znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 47/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. Ing. P. K., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K 23/2011 z 20. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   v spojení   s čl. 1   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   2 K 23/2011   z 20.   júna   2011   (ďalej   aj   „namietané uznesenie“). Sťažnosť bola doplnená prílohami doručenými ústavnému súdu 8. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. 2 K/17/2011-53 z 13. mája 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. mája 2011, bolo voči sťažovateľke začaté   konkurzné   konanie,   a to   na   základe   návrhu   jej   veriteľa   Ing.   M.   K.   Prípisom z 31. mája 2011 vyzval okresný súd sťažovateľku, aby osvedčila svoju platobnú schopnosť, inak bude na jej majetok vyhlásený konkurz.

V sťažnosti   sa   ďalej   uvádza,   že   3.   júna   2011   Ing.   R.   B. „ako   domnelý   konateľ Sťažovateľ[ky],   podal   v mene   Sťažovateľ[ky] návrh na   prerušenie   konkurzného   konania podľa § 16 ods. 2 zákona č. 7/2005Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov... Ing. R. B. predložil spolu s návrhom aj dohodu   o vypracovaní   reštrukturalizačného   posudku   zo   dňa   02. 06. 2011   podpísanú domnelým konateľom Sťažovateľ[ky] Ing. R. B.

Súd uznesením sp. zn. 2 K 23/2011 z 20. 06 2011 rozhodol o prerušení konkurzného konania.“.

Okresný   súd   dospel   k záveru,   že „dlžník   má   záujem   odvrátiť   úpadok,   zachovať podnik,   a teda   aj   zotrvať   na   trhu.   Okrem   toho   je   z podaného návrhu   zrejmé,   že dlžník poskytol správcovi všetky údaje k tomu, aby reštrukturalizačný posudok spracoval v zmysle zákona a tento mohol byť v zmysle zákona predložený súdu.“.

S   poukazom   na   vymedzenie   realizácie   konateľského   oprávnenia   zapísaného v obchodnom   registri   sťažovateľka tvrdí,   že k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd pri rozhodovaní o návrhu na prerušenie konkurzného   konania „neskúmal   otázku   oprávnenosti   konateľa   Ing.   R.   B.   konať za Sťažovateľ[ku]. Podľa názoru sťažovateľky totiž „z podaného návrhu na prerušenie konania ako i z priloženej dohody o vypracovaní reštrukturalizačného posudku vyplýva, že návrh ako i dohodu podpísal len jeden z konateľov (aj to len putatívny konateľ), a preto takýto   spôsob   konania   nie   je   spôsobilý   vyvolať   účinky   právneho   úkonu Sťažovateľ[ky], keďže vôľu Sťažovateľ[ky] by obligatórne mali prejavovať vždy najmenej dvaja konatelia (v skutočnosti však len JUDr. Mag. M. H.).

Porušovateľ preto podľa právneho názoru Sťažovateľ[ky] nemal povoliť prerušenie konkurzného   konania,   ale   konkurz na majetok Sťažovateľ[ky] vyhlásiť   po   nepreukázaní platobnej schopnosti.“.

V   sťažnosti   je   podaný   chronologický   prehľad   skutkových   udalostí,   ktoré   viedli k zmenám   v personálnom   obsadení   konateľských   postov   u sťažovateľky,   v nadväznosti na čo   2.   júna   2011   Ing.   P.   R.   podal   žalobu   o určenie   neplatnosti   rozhodnutí   valného zhromaždenia sťažovateľky, ktoré k spomenutým zmenám viedli.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd nesprávnou aplikáciou príslušnej právnej normy rozhodol v jej právnej veci nezákonne, pričom takéto rozhodnutie bolo spôsobilé porušiť jej v sťažnosti označené základné právo.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„Základné právo Sťažovateľ[ky] podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K/23/2011 zo dňa 20. 06. 2011 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 K/23/2011 zo dňa 20. 06. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť Sťažovateľ[ke] náhradu trov súdneho konania   vo   výške 261,82 EUR   k rukám právneho   zástupcu sťažovateľ[ky] do   troch   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosť preskúmal z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   namietaným   uznesením   okresného   súdu,   ktorým   tento   ako konkurzný súd na základe návrhu jedného z konateľov prerušil konkurzné konanie voči nej ako   dlžníčke   podľa   § 16   ods. 2   zákona   č. 7/2005   Z. z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“)].

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu   ústavný súd nie je súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej   inštancie   rozhodujúcim   o   opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený posudzovať   správnosť   skutkových   a následne   na   nich   založených   právnych   záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010), ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 153/07).

K porušeniu ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by pritom mohlo dôjsť rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo tiež vtedy, ak by sa pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Okresný súd napadnutým uznesením prerušil konkurzné konanie podľa § 16 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. „vzhľadom na skutočnosť, že dlžník má záujem odvrátiť úpadok a súčasne poveril na vypracovanie reštrukturalizačného posudku vyššie uvedeného správcu, čoho dôkazom je Dohoda o vypracovaní reštrukturalizačného posudku, ktorá tvorí prílohu podania...“.   Túto   skutočnosť   v   jej   formálnej   rovine   (predloženie   dohody,   prerušenie konkurzného konania podľa § 16 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z.) sťažovateľka nepopiera.

Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu súd preruší konkurzné konanie na návrh dlžníka, ak dlžník preukáže, že ním poverený správca pripravuje reštrukturalizačný posudok. Súd pokračuje v prerušenom konkurznom konaní po uplynutí 30 dní od prerušenia konkurzného konania. Na opakovaný návrh dlžníka súd neprihliada.

Postup   konajúceho   konkurzného   súdu   spočívajúci   v právoplatnom   prerušení konkurzného   konania   podľa   citovaného   ustanovenia   vyvoláva   ex   lege   právny   následok pokračovania   konkurzného   súdu   v dotknutom   konkurznom   konaní   po   uplynutí   30   dní od jeho prerušenia. V materiálnej rovine to znamená, že po uplynutí určenej zákonnej lehoty právoplatné uznesenie konkurzného súdu o prerušení konania prestáva vyvolávať právne účinky späté s prerušením konkurzného konania.

Uznesenie okresného súdu z 20. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť 25. júna 2011. Z toho   vyplýva,   že   dočasné   právne   účinky   predmetného   uznesenia   pominuli   uplynutím 25. júla 2011, a tak skončil procesný stav prerušenia konania. Sťažnosť bola ústavnému súdu   doručená 26.   augusta   2011   (na   poštovú   prepravu   podaná 25.   augusta   2011),   teda v čase,   keď   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   o prerušení   konkurzného   konania   už žiadne právne účinky nevyvolávalo, a tak ani nemohol trvať stav prípadného porušovania základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu týmto uznesením.

Hoci   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   mohlo   byť   konkurzné   konanie vedené pod sp. zn. 2 K 23/2011 prerušené z iných dôvodov (napr. podľa § 16 ods. 1 zákona č. 7/2005   Z. z.),   niet   pochýb,   že   procesný   stav   prerušenia   tohto   konania   nemohol 26. augusta   2011   pretrvávať   ako   priamy   právny   dôsledok   právoplatnosti   sťažovateľkou namietaného uznesenia okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že ku dňu doručenia sťažnosti bolo už uznesením okresného súdu sp. zn. 2 R/5/2011 zo 4. augusta 2011 právoplatne rozhodnuté o začatí reštrukturalizačného konania voči sťažovateľke. Následne bolo uznesením okresného súdu sp. zn. 2 R/5/2011 z 12. septembra 2011 rozhodnuté o povolení reštrukturalizácie sťažovateľky.

Sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená, a to z dôvodu, že v čase jej podania na poštovú prepravu (25. augusta 2011) už procesný stav konkurzného konania vedeného pod sp. zn. 2 K 23/2011 vylučoval možnosť porušovania základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu namietaným uznesením. Navyše ústavný súd poznamenáva, že prerušenie konania podľa § 16 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. nie je nevyhnutnou podmienkou na začatie reštrukturalizácie.   Súd   môže   rozhodnúť   o povolení   reštrukturalizácie   aj   bez   prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z.

Ústavný súd vzhľadom na to sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej uplatnenými (predovšetkým návrhom na zrušenie napadnutého uznesenia okresného súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012