znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 47/03-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 8. septembra 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť Y. T. a maloletej A. T., zastúpenej zákonnou zástupkyňou Y. T., obe bytom B., právne zastúpených advokátom JUDr. S. J., B., vo veci porušenia ich základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky a porušenia ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 47/90, za účasti Okresného súdu Bratislava V, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Y. T. a maloletej A. T., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 47/90   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 47/90 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Y. T.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún) a maloletej A. T.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava V p o v i n n ý   vyplatiť do rúk Y. T. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava V   j e   p o v i n n ý   u h r a d i ť   Y. T. a maloletej A. T. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 14 440 Sk (slovom štrnásťtisícštyristoštyridsať slovenských korún) na účet advokáta JUDr. S. J., B..

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd“) bola 23. decembra 2002 doručená sťažnosť (doplnená podaním zo 17. februára 2003) Y. T. a maloletej A. T., zastúpenej zákonnou zástupkyňou Y. T., obe bytom B. (ďalej aj „sťažovateľky“), právne zastúpených advokátom JUDr. S. J., B, ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 47/90.

Sťažovateľky   svoju   sťažnosť   odôvodňujú   tým,   že   zákonná   zástupkyňa   maloletej sťažovateľky podala 12. marca 1990 okresnému súdu návrh na začatie konania o určenie otcovstva k maloletej dcére A. T. Napriek skutočnosti, že okresný súd od podania návrhu

2

niekoľkokrát vo veci pojednával, ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté.

Preto navrhli, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie   a po   jej   prejednaní   rozhodol,   že   právo   sťažovateliek   Y.   T.   a maloletej   A.   T. na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na spravodlivé   a verejné   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods.1 dohovoru boli postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 47/90 porušené.

Sťažovateľky   ďalej   navrhli,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci vedenej pod sp. zn. 9 C 47/90 konať bez zbytočných prieťahov a priznal primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľkám Y. T. a maloletej A. T. spolu vo výške 1 000 000 Sk.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 47/03-19 z 20. marca 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosti na ďalšie konanie.

V rámci   prípravy   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti   prijatej   sťažnosti   vyjadrili   písomne   účastníci   konania.   Okresný   súd, zastúpený   predsedom   JUDr.   Dušanom   Srogončíkom,   zaslal ústavnému súdu   vyjadrenie, z ktorého vyplýva, že návrh na určenie otcovstva bol podaný bez uvedenia adresy bydliska odporcu (označeného otca   maloletej). Ide o vec s cudzím   prvkom, označený odporca je občanom Maďarskej republiky. Vo svojom vyjadrení uvádza priebeh úkonov okresného súdu od 10. júla 1990 do 12. marca 2003 a následne konštatuje, že nepovažuje sťažnosť za dôvodnú. Okresný súd vo veci konal a prieťahy neboli zistené.

Právny   zástupca   sťažovateliek   písomne   oznámil,   že   trvá   na   ústnom   pojednávaní v predmetnej   veci,   a preto ústavný   súd   podľa   §   30 ods.   1 a 3 zákona o ústavnom   súde nariadil vo veci ústne pojednávanie, ktoré sa konalo 8. septembra 2003.

3

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 47/90.

Predmetom konania pred okresným súdom je žaloba o určenie otcovstva. Konanie sa začalo 12. marca 1990, keď mu bola doručená žaloba zákonnej zástupkyne maloletej A. T. Okrem tejto žaloby sú v spise okresného súdu zdokumentované z hľadiska posudzovania, či došlo k porušeniu sťažovateľkami označeného základného práva, tieto podstatné úkony:

Prípravu prvého pojednávania vo veci urobil okresný súd 26. marca 1990, keď určil jeho termín na 28. jún 1990 a termín „náhradného pojednávania“ na deň 3. septembra 1990, ustanovil   opatrovníka   maloletej   A.   T.   a   požiadal   príslušný   súd   v Maďarskej   republike o vypočutie odporcu. Pre neprítomnosť odporcu prvé pojednávanie odročil na 3. september 1990.   Toto   druhé   pojednávanie   po   výsluchu   svedkov   odročil   na   neurčito. Tretie pojednávanie   vo veci   sa   konalo   7.   mája   1991   a „náhradné   štvrté   pojednávanie“ 3. septembra   1991.   Tretie   pojednávanie   okresný   súd   odročil   z dôvodu   neúčasti   odporcu a svedkyne a štvrté pojednávanie odročil z dôvodu neprítomnosti navrhovateľky, odporcu a opatrovníka na 5. november 1991. Piate pojednávanie odročil na 28. január 1992 z dôvodu neprítomnosti   navrhovateľky,   odporcu   a opatrovníka   a   šieste   pojednávanie   konané   28. januára 1992 odročil z dôvodu neprítomnosti odporcu a opatrovníka na neurčito.

Dňa 22. mája 1992 nariadil znalecké dokazovanie súdnym znalcom MUDr. V. P. Dňa   2.   februára   1993   predložil   spis   za   účelom   rozhodnutia   o odvolaní   podanom   proti uzneseniu   o povinnosti   zaplatiť   zálohu   na   znalecké   dokazovanie   Mestskému   súdu v Bratislave.   Dňa   21.   apríla   1993   bol   spis   z Mestského   súdu   Bratislava   vrátený   ako predčasne   predložený.   Dňa   23.   apríla   1993   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľky (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľky), aby založil do spisu vyplnené a potvrdené tlačivo o jej majetkových a zárobkových pomeroch,   výške príjmu a sociálnych   dávkach.

4

Dňa 26. augusta 1993 žiadal právneho zástupcu navrhovateľky, aby písomne oznámil súdu, či na podanom návrhu navrhovateľka trvá. Dňa 30. mája 1994 odpovedal na dožiadanie Centra   pre   medzinárodno-právnu   ochranu   detí   a mládeže   (ďalej   len   „Centrum“).   Dňa 3. augusta   1995   vyzval   navrhovateľku   podať   informáciu   o pobyte   a zamestnávateľovi odporcu. Dňa 27. septembra 1995 uznesením prerušil konanie, pretože pobyt odporcu nie je známy.

Dňa 10. mája 1996 a 4. júna 1996 opätovne vyzval navrhovateľku, aby okresnému súdu oznámila, či trvá na podanom návrhu a či sa jej podarilo zistiť adresu pobytu odporcu a jeho   zamestnávateľa.   Dňa   23.   septembra   1996   žiadal   o spoluprácu   Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) pri zisťovaní pobytu odporcu. Dňa 10. februára 1997 vypracoval výzvu navrhovateľke a 27. augusta 1997 navrhovateľku predvolal na výsluch na 29. september 1997. Dňa 5. februára 1998 nariadil znalecké dokazovanie súdnym znalcom RNDr. V. F. Dňa 29. júla 1998 žiadal príslušný súd v Maďarskej republike o doručenie uznesenia odporcovi.

Dňa 29. apríla 1999 určil termín pojednávania na 30. jún 1999 a požiadal príslušný súd v Maďarskej republike o doručenie predvolania odporcovi. Dňa 30. júna 1999 okresný súd vo veci rozhodol. Dňa 8. októbra 1999 požiadal príslušný súd v Maďarsku o doručenie rozsudku odporcovi. Dňa 10. mája 2000 navrhovateľke doručil odvolanie na vyjadrenie. Dňa 28. augusta 2000 predložil spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) za účelom rozhodnutia o odvolaní odporcu. Dňa 22. novembra 2000 krajský súd vrátil spis okresnému súdu spolu s uznesením, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Dňa   14.   septembra   2001   vyhotovil   okresný   súd   dožiadanie   na   príslušný   súd pre mesto Budapešť. Dňa 29. apríla 2002 určil termín pojednávania na 27. jún 2002. Toto pojednávanie   odročil   z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov.   Dňa   2.   augusta   2002   žiadal navrhovateľku o zaslanie potvrdenia o výške jej príjmu.

5

Okresný   súd   ďalej   v priebehu   konania   niekoľkokrát   ustanovil   tlmočníka na vykonanie prekladu listín z maďarského do slovenského jazyka a naopak.

Zo spisu okresného súdu ďalej ústavný súd zistil, že 23. júla 1990 doručil okresnému súdu budapeštiansky ústredný súd zápisnicu o vypočutí odporcu. Dňa 28. novembra 1990 navrhovateľka na súde uviedla, že označený otec dieťaťa bol vypočutý pred dožiadaným súdom v Budapešti, a žiadala, aby okresný súd vec urgoval.

Dňa 4. júna 1991 si ministerstvo spravodlivosti vyžiadalo spis, 10. júna 1991 žiadal opatrovník   Centrum   o zaslanie   protokolu   o výsluchu   otca   pred   dožiadaným   súdom v Maďarsku. Dňa 27. júna 1991 vrátilo ministerstvo spravodlivosti spis okresnému súdu. Dňa 6. decembra 1991 žiadalo ministerstvo spravodlivosti okresný súd o zaslanie opisu dožiadaní. Dňa 10. decembra 1991 právny zástupca navrhovateľky doručil okresnému súdu adresu   rodičov   odporcu.   Dňa   26.   februára   1992   ministerstvo   spravodlivosti   urgovalo okresný súd, aby zaslal kópie dožiadaní. Dňa 1. júla 1992 súdny znalec oznámil okresnému súdu systémy, v ktorých žiada o vyšetrenie krvi odporcu u znalca v Maďarsku.

Dňa 24. júna 1992 navrhovateľka podala odvolanie proti rozhodnutiu súdu o zložení preddavku   vo   výške 2 000 Sk na trovy   znaleckého   dokazovania. Dňa 16. marca   1993 oznámil znalec okresnému súdu, že znaleckú činnosť vykonáva len do 1. júna 1993. Dňa 27. októbra   1993   Centrum   žiadalo   okresný   súd   o zaslanie   informácií   k veci   maloletej, 27. januára 1994 a opätovne 5. mája 1994 urguje okresný súd ohľadne zaslania informácie o stave konania. Dňa 14. decembra 1994 a 9. marca 1995 Centrum opätovne žiada okresný súd   o poskytnutie   informácie   o stave   konania.   Dňa   11.   októbra   1995   právny   zástupca navrhovateľky   oznámil   adresa   odporcu.   Dňa   14.   júna   1996   doručila   navrhovateľka okresnému súdu stanovisko, že trvá na konaní o určenie otcovstva. Dňa 3. februára 1997 ministerstvo   spravodlivosti   oznámilo   okresnému   súdu   nový   trvalý   pobyt   odporcu.   Dňa 4. marca   1997   ministerstvo   spravodlivosti   oznámilo   okresnému   súdu   adresu   súdu v Maďarskej   republike,   kde   je   potrebné   zasielať   dožiadania.   Dňa   29.   septembra   1997 navrhovateľka žiadala okresný súd, aby vo veci konal.

6

Dňa 22. júla 1998 znalec žiadal okresný súd, aby zabezpečil predvolanie odporcu. Dňa 16. septembra 1998 odporca doručil okresnému súdu vyjadrenie. Dňa 16. novembra 1998 znalec oznámil súdu, že odporca sa na odber krvi nedostavil. Dňa 20. novembra 1998 odporca žiadal okresný súd, aby sa analýza DNA uskutočnila v Budapešti. Dňa 9. júna 1999 bolo   okresnému   súdu   doručené   dožiadanie   s vyjadrením   odporcu.   Dňa   23.   júna   1999 navrhovateľka   nahliadla   do   spisu.   Dňa   15.   marca   2000   znalec   žiadal   okresný   súd o zabezpečenie prítomnosti odporcu. Dňa 14. apríla 2000 a 17. apríla 200 bola okresnému súdu doručená odpoveď a odvolanie odporcu. Dňa 30. októbra 2000 znalec žiadal okresný súd, aby zabezpečil účasť odporcu na odbere krvi. Dňa 27. novembra 2000 znalec oznámil okresnému súdu, že odporca sa na odber vzorky nedostavil. Dňa 7. apríla 2001 znalec doručil   okresnému   súdu   znalecký   posudok.   Dňa   30.   januára   2002   budapeštiansky   súd doručil okresnému súdu „zápisnicu o výsluchu odporcu... “. Dňa 3. júla 2002 okresnému súdu doručili odpoveď na dožiadanie z Maďarskej republiky. Dňa 21. októbra 2002 bola doručená   okresnému   súdu   zápisnica   o odbere krvi   odporcu.   Dňa 16. januára 2003 bola okresnému súdu doručená odpoveď budapeštianskeho súdu na jeho dožiadanie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa podanou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov  ....“,   a porušenia   práva   na   spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98), pričom tento účel možno dosiahnuť   zásadne   právoplatným   rozhodnutím.   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu sťažovateľa   v posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje k právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   právnej   neistoty   zákonom dovoleným   spôsobom.   Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana práva bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie   môže   odročiť   len   z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou

8

doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 3/00, I. ÚS 20/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú faktická a právna zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1.   Predmetom   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod sp.   zn.   9   C   47/90 je rozhodovanie o určení otcovstva k maloletej sťažovateľke.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť, možno vysloviť názor, že v danom prípade ide o bežnú súčasť sporovej agendy všeobecných súdov. Podklad pre rozhodovanie tvorí dlhoročnou súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava, ktorej prameňmi pre určenie otcovstva sú ustanovenia tretej hlavy (§ 51 až 62) zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov a Občiansky súdny poriadok.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   za   otca   dieťaťa   v   konkrétnej   veci   bol   označený „maďarský“ štátny občan, právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci je v porovnaní s prípadmi   určovania   otcovstva   muža,   ktorý   trvale   žije   na   území   Slovenskej   republiky, komplikovanejšia. Táto zahŕňa ustanovenia ďalších vnútroštátnych predpisov, napr. I. časti (§ 23 až 25) a II. časti (§ 40, § 53,§ 55 až 60) zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, ale aj medzinárodných zmlúv.

Doručovanie   súdnych   písomností   a   dožiadaní   medzi   bývalou   Československou socialistickou republikou a Maďarskou ľudovou republikou je upravené Zmluvou medzi Československou   socialistickou   republikou   a Maďarskou   ľudovou   republikou   o právnej pomoci   a úprave   právnych   vzťahov   v občianskych,   rodinných   a trestných   veciach z 28. marca 1989 uverejnenou pod č. 63/1990 Zb.

Ústavný   súd   akceptuje,   že   rozhodovanie   v konkrétnej   veci   predstavuje   pomerne vysoký stupeň zložitosti súvisiaci s dokazovaním – zistením skutkového stavu potrebného pre   rozhodnutie   o merite   veci,   avšak   vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých   výsledkov   konštatuje, že nezistil   také okolnosti, ktoré by odôvodňovali trinásťročné trvanie konania jeho skutkovou zložitosťou. Zložitosť

9

veci sa prejavuje najmä v tom, že v konaní je potrebné aplikovať viaceré právne predpisy nielen   vnútroštátnej   povahy,   ale   aj   medzinárodné   zmluvy.   Ide   o   vec   s medzinárodným prvkom, a preto vykonávanie všetkých procesných úkonov si vyžaduje okrem aplikácie medzinárodných   dohovorov   aj   súčinnosť   s orgánmi   cudzieho   štátu,   preklady   listín do cudzieho jazyka a určovanie termínov pojednávaní s dostatočným predstihom. Na právnu ani faktickú zložitosť v konaní ostatne nepoukázal ani predseda okresného súdu.

2. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým spôsobom sa na prieťahoch konania podieľali osoby, ktoré podali sťažnosť vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 dohovoru.

Vzhľadom   na   to,   že   jedna   zo   sťažovateliek   je   maloletá,   ústavný   súd   hodnotil v konaní pred okresným súdom správanie jej zákonnej zástupkyne, ktorá zároveň vystupuje ako sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom a v konaní pred okresným súdom ako žalobkyňa.   Správanie   účastníka   konania   môže   súd   zbaviť   zodpovednosti   za prieťahy v konaní, len ak dôsledkom správania účastníka je spomalenie postupu konania. Pasívne správanie účastníka, jeho spoľahnutie sa na správnosť postupu sudcu nie je okolnosťou, ktorou možno ospravedlniť nečinnosť alebo neprimerane zdĺhavý postup súdu v konaní.

Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľky Y. T. v konaní pred okresným súdom neovplyvnilo podstatnejším spôsobom jeho dĺžku tak, aby jej bolo možné pričítať podiel   na   stave,   v akom   sa   vec   v čase   rozhodovania   o sťažnosti   nachádzala. Je   pravda, že v návrhu na určenie otcovstva, ktorý doručila okresnému súdu 12. marca 1990, bydlisko odporcu   neoznačila,   ale   jej   právny   zástupca   podaním   z 10.   decembra   1991   doručil okresnému súdu podanie, v ktorom oznámil adresu odporcu, kde sa zdržiava, a rovnako adresu jeho zamestnávateľa.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   47/90,   pričom   vzniknuté   prieťahy   posudzoval   ako   celok

10

s prihliadnutím   na všetky   okolnosti   prípadu.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   obdobie od podania žaloby okresnému súdu do 15. februára 1993, teda do nadobudnutia účinnosti zákona o ústavnom súde, pre nedostatok svojej právomoci neposudzoval, a to z dôvodu, že zákon o ústavnom súde neobsahuje ustanovenia o spätnej účinnosti. Ústavný súd preto nemá   oprávnenie   konať   o porušení   základných   práv   a slobôd   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby, ku ktorému došlo pred uvedeným dátumom (II. ÚS 55/03). Zároveň však pripomína, že pre posúdenie celkovej dĺžky konania pred okresným súdom ústavný súd musel   preskúmať   i stav,   v akom   sa   vec   nachádzala   k tomuto   termínu   a dobu,   ktorá do 15. februára 1993 v konaní uplynula.

Pri   hodnotení podľa   tretieho kritéria   ústavný súd   síce   zistil,   že v prevažnej časti posudzovaného obdobia okresný súd vo veci konal, avšak jeho konanie bolo málo efektívne a minulo   sa   svojmu   účinku.   Ústavný   súd   konštatuje   aj   opakované   niekoľkomesačné, dokonca aj viac než ročné obdobie jeho nečinnosti.

Okresný   súd   síce   nariaďoval   pojednávania,   pričom   však   nerešpektoval   zásadu hospodárnosti   konania a z neúčasti   odporcu   a opatrovníka   na   pojednávaniach   nevyvodil žiadne   opatrenia   a závery,   na   ktoré   bol   oprávnený,   ale aj   povinný v zmysle   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku.   Procesné   úkony   okresného   súdu   boli   nekoncentrované. Dôkazom toho je i skutočnosť, že jeho rozhodnutie vo veci bolo krajským súdom zrušené z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu [§ 221 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku].

Zároveň však ústavný súd vyjadruje názor, že pri účinnejšom a dôslednejšom postupe okresného súdu by sa konanie mohlo urýchliť a nemuselo by v ňom dochádzať k prieťahom.

Na tom, že po uplynutí 13 rokov neexistuje právoplatné súdne rozhodnutie vo veci, má   podiel   aj   vykonanie   zbytočných   úkonov   bez   potrebného   uváženia   ich   významu pre meritórne rozhodnutie o veci.

11

Ústavný súd zo samotného spisu zistil, že okresný súd bol nečinný v období od 26. augusta 1993, keď vyzval právneho zástupcu navrhovateľky, aby mu oznámil, či trvá na podanom návrhu, do 27. septembra 1995, keď prerušil konanie. V tomto období okresný súd   30.   mája   1994   odpovedal   na   dožiadanie   a 3.   augusta   1995   vypracoval   výzvu pre navrhovateľku   a vypracoval   uznesenia   o ustanovení   tlmočníka   a o priznaní   odmien za tlmočnícke úkony.

Ďalšie   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   trvalo   od   27.   septembra   1995 do 5. februára 1998, keď nariadil znalecké dokazovanie (bez toho, aby v prerušenom konaní pokračoval, pričom tento úkon mohol vykonať už skôr). V tomto období okresný súd vyzval navrhovateľku, a to 10. mája 1996 a 4. júna 1996, na oznámenie, či trvá na podanom návrhu, a 10. februára 1997 zisťoval prostredníctvom navrhovateľky pobyt odporcu. Dňa 23.   septembra   1996   žiadal   o spoluprácu   ministerstvo   spravodlivosti   za   účelom   zistenia pobytu odporcu.

Okresný súd bol nečinný od nariadenia znaleckého dokazovania do 29. apríla 1999, keď určil termín pojednávania na 30. jún 1999 (pojednávanie bolo určené bez toho, aby bolo vykonané znalecké dokazovanie, ktoré okresný súd nariadil 5. augusta 1998). Obdobie nečinnosti okresného súdu bolo aj od 22. novembra 2000, keď mu krajský súd doručil spis, do 14. septembra 2001, keď vypracoval výzvu pre príslušný súd v Maďarskej republike, a potom až 29. apríla 2002 určil termín pojednávania na 27. jún 2002. Od tohto obdobia neboli vo veci vykonané žiadne úkony okrem vypracovaných uznesení o pribratí tlmočníka do konania a priznaní odmeny za jednotlivé úkony.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   uvedených   okolností   prípadu   a predovšetkým posudzovaní   dĺžky   konania   zhodne   s Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu (napr. H. v. United Kingdom z 8. júla 1987) prihliadol aj na povahu sporu dotýkajúceho sa ochrany   záujmov   maloletého   dieťaťa   a jeho   neistého   osobného   statusu,   ktoré   si vo všeobecnosti   vyžadujú   postup   súdu   s osobitnou   starostlivosťou   (m.   m.   II.ÚS33/99, I. ÚS 53/02). Povaha tohto sporu preto podmieňovala kvalifikovanie zbytočných prieťahov

12

v prísnejšom meradle. Povaha konania sa preto podľa názoru ústavného súdu mala prejaviť aj v starostlivejšom a dôraznejšom prístupe okresného súdu.

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej   úpravy.   Povinnosťou   všetkých   štátnych   orgánov   je   zabezpečiť   reálnu   možnosť   ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).

So   zreteľom   na   uvedené   ústavný   súd   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 9 C 47/90 konštatoval, že postup okresného súdu v posudzovanej veci nemožno hodnotiť   ako   taký,   ktorý   by   zodpovedal   ústavou   priznanému   právu   sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a právu na prejednanie ich záležitosti v rozumnej a primeranej lehote, ktoré je zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a príslušným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku, ktorých aplikácia je nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v rozumnej a primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže   ústavný   súd   rozhodol,   že   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

13

ústavy a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   základného   práva sťažovateliek,   zaoberal   sa   aj   ich   žiadosťou   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka Y. T. ako zákonná zástupkyňa navrhla ústavnému súdu, aby jej priznal náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo výške   250 000   Sk,   pričom   tento   nárok   odôvodnila predovšetkým prieťahmi v súdnom konaní, ktoré sa vedie od 12. marca 1990, a za porušenie práv maloletej sťažovateľky A. T. požadovala finančné zadosťučinenie vo výške 750 000 Sk, pretože utrpela nekonaním okresného súdu závažnejšiu ujmu. Keďže otcovstvo k nej nebolo ani po 13 rokoch jej života určené, prežíva značne traumatizujúce udalosti.

Pri   rozhodovaní   o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd vychádzal z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti   zakladajúce   porušenie   uvedeného   základného   práva   vrátane   významu   sporu

14

pre   sťažovateľku,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   predmetom   žalobného   návrhu   na   určenie otcovstva bol prvoradý záujem maloletej na určení osobného statusu, považoval ústavný súd podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún) sťažovateľke Y. T. a 70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún) maloletej sťažovateľke A. T. Okresný súd povinný zaplatiť tieto sumy v súlade s výrokom tohto nálezu.

Keďže sťažovateľky boli v konaní pred ústavným súdom úspešné, ústavný súd im priznal aj úhradu trov konania pred ústavným súdom za úkony právnej služby v uvedenom konaní.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateliek vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže ústavný súd v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Predmet   konania,   ktorým   je   ochrana   základných   práv   a slobôd,   je   v   zásade nevyjadriteľný   v   peniazoch   a   nezameniteľný   s   primeraným   finančným   zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (napr. III. ÚS 82/03).

Z toho dôvodu pri určení výšky trov právneho zastúpenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 13 ods. 8 a § 17 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), podľa ktorého vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby je jedna tretina výpočtového základu.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok predchádzajúceho   kalendárneho   roka.   Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej

15

republiky   za   prvý   polrok   2001   dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca Slovenskej republiky výšku 11 693 Sk.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateliek trovy právneho zastúpenia za dva   úkony   právnej   služby,   prípravu   a prevzatie   veci   a napísanie   sťažnosti,   pričom za zastúpenie jednej sťažovateľky mu priznal úhradu za jeden úkon právnej služby v sume 3 900 Sk a za zastúpenie druhej sťažovateľky mu bola odmena za úkon právnej služby znížená o 20 % (§ 17 ods. 2 cit. vyhlášky). Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateliek   4   x   náhradu   režijného paušálu po   100   Sk   za   každý   úkon   právnej   služby § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 17 ods. 2, § 19 a § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. spolu sumu 14 440 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2003

16