znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 477/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. novembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom obchodnej spoločnosti S., a. s., B., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   I.   K.   o d m i e t a   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2011 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a porušenie práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „obchodná spoločnosť“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Na sklonku existencie bývalého režimu vtedajší regionálni   pohlavári mi ako už v tomto čase nežiadúcej osobnosti dali v mojom príbytku na B. najsamprv vypojiť telefón, potom zrušiť telefónnu linku a nakoniec na moju škodu aj úplne zlikvidovať celé telefónne vedenie   -   ako   prípojku   k   hlavnému   vedeniu,   ktorú   som si dal postaviť   na   svoj vlastný náklad! A tomu, bohužiaľ, ani nový režim nedokázal v konečnej fáze zabrániť a v mnohých konaniach - súdnych i správnych odčiniť na mne spáchanú krivdu i škodu /!/“

V   súvislosti   s   citovanou   skutočnosťou   sťažovateľ   poukazuje   na   súdne   konanie Mestského súdu v Bratislave vedené pod sp. zn. 5 C/17/92 a na jeho rozsudok, v ktorom „tento súd spolu so súdom najvyšším síce moju... celkom dôvodnú žalobu zamietli ale v odôvodnení   svojich   rozsudkov   ma   ubezpečovali,   že   k   náprave   má   dôjsť   vydaním   len zákonného a bezvadného rozhodnutia v správnom konaní, a to býv. S., š. p. B., k čomu ale nikdy   nedošlo,   na   čo   dlhé   a   márne   roky   čakám,   napriek   tomu,   že   rozhodnutie   tohto správneho orgánu pod č. 1502/91-TPO z 8. V. 91 bolo v mimoodvolacom konaní býv. jeho nadriadeným federálnym orgánom /FMS/ - jeho rozhodnutím pod čís.: 6933/91, zo dňa 1. VII. 1991 zrušené!

Napriek tomu, že mne ako obyčajnému človeku neprislúcha nielen zo zákona, ale ani zo žiadneho iného titulu akákoľvek povinnosť sústavne nabádať naše štátne orgány k ich činnosti a k tomu, že čo kedy majú robiť, nedalo mi to pokoj a s touto vecou som sa v poslednom čase obrátil aj na MD PaT SR, ktoré mi svojím listom sp. zn. 5315/2010- SPT/z.4504, zo dňa 2. 2. 10 oznámilo, že ono v danej veci nie je právnym nástupcom po býv. S., ale že ním je v súčasnosti S. a. s., a preto na základe toho usudzujem, že práve tento právny subjekt bol a je povinný to správne, zákonné a bezvadné rozhodnutie v tejto mojej záležitosti vydať, a to ex offo bez toho, aby ja som ho na to mal vyzývať! Preto je táto sťažnosť!“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... základné a ľudské práva I. K. podľa ods. 2/, čl. 48 Ústavy SR v spojení s jej čl. 46 a právami Dohovoru podľa ods. 1/ jeho čl. 6 postupom kompetentného subjektu S. a. s. B. v konaní o veci sťažovateľa nevydaním rozhodnutia v správnom konaní o zrušení a likvidácii jeho   tf   účastníckej   stanice   v B.   v   zmysle   právoplatného   súdneho   rozhodnutia   MsS   v Bratislave pod č. k. 5C 17/92, porušené boli a sú.

...   Priznáva   I.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   za   porušovanie   jeho základných a ľudských práv vo výške 5 tis. EUR /slovom päťtisíceur/, ktoré je mu povinný S. a. s. B. zaplatiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

... Ukladá S. a. s. B., aby vo veci neodkladne konal a meritórne rozhodol a uhradil aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

Sťažovateľ návrh na priznanie spravodlivého finančného zadosťučinenia odôvodnil ako „náhradu nemajetkovej ujmy za trpenie dlhodobého stavu právnej neistoty vo veci, ktorá mala byt už dávno za nami, ale pre absolútnu nečinnosť zodpovedného subjektu tak tomu nie je, čím sa moje traumatizovanie aj v tejto mojej vôbec nezanedbateľnej veci iba predlžuje,   lebo   ten,   kto   preberá   po   niekom   záväzky   a   iné   právne   povinnosti   sa v demokratickom a právnom štáte takto nečinne k právam občana správať nemá!“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež žiadal, aby mu ústavný súd ustanovil zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   porušenie   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom obchodnej spoločnosti, ktorá podľa sťažovateľa nerozhodla vo veci zrušenia jeho telefónnej účastníckej stanice.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Podstatou   sťažovateľovej   sťažnosti   je   tvrdenie,   že   obchodná   spoločnosť   porušila označené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že nerozhodla vo veci zrušenia jeho telefónnej účastníckej stanice, pričom podľa sťažovateľa tak mala urobiť z úradnej povinnosti (ex offo). Z toho dôvodu   sťažovateľ   v   sťažnosti   aj   výslovne   uvádza,   že   vedome   nevyužil   žiadne   právne prostriedky   voči   obchodnej   spoločnosti   týkajúce   sa   zrušenia   jeho telefónnej   účastníckej stanice.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv obchodnou spoločnosťou. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že domáhať sa ochrany svojich práv podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   môžu   fyzické   osoby   a právnické   osoby   v prípadoch,   ak   k namietanému porušeniu ich práv malo dôjsť postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci. Subjekty súkromného práva, v danom prípade obchodná spoločnosť, nepatria do sústavy orgánov verejnej   moci.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nemá   právomoc   v danom   prípade poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho práv, ktorej sa domáha na ústavnom súde. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v súlade so svojou doterajšou judikatúrou odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. návrh na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov).

Toto rozhodnutie nebráni tomu, aby sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv v občianskoprávnom konaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2011