znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 476/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.   LTD,   Anglicko,   zastúpenej advokátom Mgr. A. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp.   zn.   2   K   48/2012   z 10.   decembra   2012   o   začatí   konkurzného konania a   uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K 48/2012 zo 4. januára 2013 o vyhlásení konkurzu na majetok obchodnej spoločnosti S. s. r. o., B., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.   LTD o d m i e t a   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2013 doručená   sťažnosť obchodnej   spoločnosti   C.   LTD,   Anglicko   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom Mgr. A. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn.   2   K   48/2012   z   10.   decembra   2012   o   začatí   konkurzného   konania   a   uznesením okresného súdu sp. zn. 2 K 48/2012 zo 4. januára 2013 o vyhlásení konkurzu na majetok obchodnej spoločnosti S. s. r. o., B. (ďalej len „dlžník“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením sp. zn. 2 K 48/2012 z 10. decembra 2012 začal konkurzné konanie voči dlžníkovi. Označené uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 242/2012 zo 14. decembra 2012.

Sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:„Dňa   18.   12.   2012   po   zverejnení   Rozhodnutia   I (uznesenie   okresného   súdu z 10. decembra 2012, pozn.) v Obchodnom vestníku podal Sťažovateľ ako veriteľ dlžníka námietky   k   Rozhodnutiu   I,   ktorým   bolo   začaté   konkurzné   konanie,   ktorým   Sťažovateľ poukázal   na   skutočnosť,   že   dlžníkov   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   nespĺňal   zákonné náležitosti, a to z dôvodu, že v mene dlžníka bol podaný len dvomi z troch konateľov, pričom z   výpisu   z   obchodného   registra   Dlžníka   vyplýva   odlišný   spôsob   konania.   Preto   podľa Sťažovateľa návrh na vyhlásenie konkurzu nespĺňal základné zákonné náležitosti a zároveň vykazoval procesnú vadu konania, nakoľko návrh nebol podaný v mene Dlžníka oprávnenou osobou, čo spôsobilo nedostatok procesnej spôsobilosti Dlžníka v danom súdnom konaní, a teda rozhodnutie o začatí konkurzného konania bolo nezákonné.“

Okresný súd uznesením sp. zn. 2 K 48/2012 zo 4. januára 2013 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka. Do funkcie správcu ustanovil JUDr. M. Š., B. Súčasne vyzval veriteľov dlžníka, aby v lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu prihlásili svoje pohľadávky. Označené uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 8/2013 z 11. januára 2013.

Sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti najmä uvádza:„Tak,   ako   to   vyplýva   zo   zverejnenia   Rozhodnutia   I   a   následne   Rozhodnutia   II (uznesenie   okresného   súdu   zo   4.   januára   2013,   pozn.),   konkurzné   konanie   bolo   začaté a konkurz   vyhlásený   na   základe   návrhu   dvoch   členov   štatutárneho   orgánu   Dlžníka, a to konkrétne pána J. R. a pána T. L.

Podľa výpisu z obchodného registra Dlžníka, štatutárny orgán Dlžníka je tvorený tromi konateľmi, a to menovite J. R..., T. L... a R. K..., ktorí sú v mene Dlžníka oprávnení konať len všetci traja spoločne.

Zo zverejnenia Rozhodnutia I a Rozhodnutia II, ktoré boli vydané na základe návrhu členov   štatutárneho   orgánu   Dlžníka,   kde   absentuje   pán   R.   K.   ako   konateľ   spoločnosti, je zrejmé, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný v mene dlžníka riadne, keďže nebol podaný osobami oprávnenými konať v mene spoločnosti Dlžníka.“

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta, že okresný súd „neodstránil vadu konania, ktorá   spočívala   v   nedostatku   procesnej   spôsobilosť   Dlžníka,   a   vydal   Rozhodnutie   I a Rozhodnutie II za nesplnenia zákonných predpokladov. Rozhodnutie I a Rozhodnutie II teda vykazuje vadu, spočívajúcu v nedostatku procesnej spôsobilosti Dlžníka.

Napriek takto závažnej vade návrhu na vyhlásenie konkurzu bolo konkurzné konanie nielen začaté ale aj na majetok Dlžníka bol konkurz vyhlásený.“.

Podľa sťažovateľky vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka v rozpore so zákonom došlo okrem iného „k zásahu do práv v majetkovej sféry Sťažovateľa“. V tejto súvislosti argumentuje   tým,   že „vyhlásením   konkurzu   na   majetok   Dlžníka,   dochádza   k   zmene hmotnoprávneho postavenia Dlžníka, a v tej súvislosti k zmene hmotnoprávneho postavenia existujúcich   veriteľov,   ktoré   spočíva   v   zmenenom   spôsobe   a   postupu   uspokojenia ich existujúcich pohľadávok.

Sťažovateľ je veriteľom Dlžníka a v minulosti viedol rokovania s ostatnými veriteľmi Dlžníka a spoločníkmi Dlžníka o jej vstupe do spoločnosti Dlžníka, pričom dané rokovania boli následne prerušené.

Vyhlásením konkurzu na majetok Dlžníka v rozpore so zákonom, sa Sťažovateľovi nezákonne   odňala   akákoľvek   možnosť   prejaviť   záujem   o   vstup   do   spoločnosti   Dlžníka a dané rokovania obnoviť.“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „vyhlásenie   konkurzu   spôsobuje   zníženie   miery   možného uspokojenia   pohľadávky   Sťažovateľa   voči   Dlžníkovi,   ktorú   si   Sťažovateľ   uplatnil aj v súdnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   č.   k.   33   Cb   7/2012 (predtým   vedenom   pod   sp.   zn.   27   Rob/270/2011),   v   ktorom   sa   domáha   voči   Dlžníkovi zaplatenia sumy vo výške 438.010,01 EUR.

Uvedený predpoklad vychádza zo stavu majetku, záväzkov a podnikateľskej činnosti Dlžníka, v rámci ktorej mal Dlžník zámer realizovať výstavbu distribučného a logistického centra v blízkosti mesta Senec, pričom je vlastníkom pozemkov, na ktorých sa má projekt realizovať a vykonával výstavbu potrebných inžinierskych sietí. V prípade, ak by Dlžník pokračoval v realizácii svojho pôvodného projektu a ďalej podnikal, je možné dôvodne predpokladať   väčší   rozsah   uspokojenia   veriteľov   dlžníka   ako   v   prípade   vyhlásenia konkurzu.

V   dôsledku   obmedzenej   možnosti   uspokojenia   pohľadávky   Sťažovateľa   vznikne v majetkovej   sfére   Sťažovateľa   škoda,   ktorú   vzhľadom   na   vyhlásené   konkurzné   konanie nebude možné nijako eliminovať.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   právo   na   ochranu   majetku   a   nezákonným zásahom   do   majetkovej   sféry   (článok   20   Ústavy   Slovenskej   republiky)   bolo   porušené rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I, o začatí konkurzného konania voči dlžníkovi – spoločnosti S. s. r. o... zo dňa 10. 12. 2012, sp. zn.: 2 K/48/2012, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom   vestníku   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   číslo   OV 242/2012, zo dňa 14. 12. 2012 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I o vyhlásení konkurzu   na majetok   dlžníka...   zo   dňa   4.   1.   2013,   sp.   zn.:   2   K/48/2012,   ktoré   bolo zverejnené v Obchodnom vestníku... číslo OV 8/2013, zo dňa 11. 1. 2013;

2. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (článok 46 Ústavy Slovenskej republiky) bolo porušené rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I, o začatí konkurzného konania voči dlžníkovi... zo dňa 10. 12. 2012, sp. zn.: 2 K/48/2012, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku... číslo OV 242/2012, zo dňa 14. 12. 2012 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka... zo dňa 4. 1. 2013, sp. zn.: 2 K/48/2012, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku... OV 8/2013, zo dňa 11. 1. 2013;

3.   Rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I   o   začatí   konkurzného   konania   voči dlžníkovi... zo dňa 10. 12. 2012, sp. zn.: 2 K/48/2012, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku... číslo OV 242/2012, zo dňa 14. 12. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie;

4. Rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava   I   o   vyhlásení   konkurzu   na   majetok dlžníka... zo dňa 4. 1. 2013, sp. zn.: 2 K/48/2012, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku... číslo OV 8/2013, zo dňa 11. 1. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie;

5. Ústavný súd Slovenskej republiky ukladá Okresnému súdu Bratislava I povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom do 7 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Podľa   § 52 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu sp. zn.   2   K   48/2012   zo   4.   januára   2013   o   vyhlásení   konkurzu   na   majetok   dlžníka do právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu   vo   veci   samej   a   uložil   okresnému súdu a správcovi   podstaty   zdržať   sa   akýchkoľvek   úkonov   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 K 48/2012.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal predsedníčku   okresného   súdu   o   vyjadrenie   k   sťažnosti.   Vo   vyjadrení   okresného   súdu k sťažnosti sp. zn. Spr. 3343/2013 z 2. mája 2013 sa okrem iného uvádza:

«... K aktívnej legitimácii sťažovateľa na podanie ústavnej sťažnosti Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii... účastníkmi konkurzného   konania   sú   dlžník   (úpadca),   navrhovateľ   a   veritelia,   ktorí   spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky.

Podľa   §   24   ods.   2   ZKR   až   do   vydania   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   môže do konkurzného konania pristúpiť veriteľ, ktorý preukáže, že by inak bol oprávnený podať návrh   na   vyhlásenie   konkurzu.   O   pristúpení   do   konkurzného   konania   rozhodne   súd do 15 dní od doručenia návrhu uznesením na návrh veriteľa, ktorý má do konkurzného konania pristúpiť.

Podľa   §   24   ods.   3   ZKR   účastníkmi   konkurzného   konania   sú   aj   ďalšie   osoby, o ktorých   právach alebo   povinnostiach sa má   v konkurznom   konaní konať;   tieto osoby sú účastníkmi konkurzného konania pre tú časť konkurzného konania, v ktorom sa koná a rozhoduje o ich právach alebo povinnostiach.

Sťažovateľa   nemožno   v   zmysle   vyššie   citovaných   ustanovení   ZKR,   považovať za účastníka   konania,   nakoľko   nie   je   ani   navrhovateľom,   dlžníkom   (úpadcom), alebo veriteľom,   ktorí   si   spôsobom ustanoveným ZKR   prihlásil svoje   pohľadávky   podľa § 24 ods. 1   ZKR,   ani   veriteľom,   ktorý   pred   vydaním   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu pristúpil   do   konkurzného   konania   na   základe   návrhu   v   ktorom   preukázal,   že   by   inak bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, tak ako to ustanovuje § 24 ods. 2 ZKR. Nakoniec   ho   nemožno   považovať   ani   za   účastníka   pre   tú   časť   konkurzného   konania v ktorom sa rozhoduje o jeho právach alebo povinnostiach v zmysle § 24 ods. 3 ZKR, nakoľko   tými   sa   rozumejú   výlučne   len   tie   osoby,   ktoré   majú   práva   a   povinnosti iba v niektorej časti konkurzného konania, ako napríklad správca, ak sa rozhoduje o jeho odvolaní, osoba, ktorej súd uloží určitú povinnosť, alebo tretie osoby v konaní o uložení pokuty za neposkytnutie súčinnosti podľa § 75 ods. 12 ZKR, prípadne osoby ktorým súd predbežným   opatrením   uložil   určitú   povinnosť   podľa   §   203   ZKR.   Naopak   veriteľa, v prípade, ak podal návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 1 ZKR, alebo si podľa § 28 a nasl. ZKR riadne prihlásil svoju pohľadávku, treba považovať za účastníka pre celé konkurzné konanie, a to buď od jeho začiatku, ak je veriteľ zároveň navrhovateľom, alebo od   momentu   riadneho   prihlásenia   jeho   pohľadávky,   ak   navrhovateľom   nie   je,   pričom z podaní, ktoré tvoria obsah súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že spoločnosť C... nebol ani   navrhovateľom   v   tomto   konaní   a   ani   veriteľom,   ktorý v konkurze   prihlásil   svoje pohľadávky, nakoľko tými sa môže stať až potom, ako spôsobom ustanoveným ZKR riadne prihlási   svoje   pohľadávky   v   zákonnej   lehote   uvedenej   v   uznesení   súdu   o   vyhlásení konkurzu...

Ako   vyplýva   z   vyššie   uvedeného   sťažovateľ   v   období,   kedy   boli   súdom   vydané ústavnou   sťažnosťou   napádané   rozhodnutia,   nebol   účastníkom   konania,   teda   v   tomto období nedisponoval žiadnymi procesnými právami, ktoré by mu vyplývali buď zo ZKR alebo subsidiárne z O. s. p., a ktoré by mu boli následne v rovine základných práv a slobôd zaručené Ústavou SR, alebo niektorou medzinárodnou zmluvou. Súd preto ani nemohol do takýchto práv sťažovateľa zasiahnuť. Súd je toho názoru, že postupoval plne v súlade s ustanoveniami   vyššie   uvedených   právnych   predpisov,   a   rovnako   aj   s   ustanoveniami Ústavy SR, keď so sťažovateľom v predmetnom štádiu konkurzného konania nekonal ako s jeho účastníkom, pretože práve takýto postup súdu by nemal oporu v zákone a bol by teda nezákonným (a neústavným) rovnako ako rozhodnutia, ktoré by súd na základe takéhoto postupu   neskôr   v   konaní   vydal.   Vzhľadom   na   uvedené   je   preto   súd   toho   názoru, že sťažovateľ nie je aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie ústavnej sťažnosti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam konkurzného súdu v tej časti v konania, v ktorej mu zákon nepriznáva žiadne procesné práva, pretože takýmto subjektom je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR len ten subjekt, ktorého ústavou alebo medzinárodnou zmluvou zaručené základné práva a slobody boli (procesným) postupom alebo rozhodnutiami súdu porušené. Rozhodnutiami súdu však nebolo porušené ani právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože sťažovateľ môže svoje procesné práva v konaní ako konkurzný veriteľ uplatňovať zákonnom ustanoveným spôsobom po tom, ako   si   riadne   prihlási   svoje   pohľadávky,   ktoré   voči   úpadcovi   má   a   nadobudne tak postavenie   účastníka   konkurzného   konania   (pričom   je   v   tomto   smere   irelevantný sťažovateľov nesúhlas s platnou a účinnou právnou úpravou obsiahnutou v ZKR, uvedený v jeho   ústavnej   sťažnosti,   ktorá   mu   pred   prihlásením   jeho   pohľadávok   do   konkurzu nepriznáva postavenie účastníka konkurzného konania, ak sám nie je navrhovateľom, a teda ani procesné právo podávať opravné prostriedky proti rozhodnutiam súdu vydaným v tomto štádiu konkurzného konania, pretože sa prezumuje ústavná súladnosť tejto právnej normy), a ani právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, keďže jeho pohľadávky sa budú v konkurznom konaní uspokojovať zákonnom ustanoveným spôsobom...

Bez ohľadu na vyššie uvedené považuje súd za potrebné vyjadriť sa k vlastnému obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľa.

Podstatu   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   tvorí   námietka,   že   návrh   na   vyhlásenie konkurzu   nebol   podaný   osobami   oprávnenými   konať   v   mene   spoločnosti   S.   s.   r.   o., čo má spôsobovať vadu uznesenia súdu o začatí konkurzného konania. Ako ďalej vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa podľa jeho názoru mali návrh na vyhlásenie konkurzu podať všetci konatelia   dlžníka   –   spoločnosti   S.   s.   r.   o.,   ktorí   sú   zapísaní   v   obchodnom   registri, a ktorí sú podľa tohto zápisu oprávnení konať v mene spoločnosti spoločne, teda nielen členovia jeho štatutárneho orgánu J. R. a T. L., ktorí návrh na vyhlásenie konkurzu podali bez   toho,   aby   ho   podpísal   aj   ďalší   konateľ   spoločnosti   R.   K.   Súd   však   tento   názor sťažovateľa nezdieľa.

Podľa   §   13   ods.   1   druhá   veta   zákona   č.   513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník... právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca.

Podľa   §   133   ods.   1   Obchodného   zákonníka   štatutárnym   orgánom   spoločnosti (s ručením obmedzeným, pozn. súdu) je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

Podľa § 11 ods. 1 ZKR návrh na vyhlásenie konkurzu sa podáva na príslušnom súde... Návrh na vyhlásenie konkurzu je oprávnený podať dlžník, veriteľ, v mene dlžníka likvidátor alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon.

Podľa   §   11   ods.   2 ZKR   dlžník   v   úpadku je povinný podať   návrh   na   vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku. Túto povinnosť v mene dlžníka má rovnako štatutárny orgán   alebo   člen   štatutárneho   orgánu   dlžníka,   likvidátor   dlžníka   a   zákonný   zástupca dlžníka.

Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení § 13 ods. 1 a 133 ods. 1 Obchodného zákonníka   právnická   osoba,   teda   aj   obchodná   spoločnosť   koná   štatutárnym   orgánom, ktorým je v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorou je aj dlžník – spoločnosť S. s.   r.   o.,   jeden   alebo   viac   konateľov.   Ak   je   konateľov   viac,   tak ako je to   aj   prípade dlžníka..., je každý z nich oprávnený konať v mene spoločnosti samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Zo spoločenskej zmluvy, ako aj zápisu v obchodnom registri dlžníka... však   vyplýva,   že   konatelia   sú   oprávnení   v   mene   spoločnosti   konať   spoločne,   teda spoločenská   zmluva   a   na   ňu   nadväzujúci   zápis   v   obchodnom   registri   určuje   inak,   ako dispozitívne ustanovenie § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka, a teda každý úkon, ktorý nebol urobený voči súdu všetkými konateľmi spoločnosti spoločne, by súd musel vyhodnotiť ako úkon,   ktorý   nebol urobený v mene dlžníka...   Uvedené   by znamenalo,   že ak by ZKR za osobu   oprávnenú   alebo   povinnú   podať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   ustanovoval výlučne len dlžníka, teda spoločnosť S. s. r. o., musel by ho súd podľa § 14 ods. 1 ZKR vyzvať, aby odstránil vady návrhu, doplnením podpisov všetkých konateľov spoločnosti, a ak by tak dlžník na základe jeho výzvy neurobil, návrh na vyhlásenie konkurzu v zmysle predmetného ustanovenia ZKR odmietnuť. Zo znenia ustanovenia § 11 ods. 2 ZKR však vyplýva, že okrem samotného dlžníka, ktorý je v úpadku a jeho štatutárneho orgánu, majú povinnosť   podať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   aj členovia   jeho   štatutárneho   orgánu, pričom je potrebné odmietnuť názor vyplývajúci zo sťažnosti sťažovateľa podľa ktorého jednotliví členovia štatutárneho orgánu dlžníka sú tak oprávnení urobiť jedine spôsobom, akým konajú ako kolektívny štatutárny orgán dlžníka podľa jej spoločenskej zmluvy, teda jedine   spoločne.   K   takémuto   právnemu   záveru   nemožno   dospieť   na   základe   logicko- gramatického výkladu § 11 ods. 2 ZKR, z ktorého vyplýva, že ZKR ustanovuje jednotlivých členov   štatutárneho   orgánu   dlžníka   za   samostatné   aktívne   legitimované   subjekty, ktoré sú povinné   podať   takýto   návrh   v   mene   dlžníka,   a to aj samostatne.   Ak   by   tomu tak nebolo   ZKR   by   ich   samostatne   neustanovoval   ako subjekty   povinné   podať   návrh na vyhlásenie konkurzu a ukladal by túto povinnosť iba dlžníkovi a jej štatutárnemu orgánu, pričom   na   základe   aplikácie   ustanovení   Obchodného   zákonníka   o konaní   obchodnej spoločnosti   (§   13   ods.   1   druhá   veta   Obchodného   zákonníka)   a štatutárnom   orgáne spoločnosti   (§   85,   §   101   ods.   1,   § 133 ods.   1,   §   191   ods.   1   Obchodného zákonníka), ktoré sú k   ustanoveniam   ZKR   ustanoveniami   všeobecnými,   by   bolo   zrejmé,   kto je štatutárnym orgánom dlžníka a akým spôsobom má konať tak, aby v mene dlžníka splnil povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Neúnosnosť takého logicko-gramatického výkladu   §   11   ods.   2   ZKR   podľa   ktorého   jednotliví   členovia   kolektívneho   štatutárneho orgánu   dlžníka   nemajú   povinnosť   (teda   ani   oprávnenie)   podať   návrh   na   vyhlásenie konkurzu   napriek   tomu,   že   ich   ZKR   výslovne   vymenováva   medzi   povinnými   osobami, sa ukazuje najmä vtedy, ak toto ustanovenie vykladáme v nadväznosti na § 11 ods. 1 ZKR, podľa ktorého sú oprávnenými osobami na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu nielen dlžník a veriteľ, ale v mene dlžníka likvidátor alebo iná osoba, ak to ustanovuje ZKR, pričom je nepochybné, že ZKR tak robí práve v ustanovení § 11 ods. 2 ZKR, kde za osoby povinné (a teda aj oprávnené) podať návrh na vyhlásenie konkurzu bez ďalšieho ustanovuje aj jednotlivých členov štatutárneho orgánu dlžníka, ktorým je právnická osoba – obchodná spoločnosť. Opačný záver naviac nepodporuje ani teleologický výklad ustanovenia § 18 ods. 2 ZKR, a to jednak preto, že ani z dôvodovej správy k ZKR (parlamentná tlač 835) nevyplýva, že by navrhovateľ zákona alebo zákonodarca mali úmysel obmedziť povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu len na samotného dlžníka, a taktiež preto, že ak by sme prijali záver, že povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu majú členovia kolektívneho štatutárneho orgánu dlžníka – obchodnej spoločnosti len vtedy, ak konajú tak, ako im to ako štatutárnemu orgánu ustanovuje zákon, prípadne spoločenská zmluva, zmaril by sa tým účel samotného   konkurzného   konania,   ktorým   je   riešenie   úpadku   dlžníka   tak,   aby sa pre veriteľov   dosiahla   čo   najväčšia   miera   uspokojenia   ich   pohľadávok,   nakoľko za takéhoto právneho stavu by bolo možné začať konkurzné konanie len v minime prípadov, keďže,   ako   to   vyplýva   zo súdnej   praxe,   a   nakoniec   aj   z   tohto   konkrétneho   prípadu, kolektívne štatutárne orgány dlžníka – spoločnosti v úpadku, sú len málokedy spôsobilé konať v súlade so spoločenskou zmluvou, ak ich tá oprávňuje konať spoločne, či už pre vzájomné „prehadzovanie si“ povinností, obštrukcie, alebo obyčajné ignorovanie svojich povinností jednotlivými členmi štatutárneho orgánu, atď. Súd preto prijal právny záver, že § 11 ods. 2 ZKR je špeciálnym ustanovením k všeobecným ustanoveniam § 133 ods. 1 Obchodného   zákonníka,   ako aj k ustanoveniam   spoločenskej   zmluvy   dlžníka...,   ktoré jednotlivých členov jeho kolektívneho štatutárneho orgánu oprávňuje konať vo veci podania návrhu na vyhlásenie konkurzu samostatne, a umožňuje im tak zároveň splniť si povinnosť, ktorej nesplnenie spôsobuje na ich strane závažné následky, v podobe vzniku povinnosti nahradiť škodu, ako aj vzniku ich trestnej zodpovednosti.

Na uvedenom nemení nič ani sťažovateľova argumentácia znením ustanovenia § 11 ods. 4 ZKR platným a účinným od 01. 01. 2013, ktoré má potvrdzovať sťažovateľov názor, že   členovia   štatutárneho   orgánu   dlžníka   nie   sú   oprávnení   podať   návrh   na   vyhlásenie konkurzu samostatne, a to preto, že návrh na vyhlásenie konkurzu bol dlžníkom podaný dňa 26. 10. 2012.

Znenie ustanovenia § 11 ods. 4 ZKR platné a účinné ku dňu 26. 10. 2012, teda ku dňu podania návrhu na vyhlásenie konkurzu dlžníkom, bolo nasledovné: „Ak osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka poruší povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, zodpovedá veriteľom za škodu, ktorá im v dôsledku toho vznikla, ibaže   preukáže,   že   konala   s   odbornou   starostlivosťou.   Táto   povinnosť   sa   nepovažuje za splnenú, ak súd návrh na vyhlásenie konkurzu odmietol alebo konkurzné konanie zastavil z   dôvodu   späťvzatia   návrhu.   Ak   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   nebol   podaný   včas, predpokladá sa, že výška škody, ktorá tým veriteľom vznikla, je suma ich pohľadávok, ktoré po zrušení konkurzu alebo zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku zostali neuspokojené, ibaže sa preukáže iná výška škody. Nárok na náhradu škody za nesplnenie tejto povinnosti sa premlčí jeden rok od zrušenia konkurzu alebo zastavenia konkurzného konania pre nedostatok majetku.“

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu ZKR nepoznal exkulpáciu jednotlivých členov štatutárneho orgánu dlžníka zo zodpovednosti za   nepodanie   takéhoto   návrhu,   preto   znenie   predmetného   ustanovenia   ani   žiadnym spôsobom nemôže preukazovať, či podporovať závery prijaté sťažovateľom v otázke výkladu povinností členov štatutárneho orgánu dlžníka pri podávaní návrhu na vyhlásenie konkurzu. Súd na záver taktiež považuje za potrebné dodať, že spoločnosť C. LTD... požadovala zastavenie   začatého   konkurzného   konania   preto,   že   následkom   začatého   konkurzného konania   podľa   jej   názoru   došlo   k   odňatiu   možnosti   prejaviť   záujem   o jej   vstup do spoločnosti S. s. r. o. Ak by súd bez zákonného dôvodu pristúpil na uvedenú požiadavku sťažovateľa, sledujúcu uspokojenie výlučne jeho individuálny záujem, konal by tak nielen v rozpore s ustanovením § 6 ZKR, ale aj ostatnými ustanoveniami ZKR, ako aj ďalších zákonov,   vrátane   O.   s.   p.,   nakoľko   by   osoby,   ktoré   ani nie   sú   účastníkmi   konkurzného konania   zvýhodnil   na   úkor   iných   veriteľov   dlžníka,   čo je nielen   neprípustné, ale aj nezákonné, a teda v konečnom dôsledku taktiež neústavné.»

Vyjadrenie okresného súdu z 2. mája 2013 ústavný súd zaslal právnemu zástupcovi sťažovateľky   na   vedomie   a prípadné   zaujatie   stanoviska.   Právny   zástupca   sťažovateľky nevyužil v určenej lehote a ani do dňa predbežného prerokovania sťažnosti možnosť zaujať stanovisko k vyjadreniu okresného súdu.

II.

Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   je   tvrdenie,   že   napriek   závažnej   vade   návrhu na vyhlásenie konkurzu   spočívajúcej   v   nedostatku   procesnej   spôsobilosti   dlžníka (návrh na vyhlásenie konkurzu podpísali len dvaja z troch spoločne konajúcich konateľov dlžníka) okresný súd začal konkurzné konanie a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka. Vyhlásenie konkurzu   podľa   sťažovateľky   znižuje   mieru   možného   uspokojenia   jej   pohľadávky   voči dlžníkovi.

Zo sťažnosti sťažovateľky, z jej príloh a vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľka, ktorá je zahraničnou právnickou osobou a jej registrovaným sídlom je Anglicko, je veriteľkou dlžníka.

Dňa 26. októbra 2012 bol okresnému súdu doručený návrh dlžníka na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 a nasl. zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Návrh za dlžníka podpísali konatelia T. L. a J. R.. Podpis tretieho konateľa R. K. na návrhu chýbal.

Z   uvedeného   dôvodu   okresný   súd   uznesením   z   12.   novembra   2012   vyzval navrhovateľa (dlžníka) na odstránenie nedostatkov návrhu na začatie konkurzného konania pod následkom odmietnutia podania. Prípisom doručeným 29. novembra 2012 podpísaní dvaja   konatelia   dlžníka   okresnému   súdu   oznámili,   že   ako   aktívne   legitimované   osoby v zmysle § 11 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (členovia štatutárneho orgánu dlžníka) trvajú na podanom návrhu, a keďže okresný súd iný nedostatok návrhu nevytkol, poukázali   na   jeho   povinnosť   rozhodnúť   o   začatí   konkurzného   konania   voči   dlžníkovi. Navyše oznámili, že tretí konateľ dlžníka R. K. krátko predtým odstúpil z funkcie konateľa s tým, že neposkytne súčinnosť v súvislosti s podpísaním návrhu.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   2 K 48/2012   z   10. decembra 2012   začal voči dlžníkovi   konkurzné   konanie;   označené   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 15. decembra 2012. Keďže okresný súd nemal pochybnosti o majetnosti dlžníka, uznesením zo 4. januára 2013 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka; označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. januára 2013.

Z   odôvodnenia   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   vyplýva,   že   okresný   súd sa oboznámil aj s podaním sťažovateľky zo 17. decembra 2012, doručeným okresnému súdu 18.   decembra   2012,   označeným   ako „Námietky   voči   uzneseniu   o   začatí   konkurzného konania“. Argumentáciou totožnou s argumentáciou obsiahnutou vo vyjadrení okresného súdu k sťažnosti sťažovateľky z 2. mája 2013 (pozri časť I tohto uznesenia) dospel okresný súd   k   záveru,   že   sťažovateľku   nemožno „považovať   za   účastníka   konania,   nakoľko nie je ani   navrhovateľom,   dlžníkom   (úpadcom),   alebo   veriteľom,   ktorý   si   spôsobom ustanoveným   ZKR   prihlásil   svoje   pohľadávky   podľa   §   24   ods.   1   ZKR,   ani   veriteľom, ktorý pred   vydaním   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu   pristúpil   do   konkurzného   konania na základe návrhu v ktorom preukázal, že by inak bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu,   tak   ako   to   ustanovuje   §   24   ods.   2   ZKR.   Nakoniec   ho   nemožno   považovať ani za účastníka pre tú časť konkurzného konania v ktorom sa rozhoduje o jeho právach alebo   povinnostiach   v zmysle   §   24   ods.   3   ZKR,   nakoľko   tými   sa   rozumejú   výlučne len tie osoby, ktoré majú práva a povinnosti iba v niektorej časti konkurzného konania, ako napríklad   správca,   ak sa rozhoduje   o   jeho   odvolaní,   osoba,   ktorej   súd   uloží   určitú povinnosť, alebo tretie osoby v konaní o uložení pokuty za neposkytnutie súčinnosti podľa § 75   ods.   12   ZKR,   prípadne   osoby   ktorým   súd   predbežným   opatrením   uložil   určitú povinnosť podľa § 203 ZKR. Naopak veriteľa, v prípade, ak podal návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 11 ods. 1 ZKR, alebo si podľa § 28 a nasl. ZKR riadne prihlásil svoju pohľadávku, treba považovať za účastníka pre celé konkurzné konanie, a to buď od jeho začiatku, ak je veriteľ zároveň navrhovateľom, alebo od momentu riadneho prihlásenia jeho pohľadávky, ak navrhovateľom nie je, pričom z podaní, ktoré tvoria obsah súdneho spisu jednoznačne   vyplýva,   že   spoločnosť   C.   LTD...   ani   mesto   S...,   nie sú ani   navrhovateľmi v tomto konaní a ani veriteľmi, ktorí v konkurze prihlásili svoje pohľadávky, nakoľko tými sa môžu stať až potom, ako spôsobom ustanoveným ZKR riadne prihlásia svoje pohľadávky v zákonnej lehote uvedenej v tomto uznesení súdu o vyhlásení konkurzu.“.

Napriek tomu sa okresný súd v odôvodnení uznesenia zo 4. januára 2013 o vyhlásení konkurzu   na   majetok   dlžníka   zaoberal   námietkou   sťažovateľky,   podstatou   ktorej je skutočnosť, že návrh na vyhlásenie konkurzu nebol podaný osobami oprávnenými konať v mene dlžníka. Podľa názoru sťažovateľky návrh na vyhlásenie konkurzu mali podať všetci konatelia dlžníka, ktorí sú zapísaní v obchodnom registri a ktorí sú podľa tohto zápisu oprávnení konať v mene dlžníka spoločne, teda nielen členovia jeho štatutárneho orgánu J. R. a T. L., ktorí návrh na vyhlásenie konkurzu podali bez toho, aby ho podpísal aj ďalší konateľ dlžníka – R. K. Okresný súd sa s uvedeným názorom sťažovateľky nestotožnil, pričom v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol, že „§ 11 ods. 2 ZKR je špeciálnym   ustanovením   k   všeobecným   ustanoveniam   §   133   ods.   1   Obchodného zákonníka, ako aj k ustanoveniam spoločenskej zmluvy dlžníka – spoločnosti S. s. r. o., ktoré jednotlivých členov jeho kolektívneho štatutárneho orgánu oprávňuje konať vo veci podania návrhu na vyhlásenie konkurzu samostatne, a umožňuje im tak zároveň splniť si povinnosť, ktorej nesplnenie spôsobuje na ich strane závažné následky, v podobe vzniku povinnosti nahradiť škodu, ako aj vzniku ich trestnej zodpovednosti.

Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že uvedený právny názor zastáva aj Krajský súd v   Bratislave,   ktorý   je   odvolacím   súdom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 11. 10. 2012, č. k. 2 CoKR/10/2012-116 IČS:), nie je preto dôvod, aby sa od neho súd odkláňal.“.

Ústavný súd z konečného zoznamu pohľadávok založeného v spise okresného súdu zistil,   že   sťažovateľka   si   v   predmetnom   konkurznom   konaní   v   zákonom   ustanovenej 45-dňovej   lehote   prihlásila   nezabezpečenú   pohľadávku   v   celkovej   sume   645   309,43   € (zapísaná do zoznamu pohľadávok 25. februára 2013). Správca podstaty ku dňu zistenia pohľadávky 27. marca 2013 poprel sťažovateľke celkom sumu 610 484,43 €, z toho sumu 403 185,01   €   v   časti   prihlásenej   istiny   a   sumu   207 299,42   €   v   časti   prihláseného príslušenstva – úrokov z omeškania. Za zistenú správca považoval sťažovateľkou prihlásenú pohľadávku   v   sume   34   825   €.   Podaním   prihlášky   sa   sťažovateľka   stala   po   vyhlásení konkurzu účastníčkou predmetného konkurzného konania.

Keďže   sťažovateľka   sťažnosťou   podľa   čl.   127   ústavy   namieta,   že   okresný   súd v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 2 K 48/2012 napadnutými uzneseniami porušil jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sústredil na posúdenie, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že domáhať sa ochrany základných   práv   na   ústavnom   súde   môže   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba jedine v záujme   ochrany   svojich   základných   práv   (napr.   II. ÚS 32/06,   II. ÚS 80/06). Sťažovateľ   musí   teda   namietať   porušenie   svojich   základných   práv,   pričom   v   spojení s konaním pred všeobecným súdom   to prichádza do   úvahy len vtedy, ak je účastníkom súdneho konania, v ktorom namieta porušenie svojich základných práv (m. m. II. ÚS 3/05).

Za   sťažnosť   podanú   zjavne   neoprávnenou   osobou   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   a   osobou   sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov (m. m. III. ÚS 319/2012, III. ÚS 131/2012, I. ÚS 243/2011, II. ÚS   245/2011).   O   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným postupom,   príp.   rozhodnutím   orgánu   štátu   a   osobou   sťažovateľa   ide   zvlášť   vtedy, ak sťažovateľ   nie   je   účastníkom   namietaného   konania,   alebo   aspoň   jeho   relevantnej (namietanej) časti.

V   konkurznom   konaní   si   veritelia   osobitným   spôsobom   vymáhajú   pohľadávky. Podľa § 28 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného od 1. januára 2012 pohľadávka, ktorá nie je pohľadávkou proti podstate, sa v konkurze uplatňuje prihláškou. Tak ako v iných konaniach aj v konkurznom konaní si veriteľ musí uplatniť svoje právo, ak chce, aby jeho pohľadávka bola uspokojená. Ak podal návrh na vyhlásenie konkurzu veriteľ, tak sa stáva účastníkom konania doručením návrhu na súd. Tento záver platí napriek tomu, že samotné konkurzné konanie sa podľa zákona začína až zverejnením uznesenia o začatí   konkurzného   konania   v   Obchodnom   vestníku.   Ostatní   veritelia,   ktorí   nepodali návrh   na   vyhlásenie   konkurzu,   sa   môžu   stať   účastníkmi   konania   do   vyhlásenia konkurzu tým, že pristúpia do   konania (§   14 ods.   4 a § 24 ods.   2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), alebo môžu vstúpiť do tohto konania do vyhlásenia konkurzu návrhom na vstup do konania (§ 25 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Po vyhlásení konkurzu sa veriteľ, ktorému pohľadávka vznikla pred vyhlásením konkurzu, môže stať účastníkom   konania   len   podaním   prihlášky   alebo   vstupom   do   konania   [§ 25   zákona o konkurze   a reštrukturalizácii   (K   tomu   pozri   ĎURICA,   M.   Zákon   o   konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Praha: C. H. Beck 2012, s. 205)].

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd z obsahu sťažnosti, ako aj obsahu priložených   listín   a   vyžiadaného   súdneho   spisu   zistil,   že   sťažovateľka   v   období, keď okresný súd vydal napadnuté rozhodnutia (tak uznesenie o začatí konkurzného konania z 10. decembra 2012, ako aj uznesenie o vyhlásení konkurzu zo 4. januára 2013), nebola účastníčkou konania, teda v tomto období nedisponovala žiadnymi procesnými právami, ktoré by jej vyplývali buď zo zákona o konkurze a reštrukturalizácii, alebo subsidiárne z Občianskeho   súdneho poriadku,   a teda   z ústavného   hľadiska   ani základnými právami podľa ústavy, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou. Ako veriteľka dlžníka (úpadcu) sťažovateľka   získala   postavenie   účastníka   konkurzného   konania   až   prihlásením   svojej pohľadávky, t. j. až po vydaní uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 K 48/2012 zo 4. januára 2013 o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka.

Keďže   sťažovateľka   nemala   v   napadnutom   súdnom   konaní   v   relevantnom   čase (v tej časti konkurzného konania, v rámci ktorej došlo k vydaniu napadnutých uznesení okresného   súdu)   procesné   postavenie   účastníka   konania,   nemohla   v   tejto   časti   konania uplatňovať svoje procesné práva a plniť procesné povinnosti.   Z   tohto dôvodu   nemohlo v posudzovanej časti konania dôjsť ani k porušovaniu jej základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 205/04).

Na   základe   uvedeného   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti stotožnil   s argumentáciou   okresného   súdu,   v   zmysle ktorej   sťažovateľka   nie   je aktívne vecne   legitimovaným   subjektom   vo   vzťahu   k   preskúmavaniu   sťažnosťou   napadnutých uznesení   okresného   súdu   ani   postupu,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu.   Keďže   sťažnosť podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   podala   sťažovateľka,   ktorá   nie   je   aktívne   legitimovaná na jej podanie, ústavný súd jej sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   podanú   neoprávnenou   osobou   (obdobne   pozri napr. II. ÚS 564/2011, IV. ÚS 5/2012).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013