znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 47/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť V. Y., zastúpeného Kubicová, Benkóczki,   Baláž   –   advokáti,   spol.   s r.   o.,   Záhradnícka   68,   Bratislava,   konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Juraja Baláža, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1   Tos   113/2013 z 2. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2014 doručená sťažnosť V. Y., zastúpeného Kubicová, Benkóczki, Baláž – advokáti, spol. s r. o., Záhradnícka 68, Bratislava, konajúca prostredníctvom   konateľa a advokáta JUDr. Juraja Baláža, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 113/2013 z 2. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 72/2009 z 12. apríla 2010 v spojení s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   4   To   74/2010   z   13.   júla   2010   uznaný   za   vinného z pokusu trestného činu vo forme účastníctva ako organizátor trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 8 ods. 1, § 10 ods. 1 písm. a) k § 252 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 3 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   19.   augusta   2011   sťažovateľ   požiadal o povolenie obnovy konania, pričom za dôkaz súdu skôr neznámy označil výpoveď svedka A. K. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že na základe právneho názoru krajského súdu vysloveného v pôvodnom konaní všeobecné súdy pri rozhodovaní o jeho vine na výpoveď svedka A. K. vykonanú na hlavnom pojednávaní 19. novembra 2009 neprihliadali, keďže ju považovali za nezákonnú.

V predmetnej   trestnej   veci   sťažovateľ   podal   dovolanie,   o ktorom   rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2   Tdo   4/201,   pričom   v odôvodnení   vydaného   uznesenia   v dovolacom   konaní   (dátum vydania označeného uznesenia najvyššieho súdu sťažovateľ v sťažnosti neuvádza a nie je ani   súčasťou   príloh   sťažnosti,   pozn.),   ktorým   dovolanie   sťažovateľa   zamietol   (uvedené sťažovateľom na s. 4 sťažnosti, pozn.), okrem iného uviedol: „... Najvyšší súd Slovenskej republiky   preto   túto   výpoveď   svedka   A.   K.   považuje   (okrem   už   výpovedí,   ktoré   boli prečítané   z   prípravného   konania)   za   zákonnú   a   použiteľnú   súdmi   oboch   stupňov   pri rozhodovaní o vine.“

S poukazom na právny názor najvyššieho súdu o zákonnosti, a teda použiteľnosti výpovede svedka A. K. z hlavného pojednávania, sťažovateľ vyvodzuje, že výpoveď svedka A. K. učinená na hlavnom pojednávaní je novým dôkazom súdu skôr neznámym, ktorý by vzhľadom   na   jeho   rozpor   s   výpoveďami   ďalších   svedkov,   ako   aj   vzhľadom   na   rozpor výpovedí   svedka   K.   z   prípravného   konania   oproti   výpovedi   učinenej   na   hlavnom pojednávaní mohol odôvodniť iné rozhodnutie o vine.

Okresný súd uznesením sp. zn. 4 Nt 19/2011 z 2. mája 2013 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn. 1 Tos 113/2013 z 2. októbra 2013 tak, že ju zamietol.

Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného uviedol:„.... Úvodom je potrebné uviesť, že okresný súd v uvedenej trestnej veci o povolenie obnovy konania rozhodoval celkom trikrát.

Okresný súd Bratislava II na verejnom zasadnutí konanom 17. 4. 2012 pod sp. zn. 4 Nt 19/2011 podľa § 399 ods. 2 Tr. por. návrh odsúdeného V. Y. na povolenie obnovy konania v trestnej veci Okresného súdu Bratislava II vedenej pod sp. zn. 3 T 72/2009 ako nedôvodný zamietol.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 25. 7. 2012 sp. zn. 1 Tos 52/2012 bolo citované uznesenie podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušené a vec vrátená Okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Uznesením Okresného súdu Bratislava II zo 6. 12. 2011 sp. zn. 4 Nt 19/2011 bolo podľa § 400 ods. 1 Tr. por. z dôvodu § 394 ods. 1 Tr. por. návrhu odsúdeného V. Y. na povolenie obnovy konania vyhovené a súčasne boli zrušené výroky o vine a treste rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 12. 4. 2010 sp. zn. 3 T 72/2010 ako aj ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave z 25. 2. 2013 sp. zn. 1 Tos 7/2013 bolo citované uznesenie podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušené a vec opätovne vrátená Okresnému súdu Bratislava II na nové konanie a rozhodnutie.

Uznesením Okresného súdu Bratislava II z 2. 5. 2013 sp. zn. 4 Nt 19/2011 bol podľa § 399 ods. 2 Tr. por. návrh odsúdeného V. Y. na povolenie obnovy konania zamietnutý. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že výpoveď svedka A. K. zo dňa

19. 11. 2009 je zachytená v spisovom materiáli, je zistiteľná z obsahu spisu, preto ani napriek názoru Najvyššieho súdu SR o jej zákonnosti a použiteľnosti pri rozhodovaní o vine (teda názoru odlišného od názoru Krajského súdu v Bratislave), túto výpoveď nemožno považovať za nový dôkaz alebo novú skutočnosť, ktoré by boli súdu skôr neznáme. Okrem toho predmetná výpoveď menovaného svedka K. je výpoveďou takého charakteru, že nie je možné vyvodiť záver, že táto by bola takým faktorom, ktorý by umožnil spochybnenie záveru o primeranosti trestu, prípadne dokonca záveru o vine odsúdeného.

... Vzhľadom na to, že JUDr. Iveta Zelenayová a JUDr. Kamil Ivánek sú podľa Základných zásad všeobecne platných pre Rozvrh práce Krajského súdu v Bratislave na trestnoprávnom   kolégiu   v   kalendárnom   roku   2013   podľa   bodu   VIII   –   6   rozhodovania o obnove konania s poukazom na ustanovenie § 397 ods. 2 Tr. por. vylúčení, o obnove konania rozhodovala predsedníčka senátu s členmi zastupujúceho senátu.

... Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo   dôkazy   súdu   skôr   neznáme,   ktoré   by   mohli   samy   osebe   alebo   v   spojení so skutočnosťami   a   dôkazmi   už   skôr   známymi   odôvodniť   iné   rozhodnutie   o   vine   alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od   uloženia súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Vyššie citované ustanovenie Trestného poriadku stanovuje formálne podmienky tzv. iudicium rescindens (obnovovacie konanie) – existenciu právoplatného rozhodnutia a novej skutočnosti alebo dôkazu.

Rozhodovanie   o   povolení   obnovy   konania   je   však   podmienené   materiálnou podmienkou   spočívajúcou   v   povinnosti   súdu   konajúceho   o   povolení   obnovy   konania, vyhodnotiť vplyv nového dôkazu na už ustálený skutkový stav. Súd rozhodujúci o návrhu na povolenie   obnovy   konania   nemôže   hodnotiť   novoobjavené   dôkazy   z   hľadiska   ich hodnovernosti,   pretože   takéto   hodnotenie   by   slúžilo   ako   podklad   pre   nové   rozhodnutie o vine. Napriek tomu je v tomto štádiu rozhodovania potrebné, aby súd vyhodnotil nový dôkaz z hľadiska jeho novosti a spôsobilosti odôvodniť iné rozhodnutie o vine.

Je   dôležité   pripomenúť,   že   obnova   konania   je   mimoriadny   opravný   prostriedok, a teda akýkoľvek zásah do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu je prípustný iba vo výnimočných prípadoch.

V nadväznosti na práve uvedené krajský súd vo vzťahu k výpovedi svedka A. K. uvádza, že je pravdou, že tento bol dňa 19. 11. 2009 (č. l. 2300) na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom vypočutý a je pravdou aj to, že v uznesení krajského súdu zo 17. 3. 2010 sp. zn. 4 To 39/2010 sa konštatuje, že uvedená výpoveď svedka je podľa jeho názoru nezákonná.   Následne   bol   uvedený   svedok   vypočutý   súdom   prvého   stupňa   po   zrušení predchádzajúceho rozsudku vypočutý na hlavnom pojednávaní konanom 14. 4. 2010, na ktorom   využil   svoje   právo   a   odmietol   vypovedať   v   dôsledku   čoho   boli   jeho   výpovede z prípravného konania z č. l. 791 – 795 a č. l. 796 – 799 prečítané. V ďalšom svojom uznesení   už   Krajský   súd   v   Bratislave   a   to   dňa   13.   7.   2010   pod   sp.   zn.   4   To   74/2010 konštatuje,   že   čítaním   výpovede   svedka   A.   K.   z   prípravného   konania   bolo   napravené procesné pochybenie súdu prvého stupňa. Súčasne krajský súd rozoberá dôkaznú situáciu v tom smere, že okrem výpovede svedka K. z prípravného konania sú tu výpovede svedkov B., Š., P., K. a A., ktorí tvrdenia svedka K. potvrdzovali.

Správne   je   preto   konštatovanie   súdu   prvého   stupňa,   že   neboli   zistené   fakty   skôr neznáme, ktoré by samostatne alebo v spojení s už zistenými okolnosťami odôvodnili iné rozhodnutie o vine odsúdeného. V základe ide o dôkaz, ktorý bol známy už v pôvodnom konaní a odsúdený s poukazom na tvrdené rôzne nepresnosti v konaní a procesnoprávne pochybenia   sa   vlastne   snažil   známemu   dôkazu   –   výpoveď   svedka   K.   dať   iný   význam a hodnotenie. Týmto postupom však odsúdený principiálne sleduje vlastné prehodnotenie dôkazov vo svoj prospech, čo je iste v intenciách jeho pôvodnej obhajoby legálne, ale po právoplatnosti odsúdenia tomuto zámeru nemôže slúžiť inštitút mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je obnova konania. Tento inštitút je striktne viazaný na preukázanie nových skôr neznámych dôkazov, čo v rozhodovacej veci sa nestalo realitou.

Účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného trestného stíhania ani verifikovanie pôvodne   vykonaných   dôkazov,   či   spochybňovanie   spôsobu   akým   tieto   hodnotil   súd v pôvodnom   konaní.   Tieto   sú   totiž   nezvratné,   nemožno   ich   meniť,   ani   inak   korigovať a dôkazy, ktoré už boli vykonané v pôvodnom konaní nemožno opakovať.“

Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   nebol oprávnený skúmať skutkový stav veci, ktorý zistili súdy prvého a druhého stupňa. Z tohto dôvodu nepripustenie obnovy konania za daného procesného stavu je podľa jeho názoru prakticky   odmietnutím   spravodlivosti   a trvá   na   tom,   že   na   základe   právneho   názoru vysloveného najvyšším súdom ako dovolacím súdom je potrebné na výpoveď svedka K. z hlavného pojednávania, na ktorú súdy neprihliadali, hľadieť ako na nový dôkaz.

Sťažovateľ tiež poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 To 17/1997, podľa ktorého „Za dôkazy súdu skôr neznáme sa považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní boli síce vykonané, ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov.“.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Tos   7/2013 z 25. februára   2013,   ktoré   predchádzalo   vydaniu   napadnutého   uznesenia,   bolo   vydané senátom krajského súdu, ktorému predsedala JUDr. Iveta Zelenayová. Označená sudkyňa podľa   tvrdenia   sťažovateľa   nebola   oprávnená   v   konaní   o   povolenie   obnovy   konania rozhodovať,   keďže   bola   zo   zákonných   dôvodov   z   takéhoto   rozhodovania   vylúčená, vzhľadom na skutočnosť že 17. marca 2010 rozhodovala o odvolaní sťažovateľa vo veci samej v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 39/2010, pričom práve v uznesení zo 17. marca 2010 krajský súd uviedol, že na výpoveď svedka K. z hlavného pojednávania nemožno prihliadnuť, keďže ide o dôkaz nezákonný.

Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že „na túto závažnú procesnú chybu Krajský súd v Bratislave vo vzťahu k existujúcim predchádzajúcim rozhodnutiam vôbec nereagoval, iba konštatoval, že JUDr. Zelenayová je vylúčená v danej veci konať. Nič to nemení na skutočnosti, že rozhodnutie, ktorým bola povolená obnova konania bolo v mojom prípade zrušené nezákonným spôsobom z dôvodu, že vo veci rozhodoval sudca, ktorý bol zo zákona vylúčený v tejto veci konať. Krajský súd v Bratislave na tieto skutočnosti v napadnutom rozhodnutí neprihliadol.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave uznesením spis. zn.: 1 Tos 113/2013 zo dňa 02. 10. 2013 porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02. 10. 2013 č. k.: 1 Tos 113/2013 sa v plnom rozsahu zrušuje.

Sťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 331,12 Eur (2 úkony právnej pomoci á 130,16 Eur + 2 x 7,81 Eur režijný paušál   +   20   %   DPH)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, pričom jeho kľúčová námietka je založená na tvrdení, že v dôsledku právneho názoru najvyššieho súdu ako   dovolacieho   súdu   o zákonnosti,   a   teda   aj   použiteľnosti   výpovede   svedka   A.   K. z hlavného pojednávania konaného 19. novembra 2009 v jeho trestnej veci, je potrebné na výpoveď označeného svedka z hlavného pojednávania hľadieť ako na nový dôkaz súdu skôr neznámy. Za týchto okolností mali podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy jeho návrhu na povolenie obnovy konania vyhovieť.

Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.   zn.   7   To   17/1997,   podľa   ktorého „Za   dôkazy   súdu   skôr   neznáme   sa   považujú predovšetkým dôkazy, ktoré neboli vykonané v pôvodnom konaní, alebo v pôvodnom konaní boli   síce   vykonané,   ale   s   novým   obsahom,   odlišným   od   obsahu   v   pôvodnom   konaní vykonaných dôkazov.“.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01 atď.). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).

Ústavný súd pri preskúmavaní uvedenej námietky sťažovateľa vychádzal z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu citovaného v časti I tohto rozhodnutia a na   tomto   základe   konštatuje,   že   je   primeraným   spôsobom   odôvodnené,   nemožno   ho považovať za arbitrárne ani za vymykajúce sa z obvyklej rozhodovacej praxe všeobecných súdov. Za týchto okolností ústavný súd nemá dôvod na to, aby do záverov krajského súdu, ktoré   sú   zrozumiteľné,   presvedčivé   a z ústavného   hľadiska   akceptovateľné,   akýmkoľvek spôsobom vstupoval.

Ústavný   súd   v   zhode   s   právnym   názorom   vysloveným   krajským   súdom   zastáva názor, že výpoveď svedka A. K. nemožno považovať za dôkaz súdu skôr neznámy v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku, keďže tento dôkaz bol všeobecným súdom konajúcim v trestnej veci sťažovateľa známy už v čase ich rozhodovania v pôvodnom trestnom konaní. Všeobecné   súdy   však   na   tento   dôkaz   vzhľadom   na   ich   názor   o   jeho   nezákonnosti neprihliadali.

Takúto   právnu   situáciu   nemožno   ani   podľa   ústavného   súdu   kvalifikovať   ako existenciu   nového   dôkazu   v   zmysle   § 394   ods.   1   Trestného   poriadku.   Zo   sťažnosti sťažovateľa   vyplýva,   že   krajský   súd   mal výpoveď   svedka   K.   z   hlavného pojednávania považovať   za   nezákonnú   z   dôvodu,   že   svedok   výslovne   neuviedol,   že   svoje   právo vypovedať nevyužíva. Otázka posúdenia zachovania zákonom ustanoveného procesného postupu   pri   výsluchu   svedkov   a otázka   použiteľnosti   svedeckej   výpovede   z   pohľadu posúdenia jej získania zákonným, resp. nezákonným spôsobom, sú otázkami procesnými. Nejde tu o nový dôkaz, ktorý súdu nebol skôr známy. Navyše, z citovanej časti napadnutého uznesenia vyplýva, že všeobecné súdy v rámci rozhodovania v pôvodnom konaní v trestnej veci sťažovateľa prihliadali na výpovede svedka A. K. z prípravného konania.

Taktiež   treba   v posudzovanej   veci   prihliadnuť   na   skutočnosť,   že   podľa   názoru krajského súdu bola vina sťažovateľa preukázaná aj výpoveďami ďalších svedkov (B., Š., P., K. a A.), teda nielen svedka K., čo nasvedčuje tomu, že by nebola splnená ani materiálna podmienka obnovy konania, teda že sťažovateľom tvrdený nový dôkaz by nebol spôsobilý privodiť iné rozhodnutie o vine sťažovateľa.

Na   posudzovanú   vec   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   aplikovateľný   ani sťažovateľom   citovaný   právny   názor   vyslovený   v rozhodnutí   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 7 To 17/1997, z ktorého vyplýva, že za dôkaz súdu skôr neznámy môže byť považovaný aj dôkaz, ktorý síce v pôvodnom konaní vykonaný bol, „... ale s novým obsahom, odlišným od obsahu v pôvodnom konaní vykonaných dôkazov“.   V posudzovanej   veci   totiž neexistuje obsahovo odlišná výpoveď svedka K., a teda nejde o právnu situáciu, na ktorú najvyšší súd poukázal vo svojom rozhodnutí sp. zn. 7 To 17/1997.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj na skutočnosť, že predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu v konaní o povolení obnovy konania (teda uznesenie sp. zn. 1 Tos 7/2013 z 25.   februára   2013)   bolo   vydané   senátom,   v   ktorom   rozhodovala   sudkyňa JUDr. Zelenayová, ktorú podľa jeho názoru nemožno považovať za zákonnú sudkyňu. Táto námietka je z hľadiska preskúmavania uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 Tos 113/2013 z 2. októbra   2013   podľa   názoru   ústavného   súdu   právne   irelevantná,   keďže   medzi   ňou a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Z priloženej dokumentácie totiž vyplýva, že napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tos 113/2013 z 2. októbra 2013 bolo vydané senátom zloženým z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Blažovej a zo sudkýň JUDr. Ľudmily Králikovej a JUDr. Denisy Mészárosovej, t. j. nebolo vydané za účasti sudkyne JUDr. Zelenayovej, ktorú sťažovateľ spochybňuje.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014