znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 47/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. I. – A., G., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 238/2009 a jeho rozsudkom zo 16. júna 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. I. – A. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2010 doručená sťažnosť Ing. V. I. – A., G. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 238/2009 a jeho rozsudkom zo 16. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ zaslal poštou 28. januára 2008 Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti obchodnej spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „žalovaný“), o zaplatenie sumy 1 165,27 € s príslušenstvom.

Sťažovateľ   uviedol,   že „svoje   právo   na   zaplatenie   odplaty   za   uvádzanie   osív predmetných odrôd na trh v generácii množenia C1 pochádzajúcich z mojich množiteľských cyklov som si voči žalovanému uplatnil na základe článku II ods. 4 Zmluvy o výhradnom práve na zastupovanie, obchodné využívanie a ďalšie množenie odrôd M., K., a. s. na území Slovenskej republiky zo dňa 02. 01. 1994, ktorú som uzavrel s obchodnou spoločnosťou M., K., a. s...

Zmluvu z 02. 01. 1994 poskytovateľ licencie vypovedal listom z 18. 05. 1999 pod zmeneným obchodným menom H., a. s., K., žalobca túto výpoveď prevzal dňa 9. 05. 1999.... Podľa článku V ods. 2 zmluvy z 02. 01. 1994 je výpovedná lehota dvojročná a začína plynúť   odo   dňa   doručenia   výpovede   druhej   strane.   Táto   výpovedná   lehota   teda   začala plynúť dňa 19. 05. 1999 a skončila dňa 19. 05. 2001. Týmto dňom 19. 05. 2001 zaniklo exkluzívne licenčné právo žalobcovi na obchodné využívanie predmetných odrôd, čo však neznamená, že mu zaniklo licenčné právo ako také. Žalobcovi sa dňa 20. 05. 2001 výhradné licenčné právo na obchodné využívanie predmetných odrôd iba zmenilo na nevýhradné licenčné   právo   na   základe   článku   V   ods.   5   zmluvy   02.   01.   1994,   nakoľko   mu   podľa uvedeného článku V ods. 5 zmluvy 02. 01. 1994 aj po ukončení platnosti zmluvy 02. 01. 1994 zostalo zachované právo na dokončenie množiteľského cyklu u zastupovaných odrôd, a to so všetkými právami a povinnosťami vyplývajúcimi z tejto zmluvy, teda aj s právom na uzatváranie sublicenčných zmlúv a na inkasovanie licenčných poplatkov od sublicencorov podľa článku II ods. 4 zmluvy 02. 01. 1994....

Žalovaná   generácia   množenia   C1   u   odrôd   Balada   a   Brea   v   rámci   celého množiteľského   cyklu   predstavuje   piaty   rok   tohto   množiteľského   cyklu   a   týka   sa   sezóny 2002/2003.“.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   31   Cb   37/2008   z   21.   septembra   2009   zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 165,27 € s 0,1 % úrokom z omeškania denne od 1. februára 2004 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 874,60 €.

Podľa   sťažovateľa   súd   prvého   stupňa   rozsudkom   vo   veci   rozhodol   na   základe príslušných   hmotnoprávnych   predpisov   z   oblasti   semenárskeho   práva,   ktoré   upravujú množiteľský cyklus, pričom dospel k záveru, že žalovaný obchodne využíval v roku 2003 osivá   pšenice   ozimnej   odrôd   Brea   a   Balada   v   generácii   množenia   C1,   ktorá   pochádza zo sťažovateľových   množiteľských   cyklov,   preto   je   povinný   poskytnúť   mu   odplatu (licenčné poplatky alebo náhradu ujmy).

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   sa   žalovaný   odvolal.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 15 Cob 238/2009 zo 16. júna 2010 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak,   že   žalobu   zamietol   a   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   nahradiť   trovy   odvolacieho konania.

Sťažovateľ namieta, že odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa «nevychádzal zo   zákonnej   úpravy   množiteľského   cyklu,   ale   tento   právny   pojem   si   voluntaristicky nadefinoval   tak,   že   množiteľský   cyklus   zamenil   s   generáciou   množenia,   o   čom   svedčia posledné   dva   riadky   na   strane   3   jeho   rozsudku,   v   ktorých   uvádza,   že   „pokiaľ   ide o dokončenie množiteľského cyklu predmetných odrôd začatý v roku 2001 a dokončený v roku 2002.“ (koniec citátu). Odvolací súd teda časovo skrátil 6-ročný množiteľský cyklus pri   obilninách   na   dobu   jedného   roka   2001/2002,   a   to   bez   poukazu   na   konkrétny hmotnoprávny predpis...

Táto   zámena   uvedených   právnych   pojmov   mala   za   následok,   že   rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.».

Sťažovateľ ďalej namieta, že „ak Krajský súd v Nitre pri rozhodovaní o odvolaní bol toho názoru, že na množiteľský cyklus nie je potrebné použiť tie hmotnoprávne predpisy, ktoré použil súd prvého stupňa (teda STN 46 0311 Uznávanie osiva a sadiva a výnos č. 2366/2001-100   v   spojení   s   oznámením   č.   531/2001   Z.   z.),   ale   má   sa   použiť   iný hmotnoprávny   predpis,   ktorý   mu   umožňuje   prijať   také   odôvodnenie,   aké   uviedol v poslednom odseku na strane 3 svojho rozsudku, potom mal podľa § 213 ods. 2 O. s. p. vyzvať žalobcu aj žalovaného, aby sa vyjadrili k ustanoveniu neznámeho hmotnoprávneho predpisu,   ktorý   odvolací   súd   chcel   použiť   a   ktorý   upravuje   inak   terminus   technicus množiteľský cyklus, ako ho upravujú právne predpisy použité súdom prvého stupňa. Tým, že Krajský súd v Nitre mňa ako žalobcu nevyzval podľa § 213 ods. 2 O. s. p. na vyjadrenie sa k hmotnoprávnemu predpisu, z ktorého pri rozhodovaní o odvolaní vychádzal, svojim postupom mi odňal možnosť konať pred súdom...“.

Na základe argumentácie uvedenej   v sťažnosti   sťažovateľ tvrdí,   že napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na to sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, ktorým o jeho sťažnosti takto rozhodne:

„1)   Základné   ľudské   právo   na   súdnu   ochranu   Ing.   V.   I.,   podnikajúceho   pod obchodným menom Ing. V. I. – A., zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a základné ľudské právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené   v   článku   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo postupom Krajského súdu v Nitre porušené.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok č. k. 15 Cob/238/2009-339 Krajského súdu v Nitre zo 16. 06. 2010 a vec vracia na ďalšie konanie.

3) Ing. V. I. sa priznáva finančné zadosťučinenie sumou 500,00 €, ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť Ing. V. I. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Ing. V. I. priznáva Ústavný súd Slovenskej republiky trovy konania (právneho zastúpenia) sumou 137,24 €, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. E. Š. vedený v... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   Cob   238/2009   a   jeho   rozsudkom   zo   16.   júna 2010. Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu oznámil, že v predmetnej veci podal tiež dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (6. júla 2010) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné.

Za daných okolností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na svoj právny názor (m. m. napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   184/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na   podanie   takejto   sťažnosti   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2011