znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 474/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. V., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. B., Ž., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 C 917/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2011 doručená sťažnosť Ing. V. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 917/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Sťažovateľ sa obracia na Ústavný súd SR v tej istej veci s opakovanou sťažnosťou na   porušovanie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   v   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd,   a to   postupom   Okresného   súdu   Pezinok   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 C 917/2008 v čase po vydaní druhého nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 28/08-33 zo 17. apríla 2008, ako aj v globále v celkovej dobe súdneho konania. Sťažovateľ   zaslal   doporučene   poštou   dňa   22. 03. 2001   Okresnému   súdu Bratislava III   žalobu   o   zaplatenie   sumy   404.400,-   Sk   titulom   bezdôvodného   obohatenia na strane žalovaného. Spor bol vedený týmto súdom pod sp. zn. 30 C 46/01. Súd vo veci nekonal od 05. 04. 2001 až do septembra 2004, kedy bolo vytýčené prvé pojednávame, súd nevykonal žiaden relevantný úkon. Sťažovateľ sa preto obrátil so sťažnosťou na Ústavný súd SR, ktorý nálezom č. IV. ÚS 206/05-23 zo dňa 11. októbra 2005 rozhodol, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie. Zároveň prikázal Okresnému súdu Bratislava III konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Následne, po vydaní uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, bola vec sťažovateľa postúpená na prejednanie Okresnému súdu Pezinok, kde je vedená pod sp. zn.   5 C 917/2008.   Keďže,   aj   napriek   nálezu   ústavného   súdu,   prieťahy   v   konaní pretrvávali, podal sťažovateľ opakovanú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý druhým nálezom II. ÚS 28/08-33 zo dňa 17. 04. 2008 zistil a konštatoval, že postup súdu   v   predmetnom   konaní   bol   opätovne   poznačený   dlhodobými   a   neodôvodnenými prieťahmi,   a   teda   právo   sťažovateľa   bolo   porušené.   Zároveň   priznal   sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

Aj po vydaní druhého nálezu ústavného súdu dochádzalo podľa názoru sťažovateľa k zdĺhavému postupu súdu a neodôvodneným prieťahom v konaní. Vo veci boli síce vytýčené viaceré pojednávania, tieto však boli bezdôvodne odročované, neboli vždy dôvodné a medzi jednotlivými   pojednávaniami   bola   zbytočne   dlhá   doba.   Po   vydaní   druhého   nálezu Ústavného súdu sa nevykonávalo prakticky žiadne dokazovanie, ani iné relevantné úkony, napriek tomu prvostupňový súd vo veci rozhodol až rozsudkom 5 C 917/2008-782 zo dňa 04. 10. 2010, ktorý z dôvodu odvolania podaného žalovaným nenadobudol právoplatnosť. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   obidvoch   svojich   nálezoch   konštatoval,   že   v danej prejednávanej veci sa nejedná ani o skutkovú ani právne zložitú vec, no našim súdom trvalo viac ako desať rokov, kým vo veci vydali vôbec prvé rozhodnutie, ktorým žalobe sťažovateľa vyhoveli v celom rozsahu. S týmto rozhodnutím sťažovateľ síce v plnom rozsahu súhlasí,   keďže   však   nie   je   právoplatné,   stav   jeho   právnej   neistoty   naďalej   pretrváva. Odvolanie   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu   podal   žalovaný   podaním   zo   dňa 20. 10. 2010, do dnešného dňa súd o podanom odvolaní nekonal.“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že „má za to, že postupom prvostupňového Okresného súdu Pezinok v konaní 5 C 917/2008 bolo znova, opakovane, porušené jeho základné právo na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky a jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, a preto navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný   súd   Pezinok   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 C 917/2008   porušil základné   právo   sťažovateľa   Ing.   V.   V.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie veci   súdom   v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o   ochrane ľudských   práv a základných slobôd.

2. Sťažovateľovi Ing. V. V. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,-   EUR,   ktoré   je   Okresný   súd   Pezinok   povinný   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

Okrem   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   resp.   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom   už v sťažnosti   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy   označený   všeobecný   súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať   (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   je   preskúmanie   opodstatnenosti tvrdenia   sťažovateľa,   podľa   ktorého   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 C 917/2008 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo zistení ústavného súdu, ako aj zo samotnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd na pojednávaní   uskutočnenom   4.   októbra   2010   rozhodol   rozsudkom   v merite   veci a po podaní   odvolania   20.   októbra   2010   predložil   vec   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorému   bol   spis   doručený   16.   decembra   2010. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodnutím vo veci ešte pred   doručením   sťažnosti   ústavnému   súdu   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa, a preto už nemohol v čase   doručenia   sťažnosti   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh konania, prípadne spôsobiť prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať sťažovateľom v sťažnosti označené práva.

Uvedené konštatovanie vychádza zo štandardnej judikatúry ústavného súdu a ústavný súd   k nemu   dospel   aj   napriek   tomu,   že   vo   svojich   predchádzajúcich   nálezoch (sp. zn. IV. ÚS 206/05 z 11. októbra 2005 a sp. zn. II. ÚS 28/08 zo 17. apríla 2008) vyslovil, že v napadnutom konaní postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Keďže sťažovateľ, ako už bolo uvedené, namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom   konaní   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   až   6.   októbra   2011, t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k porušovaniu v sťažnosti   označených   práv   jeho   postupom   nemohlo   dochádzať,   ústavný   súd   sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi   v nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2011