znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 475/2010-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. M. a I. M., Rakúsko, zastúpených advokátkou Mgr. M. B., B.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 73/2005, za účasti Okresného súdu Dunajská Streda, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. a I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 4 C 73/2005   p o r u š e n é   b o l i.

2. J. M. a I. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré im   j e   Okresný súd Dunajská Streda   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Dunajská   Streda   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   M.   a I.   M.   trovy konania v sume 269,30 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a tridsať centov) na účet ich právnej zástupkyne Mgr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 475/2010   z 20.   decembra   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M. a I. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Dunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C 73/2005 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia ako bezpodieloví spoluvlastníci podali 7. apríla 2005 okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 51 000 Sk (1 692,89 €) s príslušenstvom z titulu nedoplatkov na nájomnom za užívanie nehnuteľnosti.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v ich právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovali prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadali priznanie finančného zadosťučinenia každému v sume 5 000 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 626/2010 doručeným 20. októbra 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza:„Žalobcovia J. M. a I. M. dňa 7. 4. 2005 podali na súd žalobu na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 51.000.- Sk s prísl. proti žalovanému K. Š., ktorá žaloba pomocou aplikácie   náhodným   výberom   pod   sp. zn.   4 Ro 80/2005   bola   pridelená   do   oddelenia zákonnej sudkyne JUDr. M. K. V zmysle rozvrhu práce na rok 2005 vo veci začal konať poverený   vyšší   súdny   úradník,   ktorý   dňa   15. 4. 2005   dal   pokyn   na   prevedenie   veci do registra   C.   Dňa   2. 5. 2005   vec   opäť   bola   daná   do náhodného   výberu   a   pomocou aplikácie pod novou spisovou značkou 4 C 73/2005 bola pridelená do oddelenia zákonnej sudkyne JUDr.   M.   K.   Zákonná sudkyňa JUDr.   M.   K.   dňa 12. 5. 2005   vo   veci   vzniesla námietku zaujatosti s poukazom   na ust.   § 15 O. s. p.   Na správu súdu jej   podanie bolo doručené 17. 5. 2005. Dňa 23. 5. 2005 pod Spr. 387/05 ako predsedníčka súdu námietku sudkyne som akceptovala a pomocou predsedníckeho modulu vec náhodne bola pridelená do oddelenia sudkyne JUDr. E. B.

Sudkyňa JUDr. E. B. vo veci vykonala tieto úkony:

- Dňa   20. 6. 2005   uznesením   vyzvala   žalobkyňu   v   2.   rade   na   opravu   návrhu na začatie konania, uznesenie zo súdu bolo vyexpedované 20. 6. 2005, žalobkyňa zásielku súdu   neprevzala   a   zásielka   na   súd   bola   vrátená   12. 7. 2005.   Žalobca   v   1.   rade   dňa 4. 7. 2005 predložil na súd list vlastníctva. Dňa 6. 7. 2005 žalobcovia predložili na súd doplnený   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu,   ktorý   návrh   podpísala   aj   žalobkyňa v 2. rade.

- Dňa 5. 8. 2005 sudkyňa dala pokyn na pripojenie fotokópií žalôb zo spisov sp. zn. 8C 105/96, 4 C 204/1996, 9C 171/1996, 4 C 108/2001. Do spisu boli založené fotokópie žalôb   zo   spisov   8C   105/96,   4 C 204/1996,   9C   171/1996   a4 C 108/01.   V   spise   zo   dňa

19. 12. 2005   sa   nachádza   záznam   konajúcej   sudkyni,   že   jej   spis   bol   predložený až 19. 12. 2005.

- Dňa 22. 12. 2005 sudkyňa uznesením vyzvala žalovaného na vyjadrenie, uznesenie zo   súdu   bolo   vyexpedované   22. 12. 2005,   žalovaný   uznesenie   prevzal   19. 1. 2006.   Jeho vyjadrenie na súd bolo doručené 25. 1. 2006.

- Dňa 16. 2. 2006 súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. Uznesenie zo   súdu   bolo   vyexpedované   20. 2. 2006,   žalovanému   doručené   23. 2. 2006   a   žalobcom 4. 3. 2006. Žalovaný dňa 3. 3. 2006 podal odvolanie.

- Dňa 10. 4. 2006 sudkyňa dala pokyn na predloženie spisu na krajský súd.   Spis na Krajský súd v Trnave bol doručený 11. 4. 2006. Z krajského súdu spis bol vrátený bez rozhodnutia 9. 10. 2006 z dôvodu, že k spisu nebol pripojený spisový materiál vedený pod sp. zn.   4 C 204/1996.   Zo   záznamu   konajúcej   sudkyne   zo   dňa   12. 10. 2006   vyplýva,   že spisový materiál 4 C 204/1996 v tom čase sa nachádzal na krajskom súde. Dňa 12. 10. 2006 sudkyňa opäť dala pokyn na predloženie spisu krajskému súdu s doplnením, že spisový materiál 4 C 204/1996 sa nachádza na Krajskom súde v Trnave. Spis na krajský súd bol doručený 18. 10. 2006. Od uvedeného obdobia až do 30. 8. 2007 sa nachádzal na Krajskom súde   v   Trnave.   Krajský   súd   dňa   31. 7. 2007   uznesenie   prvostupňového   súdu   zo   dňa 16. 2. 2006 potvrdil a spisový materiál na tunajší súd bol vrátený dňa 30. 8. 2007. Zákonná sudkyňa JUDr. E. B. v období od 1. 3. 2007 do 28. 2. 2008 dočasne bola pridelená na vykonanie funkcie sudcu na Krajský súd v Trnave, preto jej veci na základe opatrenia predsedníčky súdu Spr. 209/2007 boli prerozdeľované a táto vec pripadla do oddelenia sudkyne JUDr. A. S.

Sudkyňa JUDr. A. S. vo veci vykonala tieto úkony:

- Dňa   4. 9. 2007   dala   pokyn   na   doručenie   uznesenia   KS   účastníkom   konania, od žalovaného zásielka dňa 3. 10. 2007 bola vrátená s tým, že ho neprevzal v úložnej lehote.

- Dňa   31. 10. 2007   sudkyňa   určila   termín   pojednávania   na   27. 11. 2007.   Dňa 26. 11. 2007   bolo   na   súd   doručené   ospravedlnenie   žalobcov   za   neprítomnosť na pojednávaní   a   zároveň   navrhli   doriešiť   na   pojednávaní   procesné   otázky   v   zmysle pripojeného návrhu.

- Dňa 27. 11. 2007 pojednávanie sa neuskutočnilo, bolo zistené, že žalovaný zomrel, preto pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu zadováženia dedičského spisu.

- Dňa   28. 11. 2007   súd   na   návrh   žalobcov   pripustil,   aby   do   konania   na   strane žalovaných   vstúpil   S.   Uznesenie   zo   súdu   bolo   vyexpedované   10. 12. 2007,   žalobcom doručené 20. 12. 2007 a 24. 12. 2007. Pribratému účastníkovi S. uznesenie bolo doručené 17. 12. 2007. Právni nástupcovia pôvodného žalovaného zároveň s doručením uznesenia boli vyzvaní aj na predloženie vyjadrenia k návrhu. Žalovaný v 2. rade vyjadrenie predložil 27. 12. 2007, žalovaný v 1. rade dňa 14. 1. 2008 bol urgovaný na predloženie vyjadrenia, výzva zo súdu bola vyexpedovaná 28. 1. 2008. Výzvu prevzal 20. 2. 2008, jeho odpoveď na súd bola doručená 4. 3. 2008.

Zákonná sudkyňa JUDr. E. B. dňa 28. 2. 2008 ukončila dočasné vykonávanie funkcie sudcu na Krajskom súde v Trnave, preto už citovaným opatrením predsedníčky súdu dňa 12. 3. 2008 vec jej opäť bola vrátená do oddelenia na ďalšie konanie.

Sudkyňa vo veci vykonala tieto úkony:

- dňa 2. 4. 2008 dala pokyn na vydanie výzvy žalobcom na doplnenie návrhu o nárok voči   žalovanému   v   3.   rade.   Výzva   zo   súdu   bola   vyexpedovaná   4. 4. 2008   a   žalobcom doručená 26. 4. 2008 a 17. 4. 2008.

- Dňa   28. 7. 2008   sudkyňa   návrh   na   prerušenie   konania,   ktorý   podal   žalovaný v 1. rade M. Š., dňa 4. 3. 2008 zamietla a zároveň dala pokyn na vydanie výzvy žalobcom na predloženie   konečného   rozhodnutia   z   konania   č. 4 C 204/1996.   Uznesenie   žalobcom bolo doručené 13. 8. 2008 a 25. 8. 2008 a žalovaným 19. 8. 2008, 4. 8. 2008 a 6. 8. 2008. Odpoveď od žalobcov na súd bola doručená 26. 8. 2008.

- Dňa   4. 9. 2008   bol   určený   termín   pojednávania   na   22. 10. 2008,   ktoré pojednávanie 29. 9. 2008 bolo písomne odročené z rodinných dôvodov konajúcej sudkyne a zároveň bol určený ďalší termín pojednávania na 26. 11. 2008.

- Dňa 26. 11. 2008 na pojednávaní boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené na 26. 1. 2009 s tým, že žalobcovi v 1. rade bolo uložené predložiť plnú moc od žalobkyne v 2. rade a oznámiť adresu navrhovaného svedka.

- Dňa 26. 1. 2009 konanie voči žalovanému v 2. rade bolo zastavené. Súd uznesením rozhodol aj o pripustení zmeny návrhu a vypočul účastníkov konania. Pojednávanie bolo odročené na 4. 3. 2009 za účelom predvolania ďalších účastníkov a predloženia ďalších dôkazov. Písomné vyhotovenia uznesení zo súdu boli vyexpedované 10. 2. 2009.

- Dňa 4. 3. 2009 pojednávanie bolo odročené na 15. 4. 2009, nakoľko nedostavil sa žalovaný v 1. rade, jeho právna zástupkyňa žiadala o odročenie pojednávania.

- Dňa 15. 4. 2009 na pojednávaní boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.

- Dňa 16. 4. 2009 súd urgoval právnu zástupkyňu na predloženie listín, žalobcovia dňa 20. 4. 2009 predložili vyjadrenie k vyjadreniu právnej zástupkyne žalovaného v 1. rade.

- Dňa   11. 5. 2009   bolo   nariadené   znalecké   dokazovanie,   uznesenie   zo   súdu   bolo vyexpedované   12. 5. 2009,   žalobcom   doručené   13. 6. 2009   a   28. 5. 2009.   Žalovanému v 2. rade 15. 5. 2009 a právnej zástupkyni žalovaného v 1. rade 22. 5. 2009. Pribratý znalec dňa 15. 5. 2009 písomne oznámil súdu, že nieje oprávnený vykonať znalecký úkon.

- Dňa   20. 5. 2009   do   konania   bol   pribratý   iný   znalec   a   uznesenie   zo   súdu   bolo vyexpedované   25. 5. 2009.   Žalobcom   bolo   doručené   9. 6. 2009   a   13. 6. 2009,   právnej zástupkyni žalovaného v 1. rade 28. 5. 2009 a žalovanému v 2. rade 28. 5. 2009. Pribratý znalec dňa 12. 8. 2009 predložil na súd znalecký posudok.

- Dňa   7. 10. 2009   sudkyňa   dala   pokyn   na   doručenie   znaleckého   posudku na vyjadrenie   účastníkom   konania,   jej   pokyn   bol   vykonaný   v   ten   istý   deň.   Vyjadrenie od žalobcov   bolo   doručené   3. 11. 2009,   od   právnej   zástupkyne   žalovaného   v 1.   rade 9. 11. 2009.

- Dňa   18. 11. 2009   sudkyňa   určila   termín   pojednávania   na   18. 1. 2010.   Dňa 18. 1. 2010 pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že sa nedostavili účastníci, dostavil sa iba pribratý znalec, pojednávanie bolo odročené na 22. 2. 2010. Účastníci svoju neúčasť ospravedlnili.

- Dňa 22. 2. 2010 na pojednávaní boli vypočutí účastníci a konanie bolo odročené za účelom nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania.

- Dňa 26. 2. 2010 bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie, uznesenie zo súdu bolo   vyexpedované   9. 3. 2010.   Žalobcom   uznesenie   bolo   doručené   15. 3. 2010 a 13. 3. 2010. Žalovanému v 1. rade a jeho právnej zástupkyni 11. 3. 2010 a znaleckému inštitútu takisto 11. 3. 2010. Spis dňa 16. 4. 2010 bol odoslaný na vyhotovenie kontrolného znaleckého posudku. Znalecký ústav znalecký posudok spolu so spisovým materiálom na súd predložil 8. 10. 2010.

- Dňa   11. 10. 2010   sudkyňa   dala   pokyn   na   doručenie   znaleckého   posudku účastníkom konania. Jej pokyn bol vykonaný 12. 10. 2010.“

Predsedníčka   okresného   súdu   ďalej   uviedla,   že «sťažovatelia   v   súčasnej   dobe na tunajšom súde majú približne 20 začatých konaní na agende „C“, ktoré konania sa odvíjajú od základného sporu vedeného pod sp. zn. 4 C 204/1996. V tomto konaní už je právoplatné   rozhodnutie   prvo-   a   druhostupňového   súdu,   ale   navrhovateľ   Slovenská republika,   zast.   Okresnou   prokuratúrou   v   Dunajskej   Strede   podal   dovolanie   a   spisový materiál od januára 2009 sa nachádza na Najvyššom súde SR.

Čo sa týka postupu súdu v tejto   veci osobne si myslím,   že až na   malé výnimky prvostupňový súd vo veci úkony vykonával plynule, bez zbytočných prieťahov.».

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 25. januára 2011, v ktorom okrem iného uviedli:

«Z vyjadrenia predsedníčky Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 14. 10. 2010, v ktorom vymenováva jednotlivé úkony sudcov v konaní 4 C 73/2005, vyplývajú skutočnosti, ktoré uvádzame v našej sťažnosti, teda, že procesné úkony, ktoré okresný súd vykonal, sú poznamenané neefektívnosťou, prevažne administratívnym charakterom, ako aj procesnými prieťahmi.

Predsedníčka   súdu   vo   svojom   vyjadrení   poznamenáva,   že   sťažovatelia   majú v súčasnej   dobe   na   Okresnom   súde   v   Dunajskej   Strede   začatých   približne   20   konaní na agende   „C“,   ktoré   konania   sa   odvíjajú   od   základného   sporu   vedeného   pod   sp. zn. 4 C 204/1996 (určenie neplatnosti prevodu majetku štátu na sťažovateľov). Sťažovatelia v tejto   súvislosti   poznamenávajú,   že   uvedené   súdne   spory   sú   vedené   najmä   zavinením Okresného súdu v Dunajskej Strede pre nesprávny právny názor na vec v konaní 4 C 204/96 (ako   sa   ukázalo   v   konečnom   právoplatnom   rozhodnutí   vo   veci   4 C 204/96,   ako aj v rozhodnutí NS SR, ktoré uvádzame v nasledujúcom odseku) a pre neefektívnosť postupu súdu v predmetných konaniach. Uvedené konania boli vedené v súvislosti s vymáhaním nájomného,   resp.   vydania   bezdôvodného   obohatenia   alebo   vyprataním   nehnuteľnosti a exekúcie bývalých nájomcov, ktorých súd v podstate povzbudil v neplnení ich povinností platiť nájomné, keď vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 204/96 a v následne iných konaniach vykazoval prieťahy, čo viackrát potvrdil i Ústavný súd SR napríklad v náleze II. ÚS 197/02 zo dňa 16.4.2003 (prieťahy v základnom konaní 4 C 204/96), v náleze IV. ÚS 346/09 zo dňa 21. 1. 2010.

Základný spor 4 C 204/96 bol ukončený aj na úrovni Najvyššieho súdu, ktorý dňa 16. 12. 2010 v konaní 3 Cdo 11/2009 vydal rozsudok, ktorým dovolanie zamietol. Rozsudok súdu prikladáme v prílohe.

Máme za to, že v dôsledku nečinnosti okresného súdu, došlo v konaní 4 C 73/2005 k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním sa účastníkov konania a máme za to, že požadované finančné zadosťučinenie je vzhľadom na okolnosti danej veci opodstatnené.»

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení doručenom ústavnému súdu 20. októbra 2010, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   v namietanej   veci   bol   na pojednávaní uskutočnenom 14. februára 2011 vyhlásený rozsudok.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory, predmetom ktorých je uplatnenie nárokov z titulu úhrady nájomného za užívanie nehnuteľností, patria do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov.   Keďže   v okolnostiach   danej   veci   bolo   pre   rozhodnutie   potrebné nariadiť znalecké dokazovanie a navyše aj kontrolné znalecké dokazovanie, ústavný súd pripúšťa určitú mieru faktickej zložitosti napadnutého konania. Uvedená skutočnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže okresný súd zbaviť zodpovednosti za stav, v akom sa napadnuté konanie nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

2.   Čo   sa   týka   správania   sťažovateľov   ako   účastníkov   napadnutého   konania v procesnom   postavení   žalobcov,   ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   bolo z hľadiska doterajšej dĺžky konania potrebné pripísať na ich ťarchu. Na takéto skutočnosti nepoukázal ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

3.   Ústavný   súd   napokon   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľov došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd si pri   výklade   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II. ÚS 55/98, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 363/2010).

Ústavný súd hodnotiac doterajší priebeh napadnutého konania, ktoré od jeho začiatku (7. apríl 2005) až do meritórneho rozhodnutia o sťažnosti trvalo takmer 6 rokov, konštatuje, že napriek tomu, že v uvedenom konaní nie sú evidentné obdobia nečinnosti, konanie je poznačené neefektívnym postupom okresného súdu.

V uvedenej   súvislosti   ústavný súd už v rámci svojej judikatúry uviedol,   že ak je konanie pred všeobecným súdom poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku neefektívnej činnosti, postačuje len vymedzenie najzávažnejších príkladov takejto neefektívnej činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. II. ÚS 131/02).

O neefektívnosti napadnutého konania podľa názoru ústavného súdu svedčí najmä skutočnosť, že okresný súd nariadil znalecké dokazovanie potrebné na rozhodnutie vo veci až uznesením z 11. mája 2009, teda až po 4 rokoch od začiatku konania. Navyše, okresný súd nariadil uznesením z 22. februára 2010 aj kontrolné znalecké dokazovanie, ale na nie bezvýznamné prekročenie určenej lehoty 60 dní na vypracovanie a predloženie kontrolného znaleckého   posudku   okresný   súd   nereagoval   adekvátne použitím   poriadkových   opatrení (§ 53 OSP).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že všeobecný súd vzhľadom   na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie, zodpovedá za adekvátne a účelné využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie   zodpovednosť   aj   za   zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   pri   vypracovaní znaleckého posudku (III. ÚS 111/01, III ÚS 56/02). V tomto prípade sa tak nestalo, čo malo za následok vznik prieťahov v konaní aj v rámci tejto fázy znaleckého dokazovania.

Napriek   tomu,   že   z hľadiska   posudzovania   zodpovednosti   okresného   súdu za prieťahy v napadnutom konaní je potrebné z celkovej doby jeho trvania odpočítať časový úsek, keď o odvolaní odporkyne proti   uzneseniu   okresného súdu   zo 16. februára 2006, ktorým   zamietol   jej   návrh   na   prerušenie   konania,   rozhodoval   Krajský   súd   v Trnave [ďalej len „krajský súd“ (spis okresného súdu bol na krajskom súde od 11. apríla 2006 do 30. augusta 2007, keď spolu s rozhodnutím o odvolaní bol spis vrátený okresnému súdu], ústavný súd zastáva názor, že pri sústredenejšom a efektívnejšom postupe okresného súdu bolo   možné   vo   veci   meritórne   rozhodnúť   skôr,   ako   sa   tak   napokon   stalo   na   ostatnom pojednávaní uskutočnenom 14. februára 2011, keď bol vyhlásený rozsudok vo veci samej. S ohľadom   na   uvedené   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   považovať   dobu napadnutého   konania   vedeného   okresným   súdom   za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli v dôsledku neefektívneho postupu okresného súdu v napadnutom konaní porušené.

III.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprikázal okresnému súdu,   aby vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov,   vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   na   ostatnom   pojednávaní uskutočnenom 14. februára 2011 vyhlásil rozsudok vo veci samej.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume 5 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, že «trpia značnou   psychickou   ujmou,   pocitmi   krivdy   a   neistoty   spôsobenými   im   dlhodobou neschopnosťou   súdu   plynule   pokračovať   v   konaní   a   súčasne   rozhodnúť   súdny   spor. Sťažovatelia sa cítia byť poškodení pomalým riešením uvedeného súdneho sporu aj z toho dôvodu, že na súd sa obrátili s dôverou, že vec bude v krátkom čase vyriešená a svoj produktívny   vek   využijú   na   „radostnejšie“   aktivity,   ako   na   účasť   na   súdnych pojednávaniach.

Treba poukázať na to, že sťažovatelia majú odôvodnený pocit frustrácie, ktorý ich veľakrát   zahnal   do   situácie,   že   by   pre   pomalý   postup   súdu   uplatnenie   svojho   práva najradšej „zabalili“. Je na nich zo strany tretích osôb nazerané spôsobom „čo to vlastne chcú, prečo to nenechajú tak, prečo to toľké roky riešia“, ľudia v našej spoločnosti nie sú zvyknutí domáhať sa svojho práva a trvať na jeho uplatnení aj keď sa o ňom rozhoduje „nekonečne dlho“. Viera sťažovateľov v spravodlivosť sa takmer stratila, čo je dosť vážny fakt, nakoľko viera je niekedy to posledné, čo človeku zostane.».

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 4 C 73/2005 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ústavný súd považoval   priznanie   sumy   1 000   €   každému   zo   sťažovateľov   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd napokon   rozhodol   aj o   úhrade trov   konania sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou Mgr. M. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť o 50 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010 predstavuje spolu   s režijným   paušálom   (2   x   7,21   €)   u jedného   sťažovateľa   sumu   134,65   €   a trovy právneho zastúpenia dvoch sťažovateľov boli priznané v celkovej sume 269,30 €.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľov doručené ústavnému súdu 25. januára 2011 ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011