdoV/21/2010   a 1 ObdoV/22/2010   z   31.   mája   2011   žalobca   nedisponoval   právnou subjektivitou.

Aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že spoločnosť (žalobca) bola 7. júla 2009 ex offo   vymazaná   z Obchodného   registra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „obchodný register“), pričom následne uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 34 Exre 955/2010 z 13. apríla 2010 (ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2010) bola nariadená dodatočná likvidácia spoločnosti a bol ustanovený jej likvidátor V. S., ktorý bol   oprávnený   robiť   v jej   mene   úkony   smerujúce   k jej likvidácii   podľa   §   72   a nasl. Obchodného zákonníka pod obchodným menom C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca v čase odvolacieho konania nemal hmotnoprávnu procesnú subjektivitu; túto nadobudol až 15. apríla 2010, t. j. v čase, keď žalovaní podali proti   uzneseniam   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   č.   k.   3 Obo 76/2009-1495 zo 16. decembra   2009   a č.   k.   3 Obo 78/2009-1493   zo   16.   decembra   2009   dovolanie. Po zápise do obchodného registra z 15. apríla 2010 podal žalobca taktiež dovolanie.

Okresný súd uznesením sp. zn. 33 Exre 1019/2010, Sro. 42507/B z 24. mája 2010 dodatočnú likvidáciu zrušil a z funkcie likvidátora odvolal V. S. Proti tomuto uzneseniu sa odvolal žalobca aj V. S. Krajský súd uznesením č. k. 1 Cob 203/2010-11 z 29. júna 2010 odmietol odvolanie   (ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   16.   júla   2010;   podľa   tvrdenia sťažovateľa   nadobudlo   právoplatnosť   v tento   deň   aj   uznesenie   okresného   súdu z 24. mája 2010   o zrušení   dodatočnej   likvidácie   spoločnosti).   V čase   rozhodovania o dovolaniach (31. mája 2011) tak žalovaných, ako aj žalobcu však táto skutočnosť nebola zapísaná v obchodnom registri. Napriek uvedenému sťažovateľ zastáva názor, že žalobca stratil dňom 16. júla 2010 hmotnoprávnu procesnú subjektivitu.

Ústavný súd už judikoval (napr. I. ÚS 269/05), že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci   samej   musí   predchádzať   jeho   postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého súdneho   konania   v   zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a   príslušnej   medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (v kontexte danej veci v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a s čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Podľa názoru ústavného súdu (napr. I. ÚS 26/94, I. ÚS 23/06) obsah práva na súdnu ochranu nespočíva   len   v   tom,   že   osobám   nemožno brániť v   uplatnení práva   alebo   ich diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   i   zákonom   upravené   relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

Podľa   judikatúry   ústavného súdu   (II.   ÚS   122/05)   základné právo   na spravodlivé súdne   konanie   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesno-právnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   A   contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

Úlohou   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľa   bolo   posúdiť a vyhodnotiť,   či   rozsah   skutkových   zistení   a právne   závery   najvyššieho   súdu ako dovolacieho súdu pri jeho rozhodovaní vo veci vedenej pod sp. zn. 1 ObdoV/21/2010, 1 ObdoV/22/2010   možno   považovať   z ústavnoprávneho   hľadiska   za   ústavne akceptovateľné, s osobitným zreteľom na to, ako najvyšší súd posúdil právnu relevanciu zápisu   žalobcu   do   obchodného   registra   z 15. apríla   2010   z hľadiska   jeho   právneho postavenia v dovolacom konaní, a teda aj v čase rozhodovania o dovolaní.

V súvislosti so zápisom žalobcu do obchodného registra účinným od 15. apríla 2010 sa ústavný súd prikláňa k záveru, ku ktorému dospel aj najvyšší súd, že táto skutočnosť mala   za   následok   „obnovenie“   právnej   subjektivity   žalobcu.   Nesúhlasí   však   s právnym názorom najvyššieho súdu, že žalobca sa stal „plnoprávnym účastníkom“ celého konania, pretože   podľa   zápisu   v obchodnom   registri   bol   likvidátor   oprávnený   robiť   v mene spoločnosti len úkony smerujúce k jej likvidácii podľa § 72 a nasl. Obchodného zákonníka pod obchodným menom C., spol. s r. o. v dodatočnej likvidácii, t. j. len právne úkony týkajúce sa dodatočnej likvidácie spoločnosti. Bez ohľadu na akceptovanie tohto právneho názoru už samotný rozsah oprávnení žalobcu zaevidovaných v obchodnom registri, ktorému najvyšší súd priznáva právne relevantné účinky vo vzťahu ku všetkým subjektom práva (najvyšší súd nevynímajúc), prinajmenšom indikoval nevyhnutnosť zobrať ho do úvahy a z tohto hľadiska definovať právne postavenie žalobcu ako účastníka v súdnych konaniach po 15. apríli 2010 vrátane jeho oprávnení. Najvyšší súd ako dovolací súd sa však touto otázkou v napadnutom uznesení nezaoberal.

Z hľadiska poskytnutia ochrany práv sťažovateľovi v rozsahu garancií podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   považoval   ústavný   súd za rozhodujúce posúdiť postup najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu pri zabezpečovaní a vyhodnocovaní podkladov relevantných pre svoje rozhodnutie. Podľa názoru ústavného súdu   bolo   z hľadiska   ústavnej   konformity   postupu   (vzhľadom   na   potrebu   zaujatia stanoviska k právnej subjektivite žalobcu) nevyhnutné, aby najvyšší súd zistil stav konania vedeného pod sp. zn. 33 Exre/1019/2010, a v tejto súvislosti predovšetkým skutočnosť, či uznesenie okresného súdu sp. zn. 33 Exre/1019/2010 z 24. mája 2010, ktoré bolo súčasťou spisu,   na základe   ktorého   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   rozhodoval,   už   nadobudlo právoplatnosť. Ústavný súd zastáva názor, že išlo o otázku zásadného právneho významu z hľadiska   ústavnej   akceptovateľnosti   rozhodnutia   o dovolaní. Najvyšší   súd   sám v napadnutom rozhodnutí výslovne uviedol, že sťažovateľ k dovolaniu priložil uznesenie okresného súdu sp. zn. 33 Exre 1019/2010 z 24. mája 2010, ktorým bola zrušená dodatočná likvidácia   žalobcu,   túto   skutočnosť   však   stroho   uzavrel   konštatovaním, „avšak   bez vyznačenia doložky právoplatnosti a vykonateľnosti“. V nadväznosti na uvedené vychádzal „z aktuálneho stavu zápisu žalobcu v obchodnom registri“ (výpisu z obchodného registra Okresného   súdu   Bratislava   I,   oddiel:   Sro.   vložka   číslo...),   z ktorého   je „evidentné, že žalobca je v súčasnosti existujúcim právnym subjektom pod obchodným menom: C., spol. s.   r.   o.   v   dodatočnej   likvidácii,   nakoľko   dňa   15.   04.   2010   bola   povolaná   dodatočná likvidácia   žalobcu“.   Najvyšší   súd   teda   nepovažoval   za   právne   významné   zistiť,   či   už vyžiadaním príslušného spisu alebo získaním aktuálnej informácie z okresného súdu aspoň telefonicky a jej vyznačením v „dovolacom“ spise (napr. spísaním úradného záznamu), aký je   skutočný   stav   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   33   Exre/1019/2010.   Najvyššiemu   súdu pritom muselo byť, resp. malo byť zrejmé, že ide kľúčovú informáciu pre jeho rozhodnutie ako dovolacieho súdu, navyše aj vzhľadom na dátum jeho rozhodovania a dátum prijatia uznesenia okresným súdom, ktorý musel zjavne indikovať záver, že predmetné rozhodnutie už (s vysokou pravdepodobnosťou) nadobudlo právoplatnosť.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   ani   v tejto   veci   nebolo   riešiť   vecné   problémy rozhodovania,   ale   posudzovať   a aj   v danom   prípade   posúdiť   postup   najvyššieho   súdu z hľadiska   rešpektovania   princípu   ústavnosti   pri   jeho   rozhodovaní.   Z hľadiska nevyhnutnosti   overenia   právnej   subjektivity   žalobcu   ako   jednej   z rozhodujúcich (a neopomenuteľných) skutočností pre rozhodnutie podľa názoru ústavného súdu neobstojí argument   najvyššieho   súdu,   že   táto   skutočnosť   (ešte)   nebola   vyznačená   v obchodnom registri   (až   1.   marca   2012),   keďže   bolo   potvrdené,   že   spoločnosť   sa   vymazáva z obchodného   registra   v celom   rozsahu „dňom   07.   07.   2009“ pre   nedostatok   majetku, a preto ho ústavný súd z ústavného hľadiska považuje za neakceptovateľný. Postup, ktorý najvyšší   súd   zvolil   pri   zisťovaní   kľúčových   podkladov   pre   svoje   rozhodnutie, ústavný súd hodnotí   ako   zjavne   formalistický.   Takýto   postup je   v príkrom   rozpore s materiálnym chápaním ústavnosti, ktorú pri svojej rozhodovacej činnosti preferuje ústavný súd   (IV.   ÚS   218/08,   IV.   ÚS   464/2010,   IV.   ÚS   10/2012)   v súvislosti   s poskytovaním ochrany základným právam a slobodám, a podľa názoru ústavného súdu by ho vo svojej rozhodovacej   činnosti   mali   uplatňovať   aj   všeobecné   súdy,   dovolací   súd   nevynímajúc. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny,   ako   aj   jeho   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Materiálny   prístup   v   chápaní   ústavnosti   vyžaduje   v   širšom   zmysle   akceptáciu a uplatňovanie   základných   hodnôt   demokratickej   spoločnosti   v rozhodovacej   činnosti všetkých orgánov verejnej moci a v užšom zmysle zohľadňujúcom individuálny právno-aplikačný   rozmer   realizácie   práva   akceptáciu   zachovania   ústavne   súladného   účelu aplikovanej právnej úpravy. V danom prípade to znamená, že ústavný súd na jednej strane nemohol   neprihliadnuť   na   ďalší   postup   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu (a v nadväznosti aj ďalších súdov), ktorý síce na jednej strane nerešpektoval rozhodnutie o odložení   vykonateľnosti   namietaného   uznesenia   –   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011 − po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ale na druhej strane v dôsledku jeho ďalšieho postupu sa dosiahol taký stav veci, že konanie   o návrhu   žalobcu   na určenie   neplatnosti   odstúpenia   od zmluvy   a na uloženie povinnosti žalovanému v II. rade je už v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené − je právoplatne zastavené, čo je v prospech sťažovateľa. Táto informácia bola pre rozhodnutie ústavného súdu podstatná. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd   nevyhovel   tej   časti   sťažnosti,   v ktorej   sa   sťažovateľ   domáhal   zrušenia   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV/21/2010 a 1 ObdoV/22/2010 z 31. mája 2011. Zrušením označeného   rozhodnutia   by   sa   totiž   „otvorilo“   (mohlo   otvoriť)   právoplatne   skončené konanie pred všeobecnými súdmi, ktoré skončilo v prospech sťažovateľa.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním pôvodným právnym zástupcom (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   si   uplatnil   nárok   na   úhradu   trov   konania   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému   súdu   za   dva   úkony   právnej   služby   urobené   v roku   2011,   zvýšené   o daň z pridanej hodnoty v sume 314,84 €. Ďalšiu úhradu trov konania za ďalšie úkony právnej služby   si sťažovateľ   neuplatnil   ani   po   zmene   jeho   právneho   zástupcu.   Vzhľadom na uvedené ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v požadovanej sume, ktorá   bola vypočítaná   v súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za dva úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a písm. b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2011, ktorá bola vo výške 123,50 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky), a náhrady   hotových   výdavkov   (režijný   paušál)   za   každý   úkon   právnej   služby   vo výške 7,41 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   pôvodného   právneho zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013