znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 472/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. A., t. č. vo väzbe, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. K., JUDr. K. a spol., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 a jeho uznesením z 26. apríla 2013, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 34/2013 a jeho uznesením z 29. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2013 doručená sťažnosť E. A., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. K., JUDr. K. a spol., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Košice   I (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 a jeho uznesením z 26. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“),   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 34/2013 a jeho uznesením z 29. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ a ďalší spoluobvinení sú väzobne trestne stíhaní za skutok kvalifikovaný ako trestný   čin   vraždy   podľa   § 219 ods.   1 a 2 písm. c), h) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, pričom vo väzbe sú z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. V predmetnej trestnej veci bola podaná 16. apríla 2013 obžaloba.

Okresný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   konanom   26.   apríla   2013   napadnutým uznesením   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   a   zároveň neprijal   ako   náhradu   väzby   písomný   sľub   a   ani   túto   nenahradil   dohľadom   probačného a mediačného úradníka. Okresný súd taktiež rozhodol o tom, že sťažovateľ sa ponecháva vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   zahlásil   ihneď   po   jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu písomným podaním doručeným   okresnému   súdu   30.   apríla   2013.   Podanie   bolo   doručené   do   podateľne okresného súdu osobne.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 34/2013 z 29. apríla 2013 bola sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu zamietnutá.

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu, ktorý o jeho sťažnosti rozhodol 29. apríla 2013 bez toho, aby mal k dispozícii odôvodnenie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, došlo k neprípustnému zásahu do ním označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku toho, že krajský súd o jeho sťažnosti rozhodol už 29. apríla 2013, mu „nebola poskytnutá reálna možnosť na uplatnenie práva podania sťažnosti“, keďže „sťažnosť bolo v danom prípade možné podať do 23.59 hod. dňa 29. 04. 2013“.

Vo vzťahu k postupu okresného súdu sťažovateľ namieta, že mu do „dnešného dňa nebolo... ani jeho obhajcovi doručené uznesenie Okresného súdu Košice I, zo dňa 26. 04. 2013. Obhajoba obdržala iba zápisnicu z neverejného zasadnutia. Napriek tejto skutočnosti, sťažovateľ zahlásil sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Košice I a túto bezodkladne aj písomne odôvodnil, a to dňa 30. 04. 2013...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol: „Okresný súd Košice I svojim postupom a uznesením sp. zn. 3 T 28/2013 zo dňa 26. 04. 2013 a Krajský súd v Košiciach postupom a uznesením sp. zn. 4 Tos 34/2013 zo dňa 29. 04. 2013 porušili základné právo E. A. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   právo na obhajobu zaručené v čl.   50 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 3 písm. b), c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Uznesenie Okresného súdu Košice I, 3 T 28/2013 zo dňa 26. 04. 2013 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Tos 34/2013 zo dňa 29. 04. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

E. A. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur, ktoré sú Okresný súd Košiciach I a Krajský súd v Košiciach povinní spoločne a nerozdielne mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

E. A. priznáva náhradu trov konania, ktoré sú Okresný súd Košiciach I a Krajský súd v   Košiciach   povinní   spoločne   a   nerozdielne   mu   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať   záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 a jeho uznesením z 26.   apríla   2013,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Tos 34/2013 a jeho uznesením z 29. apríla 2013.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy   obvinený   má   právo,   aby   mu   bol   poskytnutý   čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 a jeho uznesením z 26. apríla 2013, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 34/2013 a jeho uznesením z 29. apríla 2013

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   III.   ÚS   135/04),   ako   aj   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et. al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76) poukazuje na to, že čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru   obsahujú   nielen   základné   hmotné,   ale   aj   procesné   atribúty   práva   na   osobnú slobodu, t. j. vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení, a preto na konanie   a   rozhodovanie   súdu   o   väzbe   sú   aplikovateľné   tieto   špeciálne   ustanovenia   o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenia obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   princípy   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   pri rozhodovaní o väzbe sú súčasťou čl. 17 ústavy (prípadne článku 5 dohovoru), ktorý je v tomto zmysle vo vzťahu špeciality voči ustanoveniam čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sa vzťahujú len na konanie vo veci samej, a teda na rozhodovanie o väzobných veciach nie sú aplikovateľné.

Na tomto základe ústavný súd pri   predbežnom prerokovaní konštatuje, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 a jeho uznesením z 26. apríla 2013 a ani postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 34/2013 a jeho uznesením z 29. apríla 2013 neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 a jeho uznesením z 26. apríla 2013

Napadnutým   uznesením   okresný   súd   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie z väzby   na   slobodu   a   zároveň   neprijal   ako   náhradu   väzby   písomný   sľub   a   ani   túto nenahradil   dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka   a   tiež   rozhodol   o   tom,   že   sa sťažovateľ ponecháva vo väzbe, keďže dôvody väzby naďalej trvajú.

Sťažovateľ vo vzťahu k postupu okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 namieta, že mu (ani jeho obhajcovi) dosiaľ nedoručil písomné vyhotovenie uznesenia   z   26.   apríla   2013.   Zároveň   sťažovateľ   uviedol,   že „Obhajoba   obdržala   iba zápisnicu z neverejného zasadnutia.“.

Súčasťou príloh sťažnosti je aj zápisnica z neverejného zasadnutia okresného súdu konaného 26. apríla 2013. Z tejto zápisnice je zrejmé, že jej súčasťou je aj kompletné znenie vyhláseného napadnutého uznesenia vrátane jeho odôvodnenia. Okresný súd totiž ihneď po vyhlásení   svojho   uznesenia   ho   aj   do   zápisnice   odôvodnil,   pričom   odpis   zápisnice   bol obhajcovi   sťažovateľa   odovzdaný   priamo   na   neverejnom   zasadnutí   26.   apríla   2013. Sťažovateľ   teda   disponoval   kompletným   znením   odôvodnenia   namietaného   uznesenia okresného súdu a na tomto základe mohol uplatniť svoje procesné práva, predovšetkým právo podať proti napadnutému uzneseniu sťažnosť (čo aj urobil).

Za uvedených okolností skutočnosť, že okresný súd nedoručil sťažovateľovi písomné vyhotovenie   svojho   uznesenia   z   26.   apríla   2013,   síce   možno   vyhodnotiť   ako   formálne pochybenie   v   postupe   okresného   súdu,   ale   toto   pochybenie   z   materiálneho   hľadiska nemohlo sťažovateľovi spôsobiť žiadnu ujmu na jeho právach garantovaných čl. 17 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína,   že   vo   svojej   judikatúre   štandardne   uplatňuje   zásadu   priority   materiálneho prístupu   k   ochrane   ústavnosti,   resp.   ochrane   základných   práv   a   slobôd   (pozri   napr. IV. ÚS 99/2010, IV. ÚS 196/2011, PL. ÚS 100/2011, III. ÚS 342/2011 atď.).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že medzi obsahom námietky sťažovateľa proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 28/2013 a obsahom základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 34/2013 a jeho uznesením z 29. apríla 2013

Z   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   sťažnosť sťažovateľa   zahlásenú   ihneď   po   vyhlásení   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu z 26. apríla   2013   do   zápisnice   o   neverejnom   zasadnutí,   zamietol.   Rovnako   z   obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ svoju sťažnosť zahlásenú do zápisnice   26.   apríla   2013   do   času   rozhodovania   krajského   súdu   bližšie   písomne neodôvodnil.

Kľúčová   námietka   sťažovateľa   smerujúca   proti   postupu   krajského súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 34/2013 je založená na tom, že krajský súd rozhodoval o jeho sťažnosti už 29. apríla 2013, teda ani nie tri dni od vyhlásenia sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu o ďalšom trvaní jeho väzby, bez toho, aby poznal sťažnostné námietky   sťažovateľa,   ktoré   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   30.   apríla   2013,   čo spôsobilo,   že   mu „nebola   poskytnutá   reálna   možnosť   na   uplatnenie   práva   podania sťažnosti“.

Uplatňujúc   aj   pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   materiálny   prístup   k   ochrane základných práv a slobôd, sa ústavný súd oboznámil s obsahom písomného odôvodnenia sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktoré bolo okresnému súdu doručené 30. apríla 2013. Z obsahu tohto odôvodnenia vyplýva, že sťažovateľ v ňom namieta tieto skutočnosti:

a) nehodnovernosť   svedka   N.   P.,   ktorá   nebola objektivizovaná žiadnymi ďalšími dôkazmi, a ktorý je tzv. „kajúcnikom“, pričom na túto skutočnosť je nevyhnutné prihliadať pri hodnotení jeho výpovede,

b) absencia dôkazu, ktorý by preukazoval obsah rozhovoru medzi ním a svedkom N. P.,

c) nedôvodnosť jeho trestného stíhania, keďže v konaní nebol produkovaný jediný dôkaz o tom, že skutok, z ktorého je obvinený, spáchal,

d) nepreukázanie obavy z jeho úteku, čo má za následok nedôvodnosť jeho väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Zo zápisnice z neverejného zasadnutia okresného súdu konaného 26. apríla 2013 vyplýva, že sťažovateľ po porade so svojím obhajcom uviedol:

«V prvom rade trvám na svojej žiadosti o prepustenie z väzby podanej v marci 2013. Z dôvodu uvádzam, že podľa ustanovenia súdnej praxe keď je dôvod väzby útekový a po 4 mesiacoch sa nepredloží žiaden iný dôvod by sa mal obvinený z väzby prepustiť. Zároveň uvádzam, že po čase celého vyšetrovania prípadu nebol produkovaný jediný dôkaz o mojej vine ako objednávateľovi z vraždy B. jediné tvrdenie N. P., že som sa mu bál 20. 04. 2011 v L. priznať z mojej účasti na B. vražde. Toto jeho tvrdenie však bolo vyvrátené mojim trestným oznámením na neho, kde sme zistili, že P. 8 dní pred týmto našim rozhovorom začal   spolupracovať   s   úradom   boja   proti   organizovanej   kriminalite   a   je   to   pre   mňa nepochopiteľné   prečo   ma   okamžite   po   tomto   rozhovore   neudal   polícii,   mal   na   to   viac príležitostí,   napr.   aj   o   tri   mesiace   neskôr   keď   priamo   vypovedal   v kauze   B.   a   čo   je zarážajúce ani o rok neskôr v júli 2012 priamo pri výpovedi pre pánom Š., ktorý je vedúci osobitného určenia na generálnej prokuratúre. P. ma ani nespomenul, že sa so mnou o kauze B. vôbec bavil. Prvýkrát jeho priznanie alebo údajné priznanie spomenul až 17. 10. 2012 aj to 4 hodiny po mojom zadržaní. Výhovorky P. z jeho výpovede z 20. 03. 2013, že náš rozhovor z L. bol spojení neskôr pri nejakých ďalších úkonoch je nezmysel, pretože ja svoju výpoveď sa pripravoval takmer 1,5 roka. Na jednej strane opísal podrobne vraždu z pred 12 rokov, na druhej strane si nepamätal náš rozhovor z L. z pred roka. Jeho výpoveď v mojom priznaní slúžila iba na to, aby pracovníci Úboku pri absencii dôkazov proti mojej osobe si urobili akúsi „barvičku“, aby ma vôbec vzali do väzby. Opakujem, som ochotný podrobiť sa výsluchu na detektore lži ako som to povedal pred 6 mesiacmi.»

V   rámci   záverečných   návrhov   obhajca   obvinených   JUDr.   J.   S.   na   neverejnom zasadnutí okresného súdu konanom 26. apríla 2013 uviedol:

«Vážený senát, predsedníčka senátu, tento prípade je samotný výnimočný a myslím si,   že tu netreba hovoriť ani o nejakých výnimočných výnimkách.   Celé trestné stíhanie obidvoch obžalovaných je založené na výpovedi jedného svedka, jedného jediného svedka kajúcneho svedka by som povedal doslova N. P. Musím povedať, že tento svedok bol vo svojom   doterajšom   živote   nespočetne   krát   vypočúvaný   v   iných   trestných   veciach   a   bol niekoľko krát psychologicky vyšetrený a boli urobené niekoľko znalecké posudky v odbore psychológia a psychiatria a s poľutovaním musím konštatovať že ani v jednej veci kde bol vypočúvaný   sa   mu   nikdy   nič   neverilo.   Aj   znalecké   posudky,   ktoré   boli   vykonané   boli jednoznačne negatívne pokiaľ s týka jeho osoby a vieryhodnosti jeho výpovedí. Teraz sa stal zázrak. Tento človek hovorí všetko pravdu a také sú aj závery znaleckého posudku. Možno, že dôvody väzby v čase keď bol prvýkrát vzatí do väzby boli, vzhľadom na počiatočnosť trestného konania aj obhajoba bolo toho názoru, že takéto prípady sa riešia väzobne, ale položme si otázku, čo prinieslo dokazovanie, ktoré bolo vykonané v prípravnom konaní na obdobie viac ako pol roka. Jednoducho nič a spochybnilo dôvodnosť trestného stíhania u oboch obžalovaných. Je konečne na čase, aby sa aj súdy začali zaoberať tzv. kajúcnymi svedkami   spoluobžalovanými   alebo   spolupáchateľmi,   ktorí   za   usvedčujúce   výpovede dostávajú nedôvodné amnestie“ od orgánov v prípravnom konaní tz. od vyšetrovateľa a od prokuratúry, neviem kto takéto práva dal informátorovi. Pretože svedkovia N. P. a ďalší, ktorých nebudem menovať, lebo v tejto veci nevystupujú sú zločinci, ktorí spáchali tak závažnú trestnú činnosť, že nič im nemôže pomôcť len táto spolupráca, ktorej sme svedkami v tejto trestnej veci. Mňa osobne ako advokáta, ako právnika a ako občana tejto republiky strašne mrzí, keď si prečítam obžalobu takú akú podal prokurátor v tejto trestnej veci. Poviem to priamo, v živote som sa nestretol s takouto obžalobou, kde prokurátor zakladá trestnú činnosť na nejakej pravdepodobnosti, to je čosi nehorázne. Presvedčil ma to tom prokurátor, že vôbec nevie ako chodí návšteva vo väzniciach, musím to povedať na plné hrdlo, aby bol každý v obraze ako prebiehali návštevy vo väzniciach keď bola spáchaná vražda B. Obžalovaný E. A. bol vo vyšetrovacej väzbe a okrem iného mal dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b). vo väznici v tom čase vôbec neboli telefóny len sa prekrikoval cez sklá, kde sú diery, bol by som rád a myslím si, že prokurátor to bude vedieť na HP že by len čo i len teoreticky bolo možné, keď obžalovaný cez toto sklo za prítomnosti dvoch príslušníkov za ním ktorí boli tam prítomný z dôvody väzby podľa b mal prekričať na plné hrdlo svojmu bratovi aby zabezpečil obžalobu tak ako je napísaná v obžalobe. Pretože toto je najpravdepodobnejší dôvod podľa obžaloby a iné dôkazy neexistujú. Mám taký dojem, že prokurátor sa nad touto   otázkou ani nezamysleli.   My hovoríme o dôvodnosti trestného stíhania. Na základe jednej výpovedi absolútne nelogickej a nenormálnej by som povedal. Určite berieme túto výpoveď za vieryhodnú a zamyslime nad tým, kde sa mal obž. A. mal priznať P., že mal mať podiel na tejto vražde. Z hľadiska dokazovania je to veľmi závažná a významná okolnosť, ktorú sa nikto nezaoberal mám na mysli prípadné konanie. Vo väznici v L., kde je namontovaná „hláska“, to slovo znamená, že tá miestnosť je odpočúvaná a je tam aj kamera,   nech sa páči,   nech predložia dôkaz,   že existuje nejaký záznam,   nejaký filmový záber alebo ako to nazvať a keď dačo také existuje, súhlasíme s tým všetkým čo tu je napísané. Na záver dôvody väzby vážená predsedkyňa, vážený súd, jediný argument, jediný dôvod   neexistuje,   že   by   títo   dvaja   obžalovaný   A.   a F.   akýmkoľvek   spôsobom   čo   i   len najmenším   náznakom   dali   najavo,   že   chcú   kdesi   ujsť   alebo   sa   skrývať   alebo   nejakým spôsobom zmariť priebeh tohto konania, pretože mali na to dosť času a dosť priestoru. Jednoducho   výnimočnosť   tohto   prípadu   spočíva   v absolútnej   nezákonnosti.   Len   pre ilustráciu   chcem   uviesť,   že   je   akási   móda   v   našom   trestnom   práve   objasňovať   trestnú činnosť na základe výpovede takýchto kajúcnikov. Je to len otázka času, kedy musia naše súdy urobiť totálny poriadok, ja už teraz pani sudkyňa vám nadiktujem štyri rozhodnutia európskeho   súdneho   zboru   v   ktorých   sa   jednoznačne   hovorí,   že   postih   týchto   svedkov spoluobžalovaných, spoluobvinených nesmie byť nevymeraný skutkom, ktorých sa dopustili. Lenže my u nás už nehovoríme o neprimeranosti, lebo mi týmto ľuďom dávame totálnu amnestiu,   oni   nedostanú   nijaké   tresty,   keď   tu   budem   menovať   veci,   ktorých   teraz zastupujeme tu nejde len o P., ktorý sa záchranu od doživotného trestu, tu ide aj o svedka P. T., ktorý spáchal jeden z najzávažnejších trestov, ktorí strieľal na decko a na ženu, a žije a je vonku, ďalší svedok Č., chodí si po slobode, tak isto spáchal najzávažnejšie trestné činy a sa smeje z toho. Robí z toho šou. Odsúdený je jeden a ďalších 5 – 6 vrahov chodia po slobode. Keď tomu niekto hovorí zákonnosť aspoň ja sa od toho totálne dištancujem, lebo toto je hanba. Ešte vám nadiktujem súdne rozhodnutie: Atanasov, verzus Bulharsko z 3. 3. 2009,   č.   20.309/02,   Kornelis   verzus   Holandsko   25.   5.   2004   č.   994/03,   Lorse   verzus Holandsko z 27. 01. 2004 č. 44.484/98 a Verhoem verzus Holandsko z 27. 01. 2004 č. 54.445/00. Rozhodnutie nechám na zvážení súdu.»

Na   citované   vystúpenie   obhajcu   JUDr.   J.   S.   nadviazal   sťažovateľ,   keď   uviedol: «K téme, ktorý hovoril môj obhajca JUDr. S. len dodávam, že hlavný argument, o ktorom sa tento prípad točí je osoba B. Zatiaľ tu nikto nepoukázal na to, že B. už pred svojou smrťou vypovedal na súde v Prešove asi 4 mesiace pred svojim zmiznutím, vypovedal na návrh prokuratúry a poškodenú prokuratúrou a aj nami bol absolútne vylúčený ako svedok tohto prípadu zhodenia Z. z mosta a aj ako podozrivý. Je to totálne nelogické po jeho výpovedi o pol roka z neho len urobili svedka takým naivným spôsobom, že sa pošle dajaký naivný list o jeho účasti na tomto čine. Keďže P. uvádza viackrát, že B. mal byť vybratý ako vhodný svedok k tomu dodávam, že B. bol ten najhorší možný svedok, ktorý by sa mohol objaviť v kauze Z. Zároveň uvádzam, že osoba môjho komplica V. D. v celom tomto konaní nebola vôbec vypočutá, pričom keď vychádzame zo zásady Qui bono v koho prospech by sa patrilo už len zo slušnosti tohto D. vypočuť, pretože tak ako mala „pomôcť“ list B. mne, tak mal pomôcť aj D. Argumenty obžaloby v tomto smere sú absolútne smiešne a nelogické. To je všetko.»

V rámci záverečných návrhov na neverejnom zasadnutí okresného súdu konanom 26. apríla 2013 vystúpil aj ďalší obhajca sťažovateľa JUDr. M. K., ktorý uviedol:

„Vážený senát, v plnom rozsahu trváme na podanej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 28. 03. 2013 a na margo tu už prehlásením vyjadrením chcem veľmi stručne poukázať   na   to,   že   dôvody   väzby   u   môjho   mandanta   reálne   neexistujú.   V   súvislosti s materiálnou   podmienkou   väzby   tj.   S   existenciou   dôvodnej   obavy   z   naplnenia   dôvodu útekovej väzby si dovoľujem uviesť niekoľkých zásadných skutočností. Existenciou dôvodnej obavy vyplývajúcej z konania obvineného sa majú na mysli také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú takúto obavu. V danom prípade pri vzatí do väzby môjho mandanta existovali úradné záznamy, ktoré hovorili o tom, že tento sa nezdržiaval na adrese trvalého bydliska, nemá iné stále bydlisko na území Slovenskej republiky a v poslednom období sa zdržiaval na neznámej adrese v Maďarskej republike. Obhajoba len bezprostredne na to reagovala oznámením, že klient sa zdržiaval sporadicky na adrese... v... a zdržiaval sa tam v byte svojho otca, ktorý bol nadobudnutý kúpou v predchádzajúcom období. Na základe toho sudca   pre   prípravné   konanie   správne   konštatoval,   že   dôvod   útekovej   väzby   reálne neexistoval a prepusti môjho mandanta z vyšetrovacej väzby. Z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva že konkrétne skutočnosti a to zákonné podmienky odôvodňujúce väzby obvineného musia byť preukázané jednak pri vzatí obvineného do väzby, resp. musia pretrvávať aj počas celej väzby. Podľa názoru obhajoby v prípade obvineného E. A. takéto dôvody reálne neexistovali   a   ani   neexistujú.   Z   týchto   dôvodov   preto   žiadam,   aby   bol   prepustený   z vyšetrovacej väzby na slobodu. Ďakujem.“

Na   účely   objektívneho   posúdenia   sťažnosti   si   ústavný   súd   zabezpečil   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 28. marca 2013 a po preskúmaní jej obsahu v   konfrontácii   s   citovanými   vystúpeniami   sťažovateľa   a   jeho   obhajcov   na   neverejnom zasadnutí okresného súdu konanom 26. apríla 2013 a obsahom písomného odôvodnenia sťažnosti sťažovateľa z 30. apríla 2013 smerujúcej proti napadnutému uzneseniu okresného súdu   z   26.   apríla   2013   konštatoval,   že   ich   obsah   je   v   zásade   identický,   t.   j.   obsah argumentácie   sťažovateľa   a   jeho   obhajcov   spochybňujúcej   ďalšie   trvanie   jeho   väzby predloženej v konaní pred okresným súdom a v konaní o jeho sťažnosti pred krajským súdom bol v podstate rovnaký a smeroval k spochybneniu splnenia materiálnych podmienok väzby sťažovateľa.

Z uvedeného vyplýva, že aj keď krajský súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nemal k dispozícii jej písomné odôvodnenie, ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené   až   30.   apríla   2013,   mal   pri   svojom   rozhodovaní k dispozícii všetky argumenty, ktoré v ňom boli (následne) uvedené, keďže súčasťou spisu okresného   súdu   bola   jednak   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu z 28. marca   2013,   ako   aj   zápisnica   z neverejného   zasadnutia   okresného   súdu   konaného 26. apríla 2013, t. j. musel sa vysporiadať so všetkými argumentmi, ktoré boli následne premietnuté   do   písomného   odôvodnenia   jeho sťažnosti   doručenej   30.   apríla 2013.   Toto zistenie   je   pre   ústavný   súd   kľúčové   z   hľadiska   uplatňovania   materiálneho   prístupu k ochrane základných práv a slobôd a posudzovania tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 T 28/2013 z 26. apríla 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„... Na základe vyššie uvedených skutočností, po dôslednom preskúmaní spisového materiálu v predmetnej trestnej veci dospel okresný súd k záveru, že u obvinených E. A. a Š. F. naďalej pretrvávajú dôvody väzby uvedené v § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Obvinení E. A. je naďalej dôvodne podozriví pre trestný čin vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b), § 219 ods. 1, ods. 2 písm. c), h) Tr. zákona a obv. Š. F. v bode 1 obžaloby z trestného činu vraždy podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. zákona a v bode 2 obžaloby z trestného činu   vraždy   podľa   §   219   ods.   1,   ods.   2   písm.   c)   Tr.   zákona,   pričom   táto   dôvodnosť podozrenia   vyplýva   priamo   z   výpovede   chráneného   svedka,   ktorého   výpoveď   bola objektivizovaná   pri   previerkach   jeho   výpovedi   a následných   prehliadkach   pozemkov, obhliadkach miest nálezov telesných pozostatkov ľudských tiel, pričom znaleckým skúmaním odvetvie   kriminalistickej   biológie   a   genetickej   analýzy   sa   preukázalo,   že   predmetné pozostatky patrili nebohým J. B. a I. S. Nepriamo dôvodnosť podozrenia vyplýva z výpovede svedkov M. Č., Z. B., P. T. a J. P. (vo vzťahu k usmrteniu J. B.). O dôvodnosti trestného stíhania   obvineného   Š.   F.   nasvedčujú   najmä   K.   K.   a J.   H.,   nakoľko   vypovedali   o bezprostrednom   stretnutí   menovaného   s I.   S.   v   krátkej   časovej   súvislosti   pred   jeho nezvestnosťou.

V predmetnej trestnej veci sa žiada tiež poukázať na vo veci zabezpečené listinné dôkazy, list adresovaný J. B. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, znalecké posudky (z odvetvia ručného písma, z odvetvia psychológie) a doličný predmet – kovové putá. Podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Podľa § 80 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

b) obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmä že sa nedopustí trestnej činnosti   a   že   splní   povinnosti   a   dodrží   obmedzenia   ktoré   sa   mu   uložia,   a   súd   alebo v prípravnom   konaní   sudca   pre   prípravné   konanie   považuje   sľub   vzhľadom   na   osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a príjme ho, alebo

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípade možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa § 80 ods. 2, tretia veta Tr. poriadku, ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin,   je   daný dôvod väzby   podľa §   71 ods.   2   písm.   a)   – c)   alebo e),   alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa ods. 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu.

Hrozba vysokým trestom zakladá existenciu väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku len vtedy, ak je vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu odôvodnený predpoklad,   že   obvinenému   hrozí   uloženie   trestu   odňatia   slobody   vo   výške   najmenej 8 rokov.

Na oboch obvinených na podklade doposiaľ zhromaždených dôkazov bola podaná obžaloba pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h) Tr. zákona (E. A.), podľa § 219 ods. 1, ods. 2 písm. h), c) Tr. zákona (Š. F.), za ktorý hrozí uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 12–15 rokov, resp. uloženie výnimočného trestu (trest odňatia slobody vo výmere 15-25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie) čo podľa § 11 ods. 3 Tr. zákona, zákona č. 300/2005 Tr. zák. je treba považovať za obzvlášť závažný zločin. Podozrenie zo spáchania (už v súčasnosti žalovaných) skutkov tak ako je to vyššie uvedené pretrváva v nezmenenej podobe a zodpovedá štádiu trestného konania, v ktorom bola na oboch obvinených podaná obžaloba.

Vykonané   dokazovanie   a   na   jeho   základe   prechod   do   fázy   súdneho   konania   po podaní   obžaloby   neznamená   uznanie   viny,   ale   umožnenie   súdu   rozhodnúť   o   nej,   ak podozrenie vedúce ku vzneseniu obvinenia nebolo rozptýlené v prípravnom konaní. Pokiaľ ide o väzobné dôvody u obvinených E. A., Š. F. bola konštatovaná obava z úteku, resp. z vyhýbania sa trestnému konaniu (§ 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.) právoplatným rozhodnutím o ich vzatí do väzby.

Čo   sa   týka   dôvodov   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   a/   Tr.   por.   tieto   ostávajú nezmenené tým, že obom obvineným v prípade uznania viny hrozia vysoké tresty 12 – 15 rokov   alebo   výnimočný   trest   odňatia   slobody,   pričom   u   obvineného   E.   A.   ďalšou skutočnosťou,   ktorá   odôvodňuje   dôvod   útekovej   väzby   je   to,   že   na   adrese   trvalého bydliska...   v...   sa   nezdržiava,   nemá   stále   bydlisko   na   území   Slovenskej   republiky   a   po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, resp. čase predchádzajúcom jeho zadržaniu sa zdržiaval na neznámej adrese v meste N. v Maďarskej republike (č. l. 923 vyšetrovacieho spisu). Pokiaľ uvádzal skutočnosti, že sa nachádza na adrese..., N. táto skutočnosť nebola orgánom činným v trestnom konaní, resp. súdu známa do času jeho vzatia do väzby, resp. ani v čase jeho vzatia do väzby, nakoľko túto skutočnosť neuviedol ani pred sudcom pre prípravné konanie, ale len v rámci odôvodnenia sťažnosti proti uzneseniu 0 Tp 90/2012 zo dňa 19. 10. 2012.

Keďže konanie vstupuje do svojej vyššej fázy po podaní obžaloby s kvalifikáciou zodpovedajúcej   kategóriu   obzvlášť   závažný   zločin,   obava   z   úteku,   resp.   vyhýbania   sa trestnému stíhaniu nemá ako pominúť (naopak v súvislosti s priblížením sa možnému trestu v prípade odsúdenia sa stáva reálnejšou).

Pokiaľ ide o otázku náhrady väzby zákonom ustanovenou a obvineným navrhnutými zárukami tu platí opätovne to isté ako v prípade rozhodovania vo veci 7 Tpo 3/2013 zo dňa 17. 01. 2013. Ustanovenie § 80 ods. 2 Tr. poriadku sa viaže pri stíhaní pre obzvlášť závažný zločin s možnosťou nahradiť väzbu spôsobmi uvedenými v ods. 1 tohto ustanovenia na podmienku   mimoriadnych   okolností   prípadu.   Takéto   okolnosti   v   prejednávanej   veci prítomné nie sú. Nemôžu to byť ani 12 ročný trest, ktorý vykonal v inej trestnej veci a ani výpoveď P., ktorá je motivovaná tým, aby sa vyhol odsúdeniu v iných závažných kauzách, ktoré sa vedú proti jeho osobe na inom súde.

Vzhľadom na osobu obvineného E. A., v minulosti opakovane odsúdený za násilnú trestnú činnosť a s poukazom na plánovanosť, organizovanosť a sofistikovanosť spáchania trestného   činu,   ktorý   sa   kladie   za   vinu,   t.   j.   charakter   trestnej   činnosti   súd   konštatuje neexistenciu výnimočných okolností prípadu. Preto ponúknutým návrhom na náhradu väzby nevyhovel, keďže na to neexistujú zákonné podmienky.“

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„... Konkrétne skutočnosti, o ktoré prvostupňový súd oprel svoje rozhodnutie výstižne a   obsažným   spôsobom   rozviedol   v   napadnutom   uznesení (uznesenie   okresného   súdu z 26. apríla 2013, pozn.).

Krajský súd má taktiež za to, že doteraz vykonané dokazovanie v predmetnej trestnej veci nevyvrátilo podozrenie zo spáchania stíhanej trestnej činnosti obvineným, a teda toto naďalej pretrváva v miere dostatočnej na jeho väzobné stíhanie, pri súčasnej existencii dôvodov útekovej väzby.

...   Za   skutočnosti   preukazujúce   dôvodnosť   obavy,   že   v   prípade   prepustenia   na slobodu by obvinený E. A. mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, a teda zakladajúce dôvod väzby podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona, okresný súd správne   vyhodnotil   tú   skutočnosť,   že   obvinený   E.   A.   na   adrese   trvalého   bydliska   sa nezdržiava, nemá stále bydlisko na území Slovenskej republiky, v čase predchádzajúcom jeho zadržaniu sa zdržiaval na neznámej adrese v meste N. v Maďarskej republike. Navyše, obvinenému   E.   A.   v   prípade   uznania   viny   hrozí   vysoký   trest   12   –   15   rokov,   prípadne výnimočný trest odňatia slobody.“

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že aj po zohľadnení požiadavky rozhodovať o väzobných veciach prednostne a urýchlene sa krajský súd   dopustil   procesného   pochybenia,   keď   rozhodoval   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   skôr,   ako   sťažovateľovi,   resp.   jeho   obhajcom uplynula   lehota   na   predloženie   písomného   odôvodnenia   sťažnosti.   Toto   pochybenie krajského súdu ale v konečnom dôsledku nemohlo mať z materiálneho hľadiska za následok neprípustný   zásah   do   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa,   keďže   v   písomnom odôvodnení tejto sťažnosti nebola obsiahnutá žiadna skutočnosť, ktorá nebola krajskému súdu   známa   z   obsahu   príslušného   spisu   a   ktorá   by   mohla   prípadne   založiť   relevantné dôvody na iné rozhodnutie o jeho sťažnosti, t. j. uvedené procesné pochybenie krajského súdu v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemalo (nenadobudlo) ústavnoprávny rozmer,   resp.   ústavnoprávnu   intenzitu   (porovnaj   k   tomu   napr.   rozhodnutia   vo   veciach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 362/09 a sp. zn. IV. ÚS 62/08).

Z   hľadiska   materiálneho   prístupu   k   ochrane   ústavnosti   je   pre   ústavný   súd rozhodujúce zistenie, že okresný súd a následne krajský súd sa v napadnutých uzneseniach ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom vysporiadali s kľúčovou argumentáciou sťažovateľa smerujúcou k spochybneniu ďalšieho trvania jeho väzby, keďže (ako vyplýva z citovaného) dostatočne popísali i vyhodnotili zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo proti sťažovateľovi začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie založené na konkrétnych okolnostiach, že tento skutok spáchal sťažovateľ, ako aj skutočnosti zakladajúce dôvody na ďalšie trvanie jeho väzby.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013