znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 475/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. L., S., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 142/2011 z 26. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2012   telefaxom   a   28.   decembra   2012   poštou   doručená   sťažnosť   J.   L.,   S.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 21 S 94/2010   z   20.   júla   2011,   ako aj rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 142/2011 z 26. septembra 2012.Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 30. apríla 2010 Obvodnému pozemkovému   úradu   Č.   (ďalej   len   „obvodný   pozemkový   úrad“)   podanie   kvalifikované ako námietka   podľa   §   7   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   180/1995   Z.   z. o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom   v   znení   platnom a účinnom   ku   dňu   podania   námietky   (ďalej   len   „zákon   o   usporiadaní   pozemkového vlastníctva“).   Sťažovateľ   navrhol   zmenu   údajov   schváleného   registra   obnovenej evidencie pozemkov v katastrálnom území Skalité (ďalej len „register“   alebo „ROEP“), a to zapracovaním   právoplatného   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   212/2009 z 25. augusta   2009   do   registra.   Označeným   uznesením   krajský   súd   potvrdil   opravné uznesenie   Okresného   súdu   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   4   C   347/1993 z 10. februára 2009 v konaní o vyporiadaní dedičských podielov.

Obvodný   pozemkový   úrad   rozhodnutím   č.   134-17/2010-Bz   z   12.   augusta   2010 námietke sťažovateľa nevyhovel a navrhovanú zmenu nevykonal z dôvodu, že „predmetná listina   bola   vyhotovená   dňa   25.   8.   2009   a   nadobudla   právoplatnosť   2.   11.   2009 to je po zápise registra do katastra nehnuteľností“.

Na základe odvolania sťažovateľa Krajský pozemkový úrad v Ž. (ďalej len „krajský pozemkový úrad“) rozhodnutím č. KPÚ 2010/00431/15H z 21. októbra 2010 napadnuté prvostupňové   rozhodnutie   obvodného   pozemkového   úradu   potvrdil   v   celom   rozsahu a podané odvolanie zamietol.

Sťažovateľ podal 8. novembra 2010 proti rozhodnutiu krajského pozemkového úradu žalobu podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   z   dôvodu,   že „rozhodnutie   správneho orgánu nezodpovedá skutočnosti, pretože pri uvedení doby od 8. 12. 2008 do 2. 11. 2009 je 11 mesiacov, teda nie viac ako 3 roky, ktoré sú uvedené v zákone č. 180/1995 Z. z.“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011 sťažovateľovu žalobu zamietol.   Ako   irelevantný   vyhodnotil   žalobný   dôvod   zakladajúci   sa   na   argumentácii o trojročnej lehote podľa § 7 ods. 6 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva, pretože „medzi   účastníkmi   konania   nebolo   totiž   sporné,   že   dielo   ROEP   bolo   schválené dňa 31. 1. 2007   a   zapísané   do   katastra   nehnuteľností   8.   12.   2008,   ako   to   vyplýva z odôvodnenia   prvostupňového   i   druhostupňového   rozhodnutia   správnych   orgánov. Bolo tiež riadne preukázané, že uznesenie KS Žilina č. k. 5 Co 212/2009-135 bolo vydané dňa 25. 8. 2009 a právoplatné 2. 11. 2009. Toto právoplatné rozhodnutie súdu nebolo teda podkladom na zostavenie registra..., ako to má na mysli § 6 ods. 1 zák. č. 180/1995 Z. z. Takýmto podkladom môže byť len taký dôkaz a údaj, ktorý existuje pred schválením diela ROEP,   pričom   z   tohto   dôkazu   a   údajov   v   ňom   zahrnutých   register   by   mal   vychádzať. Ak teda uznesenie KS Žilina nadobudlo právoplatnosť 2. 11. 2009 a register bol správnym orgánom schválený 31. 1. 2007, z uvedeného jasne vyplýva, že ku dňu schválenia diela ROEP dané uznesenie neexistovalo a preto nemohlo byť podkladom pre jeho zostavenie, ako to má na mysli § 6 ods. 1 citovaného zákona. Schválený register preto logicky nemôže byť   v   rozpore   s týmto   uznesením,   pretože   toto   uznesenie   nebolo   podkladom   pre   jeho vypracovanie a zostavenie a teda nebola splnená podmienka § 7 ods. 6 citovaného zákona, podľa   ktorej   správny   orgán   len   vtedy   kladne   rozhodne   o   zmene   údajov   schváleného registra, ak schválený register obsahuje údaje, ktoré sú v rozpore s podkladmi podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona. V danom prípade teda nebola naplnená hypotéza tejto právnej normy   o rozpore   údajov,   ktoré   boli   podkladom   pre   zostavenie   registra   a   údajmi schváleného   registra.   Preto   nebolo   možné   vyhovieť   žiadosti   G.   L.   a   zmeniť   údaje schváleného registra v zmysle § 7 ods. 6 citovaného zákona... Lehota troch rokov stanovená v §   7 ods.   6   citovaného zákona,   t.   j.   lehota   troch   rokov od   zápisu ROEP   do   katastra nehnuteľností, v ktorej je možné vykonať zmenu schváleného registra, je tu bez právneho významu, lebo táto lehota platí, len ak schválený ROEP nevychádza zo vstupných údajov dostupných pred jeho schválením a zostavením v zmysle § 6 ods. 1. Situácia v danom prípade je však rozdielna, keď schválené dielo ROEP podľa tvrdení žalobcu, je v rozpore s údajmi objektívne vzniknutými až po jeho schválení.“.

Tvrdenie   sťažovateľa   ako   žalobcu,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia krajského pozemkového úradu v jeho ďalšej časti je nepreskúmateľné, vyhodnotil krajský súd ako neurčitý žalobný dôvod, keďže „nie je z neho zrejmé, čo konkrétne namieta žalobca vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu správneho orgánu. Podľa názoru súdu je napadnuté rozhodnutie dostatočne odôvodnené...“.

Krajský   súd   s   poukazom   na   §   250h   ods.   1   OSP   na   sťažovateľove   dôvody „podané po zákonom stanovenej lehote na rozširovanie žalobných dôvodov“ podľa § 250b ods. 1 OSP neprihliadol.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v   ktorom   namietal, že „súd   prvého   stupňa   nesprávne   právne   ustálil   skutkový   stav   veci   a   následne   vyvodil nesprávny právny záver a zistený skutkový stav bol nedostačujúci, nakoľko tu boli ďalšie skutočnosti iné dôkazy, ktoré neboli uplatnené“.

V odvolaní sťažovateľ okrem iného ďalej uviedol: „... zároveň predkladám zápisnicu zo dňa 30. 6. 2010, ktorá bola zapísaná na komisii ROEP   v   obci   S.   a   ktorá   bola   zvolané   za   účelom   riešenia   mojej   oprávnenej   sťažnosti sťažovateľa   J.   L.,   S.   Z   predloženej   zápisnice   vyplýva,   že   B.   B.   oboznámila   všetkých účastníkov konania, ktorá bola zaslaná dňa 18. 5. 2010 na Krajský pozemkový úrad v Ž. a to   vo   veci   zapracovanie   zmenených   údajov   do   registra   ROEP na základe   Opravného uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 212/2009-135.

V   tejto   zápisnici   je   uvedené   že   KPU   Ž.   uznal   moju   sťažnosť   za   opodstatnenú a v takomto základe bola zvolaná komisia za účasti spracovateľa a všetkých účastníkov konania.   V   zmysle   záverov   zo   dňa   30.   6.   2010   mi   bol   oboznámené,   že   správny orgán po vyjadrení   spracovateľa   rozhodne o pozemkoch,   ktoré boli   predmetom riešenia ROEP – komisie konanej 30. 6. 2010 sa osobne zúčastnila predsedníčka ROEPu A. Š., ktorá sa   vyjadrila,   že   súhlasí,   aby   sa   uvedené   uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 5 Co 212/2009-135 zapracovalo do registra.

Záver   zo   skutočnej   komisie   bol   taký,   že   sa   v   obci   Skalité   zvolá   ďalšia   komisia, ktorá podotýkam,   že   sa   do   dnešného   dňa   8.   7.   2011   nekonala   a   to   i   napriek   tomu, že žalovaný KPU Žilina uznal moju sťažnosť za opodstatnenú.

Po uskutočnenej komisií ROEP 30. 6. 2010 na základe môjho podnetu spoločnosť A. spoločnosť   s   r.   o.   doručila   Obvodnému   pozemkovému   úradu   v Č.   moje   stanovisko ako spracovateľa sťažnosti, pričom táto spoločnosť predložila návrh na vykonanie opráv v katastri a to tak, že A. S. rodenej L. (mojej sestry) sa vymaže podiel 1/27-iny a tento podiel sa dá môjmu strýkovi G. L. a že budú zapracované ostatné opravy v zmysle uznesenia Krajského súdu Žilina 5 Co 212/2009. Je treba podotknúť, že ani stanovisko spoločnosti A. spol. s r. o. nebolo do dnešného dňa zapísané do katastra nehnuteľností.

Po   procesnej   stránke   prvostupňový   súd   pochybil,   keď   pri   svojom   rozhodovaní prihliadol   len   na   námietky   žalobcu   v   podanej   žalobe   a   neprihliadol   (nevyhodnotil) na vznesené   námietky   mojim   právnym   zástupcom,   čím   mi   bola   takýmto   nezákonným postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.“

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sžr 142/2011 z 26. septembra 2012 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011 potvrdil.

Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že „opravným   uznesením   Okresného   súdu v Čadci   zo   dňa   10.   2.   2009   sp.   zn.   4   C   347/1993-110,   Okresný   súd   v   Čadci   opravil uznesenie Okresného   súdu   v Čadci   sp.   z.   4   C 347/1993 zo dňa   13.   9.   1996 v   spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. 9. 2009 sp. zn. 5 Co 212/2009-135 v môj prospech.   Tieto   rozhodnutia   Okresného   súdu   Čadca,   ktorý   vydal   opravné   uznesenie a uznesenie Krajského súdu v Žiline,   ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Čadca Obvodný pozemkový úrad v Č. odmietol vykonať zmenu a poukazuje na postup podľa §   7   ods.   6   Zákona   180/95   Z.   z.   a   že   nevykonáva   žiadnu   zmenu   do   schváleného ROEP a že nezapracuje žiadateľom (sťažovateľom) právoplatné uznesenie Krajského súdu Žilina   sp.   zn.   5 Co 212/2009   zo   dňa   25.   8.   2009,   nakoľko   listina   bola   vyhotovená a nadobudla právoplatnosť po schválení ROEP a jeho zápise do katastra nehnuteľností. Podľa môjho právneho výkladu opravné uznesenie Okresného súdu v Čadci zo dňa 10. 2. 2009   sp.   zn.   4 C 347/1993-110   a   uznesenie   Krajského   súdu   Žilina   zo   dňa   25.   8.   2009 sp. zn. 5 Co 212/2009-135   sú   právnymi   listinami   spôsobilými   vykonať   do   schváleného ROEP zápis do katastra nehnuteľností.“.

Sťažovateľ následne v odôvodnení svojej sťažnosti rekapituluje chronologicky svoju kauzu po skutkovej i právnej stránke a poukazuje na ním tvrdené pochybenia a nezákonnosť rozhodnutí jednotlivých správnych orgánov súvisiace s procesom vyporiadania dedičstva a zápisom vlastníckych práv do katastra nehnuteľností, ktoré časovo predchádzali, prípadne sa prelínali s procesom zostavovania a schvaľovania registra.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na spravodlivé zákonné a objektívne súdne konanie vyplývajúce   z   č1.6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a čl. 46 ods.   1   Ústavy   SR   rozsudkom   Krajského   súdu   Žilina   zo   dňa   20.   7.   2011 sp. zn. 21 S 194/2010-163 a Rozsudkom NS SR zo dňa 26. 9. 2012 sp. 10 Sžr/142/2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31. 10. 2012 porušené bolo.

2) Rozsudok   Krajského   súdu   zo   dňa   20. 7. 2011   sp. zn.   21 S 94/20105-163 a Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. 9. 2012 sp. zn. 10 Sžr/142/2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3)   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   v   sume 255,72 Eur...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, IV. ÚS 233/09).

Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 142/2011 z 26. septembra 2012 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   IV.   236/07).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z   dokumentácie   priloženej   k   sťažnosti   vyplýva,   že   proti   namietanému   rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   21   S   94/2010   z   20.   júla   2011,   ktorým   tento   súd   potvrdil rozhodnutie krajského pozemkového úradu č. k. KPÚ 2010/00431/15H z 21. októbra 2010, podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že mu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011 mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd   ako   odvolací   súd.   Právomoc   najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 10 Sžr 142/2011 z 26. septembra 2012

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   V   súvislosti   so   svojím   ústavným postavením   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/95).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   a   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Do   sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.) O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   zákona   alebo   iného   všeobecne   záväzného právneho   predpisu,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   taktiež   uvádza,   že   obsahom   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.   II. ÚS   88/01,   III.   ÚS   362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí   právo   účastníka   konania   dožadovať   sa   toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali alebo sa riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Uvedené právne názory sú základným východiskom aj pre predbežné prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ tvrdí,   že napadnutým rozsudkom   najvyššieho súdu   došlo   k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku sp. zn. 10 Sžr 142/2011 z 26. septembra 2012, najmä s tým, že

- najvyšší súd nevyhovel jeho žiadosti o zmenu údajov v registri (ROEP) napriek tomu,   že   lehota   od   zápisu   ROEP   do   katastra   nehnuteľností   8.   decembra   2008 do právoplatnosti uznesenia krajského súdu   sp. zn. 5 Co 212/2009 z 25. augusta 2009, t. j. 2. novembra 2009 (o vyrovnaní dedičských podielov), nepresahuje tri roky v zmysle § 7 ods. 6 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva,

- odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné.

Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáhal preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   a postupu   správneho   orgánu   (krajského pozemkového úradu č. KPÚ 2010/00431/15H z 21. októbra 2010), rozhodol o jeho odvolaní proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 21 S 94/2010 z 20. júla 2011 tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   konštatuje, že najvyšší súd ako odvolací súdu konzistentným, vnútorne bezrozporným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil potvrdenie odvolaním napadnutého rozsudku krajského súdu. Správne uplatnil zásadu viazanosti súdu v správnom súdnictve žalobnými dôvodmi, a to i v kontexte aplikovaného § 250b ods. 1 OSP. Ústavný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom najvyššieho súdu týkajúcim sa uplatňovania koncentračnej zásady na vyjadrenie žalobných dôvodov, keďže v opačnom prípade by akceptovanie doplnenia žaloby o ďalšie dôvody po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej na podanie žaloby znamenalo zmarenie účelu § 250b ods. 1 OSP. V konaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov sa   totiž   prieskumná   právomoc   všeobecného   súdu   na   napadnuté   rozhodnutie   správneho orgánu môže uplatniť len v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, teda v medziach žaloby (§ 250j ods. 1 a 2 OSP).

Podľa § 6 ods. 1 zákona o usporiadaní pozemkového vlastníctva podklady potrebné na   zostavenie   registra   sa   zisťujú   z   údajov   poskytnutých   nájomcami   pozemkov, pozemkovými spoločenstvami alebo inými oprávnenými osobami, z katastrálneho operátu, štátnych archívov, z listín predložených účastníkmi konania, z výpovedí svedkov a z iných dôkazov získaných pri prešetrovaní v obci.

Podľa   §   7   ods.   6   zákona   o   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva   ak   schválený register   obsahuje údaje   o   pozemkoch   a   právnych   vzťahoch   k   nim,   ktoré   sú   v   rozpore s údajmi podľa § 6 ods. 1, správny orgán po prerokovaní v komisii rozhodne o zmene údajov schváleného registra. Po právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu sa nové údaje zapíšu do katastra nehnuteľností. O zmene možno rozhodnúť do troch rokov od zápisu údajov registra do katastra nehnuteľností.

Vychádzajúc   z citovaných   ustanovení   zákona   o   usporiadaní   pozemkového vlastníctva, ústavný súd zastáva názor, že vo vzťahu ku kľúčovému právnemu problému nastolenému   žalobou   sťažovateľa   najvyšší   súd   zaujal   zrozumiteľný   a ústavne akceptovateľný   postoj,   keď výslovne   uviedol,   že   sa   stotožňuje   s   právnym   názorom krajského súdu, že „rozhodovanie o zmene údajov schváleného registra v zmysle § 7 ods. 6 zákona   č. 180/1995   Z.   z.   v   lehote   troch   rokov   od   zápisu   údajov   registra   do   katastra nehnuteľností, je možné iba v prípade, že bol zistený rozpor s údajmi podľa § 6 ods. 1 existujúcimi   v   čase   schvaľovania   ROEP-u,   z ktorých   mal   register   vychádzať   a   nemôže ísť o podklady,   ktoré   ku dňu   schválenia   registra   neexistovali.   V prejednávanej   veci preto správne   orgány   nevyhoveli   návrhu   žalobcu   na   zmenu   údajov   nie   preto,   že   by   už bola uplynula   trojročná   lehota   na   rozhodnutie   o   zmene,   ale   preto,   že   išlo   o nové údaje, keďže dôvodom zmeny malo byť rozhodnutie súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 2. 11. 2009.“.

Ústavný   súd   k   tomu   iba   vysvetľujúco   dopĺňa,   že   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 5 Co   212/2009   z   25.   augusta   2009,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   2.   novembra 2009, potvrdilo opravné uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 C 347/1993 z 10. februára 2009.   Toto   opravné   uznesenie   nemalo   vplyv   na   skutočnosť,   že   v   čase   zostavovania a schvaľovania   registra   príslušné   správne   orgány   postupovali   podľa   právoplatného neopraveného   uznesenia   okresného   súdu   z   13.   septembra   1996   a   že   tým   rešpektovali citovaný   §   6   ods.   1   zákona   o usporiadaní   pozemkového   vlastníctva.   Najvyšší   súd   teda správne   vyhodnotil   opravné   uznesenie   okresného   súdu   i   naň   nadväzujúce   potvrdzujúce uznesenie   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   ako   prinášajúce   „nové   údaje“, čo má za následok   záver o   nesplnení hypotézy   právnej   normy obsiahnutej v   § 7   ods.   6 zákona   o   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva   (správne   to   konštatoval   už   krajský súd v rozsudku o zamietnutí žaloby sťažovateľa).

V nadväznosti na uvedené možno formulovať odpoveď aj na sťažovateľom položenú otázku „akým spôsobom, akým rozhodnutím, akou listinou sa dá reparovať moje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré som nadobudol na základe vyšších rozhodnutiach súdov“. Právoplatné opravné uznesenie okresného súdu z 25. augusta 2009 je listinou spôsobilou na záznam   do   katastra   nehnuteľností,   čo   napokon   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia zdôraznil   už   obvodný   pozemkový   úrad   („Listiny   vyhotovené   a   právoplatné   po   zápise registra do KN sa zapisujú do katastra nehnuteľností v súlade s katastrálnym zákonom“), krajský   pozemkový   úrad („Listiny   vydané a   platné po   schválení   registra nie je   možné dodatočne   zapracovať   do   registra,   ani   v   zmysle   §   7   ods.   6   zák.   č.   180/1995   Z.   z... Pri zápise takýchto listín do KN je potrebné postupovať v zmysle Katastrálneho zákona č. 162/1995 Z. z.“) a na správnosť tohto názoru poukázal i krajský súd v odôvodnení svojho zamietavého rozsudku. Najvyšší súd uvedené závery potvrdil.

Z uvedených dôvodov hodnotí ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a rešpektujúci požiadavku ústavne konformného   výkladu   zákonných   právnych   noriem.   Na   tomto   základe   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   konštatuje,   že   medzi   obsahom   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   a napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol   reálne   dospieť   k záveru   o   porušení   označených   práv.   Ústavný   súd   preto sťažnosť v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013