znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 473/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. G., T., zastúpenej advokátkou JUDr. S. B., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 Co/345/2011 z 20. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. G. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2012 doručená sťažnosť V. G., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. S. B., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co/345/2011 z 20. októbra 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Návrhom na začatie konania z 18. mája 2010, ktorý bol Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) doručený 20. mája 2010 sa Ing. E. G. (ďalej len „navrhovateľ“) domáhal zrušenia vyživovacej povinnosti k sťažovateľke ako svojej plnoletej dcére, a to za obdobie od 6. januára 2010 do budúcna. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 19 C/119/2010 z 26.   júla   2011   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   zrušil   vyživovaciu   povinnosť navrhovateľa vo vzťahu k sťažovateľke [pôvodne určenú (schválenú) uznesením okresného súdu sp. zn. 22 C/31/2008 z 3. decembra 2009] za obdobie od 20. mája 2010 do 31. augusta 2010. Vo zvyšnej časti návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa zamietol.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľky,   ako   aj   navrhovateľa   rozsudkom sp. zn. 4 Co/345/2011 z 20. októbra 2011 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu v časti zmenil a vo zvyšnej časti potvrdil. Krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil vo výroku vo veci samej tak, že vyživovaciu povinnosť navrhovateľa vo vzťahu k sťažovateľke zrušil za obdobie od 6. januára 2010 do 31. augusta 2010. Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu potvrdil.

Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie v časti, v ktorej zmenil rozsudok okresného súdu, takto: „Odvolací súd však nezdieľa právny názor súdu prvého stupňa, že zrušenie vyživovacej povinnosti navrhovateľa k odporkyni sa viaže na deň podania návrhu na súd a nie spätne, kedy nastala zmena pomerov.

Výživné možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 77 ods. 1 Zákona o rodine).

Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno meniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh (§ 78 ods. 1 Zákona o rodine).

Rozsudok odsudzujúci na plnenie v budúcnosti   zročných dávok alebo na plnenie v splátkach možno na návrh zmeniť, ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď došlo k zmene pomerov (§ 163 ods. 1 O. s. p.). Rozsudky o výchove a výžive maloletých detí a   o   priznaní,   obmedzení   alebo   o   pozbavení   rodičovských   práv   a   povinností,   alebo o pozastavení ich výkonu možno zmeniť aj bez návrhu, ak sa zmenia pomery (§ 163 ods. 2 O. s. p.).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   súdne   rozhodnutia   ukladajúce   povinnosť   na   plnenie výživného možno zmeniť len na návrh a len vtedy, ak sa zmenili okolnosti rozhodujúce pre výšku   alebo   ďalšie   trvanie   dávok,   bez   návrhu   môže   byť   rozhodnutie   súdu   o   výživnom zmenené len vtedy, ak ide o výživné pre maloleté deti. I keď je možné súdne rozhodnutie o výživnom zmeniť na plnoleté dieťa len na návrh, neznamená to, že by k zmene pomerov (k zníženiu alebo zrušeniu vyživovacej povinnosti) nemohlo dôjsť od okamihu, kedy nastala zmena pomerov, a teda i za dobu pred podaním návrhu. Naopak, z ust. § 78 ods. 1 Zákona o rodine a § 163 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že k zmene súdneho rozhodnutia o výživnom (zníženie alebo zrušenie vyživovacej povinnosti) je treba pristúpiť, na rozdiel od určenia výživného, ktoré možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania, ak nejde o výživné pre maloleté deti, vždy od okamihu, kedy sa zmenili pomery (okolnosti rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti).“

Sťažovateľka spochybňuje rozsudok krajského súdu na základe tejto argumentácie: „V   prípade,   ak   ide   o   zníženie   alebo   zrušenie   vyživovacej   povinnosti   pri   plnoletých oprávnených osobách, ak súd u takýchto osôb zníži alebo zruší výživné môže tak učiniť len odo dňa podania návrhu a nie spätne.... Sťažovateľka má za to, že pokiaľ plnoleté dieťa, ktoré nie je schopné samé sa živiť, a je teda odkázané na výživu zo strany rodiča, môže žiadať výživné až odo dňa podania návrhu, v zmysle § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine, môže rodič takéhoto plnoletého dieťaťa rovnako žiadať zmenu alebo zrušenie jeho vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu až odo dňa podania návrhu. Právny názor vyslovený v napadnutom rozhodnutí Krajského súdu v Trenčíne, kedy rodič môže žiadať zrušenie vyživovacej povinnosti k plnoletému dieťaťu nie odo dňa podaniu svojho návrhu, ale   spätne,   odo   dňa   zmeny   pomerov,   je   nesprávny,   pričom   sa   jedná   o   arbitrárne rozhodnutie,   ktoré   sa   v   právnom   štáte   považuje   za   neprípustné.   Takéto   rozhodnutie porušuje všetky znaky právnej istoty, ktorá je atribútom právneho štátu.... Krajský súd v Trenčíne zároveň svojím rozhodnutím, ktoré jednoznačne ide nad rámec zákona, vniesol do právneho poriadku zásadnú nerovnováhu v právach a povinnostiach rodičov a detí týkajúcu sa ich vyživovacej povinnosti, ktorú ani zákonodarca neplánoval a samozrejme nechcel vytvoriť.... Pokiaľ plnoleté dieťa, ktoré je v právnom vzťahu vyživovacej povinnosti rodičov k deťom jednoznačne tým slabším členom, nemôže žiadať plnenie vyživovacej povinnosti od rodiča od zmeny pomerov, ale až od podania návrhu na začatie konania na všeobecnom súde, tým skôr rodič, ktorý vzhľadom k svojmu pracovnému zaradeniu a stabilnému príjmu je prirodzene silnejším členom tohto vzťahu, nemôže žiadať zrušenie tejto povinnosti od zmeny pomerov, ale len od podania svojho návrhu na začatie konania na všeobecnom súde. Keďže Krajský súd v Trenčíne navrhovateľovi toto oprávnenie nad rámec zákonnej úpravy priznal, svojvoľne mňa sťažovateľku postavil do zákonom nepredpokladaného nevýhodného postavenia oproti navrhovateľovi - môjmu otcovi. Takéto rozhodnutie je zároveň jasným príkladom nepredvídateľnosti rozhodovania všeobecných súdov,   kedy súd rozhoduje nie podľa zákona, ale nad rámec zákona, podľa svojej vôľe.“

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie namieta, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co/345/2011-88 zo dňa 20. 10. 2011 porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co/345/2011-88 zo dňa 20. 10. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- € (slovom desaťtisíc eur) na účet právnych zástupcov sťažovateľky. IV. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 1.145,69 € do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnych zástupcov.“

Sťažovateľka   sa   zároveň   domáhala,   aby   ústavný   súd   na   základe   ňou   uvedených skutočností nariadil dočasné opatrenie v tomto znení:

„Sťažovateľka   touto   cestou   zároveň   navrhujem,   aby   ústavný   súd   rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť vyššie uvedeného rozsudku Okresného súdu Trenčín   č.   k.   19C/119/2010-69   zo   dňa   26.   07.   2011,   ako   aj   rozsudku   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 4 Co/345/2011-88 zo dňa 20. 10. 2011, nakoľko výkon týchto rozhodnutí by pre   mňa   sťažovateľku   znamenal   väčšiu   ujmu,   než   aká   môže   vzniknúť   iným   osobám pri odložení vykonateľnosti.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   vymedzenia   postavenia   a   kompetencií   všeobecných   súdov   a   ústavného   súdu vyplýva,   že   ústavný   súd   je   oprávnený   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného   práva   alebo   slobody.   Ústavný   súd   teda   nie   je   súdom   vyššej   inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii   právnych   predpisov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. III. ÚS 78/07, IV.   ÚS   27/2010).   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   právnych   predpisov   (m.   m. II. ÚS 193/2010),   ale úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje len na   kontrolu,   či   skutkové zistenia všeobecných súdov majú dostatočný racionálny základ, či interpretácia a aplikácia použitých právnych predpisov je v súlade s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, či právne závery nie sú v extrémnom rozpore so skutkovými zisteniami a či rozhodnutia vydané v konaniach, ktoré im predchádzali, sú riadne odôvodnené. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   by   malo   za následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   preskúmal   sťažnosť,   ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Z už vymedzeného obsahu sťažnosti (článok I tohto uznesenia) vyplýva, že podstatou argumentácie   sťažovateľky   je   nesúhlas   s   právnym   názorom   krajského   súdu,   teda s interpretáciou   príslušných   zákonných   ustanovení   a   s   následnou   aplikáciou   relevantnej právnej normy.

Pri   posudzovaní   prípadných   negatívnych   ústavnoprávnych   dôsledkov   v   danom prípade ide o posúdenie, či výklad § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) v súvislosti s výkladom § 163 ods.   1 zákona č.   99/1963 Zb.   Občiansky   súdny poriadok   v znení neskorších   predpisov (ďalej aj „OSP“) a následnou aplikáciou relevantnej právnej normy zo strany krajského súdu nezakladá neprípustný zásah do sťažovateľkou označených práv. O takomto zásahu by bolo   možné   v   zásade   uvažovať   v   tom   prípade,   ak   by   výklad   príslušných   ustanovení právnych predpisov zjavne a neodôvodnene vybočil zo štandardných interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne zastávané.

Pre   posúdenie   námietky   sťažovateľky,   v   rámci   ktorej   uvádza,   že   krajský   súd rozhodol nad rámec zákona, a teda svojvoľne, je rozhodujúce, či právny názor krajského súdu   o   možnosti   žiadať   zmenu   vyživovacej   povinnosti   (v   podobe   jej   zníženia   alebo zrušenia) od zmeny pomerov, a nie až od podania návrhu (za predpokladu, že návrh na začatie konania z časového hľadiska nasledoval až po zmene pomerov), vyplýva ako jeden z možných interpretačných alternatív zo vzájomného vzťahu § 163 ods. 1 OSP a § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine. Ustanovenia § 163 ods. 1 OSP vymedzujú okamih, od ktorého pri absencii osobitnej právnej úpravy možno zmeniť rozhodnutie súdu v dôsledku zmeny   pomerov.   Výklad §   77   ods.   1   a   §   78   ods.   1   zákona o   rodine   pripúšťa   aj takú interpretačnú alternatívu, že § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine neobsahujú osobitnú úpravu   doby, na ktorú   možno uplatniť zmenu pôvodného rozhodnutia v prípade,   ak sa navrhuje zrušenie, prípadne zníženie vyživovacej povinnosti. Z uvedeného potom vyplýva, že právna úprava, ktorá danú situáciu upravuje, je obsiahnutá v § 163 ods. 1 OSP a bola aj východiskom   krajského   súdu   pre   posúdenie   dôvodnosti   na   čiastočnú   zmenu   rozsudku okresného súdu.

Na   základe   uvedeného   možno   konštatovať,   že   právne   závery   formulované v odôvodnení rozsudku krajského súdu nevybočili z možnej zákonnej konštrukcie, a z tohto pohľadu nemožno dospieť k záveru formulovanému sťažovateľkou, že rozsudok krajského súdu je podľa sťažovateľky „jednoznačne nad rámec zákona“, teda že rozsudok krajského súdu je „arbitrárne rozhodnutie“. Krajský súd pri interpretácii uvedených relevantných ustanovení   príslušných   právnych   predpisov   v   danom   prípade   nevybočil   z rámca,   ktorý upravuje zmeny rozhodnutí všeobecných súdov.

Ako už bolo uvedené, z nezávislého postavenia ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť jedine v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Ústavný   súd vychádzajúc z odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   konštatuje,   že právne   závery   krajského   súdu   nenesú   prvky   nepredvídateľnej   interpretačnej   svojvôle. Výklad príslušných ustanovení zákona o rodine, ako aj príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku nevybočil zo štandardov interpretačných metód, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne zastávané. Právny názor formulovaný krajským súdom tak nepredstavuje ústavne neprípustný výsledok interpretácie § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 zákona o rodine v spojení s § 163 ods. 1 OSP. Ústavný súd ďalej konštatuje, že právne závery uvedené v rozsudku krajského súdu sú racionálne a dostatočne odôvodnené.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   uvedeným   posudzovaním   námietok   sťažovateľky poukazuje   na   závery   svojej   ustálenej   rozhodovacej   činnosti,   podľa   ktorej   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím, postupom, ako aj iným zásahom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Z už   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   na   základe   sťažovateľkou vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých signalizovala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, s prihliadnutím na obsah odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale toto rozhodnutie bolo náležite odôvodnené, na základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu,   je   potrebné   odmietnuť   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch   sťažovateľky   (návrh   na   zrušenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu, vydanie dočasného opatrenia, primeraného finančného zadosťučinenia a priznania náhrady trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012