znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 478/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.   s.   r.   o.,   L.,   zastúpenej advokátkou JUDr. M. G.,   K., ktorou   namieta porušenie svojich   základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Daňového úradu K. v konaniach vedených pod č. 9818301/5/1338354/2012 a č. 9818301/5/1338410/2012 a jeho rozhodnutiami z 28. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Daňového úradu K. (ďalej aj „daňový úrad“) v konaniach vedených pod č. 9818301/5/1338354/2012 a č. 9818301/5/1338410/2012 a jeho rozhodnutiami z 28. júna 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vyzvala podaním z 23. novembra 2011 (označeným   ako „Výzva   na   odstránenie   prekážky   v postupe   daňového   úradu“)   bývalý Daňový   úrad   K.   (v súčasnosti   Daňový   úrad   K.,   kontaktné   miesto   K.)   na   odstránenie prekážky zapríčinenej podľa nej jeho nesprávnym a nezákonným procesným postupom.

Sťažovateľka opisuje skutkový a právny stav v predmetnej veci uvádzajúc, že «P. M. V., M... ako spoločník a bývalý konateľ sťažovateľa udelil dňa 1. 6. 2011 všeobecnú plnú moc   p.   D.   B.,   B.,   ktorá   zahŕňala   oprávnenie   na   zastupovanie   daňového   subjektu   aj   v daňovom konaní. O tejto skutočnosti bol daňový úrad upovedomený na ústnom pojednávaní konanom   dňa   14. 6. 2011,   o   čom   bola   spísaná   Zápisnica   o   ústnom   pojednávaní   pod č. 738/320/15306/2011/Kaš...

Následne D. B. ako splnomocnenec sťažovateľa udelila substitučné plnomocenstvo Občianskemu združeniu D., B. (ďalej len občianske združenie). Po tom čo bolo substitučné plnomocenstvo doručené daňovému úradu, tento reagoval oznámením, v ktorom uviedol, že substitučné plnomocenstvo pre Občianske združenie neakceptuje z dôvodu, že plná moc pre zastupovanie vo všetkých právnych veciach pre p. D. B. nebola do toho času na daňový úrad doručená.

V uvedenom postupe daňového úradu vidí sťažovateľ nezákonnosť, nakoľko daňový úrad postupoval v rozpore s ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého „ak má podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, vyzve správca dane daňový subjekt,   aby   ich   podľa   jeho   pokynu   a   v   určenej   lehote   odstránil.   Súčasne   ho   poučí o následkoch spojených s ich neodstránením“, a to tým, že namiesto výzvy na predloženie plnomocenstva pre p. D. B. v lehote nie kratšej ako 8 dní (lehota určená správcom dane v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.) zaslal sťažovateľovi a Občianskemu združeniu len oznámenie o neakceptovaní substitučného plnomocenstva.».

Sťažovateľka zastáva názor, «že v uvedenom prípade išlo o odstrániteľný nedostatok, keďže riadne úradne overené plnomocenstvo udelené dňa 1. 6. 2011 p. M. V. p. D. B. by v prípade výzvy v zmysle § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb. mohlo byť doložené, čím by zanikol   dôvod   pre   neakceptáciu   substitučného   plnomocenstva   udeleného   občianskemu združeniu. Postupom daňového úradu však bola táto možnosť sťažovateľovi odňatá, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR.

Rovnako nezákonne postupoval daňový úrad aj v prípade ďalších podaní urobených za   sťažovateľa   občianskym   združením,   na   ktoré   opätovne   reagoval   len   oznámeniami,   v ktorých uviedol, že na podania nie je možné prihliadať, nakoľko boli podané neoprávnenou osobou.

Sťažovateľ   si   dovoľuje   poukázať   aj   na   to,   že   takýto   postup   je   v   rozpore aj s „Metodickým   pokynom   Daňového   riaditeľstva   SR   k   zastupovaniu   na   základe plnomocenstva“ (vrátane doplnenia k tomuto pokynu), v ktorom je výslovne ustanovené nasledovné:

„Podanie urobené osobou, ktorá sa označila ako zástupca daňového subjektu bez preukázania   jej   oprávnenia   k zastupovaniu,   je   potrebné   považovať   za   taký   nedostatok konania,   ktorý   je   možné   odstrániť.   Právne   významné   pre   posúdenie,   či   ide   o   takýto nedostatok konania je najmä to, či táto osoba podanie urobila za daňový subjekt ako jeho zástupca. V prípade, že je začaté daňové konanie na základe podania osoby, pričom táto osoba podanie urobila za iného ako jeho zástupca, t. j. neuplatňuje v konaní práva svojím menom, ale koná za zastúpeného, správca dane uplatni postup uvedený v § 20 ods. 9 zákona o správe daní. Z podania totiž musí byť zrejmé, kto ho podáva. Treba tým rozumieť nielen meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt, pri právnickej osobe jej obchodné meno a sídlo, ale aj skutočnosť, či podanie robí vo vlastnom mene alebo v zastúpení“.

Hoci   predmetný   metodický   pokyn   predstavuje   len   normatívnu   internú   inštrukciu, ktorá je záväzná len pre zamestnancov daňových orgánov, ide v tomto prípade len o logický výklad ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., ktorý v kontexte so zásadou proporcionality sleduje predovšetkým umožnenie reálneho uplatnenia a ochrany práv daňového subjektu v daňovom konaní a preto tento pokyn nemožno opomenúť.».

V nadväznosti na z pohľadu sťažovateľky nesprávny a nezákonný postup daňového úradu jej mala vzniknúť ujma v tom, že jej ďalšie podania, ktorými boli odvolania proti rozhodnutiam   č. 738/230/18026/11/Kaš   a č.   738/230/19595/11/PekZ,   ktoré   podalo Občianske združenie D. za sťažovateľku, boli daňovým úradom zamietnuté z dôvodu, že boli podané osobou na to nepríslušnou v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných   orgánov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 511/1992   Zb.“), o čom bola sťažovateľka vyrozumená oznámeniami.

Sťažovateľka poukazuje na to, že «rešpektuje, že v prípade zamietnutia odvolania postupoval   daňový   úrad   striktne   v   zmysle   § 47   ods. 5   písm. c)   zákona   č. 511/1992   Zb., podľa   ktorého   „prvostupňový   orgán   odvolanie   zamietne,   ak   je   podané   osobou   na   to nepríslušnou“,   ako   aj   v   zmysle   vyššie   uvedeného   metodického   pokynu,   tento   postup neobstojí   vzhľadom   na   vyššie   uvedený   nezákonný   postup   daňového   úradu,   ktorý predchádzal podaniu odvolania, a preto ani postup, ktorým daňový úrad zamietol odvolanie nemožno považovať za zákonný, nakoľko platí zásada IUS EX INIURIA NON ORITUR, čo znamená, že z bezprávia právo nevzniká.».

Dňa   23.   novembra   2011   požiadala   sťažovateľka   o odpustenie   zmeškania   lehoty na podanie   odvolania   poukazujúc   na   podľa   nej   nezákonný   postup   daňového   úradu a navrhujúc, aby jej podľa § 13b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. plynula odo dňa doručenia odpovede   daňového   úradu   na   jej   výzvu   (na   odstránenie   prekážky   v postupe   daňového úradu)   30-dňová   lehota   na   podanie   žiadosti   o odpustenie   zmeškania   lehoty   spolu s odvolaním proti uvedenému rozhodnutiu.

Dňa   9.   júla   2012   boli   sťažovateľke   doručené   rozhodnutia,   ktorými   daňový   úrad nevyhovel jej žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania z dôvodu, že nedodržala 30-dňovú lehotu ustanovenú zákonom na podanie takejto žiadosti o odpustenie zmeškanej   lehoty   a v zákonnej   30-dňovej   lehote   neurobila   aj   zmeškaný   úkon   a navyše nepredložila ani existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie tejto lehoty.

Daňový úrad ďalej argumentoval aj tým, že sťažovateľka mala „o zmeškaní lehoty na podanie odvolania preukázateľne vedomosť už v čase podania výzvy na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu, ktorá bola doručená správcovi dane dňa 25. 11. 2011, pričom   svoje   dispozičné   právo   v   zmysle   § 29   zákona   č. 511/1992   Zb.   využil   až   dňa 29. 5. 2012,   kedy   doručil   správcovi   dane   podanie,   z   obsahu   ktorého   vyplýva,   že   žiada o odpustenie   zmeškanej   lehoty   na   podanie   odvolania   a   zároveň   v   rovnaký   deň   urobil aj zmeškaný   úkon.   Z   týchto   skutočností   podľa   mienky   daňového   úradu   vyplýva,   že sťažovateľ nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre uplatnenie inštitútu podľa ust. § 13b zákona č. 511/1992 Zb., nepreukázal ani dôležité dôvody pre odpustenie zmeškanej lehoty a preto   nie   je   možné   zmeškanú   lehotu   odpustiť.   Zároveň   uviedol,   že   na   odpustenie zmeškania lehoty daňový subjekt nemá právny nárok a je vždy na zvážení správcu dane posúdenie   dôvodov   zmeškania   lehoty   a   následné   rozhodnutie   o   žiadosti   o   odpustenie zmeškania lehoty. Čo sa týka dôležitých dôvodov, na nepreukázanie ktorých sa daňový úrad v rozhodnutí taktiež odvolával, týmito sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nezaoberal.“.

Sťažovateľka tvrdí, že bolo zákonnou povinnosťou daňového úradu poskytnúť jej v danom   prípade   reálnu   možnosť   uplatniť   svoje   práva,   a   to   výzvou   na   odstránenie nedostatkov   podania   podľa   § 20   ods. 9   zákona   č. 511/1992   Zb.,   a namieta   tiež   postup a rozhodovanie daňového úradu vo veci jej žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty.

Na základe predložených písomných podkladov sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že   v skutkovo   a právne   úplne   totožnej   žiadosti   iného   daňového   subjektu   bolo   miestne príslušným   správcom   dane   (bývalým   Daňovým   úradom   Trebišov)   vyhovené.   Takýto postup,   navyše   bez   náležitého   odôvodnenia,   predstavuje   podľa   sťažovateľky   porušenie princípu právnej istoty a vystavuje ju svojvôli daňového úradu.

Pokiaľ sťažovateľka využila svoje oprávnenie žiadať o odpustenie zmeškania lehoty podľa § 13b zákona č. 511/1992 Zb., chcela tým dosiahnuť stav, za ktorého by bol jej úkon, t. j.   odvolanie   proti   dodatočnému   platobnému   výmeru,   posudzovaný   ako   uskutočnený v zákonnej lehote. Sťažovateľka zvolila tento postup z toho dôvodu, že nemala k dispozícii žiadne iné dostupné právne prostriedky na nápravu vzniknutej podľa nej nezákonnej situácie v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. s výnimkou sťažnosti   ústavnému súdu, podanie ktorej však v čase podania žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty nepovažovala za účelné najmä vzhľadom na možnosť riešiť túto situáciu cez inštitút odpustenia zmeškania lehoty, ktorý je nesporne v porovnaní so sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy hospodárnejší, rýchlejší a v neposlednom rade dáva daňovému úradu samotnému možnosť zvrátiť nezákonný stav spôsobený jeho pochybením.

V závere   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   ju   podáva „už v tomto   štádiu   najmä   z   dôvodu,   že   v zmysle   súčasnej   právnej   úpravy   a   existujúcej judikatúry súdov neexistuje v kontexte ust.   § 248 zákona č. 99/1963 Zb.   a čl. 46 ods. 2 Ústavy SR jednoznačný záver o tom, či rozhodnutie o odpustení zmeškanej lehoty podľa § 13b zákona č. 511/1992 Zb. je preskúmateľné všeobecnými súdmi v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb., čo by v prípade, ak by konanie o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia   o   odpustení   zmeškanej   lehoty   (ktorú   sťažovateľ   podal   súčasne   s   touto sťažnosťou na Krajský súd v Košiciach) bolo všeobecným súdom v zmysle § 250d ods. 3 zastavené z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, za súčasného nepodania sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd   v   zmysle   čl. 127   Ústavy   SR   malo   za   následok   zmeškanie   lehoty   na   podanie sťažnosti   určenej   v   § 53   ods. 2   zákona   č. 38/1993   Z.   z.   a   sťažovateľ   by   tým   prišiel o akúkoľvek   možnosť   domáhať   sa   preskúmania   a   nápravy   nezákonného   postupu a rozhodovania   daňového   úradu   ako   porušovateľa   jeho   základného   práva   a   slobody. Súčasné   podanie   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   všeobecným   súdom v správnom súdnictve a sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd preto považuje sťažovateľ za jediný možný postup, v rámci ktorého bude vylúčená možnosť, že jeho právam nebude poskytnutá náležitá ochrana.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   a   2   a   čl. 12   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom porušovateľa   a   jeho   rozhodnutím   č. 9818301/5/1338354/2012   zo   dňa   28. 6. 2012 a č. 9818301/5/1338410/2012 zo dňa 28. 6. 2012 porušené boli.

Rozhodnutie   Daňového   úradu   K.   č. 9818301/5/1338354/2012   zo   dňa   28. 6. 2012 a rozhodnutie č. 9818301/5/1338410/2012 zo dňa 28. 6. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €, ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   daňového   úradu v konaniach   vedených   pod   č. 9818301/5/1338354/2012 a č. 9818301/5/1338410/2012 a jeho rozhodnutiami z 28. júna 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že súbežne s ňou podala aj žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odpustení zmeškanej lehoty Krajskému súdu v Košiciach, pretože podľa súčasnej právnej úpravy a existujúcej judikatúry súdov neexistuje v kontexte ust. § 248 zákona č. 99/1963 Zb. a 46 ods. 2 Ústavy SR jednoznačný záver o tom, či rozhodnutie o odpustení   zmeškanej   lehoty   podľa   § 13b   zákona   č. 511/1992   Zb.   je   preskúmateľné všeobecnými súdmi v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych   orgánov   podľa   § 247   a nasl.   zákona   č. 99/1963   Zb.,   čo   by   v prípade,   ak   by konanie   o žalobe   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   o odpustení   zmeškanej   lehoty... bolo všeobecným súdom v zmysle § 250d ods. 3 zastavené z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom, za súčasného nepodania sťažnosti   pre   porušenie   základných   práv   a slobôd   v zmysle   čl. 127   Ústavy   SR   malo za následok zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti určenej v § 53 ods. 2 (správne má byť ods. 3,   pozn.) zákona   č. 38/1993   Z. z.   a sťažovateľ   by   tým   prišiel   o akúkoľvek   možnosť domáhať   sa   preskúmania   nezákonného   postupu   a rozhodovania   daňového   úradu   ako porušovateľa   jeho   základného   práva   a slobody.   Súčasné   podanie   žaloby   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia všeobecným súdom v správnom súdnictve a sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd preto považuje sťažovateľ z jediný možný postup v rámci ktorého bude vylúčená možnosť, že jeho právam nebude poskytnutá náležitá ochrana.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci   sťažovateľka   súbežným   podaním   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia o odpustení zmeškanej lehoty a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej aj „správna žaloba“), o ktorej je podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) oprávnený rozhodnúť miestne príslušný krajský súd ako správny súd (ďalej len „správny súd“), a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (miestne príslušný správny súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou, či je žaloba sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutia o odpustení zmeškanej lehoty v danom prípade prípustná, t. j. či nejde o rozhodnutie, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom (v zmysle § 250d ods. 3 v spojení s § 248 OSP), keďže sa ňou musí v prvom rade zaoberať a vysporiadať miestne   príslušný   správny   súd.   V danom   prípade   rozhodnutie   (či   už   procesné,   alebo meritórne)   miestne   príslušného   správneho   súdu   predchádza   (vzhľadom   na   princíp subsidiarity)   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   a preto   možno   považovať   podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím tohto súdu o správnej žalobe sťažovateľky za predčasné.

Sťažovateľka   odôvodňuje   paralelné   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   a správnej žaloby obavami z toho, že miestne príslušný správny súd konanie o jej žalobe zastaví podľa § 250d ods. 3 OSP, pričom jej medzičasom uplynie lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V nadväznosti   na tieto   obavy sťažovateľky   ústavný   súd   aplikujúc per   analogiam svoju   ustálenú   judikatúru   týkajúcu   sa   zachovania   lehoty   na   prípadné   podanie   sťažnosti po rozhodnutí   o dovolaní   aj vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu všeobecného súdu (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010) aj na vec sťažovateľky konštatoval, že nie je dôvodné, aby v prípade podania správnej žaloby podávala zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by miestne príslušný správny súd konanie o jej správnej žalobe zastavil podľa § 250d ods. 3   OSP,   nemožno   jej   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   smerujúcu   aj   proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   správneho   súdu   (v   danom   prípade napadnutým   rozhodnutiam   daňového   úradu),   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť (m. m. IV. ÚS 109/2012).

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   pred   rozhodnutím   miestne príslušného správneho súdu o sťažovateľkou podanej správnej žalobe, mohol by neprípustne zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov.   V   prípade,   že   by   ústavný   súd   čakal na rozhodnutie   správneho   súdu,   mohlo   by   to   navádzať   potenciálnych   sťažovateľov na obdobný   postup,   aký   zvolila   v   okolnostiach   daného   prípadu   sťažovateľka, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním správnej žaloby, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   v tejto   časti meritórne   nezaoberal,   ale   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   zásady   ratio   temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012