znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 47/05-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ioana Kornelija Komanického, bytom B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bardejov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 C 187/03 v spojení   s   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   v   konaní   o   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Co 49/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ioana Kornelija Komanického   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20 januára 2005   doručená   sťažnosť Ioana Kornelija Komanického (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   jeho   základného   podľa čl.   46   ods.   1   a ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 187/03 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 49/04.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   podanou okresnému   súdu   22. septembra 2003 „...   domáhal   náhrady   škody   z   titulu   nesprávneho postupu Najvyššieho súdu SR pri svojom dovolaní zo dňa 20. VI. 2002 proti rozhodnutiu Okresného   súdu   v   Bardejove   pod   č.   k.   4 C 1620/98-9.   (...)   Podstata   pôvodného   sporu spočívala   v   tom,   že   mi   bolo   neoprávneným   zastavením   konania   bránené   súdom   ďalej pokračovať v ňom. Dňa 15. X. 2002 som od Okresného súdu v Bardejove na doručenku a do vlastných   rúk   obdržal   list   z   Najvyššieho   súdu   SR   sp. zn.   5 Cdo 80/02,   ktorým Okresnému súdu v Bardejove oznamuje, že spis pod č. k. 4 C 1620/98 ako nesprávne mu predložený   vracia   späť.   Tento   postup   najvyššieho   súdu   som   pokladal   za   nesprávny, vyložene nezákonný a svojvoľný! Preto som podal tento súdny návrh, ktorý je vedený pod č. k. 3 C 187/03, lebo mi najvyšší súd takýmto nedovoleným konaním spôsobil škodu. Dňa 23. III. 04 Okresný súd v Bardejove vyhlásil rozsudok pod č. k. 3 C 187/03-15, ktorým môj súdny návrh zamietol, pričom sa plne stotožnil s nesprávnym postupom Najvyššieho súdu SR, dôvodiac navyše ešte aj nesprávnym právnym názorom, že vecou sa mohol zaoberať iba Generálny   prokurátor   SR,   čo   nie   je   pravda.   Je   len   samozrejmé,   že   s   vecou   som   sa nestotožnil,   preto   som   v   zákonnej   lehote   využil   možnosť   podania   riadneho   opravného prostriedku - odvolania, ale nepochodil som, lebo Krajský súd v Prešove svojím konečným rozhodnutím   sp.   zn.   2 Co 49/04-25   zo   dňa   1. X. 2004   sa   takisto,   ako   bardejovský   súd, podlízal   nielen   Najvyššiemu   súdu   SR,   ale   najmä   svojmu   chlebodarcovi   –   Ministerstvu spravodlivosti SR, takže spravodlivosť opäť ostala v ofsajde!“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   namieta   porušenie   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru a v ďalšej časti sťažnosti podrobnejšie rozvádza, v čom vidí porušenie týchto práv.

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ uviedol:

„Opätovne aj   pri tejto   príležitosti   zdôrazňujem,   že záležitosť   dovolania   je vecou rozhodovacej činnosti a nie vecou kancelársko-administratívnou, čo znamená, že kasačný súd   sa   bol   povinný   vecou   zaoberať   na   pôde   senátu   a pokiaľ   moje   dovolanie   nebolo prípustné,   mal   s ním   naložiť   podľa   OSP   a nie   podľa   predpisov   o vybavovaní   spisovej agendy.   A keďže   tak   NS   SR   neurobil,   porušil   tým   nielen   zákonné   procesné   pravidlá občianskeho práva, ale mi aj znemožnil naplniť z hľadiska vecného moje právo na súdnu ochranu, ktoré svojvoľným postupom vlastne zmaril.“

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy sťažovateľ uviedol:

„So závermi všeobecných súdov v tejto kauze, pokiaľ ide o náhradu škody, nie je možné súhlasiť, pretože to jednoducho odporuje zmyslu a dikcii tohto ústavného článku a odseku.   Moje   nároky,   aj   pokiaľ   ide   o náhradu   škody,   sú   právne   opodstatnené   a plne dôvodné.“

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ argumentuje tým, že:

„a) nemôže byť spravodlivé už to, keď sa súd odmietne vecou zaoberať napriek tomu, že je tak povinný urobiť. OSP nepozná inštitút vrátenie súdneho spisu súdom! Ten sa môže vrátiť iba vo forme rozhodnutia, a len súdneho bez ohľadu na výsledok a aktorátny verdikt!

b) je nespravodlivé, keď sú svojím nezákonným počínaním spôsobí niekomu škodu a štát sa zbavuje zodpovednosti za ňu a odmieta poškodenému ju uhradiť;“

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 13 dohovoru, sťažovateľ poukazuje na to, že: „Je nesporné, že najvyšší súd si nesplnil a zanedbal svoje povinnosti a napriek tomu štát   za   neho   zodpovedný   bol   v spore   o tieto   moje   práva   úspešný.   Je   to   prinajmenšom paradox. A čo je ešte horšie, niet tu možnosti použitia účinného opravného prostriedku;“Napokon tvrdenie o porušení čl. 14 dohovoru opiera sťažovateľ o argumentáciu, že:

„V   danom   prípade   som   diskriminovaný,   lebo   bolo   odopreté   mi   právo na spravodlivosť a pri jeho vynucovaní si bola mi ešte mojím štátom spôsobená škoda, ktorú mi nepokladal za potrebné uhradiť a ani to neurobil, lebo sa spoliehal na svojich vazalov – súdy, ktoré mu dali za pravdu.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom rozhodne nasledovne:

„1.   Vyslovuje,   že   základné   a   ľudské   práva   Ioana   Kornelija   Komanického   podľa ods. 1   a   3   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   ods.   1   čl.   6   Dohovoru   o ich   ochrane v spojení   s jeho   čl.   13   a 14   postupom   Okresného   súdu   v Bardejove   a Krajského   súdu v Prešove   v súdnych   konaniach   u nich   vedených   pod   č. k.   3 C 187/03-15   a sp. zn. 2 Co 49/04 porušené boli.

2.   Priznáva   Ioanovi   Kornelijovi   Komanickému   spravodlivú   finančnú   satisfakciu v podobe finančnej náhrady za nemajetkovú ujmu i priamu materiálnu škodu takto:

a) 40 tis. Sk ako nemajetkovú ujmu pre porušenie čl. 46 ods. 1 a ods. 1 čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13 a 14;

b) 1 606 Sk ako náhradu za vzniklú materiálnu (finančnú) škodu pre porušenie čl. 46 ods. 1 na základe jeho ods. 3 a pre porušenie práv Dohovoru – jeho ods.   1   čl.   6   v spojení   s čl.   13   a 14,   a to   so   zákonným   úrokom   vo   výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej NBS odo dňa vzniku tejto finančnej škody,

ktoré sú mu povinné Okresný súd v Bardejove a Krajský súd v Prešove zaplatiť nerozdielne   a spoločne   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   súdneho rozhodnutia.“

Sťažovateľ   žiada   aj   o   úhradu   trov   konania   a   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom poukazujúc na svoju insolventnosť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   tvrdené   porušenie   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu, konkrétne na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v označených konaniach.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom (...).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z   jeho   aspektov.   K   nemu   pristupujú   záruky ustanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečovaná   zárukami   procesného   a   inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

V   predmetnej   veci   okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   3 C 187/03   z   23. marca 2004 zamietol   návrh   sťažovateľa,   ktorým   sa   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.) domáhal náhrady škody proti Slovenskej republike – Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   z   dôvodu,   že   Najvyššiemu   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   podal   dovolanie   proti   zastavujúcemu uzneseniu v jeho inej právnej veci vedenej na okresnom súde a najvyšší súd toto dovolanie neprejednal,   ale prípisom   ho   vrátil   okresnému   súdu   s   tým,   že   do   úvahy   prichádza   iba mimoriadne dovolanie podľa § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ argumentoval   tým,   že   zo   strany   najvyššieho   súdu   išlo   o „nesprávny   úradný   postup“, v dôsledku ktorého mu vznikla škoda, ktorej náhrady sa v označenom konaní domáhal. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 49/04 z 1. októbra 2004 o odvolaní sťažovateľa proti označenému rozsudku okresného súdu rozhodol tak, že ho ako vecne správny potvrdil. Okrem iného sa v odôvodnení krajského súdu uvádza, že „... neprichodí mu posudzovať a preskúmavať postup Najvyššieho súdu SR, ako súdu dovolacieho v inej právnej veci“. Krajský súd dospel tiež k záveru, že sťažovateľ je vo vzťahu k predpokladu zodpovednosti za škodu, a to konkrétne vzniku škody, v stave dôkaznej núdze, a preto v okolnostiach veci nie je možné uvažovať o zodpovednostnom vzťahu štátu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných   súdov   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   predchádzalo   ich   vydaniu,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   odlišné   právne   posúdenie   veci   označenými všeobecnými súdmi oproti právnemu názoru, ktorý zastáva sťažovateľ. Túto skutočnosť vníma sťažovateľ ako porušenie svojich základných práv.

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj názor, podľa ktorého je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (mutatis   mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Podľa názoru ústavného súdu právo na súdnu a inú právnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho   požiadavkami,   resp.   s   jeho   právnymi   názormi. Z opačného pohľadu   možno povedať,   že neúspech   v   súdnom   konaní nie   je možné bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať   (I. ÚS 19/02,   I. ÚS 50/04,   I. ÚS 82/04). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu a krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva na súdnu ochranu a na spravodlivé konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutými postupmi okresného súdu a krajského súdu a možným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a konštatuje, že ako okresný súd, tak aj krajský súd postupovali v právnej veci sťažovateľa takým spôsobom, ktorý   neumožňuje,   aby   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   bolo   možné dospieť k záveru o porušení jeho uvedených práv.

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   skutkových   okolností,   ktoré   vyplynuli   z   obsahu sťažnosti, jej príloh, z právnych východísk a záverov všeobecných súdov oboch stupňov, odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorou   namieta   porušenia   základného   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   „Každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom“.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených aj v čl. 46 ods. 3 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Takýmto zákonom je (s účinnosťou od 1. júla 2004) zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“)   a   do   30.   júna   2004   zákon   č.   58/1969   Zb.   Takýto   prístup   zodpovedá   doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Pokiaľ okresný súd po prerokovaní veci návrh sťažovateľa zamietol a krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, vykonali tým svoju právomoc, ktorá vo všeobecnosti vyplýva z čl. 142 ods. 1 ústavy a osobitne zo zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov a z Občianskeho súdneho poriadku.

Výkonom tejto právomoci však uvedené všeobecné súdy nemohli v žiadnom prípade zasiahnuť do základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy. Napadnuté postupy okresného súdu a krajského súdu nemajú žiadnu vecnú súvislosť s týmto základným právom a ani nevytvárajú   žiadnu   prekážku   pre   uplatnenie   tohto   základného   práva   za   splnenia predpokladov ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy označenými postupmi okresného súdu a krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 13 a čl. 14 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd ním priznaných sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Samotná   skutočnosť,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy, vylučuje, že by postup okresného súdu a krajského súdu mohol byť v nejakom vecnom vzťahu k eventuálnemu porušeniu čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Ústavný súd rovnako konštatuje, že postupy oboch všeobecných súdov označených za porušovateľov sťažovateľových práv nemôžu žiadnym spôsobom zasahovať do práva sťažovateľa vyplývajúceho z čl. 14 dohovoru. Sťažovateľ netvrdil, že by sa s ním z dôvodov uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutých konaniach rozdielne oproti iným osobám v identických alebo podobných situáciách a že takto voči nemu postupoval okresný súd alebo krajský súd. Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z   ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru.

Ústavný súd z týchto dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa   aj   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   a   vzhľadom   na   túto skutočnosť   považoval   už   za   bezpredmetné   rozhodovať   o   sťažovateľovej   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005