znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 478/2011-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2012 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza o sťažnosti Ing. D. M., B., zastúpeného JUDr. M. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 21 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   vlády   Slovenskej   republiky   č.   568 z 27. augusta 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. D. M. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením vlády Slovenskej republiky č. 568 z 27. augusta 2010   p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 568 z 27. augusta 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a   vláde Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Ing.   D.   M. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   467,61   €   (slovom štyristošesťdesiatsedem   eur   a šesťdesiatjeden   centov),   ktoré   mu j e   vláda   Slovenskej republiky p o v i n n á   vyplatiť   na   účet   JUDr.   M.   B.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. októbra 2010   faxom   a   2.   novembra   2010   poštou   doručená   sťažnosť   Ing.   D.   M.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. M. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 21 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 3 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda“)   č.   568   z 27.   augusta   2010   (ďalej   len „namietané uznesenie vlády“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Sťažovateľ a Sociálna poisťovňa uzatvorili, v súlade so zákonom č. 552/2003 Z. z. o výkone   práce   vo   verejnom   záujme   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Zákon č. 552/2003   Z.   z.“)   a   zákonom   č.   311/2001   Z.   z.   Zákonník   práce   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), dňa 21. augusta 2008 pracovnú zmluvu na pozíciu generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne na dobu určitú, a to do 21. augusta 2014.... Dňa 21. júla 2010 podpredseda vlády a minister práce, sociálnych vecí a rodiny v jednej osobe RNDr. J. M. vyzval Sťažovateľa, ktorý je členom politickej strany Smer - sociálna demokracia a poslancom Národnej rady Slovenskej republiky za politickú stranu Smer   -   sociálna   demokracia,   aby   sa   vzdal   funkcie   generálneho   riaditeľa   Sociálnej poisťovne, inak ho odvolá vláda Slovenskej republiky....

Vláda Slovenskej republiky, ktorá sa vytvorila po parlamentných voľbách, ktoré sa uskutočnili 12. júna 2010, Uznesením vlády dňa 27. augusta 2010 odvolala počnúc dňom 27. august 2010 Sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne.

Táto skutočnosť bola Sťažovateľovi oznámená listom zo dňa 27. augusta 2010, ktorý mu bol doručený dňa 8. septembra 2010.

V liste vlády Slovenskej republiky zo dňa 27. augusta 2010 bolo uvedené: „Vážený pán M., vláda Slovenskej republiky Vás na svojom zasadnutí dňa 27. augusta 2010 v zmysle bodu A.1. uznesenia vlády Slovenskej republiky číslo 568 odvolala dňom 27. augusta 2010 z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne. Za vykonanú prácu Vám ďakujem.“. Tento list vlády Slovenskej republiky adresovaný Sťažovateľovi neobsahoval žiadne dôvody, pre ktoré sa tak vláda Slovenskej republiky rozhodla a okrem hlavičky odosielateľa, dátumu a podpisu predsedníčky vlády Slovenskej republiky neobsahoval žiadne iné údaje.... Návrh   na   odvolanie   Sťažovateľa   bol   vláde   Slovenskej   republiky   predložený podpredsedom vlády a ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny v jednej osobe RNDr. J. M. Materiál týkajúci sa odvolania Sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa bol pod číslom UV-33301/2010 uverejnený na internetovej stránke http://www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx, ktorá   obsahuje   materiály   týkajúce   sa   rokovaní vlády Slovenskej republiky. K dôvodom uvedeným v predmetnom návrhu nebolo umožnené Sťažovateľovi vyjadriť sa....

Napriek   skutočnosti,   že   dôvody   obsiahnuté   vo   vyššie   uvedenom   materiály   neboli uvedené   v   Uznesení   vlády   a   súčasne   ignorujú   účel   a   zmysel   zákonných   ustanovení upravujúcich   spôsob   a   dôvody   odvolania   generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne z funkcie,   a   to   na   úkor   práv   Sťažovateľa   garantovaných   mu   Ústavou,   Dohovorom a Listinou,   Sťažovateľ   sa   k   nim   podrobne   vyjadruje   v   prílohe,   ktorá   tvorí   súčasť   tejto ústavnej sťažnosti....

Sťažovateľ   sa   pred   podaním   tejto   ústavnej   sťažnosti   zaoberal   otázkou,   či   možno Uznesenie vlády napadnúť podaním opravného prostriedku alebo návrhom na preskúmanie jeho zákonnosti v rámci súdneho prieskumu podľa ustanovení piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“) upravujúcej správne súdnictvo.

Sťažovateľ   dospel   k   záveru,   že   uvedené   uznesenie   vlády   Slovenskej   republiky nemožno   napadnúť   opravným   prostriedkom   a   taktiež   nepodlieha   súdnemu   prieskumu v zmysle ust. § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku z nasledovných dôvodov.... Hodnotenie ústavnosti zásahu vlády Slovenskej republiky do verejných subjektívnych práv Sťažovateľa v tomto prípade sa zakladá na týchto komponentoch:

a) posúdenie ústavnosti aplikácie ustanovení Zákona o sociálnom poistení;

b) hodnotenie dodržiavania ústavných procesných práv garantovaných Sťažovateľovi článkom 46 ods. 1 Ústavy a článkom 6 ods. 1 Dohovoru;

c) posúdenie ústavne konformnej interpretácie a aplikácie hmotného práva na daný prípad.

Vychádzajúc z uvedených kritérií už prima facie konajúci orgán - vláda Slovenskej republiky   -   nedodržala   hmotnoprávne   a   procesnoprávne   limity   procesu   odvolávania Sťažovateľa z verejnej funkcie, keď:

a) Sťažovateľa neoboznámila s dôvodmi jeho odvolania, ku ktorým sa nemal možnosť vyjadriť,   čím   porušila   zásadu   spravodlivosti   a   rovností   zbraní,   garantovaných Sťažovateľovi nielen článkom 46 ods. 1 Ústavy, ale aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru;

b) Sťažovateľovi doručila blanketové rozhodnutie bez akéhokoľvek odôvodnenia, čo ho robí nepreskúmateľným, a teda protiústavným z hľadiska citovaných článkov Ústavy, Listiny a Dohovoru;

c) vláda Slovenskej republiky si svojvoľne interpretovala a aplikovala vyššie uvedené hmotnoprávne a procesné predpisy, čo je v priamom rozpore s princípmi právneho štátu zakotvenými v článku 1 ods. 1 Ústavy.

Ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   Sťažovateľ   má   za   to,   že   skutočným   dôvodom   jeho odvolania   z   funkcie   generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne   je   fakt,   že   je   členom a poslancom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   za   politickú   stranu   Smer   -   sociálna demokracia   a   súčasne,   že   bol   do   tejto   verejnej   funkcie   vymenovaný   počas   volebného obdobia   predchádzajúcej   vlády.   Takýto   postup   však   nemá   oporu   v   žiadnom   všeobecne záväznom právnom predpise, Ústave, Listine alebo Dohovore a Sťažovateľ ho považuje jednoznačne za diskriminačný s ohľadom na svoje členstvo v opozičnej politickej strane. Sťažovateľ je toho názoru, že uvedenému záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že bol súčasným podpredsedom vlády Slovenskej republiky a ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny   viackrát   vyzývaný   na   odstúpenie   z   funkcie   generálneho   riaditeľa   Sociálnej poisťovne, a to osobne aj prostredníctvom médií.

Z uvedeného dôvodu má Sťažovateľ za to, že jeho odvolaním z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne napadnutým Uznesením vlády Slovenskej republiky, v jeho prípade došlo, okrem vyššie uvedených práv, aj k porušeniu práva na prácu, ktoré mu garantuje článok 35 ods. 3 Ústavy a článok 26 ods. 3 Listiny; práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní, ktoré mu garantuje článok 36 písm. b) Ústavy; a práva na zákaz diskriminácie z dôvodu politického zmýšľania, ktoré mu garantuje článok 14 Dohovoru.

Z uvedeného dôvodu má Sťažovateľ za to, že jeho odvolaním z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne napadnutým Uznesením vlády Slovenskej republiky, v jeho prípade   došlo   k   porušeniu   práva   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   za rovnakých podmienok podľa článku 30 ods. 1 a 4 Ústavy a článku 21 ods. 1 a 4 Listiny; práva na prácu podľa článku 35 ods. 3 Ústavy a článku 26 ods. 3 Listiny; práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa článku 36 písm. b) Ústavy; práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a 36 ods. 1 Listiny, práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru; a práva na zákaz diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru.

Sťažovateľ tvrdí, že je nesporné, že napadnuté Uznesenie vlády Slovenskej republiky veľmi hlboko zasiahlo do jeho základných práv.

V konečnom dôsledku Uzneseniu vlády Slovenskej republiky o odvolaní Sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne veľmi negatívne ovplyvnilo a obmedzilo nielen Sťažovateľa ale aj jeho blízkych. Zásah do práv Sťažovateľ je navyše umocnený tým, že informácie ohľadom odvolania Sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne ako aj údajné dôvody jeho odvolania sú verejné dostupné, či už z verejnej dátovej siete, televízie, rozhlasu a printových médií, v dôsledku čoho mohlo okolie Sťažovateľa ale aj široká verejnosť nadobudnúť dojem, že Sťažovateľ vykonával svoju funkciu generálneho riaditeľa   Sociálnej   poisťovne   tak,   že   porušoval   všeobecne   záväzné   právne   predpisy vzťahujúce sa na ním vykonávanú prácu....

Sťažovateľ na základe vyššie uvedených dôvodov považuje za primerané, aby mu bolo priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,00 EUR.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „(a)   Uznesením   vlády   Slovenskej   republiky   číslo   568   zo   dňa   27.   augusta   2010 základné ústavné práva Sťažovateľa na:

(i) prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa článku 30 ods. 1 a 4 Ústavy, porušené bolo;

(ii) prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa článku 21 ods. 1 a 4 Listiny, porušené bolo;

(iii) prácu podľa článku 35 ods. 3 Ústavy, porušené bolo; (iv) prácu podľa článku 26 ods. 3 Listiny, porušené bolo; (v)   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a   diskriminácii v zamestnaní podľa článku 36 písm. b) Ústavy, porušené bolo;

(vi) súdnu a iný právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, porušené bolo; (vii) súdnu a iný právnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 Listiny, porušené bolo; (viii) spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, porušené bolo; (ix) ochranu pred zákazom diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru, porušené bolo. (b) zrušuje uznesenie vlády Slovenskej republiky číslo 568 zo dňa 27. augusta 2010, ktorým odvolala Sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne počnúc dňom 27. august 2010;

(c)   prikazuje,   aby   vláda   Slovenskej   republiky   obnovila   stav   pred   porušením základného práva alebo slobody;

(d) priznáva Sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000,00 EUR; (e) priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k. IV. ÚS 478/2011-20 z 10. novembra 2011.

Na   výzvu   ústavného   súdu   adresovanú   predsedníčke   vlády   sa   k sťažnosti   a k jej prijatiu   na   ďalšie   konanie   vyjadril   podpredseda   vlády   a minister   práce,   sociálnych   vecí a rodiny   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister“)   prípisom   sp.   zn.   26607/2011-II/1 z 27. decembra   2011.   Predsedníčka   vlády   na   výzvu   ústavného   súdu   oznámila,   že   toto vyjadrenie má ústavný súd považovať za vyjadrenie vlády k predmetnej sťažnosti, a súčasne oznámila, že nesúhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

Vláda sa v súlade s uvedeným vyjadrila k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie takto: «Jedným   z   hlavných   dôvodov   odvolania   bolo   neplnenie   strategických   zámerov Sociálnej poisťovne, neplnenie schváleného rozpočtu a neplnenie úloh z uznesení dozornej rady Sociálnej poisťovne a zákona o sociálnom poistení. Podrobnejšie sú dôvody odvolania špecifikované   v návrhu   na odvolanie generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne   zo   dňa 26. 08.   2010,   ktorý   bol   súčasťou   materiálu   predkladaného   vláde   Slovenskej   republiky. Spomínané   dôvody   vyplývajú   okrem   iného   aj   z   Výročných   správ   o   činnosti   Sociálnej poisťovne za roky 2008 - 2010 a Správ o hospodárení Sociálnej poisťovne za roky 2008 - I. polrok 2010.

Podľa § 122 ods. 3 zákona o sociálnom poistení generálny riaditeľ je štatutárny orgán Sociálnej poisťovne.

Podľa   §   122   ods.   4   písm.   a)   zákona   o   sociálnom   poistení   generálny   riaditeľ zodpovedá   za   plnenie   úloh   vyplývajúcich   Sociálnej   poisťovni   zo   zákona   o   sociálnom poistení, z osobitných predpisov a zo strategických zámerov činnosti Sociálnej poisťovne. Právomoci   generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne   pre   kompetenčnú   oblasť organizácie a výkonu sociálneho poistenia sú obsiahnuté v § 122 ods. 4 zákona o sociálnom poistení. S výkonom jednotlivých práv a povinností ex lege delegovaných na generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne je priamo spojená aj vysoká miera zodpovednosti za spôsob ich   realizácie,   ktorý   musí   napĺňať   požiadavky   legality   čo   do   použitých   prostriedkov a sledovaných cieľov. Z ustanovení § 122 ods. 4 písm. a) a § 122 ods. 7 zákona o sociálnom poistení v nadväznosti na § 123 ods. 2 zákona o sociálnom poistení jasne vyplýva rozsah zodpovednostných   vzťahov   medzi   generálnym   riaditeľom   Sociálnej   poisťovne   na   jednej strane   a   vládou   Slovenskej   republiky,   dozornou   radou   Sociálnej   poisťovne   a   orgánmi dozoru   štátu   -   Ministerstvom   financií   Slovenskej   republiky   a   Ministerstvom   práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) na druhej strane. Obsah uvedených zodpovednostných vzťahov možno rozčleniť do troch hlavných úrovní:

- týkajúce sa povinností a úloh, ktoré má Sociálna poisťovňa realizovať vykonávaním zákona o sociálnom poistení,

- týkajúce sa povinností, ktoré vyplývajú Sociálnej poisťovni z osobitných predpisov (napr. zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov, zákon č. 25/2006 Z. z. verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) a ktorými podporne zabezpečuje plnenie povinností uložených jej zákonom o sociálnom poistení na účely výkonu sociálneho poistenia,

- týkajúce sa strategických zámerov činnosti Sociálnej poisťovne. Neplnenie uložených opatrení a neodstránenie zistených nedostatkov orgánmi dozoru štátu podľa § 122 ods. 7 zákona o sociálnom poistení je porušením povinností vyplývajúcich z vyššie uvedených zodpovednostných vzťahov.

Strategické zámery činnosti Sociálnej poisťovne sú obsiahnuté v dokumentoch, ktoré priamo ovplyvňujú budúci výkon sociálneho poistenia a s ktorými sa oboznamujú a súčasne sú schvaľované subjektmi uplatňujúcimi riadiace a kontrolné právomoci voči generálnemu riaditeľovi   Sociálnej   poisťovne   a   aj   sankčné   právomoci   v   rámci   zodpovednostných právnych   vzťahov.   Dokumentmi   uvedeného   charakteru   sú   predovšetkým   samotné strategické zámery činnosti Sociálnej poisťovne a následne aj rozpočet Sociálnej poisťovne, správa   o hospodárení   Sociálnej   poisťovne,   ktoré   napomáhajú   napĺňať   a   uskutočňovať konkrétne   strategické   zámery   a   ciele.   Nenaplnenie   strategických   zámerov   v   podobe konkrétnych cieľov a úloh Sociálnej poisťovne, ktoré koncepčne s reálnym uskutočnením pripravil generálny riaditeľ Sociálnej ako jej štatutárny orgán a ktorými je z tohto dôvodu viazaný, bolo obsahom materiálu k návrhu na odvolanie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne predložený vláde Slovenskej republiky dňa 26. augusta 2010 (číslo materiálu 33301/2010).

Na základe uvedeného máme za to, že zodpovednosť za plnenie úloh vyplývajúcich zo strategických   zámerov   činnosti   Sociálnej   poisťovne   je   povinnosťou   uloženou generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne zákonom o sociálnom poistení. Nenaplnenie konkrétnych   strategických   zámerov   činnosti   Sociálnej   poisťovne   malo   takú   intenzitu (spôsobenú   predovšetkým   zisteniami   vo   vývoji   hospodárenia   a   pri   správe   pohľadávok Sociálnej poisťovne, ktoré boli v rozpore s definovanými strategickými zámermi), že vláda Slovenskej republiky hodnotila takýto stav v činnosti a hospodárení Sociálnej poisťovne ako porušenie   povinností   uložených   generálnemu   riaditeľovi   Sociálnej   poisťovne   zákonom o sociálnom poistení.

Podľa 122 ods. 10 písm. a) zákona o sociálnom poistení vláda Slovenskej republiky odvolá generálneho riaditeľa, ak si neplní povinnosti generálneho riaditeľa ustanovené zákonom....

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že neexistovali dôvody na jeho odvolanie spočívajúce v porušovaní zákona o sociálnom poistení. Z dozoru štátu z februára 2010 vykonaného ministerstvom však vyplynulo závažné porušenie zákona o sociálnom poistení.

Ministerstvo   ako   orgán   dozoru   štátu   vykonalo   v   čase   od   16.   februára   2009   do 31. októbra 2009 v Sociálnej poisťovni výkon dozoru štátu č. 1/2009 - I/4/SP podľa § 246 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) s osobitným zameraním na dodržiavanie:

- zákona o sociálnom poistení,

- zákona č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   v   rozsahu   upravenom   zákonom o sociálnom poistení,

-   ostatných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   interných   aktov   riadenia Sociálnej poisťovne s osobitným zameraním na vybavovanie došlých podaní fyzických osôb a právnických osôb na ministerstvo.

Z uvedeného výkonu dozoru štátu vyplynuli závažné zistenia a porušenia zákona o sociálnom poistení.

Dňa 4. marca 2009 sa na ministerstvo ako orgán dozoru štátu obrátilo so svojím podaním č. I/124/28150/2009 z 25. januára 2009 Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, v ktorom žiadalo o stanovisko k uplatňovaniu § 138 ods. 2 zákona o sociálnom poistení v znení   zákona   č.   449/2008   Z.   z.   a   súčasne   upozornilo   na   porušovanie   ustanovení predmetného zákona zo strany Sociálnej poisťovne.

S   účinnosťou   od   1.   januára   2009   sa   spomínanou   novelou   zákona   o   sociálnom poistení vylúčili odmeny pri odchode do starobného dôchodku z okruhu príjmov, ktoré sa nezahŕňajú do vymeriavacieho základu zamestnanca. Uvedená zmena bola vykonaná na návrh Ministerstva financií Slovenskej republiky. V dôvodovej správe k predmetnej novele sa   uvádza,   že   z   dôvodu   jednotného   prístupu   k   odmenám   poskytovaným   v   súvislosti s odchodom do dôchodku (bez ohľadu na druh dôchodku) sa navrhuje, aby neboli vylúčené z   okruhu   príjmov   zahrnutých   do   vymeriavacieho   základu   zamestnanca   ani   odmeny   pri odchode do starobného dôchodku.

Podľa   §   138   ods.   1   písm.   a)   zákona   o   sociálnom   poistení   vymeriavací   základ zamestnanca je príjem za vykonanú prácu, ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

Podľa   §   3   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   595/2003   Z.   z.   o   dani   z   príjmov   v   znení neskorších predpisov predmetom dane fyzickej osoby sú príjmy zo závislej činnosti. Podľa § 5   ods.   1   a   2   písm.   a)   citovaného   zákona   príjmami   zo   závislej   činnosti   sú   príjmy zo súčasného   alebo   z   predchádzajúceho   pracovnoprávneho   vzťahu,   alebo   členského pomeru, alebo z obdobného vzťahu, v ktorom je daňovník pri výkone práce pre platiteľa príjmu   povinný   dodržiavať   pokyny   alebo   príkazy   platiteľa   príjmu.   Príjmami   podľa predchádzajúcej vety sú bez ohľadu na ich právny dôvod pravidelné, nepravidelné alebo jednorazové príjmy, ktoré sa vyplácajú, poukazujú alebo pripisujú k dobru, alebo spočívajú v   inej   forme   plnenia   daňovníkovi   s   týmito   príjmami   od   platiteľa   týchto   príjmov   alebo v súvislosti s výkonom závislej činnosti.

Na   základe   vykonaného   štátneho   dozoru   ministerstvo   ako   orgán   dozoru   štátu konštatoval, že generálny riaditeľ ako štatutárny orgán Sociálnej poisťovne, tým, že pri výkone svojej činnosti neakceptoval zmenu ustanovenia § 138 ods. 2 zákona o sociálnom poistení týkajúceho sa vylúčenia odmien pri odchode do starobného dôchodku z okruhu príjmov, ktoré sa nezahŕňajú do vymeriavacieho základu zamestnanca, porušil tým zákon o sociálnom poistení. Predmetné ustanovenie sa zmenilo súčinnosťou od 1. januára 2009 zákonom č. 449/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Závažnosť predmetného porušenia zákona o sociálnom poistení bola zvýraznená tým, že generálny riaditeľ ako štatutárny orgán Sociálnej poisťovne v priebehu I. polroka 2009 neakceptoval požiadavku ministerstva ako orgánu dozoru štátu na zastavenie uvedeného protiprávneho   konania   v   danej   problematike   a   až   pod   váhou   argumentov   pristúpil k náprave, ktorá bola vykonaná neprofesionálnym spôsobom v dvoch etapách.

V rámci prvej etapy riešenia tejto veci uviedla Sociálna poisťovňa dňa 4. augusta 2009 na svojej internetovej stráne www.socpoist.sk nesprávnu a chaotickú informáciu, že odmena   pri   odchode   do   starobného   dôchodku   zúčtovaná   zamestnávateľom   počnúc   za výplatné   obdobie   júl   2009   a   nasledujúce,   je   vymeriavací   základ   zamestnanca a zamestnávateľ   platí   a   odvádza   z   nej   poistné.   Až   následne   v   druhej   etape   Sociálna poisťovňa dňa 24. augusta 2009 uviedla na svojej internetovej stránke opravu, že zákon o sociálnom poistení v predmetnej oblasti bude spätne rešpektovaný od 1. januára 2009. Uvedeným   konaním   generálneho   riaditeľa   ako   štatutárneho   orgánu   Sociálnej poisťovne došlo k dlhodobému nerešpektovaniu zákona o sociálnom poistení so závažnými dôsledkami pre poistné subjekty, ktoré boli konaním Sociálnej poisťovne uvedené do omylu. Predmetné porušenie zákona o sociálnom poistení a zlyhanie Sociálnej poisťovne v danej oblasti bolo negatívne hodnotené a široko prezentované aj v odbornej tlači.

Ďalšie   zistené   porušenia   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a   interných predpisov   Sociálnej   poisťovne   sú   uvedené   v   Správe   o   výsledku   výkonu   dozoru   štátu v Sociálnej poisťovni, dozorná akcia č. 1/2009-I/4/SP z februára 2010 (ďalej len „Správa o výsledku   výkonu   dozoru   štátu“).   Poukazujeme   na   to,   že   generálny   riaditeľ   Sociálnej poisťovne bol s výsledkami dozoru štátu oboznámený, čo potvrdil aj svojím podpisom na str. 37 spomínanej Správy o výsledku výkonu dozoru štátu....

Napriek   tomu,   že   sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   bol   odvolaný   z   dôvodu   svojej politickej príslušnosti, reálnym dôvodom pre jeho odvolanie boli práve zistené porušenia zákona   o   sociálnom   poistení   (uvedené   v   bode   II.   a   III.   tohto   vyjadrenia)   a   len   tieto pochybenia   boli   dôvodom   verejných   výziev   ministra   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny Slovenskej republiky na jeho odstúpenie.

Podľa § 5 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) vláda Slovenskej republiky je povinná zverejniť texty materiálov predložených na rokovanie vlády a prijaté uznesenia vrátane ich príloh. Sťažovateľ namieta, že nebol vopred oboznámený s dôvodmi jeho odvolania a nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Vláda Slovenskej republiky je povinná v súlade so zákonom o slobode informácií zverejniť materiál na rokovanie vlády Slovenskej republiky ešte pred jeho schválením na internetovej stránke. Internetová stránka vlády Slovenskej republiky je verejne dostupná. Sťažovateľ mal teda možnosť oboznámiť sa s materiálom predkladaným na rokovanie vlády Slovenskej republiky týkajúcim sa jeho odvolania z funkcie generálneho riaditeľa.

Podľa   čl.   11   ods.   3   Rokovacieho   poriadku   vlády   Slovenskej   republiky   uznesenie vlády   Slovenskej   republiky   obsahuje   dátum   prijatia   a   číslo   uznesenia;   presné   znenie rozhodnutia vlády Slovenskej republiky, najmä komu a aké úlohy uložila alebo odporučila, termíny ich splnenia, prípadne termíny vyhodnotenia plnenia; kto uznesenie vykoná a komu sa dáva na vedomie.

Z uvedeného vyplýva,   že uznesenie vlády Slovenskej republiky nemusí obsahovať odôvodnenie,   a   teda   vláda   Slovenskej   republiky   nie   je   povinná   odôvodňovať   svoje rozhodnutia vo svojom uznesení.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   navrhuje   vláda   Slovenskej   republiky Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosti v celom rozsahu nevyhovel.»

Sťažovateľ k vyjadreniu vlády zaslal ústavnému súdu toto stanovisko zo 17. februára 2012: «A. K meniacim sa dôvodom na odvolanie Sťažovateľa z funkcie GR SP: [1] Porušovateľ uviedol v treťom (3) odseku na druhej (2) strane Vyjadrenia, že dôvodom na odvolanie Sťažovateľa z funkcie GR SP bolo neplnenie strategických zámerov činnosti SP, tak ako to bolo obsiahnuté v návrhu na jeho odvolanie zo dňa 26. augusta 2010, číslo materiálu 33301/2010 (ďalej len „Návrh na odvolanie“).

[2] K uvedeným dôvodom súvisiacim s údajným neplnením strategických zámerov SP sa Sťažovateľ detailne vyjadril na sedemnástich (17) stranách prílohy k ústavnej sťažnosti zo   dňa   27.   októbra   2010   (ďalej   len   „Ústavná   sťažnosť“).   Porušovateľ   sa   vo   svojom Vyjadrení ku skutočnostiam uvedeným Sťažovateľom nijako nevyjadril, a preto Sťažovateľ už len konštatuje, že trvá na ním uvedených skutočnostiach preukazujúcich, že z jeho strany nedošlo   k   neplneniu   popísaných   strategických   zámerov   činnosti   SP   a   nepovažuje   za potrebné sa k nim opakovane podrobne vyjadrovať.

[3]   Porušovateľ   v   III.   časti   Vyjadrenia   podrobne   analyzuje   údajné   porušenie povinností Sťažovateľa, ktoré malo byť zistené na základe dozoru Štátu vykonaného v čase od   16.   februára   2009   do   31.   októbra   2009   č.   1/2009-I/4/SP,   a   z   ktorého   mala   byť vypracovaná správa o výsledku štátneho dozoru vo februári 2010. Sťažovateľ si v tejto súvislosti dovoľuje upriamiť pozornosť Ústavného súdu na fakt, že tieto skutočnosti nikdy neboli uvedené v Návrhu na odvolanie, na základe ktorého Porušovateľ odvolal Sťažovateľa a z funkcie GR SP....

[4]   Porušovateľ   neustále   mení   údajné   dôvody,   ktoré   mali   viesť   k   odvolaniu Sťažovateľa z funkcie GR SP.

[5]   Len   pre   úplnosť   Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   dňa   14.   júla   2010 Porušovateľ uviedol, že dôvodom na odvolanie Sťažovateľa z funkcie GR SP je skutočnosť, že popri tejto funkcii je zároveň poslancom Národnej rady Slovenskej republiky, čo podľa jeho názoru „nie je celkom normálne“....

[6] Dňa 22. júla 2010 sa Porušovateľ vyjadril, že dôvody na odvolanie Sťažovateľa z funkcie GR SP spočívajú v „údajne predražených nákupoch informačných technológií (...).“. [7]   V   samotnom   návrhu   na   odvolanie   Sťažovateľa   z   funkcie   GR   SP   uviedol Porušovateľ opätovne úplne iné dôvody na odvolanie Sťažovateľa z funkcie GR SP, ktoré mali   spočívať   v:   1.   Neplnení   dohôd,   2.   Neplnení   strategických   zámerov,   3.   Ukončení plnenia zmluvy - Vykonanie procesného auditu SP, 4. Neplnení schváleného rozpočtu, 5. Neplnení úloh z uznesení DR a zo zákona č. 461/2003 Z. z. (§123 ods. 2 písm. b) bod 3.... [8] Postup Porušovateľa, ktorým opakovane mení dôvody na odvolanie Sťažovateľa z funkcie GR SP, a ktorým podľa názoru Sťažovateľa boli porušené jeho práva garantované mu Ústavou, Listinou a Dohovorom, bol napokon potvrdený aj samotným Vyjadrením. [9] Už na prvý pohľad je zrejmé, že Porušovateľ nemohol pri svojom rozhodovaní brať   do   úvahy   dôvod   na   odvolanie   Sťažovateľa   z   funkcie   GR   SP   uvedený   v   III.   časti Vyjadrenia, pretože tento nebol uvedený v Návrhu na odvolanie Sťažovateľa z funkcie GR SP. Z uvedeného dôvodu Sťažovateľ nepovažuje za potrebné sa k nemu ďalej podrobnejšie vyjadrovať.

[10]   Vyššie   uvedené   skutočnosti   v   kontexte   Vyjadrenia   len   utvrdili   Sťažovateľa v presvedčení, že postupoval správne, keď v tejto veci podal Ústavnú sťažnosť pre porušenie práv   garantovaných   mu   Ústavou,   Listinou   a   Dohovorom,   a   taktiež   v   tom,   že   skutočné dôvody jeho odvolania z funkcie GR SP spočívali v tom, že v čase odvolávania bol členom a poslancom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   za   opozičnú   politickú   stranu   Smer   - sociálna   demokracia   a   súčasne,   že   bol   do   tejto   verejnej   funkcie   vymenovaný   počas volebného obdobia predchádzajúcej vlády, ktorej súčasťou bola táto politická strana. B. K (ne)možnosti Sťažovateľa oboznámiť sa s dôvodmi odvolania z funkcie GR SP: [11] Porušovateľ v V. časti Vyjadrenia uvádza, že podľa ust. § 5 ods. 4 zákona č. 211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupe   k   informáciám   a   o   zmene   doplnení   niektorých zákonov   (zákon   o   slobode   informácií)   v   znení   neskorších   predpisov,   zverejňuje   texty materiálov predložené na rokovanie Porušovateľa na svojej internetovej stránke, ktorá je verejne dostupná, a preto mal Sťažovateľ možnosť oboznámiť sa s Návrhom na odvolanie z funkcie GR SP, ktorý bol predložený na rokovanie Porušovateľa.

[12]   Sťažovateľ   tejto   súvislostí   poukazuje   na   skutočnosť,   že   o   svojom   odvolaní z funkcie GR SP sa dozvedel prostredníctvom médií dňa 27. augusta 2010 a následne dňa 8. septembra 2010, keď mu bolo doručené blanketové odvolanie z funkcie GR SP v písomnej forme. [13] S Návrhom na odvolanie sa Sťažovateľ oboznámil až v súvislosti s prípravou Ústavnej   sťažností,   o   ktorej   sa   koná,   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   nie   je   v   súlade so zásadou spravodlivosti a rovnosti zbraní, aby aktívne vyhľadával na internete, resp. na webovom   sídle   Porušovateľa,   či   náhodou   nebol   zverejnený   materiál,   ktorý   by   sa   týkal zásahu do jeho verejných subjektívnych práv, napríklad tým, že bol odvolaný z funkcie GR SP.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   prezentovaný   výklad   Porušovateľa   nie   je   v   súlade s právom na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú sťažovateľovi nielen článkom 46 ods. 1 Ústavy, ale aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

[14]   V   prípade,   ak   by   Sťažovateľ   doviedol   výklad   ústavného   práva   (a   zásady spravodlivosti a rovnosti zbraní) prezentovaný Porušovateľom vo Vyjadrení ad absurdum, znamenalo by to, že ani samotné rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa z funkcie GR SP nebolo   potrebné   Sťažovateľovi   doručovať,   nakoľko   sa   s   jeho   obsahom   mohol   pokojne oboznámiť prostredníctvom médií a internetu. Napriek tomu, Porušovateľ toto rozhodnutie Sťažovateľovi doručil do vlastných rúk.

[15] Sťažovateľ je toho názoru, že Porušovateľ by postupoval Ústavne konformným spôsobom   iba   v   prípade,   ak   by   Návrh   na   odvolanie   v   písomnej   forme   riadne   doručil Sťažovateľovi   tak,   aby   sa   k   nemu   Sťažovateľ   mohol   vyjadriť   a   Porušovateľ   by   pri odvolávaní z funkcie bral do úvahy aj stanovisko Sťažovateľa.

III. K náležitostiam rozhodnutia Porušovateľa o odvolaní Sťažovateľa z funkcie GR SP: [16] Porušovateľ v VI. časti Vyjadrenia poukazuje na článok 11 ods. 3 Rokovacieho poriadku   Porušovateľa,   podľa   ktorého   uznesenie   Porušovateľa   obsahuje   dátum   prijatia a číslo uznesenia, presné znenie rozhodnutia Porušovateľa, najmä komu a aké úlohy uložil alebo   odporučil,   termíny   ich   splnenia,   prípadne   termíny   vyhodnotenia   plnenia,   kto uznesenie vykoná a komu sa dáva na vedomie.

[17] Porušovateľ na základe uvedeného dospel k záveru, že jeho uznesenie nemusí obsahovať odôvodnenie, a teda Porušovateľ nie je povinný odôvodňovať svoje uznesenia ani   v prípade,   pokiaľ   ním významne zasahuje   do verejných   subjektívnych práv fyzickej osoby, napríklad tým, že ju odvolá z funkcie GR SP.

[18] Zo znenia článku 11 ods. 3 Rokovacieho poriadku Porušovateľa zjavne vyplýva, že toto ustanovenie sa vzťahuje na prípady, kedy Porušovateľ svojím uznesením ukladá svojmu členovi (ministrovi) alebo inej osobe úlohu, ktorú má splniť. Už na prvý pohľad musí byť zrejmé a logické, že znenie článku 11 ods. 3 Rokovacieho poriadku Porušovateľa sa   nemôže   vzťahovať   na   prípady,   kedy   Porušovateľ   svojím   rozhodnutím   zasahuje   do verejných subjektívnych práv fyzických osôb, napríklad tým, že ich odvolá z významnej štátnej funkcie.

[19]   Sťažovateľ   si   dovoľuje   poukázať   na   fakt,   že   znenie   článku   11   ods.   3 Rokovacieho   poriadku   Porušovateľa   v   prípade   rozhodovania   o   zásahu   do   verejných subjektívnych práv iných osôb nekorešponduje so zásadou spravodlivosti a rovnosti zbraní. S poukazom na uvedené nemožno mať podľa Sťažovateľa za to, že znenie článku 11 ods. 3 Rokovacieho poriadku (ktoré si Porušovateľ navyše sám schvaľuje - naposledy dňa 24. novembra 2010), je automaticky v súlade s článkom 46 ods. 1 Ústavy a článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Práve naopak.

[20] Sťažovateľ je toho názoru, že Porušovateľ by postupoval Ústavne konformným spôsobom iba v prípade, ak by svoje rozhodnutie o odvolaní Sťažovateľa z funkcie GR SP odôvodnil   tak,   aby   sa   z neho   Sťažovateľ   a   ktokoľvek   iný   mohol   dozvedieť   o   príčinách takéhoto   postupu   a   aby   takéto   rozhodnutie   bolo   preskúmateľné   z   hľadiska   citovaných článkov Ústavy, Listiny a Dohovoru.

IV. Zhrnutie: [21] Sťažovateľ v plnom rozsahu zotrváva na podanej Ústavnej sťažnosti a zároveň poukazuje   na   fakt,   že   Porušovateľ   nerešpektoval   jeho   práva   garantované   mu   Ústavou, Listinou a Dohovorom.

[22] Hodnotenie ústavnosti zásahu Porušovateľa do verejných subjektívnych práv Sťažovateľa   sa   v   tomto   prípade   zakladá   na   posúdení   ústavnosti   aplikácie   ustanovení Zákona   o   sociálnom   poistení,   hodnotení   dodržiavania   ústavných   procesných   práv garantovaných Sťažovateľovi článkom 46 ods. 1 Ústavy a článkom 6 ods. 1 Dohovoru a posúdení ústavne konformnej interpretácie a aplikácie hmotného práva na daný prípad. [23] Vychádzajúc z uvedených kritérií je podľa názoru Sťažovateľa už prima facie zrejmé,   že   Porušovateľ   nedodržal   hmotnoprávne   a   procesnoprávne   limity   procesu odvolávania Sťažovateľa z verejnej funkcie, keď:

a) Sťažovateľa neoboznámil s dôvodmi jeho odvolania, ku ktorým nemal možnosť vyjadriť   sa,   čím   porušil   zásadu   spravodlivosti   a   rovnosti   zbraní,   garantovaných Sťažovateľovi nielen článkom 46 ods. 1 Ústavy, ale aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru;

b) Sťažovateľovi doručil blanketové rozhodnutie bez akéhokoľvek odôvodnenia, čo ho robí nepreskúmateľným, a teda protiústavným z hľadiska citovaných článkov Ústavy, Listiny a Dohovoru;

c) si svojvoľne interpretoval a aplikoval vyššie uvedené hmotnoprávne a procesné predpisy v priamom rozpore s princípmi právneho štátu zakotvenými v článku 1 ods. 1 Ústavy.

[24] Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že skutočné dôvody jeho odvolania z funkcie GR SP spočívali v tom, že v čase odvolávania bol členom a poslancom Národnej rady Slovenskej republiky za opozičnú politickú stranu Smer - sociálna demokracia a súčasne, že bol do tejto verejnej funkcie vymenovaný počas volebného obdobia predchádzajúcej vlády, ktorej   súčasťou   bola   aj   uvedená   opozičná   strana.   Takýto   postup   však   nemá   oporu   v žiadnom   všeobecne   záväznom   právnom   predpise,   Ústave,   Listine   alebo   Dohovore   a Sťažovateľ   ho   považuje   jednoznačne   za   diskriminačný   s   ohľadom   na   svoje   členstvo   v opozičnej politickej strane.

[25] Sťažovateľ je toho názoru, že uvedenému záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že bol súčasným podpredsedom vlády Slovenskej republiky a ministrom práce, sociálnych vecí a   rodiny   J.   M.   viackrát   vyzývaný na   odstúpenie z funkcie GR   SP,   a   to osobne ako aj prostredníctvom médií.

[26]   Sťažovateľ   má   za   to,   že   jeho   odvolaním   z   funkcie   GR   SP   rozhodnutím Porušovateľa došlo k porušeniu jeho práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa článku 30 ods. 1 a 4 Ústavy a článku 21 ods. 1 a 4 Listiny; práva na prácu podľa článku 35 ods. 3 Ústavy a článku 26 ods. 3 Listiny; práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa článku 36 písm. b) Ústavy, práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a 36 ods. 1 Listiny, práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru; a práva na zákaz diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru....»

Sťažovateľ súčasne oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, pretože je toho názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Súčasťou stanoviska bolo aj toto vyčíslenie trov konania sťažovateľom: „[29] Základom pre výpočet odmeny Advokáta bola, v súlade s ust. 11 ods. 3 in fine v spojitosti s ust. § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „Vyhláška“), suma 30 000,00 EUR.

[30] Odmena Advokáta v súlade s ust. § 10 Vyhlášky za tri (3) úkony právnej služby v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) a b) Vyhlášky za prevzatie a prípravu zastúpenia dňa 27. októbra 2010, spísanie ústavnej sťažnosti zo dňa 27. októbra 2010 a spísanie písomného stanoviska k Vyjadreniu dňa 15. februára 2012 predstavuje sumu (454,47 EUR x 3) + 20% DPH = 1 636,11 EUR.

[31] Hotové výdavky Advokáta v súlade s ust. § 15 Vyhlášky za tri (3) úkony právnej služby, z toho dva (2) v roku 2010 a jeden (1) v roku 2012, predstavujú sumu [(7,21 EUR x 2) + 20% DPH = 17,30 EUR] + [(7,41) + 20% DPH = 8,90 EUR] = 26,20 EUR. [32]   S   poukazom   na   uvedené   Sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   v   prípade úspechu Sťažovateľa, zaviazal Porušovateľa na úhradu trov konania k rukám Advokáta Sťažovateľa v celkovej výške 1 662,31 EUR.“

V nadväznosti na výsledky volieb v marci 2012 došlo k zmene vlády, a preto ústavný súd   vyzval   nového   predsedu   vlády,   aby sa   vyjadril   k stanovisku   predchádzajúcej   vlády k otázke konania ústneho pojednávania. Predseda vlády vo svojom vyjadrení z 31. mája 2012 (doručenom ústavnému súdu 8. júna 2012) uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 3, čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 21 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 3 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru namietaným uznesením vlády.

Podľa   čl.   30   ods.   1   ústavy   a podľa   čl.   21   ods.   1   listiny   občania   majú   právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.

Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a podľa čl. 21 ods. 4 listiny občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy a podľa čl. 26 ods. 3 listiny občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa § 122 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) generálneho riaditeľa vymenúva a odvoláva vláda Slovenskej republiky.

Podľa § 122 ods. 5 druhej vety zákona č. 461/2003 Z. z. na pracovnoprávne vzťahy generálneho riaditeľa sa vzťahuje osobitný predpis, ak tento zákon neustanovuje inak [t. j. zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 552/2003 Z. z.“)].

Podľa § 122 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. generálny riaditeľ zodpovedá vláde za porušenie povinností uložených týmto zákonom alebo osobitnými predpismi organizačným zložkám Sociálnej poisťovne, za neprijatie a neplnenie opatrení prijatých na odstránenie nedostatkov   zistených   dozornou   radou   a   orgánmi   dozoru   štátu   a   za   neplnenie   opatrení uložených podľa osobitného predpisu.

Podľa § 122 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z. z. funkcia generálneho riaditeľa zaniká

a) uplynutím funkčného obdobia, na ktoré bol vymenovaný,

b) vzdaním sa funkcie generálneho riaditeľa písomnou žiadosťou doručenou vláde, a to dňom jej doručenia, ak v nej nie je uvedený neskorší deň vzdania sa funkcie,

c) odvolaním,

d) smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho,

e)   rozhodnutím   o   strate   verejnej   funkcie   vydaným   v   konaní   podľa   osobitného predpisu alebo

f) dňom, ktorým prestal spĺňať predpoklady na výkon funkcie generálneho riaditeľa podľa osobitného predpisu.

Podľa § 122 ods. 10 zákona č. 461/2003 Z. z. vláda odvolá generálneho riaditeľa, ak

a) si neplní povinnosti generálneho riaditeľa ustanovené zákonom,

b)   nepriaznivý   zdravotný   stav   mu   nedovoľuje   najmenej   počas   šiestich   mesiacov riadne vykonávať funkciu generálneho riaditeľa.

II.1 Skutkový stav veci

Ústavný súd z predloženej dokumentácie zistil, že sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne uznesením vlády s nástupom do funkcie dňa   21.   augusta   2008.   Sociálna poisťovňa   v nadväznosti   na toto   vymenovanie uzavrela so sťažovateľom pracovnú zmluvu, ktorú za zamestnávateľa (Sociálnu poisťovňu) podpísala ministerka   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Slovenskej   republiky   v súlade   s   §   4   zákona č. 552/2003 Z. z. a § 122 ods. 2 a 8 zákona č. 461/2003 Z. z.; pracovný pomer sťažovateľa v Sociálnej poisťovni mal trvať podľa tejto pracovnej zmluvy do 21. augusta 2014.

Sťažovateľ   bol   odvolaný   z funkcie   generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne na základe   namietaného   uznesenia   vlády   z 27.   augusta   2010,   čo   mu   bolo   oznámené prípisom   predsedníčky   vlády   doručeným mu 6. septembra 2010.   V tomto   prípise   neboli uvedené žiadne zákonom ustanovené dôvody na jeho odvolanie z funkcie, ale len odkaz na namietané   uznesenie   vlády.   Namietané   uznesenie   vlády   bolo   prijaté   v nadväznosti na prerokovanie   materiálu   ministra   predloženého   podpredsedom   vlády   a ministrom označeného   ako   návrh   na   odvolanie   generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne,   ktorý obsahoval dôvody smerujúce k podaniu tohto návrhu, ktoré v konečnom dôsledku smerovali k odvolaniu sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne.

Sťažovateľ   sa   na   rokovaní   vlády   o materiáli   podpredsedu   vlády   a ministra 27. augusta 2010 nezúčastnil, pretože nebol na toto rokovanie vlády pozvaný.

II.2 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia   týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkon   a   ochranu   základných   práv a slobôd,   a   preto   ich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   takéhoto   uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II.   ÚS   9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ktorý je vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej   moci   (vrátane vlády)   pri   ich   akejkoľvek   činnosti   a   zvlášť   vtedy,   ak   výkonom svojich   kompetencií   zasahujú   do   základných   práv   a slobôd   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   rešpektujúc   pritom   princípy   právneho   štátu   (čl.   1   ods.   1   prvej   vety ústavy).

Článok   46   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny   sú   primárnym   východiskom   pre zákonom   upravené   konanie   všetkých   orgánov   verejnej   moci   Slovenskej   republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Základné právo na inú právnu ochranu vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny zaručuje každému právo na prístup k takejto ochrane a právo na jej určitú kvalitu (IV. ÚS 233/04).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým zobral do úvahy, že   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na inú   právnu   ochranu, t.   j. základného práva, ktoré je v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany orgánu verejnej moci) ani jeho zužujúci výklad a ani   také   formálne   interpretačné   postupy,   následkom   ktorých   by   mohlo   byť   jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (m. m. I. ÚS 2/08).

Oprávneniu domáhať sa ochrany svojich práv na orgáne verejnej moci podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny zodpovedá povinnosť orgánu verejnej moci vo veci konať   tak,   aby   bola   právu,   porušenie   ktorého   sa   namieta,   poskytnutá   právna   ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na inú právnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

V súvislosti so zabezpečovaním požiadaviek vyvoditeľných zo základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je kľúčové, aby orgán verejnej   moci   poskytujúci   a garantujúci   túto   ochranu   postupoval   pri   výkone   svojich právomocí objektívne. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že z rozhodnutia musí byť zrejmé, že preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenie bolo v súlade s príslušnými procesnými predpismi.

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   opakovane   zdôrazňuje,   že   súčasťou obsahu základného práva na súdnu, ale aj inú právnu ochranu poskytovanú orgánmi verejnej moci podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   a   inej   právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Príslušný orgán verejnej moci však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   príslušného   orgánu verejnej   moci,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé   konanie   (IV.   ÚS   115/03).   Potreba   náležite   odôvodniť   rozhodnutie   orgánu verenej moci je daná vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že jeho postup a rozhodnutie   nie   sú   arbitrárne,   neprehľadné   a   že   jeho   postup   a rozhodovanie   súdu   sú kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Uvedené požiadavky sa vzťahujú aj na výkon ústavných a zákonných právomocí vlády,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich   skutočne   rešpektovala   pri rozhodovaní   o odvolaní   generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne   z jeho   funkcie,   a   to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná; a či teda garantovala právo sťažovateľa na inú právnu ochranu vyplývajúce mu z čl. 46 ods. 1 ústavy.

II.3 Právna analýza a právne závery

Podľa   čl.   119   písm.   r)   ústavy   vláda   rozhoduje   mimo taxatívne určených   vecí   aj o ďalších   otázkach,   ak   to   ustanoví   zákon,   t.   j.   aj   o   veciach   ustanovených   zákonom č. 461/2003 Z. z.

Tento zákon zveruje vláde v súvislosti s postavením generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne tieto oprávnenia:

1.   oprávnenie   vymenúvať   do   funkcie   generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne kandidáta, ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na výkon tejto funkcie (§ 122 ods. 2 a 5 zákona č. 461/2003 Z. z.), ktoré (vymenovanie) je súčasne aj predpokladom vzniku jeho pracovného vzťahu so Sociálnou poisťovňou;

2. oprávnenie priznať generálnemu riaditeľovi Sociálnej poisťovne odmenu podľa zákonom ustanovených podmienok a v zákonom ustanovenom termíne (§ 122 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z.);

3. oprávnenie odvolať generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne z jeho funkcie pred uplynutím zákonom ustanoveného funkčného obdobia z dôvodov ustanovených zákonom [§ 122 ods. 2, 7 a 10 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.].

Vychádzajúc z podstaty ústavnoprávneho sporu medzi sťažovateľom a vládou, jeho kľúčových námietok uplatnených v sťažnosti a právneho základu namietaného uznesenia vlády bolo úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa zaujať meritórne stanovisko najmä k týmto základným ústavnoprávnym problémom:

a) či postup a namietané uznesenie vlády spojené s odvolaním sťažovateľa z funkcie generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne   možno   posudzovať   z hľadiska   namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,

b)   akú   povahu   má   namietané   uznesenie   vlády   o odvolaní   z funkcie   generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne realizované rozhodnutím vlády a ovplyvňujúce relevantným spôsobom jeho pracovnoprávny vzťah k Sociálnej poisťovni,

c)   aké   osobitné   náležitosti   má   mať   namietané   uznesenie   vlády   (či   iné   ako   sú náležitosti štandardného uznesenia vlády) a aké by mali byť požiadavky na postup vlády predchádzajúci   jeho   vydaniu   vzhľadom   na   to,   že   sa   ním   zasahuje   do   práv,   povinností a oprávnených záujmov sťažovateľa,

d) či mal mať sťažovateľ možnosť vyjadriť sa k nedostatkom, ktorých sa dopustil pri výkone funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne (ktoré zistili príslušné kontrolné orgány),   ktoré   v konečnom   dôsledku   viedli   k jeho   odvolaniu,   alebo   či   postačovalo   pre rozhodnutie   vlády   priebežné   vyčítanie   nedostatkov   v jeho   činnosti   a neplnenie   jeho zákonom ustanovených povinností ako súčasť priebežne vykonávanej kontroly príslušnými kontrolnými orgánmi,

e) či prípadné zistenie porušenia procesných pravidiel garantovaných ako minimálny štandard právnej ochrany sťažovateľa možno kvalifikovať ako neprípustný zásah do jeho základných práv.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv namietaným uznesením vlády.

Vláda   ako   vrcholný   orgán   verejnej   moci   (čl.   108   ústavy)   sa   zúčastňuje prostredníctvom   výkonu   svojich   právomocí   na   celom   rade   rozhodovacích   procesov, výsledkom ktorých je vydanie aktov riadenia, resp. rozhodnutí, ktoré majú nielen interné, ale   aj   externé   účinky,   ku   ktorým   nepochybne   patria   aj   rozhodnutia   o vymenovaní a odvolávaní   do   zákonom   ustanovených   verejných   funkcií.   V tejto   súvislosti   možno rozlišovať medzi

a) verejnými funkciami, pri ktorých nie je uplatnenie právomoci vlády vymenúvať, resp.   odvolávať   príslušného   verejného   funkcionára   obmedzené   zákonom   ustanovenými podmienkami [dôvodmi (napr. vymenúvanie a odvolávanie prednostov obvodných úradov podľa   §   2   ods.   2   zákona   č.   515/2003   Z.   z.   o krajských   úradoch   a obvodných   úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov)] a

b)   verejnými   funkciami,   pri   ktorých   je   uplatnenie   právomoci   vlády   vymenúvať a odvolávať príslušného verejného funkcionára viazané na splnenie zákonom ustanovených podmienok (dôvodov); do kategórie týchto verejných funkcií (verejných funkcionárov) patrí aj funkcia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne.

V prevažnej   väčšine   prípadov,   pokiaľ   nejde   o vydávanie   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   (nariadení   vlády),   vláda   svoje   rozhodnutia,   ktorými   realizuje   svoju ústavnú a zákonnú právomoc, realizuje formou uznesení (vlády). Tak to je aj v prípade rozhodnutia o odvolaní generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne z funkcie. Podľa názoru ústavného   súdu   má   toto   rozhodnutie   v danom   prípade   povahu   individuálneho   právneho aktu. Vláda nemá špeciálne zákonom ustanovené procesné pravidlá na realizáciu tejto svojej právomoci, t. j. na rozhodovanie o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch fyzických   osôb   (teda   procesné   pravidlá   na   rozhodovanie   o ich   subjektívnych   právach). Rovnako   neexistuje   žiadny   právny   predpis,   ktorý   by   explicitne   formuloval   náležitosti takéhoto   rozhodnutia   vlády.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   vláda   musí   aj   napriek absencii   procesných   pravidiel   explicitne   sa   vzťahujúcich   na   jej   postup   v takýchto a obdobných prípadoch a absencii formálnoprávnych náležitostí takéhoto rozhodnutia pri uplatňovaní   svojej   zákonom   ustanovenej   právomoci   rešpektovať   minimálny   štandard procesných   práv,   ktorý   je   priamo   vyvoditeľný   z ústavy   (čl.   46   ods.   1).   K tomuto minimálnemu štandardu procesných práv podľa názoru ústavného súdu predovšetkým patrí

-   povinnosť   príslušného   orgánu   verejnej   správy,   resp.   verejnej   moci (v posudzovanom prípade vlády) oboznámiť dotknutú osobu s dôvodmi, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie,

- povinnosť príslušného orgánu verejnej správy (moci) poskytnúť dotknutej osobe možnosť, aby sa vyjadrila k dôvodom, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie.Tieto požiadavky sú opodstatnené v prípade sťažovateľa o to viac, že ide o osobu vykonávajúcu verejnú funkciu vo verejnoprávnej inštitúcii, ktorá disponuje určitou mierou nezávislosti.

Úlohou   ústavného   súdu   v danej   veci   bolo   v nadväznosti   na   uvedené   posúdiť,   či namietané   uznesenie   vlády   a postup   vlády,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   zodpovedá týmto ústavným kritériám. Predovšetkým bolo jeho úlohou posúdiť, či vláda ako vrcholný orgán   výkonnej   moci   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   disponovala oprávnením odvolať sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne (a tým zasiahnuť   aj   do   jeho   pracovnoprávneho   postavenia)   a či   uplatnila   svoju   zákonom ustanovenú právomoc spôsobom, ktorý garantoval aspoň minimálny štandard procesných práv vyplývajúci priamo z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že rozhodnutie vlády o odvolaní sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne prijaté formou uznesenia vlády okrem toho, že má povahu individuálneho právneho aktu, je rozhodnutím, ktoré vydáva vláda ako orgán s mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy, pretože jeho obsahom je odvolanie z verejnej funkcie, ktoré nemôže byť prejavom svojvôle vlády voči dotknutej   osobe,   ktorá   je   v takejto   funkcii.   Musí   byť   preto   predvídateľné,   založené   na presvedčivých a pre dotknutú osobu zrozumiteľných a jasných dôvodoch, ktoré vládu viedli k   uplatneniu   jej   zákonom   zverenej   právomoci,   t.   j.   dotknutej   osobe   musí   byť   zrejmé, z akých   dôvodov   ju   vláda   z verejnej   funkcie   odvolala.   Táto   požiadavka   vystupuje do popredia   zvlášť vtedy,   ak môže byť dotknutá   osoba z verejnej   funkcie odvolaná len zo zákonom taxatívne ustanovených   dôvodov,   čo   je aj prípad sťažovateľa. Podľa   § 122 ods. 10 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. môže byť generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne z funkcie odvolaný „ak si neplní povinnosti generálneho riaditeľa ustanovené zákonom“, ide   pritom   o plnenie   povinností,   za   ktoré   je   v zmysle   dikcie   §   122   ods.   7   zákona č. 461/2003 Z. z. priamo zodpovedný vláde. Medzi zákonom ustanovenými povinnosťami generálneho   riaditeľa   treba   diferencovať,   a to   tak   z hľadiska   obsahu,   rozsahu,   ako   aj náročnosti.   V nadväznosti   na   to,   musí   orgán,   ktorý   disponuje   oprávnením   odvolať generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne z funkcie, diferencovať aj pri uplatňovaní tejto svojej právomoci, t. j. posudzovať, o porušenie ktorých povinností v danom prípade išlo, a ako závažné bolo porušenie týchto povinností. V opačnom prípade možno rozhodnutie vlády o odvolaní z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne považovať za možný prejav svojvôle vlády, ktorá je v podmienkach materiálneho právneho štátu z ústavného hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná.

V   uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   ak   generálneho   riaditeľa Sociálnej   poisťovne   možno   odvolať   pred   uplynutím   jeho   funkčného   obdobia,   musí   ísť o výnimočnú situáciu a môže to byť len zo zákonom ustanovených dôvodov (pozri § 122 ods.   10   zákona   č.   461/2003   Z.   z.).   Jedným   z dvoch   takýchto   dôvodov   je   všeobecne formulované   neplnenie   povinností   generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne. Zo všeobecnej   formulácie   tohto   dôvodu   na   odvolanie   z funkcie   vyplýva,   že   posúdenie intenzity   neplnenia   povinností,   ktoré   vedie   až   k jeho   odvolaniu   z funkcie,   je   vecou posúdenia   a správnej   úvahy   vlády.   Aj   vzhľadom   na   uvedené   je   preto   požiadavka,   aby generálny   riaditeľ   Sociálnej   poisťovne   (v danom   prípade   sťažovateľ)   bol   o konkrétnych dôvodoch   odvolania   z funkcie   pre   neplnenie   svojich   zákonom   ustanovených   povinností informovaný   a mal   možnosť   sa   k nim   vyjadriť,   podľa   názoru   ústavného   súdu z ústavnoprávneho hľadiska plne opodstatnená.

Uvedený procesný postup sa musí premietnuť aj do obsahu uznesenia vlády, t. j. právneho   aktu,   prostredníctvom   ktorého   vláda   uplatňuje   svoju   zákonom   ustanovenú právomoc. V podmienkach právneho štátu to minimálne znamená, že z rozhodnutia vlády o odvolaní   z   funkcie   generálneho riaditeľa   Sociálnej   poisťovne   musí   byť zrejmé,   ktorý zo zákonných   dôvodov   na odvolanie   sa   v danom   prípade   uplatnil   (pozri   § 122   ods.   10 zákona   č.   461/2003   Z.   z.),   a tiež   to,   že   porušenie   zákonom   ustanovených   povinností dosiahlo (malo) určitú intenzitu. Dôvod odvolania musí byť totiž známy nielen vláde, ktorá odvoláva generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne a rozhoduje o jeho odvolaní v zbore, ale musí byť s ním oboznámená aj osoba, ktorej sa odvolanie týka, a to minimálne tak, že v príslušnom individuálnom akte o odvolaní bude (musí byť) explicitne uvedený zákonom ustanovený dôvod odvolania z verejnej funkcie, pričom by sa navyše žiadalo, aby tento právny akt obsahoval aj stručné, ale pritom jednoznačné odôvodnenie tohto rozhodnutia vlády. Takýmto spôsobom sa zároveň zabezpečí požiadavka transparentnosti rozhodovania vlády   a aj   preskúmateľnosť   jej   rozhodovania   (v   danom   prípade   ústavným   súdom).   Len prostredníctvom   takéhoto   výkladu   totiž   možno   zaručiť   vnútornú   konzistentnosť   právnej úpravy   odvolávania   generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne   (jej   štatutárneho   orgánu) z jeho   funkcie   a   zároveň   limitovať   zásahy   výkonnej   moci   do   právneho   postavenia a vnútorných   vzťahov   verejnoprávnej   inštitúcie,   akou   je   v zmysle   §   120   zákona č. 461/2003 Z. z. Sociálna poisťovňa (generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne nepodlieha pravidlám   štandardne   uplatňovaných   v administratívno-právnych   vzťahoch   vo   verejnej správe   a nepodlieha   z hľadiska   riadenia   priamo   ani   vláde,   ani   žiadnemu   ministerstvu). Takýto postup zodpovedá ústavnému princípu právneho štátu, ktorý je vyjadrený v čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj vo vnútornej štruktúre ústavy.

V   súvislosti   s   touto   skutočnosťou   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   neoddeliteľnou   súčasťou   princípov   právneho   štátu   zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Ten spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné orgány verejnej moci budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí   byť   prítomné   v   každom   rozhodnutí   orgánov   verejnej   moci,   a   to   tak   v   oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže predovšetkým na ňom sa zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09).

V posudzovanom prípade teda podľa názoru ústavného súdu nepostačovalo len prijať uznesenie   vlády   na   základe   materiálu   predloženého   niektorým   členom   vlády,   ktorého obsahom sú/boli dôvody na odvolanie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne, bez toho, aby jeho   prijatiu   predchádzal   postup,   v rámci   ktorého   mal byť sťažovateľ   informovaný o dôvodoch svojho odvolania z funkcie a mal mať možnosť sa k týmto dôvodom vyjadriť najneskôr   na   rokovaní   vlády,   na   ktoré   mal   byť   prizvaný.   Zároveň   mali   byť   konkrétne dôvody   odvolania   sťažovateľa   z funkcie   generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne premietnuté do obsahu namietaného uznesenia vlády, a to aj vzhľadom na konštitutívne účinky namietaného uznesenia vlády a jeho pracovnoprávne dôsledky na sťažovateľa (zánik verejnej funkcie a skončenie pracovného pomeru v Sociálnej poisťovni).

Sumarizujúc   doteraz   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   namietané uznesenie vlády, ktoré patrí do skupiny individuálnych právnych aktov, nielenže trpí vadou nedostatku   dôvodov   odvolania   sťažovateľa,   ale   neobsahuje   ani   odkaz   na   príslušné ustanovenie zákona identifikujúce dôvod odvolania sťažovateľa napriek právnej relevancii jeho externých účinkov (pritom dôvod neobsahoval ani prípis predsedníčky vlády), čo je z hľadiska požiadaviek na ochranu verejných subjektívnych práv sťažovateľa z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd preto dospel k záveru, že vláda namietaným   uznesením,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   porušila základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že uvedený článok dohovoru obsahuje garancie na súdnu ochranu, pričom garancie na inú právnu ochranu ako súdnu nie sú jeho obsahom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažovateľovi v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ sa domáha aj vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy a podľa čl. 21 ods. 1 a 4 a čl. 26 ods. 3 listiny, ako aj práva podľa čl. 14 dohovoru. Ústavný súd konštatuje, tak ako už viackrát zdôraznil, že ochranu ústavnosti je nutné spájať s minimalizáciou zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci (IV. ÚS 197/2010, I. ÚS 43/2011). V posudzovanom prípade preto nepovažoval za nevyhnutné zaujímať meritórne stanovisko k namietanému porušeniu označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru, a to aj predovšetkým z toho dôvodu, že úloha zabezpečiť ich ochranu patrí primárne vláde, ktorá sa s ňou bude môcť opätovne vysporiadať po vrátení veci na ďalšie konanie (pozri nižšie). Ústavný súd preto ani v tejto časti návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Z citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy vyplýva, že v prípade, ak ústavný súd vysloví, že namietaným   právoplatným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv sťažovateľa, tak v zásade vždy aj zruší takéto rozhodnutie, pričom je na jeho uvážení, či zároveň vec vráti na ďalšie konanie. Ústavný súd vychádzajúc z oprávnenia vyplývajúceho mu   z   čl.   127   ods.   2   ústavy   v   danom   prípade   rozhodol   nielen   o   zrušení   namietaného uznesenia vlády, ale v záujme právnej čistoty aj o jeho vrátení vláde na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Zistené   procesno-právne   pochybenia   v   postupe   vlády   totiž   dosiahli   taký   stupeň intenzity, že je opodstatnené nielen zrušiť namietané uznesenie vlády, ale ho vrátiť vláde na ďalšie konanie a rozhodnutie, čím sa jej vytvorila možnosť, aby sa v nadväznosti na toto rozhodnutie   ústavného   súdu   vyrovnala   s právnou   ochranou   základných   práv   hmotného charakteru sťažovateľa. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude vláda povinná vec znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom bude viazaná právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými predovšetkým v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia   tohto základného práva, prípadne zrušenie namietaného rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 € s poukazom   na   to,   že „V   konečnom   dôsledku   Uzneseniu   vlády   Slovenskej   republiky o odvolaní Sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne veľmi negatívne ovplyvnilo a obmedzilo nielen Sťažovateľa ale aj jeho blízkych. Zásah do práv Sťažovateľ je navyše umocnený tým, že informácie ohľadom odvolania Sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne ako aj údajné dôvody jeho odvolania sú verejné dostupné, či už z verejnej dátovej siete televízie rozhlasu a printových médií, v dôsledku čoho mohlo okolie Sťažovateľa   ale   aj   široká   verejnosť   nadobudnúť dojem,   že   Sťažovateľ   vykonával svoju   funkciu   generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne   tak,   že   porušoval   všeobecne záväzné právne predpisy vzťahujúce sa na ním vykonávanú prácu.

Sťažovateľ   upriamuje   pozornosť   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   svoje podrobné vyjadrenie obsiahnuté v prílohe k tejto ústavnej sťažnosti, a z ktorého podľa názoru Sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že si svoje povinnosti generálneho riaditeľa plnil riadne, svedomito a v súlade so Zákonom o sociálnom poistení ako aj ostatným všeobecne záväznými právnymi predpismi. Dôvody odvolania deklarované predkladateľom návrhu na odvolanie Sťažovateľa z funkcie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne nie sú pravdivé, nekorešpondujú s výsledkami vykonaného dozoru štátu v Sociálnej poisťovni a vo svojej podstate   ignorujú   účel   a   zmysel   zákonných   ustanovení   upravujúcich   spôsob   a   dôvody odvolania   generálneho   riaditeľa   Sociálnej   poisťovne   z   funkcie,   a   to   na   úkor   práv Sťažovateľa   garantovaných   mu   Ústavou,   Listinou,   Dohovorom   a   ostatnými   všeobecne záväznými právnymi predpismi.“.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v   danom   prípade   je   postačujúce   na   zabezpečenie ochrany práv sťažovateľa vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a vrátenie veci vláde na ďalšie konanie a rozhodnutie, a preto finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   rozhodol   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ si

uplatnil   úhradu   trov   konania   za   tri   úkony   právnej   služby  dva   urobené   v roku   2010 (prevzatie a príprava zastúpenie a spísanie sťažnosti) a jeden urobený v roku 2012 (spísanie stanoviska k vyjadreniu vlády) v celkovej sume 1 636,11 € vypočítanej zo sumy 30 000 € na základe § 11 ods. 3 v spojení s 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vrátane zvýšenia o 20 % DPH a trikrát režijný paušál v celkovej sume 26,20 €; sťažovateľ celkovo požadoval úhradu trov konania v sume 1 662,31 €. Ústavný súd konštatoval, že postup pri výpočte úhrady trov konania v zmysle § 11 ods. 3 v spojení s § 10 ods. 1 vyhlášky sa na konanie pred ústavným súdom neuplatňuje.

Ústavný súd vychádzajúc z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, a za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, priznal úhradu trov konania v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky, a to

- za dva úkony právnej služby urobené v roku 2010 (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v sume 2 x 120,23 € a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3   vyhlášky),   zvýšenej   o 20   %   DPH,   pretože   právny   zástupca   je   platiteľom   dane z pridanej hodnoty, spolu v sume 305,86 €,

-   za   jeden   úkon   právnej   služby   urobený   v roku   2012   (spísanie   stanoviska k vyjadreniu   vlády)   v sume   127,16   €   a 7,63   €   režijný   paušál   (§   16   ods.   3   vyhlášky), zvýšenej   o 20 %   DPH,   pretože   právny   zástupca   je platiteľom   dane z pridanej   hodnoty, v sume 161,75 €.

Trovy konania vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 467,61 €.

Trovy konania je vláda povinná vyplatiť na účet JUDr. M. B., B., podľa bodu 3 výroku tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012