znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 470/2010-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   vedené   pod sp. zn.   Rvp 7301/2010,   sp. zn.   Rvp 7302/2010   a sp. zn.   Rvp 7308/2010,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H...,   spol.   s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   Mgr.   J.   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   5 CoE/40/2010 z 31. mája   2010,   sp. zn.   5 CoE/53/2010   z 22. júna 2010   a sp. zn.   5 CoE/55/2010 z 22. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7301/2010, sp. zn. Rvp 7302/2010 a sp. zn. Rvp 7308/2010 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7301/2010.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   o d m i e t a   z dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. novembra 2010   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti P.,   s. r. o. (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   aj „dohovor“)   a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn.   5 CoE/40/2010   z 31. mája   2010,   sp. zn. 5 CoE/53/2010   z 22. júna 2010   a sp. zn.   5 CoE/55/2010   z 22. júna 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých v priebehu marca 2007 až októbra 2007 (ďalej len „zmluva“) poskytla viacerým fyzickým osobám úvery v sume od 99,58 € do 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v siedmich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn.   Rvp 7301/2010),   v šiestich   mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn. Rvp 7302/2010)   a v deviatich mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 7308). Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli v priebehu októbra 2007 až apríla   2008   rozhodcovským   nálezom...   (majúcim   podľa   názoru   sťažovateľky   povahu exekučného titulu), právoplatne zaviazaní na zaplatenie dlhu.

Následne   boli   pred   súdnym   exekútorom   spísané   zápisnice   (návrh)   na   vykonanie exekúcie a na základe poverenia Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“)   exekútor   začal   nútený   výkon   rozhodnutí   (exekúciu).   Okresný   súd   bez   ďalšieho uznesením   č. k.   6 Er 544/2008-13   z 9.   februára   2010   (Rvp 7301/2010),   uznesením   č. k. 7 Er 556/2008-13 z 23. februára 2010 (Rvp 7302/2010) a uznesením č. k. 3 Er 141/2008-14 zo 7. apríla 2010 (Rvp 7308/2010) exekúciu zastavil. Sťažovateľka preto podala proti týmto uzneseniam   odvolanie.   Krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   prvostupňové uznesenia ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom súdov, ktorý predchádzal ich vydaniu, bolo porušené jej právo „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   ako   aj   právo „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového   protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto súvislosti vyčítala okresnému súdu predovšetkým to, že „z vlastného podnetu... tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného... zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu   konania o zastavení   exekúcie“, v dôsledku   čoho   sťažovateľka   stratila „právnu   istotu   a legitímne očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia   na vykonanie   exekúcie a následným zahájením   núteného   výkonu   práva,   tzv.   exekúciou“. V spojitosti   s tým   ešte uviedla,   že ďalším   porušením   jej   označených   práv   okresným   súdom   a krajským   súdom vyplývajúcim   z odôvodnenia   napadnutých   uznesení „je   vykonanie   dokazovania...   bez znalosti   vôle   účastníkov   konania...   V   priebehu   tohto   konania   súd   nedal   priestor   na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je   významným   porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť kontradiktórne..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví...“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods. 1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu“ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia, veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa   čl. 124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   všeobecného   súdu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 7301/2010,   sp. zn.   Rvp 7302/2010   a   sp. zn.   Rvp 7308/2010   a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III. ÚS 151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu   (rozhodcovského rozsudku).

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Krajský   súd   ako   súd odvolací   sa   v napadnutých   uzneseniach   v plnom   rozsahu   stotožnil   so   skutkovými aj právnymi závermi súdu prvého stupňa, najmä pokiaľ tento dospel k názoru, že predmetné exekúcie   sa   vykonávajú   na   základe   rozhodnutí,   ktoré   priznávajú   zákonom   nedovolené plnenie.

V súvislosti s tým poukázal súd prvého stupňa predovšetkým na to, že rozhodcovský súd vôbec neskúmal, či medzi účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah, a opomenutím tejto skutočnosti vydal rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Pritom z exekučných   titulov   nebolo   v jednotlivých   prípadoch   možné   zistiť,   aká   časť   priznanej istiny pripadá na nesplatený úver a aká časť za poplatok za jeho poskytnutie. Pri absencii dojednania   o ročnej   percentuálnej   miere   nákladov   sú   predmetné   úvery   bez   poplatkov. V takom prípade je časť priznaného plnenia obsiahnutá v nálezoch rozhodcovského súdu plnením   právom   nedovoleným.   Rozhodcovský   súd   priznal   úrok   z omeškania   vo   výške odporujúcej   § 517   Občianskeho   zákonníka   v spojení   s   § 3   nariadenia   vlády   Slovenskej republiky   č. 87/1995   Z. z.,   ktorým   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   Občianskeho zákonníka. Keďže z formulácie výrokov, ako aj z odôvodnenia exekučných titulov nemožno oddeliť   vymáhané   plnenie   od   ostatného   vymáhaného   plnenia,   čo   spôsobuje   materiálnu nevykonateľnosť   exekučných   titulov   brániacu   ďalšiemu   vykonávaniu   predmetných exekúcií, okresný súd tieto exekúcie zastavil.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v rozsudku   sp. zn. 3 Cdo/164/1996   z 27. januára   2007   publikovanom   v Zbierke   stanovísk   a rozhodnutí   pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Krajský súd zároveň na zdôraznenie správnosti uznesení okresného súdu, ktorými boli zastavené exekúcie v označených   konaniach, dodal,   že považuje za preukázané, že predmetom   exekúcií   je   spotrebiteľský   právny   vzťah,   pričom   exekučné   tituly   priznali sťažovateľke (ako oprávnenej) zákonom nedovolené plnenie. V spojitosti s tým krajský súd upriamil navyše pozornosť na § 57 ods. 2 Exekučného poriadku umožňujúceho zastaviť exekúciu   aj   podľa   osobitného   zákona.   Uvedené   ustanovenie   predstavuje   odkazovaciu normu, ktorá presúva pôsobnosť Exekučného poriadku týkajúcu sa možnosti súdu zastaviť exekúciu   na   iný   zákon,   a to   zákon   č. 244/2002   Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní   v znení neskorších predpisov, ktorého § 45 ods. 2 umožňuje zastavenie exekučného konania aj bez návrhu   okrem   iného   aj   v prípade,   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom [§ 45 ods. 1 písm. c)].

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v obdobných veciach sťažovateľky odmietol jej sťažnosti aj z ďalšieho dôvodu, a to pre nedostatok svojej právomoci (II. ÚS 406/2010).

II.C K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy, resp.   čl. 6   dohovoru.   Keďže   ústavný súd nezistil   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu v spojení s uzneseniami okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy   svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto sú sťažnosti v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ak   celok,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010