znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 47/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť VMV, a. s., Dostojevského rad 1, Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. R. S., B., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47   ods.   3   a základného   práva   vyjadriť   sa   ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 138/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť VMV, a. s., v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

2. Sťažnosť VMV, a. s., v časti, v ktorej namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. decembra 2003   doručená   sťažnosť   VMV,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie jej základného práva domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu za podmienok ustanovených zákonom podľa čl. 46 ods. 4 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,   základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 138/99.

Ústavný súd 9. januára 2004 vyzval sťažovateľku na odstránenie nedostatkov jej sťažnosti.   Sťažovateľka   doručila   ústavnému   súdu   26.   januára   2004   doplňujúce   doklady k sťažnosti.

Sťažovateľka   požaduje,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   okresný   súd   v predmetnom konaní

«„1.   Svojím   uznesením   o nepripustení   otázky   položenej   zástupcom   navrhovateľa   (v uvedenom konaní pred okresným súdom je navrhovateľ odporcom) na pojednávaní dňa 15.   10.   2003   a spôsobom   vedenia   tohto   pojednávania,   porušil   tieto   základné   práva navrhovateľa:

a) právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať sa svojho práva na nestrannom súde,

b) právo na súdnu ochranu za podmienok stanovených zákonom – Občianskym súdnym poriadkom (OSP) v zmysle čl. 46 ods. 4 Ústavy SR,

c) právo rovnosti účastníkov zaručené čl. 47 ods. 3 Ústavy SR,

d) právo vyjadriť sa k všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR

e) právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnené pod 209/1992 Zb.),

2. Svojím opatrením o zvukovom zázname pojednávaní dňa 15. 10. 2003 a dňa 12. 11. 2003 o vyhotovení zápisnice z pojednávania dňa 15. 10. 2003 a 12. 11. 2003 na základe zvukového   záznamu,   porušil   navrhovateľovo   právo   na   súdnu   ochranu   za   podmienok stanovených   zákonom   –   Občianskym   súdnym   poriadkom   (OSP)   v zmysle   čl.   46   ods.   4 Ústavy SR

3.   Navrhovateľ   navrhuje   zrušiť   uznesenie   súdu   zo   dňa   15.   10.   2003   o nepripustení otázky, ktorú v rámci konania položil navrhovateľ a navrhuje, aby Ústavný súd SR vyslovil, že odporca je oprávnený otázku položiť. Obsahom otázky bude zisťovanie, prečo žalobca v súdnom   konaní   č.   j.   19   C   138/99   píše   v písomnom   vyhotovení   žaloby   o inom,   užšom rozsahu zásahu do svojho práva na ochranu osobnosti a tento zásah viaže len na názov článku a jeho prvú vetu a prečo neskôr (napr. na pojednávaní 12. 5. 2003) už žalobca hovorí o zásahu do jeho práva v širšom rozsahu, ktorý mal údajne spôsobiť celý článok pod názvom „Kto si objednal S.“, uverejnenom v denníku SME, dňa 1. 12. 1999, na 4. strane.»

Sťažovateľ ďalej uvádza, že «Súd použil na vyhotovenie zápisnice z pojednávaní dňa 15. 10. 2003 a 12. 11. 2003 zvukový záznam. Podľa § 21 odst. 2 vyhlášky č. 66/1992 Zb. o spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení noviel (ktorá bola vydaná na základe § 374 OSP), zápisnica z pojednávania môže byť vyhotovená záznamovou technikou, len „pokiaľ to zákony o konaní pred súdom pripúšťajú“. OSP v žiadnom svojom ustanovení nepripúšťa vyhotoviť zápisnicu pomocou zvukového záznamu. Z tohto dôvodu je zápisnica z pojednávania dňa 15. 10. 2003 a 12. 11. 2003 (táto druhá ešte nebola navrhovateľovi doručená) vyhotovená spôsobom zákonom vylúčeným. Tým bol porušený článok 46 ods. 4 Ústavy   SR,   ktorý   zaručuje   právo   iba   na   také   konanie   pred   súdom,   ktorého   podmienky realizácie sú stanovené zákonom. V tejto súvislosti poukazujeme i na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR – štátne orgány môžu konať iba v medziach ústavy a spôsobom, ktorý určí zákon. »

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky a jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka je účastníkom   občianskoprávneho   konania   (v   procesnom   postavení   žalovaného)   vo   veci ochrany osobnosti vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 19 C 138/99, o ktorej doteraz meritórne rozhodnuté nebolo.

Sťažovateľka   sa   svojím   návrhom   na   rozhodnutie   pred   ústavným   súdom   domáha vyslovenia   porušenia   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   l   dohovoru,   ku   ktorému   podľa sťažovateľky   došlo   na pojednávaní   15.   októbra   2003   uznesením   okresného   súdu o nepripustení   otázky   položenej   zástupcom   sťažovateľky   a spôsobom   vedenia   tohto pojednávania. V dôsledku uvedeného malo dôjsť aj k porušeniu práva na súdnu ochranu za podmienok ustanovených zákonom – Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“) v zmysle čl. 46 ods. 4 ústavy, práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Iným súdom nemožno podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozumieť len iný súd v zmysle inštančného postupu v rámci všeobecného súdnictva. To by muselo byť výslovne upravené napríklad tak, že právomoc ústavného súdu vzniká   vtedy,   ak   už   nie   je   možné   proti   rozhodnutiu,   opatreniu   alebo   inému   zásahu všeobecného súdu použiť opravný prostriedok (prípadne riadny opravný prostriedok).

Základným ústavným predpokladom na vznik právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach je to, aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd. Tento predpoklad nie je splnený, tak ako sa domnieva sťažovateľka, keď   proti   uzneseniu   o vedení   konania   (uznesenie   okresného   súdu   z   15.   októbra   2003 o nepripustení otázky) nie je prípustné odvolanie.

V   citovanom   článku   ústavy   preto   ide   o   súd,   ktorý   v   súlade   so   všeobecnou právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

V tejto súvislosti nemá žiaden ústavný význam, či ide o súd, ktorý koná tak, že proti jeho rozhodnutiu vo veci samej existuje opravný prostriedok (riadny či mimoriadny), alebo je   použitie   opravných   prostriedkov   obmedzené   (napríklad   pri   platobných   rozkazoch, rozhodnutiach odvolacích súdov a dovolacieho súdu), ba až vylúčené, tak ako to je pri rozhodnutiach týkajúcich sa vedenia konania podľa § 202 ods. 3 písm. a) OSP.

V občianskoprávnom   spore   o ochrane   osobnosti   vedenom   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 19 C 138/99 súd vo veci koná a smeruje k rozhodnutiu vo veci samej. Toho času je konanie   v etape   zisťovania   skutkového   stavu   vo   veci,   čo   súvisí   s dokazovaním v občianskom súdnom procese, o čom výlučne rozhoduje všeobecný súd.

Ústavný   súd   však   už   viackrát   uzavrel,   že   v konaniach   pred   všeobecnými   súdmi závažné   procesné   pochybenia   (predstavujúce   súčasne   aj   porušenie   základných   práv účastníkov   konania   podľa   čl.   46   a nasl.   ústavy)   zakladajú   dôvod   na podanie   odvolania (podľa § 205 a 205a OSP), ako aj dovolania (podľa § 237 OSP). Tieto riadne a mimoriadne opravné   prostriedky   umožňujú účastníkom   súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia,   a tým   aj   porušenie   svojho   základného   práva   vyjadriť   sa   ku všetkým skutočnostiam podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z uvedeného vyplýva, že sú to všeobecné súdy, ktoré na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľke môžu a musia poskytovať ochranu označeného základného práva.

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých   sa   sťažovateľka   môže   domôcť   ochrany   v konaní   pred   všeobecným   súdom vlastnými   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom   ustanovenými   procesnými úkonmi,   najmä využitím   riadnych   opravných   prostriedkov   (podobne napr.   I.   ÚS   85/97, II. ÚS 35/ 02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody,   ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie.   Prijatiu   takej   sťažnosti   bráni   princíp subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyjadrený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy   (napr. II. ÚS 54/02).

Sťažovateľka   požiadala   o ochranu   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy ústavný súd predčasne, bez toho, aby všeobecný súd (v tomto prípade okresný súd) vo veci samej rozhodol a umožnil jej najskôr využiť účinné právne prostriedky ochrany svojho   základného   práva   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi.   Taký   postup   sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu konať v jej veci.

Preto ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej   porušenie   práva   podľa   48   ods.   2   ústavy   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci.

Ďalšiu časť sťažnosti ústavný súd odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr.   I.   ÚS   122/02),   a   tiež absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala aj porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorých každý má právo domáhať sa zákonným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 os. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru by bolo porušené vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby (II. ÚS 8/01, IV. ÚS 125/03).

V prípade   sťažovateľky   nešlo   o odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za   následok porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie. Okresný súd v predmetnej veci koná, vykonáva procesné úkony a konanie dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Takýto postup okresného súdu nemožno považovať za postup, ktorý by bol v reálnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takúto spojitosť ústavný súd nezistil a ani zistiť nemohol, pretože na taký záver chýba relevantný skutkový a právny základ, ktorý by bol daný vtedy, ak by okresný súd rezignoval na ďalší postup v predmetnej veci bez zákonom aprobovaných dôvodov.

V súvislosti s porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 4 ústavy (podmienky   a podrobnosti   o súdnej   a inej   právnej   ochrane   ustanoví   zákon)   považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že obsahom citovaného ustanovenia nie je základné právo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej ochrane zákonom (II. ÚS 25/01). Podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane vo veci sťažovateľky stanovuje Občiansky súdny poriadok.

Vychádzajúc   z Občianskeho   súdneho   poriadku   sa   ústavný   súd   nemôže   stotožniť s právnym   názorom   sťažovateľky   o neprípustnosti   vyhotovenia   zápisnice   pomocou zvukového záznamu podľa Občianskeho súdneho poriadku, a tým ani tvrdeniami o porušení jej práva na súdnu ochranu za podmienok ustanovených zákonom - Občianskym súdnym poriadkom   v zmysle   čl.   46   ods.   4   ústavy   opatrením   súdu   „o zvukovom   zázname pojednávaní   dňa   15. 10. 2003   a dňa   12. 11. 2003   o vyhotovení   zápisnice“ z týchto pojednávaní. Podľa § 374 ods. l písm. c) OSP „Ministerstvo spravodlivosti sa splnomocňuje vydať všeobecne záväzným právnym predpisom spravovací poriadok pre okresné a krajské súdy,   ktorý   podrobnejšie   upraví   pre   vybavovanie   občianskoprávnych   vecí,   organizáciu práce a úlohy pracovníkov pri výkone súdnictva, včítane postupu notára pri vykonávaní úkonov v konaní o dedičstve postup súdov pri výkone rozhodnutí, kancelárske práce na súdoch včítane správnej agendy. Najmä v ňom môže ustanoviť... kedy možno upustiť od prítomnosti zapisovateľa pri pojednávaní pred súdom a akým spôsobom treba v takýchto prípadoch zaznamenať obsah pojednávania.“

Na   základe   tohto   ustanovenia   je   možné   upustiť   od   prítomnosti   zapisovateľa   pri pojednávaní   pred   súdom   za   podmienok   ustanovených   vo   vyhláške   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské   súdy   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Spravovací   poriadok“),   podľa ktorého môže byť zápisnica o pojednávaní vyhotovená podľa nahlas diktovaného znenia tesnopisom   alebo záznamovou   technikou   (§   21   ods.   2   Spravovacieho   poriadku).   Ak   je zápisnica   o pojednávaní   vyhotovená   týmto   spôsobom,   možno   upustiť   od   prítomnosti zapisovateľa na pojednávaní, s výnimkou hlavného pojednávania, verejného a neverejného zasadania.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva okresným súdom, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie,   preto   sťažnosť   v tejto   časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

V súvislosti s námietkou porušenia práva sťažovateľky podľa čl. 47 ods. 3 ústavný súd   konštatoval,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   o nepripustení   otázky   položenej sťažovateľkou ako účastníkom konania nie je v príčinnej súvislosti s možnosťou porušiť právo   rovnosti   účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   (preto   ho   nemôže   ani porušiť). K porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy by mohlo dôjsť len vtedy, ak by všeobecný súd jednému účastníkovi súdneho konania umožnil klásť otázky, ale druhému účastníkovi by takéto   právo   odoprel.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   označeným postupom   okresného   súdu   a porušením   označeného   práva   sťažovateľky,   aj   v tejto   časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o sťažnosti tak, ako je uvedené vo výrokovej   časti,   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   návrhom   sťažovateľky na zrušenie uznesenia okresného súdu z 15. októbra 2003 sp. zn. 19 C 138/99 o nepripustení otázky, tak ako to navrhovala sťažovateľka vo svojej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. februára 2004