znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 471/2012-75

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnostiach obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vo veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 1415/2010, sp. zn. 5 Er 2105/2010, sp. zn. 5 Er 3510/2010, sp. zn. 3 Er 351/2011, sp. zn. 5 Er 3047/2009, sp. zn. 5 Er 3329/2010, sp. zn. 5 Er 1417/2010, sp. zn. 6 Er 740/2010, sp. zn. 5 Er 3335/2010, sp. zn. 5 Er 3083/2010, sp. zn. 9 Er 87/2011, sp. zn. 5 Er 741/2010, sp. zn. 6 Er 3082/2010, sp. zn. 3 Er 250/2011, sp. zn. 3 Er 482/2011 a sp. zn. 11 Er 368/2011, za účasti Okresného súdu Piešťany, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   v   konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 1415/2010, sp. zn. 5 Er 2105/2010, sp. zn. 5 Er 3510/2010, sp. zn.   3   Er   351/2011,   sp.   zn.   5   Er   3047/2009,   sp.   zn.   5   Er   3329/2010,   sp.   zn. 5 Er 1417/2010, sp. zn. 6 Er 740/2010, sp. zn. 5 Er 3335/2010, sp. zn. 5 Er 3083/2010, sp. zn. 9 Er 87/2011, sp. zn. 5 Er 741/2010, sp. zn. 6 Er 3082/2010, sp. zn. 3 Er 250/2011, sp. zn. 3 Er 482/2011 a sp. zn. 11 Er 368/2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Piešťany p r i k a z u j e   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 5 Er 1415/2010, sp. zn. 5 Er 3510/2010, sp. zn. 5 Er 3047/2009, sp. zn. 5 Er 1417/2010, sp. zn. 9 Er 87/2011, sp. zn. 5 Er 741/2010 a sp. zn. 3 Er 482/2011 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti P., s. r. o., p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., trovy konania v sume 269,60 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a šesťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. B. F., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnostiam n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2012 osobne doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   F.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F., pôvodne vedené pod sp. zn. Rvp 4120/2012, sp. zn. Rvp 4123/2012, sp. zn. Rvp 4125/2012, sp.   zn.   Rvp   4126/2012,   sp.   zn.   Rvp   4131/2012,   sp.   zn.   Rvp   4133/2012,   sp. zn.   Rvp 4135/2012, sp. zn. Rvp 4137/2012, sp. zn. Rvp 4139/2012, sp. zn. Rvp 4143/2012, sp. zn. Rvp 4146/2012, sp. zn. Rvp 4147/2012, sp. zn. Rvp 4148/2012, sp. zn. Rvp 4149/2012, sp. zn. Rvp 4150/2012 a sp. zn. Rvp 4154/2012, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 1415/2010, sp. zn. 5 Er 2105/2010, sp. zn. 5 Er 3510/2010, sp. zn. 3 Er 351/2011, sp. zn. 5 Er 3047/2009, sp. zn. 5 Er 3329/2010, sp. zn. 5 Er 1417/2010, sp. zn. 6 Er 740/2010, sp. zn. 5 Er 3335/2010, sp. zn. 5 Er 3083/2010, sp. zn. 9 Er 87/2011, sp. zn. 5 Er 741/2010, sp. zn. 6 Er 3082/2010, sp. zn. 3 Er 250/2011, sp. zn. 3 Er 482/2011 a sp. zn. 11 Er 368/2011 (ďalej aj „napadnuté konania“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   (ako   oprávnená,   pozn.)   v   napadnutých konaniach   vedených   okresným   súdom   podanými   návrhmi   požiadala   súdneho   exekútora o vykonanie   exekúcií.   Súdny   exekútor,   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy   obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   následne   požiadal   okresný   súd o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čím došlo k zákonnému založeniu povinnosti okresného súdu rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovených lehotách.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci podľa jej názoru   nevykazujú   prvky   nadmernej   právnej   zložitosti   a   nevyžadujú   takú   spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto veciach. Sťažovateľka poukazuje aj na to, že jej dosiaľ neboli zo strany   okresného   súdu   oznámené   ani   spisovné   značky,   pod   ktorými   sa   napádané exekučné   konania   vedú,   preto   ich   identifikovala   len   pomocou   označenia   účastníkov a údajov, ktoré sú jej známe.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

Podaniami   doručenými   ústavnému   súdu   30.   júla   2012   sťažovateľka   doplnila sťažnosti   „spresnením   petitov“,   prostredníctvom   ktorých   identifikovala   spisové   značky jednotlivých   exekučných   konaní   vedených   okresným   súdom   napadnutých   sťažnosťami adresovanými ústavnému súdu.

Podľa   petitov   sťažností   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené základné práva   podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru,   resp.   dodatkového   protokolu,   prikázal okresnému   súdu   konať   v napadnutých   konaniach   bez   zbytočných   prieťahov   a   napokon uložil okresnému súdu zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 471/2012-44 z 18. septembra 2012 sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 4120/2012, sp. zn. Rvp 4123/2012, sp. zn. Rvp 4125/2012, sp. zn. Rvp 4126/2012, sp. zn. Rvp 4131/2012, sp. zn. Rvp 4133/2012, sp. zn. Rvp 4135/2012, sp. zn.   Rvp   4137/2012,   sp.   zn.   Rvp   4139/2012,   sp.   zn.   Rvp 4143/2012,   sp.   zn. Rvp 4146/2012, sp. zn. Rvp 4147/2012, sp. zn. Rvp 4148/2012, sp. zn. Rvp 4149/2012, sp. zn. Rvp 4150/2012 a sp. zn. Rvp 4154/2012 spojil na spoločné konanie a zároveň ich prijal na ďalšie konanie (po priatí sťažností na ďalšie konanie je spoločné konanie o nich vedené pod sp. zn. IV. ÚS 471/2012, pozn.).

Po   prijatí   sťažností   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku   okresného   súdu   zároveň   ústavný   súd vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnostiam.

Predsedníčka   okresného   súdu   v   prípisoch   sp.   zn.   Spr   449/2012   z 20.   júla   2012 a z 8. októbra 2012 (ďalej len „prípisy“) ústavnému súdu oznámila, že okresný súd netrvá na   tom,   aby   sa   vo   veciach   konalo   ústne   pojednávanie,   avšak   nevyjadrila   sa   k postupu okresného súdu v napadnutých konaniach.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 2. novembra 2012 poukázal na skutočnosť, že   vzhľadom   na   nevyjadrenie   sa   predsedníčky   okresného   súdu   k postupu   tohto   súdu v napadnutých   konaniach „nepozná   argumenty   porušovateľa,   ktoré   chce   v konaní uplatňovať   na   svoju   obranu   a nemôže   teda   vo   veci   v danom   štádiu   konania   zaujať komplexné stanovisko“, a preto uviedol, že považuje za potrebné, aby sa vo veciach konalo ústne   pojednávanie,   a to   s prihliadnutím   na   to,   že „sa   dá   predpokladať,   že   zo   strany porušovateľa budú v rámci obrany uplatnené v konaní nové argumenty“. Právny zástupca sťažovateľky   však   zároveň   pripustil   možnosť   prehodnotenia   požiadavky   ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   právneho   zástupcu   sťažovateľky   vzhľadom   na   nejednoznačnosť vyjadrenia k možnosti konania ústneho pojednávania opätovne vyzval, aby oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veciach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 471/2012. V odpovedi na výzvu z 26. novembra 2012 právny zástupca sťažovateľky výslovne uviedol, že na ústnom pojednávaní trvá.

Prípisom zo 4. marca 2013 ústavný súd opätovne vyzval podpredsedníčku okresného súdu,   aby   sa   vyjadrila   k sťažnostiam   a   zároveň   zaslala   informácie   týkajúce   sa   počtu vybavovaných vecí sťažovateľky patriacich do registra exekučných vecí, ktoré napadla na okresnom súde, s uvedením celkového počtu týchto vecí, počtu vybavených vecí a počtu nevybavených vecí, počnúc 1. januárom 2009 a končiac 1. januárom 2013. Na túto výzvu ústavného   súdu   reagovala   podpredsedníčka   okresného   súdu   v prípise   č.   Spr.   207/2013 z 22. marca   2013,   ktorého   súčasťou   je   prehľad   procesných   úkonov   uskutočnených v napadnutých   konaniach   vedených   okresným   súdom   a zároveň   nasledovné   ústavným súdom žiadané informácie:

Rok podania Nápad vecí Nevybavené veci Vybavené veci 2009 214 150 64 2010 244 175 69 2011 159 146 13 2012 97 97 0 Celkom za obdobie 1.   1.   2009 — 1.   1. 2013 714 568 146

Podpredsedníčka okresného súdu zároveň v označenom prípise uviedla: „Po oboznámení sa s obsahom spisovných materiálov spoločne ku všetkým uvádzam nasledovné skutočnosti:

Čo sa týka skutkovej a právnej zložitosti sporu ide o výkon rozhodnutia na základe exekučného   titulu,   ktorým   je   rozhodcovský   rozsudok,   pričom   povinným   je   spotrebiteľ. Dodržiavanie 15-dňovej lehoty na preskúmanie súdom žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie,   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a exekučného   titulu,   či   tieto   nie   sú v rozpore so zákonom, v prípadoch, keď exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok sa v praxi ukázalo ako nemožné. Na problematiku rozhodcovských rozsudkov reagovala aj novela   Exekučného   poriadku   zákonom   č.   144/2010   Z.   z.   účinná   od   1.   6.   2010,   ktorá rozhodcovské   rozsudky   vyňala   z povinnosti   súdov   udeliť   poverenie   v 15-dňovej   lehote, nakoľko   tak   krátka   lehota   nepostačovala   na   objektívne   posúdenie   zákonnosti   exekúcie i s poukazom na to, že zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní už v znení účinnom od 1. 7. 2002 umožňoval súdu príslušnému na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaviť výkon   rozhodcovského   rozsudku   alebo   exekučné   konanie   a to   aj   bez   návrhu,   ak   zistil v rozhodcovskom   konaní   nedostatky   podľa   §   45   odseku   1   písm.   b)   alebo   c)   zákona č. 244/2002 Z. z. Oprávnenosť a dokonca povinnosť exekučných súdov skúmať, a to aj bez návrhu,   či   rozhodcovské   konanie   prebehlo   na   základe   uzavretej   rozhodcovskej   zmluvy, alebo   či   rozhodcovský   rozsudok   má   nedostatok   uvedený   v   §   40   písm.   a)   a b)   zákona č. 244/2002   Z.   z.,   alebo   či   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka   rozhodcovského konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje dobrým mravom vo svojich rozhodnutiach judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. ROZHODNUTIE 46/2012 Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského   súdu,   je   exekučný   súd   oprávnený   a zároveň   povinný   skúmať,   či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu   rozhodcovskej   zmluvy,   nemohol   spor   prejednať   rozhodcovský   súd   a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011).

ROZHODNUTIE 47/2012 Exekučný   súd   nedisponuje   právomocou   rušiť   či   meniť   rozhodnutie,   ktoré   je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský   rozsudok   z hľadísk  ,   ktoré   sú   vymedzené   v ustanovení   §   45   zákona   č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010). Z exekučných spisov vyplývajú skutočnosti, že samotný súdny exekútor zvolený oprávneným nedodržal 15-dňovú lehotu na predloženie návrhu s exekučným titulom exekučnému súdu, nakoľko žiadosti súdu predkladal v lehotách od 20 dní do troch mesiacov od písania návrhu na vykonanie exekúcie. Rovnako nie vždy v lehotách   reagoval   oprávnený   na   výzvy   súdu   prostredníctvom   súdneho   exekútora. V mnohých   exekučných   konaniach   si   musel   súd   dodatočne   vyžiadať   úverové   zmluvy, rozhodcovské spisy, čo taktiež predĺžilo konanie. K vzniknutým dlhým časovým obdobiam medzi jednotlivými úkonmi súdu môžem len poukázať na enormnú zaťaženosť tunajšieho súdu ako aj potrebu postupovať vo veciach týkajúcich sa spotrebiteľov eurokonformne, a to aj v prípadoch výkonu rozhodnutia, najmä ak ide o rozhodcovské rozsudky.“

Na   výzvu   ústavného   súdu   sa   k   prípisu   podpredsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn. Spr. 207/2013   z   22.   marca   2013   vyjadril   podaním   z 22.   apríla   2013   právny   zástupca sťažovateľky, v ktorom uviedol:

«Všeobecne   k   exekučným   konaniam,   ktoré   sú   poznačené   prieťahmi,   je   potrebné poukázať na ustálený názor ústavného súdu obsiahnutý napr. v Náleze Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   I.   ÚS   51/01   z   7.   novembra   2001   cit:   „Obranu   odporcu spočívajúcu   v   uvádzaní   dôvodov,   ktoré   mali   ako   objektívne   príčiny   spôsobiť   prieťahy (vysoký nápad a počet nerozhodnutých vecí, personálne problémy a pod.). Ústavný súd Slovenskej republiky nemôže akceptovať a zotrváva tým na svojej doterajšej judikatúre.“ Akokoľvek, ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uviedol, že v prípade, ak charakter konania je definovaný prostredníctvom zákonom ustanoveného času určeného k prijatiu rozhodnutia (ako v daných exekučných konaniach - časový limit rozhodovania o vydaní poverenia, resp. o zmene súdneho exekútora), je prekročenie tohto ustanoveného času nutné hodnotiť ako zbytočné prieťahy, čím dochádza k porušeniu základného práva upraveného v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (napr.   (Nález Ústavného   súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 21/01, z 13. decembra 2001.).

Podľa   konštantnej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v   Štrasburgu neefektívnosť v postupe vnútroštátnych súdov predstavuje porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, Prieťahy tvoria aj obdobia neefektívneho postupu pri zisťovaní informácií od dožiadaných subjektov.

Základná   zásada,   ktorou   sa   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   v   Štrasburgu   pri posudzovaní prieťahov riadi, znie: „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Prechodné preťaženie súdov, nezakladá zodpovednosť zmluvných strán za predpokladu, že urýchlene prijmú opatrenia spôsobilé prekonať takúto výnimočnú situáciu.“ Medzi uvedené opatrenia zmluvných štátov patria najmä vytvorenie nových sudcovských miest, súdnych tajomníkov, vytvorenie dodatočných senátov, prioritné vybavovanie vecí, ktorým sa musí venovať osobitná pozornosť, v prípade potreby prijatie legislatívnych opatrení. Nič také sa v predmetných veciach nestalo! Štát napriek tomu, že vedel o situácii v civilnoprávnej agende súdov (ako to ukazujú súdmi predložené   štatistické   údaje   získané   z   ich   informačných   systémov),   osobitne   o   stave v exekučnej agende, neprijal urýchlene žiadne opatrenia za účelom naplnenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

1) K sp. zn.: 5 Er 1415/2010 Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 15. 07. 2010. V zákonnej pätnásťdňovej lehote súd neuskutočnil žiadnu činnosť a konal so zbytočnými prieťahmi. Prvý úkon bol vykonaný po uplynutí viac ako dvoch mesiacov 17. 09. 2010. Je pochybné akú efektivitu mala výzva adresovaná súdnemu exekútorovi, keď zo strany súdu bolo potrebné vyzvať na predloženie listín predovšetkým právnickú osobu, ktorá zriadila a udržiavala rozhodcovský súd. Na úkon dostal súd reakciu 15. 10. 2010. Následne konanie pokračovalo neefektívne vykonávaním   nesústredenej   činností,   keď   súd   sa   po   uplynutí   viac   ako   troch   mesiacov nečinnosti rozhodol pokutovať oprávneného, čo sa na základe rozhodnutia odvolacieho súdu 31. 05. 2012, teda po viac ako jeden a pol roku, ukázalo byť nedôvodné. Navyše exekučnému   súdu   nič   nebránilo   pokračovať   v   rozhodovaní   o   udelení   poverenia   na vykonanie exekúcie aj po tom, čo vydal uznesenie o uložení poriadkovej pokuty. Vo veci žiadosti   súdneho   exekútora   nebolo   rozhodnuté   doposiaľ   a   tak   je   konanie   poznačené zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako dva roky. Zákonná lehota daná k rozhodnutiu je pritom 15 dní!

2) K sp. zn.: 5 Er 2105/2010 Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 30. 10. 2010. Prvým úkonom súdu bolo spísanie výzvy dňa 24. 05. 2012, teda po období zbytočných prieťahov v trvaní viac ako jeden a pol roka a to napriek tomu, že rozhodnúť bolo potrebné do 15 dní od podania žiadosti.   Pripomíname,   že   o   vylúčení   súdneho   exekútora   z   výkonu   exekúcie   nemožno rozhodovať skôr, ako dôjde k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného poriadku sa totižto výkon exekúcie začína najskôr udelením poverenia. Súd napriek reakcii oprávneného z 30. 07. 2012 o žiadosti nerozhodol doposiaľ. Konanie je tak poznačené zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako dva roky.

3) K sp. zn.: 5 Er 3510/2010

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 22. 12. 2010. Súd vykonal prvý úkon po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty až dňa 13. 06. 2011. Ide o zbytočné prieťahy v trvaní viac   ako   šesť   mesiacov.   Súd   vyzval   súdneho   exekútora   k   doloženiu   zmenky.   Išlo o neefektívny   postup,   pretože   súdu   muselo   byť   zrejmé,   že   súdny   exekútor   nedisponuje zmenkou a výzva mala smerovať priamo na majiteľa zmenky. Súd mal konať efektívne a jeho   činnosť   mala   byť   sústredená.   Namiesto   toho   súd   až   dňa   11.   10.   2012   vyzval oprávneného   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Činnosť   súdu   bola   poznačená   ďalšími zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako jedného roka. Napriek spísaniu výzvy 11. 10. 2012 táto bola expedovaná a doručovaná až 30. 01. 2013, teda po viac ako troch mesiacoch. Opäť ide o nesústredenú činnosť poznačenú zbytočnými prieťahmi. Znovu uvádzame, že o vylúčení   súdneho   exekútora   z   výkonu   exekúcie   nemožno   rozhodovať   skôr,   ako   dôjde   k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného poriadku sa totižto výkon exekúcie   začína najskôr udelením   poverenia.   O   žiadosti   o udelenie poverenia   doposiaľ nebolo rozhodnuté teda namiesto zákonných 15 dní uplynuli viac ako dva roky.

4) K sp. zn.: 3 Er 351/2011 Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 16. 03. 2011. O žiadosti bolo rozhodnuté súdom namiesto do 15 dni až 12. 07. 2012, teda vec bola poznačená zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako jeden a pol roka. Vec doposiaľ nebola skončená a to napriek tomu, že odvolanie bolo oprávneným podané ešte 02. 08. 2012.

5) K sp. zn.: 5 Er 304/2009 Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 25. 11. 2009. Prvý úkon uskutočnil súd až 24. 01. 2011, teda po uplynutí viac ako jedného roka. Vec bola poznačená do tohto štádia zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako jedného roka. Je pochybné akú efektivitu mala výzva adresovaná súdnemu exekútorovi, keď zo strany súdu bolo potrebné vyzvať na predloženie listín   predovšetkým   právnickú   osobu,   ktorá   zriadila   a   udržiavala   rozhodcovský   súd. Nakoniec   predsa   súd   požiadal   dňa   09.   06.   2011   rozhodcovský   súd   o   zapožičanie rozhodcovského spisu. Úkony (lustrácie) ktoré mal súd uskutočniť do 15 dní od podania žiadosti vykonal až 22. 03. 2012, teda po viac ako dvoch rokoch zbytočných prieťahov. Napriek tomu, že lustrácie skončili 23. 04. 2012 doposiaľ vo veci nebol uskutočnený žiadny ďalší úkon a vo veci nie je rozhodnuté. Zbytočné prieťahy sú tak v trvaní viac ako troch rokov.

6) 5 Er 3329/2010 Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 10. 12. 2010. Prvý úkon uskutočnil súd až 24. 05. 2012 teda po uplynutí viac ako jedného a pol roka. Vec bola poznačená do tohto štádia   zbytočnými   prieťahmi   v   trvaní   viac   ako   jedného   a   pol   roka.   Je   pochybné   akú efektivitu mala výzva adresovaná súdnemu exekútorovi, keď zo strany súdu bolo potrebné vyzvať na predloženie listín predovšetkým právnickú osobu, ktorá zriadila a udržiavala rozhodcovský súd. Napriek tomu, že súd dostal odpoveď dňa 30. 07. 2012 doposiaľ vo veci nerozhodol a neuskutočnil ani žiadny procesný úkon. Vec je preto poznačená zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako dvoch rokov.

7) K sp. zn.: 5 Er 1417/2010 Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 15. 07. 2010. V zákonnej pätnásťdňovej lehote súd neuskutočnil žiadnu činnosť a konal so zbytočnými prieťahmi. Prvý úkon bol vykonaný po uplynutí viac ako dvoch mesiacov 17. 09. 2010. Je pochybné akú efektivitu mala výzva adresovaná súdnemu exekútorovi, keď zo strany súdu bolo potrebné vyzvať na predloženie listín predovšetkým právnickú osobu, ktorá zriadila a udržiavala rozhodcovský súd. Na úkon dostal súd reakciu 15. 10. 2010. Následne konanie pokračovalo neefektívne vykonávaním   nesústredenej   činnosti,   keď   súd   sa   po   uplynutí   viac   ako   troch   mesiacov nečinnosti rozhodol pokutovať oprávneného, čo sa na základe rozhodnutia odvolacieho súdu 20. 06. 2012, teda po viac ako jeden a pol roku, ukázalo byť nedôvodné. Navyše exekučnému   súdu   nič   nebránilo   pokračovať   v   rozhodovaní   o   udelení   poverenia   na vykonanie exekúcie aj po tom, čo vydal uznesenie o uložení poriadkovej pokuty. Vo veci žiadosti   súdneho   exekútora   nebolo   rozhodnuté   doposiaľ   a   tak   je   konanie   poznačené zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako dva roky. Zákonná lehota daná k rozhodnutiu je pritom 15 dní!

8) K sp. zn.: 6 Er 740/2010 Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 28. 04. 2010. Súd vykonal prvý úkon po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty až dňa 14. 09. 2010. Ide o zbytočné prieťahy v trvaní viac ako štyri mesiace. Súd vyzval súdneho exekútora k doloženiu zmenky. Išlo o neefektívny postup, pretože súdu muselo byť zrejmé, že súdny exekútor nedisponuje zmenkou a výzva mala smerovať priamo na majiteľa zmenky. Sú mal konať efektívne a jeho činnosť mala byť sústredená. Namiesto toho až dňa 17. 05. 2012 rozhodol o žiadosti, teda po uplynutí viac ako dvoch rokov. Vec doposiaľ nebola skončená a to napriek tomu, že odvolanie bolo oprávneným podané ešte 03. 08. 2012.

9) K sp. zn.: 5 Er 335/2010 Žiadosť   o   udelenie   poverenia   bola   podaná   10.   12.   2010.   Prvý   procesný   úkon uskutočnil súd až 24. 05. 2012, teda po uplynutí viac ako jedného roka a troch mesiacov. Opäť ide o nesústredenú činnosť poznačenú zbytočnými prieťahmi. Znovu uvádzame, že o vylúčení   súdneho   exekútora   z   výkonu   exekúcie   nemožno   rozhodovať   skôr,   ako   dôjde k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného poriadku sa totižto výkon exekúcie   začína najskôr udelením   poverenia.   O   žiadosti   o udelenie poverenia   doposiaľ nebolo rozhodnuté a to napriek tomu, že súd disponuje odpoveďou oprávneného od 30. 07. 2012, teda namiesto zákonných 15 dní uplynuli viac ako dva roky.

10) K sp. zn.: 5 Er 3083/2010 Žiadosť   o   udelenie   poverenia   bola   podaná   26.   11.   2010.   Prvý   procesný   úkon uskutočnil súd až 24. 05. 2012, teda po uplynutí viac ako jedného roka a troch mesiacov. Opäť ide o nesústredenú činnosť poznačenú zbytočnými prieťahmi. Znovu uvádzame, že o vylúčení   súdneho   exekútora   z   výkonu   exekúcie   nemožno   rozhodovať   skôr,   ako   dôjde k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného poriadku sa totižto výkon exekúcie   začína najskôr udelením   poverenia.   O   žiadosti   o udelenie poverenia   doposiaľ nebolo   rozhodnuté   a   to   napriek   tomu,   že   súd   disponuje   odpoveďou   oprávneného   od 30.07.2012, teda namiesto zákonných 15 dní uplynuli viac ako dva roky.

11) K sp. zn.: 9 Er 87/2011 Žiadosť   o   udelenie   poverenia   bola   podaná   21.   01.   2011.   Prvý   procesný   úkon uskutočnil   súd   až   24.   05.   2012,   teda   po   uplynutí   viac   ako   jedného   roka.   Opäť   ide o nesústredenú činnosť poznačenú zbytočnými prieťahmi. Znovu uvádzame, že o vylúčení súdneho   exekútora   z   výkonu   exekúcie   nemožno   rozhodovať   skôr,   ako   dôjde   k   udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného poriadku sa totižto výkon exekúcie začína   najskôr   udelením   poverenia.   O   žiadostí   o   udelenie   poverenia   doposiaľ   nebolo rozhodnuté a to napriek tomu, že súd disponuje odpoveďou oprávneného od 30. 07. 2012, teda namiesto zákonných 15 dní uplynuli viac ako dva roky.

12) K sp. zn.: 5 Er 741/2010

Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 28. 04. 2010. V zákonnej pätnásť dňovej lehote súd neuskutočnil žiadnu činnosť a konal so zbytočnými prieťahmi. Prvý úkon bol vykonaný po uplynutí viac ako štyroch mesiacov 17. 09. 2010. Je pochybné akú efektivitu mala výzva adresovaná súdnemu exekútorovi, keď zo strany súdu bolo potrebné vyzvať na predloženie listín predovšetkým právnickú osobu, ktorá zriadila a udržiavala rozhodcovský súd. Na úkon dostal súd reakciu 15. 10. 2010. Následne konanie pokračovalo neefektívne vykonávaním   nesústredenej   činnosti,   keď   súd   sa   po   uplynutí   viac   ako   troch   mesiacov nečinnosti rozhodol pokutovať oprávneného, čo sa na základe rozhodnutia odvolacieho súdu   10.   07.   2012,   teda   po   viac   ako   dvoch   rokoch,   ukázalo   byť   nedôvodné.   Navyše exekučnému   súdu   nič   nebránilo   pokračovať   v   rozhodovaní   o   udelení   poverenia   na vykonanie exekúcie aj po tom, čo vydal uznesenie o uložení poriadkovej pokuty. Vo veci žiadosti   súdneho   exekútora   nebolo   rozhodnuté   doposiaľ   a   tak   je   konanie   poznačené zbytočnými prieťahmi v trvaní viac ako dva a pol roka. Zákonná lehota daná k rozhodnutiu je pritom 15 dní!

13) K sp. zn.: 6 Er 3082/2010 Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 26. 11. 2010. Súd vykonal prvý úkon po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty až dňa 14. 06. 2011. Ide o zbytočné prieťahy v trvaní viac ako pol roka. Súd vyzval súdneho exekútora k doloženiu zmenky. Išlo o neefektívny postup, pretože súdu muselo byť zrejmé, že súdny exekútor nedisponuje zmenkou a výzva mala smerovať priamo na majiteľa zmenky. Sú mal konať efektívne a jeho činnosť mala byť sústredená. Namiesto toho až dňa 14. 09. 2012 rozhodol o žiadosti, teda po uplynutí viac ako jeden a pol roku..

14) K sp. zn.: 3 Er 250/2011 Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 21.02.2011. V zákonnej pätnásť dňovej lehote súd neuskutočnil žiadnu činnosť a konal so zbytočnými prieťahmi. Prvý úkon bol vykonaný po uplynutí viac ako jednom roku a dvoch mesiacoch 23.05.2012. Súd vo veci konal zo zbytočnými prieťahmi v trvaní jedného roka a dvoch mesiacov.

15) K sp. zn.:3 Er 482/2011 Žiadosť   o   udelenie   poverenia   bola   podaná   21.   04.   2011.   Prvý   procesný   úkon uskutočnil súd až 11. 10. 2012, teda po uplynutí viac ako jedného a pol roka. Opäť ide o nesústredenú činnosť poznačenú zbytočnými prieťahmi. Znovu uvádzame, že o vylúčení súdneho   exekútora   z   výkonu   exekúcie   nemožno   rozhodovať   skôr,   ako   dôjde   k   udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného poriadku sa totižto výkon exekúcie začína   najskôr   udelením   poverenia.   O   žiadosti   o   udelenie   poverenia   doposiaľ   nebolo rozhodnuté a to napriek tomu, že súd disponuje odpoveďou oprávneného od 01. 02. 2013, teda namiesto zákonných 15 dní uplynuli dva roky.

16) K sp. zn.: 11 Er 368/2011 Žiadosť o udelenie poverenia bola podaná 21. 03. 2011. Namiesto zákonných 15 dní, prvý   procesný   úkon   uskutočnil   súd   až   09.   06.   2011,   teda   po   uplynutí   viac   ako   dvoch mesiacov. Súd disponoval spisom rozhodcovského súdu od 17. 08. 2011. Napriek tomu ďalší procesný úkon uskutočnil až po uplynutí viac ako desiatich mesiacoch, teda 29. 05. 2012. Opäť ide o nesústredenú činnosť poznačenú zbytočnými prieťahmi. Znovu uvádzame, že o vylúčení súdneho exekútora z výkonu exekúcie nemožno rozhodovať skôr, ako dôjde k udeleniu poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa Exekučného poriadku sa totižto výkon exekúcie   začína najskôr udelením   poverenia.   O   žiadosti   o udelenie poverenia   doposiaľ nebolo rozhodnuté a to napriek tomu, že súd disponuje odpoveďou oprávneného od 11. 07. 2012, teda namiesto zákonných 15 dní uplynuli viac ako dva roky.

Sťažovateľ   poznajúc   aktuálnu   argumentáciu   porušovateľa   nateraz   odstupuje   od svojej požiadavky na konanie ústneho pojednávania. Ak by však porušovateľ predkladal ďalšie stanoviská a dôkazy žiadame, aby sme s nimi boli oboznámený a podľa ich povahy aby nám bola daná možnosť na ne reagovať aj formou ústneho pojednávania.

S   poukazom   na   vyššie   vykonanú   skutkovú   analýzu   priebehu   exekučných   konaní a vzhľadom k uvedenej judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, sťažovateľ zotrváva na podaných ústavných sťažnostiach a žiada, aby ústavný súd rozhodol podľa v nich obsiahnutého petitu.»

Na základe oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky, že odstupuje od požiadavky konania ústneho pojednávania, a na základe oznámenia podpredsedníčky okresného súdu, že netrvá na ústnom pojednávaní, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   od   ústneho   pojednávania   so   súhlasom   účastníkov   konania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

II. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a k porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutých konaniach

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutých konaniach

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a cieľom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov“ (I.   ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (napr. III. ÚS 127/03). Toto základné právo sa uplatňuje aj v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí. V takom druhu civilného procesu je účelom tohto základného práva to, aby sa po nariadení núteného výkonu bez zbytočných prieťahov uskutočnil tento výkon tak, aby vymáhaný nárok bol čo najskôr, ak tomu nebránia dôvody relatívnej alebo absolútnej neprípustnosti núteného výkonu súdneho rozhodnutia, uspokojený.

Úlohou   ústavného   súdu   je   posúdiť,   či   postupom   okresného   súdu   v napadnutých konaniach vedených týmto súdom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   už   viackrát   vyslovil,   že   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru ESĽP by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby konečné súdne rozhodnutie ostalo „neúčinné“ na škodu jednej zo strán. Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať   za   integrálnu   súčasť   procesu   v   zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne III. ÚS 15/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS   41/02).   V   súlade   s   judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   prihliada   aj na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj vo veciach sťažovateľky.

1. Po preskúmaní doterajšieho priebehu napadnutých konaní ústavný súd konštatuje, že   ich   predmetom   je   rozhodovanie   o   vydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcií,   ktoré nemožno hodnotiť z právneho ani skutkového hľadiska ako zložité. Ústavný súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s názorom sťažovateľky vysloveným v sťažnostiach, podľa ktorého „... vec... si nevyžaduje takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu“.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   na   základe   svojich   zistení   konštatuje,   že sťažovateľka v doterajšom priebehu napadnutých konaní v zásade včas reagovala na výzvy okresného súdu na predloženie potrebných listinných dôkazov (konania vedené okresným súdom pod sp. zn. 5 Er 1415/2010, sp. zn. 5 Er 1417/2010, sp. zn. 5 Er 741/2010 a sp. zn. 5 Er 3047/2009) a podaním odvolaní z 2. augusta 2012 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Er 351/2011 z 12. júla 2012 a z 3. augusta 2012 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Er 740/2010 zo 17. mája 2012 uplatnila svoje procesné právo, čo síce spôsobuje predĺženie konania, nie však zbytočné prieťahy.

Vychádzajúc z uvedeného možno formulovať záver, že sťažovateľka ako účastníčka napadnutých konaní vedených okresným súdom bola v ich doterajšom priebehu aktívna a poskytovala   okresnému   súdu   požadovanú   súčinnosť,   a   preto   jej   nemožno   pričítať   na ťarchu doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku napadnutých konaní.

3.   Pri   skúmaní   tretieho   kritéria,   a   to   postupu   samotného   okresného   súdu v napadnutých   konaniach   ústavný   súd   vychádzal   zo   sťažností,   ale   najmä   z   na   vec   sa vzťahujúcich spisov a zo stanovísk účastníkov konania. Ústavný súd zároveň vychádzal zo svojej   konštantnej   judikatúry,   v zmysle   ktorej   zbytočné   prieťahy   v konaní   môžu   byť zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou činnosťou,   teda   takým konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k odstráneniu   právnej   neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

3.1 Konanie vedené pod sp. zn. 5 Er 1415/2010Zo   spisu   vzťahujúceho   sa   na   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 5 Er 1415/2010   vyplývajú   obdobia   krátkodobej   a dlhodobejšej   absolútnej   nečinnosti   (od podania návrhu súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15. júla 2010 až do rozhodovania ústavného súdu o predmetných sťažnostiach) okresného súdu, pre ktoré neexistovali relevantné dôvody. Navyše, vec nie je ani v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti (viac ako 2 roky od podania návrhu) právoplatne skončená, keďže o návrhu súdneho exekútora   zatiaľ okresný súd v merite veci nerozhodol. Ako   prejav nesprávnej činnosti   okresného   súdu   hodnotí   ústavný   súd   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 5 Er 1415/2010   z 26.   januára 2011 o uložení   poriadkovej   pokuty   sťažovateľke z dôvodu nesplnenia   výzvy   na   predloženie   chýbajúcich   listinných   dôkazov   (17.   septembra   2010, pozn.), ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 CoE 581/2011   z 31.   mája 2012   zrušené z dôvodu,   že   nebolo   v právomoci   okresného súdu požadovať od sťažovateľky predloženie listinného dôkazu — spisu rozhodcovského súdu, keďže sťažovateľka predmetným spisom nedisponovala. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 1415/2010 došlo k zbytočným prieťahom.

3.2 Konanie vedené pod sp. zn. 5 Er 2105/2010V konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   5   Er   2105/2010   ústavný   súd identifikoval   obdobie   absolútnej   nečinnosti   okresného   súdu   trvajúce   od   podania   návrhu súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (október 2010) do mája 2012 (takmer 19 mesiacov).

Ústavný súd postup okresného súdu, na základe ktorého tento 24. mája 2012 vyzval súdneho exekútora, aby v súčinnosti so sťažovateľkou predložili okresnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora, s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011, hodnotí ako neefektívny [ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS   322/2010   nálezom   z 13.   apríla   2011   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa V. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Žiar nad Hronom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 934/2008 a jeho uznesením z 25. mája 2010, ktorým súdny exekútor (totožný so súdnym exekútorom, ktorý okresný súd požiadal v napadnutých konaniach   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcií,   pozn.)   nebol   vylúčený z vykonávania funkcie vo veci exekúcie. V označenom náleze ústavný súd vyslovil tento právny názor: „Skutočnosť,   že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania   (v   danom   prípade   oprávneného),   je   okolnosťou   vylučujúcou   ho   z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku   povinný   bezodkladne   oznámiť   súdu.   Ak   súd   vylúči   exekútora   z vykonávania exekúcie,   v   exekúcii   pokračuje   ten   exekútor,   ktorého   navrhne   oprávnený   a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).“, pozn.]. Pokiaľ okresný   súd   zastával   v napadnutom   konaní   názor,   že   existuje   okolnosť,   ktorá   vylučuje súdneho   exekútora   z vykonávania   exekúcie   podľa   príslušných   ustanovení   Exekučného poriadku, bol povinný sa s touto okolnosťou vysporiadať, nie však tak, že vyzval samotného súdneho exekútora v súčinnosti so sťažovateľkou na predloženie návrhu na zmenu súdneho exekútora, keďže je výlučným právom len oprávneného v súlade s § 44 ods. 8 Exekučného poriadku   aj   bez   uvedenia   dôvodu   podať   na   príslušný   všeobecný   súd   návrh   na   zmenu súdneho exekútora. Navyše, v judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor (pozri napr.   IV.   ÚS   354/2012),   podľa   ktorého   všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého exekučného konania, ktoré sa v súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku začína dňom, v ktorom   bol   exekútorovi   doručený   návrh   na   vykonanie   exekúcie,   ex   offo   skúmať,   či   sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (m. m. III. ÚS 322/2010), okrem iného   aj   zabezpečenie   nestrannosti   exekútora   v   súlade   s   ustanoveniami   Exekučného poriadku, ako aj právny názor, podľa ktorého postup všeobecného súdu, ktorým tento vylúči súdneho exekútora z vykonávania   exekúcie   ešte   predtým,   ako   rozhodne   o   jeho žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nemožno z ústavného hľadiska spochybňovať (napr. IV. ÚS 69/2013).

Z uvedených   dôvodov   aj   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5   Er   2105/2010,   v rámci ktorého okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er 2105/2010 z 10. apríla 2013 zamietol návrh súdneho   exekútora   na vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie, došlo   podľa   názoru ústavného súdu k zbytočným prieťahom.

3.3 Konanie vedené pod sp. zn. 5 Er 3510/2010 V konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 3510/2010 bol okresný súd od podania návrhu súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (22. decembra 2010, pozn.) absolútne   nečinný   takmer   šesť   mesiacov   (až   do   júna   2011,   keď   okresný   súd   vyzval sťažovateľku na predloženie zmenky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok, pozn.) a následne od júla 2011 až do októbra 2012 ďalších takmer 15 mesiacov, pričom ako neefektívny hodnotí ústavný súd postup okresného súdu, ktorým tento 11. októbra 2012 a následne 6. marca 2013 vyzval sťažovateľku na predloženie návrhu na zmenu súdneho exekútora (pozri argumentáciu uvedenú v bode 3.2 tohto nálezu, pozn.).

Z uvedených dôvodov aj v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 3510/2010 došlo podľa názoru ústavného súdu k zbytočným prieťahom.

3.4 Konanie vedené pod sp. zn. 3 Er 351/2011V konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 351/2011 ústavný súd identifikoval absolútnu nečinnosť okresného súdu od podania návrhu súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   (16.   marec   2011,   pozn.)   až   do   vydania   uznesenia   okresného   súdu sp. zn.   3   Er   351/2011   z   12.   júla   2012   o   zamietnutí   tohto   návrhu   v   trvaní   takmer 16 mesiacov,   ktorú   hodnotí   ako   zbytočné   prieťahy   v   konaní.   Navyše,   ústavný   súd z prehľadu   procesných   úkonov   vykonaných   v   tomto   konaní   zistil   zbytočné   prieťahy   aj v súvislosti s predkladaním spisu vzťahujúceho sa na toto konanie krajskému súdu na účely rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Er 351/2011 z   12.   júla   2012   v   trvaní   7   mesiacov   (sťažovateľka   podala   proti   citovanému   uzneseniu okresného súdu odvolanie 2. augusta 2012, pričom spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie okresný súd predložil krajskému súdu   na rozhodnutie o podanom odvolaní až 6. marca 2013, pozn.). Celková doba nečinnosti okresného súdu tak predstavuje takmer 2 roky, ktorú ústavný súd hodnotí ako zbytočné prieťahy spôsobené okresným súdom.

3.5 Konanie vedené pod sp. zn. 5 Er 3047/2009V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 Er 3047/2009 ústavný súd zistil obdobie   dlhodobej   absolútnej   nečinnosti   okresného   súdu   (od   podania   návrhu   súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie 25. novembra 2009 až do vydania výzvy   okresného   súdu   na   predloženie   listinného   dôkazu   24.   januára   2011)   v   trvaní 14 mesiacov, ako aj ďalšie obdobie krátkodobejšej nečinnosti (7 mesiacov — od doručenia rozhodcovského spisu okresnému súdu 30. augusta 2011 na základe jeho výzvy adresovanej rozhodcovskému súdu z 10. júna 2011 až do výzvy okresného súdu z 22. marca 2012 na doručenie   výpisu   zo   živnostenského   registra),   ktoré   hodnotí   ako   zbytočné   prieťahy v konaní.

Ústavný súd zároveň považoval za potrebné uviesť, že okresný súd bol v označenom konaní nečinný aj od marca 2012 (keď povinný zomrel) do dňa rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti. Toto obdobie však ústavný súd nevyhodnotil ako obdobie, v ktorom dochádza k zbytočným prieťahom, keďže v tomto období okresný súd vo veci nemohol konať.   Exekúciu   proti   inému ako tomu,   kto   je (bol)   označený   v   exekučnom   titule ako povinný, totiž v súlade s § 37 ods. 3 Exekučného poriadku možno vykonať, len ak sa preukázalo,   že   naňho   prešla   povinnosť   alebo   právo   z   exekučného   titulu   podľa   §   41 Exekučného poriadku, pričom v danom prípade dedičské konanie po zomrelom povinnom vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   6   C 567/2012   ešte   nebolo do   času   rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené.

3.6 Konanie vedené pod sp. zn. 5 Er 3329/2010V konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 3329/2010 podľa zistenia ústavného súdu bol okresný   súd   v   čase   od   podania   návrhu   súdneho   exekútora   na   udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   (10.   decembra   2010)   až   do   výzvy   okresného   súdu   adresovanej sťažovateľke,   aby   táto   vzhľadom   na   skutočnosti   vyplývajúce   z   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011 navrhla zmenu súdneho exekútora (24. mája 2012,   pozn.),   17   mesiacov   bez   relevantného   dôvodu   absolútne   nečinný,   čím   spôsobil zbytočné prieťahy v konaní. Za neefektívny považuje ústavný súd postup okresného súdu spočívajúci   vo   výzve   súdnemu   exekútorovi   z   24.   mája   2012,   aby   v   súčinnosti so sťažovateľkou   predložil   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora   (pozri   argumentáciu uvedenú v bode 3.2 tohto nálezu, pozn.). Absolútne nečinný bol okresný súd aj v období od mája 2012 do   10.   apríla 2013,   keď   uznesením   sp.   zn. 5 Er   3329/2010   zamietol   návrh súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

3.7 Konanie vedené pod sp. zn. 5 Er 1417/2010Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom vyplýva, že súdny exekútor doručil tomuto súdu návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15. júla   2010.   Okresný   súd   17.   septembra   2010   vyzval   sťažovateľku   na   predloženie listinných   dôkazov   v   lehote   15   dní;   sťažovateľka   na   výzvu   okresného   súdu   reagovala odpoveďou z 15. októbra 2010. Následne okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er 1417/2010 z 26. januára 2011 uložil sťažovateľke poriadkovú pokutu v sume 50 € za nedodržanie povinností uložených jej uznesením zo 17. septembra 2010. Sťažovateľka podala 22. júna 2011 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 Er 1417/2010 z 26. januára 2011 o uložení poriadkovej pokuty odvolanie; spis bol následne predložený 7. októbra 2011 krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, ktorý uznesenie prvostupňového súdu uznesením sp. zn. 23 CoE 539/2011 z 20. júna 2012 zrušil. Z prehľadu úkonov uskutočnených v napadnutom konaní vyplýva jedno obdobie dlhodobejšej absolútnej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu   v   trvaní   10   mesiacov   (od   júla   2012   až   do   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnostiach), ako aj viacero období krátkodobejšej nečinnosti. Ako neefektívny hodnotí ústavný súd postup okresného súdu spočívajúci v uložení poriadkovej pokuty sťažovateľke uznesením sp. zn. 5 Er 1417/2010 z 26. januára 2011, ktoré bolo na základe uznesenia krajského   súdu   sp.   zn.   23   CoE   539/2011   z   20.   júna   2012   zrušené   preto,   že   nebolo odôvodnené   požadovať   od   sťažovateľky   predloženie   listinného   dôkazu — spisu rozhodcovského súdu, keďže predmetným spisom nedisponovala. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že aj v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

3.8 Konanie vedené pod sp. zn. 6 Er 740/2010V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 Er 740/2010 ústavný súd zistil obdobie   dlhodobej   nečinnosti   v čase   od   podania   návrhu   súdneho   exekútora   na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (28. apríla 2010) v zásade až po vydanie uznesenia sp. zn. 6 Er 740/2010 zo 17. mája 2012, ktorým okresný súd tento návrh zamietol; toto obdobie ústavný   súd   hodnotí   ako   obdobie,   v ktorom   okresný   súd   spôsobil   zbytočné   prieťahy v konaní.   Navyše,   ústavný   súd   zo spisu   vzťahujúceho sa   na napadnuté   konanie vedené okresným   súdom   zistil   zbytočné   prieťahy   aj   v jeho   postupe   súvisiacom   s predkladaním spisu   krajského   súdu   na   účely   rozhodnutia   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 6 Er 740/2010 zo 17. mája 2012, keďže odvolanie sťažovateľky z 3. augusta   2012   (proti   citovanému   uzneseniu   okresného   súdu)   okresný   súd   predložil krajskému súdu až 28. februára 2013 (6 mesiacov).

3.9 Konanie vedené pod sp. zn. 5 Er 3335/2010 V konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 3335/2010 ústavný súd identifikoval obdobie dlhodobej   neodôvodnenej   nečinnosti   v trvaní   17   mesiacov   (od   podania   návrhu   súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie 10. decembra 2010 do mája 2012), ako   aj   neefektívnu   činnosť   spočívajúcu   v tom,   že   okresný   súd   24.   mája   2012   vyzval súdneho exekútora, aby v súčinnosti so sťažovateľkou predložili okresnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora, s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011 (pozri argumentáciu uvedenú v bode 3.2 tohto nálezu, pozn.). Z uvedeného vyplýva, že aj v tomto konaní okresného súdu, ktorý meritórne vo veci rozhodol po viac ako dvoch rokoch (uznesením okresného súdu sp. zn. 5 Er 3335/2010 z 10. apríla 2013 bol návrh zamietnutý, pozn.), došlo k zbytočným prieťahom.

3.10 Konanie vedené pod sp. zn. 5 Er 3083/2010V konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 3083/2010 ústavný súd identifikoval obdobie dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti v trvaní 18 mesiacov (od podania návrhu súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie 26. novembra 2010 do mája 2012), ako   aj   neefektívnu   činnosť   spočívajúcu   v tom,   že   okresný   súd   24.   mája   2012   vyzval súdneho exekútora, aby v súčinnosti so sťažovateľkou predložili okresnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora, s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011 (pozri argumentáciu uvedenú v bode 3.2 tohto nálezu, pozn.). Z uvedeného vyplýva, že aj v tomto konaní okresného súdu, ktorý vo veci meritórne rozhodol po viac ako dvoch rokoch (uznesením sp. zn. 5 Er 3083/2010 z 10. apríla 2013 návrh zamietol, pozn.), došlo k zbytočným prieťahom.

3.11 Konanie vedené pod sp. zn. 9 Er 87/2011V konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   9   Er   87/2011   ústavný   súd identifikoval   obdobie   dlhodobej   neodôvodnenej   nečinnosti   v   trvaní   16 mesiacov   (od podania   návrhu   súdneho   exekútora   na   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie 21. januára   2011   až   do   mája   2012),   ako   aj   neefektívnu   činnosť   spočívajúcu   v tom,   že okresný súd 24. mája 2012 vyzval súdneho exekútora, aby v súčinnosti so sťažovateľkou predložili   okresnému   súdu   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora   s   poukazom   na   nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011 (pozri argumentáciu uvedenú v bode   3.2   tohto   nálezu,   pozn.).   Z uvedeného   vyplýva,   že   aj   v tomto   konaní   došlo k zbytočným prieťahom.

3.12 Konanie vedené pod sp. zn. 5 Er 741/2010 Zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené okresným súdom ústavný súd zistil, že súdny exekútor doručil tomuto súdu návrh na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie 28. apríla 2010. Následne okresný súd 17. septembra 2010 sťažovateľku vyzval, aby v lehote 15 dní od doručenia výzvy predložila označené listinné dôkazy, ktoré boli okresnému   súdu   sťažovateľkou   doručené   15.   októbra   2010,   okrem   vyžiadaného rozhodcovského spisu, na základe ktorého bol vydaný rozhodcovský rozsudok. V dôsledku nesplnenia výzvy na predloženie rozhodcovského rozsudku okresný súd uznesením sp. zn. 5 Er 741/2010 z 26. januára 2011 uložil sťažovateľke poriadkovú pokutu v sume 50 €. Dňa 22. júna 2011 sa sťažovateľka proti tomuto uzneseniu okresného súdu odvolala, na základe čoho   bolo jej   odvolanie predložené na rozhodnutie krajskému   súdu   2.   novembra 2011. Krajský   súd   následne   10.   júla   2012   uznesením   č. k. 10 CoE   342/2011-27   odvolaním napadnuté   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   zrušil.   Spis   vzťahujúci   sa   na   napadnuté konanie bol okresnému súdu doručený krajským súdom 18. júla 2012. Uznesenie krajského súdu   sp.   zn.   10   CoE   342/2011   z 10.   júla   2012   bolo   doručované   účastníkom   konania 11. marca 2013. Z prehľadu úkonov uskutočnených v napadnutom konaní ústavný súd zistil jedno obdobie dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu v trvaní 8 mesiacov súvisiace s doručovaním uznesenia krajského súdu sp. zn. 10 CoE 342/2011 z 10. júla 2012 (marec 2013, pozn.), ako aj jeho neefektívnu činnosť spočívajúcu v uložení poriadkovej pokuty   sťažovateľke   uznesením   sp. zn.   5   Er   741/2010   z   26.   januára   2011,   ktoré   bolo uznesením krajského súdu sp. zn. 10 CoE 342/2011 z 10. júla 2012 zrušené preto, že nebolo odôvodnené   požadovať   od   sťažovateľky   predloženie   listinného   dôkazu — spisu rozhodcovského súdu, keďže predmetným spisom nedisponovala. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že aj v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom.

3.13 Konanie vedené pod sp. zn. 6 Er 3082/2010V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 6 Er 3082/2010 ústavný súd zistil obdobie   neodôvodnenej   nečinnosti   od   podania   návrhu   súdnym   exekútorom   na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (26. novembra 2010, pozn.) až do výzvy okresného súdu adresovanej sťažovateľke, aby predložila listinný dôkaz (14. júna 2011, pozn.), v trvaní 6 mesiacov   a následne   ďalšie   obdobie   dlhodobejšej   neodôvodnenej   nečinnosti v trvaní 12 mesiacov (od doručenia listinného dôkazu sťažovateľkou 26. augusta 2011 až do vydania uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 Er 3082/2010 zo 14. septembra 2012, ktorým tento žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol v časti povinnosti   zaplatiť   zmenkový   úrok   vo   výške   0,25   %   denne   zo   sumy   1 382,49   €   od 9. januára 2010 do zaplatenia). Ako neefektívnu hodnotí ústavný súd činnosť okresného súdu po doručení uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 Er 3082/2010 zo 14. septembra 2012 (29. januára 2013, pozn.), keďže tento vyzval pri doručovaní sťažovateľku na predloženie návrhu   na   zmenu   súdneho   exekútora   v nadväznosti   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011 (pozri argumentáciu uvedenú v bode 3.2 tohto nálezu, pozn.). Z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd následne uznesením sp. zn. 6 Er 3082/2010 z 5. apríla 2013 napadnuté konanie v časti povinnosti zaplatiť zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 1 382,49 € od 9. januára 2010 do zaplatenia zastavil a vo zvyšnej časti návrh súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z uvedeného vyplýva, že aj v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom.

3.14 Konanie vedené pod sp. zn. 3 Er 250/2011V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 Er 250/2011 ústavný súd zistil obdobie dlhodobej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu od podania návrhu súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (21. február 2011, pozn.) až do vydania   uznesenia   o zamietnutí   návrhu   súdneho   exekútora   na udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie z 23. mája 2012 v trvaní viac ako 1 rok, ktoré hodnotí ako zbytočné prieťahy v konaní.

3.15 Konanie vedené pod sp. zn. 3 Er 482/2011V konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 Er 482/2011 ústavný súd zistil obdobie neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu v trvaní 18 mesiacov (v čase od podania návrhu súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie 21. apríla 2011 až do   vydania   výzvy   okresného   súdu   v októbri   2012,   aby   súdny   exekútor   v súčinnosti so sťažovateľkou v lehote 15 dní od doručenia výzvy navrhli zmenu súdneho exekútora), ako   aj   neefektívnu   činnosť   v nadväznosti   na   citovanú   výzvu   poukazujúcu   na   nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011 (pozri argumentáciu uvedenú v bode   3.2   tohto   nálezu,   pozn.).   Z uvedeného   vyplýva,   že   aj   v tomto   konaní   došlo k zbytočným prieťahom.

3.16 Konanie vedené pod sp. zn. 11 Er 368/2011Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol súdnym exekútorom okresnému súdu doručený 21. marca 2011. Následne okresný súd 9. júna 2011 vyzval rozhodcovský súd, aby mu predložil jeho spis sp. zn. SR 13666/10 (spis bol okresnému súdu zaslaný 17. augusta 2011). Okresný súd 29. mája 2012 vyzval sťažovateľku, aby podala návrh na zmenu súdneho exekútora, s poukazom na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010 z 13. apríla 2011. Okresný súd následne uznesením sp. zn. 11 Er 368/2011 z 26. marca 2013 návrh súdneho exekútora zamietol. Z prehľadu   úkonov   v napadnutom   konaní vedenom   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil obdobie neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu v trvaní 9 mesiacov (od augusta 2011 do mája 2012), ako aj neefektívnu činnosť spočívajúcu v tom, že okresný súd 29. mája 2012 vyzval sťažovateľku, aby mu predložila návrh na zmenu súdneho exekútora, s poukazom na nález ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   322/2010   z   13.   apríla   2011 (pozri   argumentáciu uvedenú v bode 3.2 tohto nálezu, pozn.). Z uvedeného vyplýva, že aj v tomto konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vyjadriť   sa   aj   k argumentácii   sťažovateľky, v zmysle ktorej z textu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného a účinného od 1. februára 2002 do 31. mája 2010, t. j. platného a účinného v čase doručenia jej návrhov, vyplýva povinnosť exekučného súdu „rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutia všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica“. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom   od   1.   júna   2010   do   31.   mája   2011   podľa   sťažovateľky   zakladá   povinnosť „exekučného   súdu   rozhodnúť   o   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   do   15   dní   od   doručenia   takejto   žiadosti   ak   je   exekučným   titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu!“.

S prihliadnutím na tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorej samotné prekročenie lehoty uvedenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku predstavuje bez ďalšieho zbytočný prieťah, ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   na zákonom   ustanovené   lehoty   síce   prihliada,   ale   ich   nedodržanie   podľa   jeho   názoru automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno   preto   vyvodzovať   len   zo   skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval v zákonom   ustanovených   lehotách   (pozri   napr.   I.   ÚS   86/02).   Ústavný   súd   už   v   tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý   nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom   na v zákone ustanovené lehoty   na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). Za týchto okolností samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho   exekútora   o udelenie   poverení   na   vykonanie   exekúcií   ani   v posudzovaných prípadoch ústavný súd nepovažuje za porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to aj s ohľadom na množstvo návrhov, ktoré súdny exekútor v relevantnom čase okresnému súdu doručil. Táto skutočnosť totiž objektívne   bránila   tomu,   aby   okresný   súd   mohol   o týchto   návrhoch   rozhodnúť v štandardných (zákonom ustanovených) lehotách.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v napadnutých konaniach konštatoval, že jeho dlhodobou neodôvodnenou nečinnosťou, ako aj   neefektívnou   činnosťou   došlo   vo   všetkých   napadnutých   konaniach   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka   sa   tiež   domáhala,   aby   ústavný   súd   v zmysle čl.   127   ods.   2   ústavy okresnému   súdu   prikázal   v napadnutých   konaniach   konať   bez   zbytočných   prieťahov. Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach okresný súd zatiaľ v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 1415/2010, sp. zn. 5 Er 3510/2010, sp. zn. 5 Er 3047/2009, sp. zn. 5 Er 1417/2010, sp. zn. 9 Er 87/2011, sp. zn. 5 Er 741/2010 a sp. zn. 3 Er 482/2011 ešte meritórne nerozhodol, ústavný súd v tejto časti návrhu sťažovateľky vyhovel (bod 2 výroku tohto nálezu) a vo zvyšnej časti týkajúcej sa konaní vedených pod sp. zn. 5 Er 2105/2010, sp. zn. 3 Er 351/2011, sp. zn. 5 Er 3329/2010, sp. zn. 6 Er 740/2010, sp.   zn.   5   Er   3335/2010,   sp.   zn.   5   Er   3083/2010,   sp.   zn.   6   Er   3082/2010,   sp.   zn. 3 Er 250/2011   a sp. zn.   11   Er   368/2011   návrhom   sťažovateľky   nevyhovel,   keďže v označených konaniach okresný súd do dňa rozhodovania ústavného súdu už meritórne rozhodol (bod 5 výroku tohto nálezu).

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   okresný   súd   jej   ako   účastníčke napadnutých konaní neposkytol súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, keďže neaplikoval § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v relevantnom znení a „nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti“.

V nadväznosti   na   argumentáciu   sťažovateľky   považoval   ústavný   súd   za   potrebné zdôrazniť, že dodržiavanie zákonom ustanovených lehôt všeobecným súdom nespadá pod ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 67/06), ale čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri záver vyjadrený v časti II.1 tohto nálezu).

Rovnako neodôvodnená nečinnosť všeobecného súdu, resp. jeho neefektívna činnosť v napadnutých exekučných konaniach vecne nepatrí pod ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže podľa systematiky ústavy sú primeraná celková dĺžka, rýchlosť a plynulosť súdneho   konania   obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s výnimkou prípadov, keď nedostatky v postupe súdu dosahujú takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa   v stávke)   by   bolo   možné   uvažovať   o odmietnutí   spravodlivosti   (m.   m. IV. ÚS 242/07); uvedený právny názor je podľa názoru ústavného súdu aplikovateľný aj na veci sťažovateľky.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nevyhovel   tým   častiam   sťažností,   ktorými sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom okresného súdu v napadnutých konaniach (bod 5 výroku tohto nálezu).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Podľa sťažovateľky okresný súd tým, že dosiaľ právoplatne nerozhodol o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií „neustále limituje základné subjektívne   oprávnenia   sťažovateľa   ako   vlastníka   a reálne   ohrozuje,   či   priam   znižuje hodnotu…   majetku   (bonitu   pohľadávky)“. Podľa   sťažovateľky   k znižovaniu   hodnoty   jej majetku (bonity pohľadávky) dochádza z dôvodu, že „nečinnosť exekučného súdu utvrdzuje dlžníka   (povinného)   v tom,   že   sťažovateľovi   zaplatiť   nemusí,   pretože   ho   autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť“, pričom „márnym uplynutím času sa dlžníkovi (povinnému)   vytvára   priestor   na   to,   aby   zrealizoval   úkony,   ktoré   ho   zbavia   majetku postihnuteľného exekúciou“.

Z citovanej   argumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľka   odôvodňuje   porušenie   svojho základného práva vlastniť majetok podľa ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového   protokolu   hypotetickou   úvahou,   podľa   ktorej   sa   v konečnom   dôsledku z dôvodu (ne)činnosti všeobecného súdu stane (môže stať) jej pohľadávka voči povinnému nevymožiteľná. Sťažovateľka teda argumentuje možným (hypotetickým) vznikom škody v priamej súvislosti s nečinnosťou všeobecného súdu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok, pričom vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická osoba a právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného jej čl. 1 dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia alebo   postupy   ktorých   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané   (m.   m.   IV.   ÚS   303/04, IV. ÚS 64/2010), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných práv   a slobôd.   Vychádzal   pritom   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr. II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku   tohto   nálezu, pozn.)   sa   otvára   priestor   na to,   aby   sťažovateľka   podala   v súlade s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) žalobu o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť vecne a miestne príslušné všeobecné súdy.

Pokiaľ   je   teda   sťažovateľka   toho   názoru,   že   nečinnosťou   okresného   súdu v exekučných   konaniach   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti   súdneho   exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie jej bola spôsobená na jej vlastníckych právach škoda,   môže   sa   náhrady   tejto   škody   domáhať   postupom   podľa   príslušných   ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu.

Na   tomto   základe   ústavný súd   v tejto   časti   sťažnostiam   sťažovateľky   nevyhovel, riadiac sa zásadou subsidiarity a uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv sťažovateľky pred ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 5 výroku tohto nálezu).

II.4 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Sťažovateľka sa v petite domáha aj vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,   ktoré   ustanovujú   všeobecný   zákaz   diskriminácie.   V odôvodnení   týchto   častí sťažností   sťažovateľka   síce   uvádza,   že   ich   možno „preskúmať   aj   samostatne“,   ale v konečnom   dôsledku   porušenie   označených   článkov   ústavy   a dohovoru   namieta   zjavne v spojení s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru („... sťažovateľ tvrdí,   že   zákaz   diskriminácie   je   nutné   aplikovať   na   výkon   a ochranu   opráva   na   súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces“) a v tejto súvislosti predovšetkým tvrdí, že okresný súd „zaobchádza odlišne so sťažovateľom a odlišne s inými subjektmi v procesnom postavení   sťažovateľa.   Iné   subjekty,   ktorých   procesné   návrhy   v exekučnom   konaní   sú prejednávané v zákonom stanovených lehotách, majú zaručený výkon všetkých práv, ktoré sú v súhrne obsahom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“.

V nadväznosti na citovanú argumentáciu ústavný súd poukazuje v prvom rade na svoj   záver   vyslovený   v časti   II.1   tohto   nálezu,   v zmysle   ktorého   samotné   nedodržanie zákonom   ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho exekútora   o udelenie poverení na vykonanie exekúcií nepovažuje za porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj (a predovšetkým) na svoj záver vyslovený v časti II.2 tohto nálezu, v zmysle ktorého v posudzovanom prípade nedostatky   v postupe   okresného   súdu   nedosiahli   takú   intenzitu,   že   by   s ohľadom   aj   na ďalšie   konkrétne   okolnosti   posudzovanej   veci   bolo   možné   uvažovať   o odmietnutí spravodlivosti, a teda porušení základného práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. tiež porušení práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ak   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   postupom   okresného   súdu   v napadnutých konaniach nedošlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy (časť II.2 tohto nálezu), tak tento záver možno   primerane   vzťahovať   aj   na   namietané   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Na základe uvedeného ústavný súd v týchto častiach sťažnostiam nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa svojimi sťažnosťami domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sumách 1 272 €; 1 051,08 €; 995,76 €; 774,48 €; 1 659,60 €; 995,76 €; 1 272,36 €; 1 383 €; 995,76 €; 1 051,08 €; 829,80 €; 1 383 €; 1 051,08 €; 774,48 €; 663,84 € a 719,16 €   z   dôvodov   podrobne   uvedených   vo   svojich   sťažnostiach,   poukazujúc predovšetkým   na   márne   uplynutie   času,   v dôsledku   čoho   ani „pozitívne   rozhodnutie ústavného   súdu   nebude   môcť   kompenzovať   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Ústavný súd vzhľadom na svoje zistenia o doterajšom priebehu napadnutých konaní dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemožno   považovať   za   dostatočné zadosťučinenie pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia zobral ústavný súd do úvahy jednak obdobia neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu v napadnutých konaniach, ale zároveň zohľadnil aj existenciu mimoriadne vysokého počtu návrhov (v zásade identických) týkajúcich sa vecí sťažovateľky na príslušnom okresnom súde   (pozri   informácie   obsiahnuté   v prípise   podpredsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn. Spr. 207/2013 z 22.   marca 2013),   ktorý   patrí   k súdom   prvého   stupňa s pomerne   malým počtom pridelených sudcov, čo objektívne sťažuje jeho reálne možnosti rozhodnúť o týchto veciach sťažovateľky v obvyklom a pritom primeranom čase. Na druhej strane ústavný súd zohľadnil aj neúmerne nízky počet vecí sťažovateľky, ktoré okresný súd v relevantnom období   vybavil   v porovnaní   s týmto   celkovým   nápadom.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase   konania zabezpečiť primeraný počet   sudcov   alebo ďalších   pracovníkov   na súde, ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní (IV.   ÚS   43/06,   IV.   ÚS   135/07).   Vo   výnimočných prípadoch   daných   špecifickými   okolnosťami   (ako   to   je   aj   v sťažnosťami   napadnutých konaniach   vedených   okresným   súdom),   za   ktorých   všeobecný   súd   koná,   však   enormná zaťaženosť všeobecných súdov hraničiaca s ich schopnosťou zabezpečiť v relevantnom čase (obvyklý)   riadny   chod   orgánov   verejnej   moci   môže   predstavovať   okolnosť   hodnú osobitného zreteľa pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € (za všetky napadnuté konania spoločne) bude primerané   konkrétnym   okolnostiam   napadnutých   konaní   posudzovaných   v spoločnom konaní pred ústavným súdom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. B. F.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z citovaných ustanovení § 36 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažovateľka nemá obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd môže úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho uváženia, zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.

V   danom   prípade   bolo   ústavnému   súdu   doručených   šestnásť   sťažností,   pričom v každej   z   nich   bola   sťažovateľka   právne   zastúpená   tým   istým   advokátom.   Predmetné sťažnosti ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 471/2012-44 z 18. septembra 2012 spojil na spoločné   konanie,   keďže   sa   týkali   tej   istej   sťažovateľky,   identických   konaní   vedených okresným súdom a boli v zásade obsahovo totožné. Tieto skutočnosti v podstatnej miere znížili nároky tak na prípravu zastupovania, ako aj spísanie sťažností (identický obsah), čo ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o   úhrade   trov   konania.   Vychádzajúc   z   tejto skutočnosti, ako aj z oprávnenia priznať úhradu trov konania účastníkovi konania len sčasti, ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady trov konania len v sume 269,60 € (bod 4 výroku tohto nálezu), t. j. v sume zodpovedajúcej úhrade trov konania za jednu sťažnosť. Ústavný súd   pri   určení   tejto   sumy   vychádzal   z   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v   roku   2012   je   1/6 z výpočtového   základu,   čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 127,17 € a 7,63 € režijný paušál, teda za dva úkony (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) 269,60 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).

Odmenu za vyjadrenie z 22. apríla 2013 ústavný súd nepriznal, keďže z jeho obsahu nevyplynuli žiadne nové skutočnosti (doteraz ústavnému súdu neznáme), ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu vecí, pričom ústavný súd rozhodol o sťažnostiach len na základe predložených   (písomných)   listinných   dôkazov,   t.   j.   sťažností   a   k   nim   pripojených písomností, písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu súvisiacich súdnych spisov.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013