znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 478/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. T. T., Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 38/2013 a jeho uznesením zo 6. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2013 doručená   sťažnosť   M.   L.,   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. T. T., Š., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tpo 38/2013 a jeho uznesením zo 6. júna 2013 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   a   ďalší   spoluobvinení   boli uznesením   vyšetrovateľa   Prezídia   Policajného   zboru,   národnej   kriminálnej   agentúry, národnej protizločineckej jednotky, expozitúry Bratislava, sp. zn. ČVS: PPZ-184/NKA-PZ-BA-2013   z   12.   mája   2013   (ďalej   len   „uznesenie   o   vznesení   obvinenia“)   obvinení zo spáchania skutku kvalifikovaného ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a) a f) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov spáchaného formou spolupáchateľstva, ktorého sa mali dopustiť tak, že «koncom mesiaca január roka 1997 Ľ. F. zo strachu o svoj život preto, lebo ukrýval P. K., prezývaného „D.“ pred M. S. a P. K., prezývaný „D.“ (zomrel 17. 04. 1997) z dôvodu pomsty za streľbu na neho 12. novembra 1996, z objednania ktorej podozrieval M. S., naplánovali fyzickú likvidáciu M. S., ktorú riadili,   koordinovali a finančne   zabezpečovali   s rozdelením úloh tak,   že   Ľ.   F.   získaval informácie o pobyte M. S., Ľ. F. a P. K., prezývaný „D.“ zabezpečil prostredníctvom R. B., prezývaného „K.“ zbrane, kukly a mobilné telefóny, zabezpečili osobné motorové vozidlo značky...   čiernej   farby,   prostredníctvom   bývalého   príslušníka   Policajného   zboru   R.   L. (zomrel 26. apríla 1997) zadovážili falošné ŠPZ, občianske, technické a vodičské preukazy, naplánovali únikovú cestu z miesta skutku; R. B., prezývaný „K.“ spoločne s R. T. (dočasne odložené vznesenie obvinenia) zmapovali pred skutkom celkovú situáciu pred hotelom... a v blízkom okolí, určili najlepšie strategické postavenie monitorujúcich a páchateľov po skutku odvážajúcich   vozidiel   R.   T.   a M.   L.,   dňa   06.   februára   1997   v   doobedňajších   hodinách priviezol R. T. na motorovom vozidle značky... P. K., prezývaného „D.“, R. B., prezývaného „K.“ a M. M., prezývaného „S. alebo O.“ do B..., kde si presadli do motorového vozidla..., modrej farby, ktorého vodičom bol R. L., P. K., prezývaný „D.“, R. B., prezývaný „K.“, M. M., prezývaný „S. alebo O.“ a R. L. prišli na vozidle pred hotel... v B... a čakali na príchod M. S., v čase asi o 12,00 hodine po príchode M. S. pred hotel... na osobnom motorovom vozidle... spoločne s P. R., P. K., prezývaný „D.“, R. B., prezývaný „K.“, M. M., prezývaný „S. alebo O.“ a R. L. vystúpili z vozidla a vykonali streľbu na M. S. a P. R. zo štyroch rôznych zbraní,   a to   najskôr na   M.   S.,   ktorého   kráčajúceho   smerom   ku vchodu   hotela zozadu a zboku zasiahli tri strely z krátkej guľovej zbrane do pravej dolnej končatiny a pravej bedrovej oblasti a potom už ležiace telo zasiahlo do oblasti hrudníka a krku 10 rán zo samopalu vzor 47, kalibru 7,62 mm, čím M. S. spôsobili aj smrteľné strelné zranenia mozgu, hrudníka a brucha, P. R. zasiahli jednou strelou zozadu do chrbtovej časti tela, ktorá spôsobila aj smrteľné strelné zranenia srdca a ľavých pľúc; po streľbe P. K., P. K. prezývaný   „D.“,   R.   B.,   prezývaný   „K.“   a M.   M.,   prezývaný   „S.   alebo   O.“   a R.   L.   na motorovom vozidle značky..., modrej farby unikali k športovej hale..., kde ich čakal R. T. s vozidlom značky..., do ktorého nasadli P. K. prezývaný „D.“, R. B., prezývaný „K.“ a M. M., prezývaný „S. alebo O.“ a išli z B. v smere do S., M. L. na bielom vozidle značky... a R. L. idúci na motorovom vozidle značky..., modrej farby unikali inou trasou; 7. februára 1997 Ľ. F. vo svojom dome v N. vyplatil P. K., prezývanému „D.“ v prítomnosti R. T. a M. M., prezývaného „S. alebo O.“ finančné prostriedky v sume 1 500 000, 00 Sk (49 791,00 EUR) ako odplatu za vykonanie skutku.».

Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal neurčité   vymedzenie   skutku   vo   vzťahu   k   jeho   osobe,   ako   aj   úplnú   absenciu   jeho odôvodnenia   vo   vzťahu   k   jeho   osobe.   Sťažovateľ   tvrdí,   že „skutok   nespĺňa   základné procesné   požiadavky   na   vymedzenie   jeho   základu   v   zmysle   §   206   odsek   3   Trestného poriadku k § 176 odsek 1 písmeno c) trestného poriadku a súčasne odôvodnenie nemá žiadnu oporu vo výroku a výrok v odôvodnení, a preto je v zmysle § 176 odsek 2 Trestného poriadku k § 189 odsek 1 písmeno a) a b) Trestného poriadku uznesenie vo vzťahu k mojej osobe nezákonné...“.

Uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, odboru osobitného určenia (ďalej len „generálna prokuratúra“), sp. zn. XIV Gv 5/2013 z 22. mája 2013 (ďalej len „uznesenie generálnej prokuratúry“) bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá ako nedôvodná. V označenom uznesení generálnej prokuratúry sa okrem iného uvádza, že „V procesnom postavení svedka bol vypočutý R. T., ktorý sa mal zúčastniť na skutku. Svedok podrobne opísal okolnosti skutku, osoby páchateľov, veci použité na spáchanie skutku (oblečenie, zbrane, motorové vozidlá), ubytovanie páchateľov pred spáchaním skutku aj ich vzájomnú komunikáciu pred jeho vykonaním a bezprostredne po usmrtení poškodených a vyjadril sa aj k motívu konania   páchateľov,   ktorých bez pochybností opoznal pri rekognícii   podľa fotografií.

Skutkové   zistenia   ustálené   z   dôkazov   získaných   vyšetrovateľom   Krajského riaditeľstva   PZ   pred   uložením   veci   (prerušením   trestného   stíhania)   korešpondujú   so svedeckou výpoveďou R. T. a dokazujú existenciu uvedeného skutku, formu a obsah účasti obvinených   na   predmetnom   skutku,   na   ktorom   mal   obvinený   M.   L.   participovať trestnoprávne významným spôsobom ako jeden z páchateľov.

Zo   skutkovej   vety   napadnutého   rozhodnutia   možno   zistiť,   že   páchatelia   si   pred skutkom určili najmenej dve strategické miesta, na ktorých mali čakať R. T. a M. L. na páchateľov – strelcov s motorovými vozidlami, ktorými mali spolupáchateľov po vykonaní streľby odviezť. Zámer sledovaný páchateľmi (plánované usmrtenie obetí) bol podmienený cielenou prípravou na spáchanie skutku a tým aj ich úzkou spoluprácou. Páchatelia – strelci po vykonaní streľby mali zvoliť ako únikovú cestu tú, ktorá viedla k miestu, kde na nich mal čakať R. T. s motorovým vozidlom značky...

K argumentácii obvineného uplatnenej pri odôvodnení sťažnosti vo výsluchu pred vyšetrovateľom   PZ   uvádzam,   že   pokiaľ   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   nie   je konkrétne citované meno obvineného M. L., takáto absencia nemôže zakladať nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia.

V napadnutom rozhodnutí, na strane štyri, sú v odôvodnení uvedené mená niektorých páchateľov, táto časť odôvodnenia, odvolávajúca sa na výpoveď svedka R. T., však smeruje k motívu obvinených P. K. a Ľ. F. V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, konkrétne na strane päť, vyšetrovateľ PZ odkazujúc na svedeckú výpoveď R. T., všeobecne odkazuje na rozdelenie úloh v skupine páchateľov, opísaný v skutkovej vete napadnutého rozhodnutia, ktorá má svoje opodstatnenie v zákonne získaných dôkazoch, uvádzaných v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Existencia skutku a jeho zákonných znakov, konanie obvinených, tak ako sú opísané vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia potvrdzujú okrem svedeckej výpovede R. T. a rekognícií osôb vykonaných so svedkom, predovšetkým obhliadka miesta činu, obhliadka miesta nálezu motorového vozidla značky..., znalecké posudky podané znalcami MUDr. S. U., MUDr. S. K., RNDr. J. V. (o prehliadke a pitve mŕtvoly M. S.), znalcami MUDr. M. L., Doc.   MUDr.   M.   M.,   PhD.,   RNDr.   J.   V.   (o   prehliadke   a   pitve   mŕtvoly   P.   R.), Kriminalistickým   a   expertíznym   ústavom   Policajného   zboru   v   Bratislave   o   výsledku kriminalisticko-balistického   skúmania,   výpovede   Ľ.   S.,   A.   R.,   Ing.   P.   R.,   Ing.   I.   L., vysvetlenia podané najmä R. Ď., M. M., M. A., Z. B., R. I., E. V., aj listinné dôkazy – odborné vyjadrenia podané Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru v Bratislave   o   výsledkoch   kriminalisticko-chemického,   biologického,   daktyloskopického skúmania.“.

Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 225/2013 zo 16. mája 2013 bol sťažovateľ (spolu s ďalšími obvinenými)   vzatý   do   väzby   z   dôvodov   uvedených   v   §   71   ods.   1   písm.   a)   Trestného poriadku.

Proti uzneseniu o vzatí do väzby podal sťažovateľ sťažnosť, pričom sťažnosť podali aj ďalší obvinení a prokurátor generálnej prokuratúry (ďalej len „prokurátor“). Prokurátor podal   sťažnosť   z   dôvodu,   že   okresný   súd   nevyhovel   v   celosti   jeho   návrhu   na   vzatie obvinených do väzby, keďže ich vzal do väzby len z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, a nie aj z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, ako to žiadal vo svojom návrhu.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 38/2013 zo 6. júna 2013 bolo uznesenie okresného súdu o vzatí obvinených do väzby zrušené, pričom krajský súd zároveň rozhodol tak, že obvinených vrátane sťažovateľa vzal do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku a neprijal písomný sľub ani dohľad mediačného a probačného úradníka ako náhradu za väzbu.

V namietanom   uznesení   krajského   súdu   sa   okrem   iného   uvádza,   že „Pokiaľ   je v námietkach obvinených poukázané na to, že v osobe R. T. ide o osobu nedôveryhodnú, ktorá má za sebou nepriaznivú kriminálnu minulosť a výpoveď tejto osoby bola získaná len výmenou za určité výhody je potrebné uviesť, že trestné stíhanie v danom štádiu konania otvára   priestor   preto,   aby   obvinení   v   prípravnom   konaní   mohli   uplatniť   všetky   svoje obhajobné práva na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. V ďalšom štádiu vyšetrovania bude   potrebné   výpoveď   svedka   R.   T.   zopakovať   za   prítomnosti   obhajcov   obvinených   a rovnako bude potrebné zopakovať svedecké dôkazy výsluchom svedkov, ktorí boli vypočutí po začatí trestného stíhania a pred vznesením obvinenia obvinených a vypočuť svedkov, ktorí vo veci podali len vysvetlenie. Výpoveď R. T. bude preverovaná a konfrontovaná s ďalšími svedeckými dôkazmi, zaistenými stopami a tiež listinnými dôkazmi a výsledkoch domovej prehliadky a pod. Nejde však o jediný dôkaz z ktorého vyplývajú skutočnosti o skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania.

Okrem svedkov a poškodených boli získané vysvetlenia od osôb R. Ď., M. M., Ing. I. L., ktoré s výpoveďou svedka T. korešpondujú. Objektívne dôkazy boli zistené aj ohliadkou miesta   činu,   z   domovej   prehliadky   a   boli   zabezpečené   listinné   dôkazy   o   výsledkoch biologického a daktyloskopického skúmania, balistického skúmania a tiež znalecké posudky o prehliadke a pitve mŕtvoly M. S. a P. R. Z uvedených dôkazov je nateraz postačujúce dôvodné podozrenie, t. j. že obvinení sa s najväčšou pravdepodobnosťou dopustili skutku tak,   ako   je   popísaný   v uznesení   o   vznesení   obvinenia.   Pritom   spáchanie   skutku organizovanou skupinou je vyjadrením vyššej a kvalifikovanej formy trestnej súčinnosti v rámci naplnenia zákonných znakov trestného činu vraždy.

Za trestnú činnosť za ktorú sú obvinení Ľ. F., M. L., R. B. a M. M. stíhaní ustanovuje Trestný zákon č. 140/61 Zb. vysoký nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere od dvanásť do pätnásť rokov alebo výnimočný trest odňatia slobody.

Uvedené skutočnosti vzal do úvahy aj sudca pre prípravné konanie okresného súdu pri zisťovaní dôvodov tzv. útekovej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Poukázal pritom na to, že ide o jediný dôvod väzby u všetkých obvinených, ktorým je hrozba vysokým trestom.   Konštatoval,   že   dôvody   na   vzatie   obvinených   do   väzby   v   zmysle   §   71   ods.   1 písm. b/,   písm.   c/   Tr.   por.   tak   ako   ich   navrhol   prokurátor   neexistujú   už   preto,   že   od spáchania skutku uplynula dlhá doba a aj keď obvinení boli súdne trestaní, dnes sa už na nich hľadí, akoby neboli odsúdení.

S   týmto   názorom   sudcu   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   sa   krajský   súd nestotožnil.

K dôvodom tzv. útekovej väzby je potrebné dodať, že iba skutočnosť, že obvinení sú trestne   stíhaní   za   trestný   čin   za   ktorý   im   v   prípade   uznania   viny   hrozí   vysoký   trest, nezakladá dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. pokiaľ z reálnej hrozby uloženia vysokého trestu s prihliadnutím na osobu páchateľa a okolnosti prípadu nevyplýva dôvodná obava, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.

Treba   zdôrazniť,   že   v   danom   prípade   ide   o   závažnú   trestnú   činnosť,   ktorá   sa vyznačuje vysokou organizovanosťou a obtiažnosť tejto predmetnej trestnej veci a s tým súvisiace potrebné rozsiahle dokazovanie by v prípade prepustenia na slobodu mohlo byť značne sťažené. Teda okolnosti prípadu a osoby obvinených, ktorý majú sklony k páchaniu trestnej   činnosti,   spolu   s   dôvodne   predpokladanou   citeľnou   sankciou   nepochybne odôvodňujú obavu z úteku, prípadne skrývania sa.

Opodstatnený   je   aj   návrh   prokurátora   na   vzatie   všetkých   obvinených   do   väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.

Tento dôvod je daný na základe konkrétnych skutočností z ktorých vyplýva obava, že obvinení   by   mohli   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočnosti závažných pre trestné stíhanie. Znovu je potrebné pripomenúť, že obvinení sú stíhaní za závažný trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. č.   140/1961   Zb.   a   tento   čin   má   znaky   organizovanej   skupiny   a   pre   organizovanosť   je charakteristickým prvkom hrozba násilia a aj konkrétneho násilia. V danom prípade sa vyznačuje   aj   vysokou   odbornou   prípravou,   maskovaním   tváre,   rúk,   použitím   starších odevných zvrškov, použitím odcudzených motorových vozidiel s falošnými ŠPZ, použitím falošných občianskych, vodičských, technických preukazov, pričom boli odevné zvršky aj vozidlo značky... spálené, aby tak mohlo byť zmarené objasňovanie skutočností závažných pre   trestné   stíhanie.   Tieto   skutočnosti   sú   tými   konkrétnymi   dôvodmi,   ktoré   odôvodňujú obavu   z   kolúznej   činnosti   všetkých   štyroch   obvinených   tak,   ako   to   podrobne   uviedol prokurátor   v   odôvodnení   svojho   návrhu.   Preukázanie   dokonaného   kolúzneho   konania obvinených je tým postačujúce na preukázanie takých konkrétnych skutočností, ktoré sú spôsobilé založiť rozumnú obavu, že obvinení by sa s veľkou pravdepodobnosťou mohli v prípade ponechania na slobode konania kolúznej povahy dopustiť.

Charakter, povaha a spôsob vykonania skutku v rámci plnenia úloh organizovanej skupiny,   ktorú   tvoria   tzv.   kriminálny   recidivisti   odôvodňuje   aj   obavu   z   pokračovania v trestnej činnosti. Všetci obvinení už boli pred spáchaním skutku odsúdení pre majetkovú trestnú činnosť (Ľ. F. – jedenkrát, M. L. – jedenkrát a M. M. – trikrát) a tiež pre násilnú trestnú činnosť (R. B. – dvakrát a M. M. – trikrát). Aj keď medzičasom došlo k zahladeniu týchto   odsúdení   pri   posudzovaní   osoby   obvinených   je   treba   poukázať   na   to,   že   ide   o páchateľov so sklonmi páchať trestnú činnosť. Navyše obvinený Ľ. F. je aktuálne stíhaný pre rôznu trestnú činnosť, ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb., pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. a pre zločin podielnictva podľa § 231 ods. 1 písm. a/, ods. 3 písm. a Tr. zák. formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. Vzhľadom na uvedené skutočnosti hrozí preto aj reálna obava, že obvinení by mohli v páchaní trestnej činnosti pokračovať.

Neobstojí   argumentácia   sudcu   pre   prípravné   konanie,   že   od   spáchania   skutku uplynula dlhá doba. Pri objasňovaní závažných trestných činov spáchaných organizovanou skupinou páchateľov má táto skutočnosť nepodstatný význam.“.

Sťažovateľ   v   prvom   rade   namieta,   že   v jeho   prípade   neboli   splnené   materiálne podmienky väzby, keďže skutok, tak ako je vymedzený v uznesení o vznesení obvinenia, je vo vzťahu k jeho osobe neurčitý a nezrozumiteľný, v dôsledku čoho absentuje «materiálna podmienka   väzby   v predmete   dôvodnosti   trestného   stíhania   v   zmysle   §   71   ods.   1   pred spojkou „a“,... pričom nie je prítomné zákonné vymedzenie skutku ako trestného činu».

Podľa názoru sťažovateľa z uznesenia o vznesení obvinenia nie je zrejmé, na základe akých   skutočností   bol   obvinený,   pričom   sa   mu   kladie   za   vinu   skutočnosť,   ktorá   je nezrozumiteľná, „nedáva   žiaden   racionálny   základ   a   už   vôbec   žiadnu   súvislosť so spáchaním   predmetnej   vraždy,   pričom   účasť   obvineného   na   skutku   vo   všetkých   jeho súvislostiach ani nie je uvedená... Súvislosť obvineného so skutkom, ani vzájomná súvislosť medzi obidvoma vyššie uvedenými skutkami vôbec nie je zrejmá...

... Obvinený je stíhaný za abstraktný skutok, ktorý nie je žiadnym trestno-právne relevntným spôsobom vymedzený ako konanie, ktoré by napĺňalo znaky trestného činu. Za takýto abstraktný skutok, ktorý môže byť vykladaný rôzne (avšak v žiadnom prípade nie trestne),   nemôže   byť   nikto   stíhaný.   Obvinenie   a   trestné   stíhanie   mandanta   na   základe takejto špecifikácie jeho účasti na skutku je jednoznačne porušením § 2 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento zákon.“.

Sťažovateľ   poukazuje   tiež   na   to,   že   v   uznesení   o   vznesení   obvinenia   nie   sú jednotlivé   dôkazy   špecifikované,   pričom   zároveň   zdôrazňuje,   že   jediným   dôkazom smerujúcim proti nemu je výpoveď svedka R. T., ktorý je „kriminálne závadovou osobou“ a bolo mu dočasne odložené vznesenie obvinenia. Podľa sťažovateľa svedecká výpoveď takéhoto svedka nemôže byť jediným dôkazným podkladom na to, aby mu bolo vznesené obvinenie.

Podľa sťažovateľa uznesenie o vznesení obvinenia nie je dostatočne odôvodnené, pričom jeho meno sa v ňom nevyskytuje ani raz. Sťažovateľ tiež namieta, že v jeho prípade neexistuje požadovaný stupeň podozrenia, teda určitý vyšší stupeň pravdepodobnosti, že stíhaný skutok spáchal.

Sťažovateľ   v sťažnosti   argumentuje   aj   vo   vzťahu   k jednotlivým   dôvodom   jeho väzby, a to takto:

V súvislosti s tzv. útekovou väzbou podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku poukazuje   sťažovateľ   na   to,   že   hrozba   vysokého   trestu   nemôže   zakladať   sama   osebe dôvodnosť väzobného stíhania. Obťažnosť veci a potreba rozsiahleho dokazovania, ako aj krajským súdom tvrdené sklony sťažovateľa k páchaniu trestnej činnosti nemajú nijaký súvis s prípadnou hrozbou úteku. V prípade útekovej väzby by malo vždy ísť o okolnosti konkrétne, nielen hypotetické, ktoré obavu z úteku odôvodňujú. V jeho prípade vo veci konajúce   súdy   podľa   jeho   názoru   hrubo   porušili   princíp   primeranej   a   spravodlivej rovnováhy medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu.

Vo vzťahu k tzv. kolúznej väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sťažovateľ uvádza, že krajský súd v namietanom uznesení dostatočne nevymedzil dôvodnú obavu   z   kolúzneho   konania.   Poukazuje   na   to,   že   všetky   potrebné   úkony   –   svedecké výpovede,   znalecké posudky, boli v danej veci vykonané ešte v minulom storočí, pred 16 rokmi. Jediným novým dôkazom je výpoveď R. T.

Vo vzťahu k tzv. preventívnej väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ   uvádza,   že   namietané   uznesenie   nijakým   právne   relevantným   spôsobom neodôvodňuje obavu z možného pokračovania v trestnej činnosti.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v minulosti bol trestne stíhaný len raz pre drobnú krádež pred 20 rokmi. Krajský súd nevzal do   úvahy, že domnelý skutok je už 16 rokov dokonaný, pričom on nebol počas týchto 16 rokov ani len podozrivý z trestnej činnosti.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „1. Postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 06. 06. 2013, sp. zn. 3 Tpo/38/2013 o vzatí obvineného do väzby, boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 ods. 4 a článku 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1, ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 06. 06. 2013, sp. zn. 3 Tpo/38/2013 o vzatí obvineného do väzby sa zrušuje.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Krajskému   súdu   v   Bratislave, sťažovateľa prepustiť neodkladne z väzby na slobodu.

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania vo výške 320,80 €, ktoré je povinný Krajský súd v Bratislave zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré smerujú   proti   rozhodnutiam   všeobecných   súdov,   opakovane   zdôrazňuje,   že   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 47 ods. 4 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.   Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom, ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej   spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by,   vzhľadom   na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Sťažovateľ   v   prvom   rade   namieta   nedostatok   splnenia   materiálnych   podmienok väzby z dôvodu neurčitého a nezrozumiteľného vymedzenia skutku, z ktorého je obvinený, keďže nie je zrejmé, na základe akých skutočností bol obvinený a v uznesení o vznesení obvinenia   nie   sú   jednotlivé   dôkazy   špecifikované.   Jediným   konkrétnym   dôkazom   je výpoveď   svedka   R.   T.,   ktorý   je „kriminálne   závadovou   osobou“ a   bolo   mu   dočasne odložené   vznesenie   obvinenia,   pričom   svedecká   výpoveď   takéhoto   svedka   nemôže   byť jediným dôkazným podkladom na vznesenie obvinenia sťažovateľovi.

Pokiaľ ide o materiálne podmienky väzby, sťažovateľ tiež namieta, že v jeho prípade nie je daný požadovaný stupeň podozrenia, teda určitý vyšší stupeň pravdepodobnosti, že stíhaný skutok spáchal.

Pod   materiálnymi   podmienkami   väzby   sa   rozumejú   hmotnoprávne   predpoklady väzby,   ktoré   tvoria   skutkové   okolnosti   vzatia   do   väzby,   teda   existencia   dôvodného podozrenia, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, sa stal, má znaky trestného činu   a   existuje   tu   podozrenie,   že   tento   skutok   spáchal   obvinený,   a   ďalej   existencia niektorého z väzobných dôvodov. Materiálne podmienky na rozhodnutie o väzbe musia byť splnené súčasne.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   príloh   sťažnosti,   a   to   najmä   uznesenia   o   vznesení obvinenia   a   uznesenia   generálnej   prokuratúry,   dospel   k   záveru,   že   s   námietkami sťažovateľa, pokiaľ ide o naplnenie materiálnych podmienok väzby, nemožno súhlasiť.

Skutok,   z   ktorého   je   sťažovateľ   obvinený,   je   v   uznesení   o   vznesení   obvinenia dostatočne   individualizovaný   a   zrozumiteľný.   Vyplýva   z   neho,   že   sťažovateľ   spolu s ďalšími obvinenými si pred skutkom určili dve strategické miesta, na ktorých mali čakať R. T. a sťažovateľ na strelcov s motorovými vozidlami, ktorými mali sťažovateľ a R. T. ďalších páchateľov po vykonaní streľby odviezť. Strelci po vykonaní streľby zvolili ako únikovú cestu tú, ktorá viedla k miestu, kde na nich mal čakať R. T. s motorovým vozidlom značky..., pričom do tohto auta mali aj nasadnúť a na ňom unikať. Sťažovateľ vo vozidle... a brat sťažovateľa, nebohý R. L., na vozidle... unikali inou cestou.

Je zrejmé, že nosným dôkazom, pokiaľ ide o podozrenie, že stíhaný skutok spáchal spolu s ďalšími obvinenými sťažovateľ, je výpoveď svedka R. T. Zároveň však treba dodať, ako to vyplýva z uznesenia o vznesení obvinenia, ako aj z namietaného uznesenia, že táto svedecká výpoveď nie je jediným dôkazom a s ostatnými dôkazmi získanými v trestnom konaní korešponduje. Ide o tieto dôkazy: obhliadka miesta činu, obhliadka miesta nálezu motorového vozidla značky..., znalecké posudky podané (medzi nimi znalecké posudky o prehliadke   a   pitve   mŕtvol)   viacerými   znalcami,   ako   aj   Kriminalistickým   a   expertíznym ústavom Policajného zboru v Bratislave o výsledku kriminalisticko-balistického skúmania, výpovede celého radu svedkov, vysvetlenia podané viacerými fyzickými osobami, listinné dôkazy – odborné vyjadrenia podané Kriminalistickým a expertíznym ústavom Policajného zboru   v   Bratislave   o výsledkoch   kriminalisticko-chemického,   biologického, daktyloskopického skúmania.

Neobstoja   preto námietky   sťažovateľa   o tom, že jediným   dôkazom   na vznesenie obvinenia   sťažovateľovi   je   výpoveď   svedka   R.   T.   ani   že   v   jeho   prípade   nie   je   daný požadovaný   stupeň   podozrenia   potrebný   na   vznesenie   obvinenia.   Z   príloh   sťažnosti vyplýva,   že   svedok   R.   T.   podrobne   opísal   rozdelenie   úloh   medzi   páchateľmi,   opísal prípravu   skutku   a   okolnosti   skutku,   vyjadril   sa   k   motívu   skutku,   osobám   páchateľov a týchto páchateľov následne opoznal na fotografiách.

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa jednotlivých väzobných dôvodov ústavný súd poznamenáva:

Možno zovšeobecniť, že krajský súd v namietanom uznesení odôvodnil existenciu všetkých troch väzobných dôvodov okolnosťami prípadu a osobami obvinených, teda aj sťažovateľa.

Ústavný súd považuje argumentáciu krajského súdu, ktorý poukazuje na okolnosti prípadu, to znamená na vysokú organizovanosť spočívajúcu v odbornej príprave, maskovaní tváre, rúk, v použití starších odevných zvrškov, v použití odcudzených motorových vozidiel s falošnými poznávacími značkami, v použití falošných občianskych preukazov, vodičských preukazov, technických preukazov, v spálení odevných zvrškov a vozidla..., za skutočnosti, ktoré odôvodňujú tak útekovú, ako aj kolúznu väzbu, keďže je z nich zrejmé, že páchatelia mali vynaložiť obrovskú a vysoko odbornú snahu na to, aby neboli odhalení a vyhli sa trestnému stíhaniu. Táto ich snaha sa prejavila tak v príprave pred spáchaním skutku, ako aj v opatreniach učinených po spáchaní skutku.

Pokiaľ   ide   o   osoby   obvinených,   ústavný   súd   rovnako   nepovažuje   za   ústavne neakceptovateľné   závery   krajského   súdu,   ktoré   sťažovateľa   charakterizujú   ako   osobu s kriminálnou minulosťou, keďže v minulosti bol odsúdený pre majetkovú trestnú činnosť, i keď medzičasom došlo k zahladeniu tohto odsúdenia.

Ďalej krajský súd prihliadol na hrozbu vysokého trestu, ktorý sťažovateľovi hrozí v prípade uznania viny a na obťažnosť vyšetrovania, ktorá vyplýva zo závažnosti stíhaného skutku   a   jeho   zložitej   organizovanosti.   Tieto   okolnosti   sú   v   spojení   s už   uvedenými argumentmi   tiež   ústavne   akceptovateľnými   argumentmi   odôvodňujúcimi   väzbu sťažovateľa.

Z odôvodnenia väzobného rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa nevysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa adekvátne a preskúmateľne. Podľa názoru ústavného súdu je toto odôvodnenie ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne   závery   krajského   súdu   vyvodené   pri   aplikácii   relevantnej   právnej   úpravy korešpondujú   so   skutkovými   zisteniami   a   tieto   zistenia   nie sú   výsledkom   svojvôle,   ale komplexného zhodnotenia všetkých   skutkových   okolností   relevantných na rozhodovanie o väzobnej otázke.

Namietané porušenie práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru namietaným uznesením krajského súdu preto ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnené.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 4 ústavy ústavný súd konštatuje, že označený článok ústavy garantuje každému právo na tlmočníka, teda právo každého na konanie v jazyku, ktorému rozumie. Z obsahu sťažnosti nevyplýva námietka, z ktorej by bolo možné usúdiť, že sťažovateľ nerozumie slovenskému jazyku, teda   jazyku,   v   ktorom   je   vedené   predmetné   trestné   konanie.   Z uvedeného   hľadiska neexistuje medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 47 ods. 4 ústavy taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení.

Nad   rámec   dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   tiež   považuje   za   potrebné   uviesť,   že v prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých   úkonov   môžu   zo   strany   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ako   aj v predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   naprávať,   resp.   korigovať   jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v   čl.   127   ods.   1   ústavy   (IV.   ÚS   166/2010,   m.   m.   tiež   II.   ÚS   3/02,   III.   ÚS   18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07). Uvedený právny názor je v plnom rozsahu aplikovateľný aj na sťažnosť sťažovateľa.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel k záveru,   že   namietané   uznesenie   krajského   súdu   a ani   postup,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu, nesignalizujú, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do sťažovateľom označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013