znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 474/2012-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. M., M., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   a porušenie   čl.   13   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš sp. zn. 6 Cb/37/2009 zo 14. apríla 2010, rozsudkom Krajského súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   43   Cob/197/2010   z   28.   októbra   2010   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/4/2011 z 28. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2012 doručená sťažnosť Ing. D. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 Cb/37/2009 zo 14. apríla 2010, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 Cob/197/2010   z 28.   októbra   2010   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo/4/2011 z 28. februára 2012.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Žalobou doručenou okresnému súdu 30. marca 2009 sa obchodná spoločnosť T., spol.   s   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   domáhala   proti   sťažovateľovi   (žalovanému) zaplatenia peňažnej sumy 6 478,52 € s príslušenstvom. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že sťažovateľovi (žalovanému) dodala na základe objednávky z 20. januára 2006 sadivové zemiaky odrody Impala v množstve 15 ton za celkovú sumu 7 998,90 €, ktoré sťažovateľ (žalovaný) prevzal. Žalobkyňa 18. apríla 2006 vystavila faktúru za dodaný tovar a doručila ju sťažovateľovi (žalovanému). Sťažovateľ (žalovaný) pred dodaním tovaru (20. februára 2006)   zaplatil   žalobkyňou   požadovanú   zálohu   za   predmet   plnenia   (sadivo).   Sťažovateľ (žalovaný) rozdiel medzi zaplatenou zálohou a dohodnutou kúpnou cenou žalobkyni včas nezaplatil. Okresný súd dospel k záveru, že žalobkyňou uplatnený nárok bol dôvodný a rozsudkom   sp.   zn.   6   Cb/37/2009   zo   14.   apríla   2010   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že žalobe vyhovel. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ (žalovaný) odvolanie.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   (žalovaného)   rozsudkom   sp.   zn. 43 Cob/197/2010   z 28.   októbra   2010   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“) rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Krajský   súd   skonštatoval   vecnú   správnosť   výroku rozsudku okresného súdu, ako aj dostatočné zistenie skutkového stavu.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatie možnosti konať pred súdom sťažovateľ odôvodňoval tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, keďže nevykonal ním navrhnuté   dôkazy,   krajský   súd   bez   toho,   aby   nariadil   pojednávanie,   rozhodol v neprítomnosti účastníkov a posudzoval otázky, ktoré neposudzoval okresný súd, a krajský súd vec riešil podľa iného právneho predpisu než okresný súd.

Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, a z tohto dôvodu bolo dovolanie namietaným uznesením sp. zn. 3 Obdo/4/2011 z 28. februára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) odmietnuté.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy a na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. D. M. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: 3   Obdo   4/2011   zo   dňa   28.   februára   2012,   Rozsudkom   Krajského   súdu   č.   k.:   43 Cob/197/2010-207, zo dňa 28. 10. 2010 a Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k.: 6 Cb/37/2009-164 zo dňa 14. 04. 2010 porušené bolo.

2. Základné právo Ing. D. M. ukladania povinnosti podľa čl. 13 odsek 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.:   3 Obdo 4/2011 zo dňa 28. februára 2012, Rozsudkom Krajského súdu č. k.: 43 Cob/197/2010-207, zo dňa 28. 10. 2010 a Rozsudkom Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k.: 6Cb/37/2009-164 zo dňa 14. 04. 2010 porušené bolo.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: 3 Obdo 4/2011 zo dňa 28. februára 2012, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.: 43 Cob/197/2010- 207, zo dňa 28. 10. 2010 a Rozsudok Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č. k.: 6Cb/37/2009- 164 zo dňa 14. 04. 2010 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva morálne zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR.

5. Najvyšší súd je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   porušenie   čl.   13   ods.   1   ústavy napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,   b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   k   porušeniu   čl.   13   ods.   1   ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti v prvom rade preskúmal tú časť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa   §   201   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného súdnictva právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu účinný opravný prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia práva (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   a porušenie   čl.   13   ods.   1   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu,   je potrebné odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   k porušeniu   čl.   13   ods.   1   ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal tú časť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Zo   skutočností   uvedených   ústavným   súdom   (časť   I   uznesenia)   vyplýva,   že   proti napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľ   podal   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol napadnutým uznesením najvyšší súd tak, že dovolanie odmietol pre neprípustnosť.

Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou zastáva právny   názor,   podľa   ktorého   v   prípadoch,   ak   sťažovateľ   uplatní   mimoriadny   opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho základných práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (m. m. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). Ústavný súd preto v tomto prípade považoval lehotu na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú.

V   súlade   s   uvedeným   ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti pristúpil ku skúmaniu, či v danom prípade neexistujú iné prekážky, ktoré by bránili prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že z vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných   súdov   a   ústavného   súdu   vyplýva,   že   rozhodovanie   v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní právnych predpisov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu   (m.   m.   III.   ÚS   78/07,   IV.   ÚS   27/2010).   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia právnych predpisov (m. m. II. ÚS 193/2010), ale úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu, či skutkové zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia   a   aplikácia   použitých   právnych   predpisov   je   v   súlade   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im predchádzali sú riadne odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z takto vymedzenej kompetencie ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom ústavný   súd   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu   vo   vzťahu   k   dôvodom   uvedeným v sťažnosti. Pri hodnotení napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu   prvého stupňa a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (m.   m.   II.   ÚS   78/05, III. ÚS 264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   sa   musel   vyrovnať   s argumentáciou   sťažovateľa,   na   základe   ktorej založil   odôvodnenie   v   sťažnosti   vymedzeného   petitu,   aby v   intenciách   uvedeného   bolo možné následne z ústavnoprávneho hľadiska zhodnotiť tak skutkové, ako aj právne závery krajského súdu.

Ťažisko   argumentácie   sťažovateľa   uvedené   v   sťažnosti   v   zmysle   podania zo 16. augusta   2012,   ktorým   sťažovateľ   prostredníctvom   právneho   zástupcu   sťažnosť spresnil z „právnych aspektov“, spočíva v námietke nesprávneho právneho posúdenia veci (sprievodná   dokumentácia   k   predmetu   plnenia   bola   vystavená   v   rozpore   s   právnymi predpismi v oblasti „semenárskeho práva“, a preto podľa sťažovateľa nevznikla povinnosť poskytnúť žalobkyni plnenie, ktoré bolo obsahom výroku napadnutého rozsudku okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu), v námietke nesprávneho zistenia skutkového   stavu   veci   (sťažovateľ   predkladá   ústavnému   súdu   vlastnú   skutkovú   verziu) zakladajúcej sa na tvrdení, že okresný súd a krajský súd nesprávne ustálili, že v konaní nebolo dokázané, že žalobkyňa poskytla sťažovateľovi vadné plnenie (zemiakové sadivo), v námietke,   že   všeobecné   súdy   zároveň   neprípustne   „preniesli“   dôkazné   bremeno zo žalobkyne   na   sťažovateľa   [sťažovateľ   nebol   povinný   dokazovať   vadnosť   plnenia (zemiakového sadiva) a vadnosť sprievodnej dokumentácie k predmetnému plneniu, ale táto povinnosť   mala   zaťažovať   žalobkyňu];   sťažovateľ   ďalej   argumentoval   aj   tým,   že   vada predmetu plnenia (zemiakového sadiva) bola vadou skrytou, a v poslednom rade namietal aj neúplné   zistenie   skutkového   stavu   veci,   pretože   okresný   súd   a   krajský   súd   nevykonali dôkazné prostriedky navrhnuté sťažovateľom.

K   námietke   týkajúcej   sa   nedostatkov   sprievodnej   dokumentácie   krajský   súd v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   uviedol: „Pokiaľ   ide   o   nedostatky   týkajúce   sa sprievodných dokladov k zemiakovému sadivu, takáto vada mohla byť len vadou zjavnou, zistiteľnou a zrejmou už pri prehliadke tovaru, ktorá mala byť zo strany žalovaného ako kupujúceho vykonaná čo najskôr po jeho prevzatí (29. 03. 2006). Ak žalovaný takéto zjavné vady zistil, mal ich oznámiť predávajúcemu bez zbytočného odkladu potom, čo tieto vady mohol   zistiť.   Žalovaný   však   vady,   týkajúce   sa   dokladov   zemiakovému   sadivu   Impala namietal   až   v   súdnom   konaní   (v   odpore   zo   dňa   05.   06.   2009),   čo   však   nie   je   možné považovať za včasné oznámenie vád.“

K   otázke   prípadnej   zodpovednosti   žalobkyne   za   poskytnuté   vadné   plnenie (zemiakové sadivo) krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Žalovaný však v konaní ani nepreukázal, že žalobcom dodané sadivo malo ním tvrdenú skrytú vadu, teda že sadivo už pri jeho dodaní zo strany žalobcu a prevzatí zo strany žalovaného bolo napadnuté baktériou Erwinia carotovora spôsobujúcou tzv. Mokrú hnilobu.... V konaní bolo preukázané, že porast zemiakov, ktorý vzišiel zo sadiva a javil príznaky poškodenia bol napadnutý   baktériou   Mokrá   hniloba   (Erwinia   carotovora   subsp.   carotovora)   a   hubou Fuzárium (Fusarium spp.) ako to vyplýva z výsledku laboratórneho rozboru vykonaného v dňoch 22. 06. 2006 až 26. 06. 2006 zo strany ÚKSUP B., regionálny odbor Z. zo vzoriek rastliny odobratých dňa 21. 06. 2006. Dôkazmi... však nebolo preukázané, že sadivo dodané žalobcom bolo vadné, teda že bolo napadnuté latentnou formou baktérie tak, ako to tvrdil žalovaný.... Vzhľadom na objektívne udalosti nasledujúce po reklamácii tovaru u žalobcu (úplné zničenie porastu zemiakov záplavou dňa 27. 06. 2006, ako to vyplýva zo záznamu o vykonaní kontroly ÚKSUP č. 92/38/2006-A zo dňa 04. 07. 2006), sa žalovaný zrejme ocitol v   dôkaznej   núdzi.   Zničenie   celého   porastu   zemiakov   v   dôsledku   záplav   znemožnilo   aj objektívne   zhodnotiť   vplyv   agrotechnických   zásahov   a   spôsobu   pestovania   zemiakov   zo strany žalovaného na poškodenie tohto porastu (Záznam UKSÚP o vykonaní kontroly č. 92/38/2006-A zo dňa 04. 07. 2006). Odvolací súd preto súhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca preukázal, že plnil a dodal žalovanému dohodnuté zemiakové sadivo, žalovaný však nepreukázal, že si v súlade so zákonom uplatnil voči žalobcovi nároky z vadného plnenia a nepreukázal ani, že plnenie bolo vadné.“

Okresný   súd   k   otázke   nedostatkov   týkajúcich   sa   sprievodnej   dokumentácie v odôvodnení   označeného   rozsudku   uviedol,   že „tvrdenie   odporcu,   že   sadivo   nebolo správne   označené   a   chýbali   na   jeho   baleniach   tzv.   návesky,   ktoré   spĺňajú   náležitosti rastlinno-lekárskeho pasu súd považoval za nepravdivé, pretože na pojednávaní dňa 24. 03. 2010   odporca   súdu   predložil   k   nahliadnutiu   návesky   z   dodaného   zemiakového   sadiva odrody   Impala,   čím   sa   preukázalo,   že   bolo   dodané   certifikované   zemiakové   sadivo. Certifikovanosť   zemiakového   sadiva   bola   preukázaná   aj   Uznávacím   listom   č.   0-0080- 04607/U/5 z 07. 10. 2005 pre množiteľa sadby VOD Z., ktorý zabezpečil odporcovi dodávku odrody   Impala,   C   2   podľa   jeho   objednávky...“. K   otázke   prípadnej   zodpovednosti žalobkyne   za   poskytnuté   vadné   plnenie   (zemiakové   sadivo)   sťažovateľovi   uviedol,   že sťažovateľ (žalovaný) neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa ním tvrdených skutočností, ktoré   spočívali   vo   vadnosti   poskytnutého   plnenia   zo   strany   žalobkyne.   Ako   ďalšiu argumentačnú alternatívu k obom uvedeným dôvodom uviedol, že „... pokiaľ by sa aj bolo preukázalo,   že   mu   bol   daný   nevhodný   sadbový   materiál...   bolo   jeho   povinnosťou   bez zbytočného odkladu, t. j. do 8 dní požadovať výmenu tovaru. Odporca sa týmto neriadil, preto nemohol v reklamačnom konaní uspieť.“.

Ústavný   súd   k   námietke   sťažovateľa,   v   rámci   ktorej   sťažovateľ   spochybňuje správnosť   záverov   všeobecných   súdov   v   tom   smere,   že   sprievodná   dokumentácia k predmetu plnenia bola vystavená v rozpore s právnymi predpismi, a preto nebol povinný poskytnúť žalobkyni plnenie, ktoré bolo obsahom výroku napadnutého rozsudku okresného súdu   v   spojení   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   uvádza,   že   takto   vymedzená námietka je z pohľadu dôvodov, na ktorých boli napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov založené [neuplatnenie tejto (zjavnej) vady včas], nedôvodná a z ústavnoprávneho hľadiska neopodstatnená, pretože obsah tejto námietky sťažovateľa z pohľadu dôvodov, na ktorých všeobecné súdy založili napadnuté rozhodnutia, nevytvára žiadnu vzájomnú vecnú väzbu (sťažovateľ namieta také dôvody, ktoré primárne neviedli k jeho neúspechu v spore a ktoré sa do   ťažiskových   dôvodov   napadnutých rozhodnutí nepreniesli).   Neúspech   sťažovateľa v rámci tejto argumentačnej línie nebol založený na tom, že dokumentácia nebola vadná, ale na tom, že vady tejto dokumentácie sťažovateľ včas a riadne neuplatnil, čo sťažovateľ ani nespochybňoval. V danom prípade to znamená, že sťažovateľ nenapádal dôvod, ktorý bol pre krajský súd v danej veci pre rozhodnutie ťažiskový. Takto vymedzená argumentácia sťažovateľa je z ústavnoprávneho hľadiska bezpredmetná, lebo sťažovateľ namietal také skutočnosti, ktoré primárne neviedli k jeho neúspechu v spore a ktoré sa do ťažiskových dôvodov napadnutých rozhodnutí nepreniesli.

Uvedená námietka sťažovateľa vo väzbe na sťažovateľom označené základné práva tak nie je spôsobilá preukázať príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu   v   spojení   s napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   a   sťažovateľom   označenými základnými právami, keďže sťažovateľ spochybňuje napadnutý rozsudok krajského súdu na základe   takých   dôvodov,   ktoré   pre   jeho   vydanie   neboli   rozhodujúce   a   do   ťažiskových dôvodov rozsudku krajského súdu sa ani nepreniesli. Ústavný súd v danej súvislosti uvádza, že   argumentácia   sťažovateľa   z   pohľadu   dôvodov,   na   ktorých   boli   založené   napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, je nepodstatná a správnosť úsudku sťažovateľa je určitým a zrozumiteľným spôsobom vyvrátená v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu.

K   námietke   sťažovateľa,   ktorou   napádal   nesprávnosť   skutkového   zistenia o nepreukázaní   tvrdenej   (skrytej)   vady   plnenia   (zemiakového   sadiva),   prípadne poskytnutého iného plnenia a z tohto pohľadu aj neunesení dôkazného bremena viažuceho sa   na   sťažovateľom   tvrdenú   zodpovednosť   žalobkyne   za   vady   poskytnutého   plnenia (zemiakového   sadiva),   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľ   v   tomto   smere   predkladá ústavnému   súdu   vlastnú   skutkovú   verziu   prezentovanú   už   v   konaní   pred   všeobecnými súdmi a odlišnú od tej, ktorú ustálili všeobecné súdy. Argumentácia sťažovateľa sa v tejto súvislosti orientuje iba na požiadavku prehodnotenia už hodnotených dôkazov, v rámci čoho sťažovateľ konkrétne uvádza, že z dôkazných prostriedkov vykonaných na okresnom súde vyplýva iný skutkový záver než ten, ktorý ustálili všeobecné súdy.

K uvedenému je potrebné uviesť, že „skutková“ argumentácia sťažovateľa je vedená v rovine, ktorú ústavný súd nie je oprávnený (pre)hodnotiť. Ústavný súd nie je skutkovým súdom   a opakovane   zdôrazňuje,   že   z   tohto   pohľadu   nie   je   zásadne   oprávnený prehodnocovať hodnotenie dôkazov uskutočnené pred všeobecnými súdmi. Dôvodom na zásah zo strany ústavného súdu je až stav, keď skutkové zistenia sú výrazom zjavného omylu,   a   tým   presahujú   rámec   zásad   spravodlivého   procesu.   Ak   však   všeobecný   súd hodnotí dôkaz výberom z niektorej do úvahy prichádzajúcej skutkovej alternatívy, ktorá z neho racionálne vyplýva, tak na takéto hodnotenie z ústavnoprávneho hľadiska v zásade nemožno nazerať negatívne. Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza také dôvody, ktoré by mohli byť relevantné v rovine ústavnoprávnej, a v zásade len pokračuje v polemike vedenej pred všeobecnými súdmi, ktorú prenáša do konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ v tomto smere oponuje iba tým, že «... sadivo zemiakov sa nemôže infikovať z pôdy po jeho výsadbe, keďže v našich podmienkach väčšinou neprezimuje (baktéria Erwinia carotovora pozn.)... Bez ohľadu na to, že uvedená argumentácia je vnútorne rozporuplná [sťažovateľ v prvej časti   vety   kategoricky   uvádza,   že   určitý   následok   nemôže   nastať   („nemôže   infikovať“) a v druhej časti tej istej vety pripúšťa výnimku („väčšinou neprezimuje“)], tak kategorický záver o nemožnosti bakteriálneho napadnutia sadiva z pôdy nevyplýva ani z dôkazných prostriedkov predložených sťažovateľom [Vokál B a kol.: Brambory, Praha 2000, kde sa uvádza   že   „Erwinia   carotovora...   (v)   našich   podmínkach   většinou   nepřezimuje...“].». V danom prípade teda nie je priestor na záver, že by sa všeobecné súdy dopustili zjavného skutkového omylu, pretože ak bola možná aj iná skutková alternatíva než sťažovateľom prezentovaná, tak   záver   o neunesení   dôkazného   bremena o zodpovednosti   žalovanej za (skryté)   vady   plnenia   má   dostatočné   racionálny   základ   vo   vykonaných   dôkazných prostriedkoch.   Všeobecné   súdy   v   tomto   smere   náležite   uviedli,   na základe   akých   úvah dospeli k ustáleniu skutkového stavu, a pre úsudok, že všeobecné súdy pochybili v podobe zjavného   vybočenia   zo   zákonných   zásad   pri   vykonávaní   a   hodnotení   dôkazov,   nie   je v danom prípade priestor. Sťažovateľ tak od ústavného súdu neodôvodnene očakáva, že ústavný súd prehodnotí dokazovanie uskutočnené pred všeobecnými súdmi a jeho výsledky podrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.

Nad rámec je potrebné uviesť, že ani argumentácia sťažovateľa, prostredníctvom ktorej oponuje, že predmetná vada je vadou skrytou, ktorú zároveň uplatnil u žalobkyne včas, nie je z ústavnoprávneho hľadiska relevantná. Krajský súd sa nad rámec ťažiskového rozhodovacieho   dôvodu   vysporiadal   aj   s   touto   námietkou   sťažovateľa   a   sťažovateľom vznesené   námietky   vyhodnotil   ako   vady   skryté   a   zároveň   uviedol   dostatočné   dôvody (zakladajúce sa na tom, že sťažovateľ si riadne neuplatnil nárok zo zodpovednosti za vady), prečo sťažovateľ nemohol byť v konaní úspešný ani prostredníctvom tejto argumentácie. Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Po zhodnotení skutočností, zistených dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal, že si u žalobcu kvalifikovane uplatnil nárok zo zodpovednosti za vady (§ 436 ods. 1, resp. § 437 ods. 1 Obchodného zákonníka). Táto otázka sa neobjasnila ani výsluchom žalovaného na súde prvého stupňa, keď žalovaný len zotrval   na   svojom   stanovisku,   že   odmieta   zaplatiť   akúkoľvek   úhradu   za   sadivo   Impala a zálohu zaplatenú žalobcovi vo výške 829,85 Eur a 2.586,57 Eur považoval za úhradu ceny zemiakového sadiva odrody Red Baron...

Uvedený   postoj   žalovaného   by   zodpovedal   odstúpeniu   od   kúpnej   zmluvy   v   časti dodávky sadiva Impala, žalovaný však nepreukázal, že mu takéto právo vzniklo. Ako už bolo konštatované, nakoľko žalobca neuplatnil nároky z vád tovaru včas, mohol uplatniť len nároky ako pri nepodstatnom porušení zmluvy (citovaný § 437 Obchodného zákonníka) a to tak,   že   odstúpiť   od   zmluvy   mohol   až   potom,   čo   by   bol   žalobcovi   poskytol   dodatočnú primeranú lehotu na odstránenie vadnosti plnenia. Takýto postup v konaní zistený nebol. Žalovaný si neuplatnil voči žalobcovi ani zľavu, nakoľko jeho postoj, že nemieni za zemiakovú sadbu Impala žalobcovi zaplatiť, nie je možné považovať za uplatnenie nároku na zľavu.“

K námietke sťažovateľa spočívajúcej v neprípustnom prenesení dôkazného bremena zo   žalobkyne   na   sťažovateľa   ústavný   súd   uvádza,   že   dôkazné   bremeno   sa   vždy   viaže k jednotlivej   tvrdenej   skutočnosti,   teda   dôkazným   bremenom   je   zaťažený   ten   účastník sporového konania, ktorý rozhodujúcu skutočnosť tvrdí. Ak sťažovateľ tvrdil, že plnenie, ktoré od žalobkyne prevzal, je vadné (napadnuté baktériou, prípadne, že žalobkyňa poskytla iné než dohodnuté plnenie), a za ktoré nesie zodpovednosť žalobkyňa, bolo jeho procesnou povinnosťou túto skutočnosť preukázať. Krajský súd a ani okresný súd teda ani v tomto smere nepochybili, ak uzavreli, že sťažovateľ v danom smere neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdenej skutočnosti.

K námietke sťažovateľa o navrhnutých a nevykonaných dôkazných prostriedkoch v konaní pred všeobecnými súdmi ústavný súd uvádza, že skutočnosť, že okresný súd, ako aj krajský súd nevykonali dôkazné prostriedky   navrhnuté sťažovateľom, a tak prípadné zistenia z nich vyplývajúce neuskutočnili predmetom svojich úvah pri ustálení skutkového základu veci, nemôže mať samo osebe za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení sťažovateľom označených práv by bolo možné uvažovať v tom prípade, ak by všeobecné súdy   primeraným spôsobom nezdôvodnili,   prečo   dôkazné   prostriedky   navrhnuté   jednou   zo   strán   sporového   konania nevykonali, a tak neučinili predmetom úvah pri ustálení skutkového deja.

Okresný   súd   nevykonanie   sťažovateľom   navrhnutých   dôkazných   prostriedkov odôvodnil v napadnutom rozsudku   takto: „Odporca sa domáhal doplnenia dokazovania výsluchom svedkov Ing. V., riaditeľa Ú. vo Z., Ing. M. Č., pracovníčky U. vo Z. a A. N., samostatne   hospodáriaceho   roľníka   z V.   a   tiež   kompetentného   pracovníka   Ústredního kontrolního a skúšobního ústavu zemědělského v P. bez bližšieho označenia. Súd návrh zamietol preto, lebo vykonanie týchto výsluchov by nebol hospodárnym, keďže Ú. v B., pobočka vo Z. súdu predložil ako prílohu listu z 26. 02. 2010 celý dokumentačný materiál reklamačného konania, ktorý pozostáva z uplatnenej reklamácie, zápisu z reklamačného konania   zo   dňa   21.   06.   2006   a   záznamov   o   vykonaní   kontrol   a   odobratí   vzoriek   pre laboratórne skúmanie. Bolo by nadbytočným predvolávať a vypočuť a vyslúchať svedkov, ktorí sú v pracovno-právnom vzťahu k Ú. v B., pobočky vo Z. a dokumentovali dôkazový materiál,   ktorý   bol   na   výzvu   súdu   predložený.   Tiež   by   bol   s prejednávanou   vecou nekorešpondujúci   dôkaz   -   výsluch   svedka   A.   N.,   ktorý   by   mal   podľa   tvrdenia   odporcu poukázať   na   obchodné   praktiky   navrhovateľa.   Odporca   navrhovaný   dôkaz   výsluchom kompetentného pracovníka Ustredního kontrolního a skúšobního ústavu zemědělského v P. bližšie nevysvetlil, čím sa takýto dôkaz javil súdu nadbytočným.“

V   tejto   súvislosti   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   uviedol: „Dokazovanie, navrhnuté žalovaným, a to výsluchom svedkov riaditeľa Ú. vo Z., pracovníčky Ú. vo Z., samostatne hospodáriaceho roľníka z V. a kompetentného pracovníka Ú. v P. tiež nie je spôsobilé preukázať tvrdenia žalovaného, nakoľko by išlo len o subjektívne hodnotenia, ktoré by neobjasnili základnú otázku vyplývajúcu z obrany žalovaného, t. j. či mu zo strany žalobcu bolo dodané už baktériami nainfikované sadivo.“

Z uvedeného možno dospieť k záveru, že všeobecné súdy uviedli dostatočné dôvody, na základe ktorých sťažovateľom navrhnuté dôkazné prostriedky nevykonali. Tak okresný súd, ako aj krajský súd založili rozhodnutie o neprípustnosti sťažovateľom navrhovaných dôkazných prostriedkov sčasti na tom, že dôkazný prostriedok nebol spôsobilý potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť, a sčasti na tom, že skutočnosti, ktoré sa prostredníctvom navrhovaného   dôkazného   prostriedku   mali   zistiť,   vyplývali   už   z   iných   dôkazných prameňov.   Takto   konštruované   úvahy   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   konformné s ústavnoprávnymi požiadavkami kladenými na odôvodnenie súdnych rozhodnutí.

Zhrnúc   uvedené   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľ   síce   v   sťažnosti   namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy, avšak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na ktorých   zakladá   ťažiskovú   časť   argumentácie,   je   zrejmé,   že   neuvádza   také   tvrdenia, prostredníctvom   ktorých   by   relevantným   spôsobom   odôvodňoval   porušenie   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenie čl. 13 ods. 1   ústavy   a   z   tohto   pohľadu   spochybňoval   správnosť   záverov   vyslovených v napadnutom rozsudku krajského súdu.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m.   m.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Z už uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľom vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých signalizoval porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy vo väzbe   na   skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu,   dospel   k   záveru,   že z ústavnoprávneho   hľadiska   nemožno   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   hodnotiť   ako ústavne nekonformný, pretože v jeho odôvodnení sú zreteľne uvedené racionálne dôvody, ktoré   ho   viedli   k   záveru   sformulovanému vo   výrokovej   časti   napadnutého   rozhodnutia. Skutkové zistenia tak majú dostatočný racionálny základ, interpretácia a aplikácia použitých právnych   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   je   v   súlade   s   ústavou   a   možno konštatovať,   že   aj   jeho   právne   závery   nie   sú   v   rozpore   so   skutkovými   zisteniami. Sťažovateľom vznesené námietky tak nemôžu podľa názoru ústavného súdu aj z dôvodu absencie   relevantnej   ústavnoprávnej   argumentácie   viesť   k   záveru   o   prípadnej   ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými základnými právami neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľ   síce   nesúhlasí,   ale   toto   rozhodnutie   bolo   náležite odôvodnené   na   základe   vlastných   myšlienkových   konštrukcií,   ktoré   ústavný   súd   nie   je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju   ustálenú   rozhodovaciu   činnosť,   podľa   ktorej   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   základným ústavným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej moci príslušných na poskytovanie právnej ochrany. Z uvedeného vyplýva, že o porušení čl. 13   ods.   1   ústavy   by   v   danom   prípade   bolo   možné   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   sa sťažovateľovi   podarilo   preukázať porušenie čl.   46   ods.   1 ústavy,   prípadne čl.   6   ods.   1 dohovoru. Keďže sťažovateľovi sa na základe jeho argumentácie nepodarilo preukázať ani len   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozhodnutím   na   jednej   strane   a   namietaným porušením   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   strane   druhej,   ktorej opodstatnenosť by bolo možné preskúmať v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti, tak vzhľadom na uvedené nemožno v tejto súvislosti uvažovať ani o prípadnom porušení čl. 13 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   k porušeniu   čl.   13   ods.   1   ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej preskúmal tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

S   ohľadom   na   vymedzené   hranice   kompetencie   ústavného   súdu   vo   vzťahu k všeobecným   súdom   možno   pristúpiť   k   preskúmaniu   a   následnému   zhodnoteniu namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   vo   väzbe   na   sťažovateľom   vymedzený   obsah námietok uplatnených proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu.

Obsahové ťažisko námietok proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu okrem už uvedených námietok spočíva v tom, že najvyšší súd mu odňal možnosť konať, pretože sa nezaoberal celým obsahom dovolania. Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal podnetom „na Ústavný súd SR vo veci súladu ustanovení O. s. p. o dovolaní s Ústavou SR“, ďalej namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal ani námietkou, že okresný súd nevykonal dôkazné prostriedky navrhnuté sťažovateľom. Sťažovateľ tiež uvádza, že krajský súd   bez   toho,   aby   nariadil   ústne   pojednávanie,   posudzoval   otázky,   ktoré   okresný   súd neposudzoval, vec posudzoval podľa iného právneho predpisu než okresný súd bez toho, aby vyzval účastníkov, aby sa k použitiu iného právneho predpisu vyjadrili, najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa vec nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ na záver uvádza, že záver   najvyššieho   súdu   o   tom,   že   odvolací   súd   sa   stotožnil   s napadnutým   rozsudkom okresného súdu, nie je správny.

Najvyšší súd k námietkam sťažovateľa v napadnutom uznesení uviedol: „Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva a právom chránených záujmov. Skutočnosť, že súd nevykoná účastníkmi navrhované dôkazy, ani takýto postup nemožno hodnotiť ako odňatie práva konať pred súdom.   Rozhodnutie   vyjadruje   nezávislé   postavenie   súdu   pri   hodnotení   dôkazov,   ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. O takýto postup by išlo však vtedy, ak by súd svojím procesným postupom odňal účastníkovi možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo v tomto prípade nebolo preukázané. Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že účastníkovi /žalobcovi/ (správne žalovanému, pozn.) bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f) O. s. p. Súd prvého   stupňa   v   odôvodnení   rozhodnutia   riadne   zdôvodnil   nevypočutie   svedkov navrhovaných žalobcom. Taktiež neobstojí tvrdenie žalobcu (správne žalovaného, pozn.), že odvolací súd posudzoval vec podľa iného právneho predpisu, ani skutočnosť, že vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa 214 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd môže podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozhodnúť o napadnutom rozsudku tak, že ak je výrok vecne správny potvrdí ho a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa   v   odôvodnení   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia, prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   ďalšie   dôvody. Z uvedeného   teda   nie   je   možné   vyvodiť,   že   by   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   bolo   pre žalovaného prekvapivé.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, pričom základné právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred súdom /II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95/. K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu resp.   na spravodlivý proces by podľa dohovoru mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť   komukoľvek   domáhať   sa   alebo   brániť   svoje   právo   na   všeobecnom   súde /II. ÚS 8/2001/, ale aj tým, že súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia, alebo ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Naplnenie uvedených skutočností v predmetnej veci nebolo zistené. Taktiež článok 6 ods. 1 dohovoru nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri rozhodovaní môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu /García Ruiz proti Španielsku/.

Podľa názoru dovolacieho súdu nedošlo pri rozhodovaní odvolacím súdom k takým procesným vadám konania, ktoré by mali za následok vyslovenie, že účastníkovi /žalobcovi/ bola odňatá možnosť konať pred súdom tak, ako to predpokladá ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Súd   prvého   stupňa   v odôvodnení   rozhodnutia   riadne   zdôvodnil   nevypočutie   svedkov navrhovaných žalobcom. Taktiež neobstojí tvrdenie žalobcu, že odvolací súd posudzoval vec podľa   iného   právneho   predpisu,   ani   skutočnosť,   že   vo   veci   rozhodol   bez   nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd môže podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. rozhodnúť o napadnutom rozsudku tak, že ak je výrok vecne správny, potvrdí ho a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Z uvedeného teda nie je možné vyvodiť, že by rozhodnutie odvolacieho súdu bolo pre žalovaného prekvapivé.“

Ústavný   súd   poukazuje   na   závery   svojej   ustálenej   rozhodovacej   činnosti,   podľa ktorej sú v Občianskom súdnom poriadku upravené podmienky, za ktorých možno procesné nesprávnosti   vzniknuté   v   priebehu   súdneho   konania   napraviť   v   dovolacom   konaní. S niektorými   najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými   procesnými   vadami,   ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa   § 241 ods.   2   písm.   a) OSP. Aj   niektorým   ďalším   vadám   inej   procesnej   povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné, vada takejto povahy však sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá (m. m. II. ÚS 142/09). Ústavný súd v spojitosti   s uvedeným   ďalej poznamenáva, že na posúdenie prípustnosti dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd   (m.   m.   II.   ÚS   261/06,   IV.   ÚS   238/07, IV. ÚS 499/2011). Najvyšší súd je však aj pri posudzovaní prípustnosti dovolania viazaný ústavnými požiadavkami na dodržanie základných práv účastníkov konania vrátane práva na rozhodnutie, ktoré je dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky svojvôle, zachovávajúc pritom   ústavnoprávne   relevantnú   rovnováhu   medzi   právom   na   riadne   odôvodnenie rozhodnutia a ústavným princípom právnej istoty vyplývajúcim z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol   vyjadrený   právoplatnými   rozsudkami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   (m.   m. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v dovolaní nepreukázal, že dovolaním napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   trpí   takými   vadami,   ktoré   by   zakladali   podmienky prípustnosti dovolania uvedené v § 237 OSP. To znamená, že najvyšší súd sťažovateľovi neprípustne neodoprel meritórny prieskum dovolania, ktorým napádal rozsudok krajského súdu.

K námietke sťažovateľa, v rámci ktorej uviedol, že krajský súd sa úplne nestotožnil s odôvodnením   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   a   tým   došlo   k   porušeniu   ním označených   práv,   ústavný   súd   uvádza,   že   v   kontexte   danej   veci   táto   námietka   nie   je z ústavnoprávneho   hľadiska   významná.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   poukázal   na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, v rámci ktorého krajský súd konštatuje v rozpore so záverom okresného súdu, že „(z)áver súdu prvého stupňa v tom, že príčinou vzniku Mokrej hniloby na poraste bolo nevhodné pôdne stanovište, do ktorého bola sadba vysadená a že teda sám žalovaný si zavinil poškodenie porastu, považuje odvolací súd za nepreukázaný“. Najvyšší súd k uvedenému v odôvodnení uviedol: „Pokiaľ sa teda odvolací súd   po   preskúmaní   veci   a napadnutého   rozsudku   stotožní   s názorom   vysloveným prvostupňovým súdom bez toho, aby vytkol obsah odôvodnenia rozsudku, nemožno ani túto skutočnosť   považovať   za   vadu,   ktorá   by   napĺňala   predpoklady   zákonom   stanoveného dovolacieho dôvodu len preto, že účastník s rozhodnutím nesúhlasí.“

Podľa názoru ústavného súdu bez ohľadu na to, ako súdy ustálili predmetnú otázku, tak jej výsledok nemohol mať na právne postavenie sťažovateľa žiaden vplyv. Aj keď sa krajský   súd   nestotožnil   s   názorom   okresného   súdu,   že   v   danej   veci   nebola   skutočnosť týkajúca sa nevhodného pôdneho stanovišťa preukázaná, tak odlišné vyhodnotenie tejto skutočnosti zo strany krajského súdu samo osebe nie je takou vadou konania, ktorá by bola z   ústavnoprávneho   hľadiska   v   danej   veci   relevantná.   Odlišný   pohľad   súdov   na (ne)preukázanie predmetnej skutočnosti nič nemení na závere tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno o ním tvrdených skutočnostiach, alternatívne, že sťažovateľ pri uplatnení nárokov z vadného plnenia nepostupoval v súlade s relevantnou právnou úpravou.

Rovnako   za   ústavnoprávne   relevantnú   nepovažuje   ústavný   súd   ani   námietku sťažovateľa, v rámci ktorej uviedol, že najvyšší súd sa nezaoberal podnetom sťažovateľa, ktorým žiadal, aby najvyšší súd podal návrh „na Ústavný súd SR vo veci súladu ustanovení O.s.p. o dovolaní s Ústavou SR“. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že povinnosť vždy vyhovieť takémuto podnetu zo strany súdu a tomu zodpovedajúce prípadné právo účastníka konania nie je takým právom, ktoré by požívalo ústavnoprávnu ochranu.

Čo sa týka začatia konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ústavný súd poukazuje na čl. 144 ods. 2 prvej vety ústavy, podľa ktorej ak sa všeobecný súd domnieva, že iný všeobecný záväzný predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prerokúvanej veci, odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky,   ktorú   nie   je   v   tomto   konaní   oprávnený   riešiť.   Rovnako   postupuje,   ak   tu   pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   v súlade   so svojou   doterajšou judikatúrou (napr. I. ÚS 216/2010) uvádza, že z čl. 144 ods. 2 ústavy v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP povinnosť podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy pre všeobecné súdy nevyplýva. Z § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom   súde   vyplýva,   že   subjektom   procesne   spôsobilým   podať   návrh   na   začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (I. ÚS 53/2010). V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 259/09 ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná. K tomuto   záveru   musí   však   dospieť   súd,   a   nie účastník   konania.   Je   teda   plne   na   posúdení   všeobecného   súdu,   nakoľko   tento   postup aplikuje (m. m. IV. ÚS 84/08).“.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj vo vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľa   najvyšší   súd   postupoval   ústavne   konformným spôsobom,   a   preto   svojím   postupom   ani   napadnutým   uznesením   nemohol   porušiť sťažovateľom označené základné právo podľa ústavy ani právo podľa dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   v napadnutom   uznesení   najvyšší   súd   náležite zaoberal   námietkami   sťažovateľa   v   rozsahu   potrebnom   na   rozhodnutie   o   prípustnosti dovolania.   Najvyšší   súd   taktiež   riadne   odôvodnil   záver,   ku   ktorému   dospel,   a   úvahy, ktorými sa spravoval, nevykazujú známky svojvôle a neprekračujú rámec posudzovania prípustnosti dovolania, ktorý mu prislúcha aj v zmysle uvedených rozhodnutí ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že tak právny názor, na ktorom je založené   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie   sťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné. Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého   uznesenia   a   rovnako   tak   samotné   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na

argumenty uvedené v bode 2 tejto časti rozhodnutia (s. 17  18).

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie ani v tejto časti splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   porušenie   čl.   13   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu, je potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012