znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 47/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP 404/2005 z 31. mája 2006 a jeho   rozsudkom   sp.   zn.   8   CoP   355/2008   z   27.   mája   2009,   ako   aj   postupom,   ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2009 doručená sťažnosť Ing. J. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 404/2005 z 31. mája 2006 a jeho rozsudkom sp. zn. 8 CoP 355/2008 z 27. mája 2009, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) 19. októbra 2000 sa plnoletá dcéra sťažovateľa J. K. (ďalej len „navrhovateľka“) domáhala voči sťažovateľovi ako otcovi zaplatenia výživného „za   obdobie   druhého   nadstavbového   štúdia...   v   Košiciach,   ktoré   bolo   v   poradí   tretím študijným odborom“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   navrhovateľka «od   roku   1995   do   roku   1998   absolvovala učebný   pomer   v   odbore   „predavačka   priemyselného   tovaru“   (na   strednom   odbornom učilišti... v K.), od roku 1998 do roku 2000 absolvovala nadstavbové denné štúdium odbor „podnikanie v remeslách a službách“ (na strednom odbornom učilišti... v K.), od roku 2000 do roku 2002 absolvovala druhé nadstavbové denné štúdium v odbore „informatika“ (na obchodnej akadémii... v K.)».

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   namieta,   že „navrhovateľka   v   návrhu   na   určenie výživného na plnoleté dieťa neuviedla, akú prípravu na povolanie absolvovala na Strednom učilišti... v K. Už návrh je napísaný tak, aby zaviedol súd od skutočnosti, že dvojročné pomaturitné   štúdium...   v K.   bolo   v poradí   tretím   štúdiom   v   treťom   odbore,   a   nebolo pokračovacím štúdiom.   Pôvodné   povolanie,   na   ktoré bolo   dieťa   pôvodne pripravované, bolo predavačka priemyselného tovaru.“.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   13   C   890/2000   z   18.   mája   2005   žalobu navrhovateľky zamietol. S poukazom na § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) dospel okresný súd v tomto rozhodnutí k záveru, že druhé denné nadstavbové štúdium   (za   ktoré   navrhovateľka   požadovala   od   sťažovateľa   výživné)   v   poradí   treťom odbore sa už nepovažuje za prípravu dieťaťa na budúce povolanie.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   7   CoP   404/2005   z   31.   mája   2006   odvolaním navrhovateľky napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 13 C 890/2000 z 18. mája 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa   sťažovateľa   krajský   súd «bez   vykonania   akéhokoľvek   dokazovania   dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, pričom právne posúdenie veci neoprel o skutkové zistenie súdu I. stupňa, ale o zistenie, ktoré nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní súdom I.   stupňa, že: „...   po absolvovaní prvého nadstavbového štúdia,   končiaceho   maturitnou   skúškou a spontánne nadväzujúceho na učebný pomer“, a skutkové zistenie, že... „v poradí druhé pomaturitné štúdium, pretože toto jej umožňuje nájsť si zamestnanie aj v inom odbore, než na ktorý bola jej príprava počas učebného pomeru a následného prvého nadstavbového štúdia zameraná“.».

Sťažovateľ   tvrdí,   že «prvé   nadstavbové   štúdium   bolo   samostatné   štúdium,   ktoré nijako   nenadväzovalo   na   učebný   pomer,   nakoľko   učebný   pomer   v odbore   „predavač priemyselného   tovaru“   nebol   päťročný   a   nekončil   maturitou   ale   učňovskou   skúškou. Skutočnosť uvedená v skutkových vetách odporcu, že prvé nadstavbové štúdium spontánne nadväzovalo   na   učebný   pomer   nemá   žiadnu   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní   súdom I. stupňa. Nadstavbové štúdium v odbore podnikanie v remeslách a službách na SOU... v K. nebolo v tom istom odbore ako bol učebný pomer!! Netvrdila to ani sama navrhovateľka v konaní pred súdom I. stupňa!».

Okresný súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 13 C 890/2000 z 9. septembra 2008 zaviazal sťažovateľa   prispievať   na výživu   navrhovateľky   sumou   2   000   Sk   mesačne   od 19. októbra 2000 do 28. mája 2002. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Dlžné výživné v sume 39 055 Sk vzniklé za obdobie od 19. októbra 2000 do 28. mája 2002 okresný súd zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

Podľa   názoru   sťažovateľa   súd   prvého   stupňa „dospel   na   základe   toho   istého skutkového stavu k inému skutkovému zisteniu, ako aj k inému právnemu posúdeniu veci a inému rozhodnutiu, ako tomu bolo v skoršom rozsudku sp. zn. 13 C 890/2000-115 zo dňa 18.   5.   2005...   Vôbec   neodôvodnil,   prečo   v   poradí   tretie   štúdium   v   treťom   odbore navrhovateľky   na   obchodnej   akadémii...   považoval   za   prípravu   na   budúce   povolanie navrhovateľky.“.

Sťažovateľ namieta, že prvostupňový súd sa nevysporiadal ani s procesnou stránkou veci, že „vo veci prebieha na tom istom súde v tej istej veci s tými istými účastníkmi konanie sp. zn. 24 C 18/96 o rozvod manželstva a určenie práv a povinností rodičov k deťom na čas po rozvode“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 8 CoP 355/2008 z 27. mája 2009 potvrdil rozsudok okresného súdu v napadnutej časti o určenie výživného pre   navrhovateľku   o   dlžnom   výživnom   a   spôsobe   jeho   zaplatenia.   Zároveň   zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorej krajský súd uviedol, že «finančná situácia sťažovateľa je zrejme lepšia ako ju prezentuje, pracovný potenciál nevyužíval dostatočne na získanie finančných prostriedkov, z ktorých by mohol prispievať na výživu navrhovateľky... že „výšku príjmov nevedel preukázať z dôvodu nevydania dokladov o vyplatených odmenách“... že navrhovateľka na SOU... absolvovala prípravu na budúce povolanie len v odbore podnikanie v remeslách a službách a nie aj v odbore predavačka priemyselného tovaru... že navrhovateľka v období od 19. 10. 2000 do 28. 5. 202 nebola schopná sama sa živiť».

Podľa sťažovateľa táto argumentácia nemá oporu „v platnej právnej úprave Zákona o rodine ani Občianskeho súdneho poriadku“. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na znenie § 61 ods. 1 zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom   trvá   do   času,   kým   nie   sú   schopné   samé   sa   živiť.   Sťažovateľ   tvrdí,   že „navrhovateľka absolvovala štúdium na OA... v K. v poradí treťom odbore. Z tohto dôvodu, za obdobie, za ktoré požaduje po sťažovateľovi výživné už bola schopná sama sa živiť, nakoľko   mala   absolvovanú   prípravu   na   povolanie   v odbore,   predavačka   priemyselného tovaru   (výučný   list)   a   v   odbore   podnikanie   v   remeslách   a službách   (maturitné vysvedčenie).“.

Nezákonný   postup   odvolacieho   súdu   nemajúci   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní spočíval   podľa   sťažovateľa   aj   v tvrdení   obsiahnutom   v   odôvodnení   jeho   rozsudku z 27. mája 2009, podľa ktorého „súd I. stupňa správne vychádzal predovšetkým z princípu potencionality príjmov odporcu, ktorý má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade, že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu, a súčasne možnosť poskytovania výživného... že pri posudzovaní potencionality príjmov odporcu z hľadiska jeho schopností a možností je treba vziať do úvahy, že sťažovateľ má vysokoškolské vzdelanie, ktoré mu dáva možnosť širšieho uplatnenia ako osobe bez tohto vzdelania.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „odporca sa riadne, to je zákonne nevysporiadal s odvolacím dôvodom   sťažovateľa,   že   tomuto   konaniu   bráni   prekážka   litispendencie...   Ak   odporca nerešpektuje   zjednocujúce   stanovisko   občianskoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu   SR uverejneného   pod   sp.   zn.   Cpj   13/1984   zo   dňa   13.   septembra   1984,   a   vyčerpávajúcim spôsobom   nevysvetlí   a   nezdôvodní,   prečo   ho   nerešpektoval   a   podľa   neho   nerozhodol, porušil tým princíp právnej istoty.“.

Nejednotná prax všeobecných súdov vo veciach určovania výživného na maloleté deti, ktoré dosiahli plnoletosť počas rozvodového konania, viedla k vydaniu zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Cpj 13/1984 z 13. septembra 1984, na ktoré sťažovateľ poukázal. Najvyšší súd v tomto stanovisku uviedol: „Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do toho času, pokiaľ deti sú schopné samy sa živiť (§ 85 ods. 1 Zákona o rodine platného do 1. 4. 2005). Toto ustanovenie nerobí rozdiel medzi výživným maloletých a plnoletých detí: zdôraznila to i dôvodová správa k zákonu č. 94/1963 Zb., ktorá uviedla, že veková hranica plnoletosti u detí je významná potiaľ, že do plnoletosti dieťaťa bude možné začať konanie o výživné aj bez návrhu účastníka.

Z ustanovenia § 85 ods. 1 Zákona o rodine preto vyplýva, že rozhodnutie súdu, ktorým bolo rodičom maloletého dieťaťa určené výživné pre toto dieťa ešte počas jeho maloletosti, nestráca účinky po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa a netreba podávať nový návrh na určenie výživného.

Vyskytujú sa situácie, že k rozhodnutiu súdu v zmysle uvedených zásad dochádza vtedy, keď deti pre ktorých sa rozhoduje o výživnom sú síce ešte maloleté ale sú už vo veku blízkom plnoletosti, dokonca nie je výnimkou, že nadobudnú plnoletosť pred končením tohto konania. V takomto prípade však nastáva otázka podľa akých zásad má súd rozhodovať o ich nároku na výživné aj za dobu keď už nadobudli plnoletosť a na aké skutočnosti má v takomto prípade prihliadať.

Ustanovenie § 83 ods. 1) Zákona o rodine zabezpečuje deťom výživné od ich rodičov do toho času, pokiaľ nie sú deti samy schopné sa živiť, nerozoznáva pritom deti maloleté a plnoleté a z hľadiska veku detí tieto nároky nediferencuje. Podľa Zákona o rodine sú podmienky nároku maloletého aj plnoletého dieťaťa na výživné celkom rovnaké, vyživovacia povinnosť rodičov k deťom časovo končí vtedy,   keď sú schopné samy zarábať. Veková hranica   18   rokov   je   podľa   právnej   úpravy   v   Zákone   o   rodine   významná   z   hľadiska procesnoprávneho. Do plnoletosti dieťaťa možno konanie o určenie výživného začať aj bez návrhu účastníka, kým po dovŕšení plnoletosti bude začaté len na návrh oprávneného. Ako už bolo uvedené, rozhodnutie súdu, ktorým bola rodičom určená výška výživného pre dieťa počas maloletosti, nestráca účinnosť ani po nadobudnutí plnoletosti dieťaťa. Ani nie   je   potrebné   po   nadobudnutí   plnoletosti   dieťaťa   podávať   nový   návrh   na   určenie výživného   ak   podmienky   pre   trvanie   vyživovacej   povinnosti   ďalej   trvajú,   preto   nie   sú dôvody pre to, aby súd pri rozhodovaní o výživnom pre maloleté dieťa obmedzoval plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k dieťaťu už vopred na dosiahnutie plnoletosti (porovnaj rozhodnutie uverejnené pod č. 100/1967 Zbierky rozhodnutí a oznámení súdov ČSSR). Takýto prístup k trvaniu vyživovacej povinnosti nesie so sebou ďalšie dôsledky. Ak súd   svojim   výrokom   neobmedzuje   určitý   výrok   na   čas   maloletosti   dieťaťa,   nemôže neprihliadnuť   k   prípadným   zmenám,   ktoré   nastali   v   období   od   plnoletosti   dieťaťa   do rozhodnutia súdu (§ 154 ods. 1) O. s. p.) pravda s prihliadnutím na návrhy účastníkov, prípadne aj po ich poučení podľa ustanovenia § 5 O. s. p...

Plnoleté dieťa sa konaní vyjadrí, či aj po dobu po dosiahnutí plnoletosti uplatňuje (a v akej výške) nárok na výživné. V rámci svojho návrhu (porovnaj aj § 128 ods. 3) O. s. p. sa vyjadrí aj rodič ktorého vyživovacia povinnosť má byť určená...“

Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd,   ale   aj   súd   prvého   stupňa   odmietli   konanie zastaviť z dôvodu prekážky konania v zmysle § 83 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože podľa ich názoru súd v konaní o rozvod manželstva nemôže rozhodnúť o   výživnom   na   maloleté   dieťa,   ktoré   počas   rozvodového   konania   dosiahlo   plnoletosť. Krajský   súd v odôvodnení   svojho   uznesenia   sp.   zn. 7 CoP 404/2005   z 31.   mája 2006 uviedol, že „ak v priebehu konania o rozvod manželstva dieťa dosiahne plnoletosť, súd už v tomto konaní nemôže upravovať výkon rodičovských práv a povinností k tomuto dieťaťu, ale plnoleté dieťa má samo možnosť podať návrh na výživné voči rodičovi v súlade s § 65 ods.   3   Zákona   o   rodine“. Podľa   sťažovateľa   je   tento   právny   názor   krajského   súdu nesprávny, poukazujúc pritom na § 83 ods. 1 zákona o rodine platný do 1. apríla 2005 a stanovisko   občianskoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Cpj   13/1984 z 13. septembra 1984.

Sťažovateľ tvrdí, že ak krajský súd nerešpektoval pri svojom rozhodovaní (uznesenie sp. zn. 7 CoP 404/2005 z 31. mája 2006 a rozsudok sp. zn. 8 CoP 355/2008 z 27. mája 2009) zjednocujúce stanovisko najvyššieho súdu a riešil túto právnu otázku iným spôsobom bez toho, aby svoje rozhodnutie argumentačne zdôvodnil, porušil okrem § 157 ods. 2 OSP aj princíp právnej istoty sťažovateľa v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a v tejto súvislosti aj jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa na súdnu ochranu zakotveného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského súdu Košice v právnej veci sp. zn. 7 CoP/404/2005 a sp. zn. 8 CoP/355/2008, bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   rozsudok   Krajského   súdu   Košice   sp.   zn. 8 CoP/355/2008-246 zo dňa 27. 5. 2009, aj uznesenie sp. zn. 7 CoP/404/2005-139 zo dňa 31. 5. 2006 a vrátil vec na nové konanie, priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je rozhodovanie o tvrdení sťažovateľa ako otca plnoletej navrhovateľky o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp.   zn.   7 CoP 404/2005   z   31.   mája   2006   a   jeho   rozsudkom   sp.   zn.   8   CoP   355/2008 z 27. mája   2009,   ako   aj   postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   v   konaní   o   určenie výživného.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoP 404/2005 z 31. mája 2006

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody. Zmeškanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03), a preto ústavný súd sťažnosti doručené po uplynutí lehoty uvedenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   musí   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť z dôvodu, že boli podané oneskorene.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich práv uznesením krajského súdu z 31. mája 2006,   ktoré   podľa   zistení   ústavného   súdu   z   príslušného   spisu   okresného   súdu   bolo sťažovateľovi doručené 25. septembra 2006.

Vzhľadom   na   dátum   doručenia   napadnutého   zrušujúceho   uznesenia   odvolacieho súdu a dátum doručenia sťažnosti (17. augusta 2009) ústavný súd konštatoval, že sťažnosť bola v tejto časti podaná zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ju po predbežnom prerokovaní v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoP 355/2008 z 27. mája 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pri   predbežnom   prerokúvaní   tejto   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   zameral   na posúdenie jej opodstatnenosti. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Sťažovateľ namieta, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Cop 355/2008 z 27. mája 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04), inak povedané, právo na spravodlivý proces.   Avšak   obsah   týchto   práv   nedáva   účastníkovi   záruku,   že   súdny   spor   sa   skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že potom, ako krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoP 404/2005 z 31. mája 2006 zrušil zamietavý rozsudok okresného súdu z 18. mája 2005, v poradí druhým rozsudkom z 9. septembra 2008 okresný súd zaviazal sťažovateľa prispievať na výživu navrhovateľky sumou 2 000 Sk mesačne od 19. októbra 2000 do 28. mája 2002. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Dlžné výživné v sume 39 055 Sk vzniklé za obdobie od 19. októbra 2000 do 28. mája 2002 zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

O vyživovacej povinnosti sťažovateľa k navrhovateľke, dlžnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia na základe jeho odvolania rozhodol s konečnou platnosťou krajský súd, a to rozsudkom sp. zn. 8 CoP 355/2008 z 27. mája 2009.

Krajský   súd   potvrdil   vecnú   správnosť   výroku   rozsudku   súdu   prvého   stupňa v napadnutej časti, pričom   k jednotlivým odvolacím   dôvodom   sťažovateľa, ktoré tvorili v prevažnej časti jeho obranu už v priebehu konania na súde prvého stupňa a ktoré sú aj súčasťou sťažnosti sťažovateľa adresovanej ústavnému súdu, krajský súd uviedol:

a) K rozsahu vyživovacej povinnosti: „Odvolací súd konštatuje, že zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa vyplýva,   že   rozsah   vyživovacej   povinnosti   odporcu   pre   navrhovateľku   bol   určený s prihliadnutím na schopnosti, možnosti a majetkové pomery odporcu, matky navrhovateľky a odôvodnené potreby navrhovateľky v rozhodnom období. Pri posudzovaní schopností, možností a majetkových pomerov odporcu podľa § 75 Zákona o rodine súd prvého stupňa správne   vychádzal   predovšetkým   z   princípu   potencionality   príjmov   odporcu,   ktorý   má prednosť pred princípom fakticity aj v prípade,   že povinný berie na seba neprimerané majetkové riziká, ktoré zahŕňajú aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, resp. priamo vyvoláva stratu a súčasne možnosť poskytovania výživného. Ak sa tvrdený príjem javí ako nepravdivý, je povinnosťou súdu prihliadnuť na celkové majetkové pomery a tzv. potencionalitu   príjmov,   t.   j.   k   jeho   zjavne   nevyužitým   schopnostiam.   Pri   posudzovaní potencionality príjmov odporcu z hľadiska jeho schopností a možností je treba vziať do úvahy, že odporca má vysokoškolské vzdelanie, ktoré mu dáva možnosť širšieho uplatnenia, ako osobe bez tohto vzdelania. Odvolací súd je toho presvedčenia, že odporca využitím svojich subjektívnych vlastností, najmä vzdelania a pracovných skúseností, mohol a môže organizovať   svoje pracovné   aktivity tak,   aby mal   reálnu   možnosť si   riadne plniť   svoju vyživovaciu povinnosť voči navrhovateľke. Odporca dôveryhodne nepreukázal svoje príjmy, je ale zrejmé, že bol vlastníkom záhrady, ktorú scudzil formou darovania, angažuje sa v občianskych   združeniach,   ale   svoje   príjmy   z   tejto   činnosti   nepreukázal   kvôli   absencii dokladov   o   vyplatených   odmenách,   a   práve   tieto   skutočnosti   naznačujú,   že   príjmová a majetková situácia odporcu je lepšia, ako ju on sám prezentuje.“

b) K dobe trvania vyživovacej povinnosti rodičov k deťom:„Odvolací súd tiež dodáva, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom zásadne trvá po   celú   dobu   prípravy   dieťaťa   na   budúce   povolanie,   pokiaľ   je   táto   doba   spoločensky odôvodnená. Súdna prax predpokladá obsahovú a časovú náväznosť na predchádzajúce štúdium   alebo   na   výkon   zamestnania   počas   prerušenia   štúdia.   Túto   náväznosť   však nemožno   vyžadovať   automaticky   a   bolo   by   v   rozpore   so   záujmom   oprávneného neakceptovať jeho možnosť výberu štúdia podľa vlastného uváženia, nadania a osobného zamerania. Pomaturitné štúdium v inom odbore (Obchodná akadémia..., K., študijný odbor hospodárska informatika), než na ktorý bola príprava navrhovateľky na budúce povolanie pôvodne   zameraná   za   situácie,   že   predchádzajúce   štúdium   (Stredné   odborné   učilište obchodné...   v K.,   študijný   odbor   podnikanie   v   remeslách   a   službách)   jej   nezabezpečilo dosiahnutie   príjmu   zjavne   pre   nedostatok   pracovných   príležitostí   absolventov   v   tomto odbore (evidencia navrhovateľky na úrade práce) dovoľuje záver, že navrhovateľka týmto štúdiom získala spôsobilosť k väčšiemu spoločenskému uplatneniu a v náväznosti na to nadobudla schopnosť sama sa živiť 28. 5. 2002.“

c) K prekážke začatého konania (litispendencie):„Pokiaľ ide o námietky odporcu, ktoré vznášal prakticky v priebehu celého konania, týkajúce   sa   prekážky   začatého   konania   (litispendencie),   hodnotenia   schopnosti navrhovateľky samej sa živiť a posudzovania dvojročného pomaturitného štúdia od 1. 9. 2000   do   28.   5.   2002,   odvolací   súd   v   tejto   súvislosti   tiež   poukazuje   na   odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a na uznesenie odvolacieho súdu z 31. 5. 2006 č. k. 7 CoP 404/2005-139, ktoré sa uvedenými námietkami dôsledne zaoberajú a týmito úvahami sa odvolací súd plne stotožňuje. K odvolacej námietke odporcu, že predmetnému konaniu bráni konanie evidované rovnako na konajúcom súde pod sp. zn. 24 C 18/1996, t. j. konanie o rozvod manželstva a s tým spojené konanie o úpravu práv a povinností rodičov pre čas po rozvode voči mal. deťom, odvolací súd dodáva, že výrok rozsudku o rozvode manželstva   odporcu   nadobudol   právoplatnosť   a   v   súlade   so   Zákonom   a   rodine   v rozhodnutí,   ktorým   sa   rozvádza   manželstvo   rodičov   mal.   dieťaťa   súd   upraví   výkon   ich rodičovských práv a povinností iba k mal. dieťaťu na čas po rozvode. Ak v priebehu konania o rozvod manželstva dieťa dosiahne plnoletosť, súd už v tomto konaní nemôže upravovať výkon rodičovských práv a povinností k tomuto dieťaťu, ale plnoleté dieťa má samé možnosť podať   návrh   na   výživné   voči   rodičovi.   Pretože   navrhovateľka   4.   4.   1999   nadobudla plnoletosť a stala sa procesne spôsobilou, v konaní evidovanom na konajúcom súde pod sp. zn. 24 C 18/1996 nie je možné určiť výživné pre ňu od odporcu, preto v danom prípade boli splnené procesné podmienky pre rozhodovanie o návrhu navrhovateľky.

Odvolací súd k námietkam odporcu v tejto súvislosti tiež dodáva, že v predmetnom konaní (8 CoP 355/2008) súd nemôže prihliadnuť na prípadné vady v inom konaní alebo na vady v rozhodnutí vydanom v inom konaní.“

Podľa sťažovateľa sa krajský súd vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s odlišným právnym názorom vyjadreným v stanovisku občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu. S touto námietkou sťažovateľa vzhľadom na obsah rozhodnutia krajského súdu nemožno súhlasiť. Z obsahu rozsudku krajského súdu je totiž zrejmé, že sa vysporiadal aj s právnymi závermi vyplývajúcimi zo stanoviska občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré zároveň aj správne interpretoval, hoci v rozpore s názorom sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že krajský súd v odôvodnení namietaného   rozsudku   primeraným   spôsobom   reagoval   na   všetky   podstatné   námietky sťažovateľa formulované v jeho odvolaní. Krajský súd v ňom uviedol, ktoré skutočnosti považoval na základe vykonaného dokazovania za preukázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, ako aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a tiež právne závery, ktoré ho viedli k potvrdeniu rozsudku súdu prvého stupňa. Právne závery krajského súdu   nemožno   považovať za   arbitrárne,   naopak   sú   ústavne   akceptovateľným spôsobom zdôvodnené,   a preto   je   napadnutý   rozsudok   podľa   názoru   ústavného   súdu   z   ústavného hľadiska   akceptovateľný   a   udržateľný.   Za   daných   okolností   týmto   rozsudkom   nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného práva   sťažovateľa   na súdnu   ochranu podľa   čl.   45 ods.   1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010