znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 469/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. J. P.,   s.   r.   o.,   P.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   J.   P.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 P 129/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013 doručená   sťažnosť   M.   K.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou JUDr. J. P., s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Kežmarok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 P 129/2011 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu   sťažovateľa   zo 7.   decembra   2011, ktorým   sa   domáha zapretia   otcovstva   proti maloletej dcére a jej matke.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „... s matkou maloletej V. sa intímne stýkal v období mesiacov marec až máj 2010, niekedy   v   mesiaci   máj   2010   mu   matka   maloletej   oznámila   že   je   gravidná   a   že   on   je pravdepodobne otcom dieťaťa. Na narodenie dieťaťa sa tešil, pretože išlo o jeho jediného potomka, s matkou dieťaťa komunikoval, mal snahu pomáhať jej v čase gravidity, avšak správanie   sa   matky   počas   tehotenstva   bolo   neadekvátne   a   po   narodení   dieťaťa   mu opakovane povedala, že nie je otcom dieťaťa a to i napriek tomu, že otcovstvo k maloletej V. V., uznal pred Matričným úradom K. v presvedčení, že je otcom dieťaťa.

Neskôr nadobudol presvedčenie ako aj vedomosť o tom, že v čase rozhodnom pre splodenie dieťaťa sa matka maloletej intímne stýkala aj s iným mužom a teda jeho otcovstvo k maloletej žalovanej v druhom rade je prinajmenšom spochybnené a sporné.

Aj   napriek   tejto   skutočnosti   prispel   matke   maloletého   dieťaťa   sumou   150   €   na potrebnú   výbavičku   pre   dieťa   a   po   narodení   dieťaťa   si   plnil   vyživovaciu   povinnosť k dieťaťu, ktorú si plní do dnes.

Matka maloletej mu však odopierala stretávanie sa s dieťaťom a v podstate takmer rok od narodenia dieťaťa maloletú V. nevidel. Paralelne s konaním o zapretie otcovstva prebiehalo na Okresnom súde Kežmarok aj konanie o úpravu stretávania sa sťažovateľa s maloletou žalovanou v druhom rade, ktoré konanie bolo právoplatne skončené. Aj napriek právoplatnému rozhodnutiu matka dieťaťa, teda žalovaná v prvom rade opakovane odmieta realizovať úpravu stretávania a styk s maloletou V. sťažovateľovi neumožňovala, čo v ňom utvrdilo presvedčenie, že maloletá V. nie je jeho dcérou (aspoň správanie sa matky tomu nasvedčovalo).

Pretože po podaní žaloby o zapretie otcovstva k maloletej V. V. súd viac ako 15 mesiacov vo veci nevykonal žiaden procesný úkon, ani nevyzval sťažovateľa na splnenie si poplatkovej povinnosti, v priebehu tejto doby požiadal sťažovateľ osobne v informačnom centre   Okresného   súdu   Kežmarok   o   spísanie   záznamu,   ktorým   sa   domáhal   vytýčenia termínu pojednávania. Takúto žiadosť podal sťažovateľ celkovo trikrát. Aj napriek tejto skutočnosti súd vo veci nekonal a neurobil smerom k sťažovateľovi žiaden úkon.“

Podľa   názoru   sťažovateľa „Postupom   Okresného   súdu   Kežmarok   došlo...   k porušeniu jeho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a na základe toho žiada... primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000,00 €, ktorú sumu považuje za dôvodnú s ohľadom na skutočnosť, že súd nekonal v tak chúlostivej veci ako je paternitný spor a teda svojim nekonaním zasahoval aj do práv maloletého dieťaťa, porušil práva a právom chránené záujmy maloletého dieťaťa a jeho práva na to, aby poznalo oboch svojich rodičov, ktorí sú oprávnení a povinní vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti v čo najlepšom záujme dieťaťa.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/   Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 6 P/129/2011 porušené bolo.

2/ Okresnému súdu Kežmarok prikazuje v konaní vedenom pod sp. zn. 6 P/129/2011 konať bez zbytočných prieťahov.

3/ Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,00 eur, ktoré je Okresný súd Kežmarok povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4/ Sťažovateľovi priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,95 € (dva úkony právnej pomoci:   prevzatie veci   a   podanie ústavnej sťažnosti,   § 11 ods.   3,   §   16 vyh. č. 655/2004 Z. z., úkon á 130,16 € + režijný paušál 7,81 €), ktoré je Okresný súd Kežmarok povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. J. P. s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   je založená na   princípe   subsidiarity. Zmysel a účel tohto princípu je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V   súvislosti   s už   uvedeným   ústavný   súd   pripomína,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v   súvislosti   s   námietkou   zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní   je   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) aj sťažnosť adresovaná predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny stav   zapríčinený   neprerokovaním   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v zásade   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označený   právny prostriedok,   ktorý   mal k dispozícii podľa   zákona o súdoch,   alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sťažnosť   na   prieťahy   v   namietanom   konaní u predsedníčky   okresného   súdu   neuplatnil, „pretože   ani   nemal   vedomosť   o takejto možnosti“,   pričom v snahe   odôvodniť   skutočnosť,   že   nepodal   sťažnosť   podľa   zákona o súdoch, parafrázuje nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 265/09 z 26. novembra 2009 „pre účely splnenia podmienky prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   nie   je   povinnosťou   účastníka konania reagovať sťažnosťou na prieťahy v konaní adresovanou predsedovi príslušného súdu   na   každé   obdobie   konania,   o   ktorom   sa   účastník   domnieva,   že   je   poznačené zbytočnými prieťahmi konajúceho súdu“.

Ústavný súd konštatuje, že tieto argumenty nemôže akceptovať, pretože sťažovateľ je zastúpený   v namietanom   konaní   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   a tiež   preto,   že v parafrázovanom   odseku   odôvodnenia   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   265/09 z 26. novembra   2009   ústavný   súd   vyslovil,   že „nie   je   povinnosťou   účastníka   konania reagovať sťažnosťou na prieťahy v konaní na každé obdobie konania, o ktorom sa účastník domnieva, že je poznačené zbytočnými prieťahmi konajúceho súdu“, a preto citovaný text nemožno kvalifikovať ako absolútne zbavenie sa povinnosti sťažovateľa podať sťažnosť na prieťahy   v konaní predsedovi   okresného   súdu   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému súdu. Z uvedeného vyplýva, že citovaný odsek odôvodnenia označeného nálezu ústavného súdu si sťažovateľ nesprávne vyložil bez toho, aby zohľadnil odôvodnenie tohto nálezu ako celku, ako aj stabilizovanú judikatúru ústavného súdu v obdobných veciach.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV.   ÚS   26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá, ale len v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však nemožno vzťahovať na vec sťažovateľa, keďže žalobu podal 7. decembra 2011, t. j. namietané konanie v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu trvalo zatiaľ len 1,5 roka.

Ústavný   súd   napokon   v uvádzaných   súvislostiach   poukazuje   na   to,   že   spísanie záznamu v informačnom centre okresného súdu, ktorým sa sťažovateľ domáhal nariadenia termínu   pojednávania,   nemožno považovať za   relevantný a   účinný   prostriedok   nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch. Sťažovateľ je v konaní pred okresným súdom kvalifikovane právne zastúpený, avšak sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy okresného súdu riadne neuplatnil.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňa podmienky prípustnosti ustanovené v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde,   a preto   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako neprípustnú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013