znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 474/2010-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 2   ods. 2   Listiny   základných   práv   a slobôd rozhodnutiami   Daňového   úradu   B.   sp. zn. 602/231/97283/2005/HV   a   sp. zn. 602/231/97290/2005/HV   z 10.   novembra   2005   a rozhodnutiami   Daňového   riaditeľstva Slovenskej   republiky   sp. zn.   I/222/13872-91409/2005/992205-r   a   sp. zn.   I/222/14220-93489/2005/992206-r   z 2.   januára   2006,   ako   aj namietaného porušenia   základných   práv podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a tiež práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2010 doručená sťažnosť JUDr. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl. 2   ods. 2   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozhodnutiami Daňového úradu B. (ďalej len „daňový   úrad“)   sp. zn.   602/231/97283/2005/HV   a   sp. zn.   602/231/97290/2005/HV z 10. novembra 2005 (ďalej aj „rozhodnutia daňového úradu“) a rozhodnutiami Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)   sp. zn.   I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006 (ďalej aj   „rozhodnutia   daňového   riaditeľstva“),   ako aj   porušenie   základných   práv   podľa   čl. 20 a čl. 46   ústavy,   čl. 11   a čl. 36   listiny   a tiež   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že sa dostal do omeškania so zaplatením cestnej dane za rok 2001 a 2002, čo bolo podľa neho spôsobené daňovoprávnym konaním v súvislosti   s   daňou   z príjmov   fyzických   osôb,   v dôsledku   čoho   zaplatil   cestnú   daň za uvedené roky až v decembri 2002. Nadväzne na to mu bol ku koncu roka 2005 vyrubený sankčný úrok.

V súvislosti s tým sťažovateľ poukázal na to, že „Sankčný úrok ako hmotnoprávny inštitút   podľa   zákona   č. 87/1994   Z. z.   o cestnej   dani   v znení   neskorších   predpisov   bolo možné vyrubiť len do 31. decembra 2004, pretože od 1. januára 2005 bol uvedený zákon zrušený; zaniklo objektívne právo.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal proti rozhodnutiam daňového úradu sp. zn.   602/231/97283/2005/HV   a   sp. zn.   602/231/97290/2005/HV   z 10. novembra   2005, ktorými mu bolo vyrubený sankčný úrok, odvolanie, o ktorom rozhodlo daňové riaditeľstvo rozhodnutiami   sp. zn.   I/222/13872-91409/2005/992205-r   a sp. zn.   I/222/14220-93489/2005/992206-r   z 2.   januára   2006   tak,   že   napadnuté   rozhodnutia   daňového   úradu potvrdilo.

Nadväzne   na to   sťažovateľ   podal   31.   januára   2006   Krajskému   súdu   v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu   proti   označeným   rozhodnutiam   daňového   riaditeľstva. Krajský   súd   rozsudkom   sp. zn.   2 S 36/2006,   2 S 96/2006   zo   4.   marca   2008   (ďalej aj „rozsudok   krajského   súdu“)   žalobu   o preskúmanie   napadnutých   rozhodnutí   daňového riaditeľstva   zamietol   potom,   ako   dospel   k záveru,   že „správny   orgán   správne   vyrubil sankčný úrok“.

Dňa   30.   apríla   2008   podal   sťažovateľ   proti   rozsudku   krajského   súdu   odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil potom, ako „po preskúmaní dôvodov odvolania zistil, že námietky žalobcu voči právnemu posúdeniu skutkového stavu krajským súdom ako aj daňovými orgánmi neboli dôvodné, rovnako neboli dôvodné aj ďalšie námietky...“.

Dňa 28. decembra 2009 doručil sťažovateľ najvyššiemu súdu dovolanie proti jeho rozsudku sp. zn. 5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009, o ktorom tento rozhodol uznesením sp. zn. 1 Sdo/178/2009 zo 16. júna 2010 tak, že dovolacie konanie zastavil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. augusta 2010.

Sťažovateľ tvrdí, že označené rozhodnutia daňového úradu sú paaktami (ničotnými administratívnosprávnymi aktami), ktorými tento štátny orgán porušil jeho základné ľudské práva. V súvislosti s týmto tvrdením argumentuje tým, že „Vzhľadom na vyššie uvedený právny stav, po 1. januári 2005

„a) prestal existovať štátny administratívnoprávny (správny) orgán – daňový úrad, ktorý by mal kompetenciu vyberať cestnú daň, ako štátnu daň,

b) prestala existovať cestná daň ako štátna daň,

c) prestala   existovať   kompetencia   (právomoc   a   príslušnosť)   štátnych administratívnoprávnych   (správnych)   orgánov   vyrubovať   cestnú   daň   ako   štátnu   daň, vrátane sankcionovania porušenia nezaplatenia takejto štátnej dane.

Uvedené paakty (ničotné akty) daňového úradu neboli rozhodnutiami kompetentných štátnych administratívnoprávnych (správnych) orgánov a preto sa nestali právoplatnými a nie sú vykonateľné – vymáhateľné.

2. Následne   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   svojimi   rozhodnutiami potvrdilo paakty (ničotné akty) daňového úradu, čím potvrdilo ich protiústavnosť a tým aj neprávoplatnosť   a   nevykonateľnosť.   Aký   iný   právny   dôsledok   môžu   mať   obidve rozhodnutia daňového riaditeľstva?“.

Pokiaľ ide o krajský súd a najvyšší súd, tie sa podľa sťažovateľa «jednak odmietli zaoberať tým, že tak Daňový úrad B. ako aj Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky konali v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a jednak zaoberali sa podaniami sťažovateľa len z hľadiska uplatnenia zákona č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Občiansky súdny poriadok“) o správnom súdnictve. Tým v rozpore s princípom náležitého zistenia   skutkového   stavu   kauzy   a   právne   náležitého   jeho   posúdenia   zámerne   alebo v dôsledku odborného zlyhania nevysporiadali sa s ústavným základom kauzy. Veď predsa už   samotné   zistenie   postupu   štátnych   administratívnoprávnych   (správnych)   orgánov   – daňových orgánov Slovenskej republiky bolo a je právnym titulom na vyslovenie nulity tzv. rozhodnutí   bez   ohľadu   na   uplatňovanie   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku o správnom súdnictve.

Naviac,   aby   bolo   možné   aplikovať   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku o správnom   súdnictve,   to   predpokladá,   že   existoval   kompetentný   administratívnoprávny (správny) – daňový orgán a že takýto daňový orgán mohol na základe zákona uplatniť sankciu (hmotnoprávny aspekt) a že tento daňový orgán konal a rozhodol (procesnoprávny aspekt) na základe zákonom upraveného procesného postupu. Teda

1. rozhodnutie, či iný akt musí vydať administratívnoprávny (správny) orgán. V danej kauze už viac ako 10 mesiacov pred vydaním paaktov Daňovým úradom B. takýto administratívnoprávny (správny) orgán neexistoval!!! Právne významná skutočnosť, že daňové orgány zostali a existujú ako štátne administratívnoprávne (správne) orgány s kompetenciami   konať   a   rozhodovať   v   iných   daniach   ako   v   cestnej   dani,   ktorá   bola príjmom štátu – Slovenskej republiky, je iná vec.

Pre cestnú daň, ktorá bola príjmom štátu – Slovenskej republiky (v súčasnosti cestná daň   je   príjmom   vyšších   územných   celkov   –   samosprávnych   krajov)   štátne administratívnoprávne   (správne)   orgány   –   daňové   orgány   zanikli   31.   decembra   2004 pretože k uvedenému dátumu zanikla ich kompetencia. Paakty Daňového úradu B. boli vydané 10. novembra 2005!!!

2. Pre konanie a rozhodovanie administratívnoprávnych (správnych) orgánov, teda pre uplatnenie ich kompetencií musí existovať tak hmotnoprávna ako aj procesnoprávna zákonná úprava; exces medzi zákonnou úpravou (tým čo má byť) a aplikáciou zákonnej úpravy (tým čo v konkrétnom prípade je) administratívnoprávnymi (správnymi) orgánmi umožňuje   aplikovať   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   o   správnom   súdnictve. Pritom   zákonná   úprava   je   materiálna   podmienka   (aj)   pre   uplatňovanie   ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o správnom súdnictve.».

Sťažovateľ napokon poukazuje na to, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu „vyčerpal tak opravné prostriedky ako aj iné právne prostriedky, aby paakty boli v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznané právne relevantným spôsobom za nulitné a právne vzťahy nimi založené aby boli reštituované do zákonného stavu“.

Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„aa)   Daňový   úrad   B.   paaktmi   (ničotnými   aktmi)   z   10.   novembra   2005 č. 602/231/97283/2005/HV a č. 602/231/97290/2005/HV a Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky   rozhodnutiami   z   2.   januára   2006   č. I/222/13872-91409/2005/992205-r a č. I/222/14220-93489/2005/992206-r   porušili   čl. 2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd,

ab)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   z   30.   septembra   2009   sp. zn. 5 Sžf 52/2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listy základných práv a slobôd, základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a preto kauzu vracia na ďalšie konanie;

b) priznal v súlade

ba) s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 1.500,- euro;

bb) s § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov úplnú náhradu trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie jednak sťažovateľa, že rozhodnutiami daňového   úradu   sp. zn.   602/231/97283/2005/HV   a   sp. zn.   602/231/97290/2005/HV z 10. novembra 2005   a   rozhodnutiami   daňového   riaditeľstva   sp. zn.   I/222/13872-91409/2005/992205-r   a   sp. zn.   I/222/14220-93489/2005/992206-r   z   2.   januára   2006   bol porušený čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny, a tiež tvrdenie, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 20   a čl. 46   ústavy   a   čl. 11 a čl. 36   listiny,   ako   aj   právo   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   je   v súlade   s   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v petite   svojej   sťažnosti,   a vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

1. Ústavný súd posudzoval z hľadiska namietaného porušenia označených článkov ústavy   najprv   tú   časť   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   namieta   ich   porušenie označenými rozhodnutiami daňového úradu a daňového riaditeľstva.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   pred   namietaným porušením označených článkov ústavy a listiny vo vzťahu k rozhodnutiam daňového úradu sp. zn.   602/231/97283/2005/HV   a   sp. zn.   602/231/97290/2005/HV   z 10.   novembra   2005 a rozhodnutiam daňového riaditeľstva   sp. zn. I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-93489/2005/992206-r   z 2.   januára   2006 rozhodoval   na   základe   žaloby o preskúmanie   zákonnosti   podanej   sťažovateľom   krajský   súd,   a   to   rozsudkom sp. zn. 2 S 36/2006,   2 S 96/2006   zo   4.   marca   2008,   ktorý   v dôsledku   odvolania   podaného sťažovateľom   preskúmal   najvyšší   súd   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   5 Sžf 52/2008. Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu preskúmať namietané rozhodnutia daňového úradu a daňového riaditeľstva.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej   porušenie   čl. 2   ods. 2 ústavy   a čl. 2 ods. 2   listiny   rozhodnutiami daňového úradu sp. zn. 602/231/97283/2005/HV a sp. zn. 602/231/97290/2005/HV z 10. novembra 2005   a   rozhodnutiami   daňového   riaditeľstva   sp. zn.   I/222/13872-91409/2005/992205-r a sp. zn. I/222/14220-93489/2005/992206-r z 2. januára 2006 pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Ústavný   súd   ďalej   posudzoval   sťažnosť   sťažovateľa   z hľadiska   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ústavy a čl. 11 a čl. 36 listiny a tiež práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti   musel zaoberať aj otázkou, či   sťažnosť bola podaná včas. Podanie sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V tejto   súvislosti   je   zároveň   potrebné   pripomenúť,   že   ustanovenie   o lehote na podanie   sťažnosti   je   ustanovením   kogentným,   to   znamená,   že   ústavný   súd   nemôže zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   alebo   ju   predĺžiť   (pozri   napr.   m. m.   I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Lehota   dvoch   mesiacov   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   § 53   ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca   na   uplatnenie   účinnej   ústavnej   ochrany   sťažovateľom   a zároveň   rešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Sžf 52/2008 z 30. septembra 2009 nadobudol právoplatnosť 2. decembra 2009.

V danej veci bola sťažnosť doručená ústavnému súdu 9. decembra 2010 (na poštovú prepravu podaná 8. decembra 2010), teda s odstupom takmer jedného roka od nadobudnutia právoplatnosti namietaného rozhodnutia.

Keďže   v čase, keď   sa   sťažovateľ   domáhal   ochrany   svojich   základných   práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy sťažnosťou smerujúcou proti napadnutému rozsudku krajského súdu, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Vzhľadom   na   to,   že   nedostatok   právomoci   na   prerokovanie   sťažnosti   a tiež oneskorenosť jej podania sú základnými a neodstrániteľnými prekážkami konania podľa čl. 127   ods. 1   ústavy,   ústavný   súd   nepovažoval   za   dôvodné   v rámci   predbežného prerokovania   sťažnosti   skúmať existenciu   ďalších   možných   dôvodov   brániacich   prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie vyplývajúcich z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. zjavnú neopodstatnenosť).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom, a to pokiaľ ide o jeho návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj požadovanú úhradu trov konania, a ústavný súd už taktiež nepovažoval za potrebné vyzývať   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov   jeho   sťažnosti,   najmä   na   predloženie splnomocnenia   na   zastupovanie   pred   ústavným   súdom   (§ 20   ods. 2   zákona   o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010