znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 47/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. Ď., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   Rady   pre vysielanie a retransmisiu č. RP/23/2012 z 24. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 44-PLO/O-432/2012   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Sž/11/2012 z 23. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej aj „rada“) č. RP/23/2012 z 24. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 44-PLO/O-432/2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie   rady“)   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž/11/2012 z 23. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Dňa 04. 11. 2011 Rada pre vysielanie a retransmisiu, ako správny orgán v oblasti vysielania   a retransmisie...   zaslala   sťažovateľke   výzvu   na   doloženie   súvislého   záznamu z televízneho vysielania   programovej služby...   zo dňa 31.   10.   2011 v čase o 21:15 hod. programu   F.   (ďalej   len   „Záznam   z vysielania   programu“).   Sťažovateľka   RVR   Záznam z vysielania programu v stanovenej   lehote a na vyžiadanie RVR   nedoručila.   Dňa 10.   2. 2012   bolo   sťažovateľke   doručené   oznámenie   o začatí   správneho   konania, č.   k.:   44-PLO/O-432/2012,   v súvislosti   s možným   porušením   ustanovenia   §   16   ods.   3 písm. l) Zákona o vysielaní (nedodanie súvislého záznamu z vysielania na vyžiadanie RVR). Dňa 23. 4. 2012 sťažovateľka doručila RVR stanovisko k správnemu konaniu. V dôsledku nedoručenia   súvislého   záznamu   z vysielania   programu,   RVR   rozhodnutím   sp.   zn. RP/023/2012, zo dňa 24. 04. 2012, uložila sťažovateľke sankciu – pokutu vo výške 2.300,- EUR. Dňa 14. 06. 2012 sťažovateľka podala voči rozhodnutiu RVR sp. zn. RP/023/2012 odvolanie na Najvyšší súd SR. Dňa 22. 10. 2012 sťažovateľka doručila Najvyššiemu súdu SR ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní spolu s vyjadrením vo veci samej. Dňa 08. 11. 2012 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Sž/11/2012, ktorým súd rozhodnutie RVR, sp. zn.: RP/023/2012 potvrdil. Sťažovateľka tvrdí, že k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru došlo postupom Najvyššieho súdu SR tým, že vydal rozhodnutie, ktoré z hľadiska svojho odôvodnenia nie je možné v zmysle aplikovateľnej judikatúry Ústavného súdu SR a judikatúry ESĽP považovať za jasné a zrozumiteľné, čím sa výkon spravodlivosti stáva arbitrárnym.   Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   vyžiadanie   súvislého   Záznamu   vysielania programu a následné vedenie správneho konania proti sťažovateľke a udelenie sankcie pre jeho nedodanie je zásahom a porušením práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka   namieta,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   a najmä   jeho odôvodnenie   nespĺňajú   imperatív   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie. „Z   pozície pozorného čitateľa absolútne jednoznačne vyplýva, že celé odôvodnenie Rozhodnutia NS SR sa   zo   sťažovateľke   neznámych   dôvodov,   týka   absolútne   iného   správneho   konania a správneho   rozhodnutia,   ktoré   nebolo   predmetom   odvolania   sťažovateľky.   NS   SR z neznámych príčin vo svojom odôvodnení sumarizuje skutkový a právny stav, ktorý však nijakým spôsobom nesúvisí s predmetnou vecou a nevychádza z listín, ktoré sú súčasťou odvolacieho   spisu.   Odvolanie   proti   rozhodnutiu   RVR   č.   RP/023/2012   sťažovateľka odôvodnila:

Absenciou formálneho rozhodnutia RVR pre vyžiadanie záznamu,

Nedostatkom právomoci predsedu RVR rozhodnúť o zázname z vysielania, ktorý má byť zo strany RVR vyžiadaný,

Nemožnosťou vedenia správneho konania a sankcionovania za nedodanie záznamu z dôvodu okolnosti vylučujúcej protiprávnosť konania sťažovateľky (právo neobviňovať seba samého). Napriek skutočnosti uvedenej vyššie NS SR   vo   svojom   odôvodnení   uvádza   skutočnosti   a tvrdenia,   ktoré   nijako s predmetnou vecou nesúviseli:... V odôvodnení na str. 8 a nasl. uvádza, že namiesto vlastného odôvodnenia rozhodnutia len v zmysle § 250ja ods. 7 O. s. p. odkáže na iný rozsudok NS SR, ktorý má predstavovať obdobnú vec a text toho rozhodnutia uvedie v odôvodnení... Rozhodnutie NS SR nie je možné   považovať   za   zrozumiteľné   a jasné,   nakoľko   nijakým   spôsobom neodpovedá   na   všetky,   resp.   závažné   námietky   vznesené   sťažovateľkou v odvolaní proti rozhodnutiu RVR, č. RP/023/2012.“

Podľa sťažovateľky v namietanej právnej veci došlo aj k zásahu do právnej istoty a predvídateľnosti práva, ktorý mal spočívať v „absencii formálneho aktu RVR, na základe ktorého malo dôjsť k vyžiadaniu Záznamu z vysielania programu... Sťažovateľka má za to, že vyžiadanie Záznamu z vysielania programu, bez toho, aby o tomto úkone rozhodla RVR ako kolektívny orgán vykonaním hlasovania, nie je možné považovať za postup, ktorý by zaručoval   dodržanie   právnej   istoty   sťažovateľky   a rovnako   tak   dodržanie   jej   práva   na spravodlivé   súdne   konanie,   súdnu   a inú   právnu   ochranu...   Zákon   o vysielaní   nikde neustanovuje,   že   predseda   Rady   pre   vysielanie   a retransmisiu   vyžiadava   záznamy z vysielania.   Zákon   o vysielaní   ustanovuje,   že   len   Rada   je   oprávnená   vyžiadať   záznam z vysielania.   Radu   pre   vysielanie   nie   je   v takomto   prípade   možné   stotožňovať   s jej predsedom,   nakoľko   Zákon   o vysielaní   predsedovi   rozhodovacie   právomoci   nepriznáva, nakoľko rada ako kolektívny orgán a nie jej predseda je správnym orgánom.“.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že v posudzovanej právnej veci došlo aj k zásahu do jej práva neobviňovať   samu   seba,   ktorý   mal   spočívať   v spôsobe   získania   dôkazu   –   záznamu z vysielania programu. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza:

«V predmetom prípade má sťažovateľka za to, že ustanovenie § 16 ods. 3 písm. l) Zákona o vysielaní a samotný postup RVR, na základe ktorého sa pokúsila od sťažovateľky získať Záznam z vysielania programu ako dôkaz pre ďalšie konanie a za sankcionovanie sťažovateľky   za   nedodanie   Záznamu   z vysielania   programu   a rovnako   potvrdenie rozhodnutia RVR zo strany NS SR, je v priamom rozpore s ustanoveniami čl. 46 Ústavy SR a článkom 6 Dohovoru a nimi zaručenými právami. Niet pochybností o tom, že ustanovenie § 16 ods. 3 písm. l) Zákona o vysielaní a postup RVR v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia RVR a rozhodnutia NS SR, predstavuje excesívne štátne donútenie vo forme zákona, na základe ktorého bola sťažovateľka pod hrozbou spáchania správneho deliktu a uloženia sankcie, donútená proti svojej vôli vyprodukovať a odovzdať RVR ako orgánu verejnej moci dôkaz, ktorý mal byť následne použitý v jeho neprospech na preukázanie spáchania správneho deliktu a uloženia sankcie. Odmietnutím, resp.: nedodaním záznamu z vysielania sťažovateľka len realizovala výkon svojho práva „neobviňovať samú seba“, ktoré   jej   zaručuje   Ústava   SR   a Európsky   dohovor   o ochrane   ľudských   práv   a slobôd a z tohto   dôvodu   je   sťažovateľke   vytýkané   konanie,   resp.   nekonanie   zbavené protiprávnosti.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti M. s. r. o.,... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 2 Sž/11/2012 zo dňa 23. 10. 2012 a rozhodnutím Rady   pre   vysielanie   a retransmisiu   zo   dňa   24.   04.   2012,   číslo   RP/023/2012,   v konaní vedenom pod spisovou značkou 44-PLO/O-432/2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 2 Sž/11/2012 zo dňa 23. 10. 2012 a rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu zo dňa 24.   04.   2012,   číslo   RP/023/2012,   v konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou 44-PLO/O-432/2012 sa zrušujú vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Rade pre vysielanie a retransmisiu na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   SR   a Rada   pre   vysielanie   a retransmisiu   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť spoločnosti M. s. r. o.,... spravodlivé zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR v lehote pätnásť dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Najvyšší   súd   SR   a Rada   pre   vysielanie   a retransmisiu   sú   povinní   spoločne a nerozdielne uhradiť spoločnosti M. s. r. o... trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 EUR...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Napadnuté rozhodnutie rady je rozhodnutím orgánu verejnej správy, proti ktorému je podľa § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000   Z.   z.   o   telekomunikáciách   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o vysielaní a retransmisii“) prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje najvyšší súd podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Právomoc najvyššieho   súdu   rozhodovať   o uvedenom   opravnom   prostriedku   proti   napadnutému rozhodnutiu   rady   v danom   prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových zistení a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   za   zjavne   neopodstatnenú považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Ústavný   súd   v prvom   rade   považoval   za   potrebné   vysporiadať   sa   s tvrdením sťažovateľky,   podľa   ktorého   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   nezrozumiteľný z dôvodu, že „v zmysle § 250ja ods. 7 O. s. p. odkázal na iný rozsudok NS SR, ktorý mal predstavovať obdobnú vec“, pričom však „nijakým spôsobom neodpovedal na všetky, resp. závažné   námietky   vznesené   sťažovateľkou   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   RVR, č. RP/023/2012“. Podľa sťažovateľky najvyšší súd v napadnutom rozsudku „z neznámych príčin   vo   svojom   odôvodnení   sumarizuje   skutkový   a   právny   stav,   ktorý   však   nijakým spôsobom nesúvisí s predmetnou vecou a nevychádza z listín, ktoré sú súčasťou odvolacieho spisu“.

Podľa   § 250ja ods.   7 OSP ak Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky rozhoduje   ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže   v   odôvodnení   poukázať   už   len   na   podobné   rozhodnutie,   ktorého   celý   text v odôvodnení uvedie.

Hlavným   účelom   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   je zjednodušiť odvolanie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v správnom súdnictve. Aj napriek   skutočnosti,   že   celý   text   podobného   rozhodnutia   nemusí   mať   relevanciu   na prejednávaný prípad, a to predovšetkým s prihliadnutím na tvrdenia účastníkov konania, prípadne ich hodnotenia predmetu konania, uvedenie celého textu podobného rozhodnutia v rozhodnutí   odvolacieho   súdu   v   obdobnej   veci   vyplýva   z   doslovného   gramatického výkladu citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil rozhodnutím v obdobnej veci, pri súčasnom uvedení skutkového a právneho stavu obdobnej veci, ktorý nebol v porovnaní s prejednávaným prípadom absolútne totožný. Z odôvodnenia podobného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   ako   to   v sťažnosti   uvádza   aj sťažovateľka, že sa v ňom uvádzajú aj „skutočnosti a tvrdenia, ktoré nijako s predmetnou vecou nesúviseli“. Sťažovateľkou namietaná skutočnosť však nie je v rozpore s § 250ja ods. 7 OSP, naopak, je v súlade s jeho doslovným a gramatickým výkladom.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (pozri napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05) všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie. V nadväznosti   na   citovanú   judikatúru   ústavného   súdu   bolo   v konkrétnych okolnostiach   posudzovanej   veci   nevyhnutné   preskúmať,   či   odôvodnenie   napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vychádzajúce z aplikácie § 250ja ods. 7 OSP, t. j. založené na citácii   odôvodnenia   obdobného   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   je   z   ústavného   hľadiska udržateľné, teda také, ktoré spĺňa základné atribúty kladené na rozhodnutie všeobecného súdu,   predovšetkým   z pohľadu   vysporiadania   sa   so   sťažovateľkou   uplatnenou argumentáciou v odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu rady.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu „nezrozumiteľnosti a nejasnosti“ napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, keďže „nijakým spôsobom neodpovedá na všetky, resp. závažné námietky vznesené sťažovateľkou v odvolaní proti rozhodnutiu RVR č. RP/023/2012“, sa ústavný súd sústredil na posúdenie odôvodnenosti uvedenej námietky.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na svoje námietky, ktoré uplatnila vo svojom odvolaní proti napadnutému rozhodnutiu rady. Konkrétne išlo o

1. „absenci(u) formálneho rozhodnutia RVR pre vyžiadanie záznamu“ (ďalej len prvá námietka“),

2. „nedostatok právomoci predsedu RVR rozhodnúť o zázname z vysielania, ktorý má byť zo strany RVR vyžiadaný“ (ďalej len „druhá námietka“), a

3. „nemožnosť vedenia správneho konania a sankcionovania za nedodanie záznamu z   dôvodu   okolnosti   vylučujúcej   protiprávnosť   konania   sťažovateľky   (právo   neobviňovať seba samého)“ (ďalej len „tretia námietka“).

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   rada   nevydala   rozhodnutie   o   vyžiadaní záznamu z vysielania programu, čo malo podľa nej znamenať „zásah do právnej istoty a predvídateľnosti práva“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka argumentuje tvrdením, že rada ju o predloženie   sporného záznamu odvysielaného programu mala požiadať formálnym aktom, lebo je kolektívnym orgánom, „ktorý rozhoduje hlasovaním členov RVR“. Preto mala rada od nej požadovať predmetný záznam vysielaného programu formou rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľky je potrebné aj na správne konanie aplikovať princípy trestného práva,   pričom   sťažovateľka   zároveň   poukazuje   na   možnosť   analogického   aplikovania pravidiel   o   domovej   prehliadke,   na   realizáciu   ktorej   je   potrebné   osobitné   rozhodnutie (príkaz   podľa   §   100   Trestného   poriadku)   spĺňajúce   formálne a   materiálne predpoklady a súčasne musí byť vydané orgánom oprávneným o ňom rozhodovať.

Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   vo   vzťahu   k   forme   a spôsobu   vyžiadania záznamu   vysielania   od   vysielateľa   uviedol,   že „V   oblasti   výkonu   štátnej   správy   zákon č. 308/2000 Z. z. v ustanovení § 5 ods. 1 písm. m) v prípade potreby oprávňuje Radu vyžiadať   si od   vysielateľov   záznamy   vysielania.   Vysielateľom   v ustanovení §   16 ods.   3 písm. l)   ukladá   korešpondujúcu   povinnosť   uchovávať   súvislé   záznamy   vysielania   počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite a na vyžiadanie Rady poskytnúť záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom... Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza, že zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa   uloženej   mu   zákonom,   považuje   doterajší   spôsob   konania   Rady   za   súladný s účelom   tohto   ustanovenia.   Požiadavka   navrhovateľa   na   vydávanie   samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu vysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady (§ 6 zákona č. 308/2000 Z. z.), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné   námietky   vysielateľa   proti   dôvodom,   resp.   oprávnenosti   žiadosti   a   potrebu rozhodnutia o týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá nemá oporu v citovanom zákonnom ustanovení... V tejto súvislosti najvyšší súd tiež upozorňuje na to, že tam, kde chcel zákonodarca vyjadriť, že Rada koná vo forme rozhodnutia výslovne to v zákone uvádza (napr. § 5 ods. 1, písm. a) až d), § 6 ods. 2 písm. a) zákona 308/2000 Z. z.), pričom ani správny poriadok takúto povinnosť neurčuje. Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ a h/ zákona č. 308/2000 z. z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinnosti vysielateľov podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov a v prípade   ich   porušenia   ukladať   sankcie...   Oprávnenie   odporkyne   v prípade   potreby žiadať o poskytnutie záznamu vysielania aj vysielateľa je teda len ďalším, nie však jediným spôsobom   realizácie   dohľadu,   resp.   získania   podkladov   pre   plnenie   úloh   odporkyne v oblasti výkonu štátnej správy.“.

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   k   námietke   nedostatku   formy,   akou   rada požadovala   záznam   televízneho   vysielania   od   sťažovateľky   (prvá   námietka,   s ktorou bezprostredne   súvisí   aj   druhá   námietka,   pozn.),   uvádza,   že   ak   zákon   formálnu   podobu procesného úkonu smerujúceho k realizácii kompetencie správneho orgánu nepredpisuje, potom   z   ústavného   hľadiska   nie   je   významné,   akou   formou   správny   orgán   predmetný procesný úkon uskutoční. Dôležitá je jeho obsahová stránka tak, aby adresát úkonu bol spôsobilý   jednoznačne   identifikovať   správny   orgán   a   zákonom   ustanovenú   povinnosť, ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v sťažnosti nepredniesla žiadne námietky spochybňujúce   uvedené   požiadavky   a   najvyšší   súd   sa   s   jej   argumentáciou   uvedenou v odvolaní vysporiadal podľa názoru ústavného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci, zohľadňujúc jeho postavenie ako súdu v rámci správneho súdnictva, teda ústavne konformným (akceptovateľným) spôsobom.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   postavenie   nemôže   zasahovať   do   právomoci všeobecných súdov, zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto ústavne udržateľné. V okolnostiach danej veci preto z hľadiska prvej ani druhej námietky uplatnenej sťažovateľkou v jej sťažnosti nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom najvyššieho   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Na tomto základe ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľky, ktorá tvorí obsah jej prvej a tretej námietky, za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   zároveň   tvrdí,   že uloženie povinnosti   predložiť záznam televízneho vysielania je porušením jej základného práva neobviňovať seba samu, ktoré je zahrnuté tak v základnom práve podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v práve podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (tretia námietka). Sťažovateľka zastáva názor, že nebola povinná predložiť rade záznam z vysielania televízneho programu, keďže táto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej práv garantovaných ústavou a dohovorom, pričom poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (Bykov proti Ruskej federácii)]. Podľa sťažovateľky § 16 ods.   3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii, ako aj samotný postup rady, jej rozhodnutie a potvrdenie tohto rozhodnutia najvyšším súdom je v rozpore s čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že odmietnutím, resp. nedodaním záznamu z vysielania len realizovala výkon svojho práva neobviňovať seba samu, a preto nemožno jej konanie považovať za protiprávne.

V súvislosti s argumentáciou   sťažovateľky, podľa   ktorej   je § 16 ods.   3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii v rozpore s čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru, považuje ústavný súd za potrebné poukázať na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pre ústavným   súdom   a na   základe   jeho   vlastného   rozhodnutia. Ústavná   a zákonná   úprava konaní   pred   ústavným   súdom   ich   preto   koncipuje   výlučne   ako   samostatné   konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže   ústavný   súd   uplatniť   právomoc,   ktorou   disponuje   v konaní   o súlade   právnych predpisov   podľa   čl.   125   ústavy.   Záver   vyplývajúci   z citovaného   právneho   názoru   má nesporne   aj   ústavnú   relevanciu,   a to   zvlášť   v prípadoch,   ak   by   sa   v konaní,   ktoré   patrí v zmysle   čl.   131   ods.   2   ústavy   do   pôsobnosti   senátu   ústavného   súdu,   mala   uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľky. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

Ústavný   súd   aplikujúc   svoju   doterajšiu   judikatúru   na   vec   sťažovateľky   pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že pokiaľ sa   sťažovateľka   v   rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha rozhodnutia, ktoré je ústavný súd oprávnený vydať len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, nemožno vzhľadom na uvedené dôvody prijať jej sťažnosť vo vzťahu k tejto argumentácii na ďalšie konanie, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   zároveň   vo   vzťahu   k tretej   námietke   sťažovateľky   poukazuje   aj   na právny názor vyslovený vo svojej predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 92/09), podľa ktorého výklad § 16 písm. e) zákona o vysielaní a retransmisii (v znení účinnom do 14. decembra 2009, pozn.), v zmysle ktorého je vysielateľ povinný na požiadanie rady predložiť súvislý záznam vysielania, je vecne správny a z ústavného hľadiska bez akýchkoľvek pochybností akceptovateľný.   Ak   totiž   zákon   ukladá   vysielateľovi   povinnosť   uchovávať   v   zákonom ustanovenej lehote súvislý záznam vysielania, môže rada reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie   tejto   povinnosti   vysielateľom   len   tak,   že   si   od   vysielateľa   vyžiada   súvislý záznam vysielania, ktorý je vysielateľ povinný poskytnúť jej na zvyčajnom technickom nosiči. Za stavu, keď je povinnosťou vysielateľa predložiť rade súvislý záznam vysielania, je aj možnosť uloženia pokuty podľa § 67 ods. 2 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii viazaná na nesplnenie povinnosti predložiť rade súvislý záznam vysielania [a to bez ohľadu na to, či bol tento súvislý záznam rade sťažovateľkou poskytnutý dodatočne (m. m. tiež IV. ÚS 12/2013)].

K námietke sťažovateľky o existencii okolnosti vylučujúcej protiprávnosť jej konania (právo neobviňovať seba samu) ústavný súd (obdobne ako vo veci sp. zn. IV. ÚS 12/2013) uvádza, že podľa judikatúry ESĽP je rozdiel medzi tým, či správny orgán alebo súd konal v súlade   s   čl.   6   dohovoru   (resp.   čl.   46   ústavy)   pri   preskúmaní   uloženia   pokuty   za nepredloženie   určitých   informácií,   a   tým,   či   môže   štát   uložiť   povinnosť   vyžadovať   od fyzických osôb a právnických osôb určité informácie (pozri rozsudok ESĽP J. B. proti Švajčiarsku z 3. mája 2001, sťažnosť č. 31827/96 vo vzťahu k informáciám potrebným na správne určenie daňovej povinnosti).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno v zákonom ustanovenej povinnosti predložiť záznam z vysielania identifikovať „produkciu dôkazov“ proti sebe, ale ide o preukázanie splnenia zákonnej povinnosti (uchovávať záznamy z vysielania po určitý čas), ktorá bola osobám v pozícii sťažovateľky, regulovaných osobitnými právnymi predpismi, uložená ex ante vo všeobecnom záujme a ktorá slúži na riadny výkon funkcií rady. Rada ako regulačný orgán môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania, a tento je vysielateľ povinný poskytnúť jej na zvyčajnom technickom nosiči (IV. ÚS 92/09), čím uloženie povinnosti sleduje legitímny cieľ výkonu kontroly v tejto oblasti, pričom miera zásahu (povinnosť vydať záznam) je vzhľadom na postavenie subjektov v oblasti vysielania a retransmisie marginálna.

Ústavný   súd   zároveň   podotýka,   že   nepredloženie   záznamov   z   vysielania   nie   je spojené s hrozbou trestnoprávneho postihu nad rámec peňažných poriadkových pokút za nepredloženie záznamu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenie   napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu,   predovšetkým   z hľadiska   v ňom   aplikovaného   ustanovenia § 250ja ods. 7 OSP, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd   pri predbežnom   prerokovaní   rozhodol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde o odmietnutí tejto časti sťažnosti sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013