znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 47/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., L., zastúpenej advokátom JUDr. L. H., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Senica   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 76/95 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd”)   bola 1. februára 2006 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava”) a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 76/95. Za porušenie svojho základného práva považuje sťažovateľka   konanie   s   prieťahmi   spôsobené   nečinnosťou   a   pasivitou   okresného   súdu v uvedenom konaní, predmetom ktorého bol nárok sťažovateľky na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia spôsobeného chorobou z povolania. Konanie začalo z podnetu sťažovateľky žalobou podanou 1. júna 1995.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza: „Prvé pojednávanie vo veci konajúci súd vytýčil na deň 1. 8. 1995. Ďalšie pojednávanie však bolo vo veci vytýčené až o dva roky neskôr, t. j. dňa 9. 9. 1997. (...) Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo o rok neskôr, t. j. 2. 9. 1998 a za ním nasledovalo s ročnou prestávkou pojednávanie dňa 5. 11. 1999.   Ani   toto,   v   poradí   už   piate   pojednávanie   sa   však   neskončilo   meritórnym rozhodnutím   vo   veci.   Sťažovateľka   sa   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci od podania   žaloby   trvalo   už   štyri   roky,   pokúsila   riešiť   túto   situáciu   zaslaním   sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej tak príslušnému súdu, ako aj Ministerstvu spravodlivosti SR. Okresný   súd   v   Senici   napokon   na   pojednávaní   zo   dňa   18. 1. 2000   rozsudkom č. k. 8 C 76/95-94   žalobe   sťažovateľky   čiastočne   vyhovel...   Na   základe   včas   podaných odvolaní   účastníkov   konania,   odvolací   súd   –   Krajský   súd   v   Trnave   rozhodnutím č. k. 9 Co 312/00-119 zo dňa 19. 9. 2000 napadnutý rozsudok súdu I. stupňa zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Senica na ďalšie konanie. (...)

Vo veci prvostupňový súd opätovne rozhodol rozsudkom zo dňa 10. 3. 2005... Proti tomuto rozsudku podali odvolanie všetci účastníci konania, o ktorých rozhodol Krajský súd v Trnave   s   konečnou   platnosťou...   Tento   rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   dňa 16. 12. 2005 a vykonateľnosť dňa 20. 12. 2005 a teda nie je možné proti nemu podať riadny opravný prostriedok.

Celková dĺžka prieťahov v konaní spôsobená nečinnosťou Okresného súdu v Senici tak predstavuje viac ako 4 roky.“

V ďalšej   časti   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   okrem   iného   uvádza: „Prieťahy v predmetnom   konaní   boli   spôsobené   výlučne   pasívnosťou   Okresného   súdu   v Senici. Sťažovateľka,   resp.   jej   právny   zástupca   (...)   priebehu   celého   konania   poskytovali   súdu potrebnú súčinnosť, tak vo forme účasti na pojednávaniach, dostavením sa k ustanoveným znalcom na vyšetrenie, ako aj zasielaním písomných vyjadrení a odpovedí na výzvy súdu. Obdobne postupoval aj žalovaný a jeho právna zástupkyňa.

Tento prípad s ohľadom na jeho faktickú zložitosť si samozrejme vyžadoval odborné posúdenie stavu... V konaní však bolo vykonané rozsiahle dokazovanie prostredníctvom znaleckých posudkov... Okrem toho súd nemusel osobitne posudzovať tento prípad z právnej stránky,   keďže   tá   bola   s   ohľadom   na   príslušné   ustanovenia   právnych   predpisov jednoznačná.

Domnievame sa preto, že prejednávaná vec nebola z faktického hľadiska až taká zložitá a náročná na dokazovanie, aby predmetný súd dospel k meritórnym rozhodnutiam v takýchto dlhých časových intervaloch.“

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti vo veci jej sťažnosti rozhodol nasledovne:

„1. Základné   právo   M.   H.,   (...)   bytom:   L.,   okres   S.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   v Senici   v konaní   pod spisovou značkou 8 C 76/95 porušené bolo.

2. M.   H.,   (...)   bytom:   L.,   okres   S.,   priznáva   primerané   zadosťučinenie   vo   výške 100.000,- Sk.

3. M.   H.,   (...),   bytom:   L.,   okres   S.,   priznáva   nárok   na   náhradu   trov právneho zastúpenia vo výške 5.660,- Sk (2 úkony právnej služby po 2.790,20 Sk + 2 x paušál 100,- Sk).“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“).   Podľa   § 25   ods. 1   citovaného   zákona ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 76/95 rozhodol rozsudkom z 10. marca 2005. Proti tomuto rozhodnutiu podali účastníci   konania   odvolania,   o ktorých   Krajský   súd   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 9 Co 156/05 z 25. októbra 2005 tak, že rozsudok okresného súdu v časti zmenil a v časti potvrdil. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 76/95 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 156/05 nadobudol právoplatnosť 20. decembra 2005.

Je   potrebné   zdôrazniť,   že   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ústavnému   súdu   doručená 1. februára 2006, t. j. nielen po vyhlásení rozsudku okresného súdu (10. marca 2005, proti ktorému   sťažnosť   smeruje),   ale   aj   po   nadobudnutí   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia (20. december 2005).   V čase   podania   sťažnosti   už   nemohlo   zo   strany   okresného   súdu dochádzať k porušovaniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako   už   bolo   povedané,   okresný   súd   v namietanej   veci   rozhodol   rozsudkom z 10. marca 2005.   Vyhlásením   rozsudku   vo   veci   samej,   jeho doručením   a uskutočnením úkonov smerujúcich k príprave odvolacieho konania po podaní odvolaní účastníkov konania okresný   súd   vykonal   všetky   zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie právnej   neistoty   sťažovateľky.   Ďalšie   úkony   alebo   postupy   už   okresný   súd   nemohol vykonávať, a preto bolo potrebné vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec,   v ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty   skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. IV. ÚS 73/05).

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v   ňom a napokon ani postup krajského súdu.

Rozhodnutím krajského súdu došlo ku skončeniu konania v merite veci, stav právnej neistoty   sťažovateľky   bol   odstránený   bez   toho,   aby   sa   vec   akýmkoľvek   zákonom dovoleným spôsobom dostala späť na okresný súd (m. m. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 270/05). Vo veci samej už okresný súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu nemohol konať.

Z týchto   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   podanú   proti   okresnému   súdu   po   jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť sťažovateľky smerovala iba proti postupu okresného súdu a ústavný súd je viazaný petitom návrhu v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd sa postupom krajského súdu nezaoberal.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 255/04, IV. ÚS 362/04, II. ÚS 35/05) ochrana základného práva vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Podľa tvrdení obsiahnutých v sťažnosti v danej veci nejde o takýto prípad.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2006