znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 473/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   6 Sd 90/09-16   z   27.   januára   2010   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So 41/2010 z 22. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2010 doručená sťažnosť Ing. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 6 Sd 90/09-16 z 27. januára 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 1 So 41/2010 z 22. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s posúdením plynutia lehoty na podanie návrhu   na   preskúmanie rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne   –   ústredia   (ďalej   len   „Sociálna poisťovňa“) krajským súdom a najvyšším súdom.

Sociálna   poisťovňa rozhodnutiami z   26.   augusta   2009   č. 430 214 1610 0   priznala sťažovateľovi starobný dôchodok od 14. februára 2003 v sume 4 717 Sk a súčasne ho podľa zákona č. 222/2003 Z. z. o zvýšení dôchodkov v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia od   24. júla 2003 zvýšila na sumu 5 001 Sk mesačne a od 1. januára 2009 podľa   § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom   poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) na sumu 245,90 € mesačne. Rozhodnutia boli sťažovateľovi doručené 19. októbra 2009.

Sťažovateľ podal 19. novembra 2009 (na poštovú prepravu) návrh (opravný prostriedok) na preskúmanie týchto rozhodnutí krajským súdom.

Krajský   súd   uznesením   č. k.   6 Sd 90/09-16   z   27.   januára   2010   návrh (opravný prostriedok) sťažovateľa odmietol ako podaný oneskorene. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým,   že „Lehota   na   podanie   návrhu   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   odporkyne začala navrhovateľovi plynúť dňa 20. 10. 2009 a uplynula dňom 18. 11. 2009 (streda)“.

Proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu podal   sťažovateľ   15.   marca   2010 odvolanie, avšak najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 So 41/2010 z 22. júna 2010 napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil ako vecne správne. Najvyšší súd navyše nevyhovel ani žiadosti sťažovateľa o odpustenie zmeškanej lehoty, „pretože... neboli naplnené podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 58 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého súd odpustí zmeškanie lehoty, ak   ju   účastník   alebo   jeho   zástupca   zmeškal   z   ospravedlniteľného   dôvodu   a   bol   preto vylúčený   z   úkonu,   ktorý   mu   patrí,   pričom   návrh   treba   podať   do   15   dní   po   odpadnutí prekážky a treba s ním spojiť i zmeškaný úkon. Navrhovateľ o odpustenie zmeškanej lehoty požiadal až v odvolaní proti uzneseniu o odmietnutí opravného prostriedku a nie spolu so zmeškaným úkonom, teda so samotným opravným prostriedkom.“.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta,   že   pri   posudzovaní   otázky,   či   bol   jeho   návrh na preskúmanie správneho rozhodnutia súdom podaný včas, krajský súd aj najvyšší súd opomenuli zohľadniť § 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého, ak účastník konania   pred   uplynutím   lehoty   na   podanie   opravného   prostriedku   požiada   o oznámenie podkladov, na základe ktorých ústredie rozhodovalo, začína plynúť nová lehota na podanie opravného   prostriedku   odo   dňa,   keď   sa   tieto   podklady   doručili   účastníkovi   konania. Sťažovateľ   tvrdí,   že   o takéto   podklady   požiadal   a neboli   mu   doručené,   čím   lehota na podanie opravného prostriedku   nemohla uplynúť. Odmietnutie opravného prostriedku ako oneskorene podaného tak má podľa sťažovateľa predstavovať porušenie ním v sťažnosti označených práv.

V sťažnosti   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd „vydal   nález   o   porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 1. 2010 č. k. 6 Sd 90/09, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 6. 2010 č. k. 1 So 41/10 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pred samotným posúdením sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné vymedziť rozsah práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta a možnosť porušenia ktorých má ústavný súd preskúmať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť   petit   (I. ÚS 316/09,   I. ÚS 98/2011,   II. ÚS 103/08,   II. ÚS 154/09,   III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).

V odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že „konaním   Krajského   súdu v Bratislave a jeho rozhodnutím zo dňa 27. 1. 2010, č. k. 6 Sd 90/09 a konaním Najvyššieho súdu   SR   a   jeho   rozhodnutím   zo   dňa   22. 6. 2010,   č. k.   1 So 41/10   bolo   porušené sťažovateľovo ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V petite   sťažnosti   ale   sťažovateľ namietal   porušenie   svojich   základných   práv „v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“.

Ústavný súd vzhľadom na už uvedené preskúmal v danej veci sťažnosť len v rozsahu namietaného   porušenia   tých   práv,   ktorého   vyslovenia   porušenia   sa   sťažovateľ   v petite sťažnosti domáhal (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   práv   napadnutým   uznesením   krajského   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľ   mohol   domáhať   a aj   sa   domáhal   podaním   odvolania   proti   napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Ústavný   súd   z týchto   dôvodov   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorá   smeruje   proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03,   IV. ÚS 252/04).   O arbitrárnosti   (svojvôli)   pri   výklade a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. rozhodnutia   sp. zn.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   každý   sa   môže   domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd vo vzťahu k čl. 46   ods. 1   ústavy   (čl. 36   ods. 1   listiny) a čl. 6   ods. 1 dohovoru   už   uviedol,   že   formuláciou   uvedenou   v čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97). Z uvedeného   dôvodu   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľ   namietal,   že   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   nezohľadnil   § 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého, ak účastník konania pred uplynutím lehoty   na   podanie   opravného   prostriedku   požiada   o   oznámenie   podkladov,   na   ktorých základe ústredie rozhodovalo, začína plynúť nová lehota na podanie opravného prostriedku odo   dňa,   keď   sa   tieto   podklady   doručili   účastníkovi   konania. Sťažovateľ   preto   zastáva názor,   že   najvyšší   súd   mal   posúdiť   ním   podaný   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu Sociálnej poisťovne ako podaný včas.

Podľa sťažovateľa „... je zrejmé, že návrh na začatie konania (opravný prostriedok proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pozn.) mal byť... podaný... v lehote 30 dní odo dňa oznámenia   rozhodnutia...   Ak   však   pred   týmto   termínom   podal   účastník   žiadosť o predloženie   podkladov,   z   ktorých   správny   orgán   pri   rozhodovaní   vychádza,   lehota na podanie   odvolania   neuplynie   skôr,   ako   30   dní   odo   dňa   doručenia   vyžiadaných podkladov.

Sťažovateľ   listom   zo   dňa   22. 9. 2009   adresovaným   odporkyni,   ako   aj   opakovane listom   zo   dňa   1. 11. 2009   adresovaným   generálnemu   riaditeľovi   odporkyne,   žiadal odporkyňu,   aby   mu   boli   doručené   listiny   –   oznámenia   oddelenia   vnútornej   správy Magistrátu... z 11. 2. 2009 a oddelenia ľudských zdrojov Magistrátu... zo dňa 18. 2. 2009. Tieto listiny boli podkladom pre napadnuté rozhodnutie odporkyne, ako to vyplýva z jeho odôvodnenia...

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľovi doposiaľ neuplynula, nakoľko v zmysle § 219 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z. (cit. vyššie) ešte ani nezačala plynúť.

Pre úplnosť treba dodať, že zák. č. 461/2003 Z. z. ani žiadny iný právny predpis neurčuje povinnosť účastníka konania, žiadať o doručenie podkladov podľa § 219 ods. 4 uvedeného zákona až po doručení rozhodnutia, rovnako ako žiadny predpis nezakazuje podať opravný prostriedok pred doručením písomného vyhotovenia rozhodnutia.“.

Ústavný   súd   vyzval 13.   mája   2010 najvyšší   súd   na   vyjadrenie   sa   k sťažnosti. Najvyšší súd vo svojom stanovisku z 15. decembra 2010 uviedol:

„Tým,   že   navrhovateľ   využil   svoje   právo   a   podal   opravný   prostriedok   proti rozhodnutiam   odporkyne   (hoci   ako   tvrdil,   žiadal   odporkyňu   o   zaslanie   podkladov rozhodnutia), musel krajský súd postupovať podľa príslušných ustanovení OSP a vo veci konať. Po zistení, že opravný prostriedok bol podaný oneskorene, postupoval podľa § 250p OSP a odmietol ho a jeho uznesenie následne odvolací súd potvrdil.

Ustanovenie § 219 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. upravuje začiatok plynutia lehoty na podanie opravného prostriedku odlišne od všeobecnej úpravy obsiahnutej v OSP. Podľa tohto   ustanovenia   ak   účastník   konania   pred   uplynutím   lehoty   na   podanie   opravného prostriedku   požiada   o   oznámenie   podkladov,   na   ktorých   základe   ústredie   rozhodovalo, začína   plynúť   nová   lehota   na   podanie   opravného   prostriedku odo   dňa,   keď   sa   tieto podklady doručili účastníkovi konania .

Ak teda navrhovateľ podal opravný prostriedok bez toho, aby vyčkal na zaslanie podkladov rozhodnutia, ktoré ako tvrdil, opakovane od odporkyne vyžadoval, nemohlo dôjsť k aplikácii ustanovenia § 219 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tým, že navrhovateľ podal opravný prostriedok proti správnym rozhodnutiam,   prejavil   svoju   vôľu,   aby   zákonnosť   týchto   rozhodnutí   príslušný   súd preskúmal, a preto sa javí nelogickým jeho argumentácia, v zmysle ktorej vlastne súd nemal jeho opravný prostriedok posudzovať ako opravný prostriedok.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že postup súdu v predmetnej veci bol   v   súlade   so   zákonom,   v   konaní   nedošlo   k   porušeniu   ústavných   práv   navrhovateľa, a preto vo vzťahu k Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky žiada sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.“

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení z 3. januára 2011 k stanovisku najvyššieho súdu okrem iného uvádza:

„Aplikácia ust. § 219 ods. 4 zák. č. 461/2009 Z. z. (správne má byť č. 461/2003 Z. z., pozn.) nie je podmienená podaním odvolania až po obdržaní požadovaných dokladov ani iným   ustanovením   zák.   č. 461/2009   Z. z.,   O. s. p.   alebo   iného   predpisu.   Takáto podmienenosť, resp. viazanosť plynutia a uplynutia lehoty na podanie odvolania v právnom poriadku SR ani nie je bežná (a dovolím si tvrdiť, že ani neexistuje)... V danom prípade jedinou   objektívnou   podmienkou   pre   začatie   plynutia   lehoty   na   odvolanie   podľa   § 219 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z. z. je doručenie požadovaných podkladov. Je teda zrejmé, že skôr, ako budú zo strany odporkyne požadované doklady sťažovateľovi doručené, nemôže mu uplynúť lehota na podanie odvolania a rozhodnutie nemôže nadobudnúť právoplatnosť.“

Ústavný   súd   v konaní   o sťažnosti   v   zásade   nie   je   skutkovým   súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by   malo   nahradiť   dokazovanie   nevykonané   všeobecnými   súdmi   a jeho   vyhodnotenie. Ústavný súd skúma napadnuté uznesenie najvyššieho súdu iba z hľadiska už uvedených kritérií zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti. Bez toho, aby posudzoval právne účinky podaní sťažovateľa urobených počas správneho konania alebo následného konania pred krajským súdom a najvyšším súdom, ústavný súd z príloh a vyžiadaného spisu zistil, že dotknuté podania sťažovateľa, ktoré podľa jeho tvrdenia predstavujú žiadosť o oznámenie podkladov   podľa   § 219   ods. 4   zákona   o sociálnom   poistení,   boli   podané   buď   pred oznámením   rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne   sťažovateľovi   (žiadosť   so   sťažnosťou sťažovateľa   z 22.   septembra   2009),   alebo   až   po   uplynutí   30-dňovej   lehoty   na   podanie opravného prostriedku proti týmto rozhodnutiam Sociálnej poisťovne (opravný prostriedok z 19. novembra 2009).   List   sťažovateľa   z 1. novembra 2009   adresovaný   Sociálnej poisťovni, ktorým sťažovateľ reaguje na vybavenie svojej sťažnosti z 22. septembra 2009 Sociálnou poisťovňou, na rozdiel od tvrdenia sťažovateľa neobsahuje žiadosť o oznámenie podkladov, ale len všeobecnú námietku nezákonnosti uvedených rozhodnutí.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zjavným   účelom   § 219   ods. 4   zákona   o sociálnom poistení   je   poskytnúť   účastníkovi   konania   dostatočné   informácie   na   riadne   podanie a odôvodnenie svojho opravného prostriedku. Ak sa účastník v priebehu správneho konania predtým,   ako   mu   bolo   rozhodnutie   správneho   orgánu   oznámené,   domáha   prístupu k podkladom použitým v tomto správnom konaní, dovoláva sa svojho práva vyjadriť sa k dôkazom. Porušenie tohto   práva   je v zásade dôvodom   podania   opravného   prostriedku v rámci   riadnej   lehoty   na   odvolanie.   Predmetné   ustanovenie   § 219   ods. 4   zákona o sociálnom   poistení   sa   nevzťahuje   na   žiadosti   o sprístupnenie   podkladov,   ktoré   neboli podkladom pre prijaté správne rozhodnutie. Až prijatím rozhodnutia správny orgán ustáli to, ktoré podklady slúžia ako podklad na jeho rozhodnutie, a teda až vtedy vymedzuje rozsah informácií, s ktorými má mať účastník správneho konania možnosť oboznámiť sa v zmysle § 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení na účel prípravy podkladov na podanie opravného prostriedku.

Navyše, § 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení sa zjavne vzťahuje iba na prípady, keď   je   žiadosť   o poskytnutie   podkladov   urobená   pred   uplynutím   lehoty   na podanie opravného prostriedku (pozri m. m. vo vzťahu k predchádzajúcej právnej úprave v § 122 ods. 4   zákona   č. 100/1988   Zb.   o sociálnom   zabezpečení   v znení   neskorších   predpisov aj uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 So 4/2003,   R 30/2005).   Ústavný   súd   nad   rámec uvedeného   dopĺňa,   že písomnosť,   ktorú   adresoval   sťažovateľ   Sociálnej   poisťovni   počas plynutia lehoty na odvolanie (list z 1. novembra 2009, ktorým reagoval na vybavenie svojej sťažnosti   z 22.   septembra   2009   Sociálnou   poisťovňou),   žiadosť   o oznámenie podkladov v zmysle § 219 ods. 4 zákona o sociálnom poistení neobsahuje.

V tomto prípade bolo napadnuté uznesenie najvyššieho súdu odôvodnené poukazom na § 250m   ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   sa   návrh   na   začatie konania   o opravnom   prostriedku   proti   rozhodnutiu   správneho   orgánu   podáva   v   lehote tridsiatich dní od doručenia rozhodnutia, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné. Najvyšší súd ustálil, že „Lehota na podanie opravného prostriedku začala navrhovateľovi plynúť dňa 20. 10. 2009 a posledný deň 30-dňovej lehoty pripadol na 18. 10. 2009 (streda). Navrhovateľ však podal opravný prostriedok na poštovú prepravu až dňa 19. 11. 2009, teda zjavne   oneskorene,   a   preto   krajský   súd   postupoval   správne,   keď   opravný   prostriedok navrhovateľa podľa § 250p OSP odmietol.“.

V zmysle uvedeného je odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu samo osebe   postačujúce   a ústavne   udržateľné.   Nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   či   zjavnej neodôvodnenosti.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu nemožno   skutkové   a   právne   závery   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k dôvodom   sťažnosti považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Keďže ústavný súd sa stotožnil so závermi najvyššieho súdu o oneskorenosti podania opravného prostriedku sťažovateľom, nepovažoval už za potrebné zaoberať sa jeho ďalšími námietkami uplatnenými v jeho sťažnosti.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2011