znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 472/2010-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. V., B., zastúpenej advokátkou JUDr. M. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava   III   sp. zn.   33 C 38/2001   z 25.   marca   2008   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 195/2008 z 19. novembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2010 doručená sťažnosť A. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 33 C 38/2001 z 25. marca 2008 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 25. marca 2008“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 195/2008 z 19. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 19. novembra 2009“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom z 24. mája 2001 domáhala, aby okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   určil,   že   rozviazanie   pracovného   pomeru výpoveďou z 8. januára 2001 danou jej vtedajším zamestnávateľom A. podľa § 46 ods. 1 písm. c)   Zákonníka   práce   je   neplatné a uložil   mu   povinnosť   zaplatiť   jej   náhradu   mzdy vo výške priemerného zárobku až do doby, keď jej tento umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Okresný súd rozsudkom z 25. marca 2008   návrh   sťažovateľky   zamietol. Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom z 19. novembra 2009 tak, že   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Následne   sa   sťažovateľka   obrátila na Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) s podnetom na mimoriadne dovolanie. Krajská prokuratúra v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) vyhodnotila jej podnet ako neopodstatnený a oznámila jej, že zákonné dôvody na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nie   sú   dané.   Keďže   sťažovateľka   nesúhlasila so spôsobom   vybavenia   jej   podnetu,   podala   opakovaný   podnet   v súlade   so   zákonom č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov.   Generálna   prokuratúra prípisom   č. k.   VI/2 Pz 447/10-5   z 21.   septembra   2010   sťažovateľke   oznámila,   že   nebol zistený   dôvod   na   zaujatie   iného   právneho   stanoviska   ako   toho,   ktoré   zaujala   krajská prokuratúra, a jej opakovaný podnet taktiež odložila.

Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu z 19. novembra 2009 v spojení s rozsudkom okresného súdu z 25. marca 2008 došlo k porušeniu jej označených práv, a to:

«- pre arbitrárnosť a svojvôľu;

-   pre   porušenie   práva   na   nestranné   konanie   a   rozhodovanie   súdu   v   dôsledku rozhodovania a konania vylúčenou sudkyňou;

- pre nepripustenie vykonania navrhovaných dôkazov a „hodnotenie“ tých, ktoré vykonal nadriadený súd;

- pre neprípustný a účelový výklad ustanovení Zákonníka práce nesprávne právne posúdenie, popretie účelu a významu zákonných ustanovení Zákonníka práce.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti preto sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co/195/2009ň8-223 zo dňa 19. novembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 330/38/2001-197 zo dňa 25. marca 2008 porušené bolo.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k.   3 Co/195/2008-223   zo   dňa 19. novembra   2009   a   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   III   č. k.   33 C/38/2001-197 zo dňa 29. marca 2008 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Bratislava III vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 5.000,- € (slovom päťtisíc Eur) na účet právnej zástupkyne sťažovateľky.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv rozsudkom okresného súdu z 25. marca 2008 a rozsudkom krajského súdu z 19. novembra 2009.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   okresného   súdu z 25. marca 2008

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkom okresného súdu z 25. marca 2008 v napadnutom konaní ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu, keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, preskúmal na základe odvolania sťažovateľky krajský súd, ktorý   rozsudkom   z 19.   novembra   2009   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v celom rozsahu potvrdil.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu z 19. novembra 2009

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

V súvislosti s posudzovaním otázky, či sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojich označených práv rozsudkom krajského súdu z 19. novembra 2009, nebola podaná   oneskorene,   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   v   danom   prípade aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (podľa   § 243e   až   § 243j   Občianskeho súdneho poriadku) nemožno považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý   je   predpokladom   (podmienkou)   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl. 127 ods. 1   ústavy,   a preto   na jeho podanie   z hľadiska   plynutia   uvedenej   lehoty   na podanie sťažnosti   ústavnému   súdu   nemožno   prihliadať   (m. m.   I. ÚS 49/02,   I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné). Z uvedeného dôvodu bol na posúdenie otázky, či bola sťažnosť v tejto časti podaná pred uplynutím lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, relevantný termín nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ako vyplýva z fotokópie rozsudku krajského súdu z 19. novembra 2009, tento bol sťažovateľke doručený   23.   decembra   2009. Sťažnosť bola podaná   na poštovú   prepravu 25. novembra   2010,   teda   zjavne   po   uplynutí   lehoty   ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   v tejto   časti   sťažnosť   po   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010