znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 471/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T   26/2009   a jeho   rozsudkom   zo   16.   júla   2009   a postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 63/2009 a jeho uznesením z 12. novembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. júna 2013 doručené podanie I. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“). Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   2 T 26/2009   a jeho   rozsudkom   zo   16.   júla 2009   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   To   63/2009   a jeho   uznesením   z 12.   novembra   2009   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   právoplatne   odsúdený rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 26/2009 zo 16. júla 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 63/2009 z 12. novembra 2009 za spáchanie zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 47 ods. 2 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov, keďže v minulosti bol sťažovateľ za takýto čin už dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, a to rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 2 T 116/99 z 13. júla 1999 a rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 2 T 215/01 zo 17. apríla 2002.

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného súdu   a napadnutému   uzneseniu   krajského súdu   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   obhajcu   dovolanie,   v ktorom   uplatnil   dovolacie dôvody   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   a i)   Trestného   poriadku.   O dovolaní   sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Tdo 76/2012 z 31. januára 2013 tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol (ďalej aj „rozhodnutie o dovolaní“, alebo „rozhodnutie dovolacieho súdu“).

Sťažovateľ namieta, že v konaní pred všeobecnými súdmi došlo k porušeniu ním označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   najmä   tým,   že   okresný   súd   na   hlavnom pojednávaní prečítal výpoveď poškodeného z prípravného konania, ktorá bola urobená ešte pred tým, ako mu bolo vznesené obvinenie, pričom podľa jeho tvrdenia išlo „v podstate o hlavný dôkaz mojej viny...“.

Ďalej   sťažovateľ   namieta,   že   v čase,   keď   bol   oboznamovaný   s výsledkami vyšetrovania,   sa   vo   vyšetrovacom   spise   nenachádzal   posudok   Kriminalistického a expertízneho   ústavu   Policajného   zboru   z 3.   februára   2009   týkajúci   sa   skúmania biologických   vzoriek   DNA   sťažovateľa   a poškodeného   (ďalej   aj   „znalecký   posudok z 3. februára 2009“) na zistenie ich prítomnosti v izbe poškodeného na ubytovni F. s. r. o. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že tento posudok nebol navrhnutý prokurátorom v obžalobe ako dôkaz, ktorý je potrebné na hlavnom pojednávaní vykonať. Sťažovateľ tvrdí, že na túto skutočnosť poukázal aj v dodatku k odvolaniu zo 16. júla 2009, avšak krajský súd na túto jeho námietku nereagoval.

Vo   vzťahu   k   námietke   týkajúcej   sa   znaleckého   posudku   z 3.   februára   2009 sťažovateľ cituje aj z rozhodnutia o dovolaní „K namietanému znaleckému posudku zo dňa 3. februára 2009 (č. l. 60) dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že obhajca obvineného mohol nahliadať do spisu aj po skončení vyšetrovania, kedykoľvek po podaní obžaloby. Predmetný znalecký posudok bol pritom prečítaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13.   júla   2009   a procesné   strany   k nemu   nemali   pripomienky.“,   a v nadväznosti   na   to formuluje výhrady voči citovanému záveru najvyššieho súdu, keď uvádza: „zo strany sudcu NS   SR   je   skutočne   idiotný   a chrapúnsky   pretože   absencia   posudku   pri   oboznamovaní a vyšetrovaním, jeho absencia až do hlavného pojednávania 13. júla 2009, je závažným porušením práv obžalovaného (obvineného) a porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa Ústavy SR a Listiny a j Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd - čo tento   dementný   dedko   T.   už   zrejme   nechápe   a nikdy   nepochopí   (r.   1943...   Bolo   to samozrejme   možné   ale   je   dosť   nepravdepodobné,   aby   nejaký   advokát   na   Slovensku   po ukončení vyšetrovania ešte nahliadal do spisu!!... Považujem preto takýto postup OS i KS i NS SR za porušenie mojich práv...“

Sťažovateľ tiež namieta, že okresný súd na hlavnom pojednávaní síce poučil svedkov aj poškodeného o ich práve odoprieť výpoveď podľa § 130 Trestného poriadku, avšak ani jeden zo svedkov neuviedol, či toto právo využíva alebo nie.

Vo vzťahu ku skutočnosti, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie aj z dôvodu, že námietky   v ňom   uplatnené   nenamietal   najneskôr   v odvolacom   konaní,   hoci   mu   tieto okolnosti boli známe, sťažovateľ tvrdí, že „Tým, že mi určil a pridelil advokáta súd zobral na   seba   povinnosť   že   takýto   advokát   bude   hájiť   moje   práva,   bude   ich   poznať   a pod kontrolou súdu dodržiavať!!!...“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«Okresný   súd   v Novom   Meste   nad   Váhom   v konaní   č.   2   T   26/2009   porušil ustanovenie §-u 2 ods. 100 a 2 Trestného poriadku v spojení s §-om 130, tým, že pripustil vykonanie důkazov mne neznámych (posudok) a aj výpoveď poškodeného „získanú“ pred vznesením obvinenia!!

Následkom takéhoto postupu bolo vynesenie nespravodlivého rozsudku na základe porušenia práv sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa Ústavy Slovenskej republiky a dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobod.

Rozsudok Okresného súdu v novom Meste nad Váhom číslo konania: 2 T 26/2009 zo dňa 16. júla 2009 sa zrušuje.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa: 12. novembra 2009 číslo konania: 3 To 63/2009 sa zrušuje.

Okresnému súdu V Novom Meste nad Váhom sa prikazuje, aby sťažovateľa ihneď prepustil z výkonu trestu odňatia slobody.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné odškodnenie za aj nezákonný rozsudok a s tým spojený výkon trestu od 12. novembra 2009 do prepustenia vo výške: tridsať tri EUR denne.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, resp. trov právneho zastúpenia, ktoré vzniknú advokátovi, ktorého Ústavný súd ustanoví sťažovateľovi.»

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Aj keď petit sťažnosti (citovaný v časti I tohto uznesenia) nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 56 (v spojení s § 50 ods. 1) zákona o ústavnom súde, možno z neho vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 26/2009 a jeho rozsudkom zo 16. júla 2009   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   To   63/2009   a jeho uznesením   z 12.   novembra   2009.   Tomuto   záveru   korešponduje   aj   záhlavie   sťažnosti, v ktorom sťažovateľ za porušovateľov označuje „Okresný súd v Novom Meste nad Váhom... v   konaní   číslo:   2   T   26/2009   zo   dňa   16.   júla   roku   dvetisíc   deväť“ a „Krajský   súd v Trenčíne...   v konaní   č.   3   To   63/2009   zo   dňa   12.   11.   2009“. Sťažovateľ   síce   v petite neoznačuje konkrétne základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ktoré mali byť porušené, ale v záhlaví sťažnosti (na jej prvej strane) výslovne uvádza, že predmetom jeho „ústavnej sťažnosti“ je „Porušenie základného práva podľa Článku 17 odst. 1, odst. 5 Ústavy   Slovenskej   republiky...   a   porušenie   základného   práva   podľa   Článku   5   ods.   1 a Článku 6 odst. 1 a odst. 2 Dohovoru ochrane základných ľudských práv a slobôd...“.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   kvalifikoval   sťažnosť   sťažovateľa   tak,   ako   to   je uvedené   v záhlaví   tohto   uznesenia,   t.   j.   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 26/2009 a jeho rozsudkom zo 16. júla 2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 63/2009 a jeho uznesením z 12. novembra 2009, a v tomto rozsahu ju aj predbežne prerokoval.

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 T 26/2009 a jeho rozsudku zo 16. júla 2009

Okresný   súd   napadnutým   rozsudkom   uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 47 ods. 2 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie (čo   aj využil),   o ktorom   bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský   súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 To 63/2009 a jeho uzneseniu z 12. novembra 2009

V   prvom   rade   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   bolo   zamietnuté   odvolanie   sťažovateľa   proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 26/2009 zo 16. júla 2009, napadol sťažovateľ dovolaním, o ktorom rozhodoval najvyšší súd.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok   jej   prijatia   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť v tejto časti bola podaná včas.

V tejto súvislosti ústavný súd zároveň konštatuje, že ustanovenie o lehote na podanie sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie tejto lehoty   odpustiť   alebo   ju   predĺžiť   (pozri   napr.   m.   m.   I.   ÚS   64/03,   I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), spôsobilý   zabezpečiť ochranu jeho práv,   avšak   najvyšší   súd   ho následne   odmietne   ako neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (ide spravidla o rozhodnutie odvolacieho súdu), s výnimkou prípadov,   keď   to   konkrétne   okolnosti   veci   zjavne   vylučujú   (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010). Tento právny názor ústavného   súdu   je   ale   aplikovateľný   len   v tom   prípade,   ak   sťažovateľ   v lehote   dvoch mesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   podá   sťažnosť ústavnému súdu, ktorou bude súčasne namietať porušenie svojich základných práv podľa ústavy,   resp.   práv   podľa   kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluvy   tak   rozhodnutím dovolacieho   súdu,   ako   aj   rozhodnutím   odvolacieho   súdu.   Za   splnenia   uvedených podmienok, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie ústavnoprávnej intenzity v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne aj rozhodnutie, resp. postup odvolacieho súdu a meritórne o ňom rozhodnúť (m. m. IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 34/2012, III. ÚS 34/2012).

Keďže   v posudzovanom   prípade   sťažovateľ   namieta   len   porušenie   svojich   práv napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu, a rozhodnutie dovolacieho súdu nenamieta, treba v súlade s uvedenými právnymi názormi ústavného súdu počítať začiatok plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odo dňa nadobudnutia jeho právoplatnosti.

Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 12. novembra 2009, pričom sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu až 6. júna 2013, t. j. zjavne po uplynutí   lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   čo   zakladá   dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanej oneskorene.

Napriek   uvedenému   záveru   ústavný   súd   považoval   za   potrebné,   vzhľadom   na skutočnosť, že sťažovateľ nie je v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, poukázať aj na ďalšie skutočnosti, ktoré zakladajú iné (iný) dôvody na odmietnutie tejto časti sťažnosti, ktoré by existovali aj v prípade, ak by sťažnosť bola podaná včas, t. j. v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Z dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   dovolanie z dôvodov   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   a i)   Trestného   poriadku,   a   to   na   základe   tejto argumentácie:

a) výsluchy svedkov sú podľa sťažovateľa nezákonné, keďže po zákonnom poučení podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku neuviedli, že právo nevypovedať nevyužívajú, teda že sa tohto práva vzdávajú,

b) okresný súd v napadnutom konaní postupoval nezákonne, keď pripustil čítanie zápisnice o výsluchu svedka – poškodeného na hlavnom pojednávaní, hoci jeho výsluch bol vykonaný pred vznesením obvinenia sťažovateľovi, a preto je podľa jeho tvrdenia v ďalšom konaní nepoužiteľný,

c) nemožnosť sa oboznámiť so znaleckým posudkom z 3. februára 2009, ktorý sa v trestnom spise pri oboznamovaní sťažovateľa s výsledkami vyšetrovania nenachádzal,

d)   vykonaným   dokazovaním   nebolo   podľa   jeho   tvrdenia   preukázané   spáchanie skutku,   resp.   priebeh   jeho   spáchania,   pričom   vymedzený   priebeh   skutku   je   podľa   jeho názoru nezlučiteľný so skutkovou podstatou zločinu lúpeže, čo odôvodňuje dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Námietky sťažovateľa uplatnené v dovolaní formulované pod písmenami a), b) a c) sú identické s námietkami, ktoré uplatnil aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu [keďže dovolaciu argumentáciu uvedenú pod písmenom d) v tejto sťažnosti neuplatňuje, neexistuje dôvod na to, aby sa ňou ústavný súd zaoberal, pozn.].

S   dovolacou   námietku   týkajúcou   sa   znaleckého   posudku   z 3. februára   2009 [námietka   uvedená   pod   písmenom   c)],   ktorý   sa   v čase   oboznamovania   sťažovateľa s výsledkami   vyšetrovania   nenachádzal   v   trestnom   spise,   sa   najvyšší   súd   vysporiadal konštatovaním, že obhajca sťažovateľa mal možnosť nahliadať do spisu aj po skončení vyšetrovania, pričom navyše poukázal aj na skutočnosť, že proti prečítaniu tohto posudku na   hlavnom   pojednávaní   konanom   13.   júla   2009   nemali   procesné   strany   žiadne pripomienky.   Táto   námietka   bola   sťažovateľom   uplatnená   už   v   odvolaní   (v   dodatku k odvolaniu z 2. novembra 2009) proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vyslovil veľmi dôrazne nesúhlas s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s touto dovolacou námietkou, ale napriek tomu touto sťažnosťou   nenamieta   porušenie   svojich   ústavou   garantovaných   práv   rozhodnutím dovolacieho súdu, hoci tak urobiť mohol a mal. Keďže ide o námietku smerujúcu proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ktorý sťažovateľom nebol označený ako porušovateľ jeho práv, ústavný súd nedisponuje vzhľadom na princíp subsidiarity oprávnením túto námietku posudzovať,   čo zakladá dôvod   na odmietnutie sťažnosti   v tejto časti   (vo vzťahu k tejto námietke) aj z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu. Vo vzťahu k tejto námietke bola totiž daná právomoc najvyššieho súdu, ktorý sa ňou v dovolacom konaní aj zaoberal.

Vo vzťahu k dovolacím námietkam sťažovateľa uvedeným pod písmenami a) a b) najvyšší súd vo svojom dovolacom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ ani jeho obhajca v konaní pred okresným súdom a krajským súdom tieto námietky nevzniesli, hoci tak urobiť mohli, a preto sa na ne vzťahuje § 371 ods. 4 Trestného poriadku, podľa ktorého dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred   odvolacím   súdom;   to   neplatí,   ak   dovolanie   podáva   minister   spravodlivosti.   Voči tomuto záveru najvyššieho súdu nemožno mať z ústavného hľadiska žiadne pripomienky. To   platí   o to   viac,   že   skutočnosť,   že   tieto   námietky   neboli   sťažovateľom   uplatnené v prvostupňovom ani v odvolacom konaní, nespochybňuje ani samotný sťažovateľ, a táto vyplýva aj z príloh sťažnosti (zápisnica o hlavnom pojednávaní, rozsudok okresného súdu, odvolanie a jeho doplnenia, resp. dodatky, zápisnica o verejnom zasadnutí krajského súdu a uznesenie krajského súdu).

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   námietky   uvedené   pod písmenami a) a b) nemôže sťažovateľ úspešne uplatňovať ani v konaní pred ústavným súdom (v zásade z tých istých dôvodov, ako uviedol najvyšší súd vo svojom dovolacom rozhodnutí). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   ale   nepredniesol v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc (III. ÚS 135/03,   III.   ÚS   201/04,   IV.   ÚS   266/08).   Právomoc   ústavného   súdu   rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť všeobecný súd, príp. iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08).

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel k záveru,   že   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu a postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   bola   podaná   oneskorene,   pričom   navyše vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci nedisponuje ani právomocou túto časť sťažnosti prerokovať. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013