znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 474/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. F. P., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 142 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 45 Cbi 150/2002 a jeho rozsudkom z 1. februára 2011   a tiež postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Obo 45/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T. s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. F. P., B., z obsahu ktorej vyplýva, že ňou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 142 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 45 Cbi 150/2002 a jeho rozsudkom z 1. februára 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 45/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   právnym nástupcom obchodnej   spoločnosti   R.,   s.   r.   o.,   P.   (titulom jej zlúčenia   so   sťažovateľkou), ktorá sa návrhom z 9. augusta 2002 domáhala na krajskom súde proti správcovi konkurznej podstaty úpadcu Z., B. (ďalej len „úpadca“), určenia, že jej pohľadávka proti úpadcovi v sume 663 878,38 € (20 000 000 Sk) existuje a je nesporná.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 45 Cbi 150/2002 z 1. februára 2011 žalobu zamietol. Sťažovateľka sa nestotožňuje so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku z 1. februára 2011, pričom ich nesprávnosť podľa jej tvrdenia spočíva v tom, že «krajský súd absolútne ignoroval skutočnosť, že správca konkurznej podstaty, JUDr. S., v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde Bratislava pod sp. zn. 3 K 246/01 zásadne pochybil   nenapraviteľným   spôsobom,   keď   poprel   vykonateľnú   pohľadávku   sťažovateľa a toto   svoje   stanovisko   neuplatnil   na   súde   v   lehote   určenej   súdom   na   prieskumnom pojednávaní v zmysle § 23 ods. 3 s následkami podľa § 23 ods. 5 písmeno b) zákona č. 328/1991   Zb.   o   konkurze   a vyrovnaní   v   z.   n.   p...   Tento   postup správcu   konkurznej podstaty...   spôsobil,   že   pohľadávka   sťažovateľa   vo   výške:   663 878,38 EUR (t. j. 20 000 000,-   Skk)   sa   podľa   §   23   ods.   5   písmeno   b)   ZKV   –   zo   zákona   „ex   lege“ v budúcnosti   bude   pokladať   za   nespornú.   Zmeškanie   lehoty   na   uplatnenie stanoviska na súde   v   lehote   určenej   súdom   (do   31   dní)   má   za   následok   nespornosť predmetnej pohľadávky, ktorá vyplýva priamo zo zákona („ex lege“) – § 23 ods. 5 písmeno b) ZKV a platí od počiatku márneho uplynutia určenej lehoty, t. j. platí od počiatku („ex tunc“). Z   uvedených   dôvodov   je   rozsudok   KS   BA   vo   veci   vedenej...   pod č.   45 Cbi 150/2002-138,   zo dňa   01.   02.   2011   nesprávny   a   nakoľko   súd   neprihliadol na argumenty   a   skutočnosť,   že   SKP   síce   poprel   vykonateľnú   pohľadávku   sťažovateľa, ale nepostupoval podľa § 23 ods. 3 ZKV, čím SKP spôsobil následky podľa § 23 ods. 5 písmeno b) ZKV (t. j. že ide o nespornú pohľadávku a preto KS BA rozhodol nezákonne, keď žalobu sťažovateľa... zamietol...».

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka svoje výhrady voči rozsudku krajského súdu   uviedla   v   odvolaní   zo   4.   apríla   2011,   v   ktorom   zotrvala   na   svojich   tvrdeniach, že «nakoľko   SKP   tým,   že   nepodal   v   predmetnej   veci   incidenčnú   žalobu   porušil   svoju zákonnú povinnosť, čím spôsobil absenciu naliehavého právneho záujmu (§ 80 O. s. p.) pri podaní žalôb na absolútnu neplatnosť právnych úkonov „uznania dlhu“ a „prevzatia dlhu“, čo spôsobuje právnu bezvýznamnosť rozsudkov OS BA V č. k. 11 C 184/04-168, zo dňa   16.   10.   2006,   a   rozsudku   KS   BA,   č.   k.   9   Co   546/06-226,   zo   dňa   17.   5.   2007, ktoré určili,   že   právny   úkon   (uznanie   dlhu   zo   dňa   10.   01.   2001)   je   od   počiatku neplatný. Právne   bezvýznamným   rozsudkom   v   predmetnej   veci   je   aj   rozsudok   KS   BA sp. zn. 11   Cbi   8/2004,   ktorý   určil,   že   právne   úkony   obsiahnuté   v   predmetnej   notárskej zápisnici číslo: N 130/2001, Nz 116/2001 spísanej na Notárskom úrade JUDr. O. F. v B., dňa 29. 05. 2001 sú od počiatku neplatné a že dôsledky tejto notárskej zápisnice nikdy nenastali.».

Podľa   sťažovateľky «všetky   uvedené   rozsudky   (hoci   právoplatné)   sú   právne bezvýznamné, nakoľko boli dosiahnuté – získané – na základe žalôb SKP na neplatnosť právneho úkonu (uznanie dlhu a prevzatie dlhu), ktoré podal SKP s úmyslom a cieľom obísť zákon   (ZKV),   lebo   si   nesplnil   svoju   zákonnú   povinnosť   a   pri   popieraní   vykonateľnej pohľadávky sťažovateľa nepodal incidenčnú žalobu (konal nezákonne). Súdy v uvedených veciach nemali ani konať, lebo pohľadávka sťažovateľa bola zo zákona nesporná podľa § 23 ods. 3 a ods. 5 písmeno b) ZKV a tento skutkový stav nemohli „prelomiť“ podané žaloby na neplatnosť právneho úkonu (uznania dlhu a prevzatia dlhu), nakoľko tieto boli podané cca 6 mesiacov po márnom uplynutí lehoty na podanie incidenčnej žaloby zo strany SKP, obchádzali zákon, boli nezákonné a preto NS SR BA vo veci nemal ani prihliadať na s nimi súvisiace rozsudky.».

V   súvislosti   s už   uvedeným   sťažovateľka   namieta,   že „na   základe   rozsudkov v predmetnej veci (KS BA a NS SR BA) došlo k porušeniu práv veriteľa – sťažovateľa, nakoľko   konkurzným   súdom   (KS   BA)   boli   ignorované   práva   sťažovateľa   v   celom konkurznom konaní vedenom na KS BA pod sp. zn. 3 K 246/01.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa porušené bolo.

2. Ústavný súd rozhodnutie – rozsudok NS SR č. 4 Obo 45/2011 zo dňa 28. 6 2012 a rozsudok   KS   BA   č.   45   Cbi/150/2002-138   zo   dňa   01.   02.   2011   zrušuje   a   vec   vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv. Platí to predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Z   časti   I   tohto   uznesenia   vyplýva,   že   sťažovateľka,   zastúpená   kvalifikovaným právnym   zástupcom,   nevymedzila   návrh   rozhodnutia   (petit)   dostatočne   presne,   určito a zrozumiteľne [v súlade s požiadavkami vyvoditeľnými z čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy a § 56 zákona   o   ústavnom   súde],   teda   takým   spôsobom,   aby   mohol   byť   jednoznačným východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu   v predmetnej veci (m. m. III.   ÚS 17/03, III. ÚS 234/04, IV. ÚS 37/08), čo by pri prísne formalistickom prístupe k predbežnému prerokovaniu   sťažnosti   mohlo   viesť   aj   k   jej   odmietnutiu   (ako   celku)   pre   nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je povinný taký   rozsah   nedostatkov   v   zákonom   predpísaných   náležitostiach   sťažnosti   odstraňovať z úradnej   povinnosti.   Na taký   postup   totiž slúži inštitút   povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   v podaniach účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 409/04).

Napriek   uvedenému   ústavný   súd,   vychádzajúc   nielen   z petitu,   ale   aj   obsahu sťažnosti,   dospel   k záveru,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 142 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy a tiež práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   45   Cbi   150/2002   a   jeho rozsudkom z   1.   februára   2011,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Obo 45/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012, a v tomto rozsahu sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval.

1.   K   namietanému   porušeniu   v   sťažnosti   označených   práv   sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 45 Cbi 150/2002 z 1. februára 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   postupu,   ktorý   predchádzal jeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 142 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy a tiež   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Obo 45/2011 z 28. júna 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   sústredil na posúdenie jej opodstatnenosti. Vychádzal pritom z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   je tiež posúdiť,   či   táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Článok 46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   je východiskom   pre   zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

V súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľky na riadny súdny proces (spravodlivé súdne konanie), ku ktorému malo dôjsť tým, že všeobecné súdy neprihliadli na jej argumenty týkajúce sa ňou tvrdenej nespornosti vykonateľnej pohľadávky zo zákona, ústavný   súd   pripomína,   že   prostredníctvom   čl.   46   ods. 1   ústavy   sa   zaručuje   ochrana viacerých práv, a to predovšetkým právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie, ktorého ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS   8/01),   ale   aj   vtedy   ak   by   v prípade   opravných   konaní   všeobecný   súd   odmietol opravný   prostriedok   alebo   zastavil   konanie   bez   toho,   aby   ho   meritórne   preskúmal a rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým   súdnym   konaním   (m.   m.   IV.   ÚS   279/05, IV. ÚS 337/04). Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre taktiež zdôrazňuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru)   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Najvyšší súd ako odvolací súd svojím rozsudkom sp. zn. 4 Obo 45/2011 z 28. júna 2012   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   45   Cbi   150/2002   z   1.   februára   2011. Zásadnou a v podstate jedinou námietkou sťažovateľky, z ktorej podľa jej názoru vyplýva porušenie ňou označených práv, je skutočnosť, že krajský súd ani najvyšší súd v dôsledku nerešpektovania   účinkov   §   23   ods.   3   zákona   č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní platného   v   čase   vyhlásenia   konkurzu   na   majetok   úpadcu   [28.   novembra   2001   (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“)] sa vôbec nezaoberali jej návrhom na určenie pravosti prihlásenej   vykonateľnej   pohľadávky   voči   úpadcovi,   ale tento   návrh   zamietli   z dôvodu nedostatku   aktívnej   vecnej   legitimácie   sťažovateľky   (v   procesnom   postavení   žalobcu). V tejto   súvislosti   sťažovateľka   namieta,   že   predmetný   návrh   v   postavení   konkurzného veriteľa   podala   (jej   právny   predchodca)   z   dôvodu,   že   hoci   správca   jej   vykonateľnú pohľadávku   poprel   (z dôvodu   neexistujúceho záväzku), zmeškanie lehoty   na uplatnenie jeho stanoviska na súde v lehote určenej súdom má za následok nespornosť prihlásenej pohľadávky podľa § 23 ods. 5 písm. b) zákona o konkurze a vyrovnaní.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   preskúmal   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu a v tejto súvislosti poukazuje na relevantnú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa uvádza:

„Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie v súlade s ust. § 120 a nasl. O. s. p, z ktorého vyvodil správne skutkové a právne závery, s ktorými sa odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. v plnom rozsahu stotožňuje.

Je   nepochybne   správny   postup   prvostupňového   súdu,   keď   sa   prioritne   zaoberal otázkou   platnosti   právnych   úkonov,   týkajúcich   sa   nadobudnutia   pohľadávky,   určenia pravosti ktorej sa žalobca v konaní domáha. Rozhodnutie o tejto otázke je totiž určujúce z hľadiska aktívnej legitimácie žalobcu.

Žalobca pôvod svojej pohľadávky odvodzuje zo zmluvy z 29. 06. 2001 o postúpení pohľadávky vo výške 20 000 000,- Sk, a to od spoločnosti T., s. r. o. Z výsledkov konania vyplynulo, že menovaná spoločnosť nadobudla pohľadávku na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z 03. 01. 2001 od spoločnosti V., s. r. o. a tá ju získala zmluvou o postúpení pohľadávky z 31. 12. 1998 od I., v. p., Z. V pôvodnom záväzkovoprávnom vzťahu s I., v. p. ako veriteľom, v súčasnosti v likvidácii, vystupovala spoločnosť S., spol. s r. o., ktorá mala voči   veriteľovi   dlh   vo   výške   40 000 000,--   Sk   titulom   nezaplatenia   kúpnej   ceny za nehnuteľnosť,   evidovanú   na   LV   č.   2595   v   kat.   území   L.   v zmysle   kúpnej   zmluvy zo dňa 01. 10. 1992.

Z obsahu spisu je zrejmé, že menované občianskoprávne združenie dňa 10. 01. 2001 uznalo dlh vo výške 40 000 000,-- Sk voči veriteľovi T., s. r. o.

Vo   vzťahu   k   úpadcovi   je   relevantné,   že   tento   dňa   14.   02.   2001   uzavrel   zmluvu o prevzatí dlhu, ktorou úpadca ako nový dlžník vyššie špecifikovanú pohľadávku prevzal na seba.   Následne   dňa   29.   05.   2001   bola   spísaná   notárska   zápisnica   N   130/2001, NZ 116/2001,   obsahujúca   osvedčenie   o   vyhlásení   úpadcu   ako   dlžníka   o   uznaní   dlhu 40 000 000,- Sk, vrátane jeho súhlasu s exekúciou.

V tejto súvislosti prvostupňový súd správne zdôraznil, že dlžníkom voči I., v. p., Z. nebol   Slovenský   zväz...,   tento   bol   len   spoločníkom   skutočného   dlžníka   –   spoločnosti S., spol. s r. o.,   pričom   v   konaní   nebolo   preukázané,   že   Slovenský   zväz...   záväzok spoločnosti S., spol. s r. o., na seba prevzal. Keďže Slovenský zväz... žiadnu pohľadávku voči I.,   v. p.,   Z.   neevidoval,   nemohol neexistujúci záväzok na seba platne prevziať ani úpadca a jeho plnenie zabezpečiť notárskou zápisnicou.

Na   návrh   žalovaného   bola   otázka   platnosti   vyššie   označených   právnych   úkonov riešená na Okresnom súde Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn.   11 C/184/2004 a Krajskom súde v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cbi/8/2004. Predmetné súdy právoplatne   rozhodli,   že   uznanie   dlhu   z   10.   01.   2001   zo   strany   Slovenského   zväzu... a prevzatie dlhu Z. a jeho súhlas s exekúciou a vykonateľnosťou spísané vo forme notárskej zápisnice   N   130/2001,   NZ 116/2001zo   dňa   29.   05.   2001   sú   od   počiatku   neplatné, a to z dôvodu   neexistencie   dlhu...   Právne   úkony,   postihnuté   absolútnou   neplatnosťou, nemajú za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinností. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Absolútnej neplatnosti sa účastník, dotknutý takýmto úkonom, môže dovolávať kedykoľvek, pretože toto právo sa nepremlčuje, ani nezaniká.

Na   základe   vyššie   uvedeného   je   nesporné,   že   súd   musí   na   absolútnu   neplatnosť vždy prihliadať.   Verejný   záujem   totiž   prevažuje   nad   osobnými   záujmami   účastníka absolútne neplatného právneho úkonu, a to aj takého, ktorý neplatnosť sám nespôsobil, ani ju nezavinil.“

K   otázke   platnosti   právnych   úkonov   týkajúcich   sa   nadobudnutia   pohľadávky voči úpadcovi právnym predchodcom sťažovateľky najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol:

„Tým, že právny úkon uznania dlhu v prejednávanej veci bol vykonaný bez ohľadu na hmotnoprávne   predpisy   (pretože   uznanie   dlhu   nevykonal   hmotnoprávny   dlžník, teda spoločnosť   S.,   spol.   s   r.   o.,   ale   Slovenský   zväz...,   t. j. subjekt   odlišný   od   dlžníka), bol vykonaný v rozpore so zákonom, a teda sa naň hľadí, ako keby nebol urobený. V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že pokiaľ pôvodný dlžník bol vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu, nie je možné po jeho výmaze previesť žiadne jeho záväzky na inú osobu na základe uznávacieho prehlásenia.

Na   zdôraznenie   správnosti   prvostupňového   rozhodnutia   odvolací   súd   konštatuje, že obchodná spoločnosť S., spol. s r. o., na základe valného zhromaždenia z 15. 11. 1998 vstúpila do likvidácie s tým, že 28. 04. 2000 bola zrušená bez právneho nástupcu a týmto dňom   bola   aj   vymazaná   z   obchodného   registra,   ktorá   skutočnosť   vyplýva   z   výpisu z Obchodného   registra   Okresného   súdu   Bratislava   I,   oddiel   Sro,   vložka   č.   12241/B. Uznávací prejav zo strany Slovenského zväzu... voči I., v. p., Z. bol zrealizovaný dňa 10. 01. 2001, rovnako k uznaniu dlhu Z. vo forme notárskej zápisnice došlo 29. 05. 2001, teda až po výmaze S., spol. s r. o., z obchodného registra.

Rovnako   je   správny   záver   prvostupňového   súdu,   že   neplatné   sú   aj   všetky   ďalšie zmluvy o postupovaní pohľadávok neexistujúcej pohľadávky, a teda aj zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 29. 06. 2001, z ktorej si žalobca odvodzuje svoj nárok, ktorý mu však nepatrí. Na základe uvedeného je nesporné, že žalobca v predmetnom spore nie je aktívne vecne legitimovaný. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie je dôvodom k zamietnutiu žaloby bez toho, aby sa súd zaoberal vecou v jej merite.“

K   sťažovateľkinej   námietke,   že   v   predmetnej   veci   ide   o   vykonateľnú pohľadávku, opierajúc   svoje   tvrdenie   o   právoplatný   rozsudok   Okresného   súdu Prešov sp. zn. 21 Cb 256/2002 z 2. júla 2003 (v ktorom súd vyslovil názor, že pohľadávka T.,   s.   r.   o.,   Banská   Bystrica,   je   vykonateľná   a   že   notárska   zápisnica   č. N 130/2001, NZ 116/2001 z 29. mája 2001 je exekučným titulom), ako aj o rozsudok najvyššieho súdu sp.   zn.   4   Obo   174/1998   (predmetom   ktorého   bol   postup   správcu   konkurznej   podstaty pri popieraní vykonateľnej pohľadávky), na ktoré prvostupňový súd v konaní neprihliadol, odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Nestotožňujúc sa s dôvodnosťou tejto odvolacej námietky, odvolací súd poukazuje na   iný   predmet   konaní,   v   ktorých   boli   predmetné   rozsudky   vydané   a   ktoré   sa   netýkali určenia neplatnosti právnych úkonov. V rozsudku č. k. 4 Obo/174/1998-66 sa najvyšší súd venoval   problematike   pasívnej   legitimácie   účastníka   konania   na   strane   žalovaného, keď vyslovil,   že   žalobca   sa   na   súde   môže   domáhať   určenia   pravosti   a   výšky   spornej pohľadávky   len   voči   správcovi   konkurznej   podstaty   a   nie   voči   úpadcovi.   Naproti   tomu v rozsudku   č. k. 21 Cb/256/02-42   Okresný   súd   Prešov   riešil   otázku   zmluvnej   pokuty z hľadiska jej uplatnenia vo vzťahu k vykonateľnej, resp. nevykonateľnej pohľadávke. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti,   keďže   absolútna   neplatnosť   sporných právnych úkonov je definitívna a nedá sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa stotožňujúc sa s jeho správnosťou v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.“

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa najvyšší súd ako odvolací súd vysporiadal so sťažovateľkou podaným odvolaním ústavne akceptovateľným spôsobom, t. j. či jeho stotožnenie   sa   so   závermi   krajského   súdu,   pokiaľ   ide   o   zistenie   skutkového stavu, identifikáciu právneho vzťahu sťažovateľky ako žalobcu so žalovaným (správcom konkurznej   podstaty   úpadcu),   resp.   právneho   základu   (existencie)   jej   pohľadávky voči úpadcovi, ako aj s právnymi názormi vyslovenými v rozsudku krajského súdu možno považovať za primerane odôvodnené a z ústavného hľadiska za udržateľné.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Z   ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručuje   každému   právo   na   prístup   k   súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   (resp.   práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru) sa   možno domáhať   v medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka namieta rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v   konkurznom   konaní.   Konanie   všeobecného   súdu v konkurznom konaní je špecifickým konaním, v ktorom platia špeciálne pravidlá konania ustanovené   zákonom   o   konkurze   a   vyrovnaní   a   podporne   aj   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku (vychádzajúc z § 66e ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Podľa   §   20   ods.   1   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   si   veritelia   prihlásia   svoje pohľadávky v lehote určenej v uznesení o vyhlásení konkurzu, a to aj vtedy, ak sa o nich vedie súdne konanie. V prihláške uvedú číselne výšku svojej pohľadávky, jej príslušenstva, skutočnosti, na ktorých sa prihláška zakladá, aké poradie pre svoju pohľadávku požadujú a skutočnosti, ktorými môže byť pohľadávka preukázaná.

Podľa § 21 ods.   1 zákona o konkurze a vyrovnaní na preskúmanie prihlásených pohľadávok   nariadi   súd   prieskumné   pojednávanie,   na   ktoré   sa   musí   dostaviť   úpadca a správca.

Podľa § 21 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní úpadca aj konkurzní veritelia môžu popierať pravosť, výšku aj poradie prihlásených pohľadávok.

Podľa § 23 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní pohľadávka sa pokladá za zistenú, ak ju nepoprel správca ani žiaden z konkurzných veriteľov.

Podľa § 23 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní konkurzní veritelia pohľadávok, ktoré zostali sporné čo do pravosti, výšky alebo poradia, môžu sa domáhať určenia svojho práva   v   lehote   určenej   súdom.   Žalobu   musia   podať   na   súde,   ktorý   vyhlásil   konkurz, proti všetkým,   ktorí   pohľadávku   popreli;   smú   sa   v nej   dovolávať len právneho dôvodu a poradia uvedeného v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní a pohľadávku môžu uplatniť len do výšky uvedenej v prihláške alebo na prieskumnom pojednávaní. O poradí popretej pohľadávky rozhodne vždy súd.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 4 Obo 45/2011 z 28. júna 2012 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa   sp. zn.   45   Cbi   150/2002   z   1.   februára   2011,   ktorý   bol   v   odvolacom   konaní preskúmavaný)   dospel   k   názoru,   že   zo   záverov   odvolacieho   súdu   týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (preukázanie pravosti pohľadávky sťažovateľky v sume 663 878,38   €)   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Dôvody   uvedené   v   napadnutom   rozsudku   najvyššieho   súdu   možno   považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnych noriem aplikovaných v danej veci.   Výklad   uvedených   právnych   noriem   zodpovedá   zároveň   princípom   rozumného usporiadania   práv   a   povinností   dotknutých   subjektov   v   procese   zisťovania   pohľadávok v konkurznom   konaní   podľa   právnej   úpravy   (zákon   o   konkurze   a   vyrovnaní)   účinnej do 31. decembra   2011.   Obsah   predložených   listinných   dôkazov   v   predmetnom   súdnom konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak, ako sú v danom prípade prezentované najvyšším súdom.

Krajský   súd   v   prvostupňovom   konaní   a   najvyšší   súd   v   odvolacom   konaní v posudzovanej veci, vychádzajúc z právneho základu pohľadávky, ktorú si v predmetnej konkurznej   veci   prihlásil   právny   predchodca   sťažovateľky   a   ktorej   určenia   pravosti sa v konaní domáha, dospeli k záveru, že išlo o neexistujúcu pohľadávku, z tohto dôvodu nebol ani oprávnenou osobou (nemal aktívnu legitimáciu) na podanie incidenčnej žaloby (o určenie pravosti pohľadávky).

Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal   s   okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam   a   ktoré   dostatočne objasňujú   skutkový   a   právny   základ   jeho   rozhodnutia.   Z   odôvodnenia   napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   čo   bolo   dôvodom,   pre   ktorý   potvrdil   rozsudok krajského súdu sp. zn. 45 Cbi 150/2002 z 1. februára 2011 o zamietnutí žaloby sťažovateľky v   konaní   o   určenie   pravosti   jej   pohľadávky.   Najvyšší   súd,   poukazujúc   na   príslušné ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   o neplatnosti   právnych   úkonov,   podľa   názoru ústavného súdu zrozumiteľne a jasne odôvodnil, z akých skutkových zistení pri svojich úvahách vychádzal (keď sa prioritne zaoberal otázkou platnosti právnych úkonov týkajúcich sa nadobudnutia pohľadávky, určenia pravosti ktorej sa sťažovateľka v konaní domáha), argumentujúc pritom   už existujúcimi   právoplatnými rozhodnutiami tak   Okresného   súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 184/2004, ako aj krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Cbi 8/2004 deklarujúcimi absolútnu neplatnosť právnych úkonov týkajúcich   sa   nadobudnutia   predmetnej   pohľadávky,   a   k   akým   právnym   záverom vyplývajúcim z týchto zistení dospel (že nárok sťažovateľkou odvodzovaný z neplatných právnych úkonov mu nepatrí).

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   nezistil žiadnu skutočnosť naznačujúcu jeho svojvoľný postup, ktorý by nemal oporu v zákone o konkurze a vyrovnaní, pričom jeho záver, podľa ktorého v namietanom konaní nedostatok aktívnej   vecnej   legitimácie   sťažovateľky   (žalobcu)   je   dôvodom   na   zamietnutie   žaloby bez toho,   aby   sa   súd   zaoberal   vecou   v   jej   merite   (preto   je   bez   právneho   významu aj argumentácia sťažovateľky s poukazom na § 23 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní týkajúca sa popierania vykonateľných pohľadávok), považuje za ústavne akceptovateľný a udržateľný.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu bol svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. V takomto prípade ústavný súd nemá žiaden dôvod a   ani oprávnenie   na prehodnocovanie   záverov   tohto   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľky   preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré je pre   ňu   nepriaznivé,   čo   však   nemožno   spájať   s   porušením   jej   základného   práva garantovaného   ústavou   ani   s   porušením   práva   garantovaného   dohovorom.   K   porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc   v   súlade   s   platnými   právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu preto ústavný súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   dotknutých   právnych   predpisov,   ktoré   boli   podstatné   pre   posúdenie   veci, ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   sťažovateľkou označených základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   obsahom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 142 ods. 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľkou neexistuje taká príčinná súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   odmietnutí   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva   podľa   čl.   13   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   4 Obo 45/2011 z 28. júna 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 13 dohovoru ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka v tejto časti sťažnosť nijako neodôvodnila. Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zdôraznil (napr. IV. ÚS 359/08), že nedostatok odôvodnenia má významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou sťažovateľa, aby   čo   najpresnejšie   opísal   skutkový   stav,   z ktorého   vyvodzuje   svoj   procesný   nárok na ochranu   poskytovanú   ústavným   súdom.   Okrem   opísania   skutkových   okolností   musí odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty   a právne   posúdenie predloženého   sporu. Subjektívny   názor   sťažovateľky   zastúpenej   navyše   kvalifikovaným právnym zástupcom o porušení jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   13   dohovoru   nie   je   dostatočným   dôvodom   na   záver,   že   mohlo   dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,   ktoré   by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   neobsahuje   kvalifikované   odôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013