znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 473/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. A. Z., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 28 C 7/2010-72 z 24. marca 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 186/2011-97 zo 16. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. A. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013 doručená sťažnosť Mgr. A. Z., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   28   C   7/2010-72   z   24.   marca   2011   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 186/2011-97 zo 16. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom doručeným   okresnému   súdu   14.   januára   2010   domáhal   proti   odporcovi   JUDr.   L.   K., súdnemu   exekútorovi   (ďalej   len   „odporca“), „určenia,   že   odporca   nemal   zákonné oprávnenie   na   vykonanie   exekúcie   a   o   náhradu   škody   s   príslušenstvom“.   Okresný   súd o návrhu sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že ho zamietol a zároveň uložil sťažovateľovi nahradiť trovy konania v sume 234,67 €.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu č. k. 28 C 7/2010-72 z 24. marca 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, okrem výroku o trovách konania účastníkov (v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie, pozn.). Napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu nadobudol právoplatnosť 28. mája 2012.

Dňa 29. mája 2012 podal sťažovateľ podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorý z poverenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky vybavila Krajská prokuratúra v Košiciach prípisom č. k. Kc 122/12-8 z 10. júla 2012, v ktorom konštatovala, že   nie   sú   splnené   podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   a   preto   podnet sťažovateľa   odložila.   Následne   sťažovateľ   podal   opakovaný   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania v predmetnej veci,   ktorý   bol doručený Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) 30. októbra 2012, ktorý vybavil prokurátor generálnej prokuratúry prípisom č. k. VI/2 Pz 1050/12-8 zo 6. decembra 2012 tak, že ho odložil bez prijatia opatrenia.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd napadnutým rozsudkom v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza: „Porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie vidím   v   tom,   že   súd   hrubo   prehliada   nesúlad   konania   súdneho   exekútora...   s   platnou legislatívou a svojim konaním spôsobil porušenie spravodlivosti.

Zjavný nesúlad konania súdneho exekútora... je nesporne v tom, že vykonal exekúciu bez akéhokoľvek zákonného oprávnenia, ako nútený výkon cirkevného rozhodnutia, ktoré Slovenská republika, zastúpená súdnym exekútorom nevykonáva, keďže neexistuje záväzok Slovenskej republiky, aby takéto cirkevné rozhodnutie ne jej území bolo možné vykonať... Zjavný   nesúlad   konania   súdneho   exekútora...   je   navyše   nesporne   v   rozpore so zákonom   č.   233/1995   Z.   z.   Exekučný   poriadok,   keď   prijal   návrh   na   výkon   exekúcie vyprataním nehnuteľnosti od neoprávnenej právnickej osoby Arcibiskupstva Košice, ktorá nie je vlastníčkou vypratávanej nehnuteľnosti...“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné ústavné právo Mgr. A. Z... právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II 28 C/7/2010-72 zo dňa 24. marca 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 11 Co/186/2011-97 zo dňa 16. mája 2012, bolo porušené.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach 11 Co/186/2011-97 zo dňa 16. mája 2012 v celom rozsahu a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.“

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   sťažovateľa „o   pridelenie   advokáta   ústavným súdom“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 28 C 7/2010-72 z 24. marca 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 186/2011-97 zo 16. mája 2012.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 28 C 7/2010-72 z 24. marca 2011

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V   posudzovanom   prípade   mohol   sťažovateľ   podať   proti   napadnutému   rozsudku okresného súdu odvolanie (ktoré aj podal), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa   vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co 186/2011-97 zo 16. mája 2012

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 28. mája 2012, pričom toto jeho tvrdenie zodpovedá aj dokumentácii priloženej k sťažnosti (fotokópia napadnutého rozsudku krajského súdu s vyznačením doložky právoplatnosti, pozn.). Sťažovateľ zároveň tvrdí, že sťažnosť podáva „v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia podľa § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z... kde lehota sa započítava v zmysle § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z... po roku, ktorý § 243g zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok poskytuje pre generálneho prokurátora, ako čas na podanie mimoriadneho dovolania“, t. j. plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od lehoty, ktorú § 243g Občianskeho   súdneho   poriadku   ustanovuje   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov.

S   citovaným názorom   sťažovateľa   na   plynutie   lehoty   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde sa ústavný súd nemôže stotožniť a v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, podľa ktorého podnet na podanie mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (§   243e   až § 243j Občianskeho súdneho poriadku) ani prípadný opakovaný podnet nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné). Podnet na podanie   mimoriadneho   dovolania   teda   nie   je   iným   právnym   prostriedkom,   ktorý   je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie   uvedenej   lehoty   nie   je   totiž   závislé   na   snahe   sťažovateľa   využiť   mimoriadne opravné   prostriedky,   ale   na   naplnení   skutočností   uvedených   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   mimoriadne   opravné   prostriedky, ktoré   navrhovateľ   (sťažovateľ)   nemôže uplatniť osobne,   nemožno považovať za   účinné právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Ustanovenie   §   243e   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku totiž neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému   podnetu.   Je   na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené). Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnym   prokurátorom   Slovenskej republiky   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Vzhľadom na uvedené je pre posúdenie otázky, či bola sťažnosť podaná v lehote ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   rozhodujúci   deň   nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a deň podania sťažnosti ústavnému súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 28. mája 2012, pričom sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu až 1. júla 2013, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013