znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 476/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Č., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného   súdu   Prešov   č.   k.   29   C   131/2011-127   z   23.   novembra   2011   a   rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co 30/2012-145 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Č., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2012 doručená sťažnosť Č., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný   súd“)   č.   k.   29   C   131/2011-127   z   23.   novembra   2011   (ďalej   aj   „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 30/2012-145 z 30. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Sťažovateľ podal na Okresný súd Prešov návrh na začatie konania zo dňa 12. 05. 2010 voči odporcovi v I.   rade D. G. a odporcovi v II. rade M. G. o zaplatenia sumy 7.165,33 € s príslušenstvom.

Okresný súd Prešov   v danej veci   rozhodol   rozsudkom,   č.   k.   29   C 131/2011-127 zo dňa 23. 11. 2011 tak, že odporcov zaviazal spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy istiny vo výške 6.543,91 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 27. 02. 2010 do zaplatenia, úrokom z omeškania zo sumy 89,66 € s 25 % úrokom ročne od 27. 02. 2010 do zaplatenia a vo zvyšku súd návrh zamietol. V odôvodnení rozsudku uviedol: „Z ustanovenia § 502 a § 503 Obchodného zákonníka podľa názoru súdu vyplýva, že dlžník je povinný na základe zmluvy o úvere platiť úroky v dojednanej výške od doby poskytnutia peňažných prostriedkov až do doby určenej zmluvou ako lehota splatnosti úveru. Súd pritom odkazuje na záver odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 59/1998, z ktorého vyplýva, že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania. Predmetné rozhodnutie Okresného súdu Prešov sťažovateľ považoval za nesprávne, a preto voči rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 29 C 131/2001-127 podal v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom poukazoval na ustanovenia Obchodného zákonníka (č. 513/1991 Zb.)   a   zákona   o   spotrebiteľských   úveroch   (č.   258/2001   Z.   z.),   z   ktorých   jednoznačne vyplývalo, že Okresný súd Prešov predmetnú vec nesprávne právne posúdil.

Sťažovateľ poukázal na ust. § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého „zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.“ Ďalej poukázal na ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého „spotrebiteľ má povinnosť uhradiť úrok len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia.“

Sťažovateľ zastáva názor, že z uvedených ustanovení nepochybne vyplýva, že pri poskytnutí peňažných prostriedkov na základe zmluvy o úvere, má veriteľ nárok na úroky až do   doby   zaplatenia   poskytnutých   peňažných   prostriedkov   (ako   odplatu   za   poskytnutie úveru).

Okresný   súd   v   odôvodnení   rozhodnutia   zjavne   nerozlišuje   medzi   splatením a zosplatnením úveru, pričom ide o pojmy s odlišnými dôsledkami pre existenciu nároku veriteľa. Splatením úveru sa rozumie jeho vrátenie veriteľovi spolu s úrokmi, ktoré plnia funkciu   odplaty   pre   veriteľa.   Splatením   úveru   aj   s   úrokom   zaniká   nárok   veriteľa. Zosplatnením sa naopak rozumie určenie splatnosti celého dlhu, v prípadoch, kedy bolo vrátenie dlhu dohodnuté vo forme splátok. Okamih zosplatnenia úveru nemá za následok zánik nároku veriteľa na poskytnuté peňažné prostriedky ani nároku na úroky,

Krajský súd v Prešove potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Prešov a v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol (str. 4, ods. 6 a 7), „V predmetnej veci súd prvého stupňa   správne   uzavrel,   že   podľa   ustálenej   súdnej   praxe   (uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých   peňažných   prostriedkov   patria   len   do   splatnosti   dlhu   (jeho   splátky). Od splatnosti   je   dlžník   v   omeškaní   a   musí   platiť   úroky   z   omeškania   v   zmysle   §   369 Obchodného zákonníka. Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je logický, pretože   v   opačnom   prípade   by   na   ťarchu   spotrebiteľa   dochádzalo   k   dvojnásobnému zaťaženiu to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.“

Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   R   59/98,   na   ktoré   odkazujú Okresný   súd   Prešov,   ako   aj   Krajský   súd   v   Prešove   v   odôvodnení   rozhodnutí,   súdy nesprávne interpretovali a aplikovali, čím porušili základné práva sťažovateľa.

Z citácie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zrejmé, že súdy   v   snahe   chrániť   žalovaných   ako   spotrebiteľov   (nad   rámec   zachovania   zásad občianskeho súdneho konania) použili len časť odôvodnenia súdu prvého stupňa, ktoré okrem iného bolo dôsledkom zrušenia rozhodnutia Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Podľa   obidvomi   súdmi   citovaného   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky:   „Zmluvou   o   úvere   sa   dlžník   zaväzuje   vrátiť   poskytnuté   peňažné   prostriedky a zaplatiť   úroky.   Úroky   sú   súčasťou   peňažného   záväzku   dlžníka,   preto   dôsledkom omeškania s ich platením je zo zákona vyplývajúca povinnosť platiť úroky z omeškania.“ Judikát R 59/1998 bol publikovaný v periodiku Zo súdnej praxe č. 4/2000, str. 81-84. Logickým výkladom textu judikátu je rovnako možno dospieť k názoru, že Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   sa   práve   naopak   vyslovil,   že   veriteľ   má   nárok   na   úroky z peňažných prostriedkov až do vrátenia peňažných prostriedkov

Okresný   súd   Prešov   nekomplexne   vyňal   úryvok   z   odôvodnenia   rozhodnutia,   bez ohľadu   na   celý   obsah   a   účel   predmetného   judikátu.   Záver   rozhodnutia   jednoznačne neodôvodňuje   rozhodnutie   súdu.   Krajský   súd   v   Prešove   ako   odvolací   súd   sa   rovnako nelogicky stotožnil s rozhodnutím Okresného súdu Prešov.

S ohľadom na právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom máme za to, že súd nesprávnou interpretáciou a aplikáciou platnej a účinnej právnej úpravy porušil aj ústavné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 29 C 131/2001-127 sa stal právoplatným dňa 12. 06. 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 Co/30/2011-145 zo dňa 30. 05. 2012.»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, Č., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Prešov, č. k. 29 C/131/2011-127 z 23. 11. 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 1 Co/30/2012 z 30. 05. 2012 boli porušené.

2.   Rozsudok   Okresného   súdu   Prešov,   č.   k.   29   C/131/2011-127   z   23.   11.   2011 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 1 Co/30/2012 z 30. 05. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Prešov) na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 323,72 €.“

Sťažovateľka   doplnila   sťažnosť   o   splnomocnenie   udelené   právnemu   zástupcovi v konaní pred ústavným súdom v prílohe podania, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 7. septembra 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného   postupu   alebo rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 29 C 131/2011-127 z 23. novembra 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Co 30/2012-145 z 30. mája 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci.

Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný   súd   zohľadňujúc   svoju   doterajšiu   judikatúru   uvádza,   že   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 29 C 131/2011-127 z 23. novembra 2011

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu   č.   k.   29   C   131/2011-127   z   23.   novembra   2011,   ktorým   okresný   súd   žalobe sťažovateľky v časti vyhovel a v prevyšujúcej časti ju zamietol.

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv   a   slobôd   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd, t. j. právomoc ústavného súdu je subsidiárna.

Sťažovateľka tým, že podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu krajskému súdu, napokon sama uznala, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Co 30/2012-145 z 30. mája 2012

Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Co 30/2012-145 z 30. mája 2012, ktorým tento súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda otázky, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, je potrebné zohľadniť nielen odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale   aj   rozsudok   okresného   súdu,   ktorého   odôvodnenie   krajský   súd   potvrdil.   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria   jeden celok. Tento   právny názor zahŕňa aj požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   postupom   okresného   súdu,   ktorý   v   odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Je nesporné, že žalovaní sa v súlade so zmluvou o úvere zaviazali poskytnutý úver vrátiť   spolu   s   dohodnutými   úrokmi   vo   výške   15,8   %   ročne   pravidelnými   mesačnými splátkami vo výške 4.641,- Sk od 25. 9. 2008 s tým, že splatnosť úveru bola dohodnutá k 25. 8. 2013.

Z ustanovenia § 502 a 503 Obchodného zákonníka podľa názoru súdu vyplýva, že dlžník je   povinný na základe zmluvy o úvere   platiť   úroky v dojednanej výške   od   doby poskytnutia   peňažných   prostriedkov   až   do   doby   určenej   zmluvou   ako   lehota   splatnosti úveru. Súd pritom odkazuje na záver odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   R   59/1998,   z   ktorého   vyplýva,   že   veriteľovi   patria   dohodnuté   zmluvné   úroky z poskytnutých   prostriedkov   iba   do   splatnosti   dlhu,   následne   sa   dlžník   dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania.

Z uvedeného dôvodu má preto žalobca ako veriteľ právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru iba do 25. 8. 2009, t. j. do dňa, kedy prehlásil úver za predčasne splatný s tým,   že po tomto termíne žalobcovi nevzniká právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru, ale iba úroku z omeškania v súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka.

Na základe uvedeného preto súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie nesplatenej časti   istiny   úveru,   kapitalizované   dohodnuté   zmluvné   úroky   ku   dňu   zosplatnenia   úveru vrátane nezaplatených splatných bankových poplatkov ku dňu zosplatnenia a kapitalizované dohodnuté   úroky   z   omeškania   k   poslednej   delikvencii   úverového   účtu   k   24.   3.   2010 a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol.

V súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. priznal žalobcovi uplatnený úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 6.197,69 EUR pozostávajúcej   z   nesplatenej   istiny   úveru,   kapitalizovaných   zmluvných   úrokov   ku   dňu zosplatnenia úveru a nezaplatených bankových poplatkov ku dňu zosplatnenia úveru.“

Krajský súd ako súd odvolací napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 29 C 131/2011-127 z 23. novembra 2011, pričom v tomto rozsudku okrem iného uviedol:

„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O. s. p. a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého rozsudku, ktorým žaloba bola v prevyšujúcej časti zamietnutá, ako aj súvisiaci výrok o trovách konania a preto výrok, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené, ktorý odvolaním žalobcu napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 2 veta prvá O. s. p.).

Pokiaľ ide o vec samú, je potrebné konštatovať, že vo vzťahu k zamietavej časti výroku rozsudku, súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého   stupňa   zodpovedajú   vykonanému   dokazovaniu   a   odôvodnenie   rozhodnutia   má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.“

Odvolací súd pri odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorým   potvrdil   napadnutý rozsudok   okresného   súdu,   aplikoval   a   vykladal   príslušnú   právnu   úpravu,   na   ktorú poukazovala sťažovateľka aj vo svojej sťažnosti, takto:

„Podľa   § 497   Obchodného   zákonníka,   zmluvou o   úvere   sa   zaväzuje veriteľ,   že na požiadanie   dlžníka   poskytne   v   jeho   prospech   peňažné   prostriedky   do   určitej   sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky,

Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného   záväzku   alebo   jeho   časti,   je   povinný   platiť   z   nezaplatenej   sumy   úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť   úroky   z   omeškania   podľa   predpisov   občianskeho   práva.   Ak   záväzok   vznikol zo spotrebiteľskej   zmluvy   a   dlžník   je   spotrebiteľ,   možno   dohodnúť   úroky   z   omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Podľa   §   4   ods.   4   zákona   č.   258/2001   Z.   z.   o   spotrebiteľských   úveroch,   od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/95 Z. z., výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

V predmetnej veci súd prvého stupňa správne uzavrel, že podľa ustálenej súdnej praxe (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98) vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania v zmysle § 369 Obchodného zákonníka.

Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je logický, pretože v opačnom prípade by na   ťarchu   spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému   zaťaženiu a   to jednak v podobe   úrokov   z   úveru,   ako   aj   úrokov   z   omeškania,   čo   by   spôsobovalo   značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

Na tomto výklade a ustálenej súdnej praxi nič nemení ani citované ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, o ktoré opiera svoje odvolanie žalobca a podľa ktorého spotrebiteľ má povinnosť uhradiť úrok len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia.

Toto   ustanovenie   Zákona o   spotrebiteľských úveroch má   na mysli   situáciu,   kedy spotrebiteľ – dlžník svoj dlh riadne spláca a toto ustanovenie vymedzuje celkovú dĺžku obdobia, počas ktorého má dlžník ako spotrebiteľ povinnosť platiť úroky.

Nič to však nemení na situácii, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a nie už úrokov z úveru.

Správne   túto   situáciu   rozanalyzoval   súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia a v závislosti od toho upravil sumy, ktoré je možné priznať žalobcovi a správne uzavrel, že nie je možné priznať úroky z úveru v čase po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, tak ako to vyplýva z citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa, pokiaľ v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozsudok v tejto časti ako   vecne   správny   potvrdil,   vrátane   výroku   o   trovách   konania,   ktorý   je   taktiež   vecne správny.

V   ostatnom poukazuje   odvolací   súd   na výstižné a   správne   dôvody   súdu   prvého stupňa uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).“

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   nezistil   existenciu   takých   skutočností,   ktoré   by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného   súdu,   jasne,   zrozumiteľne   a   presvedčivo   objasnil   rozdiel,   resp.   vzťah   medzi úrokmi z dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne od 26. 8. 2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu,   a   tiež   výšku   sumy   (a   štruktúru   žalovanej   čiastky)   prislúchajúcej,   resp.   priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka   konania,   preto   nie   je   možné   považovať   nevyhovenie   návrhu   v   konaní   pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka uvedenú námietku o porušení čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy odôvodňuje tým, že napadnutým rozsudkom krajského súdu krajský súd „nesprávnym výkladom a aplikáciou právneho predpisu spôsobil, že protistrana v   súdnom   konaní   nadobudla   výhodnejšie   postavenie   v   konaní,   čím   bol   poškodený sťažovateľ...“, resp., že „súd svojím konaním nezabezpečil rovnosť účastníkov“, a spája ju s rozhodnutím, ktorým okresný súd zamietol a krajský súd potvrdil časť jej žaloby. Táto skutočnosť sama osebe nemôže podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o porušení zásady rovnosti účastníkov konania ustanovenej v čl. 47 ods. 3 ústavy. Pri preskúmavaní veci ústavný súd preto dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   a   možným   porušením   čl.   47   ods.   3   ústavy   v   neprospech sťažovateľky.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   1   Co   30/2012-145   z   30.   mája   2012   a   namietaným   porušením základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ako   ani   namietaným   porušením   čl.   47   ods.   3   ústavy,   odmietol   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012