znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 472/2012-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2013 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti MUDr. M. A., P., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   10   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   č.   k.   6   Co   214/2011-175   z   27.   marca   2012,   za   účasti   Krajského   súdu v Košiciach, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. M. A. na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právom   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 6 Co 214/2011-175 z 27. marca 2012 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 8 C 102/2010-130 zo 16. júna 2011, okrem výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a výroku o náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu k JUDr. N. Č. ako žalobkyni a MUDr. M. A. ako žalovanému v 1. rade, p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 214/2011-175 z 27. marca 2012 vo   výroku,   ktorým   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Považská   Bystrica č. k. 8 C 102/2010-130 zo 16. júna 2011, okrem výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a výroku o náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu k JUDr. N. Č. ako žalobkyni a MUDr. M. A.   ako žalovanému v 1. rade, z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e   p o v i n n ý uhradiť MUDr. M. A. trovy konania v sume   485,28 €   (slovom   štyristoosemdesiatpäť   eur   a dvadsaťosem   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2012 doručená   sťažnosť   MUDr.   M.   A.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Ľ. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 214/2011-175 z 27. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je ako žalovaný v 1. rade účastníkom konania o ochranu   osobnosti   a   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   v   ktorom   si   žalobkyňa   žalobou zo 14. júna 2010 uplatňuje nároky súvisiace s namietaným porušením jej práva na ochranu osobnosti.

Sťažovateľ k doterajšiemu priebehu konania v jeho právnej veci uvádza:«O   žalobe   rozhodol   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   C/102/2010-130   zo   dňa 16. júna   2011   (ďalej   len   „Prvostupňový   rozsudok“)   a   to   tak,   že   žalovaného   v   2.   rade zaviazal   v   lehote   30   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   zabezpečiť,   aby   „vo   vysielaní informačného   kanála   Mesta   P.,   v   rámci   televíznej   programovej   služby   iTV,   bola odvysielaná 3-krát vždy s časovým odstupom 2 dní a vždy vo vysielacom čase medzi 18.00 hod. a 20.00 hod. nasledovná správa: Tvrdenia, ktoré uviedol primátor Mesta P. MUDr. M. A., na zasadnutí mestského zastupiteľstva, ktoré sa konalo dňa 28. 01. 2010, kde uviedol o JUDr. N. Č., že si myslí, že táto ako sudkyňa krajského súdu mala určitú afinitu k Mestu P. pri rozhodovaní v súdnom spore na Krajskom súde..., ktorý sa týkal zmluvy medzi Mestom P. a súkromným médiom, pretože jej pán manžel pôsobil v Meste P. dlhší čas ako prednosta mestského úradu, nie sú pravdivé a týmto došlo k neoprávnenému zásahu do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, za čo sa pôvodca týchto tvrdení MUDr. M. A. týmto JUDr. N. Č. ospravedlňuje.“.   Zároveň   súd   uložil   žalovanému   v   1.   rade   zaplatiť   žalobkyni   náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- EUR a nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 1.241.13,-   EUR.   Náhradu   trov   konania   a   právneho   zastúpenia   súd   žalobkyni   proti žalovanému v 2. rade nepriznal.»

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 102/2010-130 zo 16. júna 2011 rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil okrem výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a výroku o náhrade trov vo vzťahu žalobkyne a sťažovateľa a zároveň v tejto časti zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti formuluje svoje námietky proti právnym záverom vyjadreným v rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uvádza:

«Krajský súd v druhostupňovom rozsudku v potvrdzujúcej časti odkázal na dôvody uvedené Okresným súdom v prvostupňovom rozsudku a tieto dôvody doplnil s ohľadom na odvolanie žalovaného v 1. rade o ďalšiu argumentáciu.... S ohľadom na skutočnosť, že sa Krajský súd nestotožnil v zmysle citovaného ustanovenia s argumentáciou Prvostupňového súdu v celom rozsahu (časť jeho výroku bola odvolacím súdom zrušená), máme za to, že Krajský súd nemohol a nemal v   zmysle   § 219   ods.   2   OSP   odkázať   v Druhostupňovom rozsudku na dôvody uvedené Okresným súdom v Prvostupňovom rozsudku. Odôvodnenie Druhostupňového rozsudku je podľa nášho názoru preto nejednoznačné a nepresvedčivé, čím bolo všetkým účastníkom porušené právo na spravodlivý súdny proces.

Zásadne odmietame právne závery Krajského súdu v potvrdzujúcej časti na str. 11 druhostupňového   rozsudku,   kde   súd   uvádza   „Jeho   výrok   teda   spochybňuje   nestranné a nezávislé   rozhodovanie   žalobkyne   ako   sudkyne...   podáva   negatívny   obraz   o   osobe žalobkyne ako sudkyne, ktorá sa neriadi zásadou nestranného a nezávislého rozhodovania... vedome vyvolal pochybnosti o dôveryhodnosti a profesionálnej cti žalobkyne, ako aj o jej nezávislom   a   nestrannom   rozhodovaní   v súdnom   konaní,   ktoré   sú   podľa   nášho   názoru arbitrárne   a   boli   súdom   vyslovené   až   s   prílišnou   mierou   abstrakcie   a   zovšeobecnenia. Máme za to, že tieto právne závery boli Krajským súdom prijaté bez ohľadu na skutkový stav   veci   zistený   vykonaným   dokazovaním.   Hodnotiaci   úsudok   žalovaného   v   1.   rade smeroval   ku   kritickému   poukázaniu   na   predpokladaný   pomer   konajúcej   sudkyne k prejednávanej veci a jej účastníkom, prostredníctvom jej manželského vzťahu s Ing. J. Č., ktorý sa mal podieľať na vypracovaní zmluvy a jej dodatku, o peňažných nárokoch z ktorých rozhodovala   žalobkyňa.   Sporný   prejav   žalovaného   v 1. rade   v   zásade   obsahuje,   ako uvádzame ďalej, štyri základné výroky, a to (i.) spor súdila na krajskom súde, (ii.) súdila to myslím si, že nie je to nič tajné pani Č., (iii.) myslím si, že (pani Č.) určitú afinitu k mestu mala, (iv.) jej pán manžel, pokiaľ viem, pôsobil tu dlhší čas ako prednosta mestského úradu. Máme za to a v konaní nebol procesné preukázaný opak, že všetky tieto výroky, ktoré boli súčasťou hodnotiaceho úsudku žalovaného v 1. rade sú pravdivé.

V tomto prejave žalovaný v 1. rade poukázal na afinitu - vzťah konajúcej sudkyne k mestu. Pojem „afinita“ pritom nie je neslušným alebo urážlivým slovom a teda sa nemôže jednať   o   hanlivý,   česť   ohrozujúci   výrok,   ktorý   by   mohol   byť   spôsobilý   znížiť   vážnosť žalobkyne, a to ani v kontexte celého vyjadrenia. Žalovaný v 1. rade tak kriticky vyjadril pomer   konajúcej   sudkyne   k   prejednávanej   veci   a   jej   účastníkom,   ktorý   vyvoláva pochybnosti.   Žalovaný   v   1.   rade   mohol   mať   na   základe   vyššie   uvedeného   odôvodnené pochybnosti o možnom konflikte záujmov žalobkyne v prejednávaných veciach, ktorá sa podľa jeho názoru (ako i názoru v konaní vypočutých svedkov) mala dať v predmetnej veci vylúčiť   z rozhodovania.   Zistené skutočnosti podľa nás zakladali oprávnené pochybnosti žalovaného   v   1.   rade   o   nezaujatosti   konajúcej   sudkyne.   Možno   pritom   konštatovať,   že žalovaný v 1.   rade mal právo mať pochybnosti o možnom konflikte záujmov konajúcej sudkyne a mal právo tieto pochybnosti nielen uplatniť v konaní (čo sa aj následne stalo ako vyplýva zo spisu), ale ich aj verejne vysloviť pred poslancami mestského zastupiteľstva a slobodne sa k nim vyjadriť, vzhľadom na ústavnú slobodu prejavu. Podľa nášho právneho názoru   ide   preto   o   prípustnú   kritiku   sudkyne   pri   výkone   jej   profesie.   Krajský   súd v odôvodnení druhostupňového rozsudku na viacerých miestach (cca 4x) označil sporný prejav žalovaného v 1. rade za (i.) nepravdivý a (ii.) bez akéhokoľvek skutkového základu. V kontexte týchto tvrdení je potrebné poukázať, že Krajsky súd rovnako ako aj Okresný súd vôbec neuvádzajú, ktorá časť sporného výroku žalovaného je nepravdivá. Naviac, v danom prípade ide o hodnotiaci úsudok, pri ktorom sa pravdivosť výroku vzhľadom na subjektívny charakter   v   zásade   procesne   nepreukazuje.   Práve   hodnotiaci   úsudok   je   chránený prezumpciou ústavnej konformity, čo všeobecné súdy opomenuli vziať do úvahy. Aj napriek tomu sa na tomto mieste žiada odcitovať sporný výrok žalovaného v 1. rade: „... Nie je to, ako viackrát tu hovorím, nejaký negatívny pohľad na tých sympatických ľudí mladých, ktorí tu tento kanál zabezpečujú, ale bolo to tak, a teda tieto, tento spor bol na krajskom súde, kde zhodou okolnosti, ako som, teda ja nepoznám sudcov, ale súdila to myslím si, že nie je to nič tajné pani Č., ktorá teda tak isto, myslím si, že určitú afinitu k mestu mala, pretože jej pán manžel, pokiaľ viem, pôsobil tu dlhší čas ako prednosta mestského úradu. To len pre doplnenie...“.   Citovaný   prejav   žalovaného   v   1.   rade   v   zásade   obsahuje   štyri   základné výroky:

1. spor súdila na krajskom súde, — je pravda

2. súdila to myslím si, že nie je to nič tajné pani Č., — je pravda

3. myslím si, že (pani Č.) určitú afinitu k mestu mala, — je pravda

4. jej pán manžel, pokiaľ viem, pôsobil tu dlhší čas ako prednosta mestského úradu. — je pravda

Zdôrazňujeme, že ani jeden z výrokov 1-4 nie je nepravdivý, pretože spor bol súdený na Krajskom súde...; súdila ho JUDr. Č.; táto mala „afinitu“ (vzťah) k mestu ako sme uviedli vyššie; manžel žalobkyne pôsobil dlhší čas ako prednosta mestského úradu. Na spornom výroku žalovaného v 1. rade preto nie je nič nepravdivé a preto máme za to, že sporný hodnotiaci úsudok má aj dostatočný a pravdivý skutkový základ.»

V nadväznosti na uvedené podľa sťažovateľa „vzhľadom na pravdivosť jednotlivých výrokov   hodnotiaceho   úsudku   žalovaného   v   1.   rade   vyznieva   absurdne   enunciát všeobecných   súdov,   ktoré   uložili   žalovanému   v   1.   rade   ospravedlniť   sa   žalobkyni   za tvrdenia, ktoré podľa znenia ospravedlnenia vo výroku prvostupňového rozsudku (vo výroku je uvedené množné číslo!) nie sú pravdivé. Konajúce súdy však vôbec nezdôvodňujú, ktoré z týchto tvrdení sú nepravdivé a prečo, a ich nepravdivosť iba konštatujú. Práve naopak, tieto tvrdenia sú pravdivé, majú dostatočný faktický základ, a preto konajúce všeobecné súdy svojimi výrokmi rozhodnutí nútia žalovaného v 1. rade povedať, že je nepravda to, čo pravda   je.   Podľa   nášho   názoru   sú   preto   v   tejto   časti   rozhodnutia   všeobecných   súdov nepreskúmateľné. Zastávame právny názor, že sporný prejav žalovaného v 1. rade obsahuje pravdivé výroky, o čom boli konajúcim súdom predložené dôkazy. Možno preto konštatovať, že všeobecné súdy nútia žalovaného v 1. rade sa ospravedlniť žalobkyni za výroky, ktoré sú pravdivé, a ktoré podľa nášho názoru nepôsobia difamačne a nie sú porušením platných právnych predpisov.

Rovnako   odmietame   aj   záver   všeobecných   súdov,   že   sporný   prejav   žalovaného v 1. rade bol urobený bez akéhokoľvek skutkového základu. Všeobecné súdy bez bližšieho zdôvodnenia   viažu   kontext   vyslovených   pochybností   o   nezaujatosti   konajúcej   sudkyne vo forme   krátkeho   hodnotiaceho   úsudku   žalovaného   v   1.   rade   len   na   funkciu   manžela žalobkyne   ako   prednostu   mestského   úradu.   Žalovaný   v   1.   rade   však   konajúcim   súdom predložil dôkazy, a to svedecké výpovede p. L. a p. K. vo forme zápisníc z pojednávania, ktoré preukazujú, že na vypracovaní spornej zmluvy a jej dodatku, o peňažných nárokoch z ktorých rozhodovala žalobkyňa sa mal podieľať aj jej manžel. Na základe tejto skutočnosti možno preto konštatovať, že sporný výrok žalovaného v 1. rade jednoznačne mal relevantný skutkový základ. Skutkovým základom pre vyslovenie hodnotiaceho úsudku preto nebola len samotná funkcia manžela žalobkyne, ale aj skutočnosť, že sa mal podieľať na vypracovaní zmluvy,   o nárokoch z ktorej   rozhodovala   žalobkyňa   ako sudkyňa.   S   týmto   relevantným argumentom   sa   pritom   všeobecné   súdy   vo svojich   rozhodnutiach   vôbec   nevysporiadali, pričom Krajský súd túto skutočnosť ako aj v odvolaní namietané nezohľadnenie dôkazu výsluchu svedka K. prvostupňovým súdom vyslovene neprípustné odignoroval. Paradoxne naopak,   Krajský   súd   konštatuje,   že   žalovaný   v   1.   rade   nepreukázal   pravdivosť   svojich tvrdení a neuniesol dôkazné bremeno o tom, žeby ním bola zverejnená pravdivá informácia. Otázne teda je, čo mal žalovaný v 1. rade súdu ešte procesné preukazovať, keď zo spisu vyplýva,   že   žalobkyňa   je   sudkyňou;   predmetný   spor   súdila;   jej   manžel   bol   prednostom mestského úradu a podľa svedeckých výpovedí sa mal podieľať na vypracovaní zmluvy, o nárokoch z ktorej rozhodovala žalobkyňa? Máme za to, že rozhodnutie Krajského súdu je preto v tejto časti arbitrárne.“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že „prvostupňový súd na str. 5 rozsudku konštatuje, že žalobkyňa sa z rozhodovania sporu z Koncesnej zmluvy nechala vylúčiť z dôvodu, že jej manžel   Ing. Č.   ako zamestnanec mesta   bol   pracovne zaangažovaný   do   verejnej súťaže, z ktorej koncesná zmluva vzišla a na prvej strane zmluvy bolo uvedené meno jej manžela. O odsek   nižšie   prvostupňový   súd   konštatuje,   že   žalobkyňa   sa   z   rozhodovania   sporu z predmetnej Zmluvy o vysielaní a jej dodatku už vylúčiť nenechala, nakoľko nevedela, či sa vo funkcii prednostu mohol jej manžel podieľať na príprave zmlúv mesta. Uvádzame, že prvostupňový súd vôbec nepostrehol rozpor tvrdení žalobkyne (Krajsky súd túto skutočnosť odignoroval),   ktorá   na   jednej   strane   tvrdí,   že   manžel   bol   zaangažovaný   do   prípravy Koncesnej   zmluvy   a preto   sa   nechala   vylúčiť   z   rozhodovania,   ale   na   strane   druhej v predmetnej kauze o peňažných nárokoch zo Zmluvy o vysielaní a jej dodatku tvrdí, že nevie či sa manžel z titulu funkcie mohol podieľať na príprave zmlúv mesta a preto nebol dôvod na jej vylúčenie. Ani s týmito námietkami uvedenými v odvolaní sa Krajský súd vôbec procesné nevysporiadaval.“.

Podľa sťažovateľa jeho výrok „neobsahuje žiadne nepravdivé výroky a (ii.) má aj dostatočný   skutkový   základ.   Zastávame   názor,   že   takýto   hodnotiaci   úsudok   je   preto prípustný a legitímny. Krajský súd svoje právne závery neopiera výlučne o skutkový stav zistený   z   vykonaného   dokazovania.   Z   vykonaného   svedeckého   dokazovania   vyplýva,   že z vypočutých   svedkov   okrem   dvoch   nik   nepovažoval   predmetný   výrok   za   hanlivý   alebo urážlivý.... Máme za to, že vykonaným dokazovaním bol preukázaný pravý opak a to, že sporný   výrok   nebol   ani   objektívne   spôsobilý   privodiť   žalobkyni   ujmu   na   osobnostných právach.

Prejav žalovaného v 1. rade bol súčasťou informácie poskytnutej primátorom mesta poslancom mestského zastupiteľstva o stave súdnych sporov mesta, a teda ide v širšom zmysle o politický prejav. Poukazujeme, že sporný výrok neodznel v zákulisí, po kútoch, nešlo   o   nejaké   ohováranie,   ale   bol   urobený   pred   poslancami   priamo   na   zasadnutí mestského   zastupiteľstva.   Tento   druh   politického   prejavu   teda   spadá   jednoznačne   pod ochranu čl. 26 ods. 1 Ústavy SR. Zároveň poukazujeme aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 55/2008, podľa ktorého v niektorých prípadoch dokonca musí byť sloboda prejavu uprednostnená, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti.

Máme   za   to,   že   Druhostupňovým   rozsudkom   sa   Krajský   súd   na   prípad   pozeral výlučne z pozície práva na ochranu osobnosti a nezohľadnil relevantné ústavné normy. Všeobecné súdy s ohľadom na stret slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti v danej veci   vôbec   nevzali   do   úvahy   princíp   proporcionality,   ktorého   náležité   posúdenie   je nevyhnutné   pre   spravodlivé   rozhodnutie   vo   veci   pri   strete   týchto   základných   práv. Zastávame právny názor, že Krajský súd právnym názorom, ktorý viedol k rozhodnutiu, nad mieru   zodpovedajúcu   proporcionálne   správnemu   hodnoteniu   dôležitosti   jednotlivých ústavných práv a zákonom chránených práv, ktoré sú v istom konflikte, pripisoval väčší význam právam občana - sudcu, a na druhej strane znižoval význam práva na slobodu prejavu - primátora.   Z tohto hľadiska sú skutkové a právne závery všeobecných súdov zjavne   neodôvodnené   až   arbitrárne,   a   preto   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a ako také majú za následok porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   práva   MUDr.   M.   A.,   na   slobodu   prejavu,   slobodné   prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na ochranu   ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti   a   dobrej   povesti   podľa   čl.   19   ods.   1   Ústavy   SR   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/214/2011-175 zo dňa 27. marca 2012 porušené boli.

2.   Rozsudok Krajského súdu   v   Košiciach sp.   zn.   6   Co/214/2011-175   zo dňa 27. marca 2012 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť MUDr. M. A. trovy konania vo výške 323,50,- EUR vrátane DPH do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 472/2012-34 z 18. septembra 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   krajského   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa   a   predseda   krajského   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda   krajského   súdu   v   prípise   k   sťažnosti   č.   1   SprV/429/2012   doručenom ústavnému súdu 16. júla 2012 (ďalej aj „prvý prípis predsedu krajského súdu“) okrem iného uviedol:

«K jednotlivým výhradám sťažovateľa uvádzame toto:

1. Sťažovateľ namieta, že ak odvolací súd zrušil v časti rozsudok, nemohol (preto) odkázať   na   dôvody   uvedené   prvostupňovým   súdom,   pretože   odôvodnenie   rozsudku odvolacieho súdu je nejednoznačné a nepresvedčivé.

V   potvrdenej   časti   rozsudku   -   ohľadne   jedného   z   uplatnených   nárokov (-   ospravedlnenia   viď   text   vyššie   -)   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s odôvodnením rozhodnutia (prvostupňového súdu ohľadne tohto výroku), a preto použitie ustanovenia § 219 ods. 2 O.   s. p. bolo namieste.   Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa iba v tom výroku, ktorý bol vecne správny a v plnom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia (ohľadne tohto výroku). Podľa nášho názoru ustanovenie § 219 ods. 2 O.   s.   p.   nemožno   vykladať   tak,   že   je   použiteľné   iba   v   prípade,   ak   sa   súd   stotožní   s argumentáciou ohľadne všetkých výrokov rozsudku. Domnievame sa, že takýto výklad by bol v rozpore s účelom zákona.

Naviac, odvolací súd správnosť dôvodov, s ktorými sa stotožnil, podrobne odôvodnil s   prihliadnutím   k   odvolacím   námietkam.   Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   je   takto   aj preskúmateľné.

2. K námietkam sťažovateľa, že závery odvolacieho súdu sú arbitrárne a boli prijaté bez ohľadu na skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním, dovolíme si poznamenať, že závery odvolacieho súdu (ohľadne potvrdenej časti) sú zhodné so závermi súdu prvého stupňa,   vychádzajú   zo   zisteného   skutkového   stavu   súdom   prvého   stupňa.   Odvolací   súd podľa § 213 ods. 1 O. s. p. bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa; nešlo o žiaden z prípadov podľa § 213 ods. 2 - 7 O. s. p.

Vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že   výrok   žalovaného   v   prvom   rade (sťažovateľa) bol nepravdivý (o vzťahu žalobkyne k Mestu P. pri rozhodovaní sporu na Krajskom súde..., týkajúceho sa zmluvy z 06. 04. 2005), lebo otázkou možnej (ne)zaujatosti sa   zaoberal   Najvyšší   súd   SR   a   rozhodol,   že   (žalobkyňa)   nie   je   vylúčená   (viď   dôvody rozsudku na strane 10). Z tohto záveru - o nepravdivosti výroku (sťažovateľa) - vychádzal aj odvolací súd, ktorý v odôvodnení rozsudku aj konštatoval, že akékoľvek iné úvahy v rozpore s týmto rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sú bez právneho významu.

3. Argumentácia sťažovateľa, že výrok žalovaného v prvom rade bol pravdivý a išlo o jeho   hodnotiaci   úsudok,   neobstojí,   lebo   nepravdivosť   výroku   (sťažovateľa)   bola jednoznačne preukázaná (nepravdivosť výroku spočívajúceho v tom, že pri rozhodovaní sporov o peňažné nároky mala - žalobkyňa - vzťah k Mestu P. ako účastníkovi konania) a vonkoncom nemožno hovoriť o prípustnom hodnotiacom úsudku, lebo nie je založený na pravdivých faktoch (o čom sa zmieňuje odvolací súd v dôvodoch rozsudku na strane 11). Máme za to, že subjektívny názor sťažovateľa (v sťažností) nie je podstatný a nemá žiaden faktický základ (lebo asi ťažko možno polemizovať s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR o tejto otázke, ktorý vylúčil existenciu dôvodu zakladajúceho vzťah osobného záujmu sudkyne na výsledku konania v spore). Žalovaným (sťažovateľom) bol prednesený jeden výrok ako celok a nie štyri nezávislé výroky. Tento jeden výrok bol vnímaný v kontexte a nie jednotlivé   jeho   časti;   a   nepravdivá   bola   práve   jeho   podstatná   -   časť   -   hodnotenie (ne)zaujatosti žalobkyne v súdnom konaní, a práve táto podstatná časť bola nepravdivá. Ostatné   časti   výroku,   aj   keď   boli   pravdivé,   mali   iba   „dokresliť“   popísanú   podstatnú informáciu, ku ktorej jeho výrok smeroval, a to, že žalobkyňa (ne)rozhodovala (ne)zaujato. Sám   žalovaný   (sťažovateľ)   výslovne   uviedol,   že   vyjadril   tak   pochybnosti   o   nezaujatosti žalobkyne, a nie iný vzťah žalobkyne k mestu, napr. ako obyvateľky mesta a pod.

4. K pojmu - afinita, že nie je neslušným ani urážlivým slovom. Aj   keď   pripustíme,   že   sťažovateľ   nepoužil   vo   výroku   hanlivé,   či   urážlivé   slová, nepochybne jeho tvrdenie o zaujatosti sudkyne malo difamačnú povahu, pretože podáva negatívny obraz o osobe sudkyne, a to bez faktického základu.

Úvahy   o   možnej   (ne)zaujatosti   žalobkyne   za   situácie,   že o   tejto   otázke   rozhodol Najvyšší   súd   SR,   nie   sú   namieste.   Ak   by   sme   pripustili   argumentáciu   sťažovateľa, nerešpektovali by sme rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Preto, ani ďalšie dokazovanie na otázku, či výrok žalovaného (sťažovateľa) mal faktický podklad, neprichádzal do úvahy.

5.   Výhrady   sťažovateľa,   že   mal   právo   vyjadriť   pochybnosti   o   možnom   konflikte záujmov aj verejne z titulu slobody prejavu neobstoja, lebo nešlo o prípustnú kritiku. Išlo o nepravdivé informácie.

Záruka slobody prejavu sa týka len pravdivých a objektívnych informácií a žalovaný (sťažovateľ) zverejnil nepravdivú informáciu o vzťahu žalobkyne k účastníkom konania. Pravdivosť informácie bola „vyvrátená“ rozhodnutím Najvyššieho súdu SR.

6. K námietkam sťažovateľa (v sťažnosti), že odvolací súd označil prejav žalovaného (sťažovateľa) za nepravdivý, bez akéhokoľvek skutkového základu a neuvádza, ktorá časť sporného výroku je nepravdivá, je nepreskúmateľný,

- že ide o hodnotiaci úsudok, pri ktorom sa pravdivosť nepreukazuje,

- že sporný výrok je pravdivý, preto je absurdné, aby sa mal ospravedlniť (povedať, že niečo, čo je pravda, je nepravda); uvádzame toto:

Odvolací   súd   pri   hodnotení   výroku   ako   nepravdivého   vychádzal   z   vykonaného dokazovania - rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 04. 04. 2011, sp. zn. 4 Ndob 8/2011 (viď dôvody na č. I. 10 rozsudku). Treba poznamenať, že odvolací súd neuviedol, ktorá časť výroku   je   nepravdivá   (viď   bod   3).   Bol   to   jeden   výrok,   ktorý   treba   hodnotiť   v   celom prednesenom kontexte. Poznamenávame, že aj pri hodnotiacom úsudku sa vyžaduje, aby bol založený na faktoch zodpovedajúcich skutočnosti - iba taký je prípustný a požíva ochranu. Výrok sťažovateľa ako celok je nepravdivý - nebola preukázaná existencia vzťahu žalobkyne k účastníkom konania v konkrétnom spore.

7. Výčitky sťažovateľa, že výpovede svedkov L. a K. (pravdepodobne) z iných konaní, ktoré preukazujú, že na vypracovaní zmluvy a peňažných nárokoch, o ktorých rozhodovala žalobkyňa, sa mal podieľať jej manžel a dôkaz o tom, že sporný výrok mal relevantný skutkový   základ   a   odvolací   súd   tieto   dôvody   odignoroval   a konštatoval,   že   žalovaný (sťažovateľ) nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení a jeho rozhodnutie je arbitrárne, sú nepatričné.

Treba zdôrazniť, že svedkovia K. a L. neboli vypočutí v tomto konaní a ani nebol navrhnutý ich výsluch, odvolací súd (preto) nemohol „vychádzať“ z ich výpovedí, a teda ich ani nemohol odignorovať, lebo takéto dôkazy neboli vykonané.

Boli predložené iba zápisnice z pojednávania v inej vecí (o neplatnosť koncesnej zmluvy   o   verejnom   osvetlení),   ktorých   obsahom   sú   výpovede   týchto   svedkov   o   tom,   že manžel žalobkyne sa podieľal na vypracovaní koncesnej zmluvy o verejnom osvetlení; je to úplne iná zmluva, než zmluva z 06. 04. 2005. Dôkaz o participovaní na koncesnej zmluve nie   je   dôkazom   (bez   ďalšieho)   o   participovaní   na   „našej“   zmluve.   Naviac   žalobkyňa nerozhodovala   o   (ne)platností   koncesnej   zmluvy,   a   preto   účasť   jej   manžela   pri   jej uzatváraní je bez právneho významu.

Vynárajú   sa   otázky,   na   aké   okolnosti   mali   by   byť   vypočutí   vyššie   označení svedkovia? Mohli by potvrdiť len účasť manžela žalobkyne pri uzatváraní koncesnej zmluvy, ale táto je irelevantná. Žalobkyňa ako sme už uviedli, nerozhodovala ani o (ne)platnosti zmluvy zo dňa 06. 04. 2005; rozhodovala o peňažných nárokoch z tejto zmluvy, pričom rozhodnutím   o základe   bola   viazaná   a   z   rozhodovania   o   peňažných   nárokoch   nebola vylúčená.

Máme tu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o tom, že funkciu manžela v čase vzniku zmluvy nemožno považovať za dôvod zakladajúci vzťah osobného záujmu sudkyne. Teda „výrok“ sťažovateľa nemal žiaden faktický základ, bol nepravdivý a ťažko tu možno hovoriť o arbitrárnosti, keď tento záver odvolacieho súdu vychádza z vykonaného dokazovania a je aj podrobne odôvodnený.

8. K výhradám sťažovateľa, že odvolací súd sa nevyporiadal s rozpormi v tvrdeniach „žalobkyne“,   ohľadom   účasti   jej   manžela   na   príprave   zmlúv   uvádzame,   že   manžel žalobkyne sa výslovne podieľal na koncesnej zmluve (bol v nej aj uvedený); pokiaľ išlo o ďalšiu zmluvu - o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského infokanála Mesta P., tu sa žalobkyňa nevedela vyjadriť, či sa jej manžel podieľal na príprave (viď dôvody rozsudku okresného súdu na strane 5). Uvedené výpovede nemožno považovať za rozpor.... Zastávame   názor,   že   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   ako   aj   odvolacieho   súdu zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Na záver ešte k námietke o nevyhodnotení svedeckých výpovedí (str. 9 - sťažnosti) poznamenávame, že výpovede svedkov sú relevantné z hľadiska rozhodovania o nároku na nemajetkovú ujmu, ale v tejto časti odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa   na   ďalšie   konanie   a   tak   sa   ani   nezaoberal   hodnotením   dôkazov   ohľadne   tohto nároku. Žiada sa nám dodať, že iba tá skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecných súdov (a osobitne s názorom odvolacieho súdu) nestotožňuje, nemôže viesť k záverom o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.»

Predseda   krajského   súdu   svoje   vyjadrenie   k sťažnosti   doplnil   v   prípise č. 1 SprV/692/2012 doručenom ústavnému súdu 12. októbra 2012 (ďalej aj „druhý prípis predsedu krajského súdu“), v ktorom predovšetkým uviedol:

„Sťažovateľove tvrdenia vo vzťahu k profesionálnym a osobným kvalitám sudkyne (žalobkyne) nemožno považovať za hodnotiace úsudky. Okresný aj krajský súd po vykonaní všetkých   dostupných   dôkazov   dospeli   k záveru,   že   uvedené   tvrdenie   sťažovateľa   boli nepodložené, presnejšie povedané nepravdivé. Predmetné tvrdenia sťažovateľa boli závažné a boli   spôsobilé   zasiahnuť   sudkyňu   pri   výkone   je   právomoci   a zároveň   poškodiť   aj   jej povesť   a česť.   Za   hlavný,   ak   nie   rozhodujúci   význam   pripisujeme   tej   skutočnosti,   že nepravdivé tvrdenia sťažovateľa boli uskutočnené v médiu (aj keď regionálnom) – v rámci televíznej   programovej   služby   (i   TV)   –   vysielanie   informačného   kanála   Mesta   P. (niekoľkokrát po sebe v hlavnom vysielacom čase od 18.00 do 20.00 hod.).

S prihliadnutím na vyššie uvedené a osobitne na naše vyjadrenie z 09. 07. 2012 pod sp.   zn.   1   SprV/429/2012,   navrhuje   vysloviť,   že   ústavné   práva   sťažovateľa   (uvedené v ústavnej sťažnosti) neboli porušené.“

Sťažovateľ   vo   svojom   vyjadrení k prvému   a druhému   prípisu   predsedu   krajského súdu doručenom ústavnému súdu 29. októbra 2012 predovšetkým uviedol:

„Krajský súd svoju obranu v zásade založil na téze, že sporný prejav sťažovateľa nebol hodnotiacim úsudkom, ak mal byť skutkovým tvrdením, a že z tohto tvrdenia vyplýva, že ním sťažovateľ mal tvrdiť, že sudkyňa rozhodovala neobjektívne, zaujato. Teda, že malo ísť   o   tvrdenie o zaujatosti   konajúcej sudkyne,   ktoré malo byť   nepravdivé a malo viesť k neoprávnenému zásahu do občianskej cti žalobkyne. Tieto závery Krajského súdu zásadne odmietame. Zastávame právny názor, že prejav sťažovateľa bol rýdzo jeho hodnotiacim úsudkom   s   pravdivým   faktickým   základom,   naviac   bol   vykonaný   v   rámci   politického prejavu. Sťažovateľ ako primátor mesta v ňom pri podaní správy poslancom mestského zastupiteľstva   o   stave   súdnych   sporov   Mesta   P.   prejavil   svoje   pochybností   o možnom konflikte záujmov konajúcej sudkyne v konkrétnom spore mesta.... Máme za to, že samotná táto   skutočnosť   nemôže   v demokratickej   spoločnosti   nevyvolávať   pochybnosti o transparentnosti,   nestrannosti   a nezávislosti   rozhodovania   súdmi,   a   to   aj   napriek zamietnutiu uplatnenej námietky zaujatosti nadriadeným súdom...“

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení odmieta tiež záver krajského súdu, podľa ktorého malo byť vykonaným dokazovaním preukázané, že výrok sťažovateľa bol nepravdivý, „lebo otázkou možnej (ne)zaujatosti sa zaoberal Najvyšší súd SR a rozhodol, že (žalobkyňa) nie je vylúčená... Zdôrazňujeme, že sťažovateľov výrok bol o vyjadrení pochybností o konflikte záujmov   prostredníctvom   hodnotiaceho   úsudku   o   afinite   -   vzťahu   sudkyne   k mestu. Zastávame názor, že vo výroku sťažovateľa použitý pojem afinita (ako príbuznosť, vzťah), ktorý by mal podľa žalobkyne pôsobiť difamujúco, nie je hanlivý ani urážlivý a preto ani kontext   celého   hodnotiaceho   úsudku   nemôže   spôsobiť   zásah   do   osobnostných   práv žalobkyne. Naopak vystihuje podstatu reálneho vzťahu žalobkyne k mestu...

Sťažovateľ v žiadnom prípade neuviedol, že sudkyňa (žalobkyňa) rozhoduje zaujato, nezákonne alebo neodborne. Preto jeho hodnotiaci úsudok nemohol byť nepravdivý... Je treba uviesť, že len čo sa sťažovateľ dozvedel o príbuzenskom vzťahu sudkyne s Ing. Č. ako bývalým prednostom mestského úradu v súlade so zákonom uplatnil námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni teda žalobkyni. O námietke bolo rozhodnuté nadriadeným súdom a sťažovateľ toto rozhodnutie rešpektuje.... konštatovanie NS SR v rozhodnutí o námietke   sp.   zn.   4   Ndob   8/2011,   že   funkciu   manžela   v čase   vzniku   zmluvy   nemožno považovať   za   dôvod   zakladajúci   vzťah   osobného   záujmu   sudkyne,   v   žiadnom   prípade nemôže potvrdzovať nepravdivosť hodnotiaceho úsudku sťažovateľa.“.

Vo svojom vyjadrení sťažovateľ odmieta tiež záver krajského súdu, podľa ktorého „hlavný, ak nie rozhodujúci význam má mať skutočnosť, že sporný výrok sťažovateľa mal byť uskutočnený v médiu - regionálnej TV v informačnom kanáli mesta“, a v tejto súvislosti uvádza, že „hodnotiaci úsudok sťažovateľa bol uskutočnený nie pre médiá a nie v médiu, ale na zasadnutí mestského zastupiteľstva v rámci jeho politického prejavu o stave súdnych sporov. Toto zasadnutie mestského zastupiteľstva regionálna TV nahrávala a odvysielala... Odvysielanie   a   ani   opakovanie   záznamu   nemohol   sťažovateľ   ako   primátor   žiadnym spôsobom ovplyvniť, zastaviť alebo obmedziť. Vyhotovenie záznamu a jeho odvysielanie resp. posúdenie zákonnosti vysielania je v kompetencii vysielateľa - žalovaného v 2. rade, ktorý by za to v zásade mal niesť zodpovednosť...“.

Súčasťou   vyjadrenia   sťažovateľa   je   aj   úprava   požadovanej   výšky   úhrady   trov konania, ktoré si uplatňuje v konaní pred ústavným súdom v sume 485,24 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   10   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 6 Co 214/2011-175 z 27. marca 2012. Krajský súd týmto rozsudkom potvrdil rozsudok okresného   súdu   č.   k.   8   C   102/2010-130   zo   16.   júna   2011   vo   výroku,   ktorým   bola žalovanému v 2. rade uložená povinnosť „v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zabezpečiť, aby vo vysielaní informačného kanála Mesta P., v rámci televíznej programovej služby iTV, bola odvysielaná 3-krát vždy s časovým odstupom 2 dní a vždy vo vysielacom čase medzi 18.00 hod. a 20.00 hod. nasledovná správa: Tvrdenie, ktoré uviedol primátor Mesta P. MUDr. M. A., na zasadnutí mestského zastupiteľstva, ktoré sa konalo dňa 28. 01. 2010, kde uviedol o JUDr. N. Č., že si myslí, že táto ako sudkyňa krajského súdu mala určitú afinitu k Mestu P. pri rozhodovaní v súdnom spore na Krajskom súde..., ktorý sa týkal   zmluvy   medzi   Mestom   P.   a súkromným   médiom,   pretože   jej   pán   manžel   pôsobil v Meste   P.   dlhší   čas   ako   prednosta   mestského   úradu,   nie   sú   pravdivé   a týmito   došlo k neoprávnenému   zásahu   do   jej   občianskej   cti   a ľudskej   dôstojnosti,   za   čo   sa   pôvodca týchto   tvrdení   MUDr.   M.   A.   týmto   JUDr.   N.   Č.   ospravedlňuje.“,   a   zrušil   rozsudok okresného   súdu   č.   k.   8   C   102/2010-130   zo   16. júna   2011 „vo   výroku   o náhrade nemajetkovej   ujmy   a vo   výroku   o náhrade   trov   prvostupňového   konania   vo   vzťahu žalobkyne a žalovaného v 1. rade“ a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Napadnutým rozsudkom krajský súd zároveň nepriznal sťažovateľovi náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa   čl.   26   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má právo   vyjadrovať svoje   názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo   iným   spôsobom,   ako   aj   slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym a filmovým spoločnostiam.

Sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   napadnutým   výrokom   rozsudku   krajského súdu č. k. 6 Co 214/2011-175 z 27. marca 2012 došlo k neprípustnému zásahu do jeho slobody   prejavu   v spojení   s porušením   princípu   proporcionality,   keďže   krajský   súd „právnym názorom, ktorý viedol k rozhodnutiu, nad mieru zodpovedajúcu proporcionálne správnemu hodnoteniu dôležitosti jednotlivých ústavných práv a zákonom chránených práv, ktoré sú v istom konflikte, pripisoval väčší význam právam občana - sudcu, a na druhej strane znižoval význam práva na slobodu prejavu – primátora“.

II.1   Všeobecné   východiská   pre   rozhodovanie   ústavného   súdu (ku   konfliktu medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti)

Kľúčovou   úlohou   ústavného   súdu   v   tomto   konaní   je   posúdiť,   či   krajský   súd napadnutým   rozsudkom   ústavne   akceptovateľným   a   udržateľným   spôsobom   rozhodol vo veci   sporu   o   ochranu   osobnosti   medzi   sťažovateľom   (žalovaným   v 1.   rade — primátorom mesta P.) a žalobkyňou (sudkyňou Krajského súdu...), u ktorej sťažovateľovým výrokom, ktorý zaznel na zasadnutí Mestského zastupiteľstva mesta P. konanom 28. januára 2010, malo podľa názoru krajského súdu dôjsť k neprípustnému zásahu do jej osobnostných práv vzhľadom na to, že „došlo k zverejneniu nepravdivých informácií o možnej zaujatosti žalobkyne“ (s. 11 napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.).

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v tejto veci ústavný súd musel vyjadriť, je konflikt medzi ústavou a dohovorom garantovanou slobodou prejavu sťažovateľa a právom na ochranu osobnosti žalobkyne, ktoré je taktiež garantované tak ústavou   (najmä   čl.   19),   ako   aj   dohovorom   (čl.   8).   Podstatou   rozhodovania   o   väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom   na   ochranu   cti,   dôstojnosti   či   súkromia   na   jednej   strane   a   slobodou   prejavu a právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre   už   viackrát   zdôraznil,   že   každý   konflikt   vo   vnútri   systému   základných   práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o   ľudských   právach   a   základných   slobodách)   treba   riešiť   prostredníctvom   zásady   ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“),   ktorú ústavný   súd   konštantne   zohľadňuje   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti,   sloboda   prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok   jej   rozvoja   a   sebarealizácie   jednotlivca.   Uplatňuje   sa   nielen   vo   vzťahu k „informáciám“   a „myšlienkam“,   ktoré   sa   prijímajú   priaznivo,   resp.   sa   pokladajú   za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V   niektorých   situáciách   však   musí   sloboda   prejavu   ustúpiť.   Limitujúce   klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru   spoločnosti   („opatrenia   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné“).   Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.

Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy nevynímajúc,   ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   rozhodovaní   sporov   vo   veciach   ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti [porovnaj k   tomu   aj   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009]. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť   všeobecných   súdov   zohľadňovať   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy.

Keďže   sťažovateľovi   bola   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   8   C/102/2010-130 zo 16. júna   2011   uložená   prostredníctvom   žalovaného   v 2.   rade   (M.,   s. r.   o.,   pozn.) povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni za „tvrdenia“, ktoré vyjadril na zasadnutí Mestského zastupiteľstva mesta P. 28. januára 2010, pričom napadnutý rozsudok krajského súdu tento výrok rozsudku okresného súdu potvrdil, je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľa, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obmedzenie   akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa,   t.   j.   ospravedlňuje   ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti žalobkyne, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

II.2 K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľa

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   základné   podmienky   zásahu   do   slobody   prejavu sťažovateľa   boli   v   danom   prípade   splnené,   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobkyne. Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, II. ÚS 340/09, IV. ÚS 107/2010), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

1. Pri   posudzovaní otázky   subjektu   („KTO“),   ktorý   mal v danom   prípade   podľa záverov krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do práva žalobkyne na ochranu osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádza zo stabilizovanej judikatúry ESĽP, v ktorej sa subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňujú do viacerých skupín z hľadiska dôležitosti   ich   prejavov pre výmenu názorov v demokratickej   spoločnosti.   Z   judikatúry ESĽP zjavne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí politikom,   voleným   zástupcom   v širšom   slova   zmysle   a   novinárom,   a   to   zvlášť   pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick proti Rakúsku   z 26. apríla   1995, sťažnosť   č.   1594/90,   alebo rozsudok   ESĽP   Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93).

Sloboda prejavu je dôležitá pre každého a zvlášť pre voleného zástupcu ľudí (ktorým je aj sťažovateľ ako primátor mesta, pozn.), ktorý reprezentuje voličov, poukazuje na to, čo ich   ťaží   a   obhajuje   ich   záujmy   (pozri   napr.   sťažnosť   č.   26958/95,   rozsudok   ESĽP z 27. februára 2011, Jerusalem proti Rakúsku, § 36). Privilegované postavenie politikov pri realizácii slobody prejavu ESĽP zdôrazňuje vo svojej rozhodovacej činnosti už dlhodobo (sťažnosť č. 11798/85, rozsudok ESĽP z 23. apríla 1995, Castells proti Španielsku, § 42), pričom   ústavný   súd   sa   s týmto   prístupom   k ochrane   slobody   prejavu   v plnom   rozsahu stotožňuje.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že v okolnostiach posudzovanej veci bolo povinnosťou krajského súdu zohľadniť privilegované postavenie sťažovateľa pri hodnotení jeho výrokov.

2. Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj kategorizácia   osôb,   ktorých   sa   informácie   uvedené   v médiách   týkajú   a   do   ktorých osobnostnej   sféry   negatívne   zasahujú,   resp.   môžu   zasahovať   („O   KOM“).   Hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov.

Európsky súd pre ľudské práva vníma aj kritiku sudcov v širšom zmysle ako súčasť politickej diskusie (čo zároveň znamená aj rozšírenie miery jej prípustnosti), ale zároveň vo svojej   judikatúre rozlišuje medzi kritikou   jednotlivých sudcov,   kde   je rozsah prípustnej kritiky   menší   (pozri   napr.   už   citované   rozhodnutie   ESĽP   Prager   a Oberschlick   proti Rakúsku, § 37), a kritikou súdov alebo celej justície, kde je rozsah prípustnej kritiky väčší (pozri napríklad sťažnosť č. 11508/85, rozsudok ESĽP z 22. februára 1998 vo veci Barfod proti Dánsku, § 31 a § 33 a § 34).

V danom prípade sa inkriminovaný výrok (prejav) sťažovateľa týkal JUDr. N. Č. (žalobkyne, pozn.) pôsobiacej v čase jeho vyslovenia vo funkcii sudkyne Krajského súdu..., pričom   kritika   obsiahnutá   v   časti   inkriminovaného   prejavu   súvisela   s prejednávaním a rozhodovaním   veci   v konaní   pred   týmto   súdom,   v ktorom   bolo   mesto   P.,   zastúpené sťažovateľom   ako   primátorom   mesta,   účastníkom   konania,   a týkala   sa   vzťahu   (afinity, pozn.)   žalobkyne ako   sudkyne   krajského   súdu   k mestu   P.   vzhľadom   na   skutočnosť,   že manžel žalobkyne „pôsobil dlhší čas ako prednosta mestského úradu“ v P.

Ústavný súd zdôrazňuje, že za vec verejnú treba považovať nielen všetku agendu štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (m. m. IV. ÚS 107/2010, tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp.   zn.   I.   ÚS   453/03).   Legitímnou   témou   verejného   záujmu   je   nepochybne   aj   justícia (II. ÚS 152/08).

V nadväznosti na uvedené bolo teda úlohou krajského súdu vziať pri rozhodovaní o tom, či došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne, do úvahy aj už zdôraznené skutočnosti. Krajský súd v napadnutom rozsudku k tomu predovšetkým uviedol:„Nemožno sa stotožniť ani s odvolacou námietkou žalovaného v 1.   rade,   že jeho výrok bol príspevkom k diskusii o otázke zaujatosti, prípadne nezaujatosti sudcov, a teda išlo   o jeho   vyjadrenie   k veciam   verejným,   ohľadne   ktorých   platí   prezumpcia   dovolenej kritiky, pretože jeho výrok sa týkal výlučne osoby žalobkyne ako sudkyne konkrétneho súdu v spojení   s konkrétnymi   súdnymi   konaniami,   kedy   nemožno   hovoriť   o všeobecnej   kritike rozhodovacej praxe súdov, či všeobecne kritike sudcov a iných súdnych osôb. Táto kritika bola   jednoznačne   zameraná   vo   vzťahu   k osobe   žalobkyne   ako   sudkyne   prejednávajúcej konkrétne   veci,   bola   bez   akéhokoľvek   skutkového   základu,   a teda   tento   jeho   prednes žiadnym   spôsobom   nemohol   prispieť   k diskusii   o stave   súdnictva   a jeho   konkrétnych problémoch, vrátane možných problémov vzťahov sudcov k prejednávaným veciam. Tento záver nakoniec vyplýva aj z vyjadrenia samotného žalovaného v 1. rade, ktorý predniesol tento výrok z dôvodu, že mal pochybnosti o zaujatosti sudkyne vzhľadom na skutočnosť, že jej manžel v čase uzatvorenia vyššie uvedenej zmluvy bol prednostom Mestského úradu v P. a z vykonaného dokazovania nevyplynulo, žeby tento prejav bol politicky motivovaný.“

Vo vzťahu k citovanému ústavný súd poznamenáva, že aj keď treba brať do úvahy, že miera prípustnosti kritiky sudcu je menšia ako miera prípustnosti kritiky súdov, prípadne celej justície, nemožno obchádzať fakt, že aj vyjadrenia týkajúce sa osoby sudcu môžu byť súčasťou   politickej   diskusie,   a   to   predovšetkým   s   prihliadnutím   na   subjekt,   ktorý inkriminovaný   výrok   predniesol   [v   posudzovanom   prípade   sťažovateľ   ako   politik — primátor mesta, t. j. volený zástupca obyvateľov mesta (pozri bod 1)], ako aj na to, čoho bol inkriminovaný   prejav   súčasťou   v širšom   kontexte   [v   posudzovanom   prípade   politickej diskusie o veciach verejného záujmu na zasadnutí mestského zastupiteľstva (pozri ďalej bod 3)].

3. Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa (teda na to, „ČO“ bolo obsahom inkriminovaného prejavu), ktorý mal spôsobiť neprípustný zásah do osobnostných práv   žalobkyne.   Inkriminovaná   časť   prejavu   vysloveného   sťažovateľom   na   zasadnutí Mestského zastupiteľstva mesta P. 28. januára 2010 a odvysielaného opakovane v rámci prevádzky spravodajského informačného kanála mesta P. a televíznej programovej služby TV M. v čase od 30. januára 2010 do 25. marca 2010 znie: „Nie je to, ako viackrát tu hovorím, nejaký negatívny pohľad na tých sympatických ľudí mladých, ktorí tu tento kanál zabezpečujú, ale bolo to tak, a teda tieto, tento spor, bol na krajskom súde, kde zhodou okolností, ako som, teda ja nepoznám sudcov, ale súdila to myslím si, že nie je to nič tajné, pani Č., ktorá teda tak isto, myslím si, že určitú afinitu k mestu mala, pretože jej pán manžel, pokiaľ   viem, pôsobil   tu   dlhší   čas   ako   prednosta   mestského   úradu.   To   len   pre doplnenie.“

Pre vytvorenie uceleného obrazu o tom, čo bolo obsahom prejavu sťažovateľa, je nevyhnutné uviesť, že inkriminovaná časť prejavu bola súčasťou vystúpenia sťažovateľa „v reakcii na predchádzajúce vystúpenia niektorých poslancov... týkajúce sa poslaneckého návrhu o informovanosti poslancov mestského zastupiteľstva o stave súdnych sporov, na ktorých je mesto zúčastnené a z ktorých by pre mesto mohla vyplývať platobná povinnosť a v súvislosti s tým aj hrozba prípadnej exekúcie“ (citované zo žaloby o ochranu osobnosti žalobkyne doručenej okresnému súdu 15. júna 2010, pozn.).

Z citovaného vyplýva, že inkriminovaná časť prejavu bola obsahom komplexného vystúpenia   sťažovateľa   v rámci   zasadnutia   Mestského   zastupiteľstva   mesta   P.,   ktorého hlavnou úlohou bolo poskytnúť informácie o stave súdnych konaní, ktorých účastníkom je mesto   P.,   čo   možno   bez   akýchkoľvek   pochýb   považovať   za   vec   dôležitého   verejného záujmu. Podľa judikatúry ESĽP je len málo priestoru na uplatnenie obmedzení vo vzťahu k realizácii slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru v súvislosti s politickým prejavom alebo výrokmi týkajúcimi sa otázok verejného záujmu (pozri Sürek proti Turecku, sťažnosť č. 26682/95, § 61).

Z odôvodnenia napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   v spojení   s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa (ako aj príslušnej časti jeho výroku; „Tvrdenia, ktoré uviedol primátor..., že si myslí, že táto ako sudkyňa krajského súdu mala určitú afinitu k Mestu P. pri   rozhodovaní   v súdnom   spore...   nie   sú   pravdivé...“)   možno   vyvodiť,   že   v rámci inkriminovanej časti prejavu malo na osobu žalobkyne difamujúco pôsobiť najmä slovo „afinita“.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ide   o slovo,   ktoré   je viacvýznamové,   pričom   v reprezentatívnych   jazykovedných   dielach   nie je jeho význam prezentovaný v difamujúcej podobe. Ústavný súd v tejto súvislosti ilustratívne poukazuje napr.   na   publikáciu   „Slovník   cudzích   slov   (akademický).   Druhé,   doplnené   a   upravené slovenské vydanie. Bratislava: SPN, 2005“, v ktorom sa pod slovom afinita rozumie „kniž. a   odb.   určitý   stupeň   príbuznosti,   vzájomného   vzťahu,   pomeru,   príbuznosť;   1.   práv. manželstvom vzniknutá spriaznenosť s pokrvnými príbuznými manžela 2. ekol. spoločný výskyt dvoch al. viacerých druhov živočíchov...“. Porovnateľne v publikácii „Synonymický slovník slovenčiny. Tretie, nezmenené vydanie. Bratislava: Veda, 2004“ sa pod afinitou rozumie „príbuznosť... 1. blízkosť pôvodom, obsahom, znakmi • odb. afinita: príbuznosť, afinita jazykov,   2.   p.   príbuzenstvo“. V publikácii „Slovník slovenského jazyka“ (hlavný redaktor dr. Štefan Peciar, CSc. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1959 – 1968) sa slovo afinita prezentuje ako „1. odb. príbuznosť a. dvoch jazykov; 2. práv. druh príbuzenstva,   švagrovstvo;   3.   chem.   zlučivosť   prvkov;   4.   geom.   druh   príbuznosti   dvoch rovinných al. priestorových útvarov...“.

Vychádzajúc z uvedeného možno aj pri zohľadnení viacvýznamového chápania slova „afinita“   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   jeho   difamujúce   pôsobenie   na žalobkyňu úspešne spochybniť vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa – sudkyňa Krajského súdu... a prednosta Mestského úradu v P. boli v príbuzenskom vzťahu (manžel žalobkyne, pozn.).

V súvislosti so skutočnosťou, že terčom kritiky inkriminovaného výroku sťažovateľa bola sudkyňa Krajského súdu... v súvislosti s výkonom jej sudcovskej funkcie, ústavný súd poukazuje   tiež   na   skutočnosť,   že   podľa   judikatúry   ESĽP   kritika   zasahujúca   do profesionálnej sféry, ako to je aj v posudzovanom prípade, požíva vo všeobecnosti väčšiu ochranu než kritika zasahujúca do súkromnej sféry (napr. sťažnosť č. 19997/02, rozsudok ESĽP, rozsudok z 15. februára 2007, Boldea proti Rakúsku, § 56, in fine).

4.   Dôležitým   kritériom   pri   posudzovaní   zásahu   do   slobody   prejavu   je   aj   miesto zaznenia či uverejnenia sporných výrokov (t. j. otázka „KDE“ bol inkriminovaný výrok vyslovený, príp. odvysielaný). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Inkriminovaný prejav bol vyslovený sťažovateľom   na   zasadnutí   Mestského   zastupiteľstva   mesta   P.   28.   januára   2010 a odvysielaný opakovane v rámci prevádzky spravodajského informačného kanála mesta P. a televíznej programovej služby TV M. v čase od 30. januára 2010 do 25. marca 2010, teda v regionálnej televízii.

Krajský súd k tomuto v napadnutom rozsudku uviedol:

„Keďže slovný prejav žalovaného v 1. rade naznačoval, že žalobkyňa ako sudkyňa by mohla   konať   zaujato,   a tento   záver   bol   prezentovaný   osobám   prítomným   na   zasadnutí mestského zastupiteľstva, ako aj divákom (príjemcom) informačného kanála, vysielajúceho na   území   mesta   P.   cca   v 8000   domácnostiach,   a to   opakovane   v priebehu   doby   3-och mesiacov   a bol   založený   na   nepravdivých   údajoch,   nepochybne   ide   o zásah   objektívne spôsobilý privodiť žalobkyni ujmu na jej osobnostných právach, najmä, pokiaľ ide o jej profesionálnu česť a dobrú povesť sudkyne s dlhoročnou praxou.“

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   s prihliadnutím   na   judikatúru   ESĽP   považuje   za potrebné zdôrazniť, že hoci potenciálne najnebezpečnejšia môže byť kritika uskutočnená v médiách, je nevyhnutné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu zobrať do úvahy v tomto smere aj ďalšie závažné skutočnosti, predovšetkým to, koho sa kritika dotýka, kto kritizuje a čo je kritizované, a v neposlednom rade aj regionálny charakter média, v ktorom k publikovaniu   inkriminovaného   výroku   došlo   (Karhuvaara   a Iltalehti   proti   Fínsku, rozsudok   zo   16.   novembra   2004,   sťažnosť   č.   53678/00,   §   47).   Navyše,   v okolnostiach posudzovanej   veci   treba   vziať   do   úvahy   aj   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nemohol   priamo ovplyvniť odvysielanie inkriminovaného prejavu v regionálnej televízii (na túto skutočnosť poukazuje aj sťažovateľ vo svojej replike k vyjadreniu predsedu krajského súdu; pozri časť I tohto nálezu, pozn.)

5. Vo vzťahu ku kritériu „KEDY“ bol inkriminovaný výrok sťažovateľom vyslovený, ústavný súd zistil, že sťažovateľ vyslovil inkriminovaný výrok 28. januára 2010 potom, ako získal ako zástupca účastníka súdneho konania (mesta P.) vedeného Krajským súdom... informácie   o zákonnej   sudkyni — žalobkyni,   ktorá   danú   vec   prejednáva.   V   súvislosti s týmto   zistením   ústavný   súd   zastáva   názor,   v zmysle   ktorého   vyznieva   v prospech sťažovateľa   realizujúceho   svoje   právo   na   slobodu   prejavu   skutočnosť,   že   k vysloveniu inkriminovaného výroku došlo v krátkom čase od získania uvedených informácií, ako aj skutočnosť, že uverejnená kritika bola vecne previazaná s obsahovým zameraním celého zasadnutia mestského zastupiteľstva mesta P. (pozri bod 3).

5. Pri   posudzovaní kritéria „AKO“ boli informácie o žalobkyni v inkriminovanej časti prejavu sťažovateľa podané, ústavný súd opätovne poukazuje na judikatúru ESĽP, v rámci ktorej sa pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich   úsudkov   nepripúšťa   dôkazy   (Lingens   c.   Rakúsko,   už   citovaný   rozsudok; obdobne Feldek   c.   Slovenská   republika,   rozsudok   z   12.   júla 2001).   Aj   keď   hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného   faktického   základu   (sťažnosť   č.   26958/95,   rozsudok   z 27. februára   2001 vo veci Jerusalem proti Rakúsku). Vo všeobecnosti platí, že čím závažnejšie je obvinenie kritizovanej   osoby,   tým   pevnejší   skutkový   základ   musí   toto   obvinenie   mať   (sťažnosť č. 49107/99, Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku, rozsudok zo 17. decembra 2004, § 76). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia   faktov   (skutkových   tvrdení),   ktoré   sa   môžu   ukázať neskôr   ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých premetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, konštantne uplatňuje vo svojej judikatúre aj   ústavný   súd   (napr.   II.   ÚS   152/08,   II.   ÚS   326/09,   II.   ÚS   340/09,   IV.   ÚS   362/09, IV. ÚS 302/2010), a preto ho považuje za potrebné uplatniť aj vo veci sťažovateľa.

Klasifikácia   prejavu   ako   faktu   alebo   hodnotiaceho   úsudku   je   vecou   posúdenia príslušných   orgánov,   predovšetkým   všeobecných   súdov   (Prager   and   Oberschlick,   už citovaný rozsudok, § 36). Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„V   prejednávanej   veci   súd   prvého   stupňa   na   základe   výsledkov   vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že výrokom žalovaného v 1. rade, prednesom na zasadnutí   mestského   zastupiteľstva   dňa   28.   1.   2010,   žalovaný   v 1.   rade   neoprávnene zasiahol do chránených osobnostných práv žalobkyne, lebo jeho výrok o tom, že žalobkyňa ako sudkyňa krajského súdu mala určitú afinitu k mestu P. a žalovaným v 2. rade, pretože jej manžel pôsobil v meste P. dlhší čas ako prednosta mestského úradu, je nepravdivý a bez akéhokoľvek   relevantného   skutkového   základu,   opodstatňujúceho   záver   o zaujatosti žalobkyne ako sudkyne rozhodujúcej v konkrétnych súdnych sporoch.

Tak,   ako   správne   konštatoval   súd   prvého   stupňa,   za   týchto   okolností   výrok žalovaného v 1. rade prekročil medze dovolenej kritiky a nemožno sa preto prikloniť k jeho obrane, že išlo o hodnotiaci úsudok, a ospravedlňovať ho slobodou prejavu.

Otázkou   možnej   zaujatosti   žalobkyne   v súvislosti   s rozhodovaním   o peňažných nárokoch z vyššie uvedenej zmluvy sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení č. k. 4 Ndob 8/2011 zo dňa 4. 4. 2011 rozhodol, že žalobkyňa nie je vylúčená z prejednávania   a rozhodovania   v týchto   veciach,   lebo   funkcia   manžela   v čase   vzniku zmluvy   nemožno   považovať   za   dôvod   zakladajúci   vzťah   osobného   záujmu   sudkyne   na výsledku   konania   v spore,   týkajúcom   sa   peňažných   nárokov   vyplývajúcich   zo   zmluvy, o ktorej   platnosti   už   rozhodoval   iný   senát   odvolacieho   súdu   bez   účasti   žalobkyne   ako sudkyne tak, ako bolo vyššie uvádzané....

V kontexte predneseného výroku nemožno usúdiť, že týmto výrokom bol mienený iba vzťah žalobkyne a mesta P. ako obyvateľky mesta a manželky bývalého prednostu... Sám žalovaný v 1. rade totiž uviedol, že vyjadril pochybnosti o nezaujatosti žalobkyne v súdnych sporoch a že žalobkyňa sa mala nechať vylúčiť. Jeho výrok teda spochybňuje nestranné a nezávislé rozhodovanie žalobkyne ako sudkyne napriek tomu, že rozhodnutím Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   nebola   zo   súdnych   konaní   vylúčená,   a preto   tento   výrok   je objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, znížiť jej česť, vážnosť a dôstojnosť. Tento výrok bol teda prednesený bez akékoľvek faktického základu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že o nevylúčení žalobkyne z prejednávania konkrétneho sporu bolo rozhodnuté až následne po prednesení výroku žalovaným v 1.   rade. Žalovaný v 1. rade pravdivosť svojich tvrdení nepreukázal a v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno... Nemožno sa stotožniť ani s námietkou žalovaného v 1. rade, že toto jeho tvrdenie nemalo   difamačnú   povahu,   pretože   v celom   kontexte   podáva   negatívny   obraz   o osobe žalobkyne ako sudkyne, ktorá sa neriadi zásadou nestranného a nezávislého rozhodovania, a teda   takéto   tvrdenie   bolo   bezpochyby   objektívne   spôsobilé   privodiť   jej   ujmu   na   jej osobnostných   právach,   najmä   na   jej   profesionálnej   a osobnej   cti   a dobrej   povesti. Prípustným   hodnotiacim   úsudkom   je   len   taký   úsudok,   ktorý   je   založený   na   faktoch zodpovedajúcich skutočnosti, a teda pravdivých faktoch...

Svojim prednesom žalovaný v 1. rade vedome vyvolal pochybnosti o dôveryhodnosti a profesionálnej cti žalobkyne, ako aj o jej nezávislom a nestrannom rozhodovaní v súdnom konaní, preto za týchto okolností nemožno uprednostniť slobodu prejavu, keďže ani sloboda prejavu   zaručená   Ústavnou   Slovenskej   republiky   v čl.   26   ods.   1   nesmie   neoprávnene zasahovať od cti a dobrého mena fyzických a právnických osôb. Záruka slobody prejavu a práva na informácie sa týka len pravdivých a objektívnych informácií a v danom prípade žalovaný v 1. rade neuniesol dôkazné bremeno o tom, žeby ním bola zverejnená pravdivá informácia,   čo   by   vylúčilo   neoprávnenosť   zásahu.   Za   týchto   okolností   nemožno uprednostniť   právo   žalovaného   v 1.   rade   na   zverejňovanie   informácií   pred   právom žalobkyne na ochranu jej osobnosti.“

Z citovaného vyplýva, že podľa názoru krajského súdu ako súdu odvolacieho bol inkriminovaný prejav týkajúci sa žalobkyne uverejnený formou faktov „opodstatňujúcich záver o zaujatosti žalobkyne ako sudkyne“ (s. 10 napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.),   ktoré   boli   zároveň   krajským   súdom   vyhodnotené   ako „nepravdivé“ (s.   10 napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   pozn.),   a to   predovšetkým   s prihliadnutím   na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ndob 8/2011 zo 4. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho   súdu“),   ktorým   tento   žalobkyňu   z   prejednávania   a   rozhodovania   vo   veci uplatnenia   peňažných   nárokov   zo   zmluvy   o   zriadení   a   zabezpečovaní   prevádzky spravodajského informačného kanála mesta P. č. 89/05-OKP zo 6. apríla 2005 (ďalej len „zmluva   o zriadení   a zabezpečovaní   prevádzky   spravodajského   informačného   kanála“) vedenej   Krajským   súdom...   pod   sp.   zn.   8   Cob   108/2010   nevylúčil,   a to   z dôvodu,   že „funkciu manžela v čase vzniku zmluvy nemožno považovať za dôvod zakladajúci vzťah osobného záujmu sudkyne na výsledku konania v spore, týkajúcom sa peňažných nárokov vyplývajúcich zo zmluvy, o ktorej platnosti už rozhodoval iný senát odvolacieho súdu bez účasti žalobkyne ako sudkyne“ (s. 10 napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.).

Sťažovateľ považuje inkriminovanú časť svojho prejavu za hodnotiaci úsudok, ktorý je chránený prezumpciou ústavnej konformity, „čo všeobecné súdy opomenuli vziať do úvahy“,   nie je v   ňom „nič   nepravdivé“, a   preto zastáva názor,   že „sporný   hodnotiaci úsudok má aj dostatočný a pravdivý skutkový základ“.

Všeobecne aplikovateľné kritérium na klasifikáciu výrokov na fakty a hodnotiace úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu proti Rumunsku (rozsudok ESĽP z 8. júna 2010, § 94 — § 96) ESĽP konštatoval, že svoju úlohu zohrávajú aj okolnosti, že pôvodca výroku neprezentuje určité skutočnosti ako istoty, ale vyjadruje len pochybnosti či podozrenie, a že jeho snahou je v dobrej viere informovať verejnosť o veci všeobecného záujmu. Podľa názoru ústavného súdu aj v prejednávanej veci tieto okolnosti zohrali svoju úlohu. Zo spisu vzťahujúceho   sa   na   napadnuté   konanie   vedené   krajským   súdom,   konkrétne   z   vyjadrení sťažovateľa k inkriminovanému výroku vyplýva, že tento predniesol na zasadnutí Mestského zastupiteľstva   mesta   P.,   keďže „mal   pochybnosti   o zaujatosti   sudkyne   v   súdenej   veci“ (citované zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 102/2010 z 10. marca 2011) ako zástupca účastníka konania v konaní vedenom Krajským súdom...   Z   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   [ďalej   aj   „OSP“   (§   14   OSP)] vyplýva,   že   sudcovia   sú   vylúčení   z prejednávania   a rozhodovania   veci,   ak   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti pre ich pomer k veci alebo k účastníkom konania alebo k zástupcom účastníkov konania, pričom pod pomerom sudcu k účastníkom konania alebo k ich   zástupcom   treba   rozumieť   akýkoľvek   vzťah,   ktorý   môže   vzbudzovať   pochybnosť   o nezaujatosti. Môže ísť napr. o príbuzenský, priateľský, ale aj nepriateľský vzťah, prípadne majetkový vzťah.

Nestrannosť sudcu sa obyčajne definuje ako neprítomnosť   predsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre ESĽP, na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje   nestrannosť   subjektívna   a   nestrannosť   objektívna.   Subjektívne   chápanie nestrannosti je posudzovaním správania sudcu. Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak, čo je však zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne dostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorej svedčí správanie sudcu.

Objektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne,   ale   napriek   tomu   jeho   nestrannosť   môže   byť   vystavená   oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonáva. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán. Ide o dôveryhodnosť, ktorú by mali v demokratickej spoločnosti súdy vzbudzovať vo verejnosti (m. m. I. ÚS 46/05).

Podľa   názoru   krajského   súdu   inkriminovaný   výrok „bol   objektívne   spôsobilý zasiahnuť   do   osobnostných   práv   žalobkyne,   znížiť   jej   česť,   vážnosť   a dôstojnosť“,   a to predovšetkým vzhľadom na   skutočnosť,   že podľa   uznesenia najvyššieho   súdu žalobkyňa nebola z prejednávania a rozhodovania vo veci uplatnenia peňažných nárokov zo zmluvy o zriadení   a   zabezpečovaní   prevádzky   spravodajského   informačného   kanála   vedenej Krajským súdom... pod sp. zn. 8 Cob 108/2010 vylúčená.

Ústavný súd sa s týmto právnym názorom krajského súdu nestotožňuje. Vzhľadom na už   uvedené   bol   sťažovateľ   z titulu   svojho   postavenia   ako   zástupcu   účastníka   konania vedeného   Krajským   súdom...   oprávnený   vysloviť   „pochybnosti   o nezaujatosti   sudkyne“ prejednávajúcej   vec   v predmetnom   konaní,   a to   konkrétne   z dôvodu   pomeru   („afinity“) žalobkyne   ako   sudkyne   tohto   súdu   k účastníkovi   konania   (mesto   P.).   Oprávnenie sťažovateľa na vyslovenie pochybností o nezaujatosti žalobkyne (čo nemožno stotožňovať s „obvinením“   o jej   nezaujatosti;   sťažovateľ   v inkriminovanom   výroku   používa   slovné spojenia „myslím si, že určitú afinitu k mestu mala, pretože jej pán manžel, pokiaľ viem“) nemôže byť spochybnené tým, že v konečnom dôsledku všeobecný súd rozhodol o námietke zaujatosti tak, že sudkyňu nevylúčil, keďže podľa jeho názoru z odôvodnenia „žalovaným vznesenej námietky zaujatosti nevyplývajú skutočnosti,   z ktorých by bolo možné vyvodiť pochybnosti o nezaujatosti predsedníčky senátu...“ (citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.),   a to   aj   s prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   k vysloveniu   inkriminovaného   výroku obsahujúceho pochybnosti sťažovateľa o nezaujatosti sudkyne došlo 28. januára 2010, teda predtým, ako došlo k vydaniu uznesenia najvyššieho súdu (4. apríla 2011, pozn.).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   vychádzal z nesprávnej   premisy,   pričom   v konečnom   dôsledku   túto   premisu   potvrdil   aj   predseda krajského   súdu   v prvom   prípise   ústavnému   súdu,   keď   uviedol: „Úvahy   o   možnej (ne)zaujatosti žalobkyne za situácie, že o tejto otázke rozhodol Najvyšší súd SR, nie sú namieste.   Ak   by   sme   pripustili   argumentáciu   sťažovateľa,   nerešpektovali   by   sme rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.“ Uvedená premisa totiž bez toho, aby prihliadala na formu   samotnej   kritiky   (pochybnosť   alebo   obvinenie;   hodnotiaci   úsudok   alebo   fakt), považuje   kritiku   (ne)zaujatosti   sudcu   za   nedovolenú   vždy,   ak   tu   existuje   rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré nezaujatosť sudcu potvrdzuje.

V už citovanom prípade Andreescu proti Rumunsku bolo zo strany ESĽP zvýraznené, že   v prospech   klasifikovania   určitého   výroku   ako   hodnotiaceho   úsudku   stojí   snaha   „v dobrej viere informovať verejnosť o veci všeobecného záujmu“, ktorú možno podľa názoru ústavného   súdu   identifikovať   aj   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci s prihliadnutím   na   skutočnosti   uvádzané   v bode   3   týkajúce   sa   obsahu   inkriminovaného výroku,   ktorý bol   súčasťou   komplexného   posudzovania stavu   súdnych konaní,   v ktorých vystupuje ako účastník mesto P.

Inkriminovaná   časť   prejavu   sťažovateľa,   v rámci   ktorej   vyslovil   pochybnosti o nezaujatosti sudkyne vzhľadom na „afinitu“, ktorú sudkyňa mala k mestu P., vo svojej podstate predstavuje subjektívnu kategóriu,   u ktorej   sa   dôkaz   pravdy vylučuje.   Už   bolo zdôraznené, že aj keď hodnotiaci úsudok, o ktorý v okolnostiach danej veci podľa názoru ústavného súdu ide, vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu. Za týchto okolností ústavný súd považuje záver krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno o tom, žeby ním zverejnená informácia bola pravdivá (čo by vylúčilo neoprávnenosť zásahu, a to výlučne s prihliadnutím na uznesenie najvyššieho súdu), za arbitrárny.

Vzhľadom na uvádzané skutočnosti je podľa názoru ústavného súdu záver krajského súdu   o   neprimeranom   zásahu   do   práva   na   ochranu   súkromia   žalobkyne   prinajmenšom nedostatočne   vyargumentovaný,   teda   taký,   ktorý   nie   je   výsledkom   ústavne akceptovateľného vyvažovania medzi právom na ochranu osobnosti a slobodou prejavu, a to najmä   z   dôvodu   nedostatočného   zohľadnenia   skutkových   okolností   posudzovanej   veci, ktoré malo za následok nesprávne právne posúdenie, pričom práve náležité vyhodnotenie (ne)existencie dostatočného faktického základu mohlo mať podľa názoru ústavného súdu zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci.

II.3 Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu slobody prejavu v spojení so základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie

Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery považoval za potrebné zdôrazniť, že v posudzovanej veci sťažovateľ, ktorý má ako politik (primátor mesta P. zvolený jeho obyvateľmi v priamych voľbách) pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, vyslovil na zasadnutí mestského zastupiteľstva mesta   P.   v rámci   politickej   diskusie   o veci   legitímneho   verejného   záujmu   (diskusia   o súdnych   sporoch   mesta   P.)   hodnotiaci   úsudok   (vyslovenie   pochybností   o nezaujatosti sudkyne), pri ktorom je dôkaz pravdy vylúčený (uznesenie najvyššieho súdu o nevylúčení sudkyne   z prejednávania   predmetnej   veci),   ak   je   podložený   dostatočným   faktickým základom   (objektívne   existujúci   príbuzenský   vzťah   medzi   žalobkyňou   a bývalým prednostom mestského úradu). Záver krajského súdu o tom, že inkriminovaný výrok „bol teda prednesený bez akékoľvek faktického základu“ a „spochybňuje nestranné a nezávislé rozhodovanie   žalobkyne   ako   sudkyne   napriek   tomu,   že   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky nebola zo súdnych konaní vylúčená, a preto tento výrok je objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, znížiť jej česť, vážnosť a dôstojnosť“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.), je podľa názoru ústavného súdu v konkrétnych   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   z ústavného   hľadiska neakceptovateľný,   a   teda   taký,   ktorý   v konečnom   dôsledku   porušuje   slobodu   prejavu sťažovateľa, ako aj jeho právo na rozširovanie informácií.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu   došlo   k   neprípustnému   zásahu   do   slobody   prejavu   sťažovateľa   a   jeho   práva   na slobodné   rozširovanie   informácií   garantovaných   tak   prostredníctvom   čl.   26   ods.   1   a   2 ústavy, ako aj prostredníctvom čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ namietal nielen porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu a slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru, ale aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   kladie   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   mimoriadny   dôraz   na rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   tvoria v podmienkach demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky ochrany ústavou garantovaných práv (m. m. I. ÚS 56/01), pričom vychádza z konceptu materiálneho právneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna ochrana v požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo s rešpektom k jeho ústavou garantovaným právam tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom prípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti sa   stáva   arbitrárny   a   svojvoľný.   Opomenutie   vo   veci   relevantných   skutkových   alebo právnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania, aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana v rámci odvolacieho konania, t.   j. ochrana, ktorej   sa   účastník konania domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania) z dôvodov,   ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo;   v   danom   prípade   príslušné ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podstatou   odvolania   sťažovateľa   bolo domáhanie sa ochrany jeho ústavou a dohovorom garantovanej slobody prejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií.

Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 8 C 102/2010-130 zo 16. júna 2011 vo výroku, ktorým bola žalovanému v 2. rade uložená povinnosť „v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zabezpečiť, aby vo vysielaní informačného kanála Mesta P., v rámci televíznej programovej služby iTV, bola odvysielaná 3-krát vždy s časovým odstupom 2 dní a vždy vo vysielacom čase medzi 18.00 hod. a 20.00 hod. nasledovná správa: Tvrdenie, ktoré uviedol primátor Mesta P. MUDr. M. A., na zasadnutí mestského zastupiteľstva, ktoré sa konalo dňa 28. 01. 2010, kde uviedol o JUDr. N. Č., že si myslí, že táto ako sudkyňa krajského súdu mala určitú afinitu k Mestu P. pri rozhodovaní v súdnom spore na Krajskom súde..., ktorý sa týkal zmluvy medzi Mestom P. a súkromným médiom, pretože jej pán manžel pôsobil v Meste P. dlhší čas ako prednosta mestského úradu, nie sú pravdivé a týmito došlo k neoprávnenému zásahu do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, za čo sa pôvodca týchto tvrdení MUDr. M. A. týmto JUDr. N. Č. ospravedlňuje.“,   a   zrušil   označený   rozsudok   okresného   súdu „vo   výroku   o   náhrade nemajetkovej   ujmy   a   vo   výroku   o náhrade   trov   prvostupňového   konania   vo   vzťahu žalobkyne a žalovaného v 1. rade“ a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, a to na základe záveru, že sťažovateľ „neuniesol dôkazné bremeno o tom, žeby ním bola   zverejnená   pravdivá   informácia,   čo   by   vylúčilo   neoprávnenosť   zásahu.   Za   týchto okolností nemožno uprednostniť právo žalovaného v 1. rade na zverejňovanie informácií pred právom žalobkyne na ochranu osobnosti.“. Podľa názoru ústavného súdu je tento záver krajského súdu nedostatočne vyargumentovaný (vecne nedostatočne podložený), a teda   prinajmenšom   predčasný,   a preto   z ústavného   hľadiska   neakceptovateľný. Potvrdzujúcim výrokom napadnutého rozsudku tak krajský súd podľa názoru ústavného súdu   neprípustným   spôsobom   zasiahol   do   ústavou   a dohovorom   garantovanej   slobody prejavu sťažovateľa a jeho práva na slobodné rozširovanie informácií v spojení s porušením jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s porušením jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže práve na základe napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nadobudol   označený   rozsudok   okresného   súdu právoplatnosť v už uvedenom výroku, t. j. právoplatnou sa stala i povinnosť žalovaného v 2. rade   uverejniť   už   citovanú   „správu“,   prostredníctvom   ktorej   sa   zároveň   sťažovateľ žalobkyni za svoj (inkriminovaný) prejav ospravedlňuje.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   výrok   okresného   súdu   vyslovený   v jeho   rozsudku č. k. 8 C 102/2010-130 zo 16. júna 2011 a potvrdený napadnutým rozsudkom krajského súdu je nedeliteľným výrokom, keďže povinnosť uložená žalovanému v 2. rade uverejniť citovanú   „správu“   je   zároveň   formou   ospravedlnenia   sa   sťažovateľa   žalobkyni   za   jeho „nepravdivý“ výrok, ktorým podľa názoru krajského súdu došlo k neoprávnenému zásahu do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobkyne, ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 6 Co 214/2011 z 27. marca 2011 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 102/2010-130 zo 16. júna 2011, okrem výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a výroku o náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného   v 1.   rade,   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu   a   na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a s právom na spravodlivé súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.4   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajský súd porušil aj jeho základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

S namietaným porušením základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy sa už ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať, pretože to, či došlo k ich porušeniu, alebo nie, závisí od ďalšieho postupu krajského súdu (príp. aj okresného súdu) a záverov, ku ktorým sa v predmetnom   súdnom   konaní   v konečnom   dôsledku   dospeje.   Okrem   toho   ústavný   súd prihliadol aj na zásadu minimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho označeného základného práva, ktorého porušenie namietal, poskytoval,   sa   vytvoril   priestor   na   ochranu   tohto   základného   práva   v   rámci   sústavy všeobecných súdov (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   ak   sa   základné   právo   alebo   sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 214/2011 z 27. marca 2011 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 102/2010-130 zo 16. júna 2011, okrem výroku o náhrade nemajetkovej ujmy a výroku   o   náhrade   trov   prvostupňového   konania   vo   vzťahu   žalobkyne   a   žalovaného v 1. rade, porušil ústavou a dohovorom garantované práva a slobody sťažovateľa, zrušil napadnutý rozsudok v označenom výroku a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konaní vo veci   sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu   vyjadrenými v časti   II tohto   nálezu.   Osobitne   bude   úlohou   krajského   súdu   po   vrátení   veci   vysporiadať   sa s právnym   názorom   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   je   záver   krajského   súdu   o   tom,   že sťažovateľ   vyslovil   o   žalobkyni   nepravdivé   informácie,   nedostatočne   a   nepresvedčivo odôvodnený,   a v tejto   súvislosti   primeraným   spôsobom   vyhodnotiť   vecné   skutočnosti vyplývajúce   z doterajšieho   priebehu   konania   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom a zohľadniť pri novom rozhodovaní o veci ďalšie skutočnosti, ktoré môžu mať zásadný vplyv na právne posúdenie veci (okrem iného skutočnosť, že inkriminovaný výrok je podľa názoru ústavného súdu hodnotiacim úsudkom, pozn.). Zároveň bude úlohou krajského súdu zohľadniť v novom rozhodnutí na vec sa vzťahujúcu judikatúru ústavného súdu, ako aj ESĽP v kontexte s výhradami uvedenými v časti II tohto nálezu.

IV.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ľ. F. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, stanovisko z 29. októbra 2012) v súlade   s   §   1   ods.   3,   §   11   ods.   3   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to každý úkon po 127,17 €, t. j. spolu 381,51 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 404,40 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH), t. j. o 80,88 €. Priznanú úhradu trov konania v celkovej sume 485,28 € (bod 3 výroku tohto nálezu) je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 10. januára 2013