znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 477/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 29/2012 z 28. júna 2012 a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60 Cb 62/2009-192 z 27. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 43 Cob 29/2012 z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 60 Cb 62/2009-192 z 27. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že 12. februára 2001 bola medzi zmluvnými stranami V. s. r. o., ako veriteľom a M. K. (ďalej len „dlžník“) ako dlžníkom uzatvorená dohoda o uznaní dlhu a vysporiadaní vzájomných finančných vzťahov. Dohoda obsahovala popri vysporiadaní finančných vzťahov aj vyhlásenie dlžníka o tom, že uznáva svoj dlh voči veriteľovi čo do právneho dôvodu a celkovej výšky 1 213 466 Sk (40 279,03 €)   k 1. februáru   2001.   Pohľadávka   bola niekoľkokrát   postúpená,   naposledy   zmluvou   o postúpení pohľadávky z 8. októbra 2008, na základe ktorej prešla na sťažovateľku ako postupníka.

Sťažovateľka   uvedenú   pohľadávku   vymáhala   od   dlžníka   prostredníctvom   výziev, avšak vzhľadom na bezúspešnosť tohto postupu 25. marca 2009 podala okresnému súdu žalobu,   ktorou   sa   domáhala   proti   dlžníkovi   zaplatenia   sumy   40   279,03   €.   Dlžník   sa v súdnom konaní vyjadril v tom zmysle, že nepopiera existenciu vymáhanej pohľadávky, vzniesol však námietku premlčania. Odôvodnil ju tým, že dlh vznikol z hospodárskeho vzťahu na základe faktúry dodávateľa z roku 1991. Neskôr, a to 23. mája 1995, dodávateľ uzavrel s dlžníkom dohodu o uznaní dlhu. Následne potom bola pohľadávka postúpená spoločnosti V. s. r. o. Dlh teda vznikol v roku 1991 a bol dvakrát uznaný dlžníkom čo do právneho dôvodu a výšky (prvý raz 23. mája 1995 a druhý raz 12. februára 2001).

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   60   Cb   62/2009-101   z   5.   augusta   2010   žalobu sťažovateľky zamietol. V označenom rozsudku vychádzal z právneho názoru, podľa ktorého v danej veci nešlo o občianskoprávny vzťah, ale o vzťah obchodnoprávny, pričom podľa § 407   ods.   1   Obchodného   zákonníka   je   premlčacia   doba   v   prípade   písomného   uznania záväzku   štvorročná   (nie   teda   desaťročná,   ako   to   tvrdila   sťažovateľka).   Keďže   dlh   bol písomne uznaný 12. februára 2001 a žaloba bola podaná 25. marca 2009, premlčacia doba uplynula podľa záveru okresného súdu 14. februára 2005 (12. február 2005 pripadol totiž na sobotu).

Sťažovateľka   podala   proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie, v ktorom   namietala, že právny vzťah medzi účastníkmi konania sa nemôže posudzovať podľa Obchodného zákonníka, keďže v čase vzniku záväzku bol účinný ešte Hospodársky zákonník, podľa ktorého je premlčacia doba tiež desaťročná. Uznesením krajského súdu sp. zn. 43 Cob 287/2010 z 21. októbra 2010 bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Krajský súd sa stotožnil s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej právny vzťah treba posúdiť podľa Hospodárskeho zákonníka. Okresný súd o veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 60 Cb 62/2009-192 z 27. decembra 2011, ktorým žalobu sťažovateľky   opäť   v   plnom   rozsahu   zamietol.   Okresný   súd   rešpektoval,   že   predmetný právny vzťah je potrebné skúmať v zmysle Hospodárskeho zákonníka. Poukázal však na prvé uznanie záväzku z 23. mája 1995 a uviedol, že premlčacia doba sťažovateľke uplynula 23. mája 2005. Poznamenal tiež, že v zmysle § 131c ods. 2 Hospodárskeho zákonníka sa zmluvné   strany   nemôžu   vopred   dohodou   premlčania   vzdať,   dohodou   tiež   nemôžu premlčaciu lehotu predĺžiť ani skrátiť, a preto druhé uznanie záväzku z 12. februára 2001 vyhodnotil   ako   právny   úkon,   ktorý   je   v   rozpore   s   citovaným   kogentným   ustanovením Hospodárskeho zákonníka.

Sťažovateľka   podala   aj   proti   rozsudku   okresného   súdu   z 27.   decembra   2011 odvolanie, v ktorom argumentovala, že kľúčovým právnym problémom v predmetnej veci je otázka, či bolo možné uznať záväzok len raz alebo aj opakovane. Zaujala pritom názor, že vzhľadom na absenciu výslovného zákazu opakovane záväzok uznať treba dospieť k záveru, že   Hospodársky   zákonník   opakované   uznanie   záväzku   nevylučoval.   Napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   bol   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   60   Cb   62/2009-192 z 27. decembra   2011   potvrdený.   Podľa   názoru   krajského   súdu   skutkový   stav,   ako   aj existencia záväzku dlžníka voči sťažovateľke nie je sporná. Za správny považuje krajský súd   názor   okresného   súdu,   podľa   ktorého   opakované   uznanie   záväzku   nebolo   možné. Právny úkon z 12. februára 2001 treba podľa názoru krajského súdu považovať za dohodu o predĺžení   premlčacej   lehoty,   ktorá   je   v   rozpore   s   ustanovením   §   131c   ods.   2 Hospodárskeho zákonníka.

Podľa   názoru   sťažovateľky   popísaným   postupom   všeobecných   súdov   došlo k porušeniu ňou označených práv podľa ústavy a dohovoru a k zhoršeniu jej procesného postavenia, pričom jej fakticky bola odňatá možnosť uplatniť svoje práva v tejto veci pred súdmi   Slovenskej   republiky.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   jej   bolo   zabránené   domáhať   sa zaplatenia   svojej   pohľadávky   z   dôvodu   nesprávnej   právnej   aplikácie   a   výkladu Hospodárskeho zákonníka zo strany všeobecných súdov. Okrem toho okresný súd podľa tvrdenia sťažovateľky v novom konaní po zrušení pôvodného rozsudku krajským súdom prekročil   rámec   dôvodov,   na   základe   ktorých   krajský   súd   zrušil   jeho   predchádzajúci rozsudok, hoci podľa § 226 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) je súd prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu viazaný. V každom prípade všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky nesprávne vykladajú relevantné ustanovenia právnych predpisov a   na   predmetný   prípad   aplikujú   inštitút   absolútnej   premlčacej   lehoty,   ktorý   vniesol   do právneho poriadku až neskorší zákon.

Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 23. júla 2012, keď bol doručený sťažovateľke.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že   ústavnému   súdu   doručila   v tej   istej   veci   už 25. septembra 2012 sťažnosť, ktorá bola uznesením sp. zn. II. ÚS 453/2012 z 18. októbra 2012   odmietnutá   ako   neprípustná   z dôvodu   nevyčerpania   mimoriadnych   opravných prostriedkov, a poukazuje na skutočnosť, že novú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podáva   po   využití   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   a to   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania z dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 43 Cob/29/2012 zo dňa 28. 06. 2012, v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60 Cb 62/2009-192 zo dňa 27. 12. 2011, porušené boli.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   43   Cob   29/2012   zo   dňa 28. 6. 2012 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60 Cb 62/2009-192 zo dňa 27. 12. 2011 sa v plnom rozsahu zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy právneho zastúpenia v sume 1028,04 EUR..., ktoré je porušovateľ Krajský súd Banská Bystrica povinný zaplatiť na účet advokáta... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Sťažovateľka sťažnosťou napáda rozsudok okresného súdu č. k. 60 Cb 62/2009-192 z 27. decembra 2011, ktorý bol v súlade s § 219 OSP napadnutým rozsudkom krajského súdu potvrdený ako vecne správny.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu   subsidiarity,   z ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   bola sťažovateľka   oprávnená   podať odvolanie (čo aj urobila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   tiež   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 43 Cob 29/2012 z 28. júna 2012, ktorým bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správny.

Z vlastnej   rozhodovacej   činnosti   ústavný   súd   zistil,   že   uznesením   sp.   zn. II. ÚS 453/2012 z 18. októbra 2012 bola sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 43 Cob 29/2012“, odmietnutá v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustná z dôvodu nevyčerpania mimoriadneho opravného prostriedku,   ktorý   jej   Občiansky   súdny   poriadok   na   ochranu   označených   práv   účinne poskytuje a na ktorého použitie bola oprávnená, a to dovolania, prípustnosť ktorého by sa opierala   o   ustanovenie   §   237   písm.   f)   OSP,   keďže   sťažovateľka   tvrdila,   že   postupom a rozsudkami všeobecných súdov jej bola fakticky odňatá možnosť uplatniť svoje práva vo veci pred všeobecnými súdmi.

Sťažovateľka   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   12.   júna   2013   tvrdí,   že „... zákon (zákon o ústavnom súde, pozn.)... hovorí, že právomoc ÚS SR je daná len vtedy, ak boli vyčerpané všetky opravné prostriedky. Máme za to, že zákon tu má na mysli len riadne opravné prostriedky, pretože v opačnom prípade, kým by sme podali mimoriadne opravné prostriedky a čakali na rozhodnutie o nich, zmeškali by sme zákonnú dvojmesačnú lehotu na   podanie   ústavnej   sťažnosti,   nakoľko   mimoriadne   opravné   prostriedky   neodkladajú právoplatnosť napádaného rozhodnutia. Z tohto dôvodu podávame opakovane túto ústavnú sťažnosť a zároveň poukazujeme na to, že sme v zákonnej lehote využili aj mimoriadny opravný prostriedok, konkrétne podnet na mimoriadne dovolanie... Týmto máme za to, že sme využili všetky dostupné opravné prostriedky, a teda je splnená podmienka na podanie ústavnej sťažnosti.“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka tvrdí to, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde je účinným opravným   prostriedkom   alebo   iným   právnym   prostriedkom   len „riadny   opravný prostriedok“,   pričom   svoje   tvrdenie   odôvodňuje   predovšetkým   hrozbou   zmeškania „zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti“.

Ústavný súd k tomu uvádza, že sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne zastáva názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   v   záujme   zachovania   právnej   istoty sťažovateľky   zároveň   poukazuje   na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutia   (napr.   m.   m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   s   výnimkou prípadov,   keď   to   konkrétne   okolnosti   veci   zjavne   vylučujú.   Aj   za   predpokladu,   že   by dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   dovolanie   nie   je   prípustné,   nemožno   sťažnosť   podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP z 8. novembra 2007 vo veci   Soffer   proti Českej   republike,   sťažnosť č.   31419/04,   alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ústavný súd aj na základe už uvedeného len potvrdzuje názor vyslovený v uznesení sp. zn. II. ÚS 453/2012 z 18. októbra 2012, podľa ktorého sťažovateľka tým, že nepodala dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu, nevyčerpala v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde účinný opravný prostriedok, ktorý jej Občiansky súdny poriadok na ochranu označených práv účinne poskytoval a na ktorého použitie bola oprávnená.

Sťažovateľka ďalej v rozpore so svojím skorším tvrdením uvádza, že podnetom na podanie mimoriadneho dovolania využila všetky „dostupné opravné prostriedky, a teda je splnená podmienka na podanie ústavnej sťažnosti“.

K tomuto tvrdeniu ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou uvádza, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania nemožno považovať za opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok, ktorý zákon účinne poskytuje účastníkovi konania na ochranu jeho základných práv alebo slobôd (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Je to tak preto, že nejde o prostriedok, ktorý by bol k dispozícii účastníkovi konania, keďže účastník konania sám mimoriadne dovolanie podať nemôže. Tento mimoriadny opravný prostriedok zákon nepriznáva   do   dispozície   účastníka   konania,   a   preto   ani   v   rámci   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno vylúčiť podanie sťažnosti ústavnému súdu bez toho, aby sa predtým účastník konania neúspešne domáhal podania mimoriadneho dovolania (m. m. II. ÚS 7/2011, II. ÚS 268/2013).

Vzhľadom   na   už uvedené   ústavný   súd   nemôže   súhlasiť   s názorom   sťažovateľky, podľa ktorého podaním podnetu na podanie mimoriadneho dovolania vyčerpala „dostupné opravné   prostriedky   a zároveň   je   splnená   podmienka   prípustnosti   podania   ústavnej sťažnosti“.

Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Ústavný   súd   s ohľadom   na   už   citované   uznesenie   sp.   zn.   II.   ÚS   453/2012 z 18. októbra   2012,   ktorým   bola   sťažnosť   sťažovateľky   (z   25.   septembra   2012,   pozn.), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru „v   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 43 Cob 29/2012“, odmietnutá ako neprípustná z dôvodu nevyčerpania účinných opravných prostriedkov, je toho názoru, že sťažnosť sťažovateľky doručená ústavnému súdu 12. júna 2013 sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, pričom k splneniu podmienok konania nedošlo   (sťažovateľka   účinné   opravné   prostriedky   nevyčerpala),   čo   zakladá   dôvod   na odmietnutie sťažnosti v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Na   základe   tejto   skutočnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako neprípustnú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   bez   právneho   dôvodu,   aby   sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013