SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 477/2021-23
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Libora Duľu a zo sudcov Ladislava Duditša (sudca spravodajca) a Miroslava Duriša v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky obchodnej spoločnosti MUDr. Vladimír Gergel, s. r. o., Švabinského 17, Bratislava, IČO 36 355 585, zastúpenej URBAN STEINECKER GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátskou kanceláriou, Havlíčkova 16, Bratislava, IČO 47 244 895, v mene ktorej koná advokát JUDr. Ondrej Urban, MBA, proti postupu Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cr 22/2016 po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 316/2020-54 z 24. septembra 2020 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. januára 2021 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cr 22/2016 (ďalej len „napadnuté konanie“). Sťažovateľka žiada aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 2 700 eur.
2. Z ústavnej sťažnosti a pripojeného spisu všeobecného súdu vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v napadnutom konaní v právnom postavení žalobkyne proti žalovanej obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaná“), o zrušenie rozhodcovského rozsudku a návrhu na povolenie odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná uhradiť žalovanej sumu 334,80 eur spolu s paušálnou náhradou nákladov vo výške 40 eur a trovami rozhodcovského konania vo výške 66 eur.
3. Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 316/2020-54 z 24. septembra 2020 vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, vyslovil príkaz konať a priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 eur a náhradu trov konania. Postup okresného súdu vyhodnotil ústavný súd ako neefektívny, celková dĺžka konania dosahovala dobu 4 rokov, konanie bolo začaté 27. septembra 2016.
4. Po rozhodnutí ústavného súdu okresný súd vo veci meritórne rozhodol rozsudkom č. k. 23 Cr 22/2016 z 12. októbra 2020, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. novembra 2020, tak, že rozhodcovský rozsudok zrušil a sťažovateľke priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
5. V čase podania ústavnej sťažnosti sa vec nachádzala vo fáze rozhodovania o výške trov konania, pričom ústavný súd zistil, že okresný súd uznesením č. k. 23 Cr 22/2016-217 z 25. januára 2021 rozhodol o výške trov konania tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania spočívajúcej v zaplatení súdneho poplatku vo výške 331,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 2 870,94 eur. Proti predmetnému uzneseniu podala žalovaná sťažnosť, ktorej okresný súd vyhovel a uznesením č. k. 23 Cr 22/2016-239 z 21. apríla 2021 rozhodol, že žalovaná je povinná nahradiť sťažovateľke trovy konania spočívajúce v zaplatení súdneho poplatku vo výške 331,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 976,93 eur. Toto uznesenie bolo sťažovateľke doručené 13. mája 2021 a nadobudlo právoplatnosť 29. mája 2021.
II.
Argumentácia sťažovateľky
6. Proti postupu okresného súdu v napadnutom konaní po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 316/2020-54 z 24. septembra 2020 podáva sťažovateľka túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje:
a) Sťažovateľka namieta, že napadnuté konanie ako celok trvá už viac ako 4 roky a 4 mesiace, čo nie je primeraná doba na rozhodnutie o jej veci.
b) Jej nespokojnosť smeruje k rozhodovaniu okresného súdu o výške náhrady trov konania, ktoré ku dňu podania ústavnej sťažnosti trvalo už tri mesiace, poukazujúc na neprimeranú celkovú dĺžku napadnutého konania.
c) Z jej pohľadu rozhodovanie o výške náhrady trov konania nie je agendou skutkovo ani právne zložitou, svojím správaním sa nepričinila o vznik prieťahov v konaní a zodpovednosť za neprimerane dlhé konanie pripisuje výlučne okresnému súdu. Z pohľadu významu konania pre sťažovateľku uvádza, že ide o vec ekonomicky a finančne značne dôležitú.
d) Výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňuje neospravedlniteľnou dĺžkou napadnutého konania, poukazuje na opakované prieťahy v konaní a ústavnému súdu dáva do pozornosti metodiku výpočtu odškodňovania používanú v Českej republike (stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky č. k. Cpjn 206/2010 z 13. apríla 2011). Zohľadňujúc uvedený prístup, ako aj infláciu, sťažovateľka vyčísľuje výšku primeraného finančného zadosťučinenia za konanie trvajúce od septembra 2016, t. j. viac ako 4 roky, v rozmedzí od sumy 2 100 eur do sumy 2 772 eur. V petite požadované primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 700 eur je podľa jej názoru „adekvátne, zodpovedá ujme sťažovateľa, ako i spravodlivosti, ktorej sa mu v konaní malo dávno dostať, a to včasným a riadnym právoplatným rozhodnutím vo veci.“.
III.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 316/2020-54 z 24. septembra 2020.
8. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
9. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a rovnako aj čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, II. ÚS 146/2012). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
10. Ústavná sťažnosť sťažovateľky podaná po právoplatnom meritórnom rozhodnutí vo veci samej napáda procesnú fázu konania spočívajúcu v rozhodovaní okresného súdu o trovách konania, čo samo osebe nie je agendou zvlášť právne náročnou. V okolnostiach prejednávanej veci ústavný súd nekonštatuje ani skutkovú zložitosť.
11. V konaní sťažovateľky rovnako ústavný súd nevidel také správanie, ktoré by bolo spôsobilé spôsobiť zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.
12. Z hľadiska významu konania pre sťažovateľku ide o konanie, ktorého predmetom je zrušenie rozhodcovského rozsudku, pričom rozhodcovský rozsudok zaväzoval sťažovateľku na zaplatenie sumy 334,80 eur. Ide o konanie medzi dvomi podnikateľskými subjektmi, pričom výška istiny, ktorá bola predmetom rozhodcovského konania, nenasvedčuje tvrdeniam sťažovateľky o zvláštnom ekonomickom, resp. finančnom význame konania.
13. Postup okresného súdu po právoplatnosti nálezu č. k. II. ÚS 316/2020-54 z 24. septembra 2020 nemožno hodnotiť ako prieťahový. Okresný súd v súlade s príkazom konať formulovaným ústavným súdom vo veci meritórne rozhodol 12. októbra 2020 a jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 11. novembra 2020. O výške trov konania rozhodol vyšší súdny úradník uznesením z 25. januára 2021, o podanej sťažnosti proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom rozhodol sudca uznesením z 21. apríla 2021, ktoré bolo doručené sťažovateľke 13. mája 2021. Od nadobudnutia právoplatnosti meritórneho rozhodnutia okresného súdu do právoplatného rozhodnutia o výške trov konania ubehlo 6 mesiacov, čo je podľa názoru ústavného súdu doba primeraná na rozhodovanie o výške trov konania za situácie, keď bolo uznesenie vydané vyšším súdnym úradníkom napadnuté aj sťažnosťou.
14. Ústavný súd si uvedomuje, že konanie ako celok bolo poznačené prieťahmi, ktoré konštatoval v náleze č. k. II. ÚS 316/2020-54 z 24. septembra 2020 a ktoré boli kompenzované priznaným finančným zadosťučinením, avšak sťažovateľka sa na ústavný súd obrátila opätovne už v januári 2021, keď bola vec meritórne ukončená a o trovách konania okresný súd rozhodol v primeranej dobe po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia, pričom vec samu ústavný súd neposúdil ako takú, ktorá vyžaduje zvláštny prístup z hľadiska rýchlosti postupu všeobecného súdu.
15. Sťažovateľka sa na porušenie práva na prejedanie svojej záležitosti v primeranej lehote sťažovala aj v rámci konania pred ESĽP, ktorý rozhodnutím z 22. júla 2021 konštatoval existenciu prieťahov v napadnutom konaní, ktoré neboli podľa jeho názoru kompenzované dostatočným spôsobom, preto jej priznal náhradu vo výške 2 800 eur (rozhodnutie ESĽP vo veci MUDr. Vladimír Gergel, s. r. o., proti Slovenskej republike z 22. 7. 2021, sťažnosť č. 48858/20), čím podľa názoru ústavného súdu bola sťažovateľke dostatočným spôsobom kompenzovaná ujma vzniknutá v dôsledku porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní.
16. Ústavný súd na základe uvedeného dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napadnutým postupom okresného súdu a obsahom označených práv neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
17. Keďže ústavný súd odmietol podanú ústavnú sťažnosť ako celok, rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľky uvedených v petite ústavnej sťažnosti stratilo právny význam.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2021
Libor DUĽA
predseda senátu