znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 470/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., L., zastúpeného advokátom Mgr. P. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   porušenia   čl.   50   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sd/52/2009 a jeho rozsudkom zo 7. júna 2010 a porušenia základného práva podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 7 So/99/2010 z 30. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2011 a 19. októbra 2011 doručená sťažnosť M. K., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a porušenia čl. 50 ods. 5 ústavy postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sd/52/2009 a jeho rozsudkom zo 7. júna 2010 a porušenia základného práva podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So/99/2010 z 30. júna 2011.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:«Sťažovateľ si dňa 28. 3. 2008 podal žiadosť na starobný dôchodok. Nárok naň mu v zmysle § 109 ods. 1, a ustanovení jeho § 65 ods. 1a ods. 3 písm. a) Zákona o soc. poistení vznikol 20. 11. 2004. Žiadal, aby mu bol spätne od tohto dňa priznaný, ale do žiadosti bol uvedený dátum 28. 3. 2005.

Ten   sporný   dátum,   okolo   ktorého   sa   následne   odvíja   predmetná   kauza,   bol   do žiadosti vpísaný bez jeho vedomia pracovníčkou Sociálnej poisťovne (ďalej SP). Nakoľko pracovníčka sťažovateľovi uviedla, že už „robí cez čas“, tak na jej prosebný návrh listy vyplneného   formulára   popodpisoval   bez   ich   podrobnejšieho   skúmania.   Kópiu   žiadosti nedostal, a o nezrovnalosti v dátume sa dozvedel až o 5 mesiacov po vybavení žiadosti.... V   rozhodnutí   SP   z   11.   8.   2008   mu   bol   dôchodok   bez   akéhokoľvek   odôvodnenia priznaný   od   28.   3.   2005,   t.j.   tri   roky   spätne   od   podania   žiadosti,   a   tak   navštívil horespomenuté centrum opäť.

Úradníčky dôvodili, že v zmysle § 112 zákona č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej ZoSP), dôchodok sa dá priznať najviac tri roky spätne, takže ten dátum v žiadosti je celkom správny, bez ohľadu na uchádzačovu skutočnú vôľu....

KS v Trnave... predmetné rozhodnutie SP rozsudkom 200, č. k. 37Sd/32/2008-35, ako nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a nezrozumiteľné zrušil a vrátil odporkyni na ďalšie   konanie,   v   ktorom   bola   viazaná   vysloveným   právnym   názorom   súdu o neaplikovateľnosti § 112 pri prvotnej žiadosti o dôchodok ( príloha č. 2, str.4, ods. 6)... Tým   bola   odporkyni   bez   ďalších   diskusii   v   zásade   uložená   povinnosť   priznať sťažovateľovi nárok na dôchodok od 20. 11. 2004, lebo SP sama uznáva, že v tento deň mu vznikol, a nijako inak sa s jeho výškou k tomuto dňu vysporiadať nedá.

Proti   rozsudku   sa   žiadny   z   účastníkov   neodvolal,   vec   sa   tým   stala   právoplatne rozhodnutá....

So   spornými   okolnosťami   sa   odporkyňa   vysporiadala   tak,   že   dňa   31.   8.   2009 predvolali   sťažovateľa   na   pobočku   SP   v   Trnave,   kde   v   zmysle   §   189   ods.   1   ZoSP   do zápisnice (príloha č. 9) nadiktoval:

„žiadam,   aby   môj   deň   odchodu   do   starobného   dôchodku   bol   priznaný   ku   dňu dovŕšenia môjho dôchodkového veku, t. j. od 20. novembra 2004“...

Nové rozhodnutie SP o žiadosti bolo vydané 09. 11. 2009. Odporkyňa   si   v   ňom   sťažovateľovu   horecitovanú   do   zápisnice   nadiktovanú,   ňou samou v zmysle § 189 ods. 1 ZoSP úradne potvrdenú vôľu nepovšimla. Súdom uloženú povinnosť vysporiadať sa s výškou sťažovateľovho dôchodku ku dňu vzniku nároku naň, t. j. k 20. 11. 2004, odignorovala. Sťažovateľ sa domnieva, že došlo k porušeniu ustanovenia § 159 ods. 2 OSP zo strany odporkyne.

Nárok na dôchodok bol sťažovateľovi opäť priznaný až od 28. marca 2005, a až od tohto dňa bola stanovená jeho počiatočná výška. Vo 4. odstavci odôvodnenia rozhodnutia sa tvrdí,   že v súlade s ustanovením § 112 ZoSP,   je možné starobný dôchodok priznať najviac tri roky spätne od dátumu jeho uplatnenia, t. j. od 28. marca 2005....

Sťažovateľ   má   za   to,   že   neexistuje   absolútne   žiadna   právna   norma,   ktorá   by oprávňovala SP nepriznať mu dôchodok v súlade s jeho vôľou k 20. 11. 2004, keď mu naň vznikol zákonný nárok....

Sťažovateľ   má   za   to,   že   akékoľvek   odôvodnenie   v   akomkoľvek   rozhodnutí   SP   či rozsudku súdu, že by sa i čokoľvek zo sťažovateľovho doterajšieho nároku na dôchodok alebo   jeho   výplatu   už   premlčalo,   alebo   už   bolo   premlčané,   nemá   oporu   v   právnych normách....

Sťažovateľ   využil   opravný   prostriedok   a   predmetné   nové   rozhodnutie   SP   o   jeho dôchodku   z   09.   11.   2010   č.   440   220   7520   0   predložil   KS   v   Trnave   na   preskúmanie. Na podateľni bolo zaradené ako (nová) kauza č. k. 42Sd/52/2009-38.

K nejakej komunikácii medzi súdom a odporkyňou potom došlo, lebo 11. 02. 2010 vydala SP rozhodnutie, ktoré sťažovateľ takisto predložil súdu na preskúmame a toto bolo zaradené ako ďalšia kauza pod č. k. 19Sd/9/2010.

Dňa   7.   júna   2010   sťažovateľ   obdržal   ďalšie   rozhodnutie,   ktoré   neskôr   takisto predložil súdu na preskúmanie, nevediac, že presne v deň a hodinu, keď mi bolo doručené, sa už vo veci konalo súdne pojednávanie (!!!), Súd teda, ako som sa neskôr z rozsudku dozvedel, posudzoval správnosť rozhodnutia, ktorému lehota na opravný prostriedok ešte ani nezačala plynúť....

Posledné tri rozhodnutia SP o dôchodku majú ten istý nedostatok, pre ktorý KS v Trnave jej prvé rozhodnutie zrušil. Nepriznanie nároku na dôchodok k 20. novembru 2004 odporkyňa právoplatne nezdôvodnila.

V apríli 2010 obdržal sťažovateľ riadne predvolanie k súdu na 9. júna 2010 (príloha č.   10).   Dňa   26.   mája   2010   mi   bolo   doručené   oznámenie   (príloha   č.   11)   so   záhlavím „Upovedomenie o odročení alebo odvolaní pojednávania“, čo v slovenčine znamená, že to pojednávanie bude neskôr, alebo asi ani nebude. Tak tomu rozumel aj sťažovateľ, hlavne keď ho súd nižšie ubezpečil s odôvodnením: „Predvoláme Vás...“. Že v tomto oznámení bol zašifrovaný   aj   dátum   konania   sťažovateľ   objavil,   až   keď   mu   bol   doručený   rozsudok, v ktorom sa tvrdí, že bol „riadne predvolaný“....

Pojednávanie   nebolo „odročené“,   ale   konalo   sa   o dva   dni skôr   bez prítomnosti sťažovateľa. Administratívne zmätočným postupom súdu bol sťažovateľ uvedený do omylu a jeho základné právo obhajovať svoju vec pred súdom tak nemohol uplatniť....

Súd sa nevyporiadal so skutočnosťou, ako odporkyňa (ne)splnila svoju povinnosť. V   odôvodnení   rozsudku   súd   konštatuje,   že   vo   veci   už   rozhodoval,   avšak so skutočnosťou, že odporkyni bola uložená povinnosť (príloha č. 3, str. 3, ods. 3 rozsudku), sa   nevysporiadal.   Z   predchádzajúcej   argumentácie   je   však   možné   dôvodiť,   že   chybné, porušujúce ústavu a zákony, sú všetky tri rozhodnutia....

Proti rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd SR, ako odvolací súd, rozsudkom č. k. 7So/99/2010 z 30. 06. 2011 rozsudok KS v Trnave č. k. 42 Sd/52/2009-38 zo 07. 06. 2010 potvrdil ako vecne správny....[Podľa sťažovateľa] premlčacia lehota splatnosti časti dávky od 20. 11. 2004 do 28. 03.   2005,   ktorú   si   sťažovateľ   zatiaľ   iba   nárokuje,   začne   podľa   názoru   sťažovateľa plynúť až v deň, keď mu bude priznaná, a za ten deň mu potom začne aj patriť. Nemožno preto podľa domnienky sťažovateľa konštatovať premlčanie....

Šlo o ten istý nárok na starobný dôchodok. Ani stav sa nezmenil, priznali mu to isté čo v zrušenom rozhodnutí z 11. 08. 2008, č. 440 220 7520, opätovne bez odôvodnenia (body 1.6.3   až   1.6.6).   Predmetom   konania   bol   naďalej   spor   o   dátum   priznania   dôchodku. Účastníci konania, navrhovateľ a odporkyňa, bolí tí istí.

Ďalšie konanie bolo podľa názoru sťažovateľa porušením § 104 ods. 1, § 159 ods. 2 a   3   OSP,   ako   aj   právneho   princípu   „rei   judicatae“,   či   „double   geopardy“,   teda neprípustnosti začatia nového súdneho konania v právoplatne rozsúdenej veci zakotvenom v čl. 50 ods. 5 Ústavy SR, a pre účastníka konania predstavuje tento princíp jeho základné právo.»

Základom sťažovateľovej sťažnosti je jeho argumentácia, že „právne a vecne chybným rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 09. 11. 2009, ako aj následnými   zmenovými   rozhodnutiami   z   11.   02.   2010   a   z   30.   06.   2010   o   dôchodku sťažovateľa,

-   potvrdením   týchto   rozhodnutí   Krajským   súdom   v   Trnave   rozsudkom   č.   k. 42Sd/52/2009-38 zo 07. 06. 2010

- a potvrdením tohto rozsudku Najvyšším súdom SR č. k. 7So/99/2010 z 30. 06. 2011, bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   primerané   hmotné   zabezpečenie v starobe, vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

- Administratívne zmätočný postup Krajského súdu v Trnave uviedol sťažovateľa do omylu a zapríčinil tak jeho neúčasť na súdnom pojednávaní. Prerokovaním veci v jeho neprítomnosti a nemožnosťou vyjadriť sa ku všetkým prejednávaným dôkazom tak

bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a z čl. 48. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

- Nezastavením nového súdneho konania v právoplatne rozhodnutej veci Krajským súdom v Trnave, čiže porušením § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,

bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   nebyť   znovu   vystavený   bremenám a rizikám opakovaného súdneho konania vo veci už raz právoplatne rozhodnutej v jeho prospech, vyplývajúceho z čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.“.

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 19. októbra 2011, označenom ako vyjadrenie, sťažovateľ uviedol rovnaké skutočnosti ako v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 17. októbra 2011.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   na   hmotné   zabezpečenie   v   starobe   vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom KS v Trnave č. k. 42Sd/52/2009-38 zo 07. 06. 2010 a jeho potvrdením rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 7So/99/2010 zo dňa 30. 06. 2011 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR administratívne zmätočným konaním KS v Trnave porušené bolo.

3.   Základné   právo   sťažovateľa   nebyť   znovu   vystavený   bremenám   a   rizikám z opakovaného súdneho konania vo veci už raz právoplatne rozsúdenej v jeho prospech, vyplývajúceho z čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 7So/99/2010 zo dňa 30. 06. 2011 a rozsudok KS v Trnave č. k. 42Sd/52/2009-38 zo 07. 06. 2010 sa zrušuje.

5. Vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. V ňom bude súd v zmysle   §   156   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku   viazaný   vlastným   právoplatným rozsudkom č. k. 37Sd/32/2008 zo dňa 19. 02. 2008. Vec vráti odporkyni Sociálnej poisťovni, ústredie   B.   na   ďalšie   konanie,   v   ktorom   splní   povinnosť,   ktorú   jej   v   rozsudku   uložil: vysporiadať sa s výškou navrhovateľovho dôchodku ku dňu vzniku nárok naň, t. j. k 20. 11. 2004.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní sťažnosti vychádzal zo zásady viazanosti petitom návrhu na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a tiež zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších   predpisov   advokát   je povinný   pri   výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou, dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony   právnej   služby,   ktoré   je   povinný   vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie   konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010). Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta

1. porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   porušenie   čl.   50   ods.   5   ústavy   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sd/52/2009 a jeho rozsudkom zo 7. júna 2010 a

2. porušenie svojho základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a porušenie čl. 50 ods. 5 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/99/2010 z 30. júna 2011.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušeniu čl. 50 ods. 5 ústavy postupom krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   42   Sd/52/2009   a jeho   rozsudkom zo 7. júna 2010

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti vychádzal z ústavného princípu subsidiarity   svojej   právomoci   vo vzťahu k všeobecným súdom   vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva alebo slobody, resp. ľudského práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04,   IV. ÚS 135/05).   Princíp   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých postupy a rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a porušenia čl. 50 ods. 5 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   odmietol   z   dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   39   ods.   1   ústavy a porušeniu   čl.   50   ods.   5 ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7 So/99/2010 z 30. júna 2011

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/99/2010 a jeho rozsudkom z 30. júna 2011 ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Sťažovateľ nenamieta porušenie žiadneho z týchto základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy.   Z   toho   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľa   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v časti, v ktorej namieta porušenie čl. 50 ods. 5 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu. Ustanovenie čl. 50 ods. 5 ústavy sa totiž nevzťahuje na občianske súdne konanie (vrátane správneho súdnictva), pretože rieši otázky trestného konania a v tejto súvislosti aj využitie mimoriadnych opravných prostriedkov. Z toho dôvodu ju ústavný súd v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011